Na druhý deň
poobede mal zase ďalšiu kázeň v strede námestia pri samoobsluhe,
a pri ňom postávali bývali členovia dervišského rádu, ktorí z
neho museli vystúpiť alebo sa odsťahovať. Vyhlásil, že medzi
„mnohými neprávosťami spáchanými na moslimskom obyvateľstve
tejto obce je táto jedna z najtragickejších“ lebo „mnoho
samozvaných pravoverných sa postavilo na stranu utlačovateľa“ a
že je to „ďalší dôkaz hlbokej skazenosti miestnych, ktorí sa
nevedia ani zastať svojich bratov a sestier vo viere“.
Mačka uprostred
jeho prejavu zliezla z jeho pleca a prešla cez dav, len aby sa
zastavila pri tatkovi, ktorý to samozrejme všetko počúval. Ten
vyzeral, že každú chvíľu niekoho chladnokrvne zavraždí, ale
nepohol ani prstom. Zamávala som mu, no nevšimol si ma. Derviš ale
áno, zamával mi späť a to ma vytočilo. Nečakala som, že po pár
minútach, čo sme strávili kecaním, z nás budú kamoši na život
a smrť, ale práve preto by na mňa nemal nejak zvlášť
upozorňovať, hlavne nie so svojou reputáciou. Ako, čo som počula,
Bosniaci ho mali radi a stáli za ním, nech im hocijako nadával,
kým Srbov by si nemohol získať ničím, čo by urobil. Milena mi
deň pred tým povedala, že sa jej to, čo si myslia jej ľudia, zdá
čudné. „Moji súkmeňovci vedia byť veľmi prísni, a neviem,
prečo tomu novému tak veria. Zatiaľ pre nich veľa neurobil –
zastal sa ich síce pred tvojim otcom a zúfalo sa snaží presvedčiť
Srbov, aby na nás prestali nadávať, ale zároveň hovorí o našej
komunite také veci...“
Pokrčila som
plecami. „Asi sú len radi, že niekto z nich má odvahu povedať
tatkovi, čo si myslia. Viem, že keď mu to povedala mama, tiež som
bola príjemne prekvapená.“
„Teba to zaujíma?
Teda, tá modlitebňa? Ja by som na ňu kašľala, keby nebolo
babičky. Babička sa nemala kam chodiť modliť ešte za komunistov
a rada by sa pred smrťou pomodlila s ostatnými.“ Milena nie je
veriaca, aj keď by nikdy nepovedala, že je ateistka; jednoducho nad
otázkami Boha a viery krčí plecami. Myslím, že sa to volá
agnostik alebo tak nejako, ale ona svoje presvedčenie, či skôr
nepresvedčenie, nijako nevolala.
„Myslím, že by
to bolo fajn, a hlavne sa mi vôbec nepáči, ako veľmi proti tomu
tatko protestuje len preto, že ide o moslimov. Podľa mňa to nie je
fér, my máme taký pekný veľký kostol a vy nič. Derviš má
pravdu, kresťanstvo je aj o solidarite.“
Milena sa na mňa
vďačne usmiala. „A čo si teda o ňom myslíš ty?“
„Aj by som ho
mala rada, ale ani mi nechce povedať, ako sa volá. To mu asi tak
skoro neodpustím.“
„Nemyslím ako o
osobe...“
„Podľa toho, čo
robí na verejnosti? Neviem, vôbec sa z toho nedokážem vysomáriť.
Ak mu ide o to, o čo hovorí že mu ide, čo robí vôbec nedáva
zmysel, a viem, že to funguje, ale práve o to ide, lebo by to
fungovať vôbec nemalo.“
„No, myslím, že
nie všetci Bosniaci ho zbožňujú... Rozhodne nie strýko Dukagjin,
náš imám alebo stará Hadžićová, ktorá naňho frfle často,
lebo si myslí, že je namyslený holobriadok.“
„Holobriadok?
Lebo technicky...“
„Vieš, čo tým
myslím. Koľko môže mať, dvadsať, dvadsaťpäť? Viac ako
tridsať určite nie. Ale musím povedať, že väčšina našich ho
skôr obdivuje.“
„Povedala si, že
váš imám ho tiež nemá rád?“
„Myslela som, že
to si všetci nejako logicky odvodia... Prinajmenšom po dnešku musí
byť každému jasné, že tí dvaja rozhodne nie sú na tej istej
strane.“
„Prečo by to
malo byť jasné? Je to nejaká moslimská vec či čo?“
Milena sa uškrnula.
„Samozrejme, že je! Veď sa zastáva dervišov! Sunnitským imámom
lezú súfisti na nervy, ten náš viedol vo svojom dome, ktorý
občas používa ako neoficiálnu modlitebňu, bohoslužbu na oslavu
zbavenia sa „kacírov“.“
Premýšľala
som. Imám Hamza Tatarević mal zo všetkých Bosniakov najbližšie
k nejakej tej autorite, hlavne čo sa týka vecí náboženskej
komunity (takže miestni neznanbohovia naňho kašľali, ale aj tak).
