Ovo je Balkan (1/3)

Mnohí ľudia by vám povedali, že to všetko sa začalo na Kvetnú nedeľu, ale tí ľudia nevedia to, čo ja. V skutočnosti je začiatok, ako sa pán Prattchett rozkecal na začiatku Sekáča (alebo to bola iná časť? Boh vie, že si zo Sekáča pamätám figu borovú.) divná vec a celý ten bordel spôsobila (čo je, myslím, dosť dobrý spôsob určenia začiatku) kázeň miestneho kňaza Dušana Atanasijevića na Čistý pondelok (48 dní pred Veľkou nocou, je to ako Popolcová streda, len pre pravoslávnych). Niektorí vám povedia, všetko sa to začalo jeho vysviackou – viete, už tým, že sa niekto taký stal kňazom. Možno majú trochu pravdu. Ale na to tu nemám miesto, lebo potom by som musela rozprávať aj o tom, čo sa dialo počas vojny, keď som ešte nebola ani na svete a skoro nič o tom neviem, a o všetkom, čo naši urobili a povedali v posledných dvadfsiatich rokov, a to by bol teda strašne nudný príbeh.

Takže, tá vec na Čistý pondelok. Starý Atanasijević, môj tatko, slúžil v tento slávnostný deň, samozrejme, omšu a pripravil si aj kázeň. Stála som vzadu s ostatnými ženami a snažila sa dávať pozor, čo otec hovorí, lebo vravel, že na túto kázeň je zvlášť pyšný. Mama by mu ju, na druhej strane, najradšej otrepala o hlavu, a to pri mojej mame niečo znamená, lebo zvyčajne pri ňom nešetrila trpezlivosťou. Zvláštne, človek by si povedal, že dvaja ľudia takí temperamentní sa v manželstve dobre, že nepovraždia, ale oni dvaja spolu vychádzali skvelo, dokonca aj keď sa zhodli len v máločom. Asi to bude praxou – keď to vydržali tých dvadsať rokov, už zrejme vedia, kedy sa zbytočne neštvať. Mama v ten deň neprišla, lebo ona do kostola aj tak chodí len na sviatky – a to jej otec neustále hovorí, Mare, prosím ťa, poď aspoň teraz v nedeľu, na Boží deň, veď to je vlastne tiež taký malý sviatok, vieš aká je hanba, že popova žena nechodí na omše, vždy keď sa hádam s Tatarevićom, vytiahne, že moja žena je neznanboh. Tak sa menej hádaj s moslimami a budeš mať pokoj, ona na to, a to konverzáciu vždy skončí, lebo nikto sa predsa nechce baviť s mamou o moslimoch, teda hlavne otec nie. Myslela som si, že Čistý pondelok je sviatok dosť významný na to, aby kvôli nemu mama do kostola šla, a ona tam aj chodila po minulé roky, ale toho roku jej otec ukázal kázeň a spustila sa búrka. Ani mne sa tú kázeň vlastne nechcelo počúvať, naozaj nie, šla som len kvôli modlitbe a počas otcovho „majstrovsky napísaného prejavu“ som si plánovala zapchať uši. Nemyslite si, že som ako otec, áno?!

Na celú kázeň si už nepamätám, to odo mňa chcieť nemôžete, veď tam bolo milión citácií z Biblie, cirkvených otcov a ja neviem ešte čoho – ale tie „najlepšie“ časti som si zapamätala. „Na svete je jedna nespochybniteľná pravda, a to že Hospodin nám na dôkaz svojej lásky zoslal vlastného syna, nechal ho trpieť všetky nedôstojnosti smrteľného tela i krutú smrť len aby nás spasil. A predsa je na svete veľa ľudí, čo túto veľkú, nespochybniteľnú pravdu odmietajú. A niektorí namiesto toho, aby si priznali, že našim pánom Ježišom Kristom pohŕdajú, nám do tvárí klamú, vraj, Ježiša uznávajú ako veľkého kazateľa, ba proroka, hoci v skutočnosti mu pľujú do tváre neuznaním jeho božského pôvodu! Čo má Všemohúci z ich „uznania“, keď sa takto pod zásterkou slušnosti vysmievajú samotnému Bohu, nášmu Pánovi, a jeho veľkému plánu na spásu ľudstva?! A títo rúhači, táto pliaga sa nám teraz pokúša vnútiť, opäť pod zásterkou slušnosti, ani čo by boli prísloveční vlci v ovčom rúchu, svoje barbarské náboženstvo!“ Myslím, že si stačí vypočuť túto časť, aby ste vedeli, kam tatkova kázeň smerovala a prečo mamu tak naštvala. No, mama nebola jediná ženská, ktorá sa proti nej ozvala. U nás vzadu stará Hadžičová, kresťanská žena jedného z miestnych moslimov začala revať tak hlasno, že ju museli počuť aj pri káznici. „Ja ti dám barbarov, vari sme to boli my, čo sme vraždili v Srebrenici, čo sme tu za vojny utýrali Radka Brkića aj s rodinou?! A vy ste tú prekliatu vojnu dokonca začali!“ Vtedy som si pomyslela, že je čas vypadnúť, ale nebola som si tým celkom istá, tak som sa rozhodla počkať ešte chvíľu. Otec nerušene pokračoval v kázni, a keď stará Hadžičová videla, že ju otec nepočúva, odišla domov, zjavne napálená. Nečudovala som sa – aj mňa tá blbá kázeň štvala, ale nikam som nešla, lebo ju predsa len prednáša môj tatko a mala by som ostať, aby som ho neurazila a aby neboli reči.

Domov som sa vracala okolo mŕtveho ramena Miljacky, čo nie je najpriamejšia cesta medzi našim domom a kostolom, keby ste nevedeli, ale bola som príliš unavená na to, aby som šla tou priamou a stretávala ľudí, zvlášť keď medzi nimi bol otec. Vtedy som počula ženské výkriky bolesti, ale nevedela som, odkiaľ idú, a ponáhľala som sa domov, takže som sa ich rozhodla radšej ignorovať. Veď nech už sa deje čokoľvek, v blízkosti budú určite nejakí ľudia, ktorí by tej dáme mohli pomôcť skôr než ja. Celý incident som pustila z hlavy až do nasledujúceho rána.

Vtedy sa za mamou zastavila miestna drbna, stará Marićová, a pozvala sa na kávu. Mama sa s ňou nepriatelila, pretože by ju mala nejako rada, ale kvôli tomu, že, citujem, „je spoľahlivejšia ako správy“. Ja som jej na to chcela povedať, že v tejto dobe už máme internet a nie je veľmi pekné starú dámu takto zneužívať, aj keď nevie udržať tajomstvo a niekedy býva pokrytecká. No, o Marićovú som sa vôbec nezaujímala, dedinské babky predsa nie sú moja starosť, ale potom mi mama povedala, čo sa od nej dozvedela. „Hadžičovú včera neďaleko mŕtveho ramena zmlátili dvaja chlapci! Museli ju dokonca odviezť do nemocnice!“ Tvárila som sa menej šokovane, než som bola, lebo viem, že by som tomu nemohla zabrániť, ani keby som tam bola, ale aj tak, stála som len niekoľko metrov odtiaľ – mohla som zavolať políciu alebo niečo... (Aj keď neviem, či by stihli dôjsť skôr, než by tí bastardi s Hadžičovou skončili.)

V každom prípade, týmto sa to vlastne začalo. Ako si viete predstaviť, správa sa rýchlo šírila a miestnych Bosniakov kolektívne nasr... No, viete. Nestačil všetok ten bordel, čo tu (ako vlastne v celom Srbsku) bol počas vojny – Srbi začínali spory aj teraz, keď mestské zastupiteľstvo vyhlásilo miestny dervišský rád za sektu a vyhnalo ich odtiaľ, alebo keď odmietalo vydať stavebné povolenie na stavbu tej novej mešity namiesto starej. To druhé vraj malo čo do činenia skôr s bývalým starostom, ktorý bol vraj mafián a v ruinách tej starej sa stretával s nejakými ľuďmi z jeho „biznisu“, ale Bosniakov to neupokojilo. Mama mi často hovorila: „Som vďačná za to, že tu máme dokopy troch Chorvátov; nie že by ich som neznášala, ale vieš, čo je to tu so Srbmi a Bosniakmi. Mať tu tak ešte tretí národ, tak sa tu navzájom pozabíjame.“ A ja jej na to, že pozabíjame sa aj tak, len bez Chorvátov sa tu bude váľať po poliach menej mŕtvych tiel. Mama ako Macedónka mala celé tieto národnostné nezmysly ťažko v paži a chcela len, aby tu bol pokoj. Po útoku na starú Hadžičovú sa to ale zdalo nemožné.