Pokiaľ je mi známe, imám rozhodne nie je taký dôležitý ako
pop, je to proste maník vzdelaný v náboženských serepetičkách
čo vedie modlitby, nie je vysvätený a nemá nijaký božský
mandát ani nič také. Tatarević na seba ale vzal bremeno
reprezentovania Bosniakov, lebo v mestskej rade ich bolo málo a
nikto z nich nebol dostatočne odvážny, aby sa postavil tatkovi.
Veď ako hovorím, dvojmetrový naštvaný pop je dvojmetrový
naštvaný pop. Tatarević mal síce len meter sedemdesiat a už to
bol starý deduško, ale občas tatkovi alebo úradníkom povedal, čo
si myslí, a to bolo viac, než na čo sa väčšina miestnej
bosniackej komunity zmohla.
„Takže autority
Derviša nemajú rady, nech už sú z ktorejkoľvek strany...“
premýšľala som nahlas.
„Myslíš, že to
tak zariadil naschvál?“
„Nie som si istá,
lebo to znie kont.. Kont... Kontraproduktívne. Tak. Teda, vzhľadom
na to, čo vraj chce, to nedáva zmysel. Ja viem, že sa zastáva
dervišov, ale chce aj tú modlitebňu, a tú bez imáma mať
nebude.“
„Veď si môže
priviesť iného...“
„A odkiaľ by ho
vytiahol?!“
„No, imám musí
byť proste vzdelaný v náboženských veciach, nie? A on pozná
Korán naspamäť...“
„Ale imám nemôže
byť súfista. Teda, aspoň to si veľa našincov myslí.“
„Možno si myslí,
že keď im tú modlitebňu vybojuje, na túto podmienku sa vykašlú.
Okrem toho, nevieme, či je to fakt súfista – zastáva sa ich, to
je fakt, ale pri takom divnom týpkovi je kľudne možné, že to
robí, aj keď k nim nepatrí.“
„Chcela by si
zistiť, o čo mu ide?“
„Nehovor, že ty
nie.“
„Ale keď ja mám
úplne iné problémy...“
„Fajn. Tak k
Pašalićovcom pôjdem sama. On u nich totiž býva...“
„Kecáš!“
vyhlásila Milena prekvapene. „A stále nevieš, kto to je?!“
„Mal by to niekto
byť? Pašalićovcov nepoznám; bývajú od nás ďaleko, až tam na
kraji dediny pri lesoch, a nemajú ani decká, ktoré by som
poznala.“
„No, väčšina
Pašalićovských deciek je roztratená po svete, vieš? Moja mama sa
so starou Pašalićovou kamoší. Samozrejme, že je to syn starej
Pašalićovej. Má dvoch a obaja by mali byť odsťahovaní, ale
ktovie...“
„Si si istá?“
„Nie celkom,
starú Pašalićovú poznám, ale jej decká nie. No, v každom
prípade, je to možné, nie?“
„Zájdem teda za
starou Samirou a porozprávam sa s ňou. Možno bude tajomstvo svojho
syna strážiť, ale za pokus to teda bude stáť.“
Milena šla
nakoniec so mnou, lebo na rozdiel odo mňa starú Pašalićovú
pozná. Keď sme prišli, už od dverí nás „vítala“ mladšia
Pašalićová. „Á, vidím, že si si priviedla aj kamarátku! Čo
tu zase chceš?! Derviš nie je doma!“
„Dobrý večer,
teta! Len sa chcem porozprávať s vašou sestrou.“ vyhlásila som,
snažiac sa udržať si čo najnevinnejší kukuč.
„A čo od nej
chceš?!“
„Vedieť viac o
jej synoch, teta.“
„A o sebe nám
nič nepovieš, dievča?!“
„Volám sa Djula
Atanasijevićová...“
„Počkaj, počkaj!
Atanasijevićová ako starý pop Dušan?!“
„Som jeho
dcéra... Ale neprichádzam kvôli nemu. Vlastne keby vedel, že som
tu, asi by ma zabil.“
Čakala som, že sa
jej na tvári objaví... Iný výraz. V lepšom prípade pochopenie,
v horšom tvrdosť, chápete? Nie... Nádej. „Och, tak to poď
ďalej. Zaujímaš sa o jej synov? V súvislosti s Dervišom, pravda?
Malá Puškarová... Totiž, ty si jej dačo naznačila?“ obrátila
sa na Milenu.
Milena pokrčila
plecami. „Len som jej povedala, čo viem o Samiriných deťoch. A
to nie je veľa.“
„Tak poďte teda
dovnútra na čaj... Musíme sa vážne porozprávať.“
Dom Pašalićovcov
bol veľký, nádherný konak so starobylou atmosférou, ktorú
som fakt žrala. Ešte aj niektoré kusy nábytku boli v takom
osmanskom štýle. Zorka Pašalićová nás usadila v miestnosti pri
kuchyni a začala robiť kávu v tradičnej džezve. Pomyslela som
si, že ak je Derviš naozaj odtiaľto, ani by som sa nemusela pýtať,
odkiaľ má ten bosniacky kroj...