Celý pôst sa veci len horšili. Hadžičovej rodina poprosila tatka o to, či by sa na najbližšej omši nemohol modliť za jej zdravie; on odmietol, lebo ako ešte uvidíte, pri ňom netreba mať veľké očakávania, keď ide o toleranciu Bosniakov. Potom sa v kafane starý Hadžič (ja viem, že je moslim, ale ak existuje jedna vec spoločná všetkým Slovanom bez ohľadu na oblasť pôvodu či vyznanie, je to láska k pálenému) pobil s o dvadsať rokov mladším chlapom, keď sa tento priznal, že bol jedným z tých, ktorí zaútočili na jeho ženu, kvôli čomu jeho priatelia o pár dní neskôr porozbíjali okná na dome Hadžičovcov, pričom partička opitých bosniackych chlapcov sa s nimi neskôr pustila do bitky na nože – a po dvoch chalanoch na oboch stranách skončili v nemocnici. Keď potom znásilnili mladú Bosniačku, policajné vyšetrovanie nedokázalo nájsť páchateľa a už vôbec nie zistiť jeho národnosť, a tak sa samozrejme začali hovoriť všelijaké veci, no a uprostred toho všetkého moja rodina... No a to sa vie, že ak jedinou témou, ktorá ich rozdeľuje, je národnostná politika, a národnostná politika je v poslednom čase to jediné, o čom táto blbá obec dokáže hovoriť, ich manželstvu sa nebude dariť.

Mama sa už s otcom o tom nehádala – bolo to oveľa horšie. Odišla z domu, vraj len k rodičom, ale ja som sa už začala báť, že nás opúšťa nadobro. Presťahovala som sa preto za ňou, veď je to tiež môj rodič, a nechala Luku, môjho veľkého brášku, nech sa o dom stará on, lebo nakoniec ani ja, ani tatko sme sa v domácich prácach nevyznali. Na druhej strane, babča nás neprivítala práve veselo. „Nemôžete počkať s tým rozvodom, kým sa skončí občianska vojna?!“

„Veď tu teraz žiadna nie je...“ protestovala som.

„Ale bude tu tak skoro, že je to, ako keby tu už bola. To máš tak, ani lastovičky tu teraz nie sú...“

„A nikto ani nehovorí, že tu sú.“

„To preto, lebo na lastovičky každý kašle.“

„My s Milenou nie.“

„Ale vy ste tu jediné, kto má čas zaoberať sa takými bezvýznamnými hlúposťami. Dáš si burek?“

„No, uvidíme, aké bezvýznamné budú, až vyhynú a vás zožerú komáre! A nie, ďakujem, už som jedla doma.“

Babča šla do kuchyne, cestou si mrmlúc. „...sa tu musíte vždy dotrepať...“

Babča a jej dom ma vždy upokojovali. Ani neviem, čo to je na tých gumenných obrusoch, socialistickej obývačke, starej, takmer nefunkčnej televízií, zbierke konyanského porcelánu, ktorú jeden z našich predkov priniesol z Turecka ešte počas prvej svetovej a rozpadávajúcej sa, už roky prázdnej búde pre psa (nebudem sa pri nej dlho zdržiavať, ale jej obyvateľa som mávala veľmi rada) také romantické, ale má to taký starosvetský šarm – akoby ma to dokázalo presvedčiť o tom, že tu pred nami niekto bol a že minulosť je skutočná, keď by to ani tisíc slávnych historických pamiatok nedokázalo.