Kávu vlastne ani
nemám rada, ale keď človek z jednej národnosti ponúkne kávu
človeku z národnosti druhej, je to veľmi vzácna príležitosť a
symbol zmierenia, tak som bola ticho. Miesto toho som počúvala, čo
mi mladšia Pašalićová hovorí. „Moja sestra je teraz chorá,
tak sa s vami nemôže stretnúť. Keby bola v poriadku, hneď by vám
všetko vykvákala... Ale ja taká lacná nie som a poviem vám o
Dervišovi, čo viem, len za istú cenu.“
„A to je?“
spýtala som sa ja.
„Donútiš svojho
otca, aby sa vo štvrtok stretol a rozumne sa porozprával s našim
imámom ako zástupcom všetkých Bosniakov. Musí zvážiť jeho
argumenty. Musí predniesť vlastné, ktoré pre nás nebudú
urážlivé. A hlavne musí obmedziť tie svoje urážlivé reči.“
„Inými slovami,
musí to byť úplne iná osoba. Môj otec by niečo také nikdy
neurobil, nezmení zrazu názor len preto, že mu to poviem! Viete,
ako sa čertila mama, jeho vlastná žena, keď sa dozvedela, čo
povedal na tej kázni?! A jemu to bolo fuk! Mňa ten starý
tvrdohlavec určite nepočúvne!“
„Tak ho aspoň
oklam, nejako ho na miesto stretnutia dostaň, ja tam prídem s našim
imámom a zariadim zvyšok...“
„A vám mám
akože veriť?! Teda, nehnevajte sa, ste veľmi milá pani a tak, ale
vôbec vás nepo...“
„Môžeš jej
veriť.“ prerušila ma Milena. „Keď si niektorá zo sestier
Pašalićových niečo zmyslí, tak sa to aj stane, alebo aspoň
urobí všetko preto, aby sa to stalo.“
„A ak sa veci
zvrtnú, viniť ťa z toho nebudem. Jednoducho presvedč otca, o
ostatné sa postarám.“ vyhlásila Pašalićová.
Tak to som teda
bola zvedavá, čo si vymyslela. Pomyslela som si, že na tom
stretnutí sa niekam zašijem, lebo som všetko chcela vidieť z
prvej rady. „Tak dobre, urobím, čo budem môcť.“
„Stretneme sa vo
štvrtok, hneď poobede, a tam si povieme, kam svojho otca privedieš.
Alebo na to potrebuješ viac dní?“
„Nie, myslím, že
nie. Dozajtra to bude.“ Pokúsila som sa napiť kávy, ale bola
ešte horúca. „Poviete mi teda viac o, hm, Dervišovi?“
„Myslíš môjho
syna Muja?“
Zdvihla som obočie.
„On je... Váš?“
Milena vyzerala
ešte prekvapenejšie. „Vaša sestra ho nespomínala.“
„Veľmi o ňom
nerozpráva, lebo si myslí, že len jeho existencia je pre nás
hanbou. On je totiž... Nuž, bastard. Tým nechcem povedať, že je
nejakým temným tajomstvom našej rodiny, to vôbec nie; tvoj otec
vie, že existuje, náš imám vie, že existuje, ba mnoho miestnych
ho tiež pozná a spomína naňho v dobrom ešte z čias, keď bol
decko. V škole býval celkom populárny, ale potom som sa rozviedla
s mojim Sajom, a toho on považoval za svojho otca, navyše jeho
súrodenci, moja Zainab a môj Vahid, sa odsťahovali k otcovi, lebo
ja som vtedy ešte nemala poriadnu prácu a musela žiť z výživného,
takže som ich nemohla živiť. Inými slovami, Mujo odišiel, keď
mal trinásť, a to vám už bolo pätnásť rokov, tak neviem, kto z
tých, čo ho poznali, si ho ešte pamätá; možno zopár
spolužiakov, ale ani tí by ho určite nespoznali, keby ho videli. K
nemu i ostatným deťom som chodila na návštevu, ale keď som si
konečne našla prácu, Mujo mal šestnásť, zariadil si život s
otcom v Belehrade a sem sa mu vracať nechcelo. Okrem mňa a Samiry
nikto nevie, ako vlastne vyzerá a čo robí...“
„Ozaj, čo
vlastne robil, kým sem prišiel?“ spýtala som sa.
„Och, tak toto je
zaujímavé. On totiž, a tomuto nebudete veriť, vyštudoval
religionistiku.“
Vyprskli sme,
hlavne Milena mala z toho nehoráznu srandu. „Náš mesiáš má
titul z humanitných vied?!“ Milena bola pravá
prírodovedkyňa a aj keď ešte nebola na vysokej, už stihla
pochytiť tú mentalitu.
„Nerehocte sa,
robí lektora na vysokej škole a darí sa mu celkom dobre, teda
vzhľadom na to, aký je mladý...“
Mňa zaujalo niečo
iné. „A to memorovanie Biblie a Koránu je normálnou súčasťou
štúdia?“
„Samozrejme, že
nie, k tomu sa dostal sám. Vieš, keď hovorím, že sa mu darí...
Darilo sa mu, presnejšie. Tento semester sa mu nepodarilo nájsť
predmet, ktorý by mohol učiť, a tak sa musel vrátiť ku mne, kým
to nebude môcť skúsiť na ďalší akademický rok, aby nemusel
spávať pod mostom. Písala som mu o problémoch, ktoré máme so
vzťahmi medzi národmi a vyznaniami, no a... On proste vyhlásil,
mama, ja všetko napravím, kým sa Svätý týždeň skončí.
Nevrátil sa hneď po konci skúškového; asi dva-tri mesiace sa
túlal po svete, len z času na čas sa mi ozval, aby som vedela, že
žije, no a potom... Potom sa tu objavil na bicykli uprostred noci a
žiadal ma, aby som mu požičala starý kroj po dedovi, že mi ho
nezničí – to mimochodom nesplnil, lebo sa pustil do bitky s
tvojim otcom...“
„On chce napraviť
vzťahy medzi našimi národmi?!“ zdvihla som obočie. „A to chce
dosiahnuť tými svojimi eskapádami?!“
„Problém je v
tom, že to, ako vidíte, veľmi nezaberá. Myslel si, že ak naštve
úplne každého, zjednotia sa v nenávisti proti nemu; miesto toho
ho veľa Bosniakov zbožňuje aj napriek všetkej kritike ich
nerestí, ba možno práve preto. Ale viem, že imám stojí výhradne
proti nemu – ak sa stretne s tvojim otcom, možno zabudnú na
rozdiely a zjednotia sa v pokusoch ho vyštvať. Mujo tomu plánu
neverí, tvrdí, že v tých dvoch vkladám priveľkú dôveru. Vraj
preceňujem náboženstvo a podceňujem veriacich.“
„Budem hádať,
Mustafa Pašalić nie je moslim?“ uškrnula som sa.
„Trefa. On nie
je... Veriaci ako veriaci. Je založením filozof, k náboženstvu
neprechováva veľkú dôveru. Mám pocit, že sympatizuje so
súfistami, čo je zvláštne, lebo jeho doterajší prístup k Bohu
bol opakom mystického. Derviši boha prežívajú, on ho
predpokladá. Možno ho priťahuje tá dezorganizovanosť.“
„Neznanboh!“
zapišťala som.
„Volaj si ho, ako
chceš, ale myslím, že „kacír“ je preňho výstižnejší
názov. Je kacírom všetkých monoteistických náboženstiev... Ale
ver či nie, tie boli predsa tiež založené heretikmi. Teda,
prinajmenšom kresťanstvo.“
„Ježiš predsa
nebol heretik, bol to Boží syn, ktorý prišiel na zem, aby
napravil chyby židovského náboženstva a obrátil ľudí na pravú
vieru...“ namietla som.
Jej výraz hovoril
„hej, jasné, moja, ja som moslimka, také veci mi nevykladaj“.
Ale hovorila o niečom úplne inom. „A čo ľudia, ktorí mu,
napriek tomu, že verili v spomínané židovské náboženstvo,
uverili tiež, že je syn Boží? Židia sú prísni monoteisti,
niečo také ako „syn Boží“ je pre nich nepredstaviteľné.“
Zamyslela som sa
nad tým – a nech už som si to akokoľvek nechcela pripustiť,
zmysel to dávalo. Na Milenu to nezapôsobilo. „Pani Pašalićová,
a viete vy niečo o modernej filozofií? Váš syn nie je heretik,
len zlý existencionalista.“
Pani Pašalićová
zdvihla obočie. „Moja, vieš ty vôbec, čo existencionalizmus je
a čím sa zaoberá?!“
Ja som sa jej ale
zastala. „To je fuk, tiež si nemyslím že, hm, váš syn by bol
niečím výnimočný. Teda, veľa ľudí o Bohu premýšľa
takto...“
Zrazu sa zozadu
ozvalo. „Mamááá, tetka sa zobudila!“
„Hneď som pri
nej, len vydrž.“ Obrátila sa na vás. „Je mi veľmi ľúto,
musím sa starať o chorú, takže asi už nebudem môcť...“
„To je v pohode,
my už aj tak ideme.“ pokrčila som plecami. Milene sa chcelo
diskutovať o filozofií, ale nakoniec aj tak šla, a potom mi
povedala, že sa za mladšou Pašalićovou ešte vráti, lebo ak
naozaj vie, čo sú existencialisti, tak s takým človekom sa chce
ešte porozprávať. Ja som sa ale mala zúčastniť na úplne inej
diskusií.