S mamou sme sedeli v jej kuchyni a popíjali čaj.

„Prečo si odišla?“ spýtala som sa jej. „Kvôli tomu, čo otec povedal o starej Hadžičovej?“

„A čo by si odo mňa čakala? Spreneveril sa svojmu úradu. Je to kňaz, má sa starať o všetky svoje ovečky, a nezatratiť ich, len čo s ním raz nesúhlasia!“

„To bolo fakt hnusné. Ale nerozvediete sa teraz kvôli tomu, že nie?“

„Čo Boh spojil, človek nech nerozdeľuje, Djula. Ale vy dvaja s Lukom ste už veľkí, viete sa o seba postarať sami. A do babkinho domu sa zmestíme obe...“

„Takže ho proste kopneš?! Ale no tááák! Nemôžete nechať debilitu celej obce, aby vás stiahla so sebou!“

„No, ja by som to urobila veľmi rada, ale pre tvojho otca to očividne bola zámienka, ktorú potreboval, aby prejavil debilitu vlastnú.“

Takéto tvrdé slová som od nej skoro nikdy nepočula, nie keď hovorila o tatkovi! A fakt ma to mrzelo. Samozrejme, nikto nechce vidieť svojich rodičov sa rozvádzať, hlavne keď ich manželstvo bolo ešte nedávno celkom v poriadku a vonku je dosť iných blbostí, s ktorými sa musí vyrovnávať Horšie ale bolo, že okrem tejto jednej veci ich manželstvo dlhé roky fungovalo bezchybne; keď niečo beží ako hodinky a zrazu to rupne, je to vždy nepríjemnejšie, ako keď sa to začne pomaličky kaziť, najskôr len trošičku a potom čoraz viac, a vy máte čas sa pripraviť na moment, keď už to bude všetko v kýbli.

Do Kvetnej nedele vtedy ostávalo len pár dní, a ak by medzi Srbi a Bosniakmi vypukla občianska (či ako sa to volá, keď sa to všetko odohrá v rozsahu jednej dediny) vojna, lebo to by sa akože stalo, keby nebolo Kvetnej nedele a toho, čo bolo vtedy, asi by ich to rozdelilo nadobro, ak už kvôli ničomu inému, tak preto, že v takom bordeli sa manželstvá ťažko dávajú dokopy. Teda aspoň myslím, ja som za vojny ešte nebola na svete. Aj tak, potom prišla Kvetná nedeľa a v tej chvíli to už bolo všetko jedno.

V ten deň za nami totiž prišiel Derviš.

Nie, nie Derviš ako meno. Derviš ako moslimský mních alebo niečo také. Ale s veľkým. Ako titul alebo prezývka. Veď viete, ako to myslím. V každom prípade, Derviš vám bol pekne divný týpek. Nosil bosniacky kroj a žobrácku misku, a na pleci mu sedela čierna mačka. Po Srbsku chodil na bicykli a hlavným zmyslom jeho života bolo kázanie. A to by ste fakt nečakali od asi dvadsaťročného chalana, ktorý bol navyše veľmi pekný. Aspoň ostrihať si tie dlhé vlasy mohol. Alebo si ich zaviazať do uzla či do čoho, ako je to teraz módne. Ale nie, on chodil s vlasmi rozpustenými jak jurodivý, oblečený jak jurodivý a pomaly aj kážuc jak jurodivý. Teda, jurodiví nemali bicykle, ale viete, čo tým myslím. Niesol si so sebou takú malú taštičku na osobné veci, ale okrem toho len tú blbú misku a bicykel. Ale keď začal kázať...

Samozrejme, že vyzeral divne, veď to bola podstata toho celého. Keby mal oblečené texasky, vlasy ostrihané a prišiel by čo ja viem vlakom ako taký študent vracajúci sa z intráku, nikto by ho nepočúval, aj keby hovoril prakticky to isté čo teraz. Mamka mi raz povedala, kazatelia sa vždy spoliehajú na moment prekvapenia, tú krátku chvíľu pochybnosti v ľuďoch, či sú svätí muži, alebo len šarlatáni – väčšina ľudí si totiž myslí, že ani jedno z toho nie sú normálni ľudia, a keď vás berú ako normálnych ľudí, ostatných len naštvete, keď im začnete kázať. Na druhej strane, niektorí ľudia si nesú svoje texasky v dušiach. Možno preto som ho od začiatku chcela prekuknúť.