Presvedčiť tatka,
aby šiel so mnou do kaviarne, nebolo také ťažké – povedala som
mu, že som našla človeka, ktorý by dokázal Derviša z obce
vyhnať a že v nijakom prípade nechcem, aby šiel so mnou, lebo len
všetko pokazí. Samozrejme, že sa tatko zrazu stal ochranárskym a
doliezol za mnou. Bol štvrtok večer a ja som sa s pani Pašalićovou
dohodla, že oboch chlapov privedieme do miestnej kafany (čosi
ako krčma, len tam podávajú kávu, ak mi rozumiete) a posadíme
ich za jeden stôl. O pani Pašalićovú sa Tatarević už nejaký
čas zaujímal, a ju síce ten starý chren nebral, ale naznačila
mu, že prvým krokom k tomu, aby ju zbalil, je ísť s ňou na
stretnutie s istým veľaváženým nábožným mužom, ktorý by sa
s ním veľmi chcel stretnúť. V podstate ani neklamala, aj keď
tatko by sa asi nechcel stretnúť so starým Tatarevićom takto na
verejnosti, lebo by mu rád rozbil hubu. Teda, prídeme vo štvrtok
do tej kafany, ja si najskôr sadnem k inému stolu, ale potom
„náhodou“ uvidím tých dvoch a pozdravím sa s pani
Pašalićovou, ktorá kecá niečo o tom, že k nemu prechovávam
najhlbšiu úctu a podobné bláboly, keď sem príde tatko a uvidí
nás spolu. Nepoteší ho to (strašné prekvapko).
Nahne sa teda ku
mne a zasyčí mi do ucha. „Čo som ti povedal o stretávaní sa s
Bosniakmi?!“
Zato Pašalićová
bola náramne veselá. „Á, efendija, tak náš posledný
hosť už prišiel!“ (Efendija volajú Bosniaci moslimských
klerikov, vy polovzdelanci.)
„Toto že má byť
náš hosť?! Ten... Ten fašista?!“ zaškriekal Tatarević.
„Ja vám dám
fašistu!“ zreval tatko. „Vy a vaši ľudia nie ste nič iné ako
banda teroristov...!“
„Vy sa
opovažujete takto na verejnosti...! Ale čo ma to prekvapuje, veď
ešte aj v tom vašom chráme, pred zrakom, ako vy veríte,
všemohúceho Boha...!“ Lebo ako hovorte si o Tatarevićovi, čo
chcete, ale v kázňach sa nadávať na celé kresťanské
náboženstvo neodvážil. V súkromí naň vraj frflal dosť často,
ale na verejnosť také veci neťahal.
Rozhodla som sa
obrátiť reč na to, prečo sme prišli, lebo inak sa tí dvaja
pozabíjajú. „Presne! Derviš mal pravdu, a ty sa nazývaš
kresťanom!“ zapišťala som.
Vyšlo to; skôr,
než tatko stihol povedať niečo o mojej drzosti, Tatarević
vyhlásil. „To by som zase nepovedal – nechcem hrať do karát
tomu kacírovi, tomu falošnému súfijovi...“
Tatko vyzeral
prekvapený. „Falošný prorok, ktorý sa vydáva za syna
Najvyššieho... Áno, presne to je, kacír!“ Povedal pomaly, lebo
súhlas so starým nepriateľom nikdy nelezie človeku z úst
jednoducho.
„Musíme sa ho
zbaviť!“ zvolala na zase moje prekvapenie Pašalićová.
„Ako ho ale presvedčiť, aby odišiel? Myslím, že môžem
počítať s pomocou dvoch múdrych mužov...“
„Spolupracovať?“
zasmial sa Tatarević trpko. „Nikdy!“
„Ale potom ten
otravný mladý muž nikdy neodíde!“ povedala Pašalićová
zdesene. Herecký talent majú asi v rodine.
„Akože nie?! Ak
to bude nutné, osobne ho odtiahnem na vlak za tú jeho máničku...“
zavrčal tatko.
Pašalićová ho
veselo prerušila. „Tak to by bolo fantastické, nemám pravdu?!“
„Nie! Neb...“
Tatarević sa chvíľu rozhodoval, či mu viac lezie na nervy tatko,
alebo Mustafa Pašalić. Rozhodol sa pre Muja. „Pozrite sa, ak ho
dokážete dostať z mesta... Lebo nepočítam s tým, že ktokoľvek
dokáže dostať odtiaľto vás!“
„Vykopneme ho
odtiaľto spoločne!“ vyhlásila som nadšene, aj keď z predstavy,
že Derviš odíde, som nadšená vôbec nebola.
„Ako by sme to
ale mohli urobiť?“ čudovala sa Pašalićová. „Veď ani
nevieme, kde ostáva cez noc.“
Zúfalo som sa
snažila na ňu nepozrieť – to povedala naschvál! „Nemusíme to
zisťovať, veď ho môžeme dostať pri jeho ďalšom verejnom
vystúpení. Ale z akého zločinu ho obviniť? Z nactiútrhania?
Urazil predsa celú našu obec...“
„Načo ho
obviňovať zo zločinu?“ zavrčal tatko. „Stačí zopár silných
chlapov a...“
„A bude zase na
vás, že ste banda násilníkov!“ frfľala Pašalićová. „Nie,
treba postupovať podľa práva. Mohli by sme sa poradiť s nejakým
profesionálnym právnikom, určite nejakého poznáte...“
„Môj vnuk práva
študuje, ale obchodné, tak to vám asi nepomôže. Ale má
spolužiakov.“ uvažoval Tatarević.