Prvý raz som ho videla vtedy, kedy skoro všetci – stojac pred zavretou sámoškou s bicyklom a batôžkom opretými o jej stenu a mačkou obšmietajúcou sa okolo jeho nôh. Stál tam ako tvrdé Y a recitoval naspamäť v bosniačtine i srbčine Reč na vrchu, tú z Nového zákona. A nielen to – po každej časti reči nám dal aj výklad a vysvetlenie, prečo podľa tejto pasáže nie sme dobrými kresťanmi. Samozrejme, bolo divné počuť niečo také od Derviša, čiže moslima, ale aj tak to bolo celé dosť brutálne. Na našincoch nenechal jedinú suchú nitku, a keď sa niekto v dave snažil brániť, zasypal ho spŕškou obvinení a dôkazov, že je to vlastne pokrytec a rovnaký hriešnik ako celé toto miesto, ktoré si zaslúži horieť v pekle, ďakujem pekne. Nejakí ľudia naňho zakričali, že mu straší vo veži; a on na to, že pravdu samozrejme taká banda klamárov bude považovať za bláznivú. Ja som ho ignorovala, len som si všimla, že mu nejakí grázli berú bicykel aj s miskou. Chcela som ho na to upozorniť, ale nestihla som, lebo len pár sekúnd po tom, čo bicykel zobrali, mu praskla pneumatika a oni sa skoro zrútili do Miljacky. On sa na nich len pozrel, vrhol na nich taký ten vševedúci úsmev, akí majú vo filmoch tí sympatickejší mentori a učitelia, a vrátil sa ku kázni. To bolo... Divné. Samozrejme, staré babičky si už v tej chvíli mysleli, že Derviš má možno nejaké tie, no, schopnosti a že dokáže robiť zázraky. Ja som mu na to neskočila, teda prvý raz nie...

Moslimovia sa ozvali, že súhlasia, Srbi sú banda nevercov a naozaj by si zaslúžili zhorieť v pekle... A vtedy začal Derviš recitovať aj z Koránu. Obvinil ich, že sú pokrytci, sebeckí, zloprajní, čo vztiahnu ruku na suseda len tak z roztopaše alebo pre zisk – také blbosti. Ako hovorím, na strane každého správneho kazateľa stojí moment prekvapenia, lebo fakt neviem, čo iné by našincom zabránilo narobiť z neho sekanú. Inak tam všetci zarazene stáli jak tĺci, a niektorí sa pri tom aj hanbili. Ja nie. Ja som si prvý raz myslela, že mu proste hrabe, čo bola ináč škoda, lebo nie je veľmi príjemné vedieť, že v tej peknej hlavičke nie je všetko v poriadku. Navyše ma tá jeho litánia neskutočne nudila, a tak bol moment prekvapenia v rekordnom čase fuč. Okrem mňa sa na to ale vykašľal len málokto, väčšinou decká v mojom veku – dospelí ho považovali príliš zaujímavého, aj keď to nakoniec vzdal a svoju prednášku skončil. Po nej, aspoň podľa mamy, chcel ísť o dedinu ďalej (alebo sa aspoň tak tváril, podľa toho, čo sa o ňom nakoniec zistilo), ale potom sa do veci vložil môj otec a mama túto časť nechcela upresňovať... Ale tým, že otca naštval, sa stal čestným Bosniakom alebo čímsi takým a starý Hadžič ho presviedčal, aby ostal bývať uňho a ďalej kázal. Derviš mu povedal, že už miesto na spanie má, vykladajte si to ako chcete, ale podľa mňa to mal prešpekulované od začiatku. V každom prípade, tatko je síce pravoverný kresťan, ale nadáva ako pohan, no a neviete si predstaviť, čo to bolo, keď potom prišiel navštíviť mamu a babku. Mamka vtedy bola na prechádzke na bicykli, a tak namiesto riešenia dôležitých vecí ako svojho manželstva tam na ňu čakal, pil čaj zo starodávnych hrnčekov s fialkami a sťažoval sa na Derviša. Neskutočne nadávajúc, ako som povedala. Som šestnástka žijúca zo starším bratom, ľudia, a väčšina z tých slov pohoršila aj mňa! Vlastne som, doriti, polovicu ani nepoznala! Zaliezla som do babkinej obývačky a zapchávala si uši. Nechcela som si jeho tirádou ničiť zážitok z Erika, veď viete. Toho Pratchettovho. Čo tam Mrakoplaš... Ale to je fuk. Je to kniha, ľudia. Tiež by ste si niekedy mohli nejakú otvoriť.