„Prosím vás,
viete, ako dlho to bude trvať?!“ namietol tatko. „A ja ho chcem
odtiaľto preč do Veľkej noci. Boh nás chráň pred tým, aby nám
tu oxidoval počas sviatkov!“
„Ste príliš
netrpezlivý a impulzívny, to bol vždy váš problém!“ zasyčal
Tartarević.
„Prečo, lebo
nechcem nepokoje počas slávnosti Zmŕtvychvstania pána?! Veď sú
to len najdôležitejšie kresťanské sviatky!“
„Prečo nemôžete
pochopiť, že keď sa niečo nedá, tak sa to nedá?!“
„A prečo by som
mal?! Vy sa tiež nechcete vzdať tej svojej sprostej modlitebne, a
všetko zvaľujete na mňa, akoby som mohol za to, že magistrát vás
mohamedánov nechce!“
Chcela som niečo
povedať, ale pani Pašalićová ma zastavila.
Starý imám sa
rozčertil. „Samozrejme, že za to môžete, veď kto z vás nás
nenávidí tak silno a z celého srdca ako vy! A šírite tú svoju
nenávisť po dedine ako infekčnú chorobu! Vari neviete, že ste
jedným z najvplyvnejších ľudí našej obce a že váš počúvajú
všetci miestni Srbi, okrem tých pár neznanbohov?!“
„Počúvajú?!
Nedokážem ovplyvniť ani moju ženu! Prečo by som mal byť
zodpovední za názory kohokoľvek iného, keď ma nepočúva ani
vlastná manželka?!“
Práve preto, že
je to tvoja žena, pomyslela som si. Veď nie je dobré, keď
manželky svojich mužov počúvajú, aj keď sú to kňazi, politici
alebo iní vplyvní ľudia. Potom sa nám tu šíri patriarchia a iné
pliagy. Teda, môžu sa na niektorých veciach zhodnúť alebo
ich uznať za vhodné, ale nemali by robiť nič len preto,
lebo to chcú ich muži.
„Čo ste to potom
za manžela?!“
„Len mi tu teraz
nezačnite kázať o tých mohamedánskych blbostiach, že by žena
mala poslúchať svojho muža alebo čo...“
„Tak prečo je
to, že sa na teba teraz vykašľala, nejako závislé od toho, či
si alebo nie si dobrý kňaz?“ spýtala som sa.
„Pretože som
hlavou rodiny, doriti!“
Starý imám sa
toho chytil. „Presne! Ako muž...“
„To som
nemyslel!“
„Ale myslel.“
zamrmlala som.
„Budeš už
ticho?! Ani by si tu nemala byť, kým sa dospelí rozprávajú.“
zakričal na mňa tatko. „A o ženách, ani mojej, ani nijakej
inej, sa tu teraz nebavíme!“
„Myslela som, že
niekam do vašej konverzácie zapadám aj ja, ale zjavne nie som taká
podstatná.“ vyhlásila tetka Pašalićová trpko.
Otec, už brunátny
v tvári, zrúkol. „Tak chceme vyštvať toho kacíra Derviša
spolu alebo nie?!“
A vtedy sa o
našich plánoch dopočuli aj ostatní ľudia v kafane – a
väčšina bola znechutená. Niektorí ale naopak stáli za imámom a
otcom, teda hlavne otcom, lebo Bosniaci boli z väčšej časti na
Dervišovej strane. Aby som to skrátila, bolo veľa pokrikovania,
prepukla hádka a keďže niekoľkí mladíci tu už mali vypité
(lebo v kafanách sa servíruje aj chľasť, hlavne rakija),
zmenila sa na bitku, do ktorej sa zamiešalo čoraz viac ľudí.
Starého imáma odviedla pani Pašalićová, mňa zase chytila okolo
zápästia nejaká mužská ruka s dlhými prstami a ťahala ma preč.
Najskôr som sa bránila, ale potom som sa pozrela, kto to je, a...
„Mujo!“
„No samozrejme.“
vyhlásil trpko. „Zradený vlastnou matkou, ako inak. Poď.“
Nechala som sa
ním odviesť von z kafany na chladný večerný vzduch. Zabudla som
si tam bundu, tak mi po ňu skočil. „Teraz by som mala ísť
domov.“ vyhlásila som.
„Odprevadím ťa?“
„Neviem, a máš
tadiaľ cestu k sebe domov?“
„Tam sa teraz
ešte nechystám. Noc je mladá a ja som tete povedal, že sa domov
tak skoro nevrátim.“ Zapálil si cigaretu, a ja som si všimla, že
na sebe nemá ten svoj bosniacky kroj, ale tričko a džínsy, zrejme
aby lepšie zapadol. Ako to ale mohlo zabrať?! Veď má celkom
typickú tvár (veľmi peknú) a v obci je už známa firma...? Možno
je pravda, čo sa hovorí o kafanách, teda že si vás tam
nikto nevšíma, kým nie ste príliš hluční a ostatných proste
donútite, aby vám venovali pozornosť... „Čo ti mama povedala?“
„Fakt všetko.
Kto si. Prečo si sa sem vrátil. Čo si mal v pláne a prečo to
nevyšlo.“
„Blbé.“ Smutne
sa usmial. „Tak keď o mne to všetko teda vieš, myslíš, že
som, akobysomto... Lúzer?“
„To rozhodne nie.