Keď sa mama vrátila, už aj tatkovi došla para a mohli sa porozprávať v pokoji. Teda mohli. To viete, že to neurobili. Nebudem sa pri tom veľmi dlho zdržiavať – opakovali sa staré argumenty, vyťahovali sa veci spred asi milióna rokov (ktoré tu nechcem opakovať, lebo väčšinou boli, akosatopovie, chúlostivé) a ja som sa dozvedala veci, čo som vedieť ani nechcela. Nakoniec mama proste vykopla otca pred dvere a zakričala za ním, nech sa nevracia. Bolo to fakt drsné, to vám poviem. A potom sa ešte stala tá vec večer.

Okolo siedmej, keď už babička chrápala pri správach, sa ten týpek objavil pred našimi dverami a pýtal sa, kde by mohol nájsť tatka („miestneho kňaza“). Mamka mu na to. „Za ním by ste šli zbytočne, nevypočuje vás.“

„No, hádam sa o to môžem pokúsiť... Viem, že bude zložité ho o čomkoľvek presvedčiť, ale je mojou morálnou povinnosťou upozorniť ho na zlú cestu, ktorou kráča.“

„Ani sa nesnažte. Pošle vás doriti.“ vyhlásila som.

„Aha. A ty si...?“ obrátil sa na mňa.

„Jeho dcéra. Takže ho asi poznám, nie? A viem, čo vám asi povie.“

„Naozaj? A práve mne? Och, to je nepríjemné...“ vyhlásil sklamane, no s tajomným úsmevom. Fakt divný týpek.

„Čo je na vás také zvláštne? Ľudí ako ste vy posiela do čerta stále, vy asi nebudete iný. A kto vlastne ste?“

„Derviš, drahá...“

„Djula. Ale Derviš vás volajú všetci. To je prezývka, nie meno.“

„A záleží na tom, čo mám v rodnom liste? Tak či onak sme si cudzí, moje meno pre vás nebude mať väčší význam ako fráza, čo ja viem, v japončine.“

„S tým na mňa nechoďte, ja som otaku.“

Mama i Derviš vyprskli. Na to sa ho mamka, doteraz tichá (jasné, že nad niečím rozmýšľala, potvora – sorry mami) spýtala. „Neviem, čo môžem s vašim želaním sa s mojim manželom stretnúť urobiť, ale môžeme sa o tom porozprávať pri káve alebo čaji...“

„To je od vás nesmierne milé, ďakujem.“

Sadli sme si do kuchyne (Derviš ma tak trochu fascinoval a na tejto show som chcela sedieť v prvom rade), kde mama dala variť vodu. „Aká si vlastne stará?“ spýtal sa ma.

„Šestnásť, a vy?“

„Prečo mi kladieš samé nepodstatné otázky?“

„A keď ste sa ju spýtali vy, tak nebola nepodstatná?“

„Nie, v tom je rozdiel, lebo medzi pätnástkou a osemnástkou je väčší rozdiel, ako medzi dvadsiatkou a dvadsaťsedmičkou.“

„Skúste to vysvetliť svojmu profesorovi na vysokej.“

Mama si sadla k nám. „Teraz treba počkať, kým sa to zohreje... Čo by ste si dali, čaj alebo kávu?“

„Čaj, ďakujem. Vy tu žijete?“

„Načas, kým sa... Ale to je osobné.“

„Prečo? Lebo pokiaľ viem, miestny kňaz býva inde...“ Mama sa zatvárila kyslo a ten zadubenec pochopil. „Ach, takže naozaj osobné. Nemal by som sa do takých vecí miešať, ale rád by som vedel, či mi budete môcť nejako pomôcť s vybavením návštevy uňho...“

„To ešte uvidíme. Len by som rada vedela, čo by ste mu chcel povedať, čo ste ešte nedostal z pľúc dnes na námestí.“

„Ten sass mám po nej.“ chvastala som sa, ale obaja na mňa kašľali.

Derviš sa usmial tajomným, vševedúcim úsmevom ako taký Dumbledore. „Možno budete prekvapená, ale mojou dnešnou kázňou som sa mu chcel zapáčiť. Rád by som si totiž vybavil nejaké miesto, kde by som mohol kázať oficiálne, nejakú modlitebňu...“

„Volajú vás Derviš a hovoríte po bosniacky, takže predpokladám, že ako modlitebňa nebude náš kostol vhodný.“ utrúsila mama upäto.

„Pýtate sa, či som moslim? Áno, som. Bude s tým nejaký problém? V tejto obci predsa žije slušný počet moslimských obyvateľov a ja nemienim šíriť ani fanatizmus, ani staré zlé zvyky. Všetko, čo ma zaujíma, je oddanosť našich ľudí nebeskému Otcovi a porozumenie s blížnymi.“

„Miestne autority ale nie sú moslimom... Naklonené. Navyše tu v poslednom čase začína rásť napätie medzi našimi národmi a ak by splnili vašu žiadosť, len by to zbytočne rozčerilo vodu.“

„Moslimov by predsa určite potešilo, ak by mali modlitebňu!“

„Ale Srbov by to nahnevalo.“

„Čo je zase ich po tom?!“

„Vy ste vari v tejto krajine za posledným niekoľko desaťročí nežili?! To nie je o tom, čo je koho po čom! Ospravedlňte ma...“ Vstala a šla pripraviť čaj.

„To, že mnoho našich krajanov si nebolo schopných si jej existenciu uvedomiť, ešte neznamená, že náboženská tolerancia by nemala byť presadzovaná, to predsa viete. Správnu vec je treba urobiť, aj keď nebude veľmi populárna.“

„Z vás by bol príšerný politik.“ uškrnula sa mamka.

„A čo mám robiť? Som len pokorný kazateľ, ktorý si chce nájsť miesto na kázanie.“

„Ale musí to byť v našej obci?!“

„Počula ste moju reč na námestí, nie? Vy poriadneho mravokárcu naozaj potrebujete.“

„Môj manžel nám stačí.“

„Veď moslimovia ho vôbec nepočúvajú! A podľa neho by ani počúvať nemali, lebo ak sa nedajú presvedčiť na konverziu, môžu ísť do čerta!“

Mňa zaujalo niečo iné. „Prečo je naša obec nejako extra hriešna? Myslela som, že tu žijú rovnakí nudní mantáci ako všade inde.“

„Nazývate sa kresťanmi, no zabúdate na najdôležitejšie božie prikázania...“

„Ste moslim, čo vás to zaujíma?!“ vykríkla mama.

„Len pripomínam, že ak na mňa váš manžel mieni útočiť z pozície náboženskej autority, nemá na to najmenšie právo. Veď poznám jeho vlastnú svätú knihu lepšie než on!“

„To vysvetlite jemu.“

„Rád by som, ale nedokážem sa s ním... Nuž, veď viete, prečo som tu.“

„S tým vám nepomôžeme, otec na vás úplne kašle. Jedine že by...“ Zrazu mi čosi napadlo. „Myslím, že existuje spôsob, ako ho donútiť, aby si s vami pokecal. Ako ho donútiť, aby si s vami chcel veľmi pokecať.“

„A to je?“ spýtal sa ticho.