Z toho mála, čo o tebe viem, môžem povedať, že nie si zlý
chlap. Ale čo si si dofrasa myslel, keď si začal s tou šarádou?!“
„No, vieš ako
som povedal, že miestni nie sú práve ukážkovo milí a bohabojní
ľudia? Toto som myslel vážne. Nie je možné, aby sa zjednotili v
láske – tak sa môžu aspoň zjednotiť v nenávisti. Snažil som
sa v Bosniakoch vzbudiť nádeje a potom ich sklamať, ale s tým
sklamaním som sa príliš ponáhľal a nakoniec to, že som zlý
mesiáš, sa stalo tak akosi súčasťou môjho alter ega, no a
potom, aby som to tak povedal, ťažko nútiť Židov, aby volali na
Rimanov, nech už so mnou skoncujú.“
„Čo máš v
pláne teraz? Do Veľkej noci ešte nejaký čas ostáva a okrem mňa
ťa zatiaľ ešte nikto neodhalil. Ešte máš šancu všetko nejako
napraviť.“
„Tým si nie som
istý. Ľudia už majú ohľadom Derviša určité očakávania a ja
neviem, čo s nimi môžem urobiť.“
„No, uvidíme, či
tá veľká bitka tam“ (ukázala som smerom ku kafane) „na
situácií niečo zmení. Zatiaľ mi o sebe môžeš povedať viac.“
„Hm, a prečo by
som to robil?“ usmial sa nadradene.
„Myslela som, že
sme priatelia... Alebo čosi také.“
„Ja neviem, si...
Veľmi mladá. Asi by sme si nerozumeli.“
„To, o čom sme
sa rozprávali v pondelok a v utorok, tomu nenasvedčuje. No tak,
musím vedieť, či sú Malí bohovia naozaj tvoji najobľúbenejší!“
„Sú, ale čo na
tom? Spolužiaci aj tak prisahajú, že je to len preto, že som
nečítal Dobré znamenia.“
„Kecy! Dobré
znamenia sú preceňované.“
„Čo ty o tom
vieš? Obaja predsa zmýšľame úplne inak...“
„Len preto, že
sme rôzneho veku a pohlavia? Pch! Mne sa tvoja filozofia náhodou
páči!“
„Áno?“ zdvihol
obočie. „A čo o nej vieš?“
„Len toľko, čo
mi o nej povedala tvoja mama – a Malí bohovia. Teda, nie že by
som prestala byť pravoslávnou, to zasa nie. Ale máš pravdu, toto
by Ježiš nechcel.“
„To je zvláštne,
lebo keď na to príde, je mi srdečne jedno, či by to Ježiš chcel
alebo nechcel. Ja len, že vám by to jedno byť nemalo.“
„A u koho sa teda
staráš, či by to chcel alebo nechcel?“
„U mamy, to
nanajvýš. Myslím, že tú ohromnú svätokrádež proti všetkým
prorokom som mohol spáchať mohol len preto, že pre mňa prorokov
niet.“
„Kiež by som
mohla povedať to isté!“
Zasmial sa. „Prečo
si to želáš? Život bez nich nie je lepší ani horší.“
„Lebo tvoja
viera, a vôbec to všetko, čo hovoríš aj ako to hovoríš sa mi
veľmi páčia, ale nejako to nedokážem... Prijať za svoje.“
„Tak to neprijmi.
Ja som sa k tomu všetkému dostal štúdiom – zisťoval som, kto
boli proroci, ako sú na tom správy o ich živote s historickou
presnosťou a tak. Samozrejme, že človek s úplne inými životnými
skúsenosťami a vedomosťami bude aj všetko vnímať inak. A
napokon, si kňazova dcéra.“
„Nie že by som
na to momentálne bola nejako pyšná.“
„No, aspoň máš
otca.“
„A ty? Veď tvoja
mama ťa nebola oplodnená Duchom svätým, či áno?“
Pousmial sa. „To
by bolo menej divné.“
„Prečo? Čo sa
jej stalo?“
„Mama otehotnela
so spevákom sevdaliniek, lebo si myslela, že spieval pre ňu, ale v
skutočnosti bol zamilovaný do inej dievčiny – bola z toho
strašná telenovela a teraz už je to aj tak všetko jedno. Môjho
biologického otca potom zastrelili kdesi v albánskych horách, keď
sa pokúšal utiecť s jedným dievčaťom, lebo to bol
nevyliečiteľný lámač srdcí.“
„Tak to teda je
divné. Ale lepšie, ako „môj otec sa zaľúbil ako
seminarista a okamžite si to dievča vzal, lebo sa bál doživotného
celibátu“.“
„A stále sú
spolu?“
„Pohádali sa
kvôli tej veci s Bosniakmi, ale až doteraz boli. Cez dvadsať
rokov.“
„Tak o ich
manželstvo by som sa teda neobával.“
„Čo ty o tom
vieš? Nikdy si nebol ženatý.“
„Ale bol som
zaľúbený a viem, že ponáhľať sa máva pre vzťah nepekné
následky. Ak prežili aj to, nejaké etnické konflikty asi nebudú
také strašné.“
Čo sa stalo potom
už len krátko zhrniem, lebo nemám veľa času a okrem toho mi to
láme srdce. Ráno k nám prišla Marićová a rozrušene nám
rozprávala o následkoch včerajšej bitky. Kopec chlapov, vrátane
tatka, skončilo v base, lámali sa kosti a vybíjali zuby, ale
zomrel len jeden starček, a aj to len na slabé srdce. Medzi
zatknutými bolo veľa otcov rodín z oboch strán, čo vyvolávalo v
ľuďoch neskutočné rozpaky. Ako sa mohlo toľko vážených mužov
tak zdivieť? Bolo to ako paródia toho, čo sa dialo za vojny,
povedal raz Tatarević, a toto prirovnanie sa šírilo medzi ľuďmi.