„Naštvete ho. Tatko fakt nemôže odolať poriadnej hádke. Provokujte ho, inak sa na vás vykašle. To máte ako s ľuďmi na nete, nikdy si vás nevšimnú, pokiaľ niekoho poriadne nenas...“

„Djula!“

„Chcete tým povedať, že ho moja dnešná reč dostatočne nenahnevala?“

„Asi nie, bolo to príliš neosobné. Urazte ho priamo, to zaberie.“

„Djula, preboha!“ pohoršovala sa mama. „Takto hovoriť o vlastnom otcovi...?!“

„Ja viem. Ale snažím sa byť praktická. A toto proste zaberá.“

„Nepočúvajte ju, môj manžel nie je až taký vznetlivý... Podľa mňa vás jednoducho nebude počúvať, nech skúsite čokoľvek. Ja by som vám poradila skúsiť to v nejakej inej obci, tu pre vás jednoducho niet miesta.“

„Och, tak zrazu? Myslel som si, že práve vy... No nič.“ Rozhodol sa zmeniť tému. „Nevedel som, že popi sa môžu ženiť.“

„Popi nie... Seminaristi áno.“ usmiala sa mama šibalsky. „Ale to je dlhý príbeh.“

„Tatko nechcel prežiť zvyšok života v celibáte, tak si vzal prvú babu, čo mu povedala áno. To nie je taký dlhý príbeh.“

Mamka prevrátila očami. „Nepočúvajte ju, je to omnoho komplikovanejšie... Ale to už ona má vo zvyku, robiť sa dôležitou.“

„Naozaj? Pretože podľa mňa je to naozaj zaujímavá mladá dáma.“

„Pár hlúpych poznámok ju ešte nerobí zaujímavou! Sarkastická viem byť tiež, a nikto ma za to nechváli!“

„Mama, veď pán Derviš hádam vie, čo je podľa neho zaujímavé a čo nie!“ zachichotala som sa.

„Predvádzať sa pred ním zase nemusíš!“

„Ja sa nepredvádzam, ja som len sama sebou!“
„Čože?!“

„Podľa teba akože nie som sarkastická malá mrcha?“

„V tomto sa s tebou hádať nebudem.“ uškrnula sa mama.

Derviš sa medzitým rozhliadal po kuchyni a zaujalo ho niečo veľmi neobvyklé. Ukázal na kuchynskú linku. „Čo je tamtá kniha?“

„To sú moji Malí bohovia, prečo?“ ohlásila som sa.

„Malí bohovia? Och, zaujímavé... Starý boh zostúpi na zem a zisťuje, že ľudia vkladajú väčšiu dôveru do cirkvi uctievajúcej jeho meno a symboly ako do jeho slov.“

„A je pri tom premenený na korytnačku. Zabudli ste tú najdôležitejšiu časť.“

„Najdôležitejšia? Prečo?“

„Lebo korytnačka kráča. Teda, nekráča, ale pláva vesmírom. Ale veď ani prví heliocentristi poriadne nevedeli, ako vesmír funguje, a tvar slnečnej sústavy aj tak poznali.“

Derviša moja odpoveď zjavne pobavila. „Tá je moja najobľúbenejšia od Pratchetta.“

„Čítali ste aj ostatné?“

„Nuž, väčšinu...“

„Ja sa vyhýbam častiam o Hliadke. Chcem ich stiahnuť všetky naraz.“

„Dobrá voľba. Hliadku buď miluješ, alebo nenávidíš, a keď ju miluješ, nedokážeš ju pustiť z ruky kvôli nejakej inej sérií.“ Potom sa obrátil na mamu. „Pán Pratchett bol múdry človek, madam. Nevidieť les pre stromy a Boha pre kňazov je vždy nešťastná vec. Nuž, mal by som už ísť...“

„Stretneme sa ešte niekedy?“ vyhŕkla som. „Nestretávam veľa fanúšikov ako ja...“

Pousmial sa. „Rád by som ťa ešte niekedy videl, ale mám veľa práce a najskôr do nebudem vedieť zariadiť. Ďakujem za radu. Prajem pekný deň vám obom a dovidenia...“

A ja sa vôbec nehanbím, že som sa za ním pozerala, lebo práve odchádzal môj fandomový krajan a najkrajší chlap tejto Bohom zabudnutej obce. Na mojom mieste by takto nehanebne zízal ktokoľvek.