Kvôli nemu sa všetci cítili ešte trápnejšie, rozhodli sa o tom
preto už nehovoriť. Ostatne, zhodli sa všetci, v bitke dostali
všetci šancu vybaviť si účty, a kto tam nebol, nemá právo sa
na nič sťažovať, lebo je skôr šťastný, že ho nezabásli.
Pre tatka bol
pobyt v base druhý raz za jeden týždeň, svätý týždeň,
náramne ponižujúci, a tak sa odtiaľ vrátil príliš zdeptaný na
to, aby nadával na Bosniakov, lebo to by si vyžadovalo sebavedomie,
a to mu po tom všetkom fakt chýbalo. S mamou sa nakoniec dali v
tichosti dokopy na Turíce, keď sa oficiálne ospravedlnil Bosniakom
za kázeň z Čistého pondelka a ona sa po kázni doslova vovalila
do jeho domu, bozkávajúc a objímajúc ho. Jej štrajk určite
pomohol tatkovi sa rozhodnúť, aj keď to určite nebola jediná
vec, ktorá za to mohla.
V prvom rade
totiž Derviš na Veľký piatok zmizol a do obce sa nevrátil
doteraz, aj keď to bol len rok a jeho rodina tu stále žije, takže
aj keď Derviš sa už asi neobjaví, Mujo Pašalić áno. Tak či
onak, tatko bol príliš natešený, že jeden z jeho nepriateľov je
preč, až úplne ignoroval, že tu zvyšok ešte stále je. No a
potom, veci sa postupne dostávali do normálu. Rozpaky umožnili
polícií priniesť výsledky z vyšetrovania toho znásilnenia, čo
sa tu počas pôstu odohralo, a zistilo sa, že páchateľ je
Bosniak, známy recidivista a vôbec ten typ človeka, ktorého by tu
ľudia podozrievali prvého, keby trochu porozmýšľali. Z toho sa
hlavne Bosniaci cítili ešte hlúpejšie, a ak sa v tých dňoch
niečo ukázalo, trápny pocit je najlepším liekom na dlhoročné
predsudky. Teda, toto nebola žiadna druhá svetová, šok trval len
asi týždeň a nakoniec sa všetko vrátilo do starých koľají,
ale tie staré koľaje boli z čias pred tým osudným pôstom, takže
sa nesťažujem. Jasné, že tatko stále neznáša Bosniakov – len
pred týždňom sa stretol so starým Tatarevićom a jeho synom v
kafane a ich hádka bola taká strašná, že sa o nej hovorí
ešte teraz, a určite vojde do dejín v tejto malej mizernej dedine,
kde sa dokopy nič nedeje. Ale kázne o tom už nerobí. Tá vec s
modlitebňou stále stojí, ale derviši sa do obce vrátili, čo
naštvalo tak pravoslávnych, ako aj ortodoxných moslimov, takže to
tiež trochu pomohlo uvoľniť napätie. Imám sa ich momentálne
neúspešne snaží nechať vysťahovať, takže Bosniaci sa teraz
chvíľu budú sporiť skôr medzi sebou a Srbov nechajú Srbmi.
A ja? Ja sa
spamätávam z prvého zlomeného srdca. Ja viem, mám šestnásť,
on vyše dvadsaťpäť, ak by mi city opätoval, asi by s ním nebolo
niečo v poriadku, že? O to je to horšie. Do Muja Pašalića som sa
zabuchla, pretože to sa predsa stáva, keď máte šestnásťročnú
babu a nádherného dospelého muža, ktorého osobnosť strašne
obdivuje. Navyše ma našiel na facebooku a prvá vec, ktorú mi
napísal, bolo „Si veľmi bystré dievča a chcel by som s tebou
ostať v kontakte.“ A od tej chvíle som beznádejne doňho. Stále
čakám, kedy to prejde, na druhej strane, ak to bude trvať do
mojich osemnástich, asi si ho nájdem a pokúsim sa ho zbaliť. Ale
bohvie, čo bude dovtedy.
Táto poondiata
vieska predsa nie je dosť stabilná ani na to, aby ostala v stave
krízy dlhšie než dva mesiace.
Ale to je Balkán!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára