Minettin filmový magazín: Fuck you, Grindelwald

Nagat nám, mrcha jedna, neposkytla poriadnu recenziu, len čosi, čo narýchlo zbúchala, keď s fľašou vodky sledovala Venoma - na druhej strane, Nagat už nie je yaoistka a v takom prípade potrebujete NEJAKÚ fľašu vodky, ak chcete zvládnuť Venoma; alebo jačiacu yaoistku vo svojej blízkosti a neutíchajúcu oddanosť Rizovi Ahmedovi. Viem z vlastnej skúsenosti. V každom prípade, keďže tak neurobila, musím to ako jej oficiálna najvyššia imitátorka zvládnuť sama.

Nanešťastie, ja som absolútne triezva (tým chcem povedať, že som nemala jedinú rumovú pralinku, lebo z čoho iného by som bola intoxikovaná?!). A pritom na toto by som potrebovala všetky margarity sveta. Margarity, lebo Fantastické zvery 2 sa neprežívajú ako bežný príšerný film. Fantastické zvery 2 sú jedna obrovská, zdĺhavá párty plná ľudí, ktorí vám lezú na nervy a ktorú musíte prežiť do tomboly. A na konci nič nevyhráte, lebo je to tombola, vole, čo ste čakali?! Na druhej strane, ako na každej dobrej párty, aj na tejto máte Toho Chlapca. Viete, ktorého myslím; toho, ktorého zadok stojí za to zostať prinajmenšom do tomboly. Či už ste na ryšavých twinks, alebo čokoľvek je Ezra Miller, celú tú srandu nakoniec prežijete. Ale ľahké to teda nebude.

FANTASTICKÉ ZVERY 2

Odmietam tento film nazývať jeho oficiálnym názvom, lebo práve tým to začalo a od toho momentu to šlo len dole vodou.

Mojím osobným názorom je, že na tomto filme neexistuje chybička, ktorá by sa nedala napraviť vyškrtnutím Grindelwalda z celého filmu. Dobre, Nagini by tam bola stále, ale narovinu, ak by tento jeden sprostý retcon bol najhlúpejším momentom filmu, diváctvo by malo šťastie.

Otázka za milión (alebo aj viac): Plot twistom na konci filmu ste odhalili tajného zlého čarodejníka všetko manipulujúceho. Problém je v tom, že tento plot twist je všeobecne považovaný za obzvlášť hlúpy, navyše herec, ktorý zlého čarodejníka hrá, je stroskotaný alkoholik, čo nedávno spôsobil verejné pohoršenie, keď ho vlastná žena obvinila z domáceho násilia. Čo urobíte?
Odpoveď (podľa producentov): Zlého čarodejníka vylepíte do stredu všetkých posterov a spravíte z neho hlavného padoucha a srdce nasledujúceho filmu.

Bez Grindelwalda by bol celý film o tom, že Credence je stále obscurus (Obscurial? Whatever.) a Tina ho musí vypátrať a zneškodniť; ide po ňom aj ten maník zo Senegalu z povedzme rodinných dôvodov, Leta o celom bordeli povie Newtovi, a ten sa Tinu so Senegalcom snaží zastaviť, lebo Credencea ľutuje a chce ho zachrániť. Ostatne, ten príbeh je síce dosť zapletený, ale počas dvojhodinového filmu nie je zase také ťažké to nejako zaonačiť bez siahodlhých flashbackov. Potom je tu Queenie a fakt, že ku koncu to zorala ešte horšie ako Albert na konci druhej série Viktórie - a to všetko preto, že uverila Grindelwaldovi, takže logicky bez neho opadáva aj táto neskutočná blbosť. No a nakoniec sme sa mohli vyhnúť aj celej tej kravine s "no homo" Dumbledoreom, ako aj plot twistu okolo Credenceovho pôvodu. Na druhej strane, toto jedno sa ešte dalo zachrániť tvrdením nejakým príbehom o starej Kendre a o tom, ako chcela svojich pľuhavých synátorov presvedčiť, aby prijali nemanželského nevlastného brata tým, že mu vnútila meno Dumbledore. Albus, pretože bol trash, potom dal brata do decáku, len čo jeho mamka voňala kvetinky odspodu. Inými slovami, to by sa dalo nejako zvládnuť, keby sme mali čas. A to je ten problém - nemali sme. Lebo Grindelwald.

Vlastne by sme mali čas na všetko. Na Nagini (aspoň nejaké vysvetlenie tej sprostosti s maledictom by bolo vhodné, rovnako tak jej priateľstvo či čo s Credenceom). Na tú telenovelu s Lestrangovcami. Na Letu Lestrange, lebo na rovinu, ak je jediná nová postava, pri ktorej si nebúchate hlavu o stenu, je to ona. Leta Lestrange je Framboise (https://www.databazeknih.cz/knihy/pet-dilku-pomerance-3856) čarodejníckeho sveta, a ak vám to nestačí, potom ste Päť dielikov pomaranča najskôr nečítali. Plus nebyť Grindelwalda, neumrela by na konci. Ja viem, spoilerujem ako divá, ale verte mi, absolútne to neľutujem. Na ten clusterfuck musíte byť pripravení. Prinajmenšom ja som všetky tie blbosti zvládla lepšie, keď som na ne bola pripravená. Credence má byť Lestrange, ale nakoniec je Dumbledore, aspoň podľa Grindelwalda (a úprimne povedané, fuck Grindelwald). Queenie sa pridá ku Grindelwaldovi, lebo mu uverí, že zlegalizuje manželstvá čarodejníkov a muklov - áno, chlap, ktorého HLAVNÝM BODOM PROGRAMU je vraždenie a zotročenie muklov. Pripomína mi to jednu fanfikciu, ktorú som nedávno čítala a v ktorej pre zmenu Snape zdôvodňoval svoje pridanie sa k Voldemortovi svojim niekdajším názorom, že je idealista ako on a chce zbaviť svet predsudkov proti muklom a humusákom. Inými slovami, tento film je oficiálne zlá fanfikcia.

Na druhej strane, aby som bola celkom úprimná, na také obrovské fuck you ako The Greatest Showman to nevyzerá. Áno, je to neskutočný bordel a som príšerne sklamaná, ale potenciál tu bol, a niektoré časti celkom ušli. Leta Lestrange a celý ten cirkus okolo Credencea sú vlastne celkom fajn veci, ak ste na takéto mysteriózne telenovely zvyknutí, Newt je stále Newt a rozohrieva srdiečka a iné dámske partie bez toho, aby sa vôbec snažil, jeho romanca s Tinou pokračuje síce trochu rýchlejšie než sme čakali, ale nesťažujeme sa, lebo Newt si zaslúži lásku, a potom je tu Kowalski. Kowalského predsa nemôžete nemilovať. Na rozdiel od McGonagallovej a iných sprostých cameí je objavenie sa Nicolasa Flamela vlastne celkom zlaté. Ak niekedy bude pokračovanie, pôjdem na to, aj keď bez prehnaných očakávaní. A celkové hodnotenie?

Námet - Ešte raz. Fuck. Grindelwald.
Scenár - Keby sa Joanne Harrisová opila pri prvej časti, asi by napísala niečo takéto. Len s menej Grindelwaldom. Prosím, dajte scenár trojky napísať opitej Joanne Harrisovej.
Výprava - Niektoré akčné scény sú rovnaký brajgel ako scenár, iné sú naozaj úchvatné, a všeobecne sú vizuály tou najlepšou vecou v celom toto zmätku. Práve ony vyvolávajú spomínaný pocit zdĺhavého a priveľmi divokého žúru.
Soundtrack - Druhá najlepšia vec na tomto filme. (Prečo si vôbec ešte vediem túto položku?)
Herecké výkony - Tretia najlepšia vec vo filme. Ešte ani ten starý ochľasta Depp to nezoral, a to je čo povedať. Inak by som vyzdvihla Eddieho, lebo Eddie môže mať Oscara, ale aj tak jeho herecký talent nebude nikdy docenený.
Celkové hodnotenie - Veľmi váhavé 3/10. 2/10 by bolo kruté k Newtovi, 4/10 zase príliš veľkorysé. Rozhodne nie najlepšia žúrka, na ktorej som bola, ale na rozdiel od The Greatest Showman aspoň nebola zaplnená magormi.

Minettin filmový magazín: Čajíček s kráľovnou intensifies

Dúfam, že ešte tento mesiac budem môcť napísať recenziu na Fantastické zvery a herca, čo ho nikto nemá rád. Napokon, v tomto smere je aj Nagat strašná lemra a okrem toho sa z nej stáva čoraz väčší mainstreamový lúzer. Našťastie, na tomto blogu si mainstream nevedieme. Iba bišíkov v historických kostýmoch. Lebo keď už je reč o veciach s neslávnym koncom...

VIKTÓRIA - 2.SÉRIA

(Mimochodom, vianočný špeciál som nevidela. Ešte nie sú Vianoce, vy chytráci. A pochybujem, že to niečo zmení.)

Ó máj gát. Ja som sa zamilovala.

Iste, druhá séria nie je perfektná a titul najlepšieho seriálu evr si iste nezaslúži, ale ľudia, ktorí sú na takéto veci (čítaj Minette) a ktorým sa nepodarilo zaspať ani pri prvej Viktórií, ani pri ľubovoľnom románe Jane Austen, budú v extáze. Otvárajte šampus, vážení, vo Viktórií sa konečne NIEČO DEJE! Alebo možno moje nervy nezvládli prebytok bullshitu v Kösem Sultan, a odvtedy sa mi vyvinula čosi ako alergická reakcia na väčšie množstvá plotu. Dosť to záleží na epizóde, napríklad ten nezmysel s Frantíkmi som takmer nezvládla ani ja. Na druhej strane, dokážem tolerovať všeličo, ak bude do toho vložená sex scéna s Viktóriou a Albertom.

Fakt, že niečo obsahuje život ohrozujúce dávky vášho shipu, ešte nie je dôvod na to, aby ste to hodnotili pozitívnejšie, a ľudia, ktorí neshipujú Viktóriu a Alberta tak veľmi, že by sa reylo fanatičky červenali, túto sériu najskôr neprežijú. Ale buďme k sebe úprimní, kto môže tých dvoch neshipovať? Ešte aj tie najdebilnejšie momenty sa na konci epizódy zvyčajne vyriešia k všeobecnej spokojnosti a character developementu. Väčšina shipov si len želá, aby boli Viktória a Albert. A keď už hovoríme o tých dvoch...

Character developement ich zasiahol fakt riadne. Viktória je konečne znesiteľná a miestami dokonca sympatická, možno preto, lebo človek viac uverí také bohorovné vystupovanie dvadsiatničke s niekoľkými deťmi než osemnásťročnej babe. Navyše má niekedy aj dobré nápady a vie sa postaviť za správnu vec, čo bola predtým Albertova úloha. S ním je to túto sériu také všelijaké. Na jednej fakt, že má nejaké chyby, by ho mal byť robiť sympatickejším, na druhej strane nerada sledujem, ako my precious baby robí voloviny. V každom prípade, ako človek z každej strany poučovaný, že character developement je Dobrá Vec, to poväčšinou oceňujem. Poväčšinou, lebo v poslednej epizóde som si prvý raz priala, aby mu Vicky jednu strelila, a to rozhodne dobrá vec nie je. Dúfam, že je to len v absolútne kreténskom spôsobe, akým zobrazili z histórie prevzatý konflikt Alberta a mamičky Lezhenovej, a nie je to znamenie vecí budúcich, lebo Briťoši už vyrábajú tretiu sériu a ak to s Albertom takto pôjde ďalej, tak všetky pekné veci, čo som v tomto odstavci povedala, beriem späť.

John Conroy sa neprekvapivo neobjavil a kráľovná-matka je tak v jednej epizóde, takže sex scéna, o ktorej sme tak dlho snívali, sa najskôr nekoná. Na druhej strane, ako hovoria yaoistky, vždy budeme mať fanfikcie. Lord Oddly Hot Old Man sa niekoľkokrát objaví k všeobecnému prospechu seriálu, ale shiperov jeho objavenie sa veľmi nepoteší. To mi absolútne nevadí, lebo vicbourne shiperi sú trash. Albertov brat a nudná mrochta, totiž pardon, Harriet, sa v seriáli objavia znova a našťastie sa ich romanci venuje len taká pozornosť, akú si zaslúži, čiže minimálna. Ernest je ďaleko menší blb ako v minulej sérií a Harriet dostane aký-taký character developement, navyše je Vickyna kamoška, tak sa na jej objavenie nesťažujem. S Ernestom flirtuje aj slečna Cookeová, ktorá je všeobecne tak trochu tichá voda, ale hrá ju Bebe Cave, ktorá aj s tým debilným účesom, čo v kuse nosí, je stále Bebe Cave, čiže automaticky najroztomilejšia bytosť v miestnosti. No a potom je tu jej tetuška, hraná samotnou Oleanou Tyrell, ktorá je, samozrejme, triednou sassy old lady, ale zároveň je to aj triedny žúrokazič, takže vo výsledku je jediným slovom, ktoré by jej osobnosť opísalo poriadne, "ježibaba".

Čo sa subplotov týka, špeciálnu zmienku si zaslúžia dva - gaymance a Nancy Skerett. Gaymance nahradila "zakázanú lásku" Ernesta a Harriet ako úplne zbytočná lovestory medzi dvoma nudnými postavami, ktoré nikoho nezaujímajú, s pridaným bonusom v tom zmysle, že tých dvoch od seba ani neviem odlíšiť a okrem toho ten koniec podporuje škodlivé tropy. Obyčajne rada vídam LGBT postavy, ale tí dvaja majú hĺbku mojich vedomostí o topológií. Nancy Skerett v tomto seriáli nie je ani zďaleka toľko, koľko by si zaslúžila, na druhej strane o Nancy Skerett by mal vzniknúť samostatný seriál. Jej romanca s Francatellim pokračuje aj v tejto sérií, ale musíte si počkať až na koniec, lebo žiaden seriál nie je dokonalý a cockblock a day keeps shippers from going astray, alebo podobná blbosť, ktorá je mantrou všetkých queerbaiterov. Veľké veci sa dejú tiež u Nancy v robote, ale len tak raz za tri epizódy, inak u nej zdochol pes, takže v tomto smere sklamanie.

!!!SPOILERS!!!

Poznámky k jednotlivým epizódam:
1. Sodier's Daughter - Prvé známky, že sa v tomto seriáli bude konečne diať niečo zaujímavé, začínajú tu. Francatelli sa vráti, Nancy povýšia a Britskému impériu napráskajú na zadok. Konflikt epizódy sa týka toho, že Albert je povýšenecký imbecil, ktorý Vicky lezie do kapusty. Albert prestane liezť Vicky do kapusty.

2. The Green-Eyed Monster - Ako o tom svedčí už názov tejto epizódy, je o žiarlivosti. Albert žiarli na Lorda Oddly Hot Old Man, ktorý sa ešte stále fláka niekde v pozadí a s Vicky si píše, kým Vicky žiarli na samotnú Adu Lovelace, čo je omnoho vznešenejší a oprávnenejší pocit. Albert je tým, čo na ňom milujem najviac, čiže roztomilým nerdom. Konflikt sa vyrieši veľmi civilizovane a k všeobecnému character developementu a všeobecne je to sakramentsky dobrá epizóda.

3. Warp And Wheft - Táto epizóda je celá o tom, že Victoria vinou vlastnej rozmaznanosti urobí kolosálnu blbosť. *pretends to be shocked* Má dobré úmysly, ale aj tak. Rozhodne sa totiž usporiadať maškarný bál, aby podporila anglické textilky - v čase, keď vládne všeobecná neúroda a hladomor. Samozrejme, pretože Briti, je z toho väčšia kauza než Gorila, Vicky je právom za sprostú a ja dostávam flashbacky na úplne prvú epizódu. Navyše Lord Oddly Hot Old Man je chorý a Dash zomrie. Inými slovami, Vicky sa lepí smola na päty. Peelers je ako vždy jediným rozumným človekom, keď sa aj Albert dá po počiatočnom váhaní ukecať (bú!). Nie je to príjemná epizóda, ale v konečnom dôsledku sakramentsky dobrá.

4. The Sins Of The Father - Vicky trpí po druhom pôrode depresiami (okrem toho, že všeobecne berie materstvo asi s takým nadšením ako ja chemické vzorce) a Albert ju ani nemôže podporiť, lebo ide na pohreb svojmu vlastnému pľuhavému rodičovi. Úlohy utešovateľky sa teda zhostí Oleanna Tyrell, a aj keď tak robí s nadšením, predsa len, keď vás musí otešovať TÁ, viete, že ste zúfalí. Medzitým Albert prekoná príšernú krízu identity, keď zistí, že jeho otcom je strýko Leopold. Ako znalkyňa histórie si trhám vlasy, ako diváčka som ochotná prijať akúkoľvek telenovelu, ktorá nejako rozvinie už tak veľmi zaujímavý vzťah Alberta a strýka Leopolda. Albert angstuje, dokonca sa opije, a verte mi, keď vám poviem, že opitý Albert je svojou roztomilosťou porovnateľný s košíkom mačiatok. Odohrá sa The Skerett Reveal(tm) a je to menej grandiózne, než som dúfala, ale pokým je ona v poriadku, som aj ja. Vo všeobecnosti emotívna a celkom zlatá epizóda, v ktorej sa veľa deje.

5. Entente Cordiale - Viete, že seriál je zúfalý, keď musí posielať svoje postavy do zahraničia, aby sa vôbec niečo dialo. V tejto sérií sa tak stane dvakrát (dobre, trikrát, ale predchádzajúca epizóda im na to dala dôvod a character developement) a tentoraz je to absolútne zbytočné v každom smere. Trip do Francúzska je ten najsprostejší nápad, aký tvorcovia tohto seriálu mali. Táto epizóda pozostáva z nadávania na Frantíkov (pripadala som si jak v Hetalia fanfikcií napísanej z pohľadu Iggyho) a Alberta mrviaceho sa jak hyperaktívne decko v kostole; na druhej strane sa v tejto epizóde takmer objaví obnažený, takže to nie je až taká tragédia.

6. Faith, Hope & Charity - Najtemnejšia epizóda seriálu, ale keď si to tak vezmete, "najtemnejšia epizóda Viktórie" nie je veľmi vysoko nastavená laťka. Ale pojednáva sa o írskom zemiakovom hladomore, takže je tam veľa umierajúcich random extras. Jedna zo Skerettovej kolegýň sa na moment ocitne v centre pozornosti. Inak celkom vážna a vlastne dobre zvládnutá epizóda.

7. The King Over The Water - Túto epizódu napísala tá istá osoba, čo tú francúzsku, a je to vidieť. Ďalšie cestovanie, tentoraz do Škótska, a je to rovnako zaujímavé ako do Francúzska. Albert a Viktória sú opäť za debilov, tentoraz sa stratia v lese, a ak ste si mysleli, že z toho môže vzísť niečo zaujímavé... Gay subplot vrcholí a Ernestová debilná romanca s vydatou ženskou nadobudne zaujímavý zvrat, keď Harriet ovdovie, a všeobecne sa oči obracajú v celom obecenstve. V tejto epizóde Vicky ľutuje, že sa na to všetko nevykašle. Ja tiež, moja.

8. The Luxury Of Conscience - Peelers neslávne odchádza so scény, gay subplot zase tragicky končí. Ja plačem viac za Peelersom než za gay subplotom, ako si viete predstaviť. Albert je po prvý raz za debila samostatne, keď si z nejakého dôvodu zasadne na Lehzenku (ktorá celú sériu robila figu borovú a na ktorú som už aj zabudla) lebo sa o ich deti nestará dobre či čo. Ich dcéra Lehzenkiným nepriamym zavinením ochorie a Albert na Vicky jačí, kým ju, prakticky svoju skutočnú matku (čo z nej robí Albertovú svokru - takže prinajmenšom nemôžem povedať, že jeho túžba ju vyhodiť na ulicu je ÚPLNE bezdôvodná) nevykopne domov do Nemecka. Tentoraz sa Albert nepoučí. Na druhej strane Ernest a Harriet sa rozídu (dlhý príbeh zahŕňajúci pohlavnú chorobu) a Francatelli so Skerettovou sa dajú dokopy, takže tentoraz nie je všetko úplne na figu.

!!!KONIEC SPOILEROV!!!

Vo výsledku je táto séria, čo sa plotu týka, omnoho plodnejšia než predošlá, a celkove sa zdá, že na nohách stojí omnoho pevnejšie. Inak zostáva všetko po starom, len je tam viac môjho zbožňovaného shippu, čo samo o sebe stojí za tých 8 z 10. Nie je to seriál pre každého, ale ak čítate túto recenziu, najskôr ste už prvú sériu videli, takže vám rovno hovorím, pozrite si aj druhú. Už len kvôli Albertovi.

Snehulienka (4/4)

Bola to všetko moja chyba. Odovzdať absolútnu kontrolu nad domácnosťou mojej inteligentnej, ale voči mojej dcére veľmi nepriaznivo naladenej manželke, v čase, keď intenzívne dažde náš dom prakticky izolovali od zvyšku krajiny, nebol dobrý nápad od samého začiatku. Pravda, nevedel som nič o hĺbkach, do ktorých Louise dokáže klesnúť, no mohol som predvídať prinajmenšom zintenzívnenie konfliktov medzi nimi. No ja, napriek tomu, že som celé mesiace len počúval ich hádky, som na nič podobné nemyslel. Na myseľ mi neprišlo ani, že by sa pol roka len v spoločnosti služobníctva a ženy, ktorú nevedeli zniesť, mohli cítiť osamelé a neprivolal som nejakú tretiu osobu, ktorá by ich prípadné konflikty dokázala zmierniť... Skrátka a dobre, nakoniec som musel neochotne priznať Eddiemu dobrý postreh: skutočne, za všetko nakoniec skutočne môžem ja.

Spočiatku boli mojim jediným spojivom s rodinou listy. Od Becky som ich dostával len sporadicky, pričom ani tých pár mi nepovedalo nič o tom, čo prežíva. Namiesto toho vo mne vyvolali dojem, že sa zajatá uprostred poloprázdneho sídla jednoducho nesmierne nudí a nič z toho, čo sa v jej živote deje, nestojí za to, aby mi o tom napísala. V jej listoch som sa dočítal o tom, ako ju znechucuje bývanie s Louise, o jej osamelosti a všeobecne rozličných dôvodoch pre jej permanentne zlú náladu. Až po pár týždňoch som dostal list od pani Stoneovej, našej starej domácej, ktorý rozprával celkom iný príbeh.

List najskôr popisoval, ako si Louise zavolala našej služobníctvo (okrem pani Stoneovej aj jej kolegyňu slečnu Harringtonovú, nášho kuchára pána Emmersona a záhradníka pána Harringtona) a predniesla im akúsi úvodnú reč, začínajúc svoju vládu. Povedala im, že od nich vyžaduje absolútnu poslušnosť a komu sa to nepáči, môže odísť. Tiež vyhlasovala, že na seba berie zodpovednosť za čokoľvek, pri čom by jej mohli napomáhať, a že ich bude chrániť pred akýmikoľvek negatívnymi následkami poslúchania jej príkazov. Pani Stoneová tušila, že sa Louise chystá vykonať niečo nekalé, a aj jej povedala, nech s ňou nepočíta. Louise len pokrčila plecami a chladne poznamenala, že s prácou pre Merryweatherovcov pani Stoneová zjavne nie je spokojná a iste by si rada našla inú...

Mnoho tyranov nastolí svoju vládu pomaličky, po troškách posúvajúc hranice ľudí pod ich kontrolou – Louise sa s tým však neobťažovala. Najskôr pod zámienkou ochrany pred všami, ktoré sa v našom dome údajne usadili na nižších poschodiach, dala presťahovať Becky do podkrovia. Pravda bola trochu komplikovaná – pán Emmerson je totiž tak trochu hypochonder a všakovaký hmyz sťahujúci sa z takmer zaplavenej záhrady, najmä menšie exempláre, sa mu javili ako vši. Potom sám seba presvedčil, že ho svrbí hlava a ochlpenie, nuž a vtedy vyvolal falošný poplach, ktorý Louise využila vo svoj prospech. Každopádne Becky presťahovanie na studenú, vlhkú povalu za dobré profylaktické opatrenia nepovažovala a zašla za novou paňou domu, hlasno jej nadávajúc, ako mala vo zvyku, keď ju Louise nahnevala. Tentoraz sa s ňou Louise už nehádala; namiesto toho ju bolestivo schmatla za vlasy a keď sa ju Becky pokúsila udrieť, obrátila sa na pána Harringtona a prikázala mu, aby ju „spacifikoval“. Potom ho donútila odvliecť ju na podkrovie a zamknúť ju tam, kým jej hlasné protesty neustali a nenahradil ich zlomený plač. Pána Harringtona za jeho služby bohato odmenila, ukážuc zvyšku služobníctva, že okrem biča má i cukor. Čo sa Becky týka, dala na podkrovie presťahovať celý jej osobný majetok, pričom počas sťahovania niekoľko nesmierne cenných vecí zmizlo. Louise sa síce tvárila, že o ničom nevie, no nikoho nepotrestala a služobníctvu bolo jasné, že zjavne klame – no neopovážili sa s tým nič robiť zo strachu o svoje zamestnanie. Väčšina z nich by po vyhodení mohla ísť nanajvýš do chudobinca alebo väzenia pre dlžníkov. Na druhej strane, ak by to chvíľu vydržali, našetrili by si dosť na to, aby to na čas prežili, i keby napokon prácu predsa len stratili... Becky ostatne nikdy obzvlášť nemilovali, hoci sa nedá ani povedať, že by ju nenávideli – ak mám povedať pravdu, vôbec im na nej nezáležalo. Pravda, väčšina ľudí by mala prinajmenšom morálne dôvody nepodporovať takéto zaobchádzanie i s celkom cudzou dievčinou, no väčšinu z nich Louisine hrozby a odmeny umlčali. S výnimkou pani Stoneovej, ktorá ostala len preto, aby mohla chrániť Becky pred Louisinými najhoršími výčinmi, no voči celému zvyšku domácnosti bola sama bezmocná. A listy, ktoré mi Becky písala? Tie jej Louise diktovala pod hrozbou, že ju potrestá, ak sa mi pokúsi poslať niečo iné...

Pani Stoneová sa rozpísala i o iných spôsoboch, akými Louise moju dcéru týrala, no ja sa o nich zmieňovať nechcem, pretože keď si na ne spomeniem, dvíha sa mi žalúdok. V každom prípade, o tom, ako sa pani Stoneová snaží Becky pomáhať, sa Louise napokon dozvedela a vyhodila ju. Tento list ma pochopiteľne nahneval, no nemohol som uveriť, že by žena, ktorú som tak miloval, bola schopná takých vecí. Keď som sa teda predčasne vrátil domov a uvidel plačúcu Louise, tvrdiacu, že po jednej obzvlášť prudkej hádke Becky jednoducho ušla, moje pochybnosti o pravdivosti tohto listu vzrástli.

„Je to moja vina!“ kričala Louise zúfalo. „Nebyť mňa...“

„Nevyčítaj si to, to ona sa rozhodla odísť...“

„Tak či onak, je preč...“ Zúfalo zakvílila. „Charlie, možno som ju nemala rada, no nechcela som, aby len tak zmizla...“

Objal som ju a pohladil po vlasoch. „Ja viem, láska. Nie si predsa z kameňa.“

„Mu-musíme ju nájsť, Charlie!“

Mne to nemusela hovoriť. Hoci sa mi uľavilo, že moja žena je najskôr nevinná zo všetkých tých príšerných vecí, z ktorých ju pani Stoneová obvinila, môj žiaľ za dcérou prevládol a ja som sa jednoducho zrútil. Po rokoch dokonalého sebaovládania a pokojného vystupovania i duševného stavu sa moje srdce začalo pomaličky napĺňať zúfalstvom, a ako sa v mojej hlave rodili hrôzostrašné scenáre, i zvyšky pokojného racia, ktoré som si zachovával, utíchali. Napokon som plakal a zavýjal ako ranené zviera, predvedúc hysterický záchvat, za ktorý by sa nemusela hanbiť hociktorá vyšinutá žena. Louise sa pri tom tvárila zvláštne previnilo, akoby sa ospravedlňovala za to, že mi spôsobuje takúto bolesť (čo si myslím bolo úprimné). Po tomto počiatočnom výuchu citov som na mnoho dní upadol do stavu strnulosti, aký niekedy spôsobuje veľký žiaľ, a tak sa o pátranie po Becky musela postarať Louise. Dnes sa sám seba pýtam, ako som jej to mohol dovoliť, no vtedy sa mi situácia zdala celkom jednoznačná. Jediné, čo moju vieru v jej nevinu naštrbovalo, bol list od starej slúžky, ktorá u nás ani nepracovala tak dlho a ktorú som sotva poznal. To v mojich očiach znamenalo pramálo v porovnaní s tvrdeniami ženy, ktorú som miloval viac, než si dokážete predstaviť.

Môj žiaľ dlhý čas neutíchal, keď polícia Becky nenachádzala. Jediné, čo sa počas vyšetrovania našlo, bol list na rozlúčku, v ktorom tvrdila, že sa sťahuje do Londýna a že mi napíše, keď bude môcť, no to ma rozrušilo ešte viac. Zobrala si síce so sebou veľa peňazí, ale tie jej iste nevydržia večne, a čo bude robiť potom?! Mohla sa vrátiť domov, no mesiace plynuli a ona sa neobjavovala, ba mi ani nepísala, pričom moje zúfalstvo sa zväčšovalo. Louise mi pri tom bola oporou (čo sa neskôr ukázalo ako obrovská irónia), dostanúc ma z najhoršieho a prinesúc do temných čias maličkú iskričku svetla, prinajmenšom dostatočne veľkú, aby som v sebe nakoniec dokázal nájsť silu pokračovať v práci a dokonca si plniť manželské povinnosti, čo viedlo k jej tehotenstvu. Správa o mojom nadchádzajúcom otcovstve moju melanchóliu oslabila ako nič iné a dokonca ma donútila sa po dlhom čase šťastne zasmiať. Napriek tomu som bol stále zúfalý, pretože rastúce brucho mojej ženy mi napokon pripomínalo plynutie času a fakt, že sa moja dcéra stále nevracia...

Louise po dlhom a úmornom pôrode priviedla na svet chlapca. Terrence bol (stále je) zdravý ako buk a nakoniec sa zo svojho trápenia vystrábila i Louise, no istý čas bola pripútaná na lôžko a práve v tomto čase som konečne dostal list od Becky. Moja radosť ale mala trpkú príchuť, pretože hoci ma list ubezpečoval, že je živá a zdravá, zároveň ma informoval o jej, nuž, nadchádzajúcej svadbe a vlastníctve pubu v malej dedinke Alconbury mnoho míľ od Peterboroughu. Oba fakty naznačovali, že nežije život hodný dámy jej stavu; nechcel som však podobným myšlienkam dovoliť, aby skalili moje šťastie. Pravda, Louise ich využila na pokus ma od cesty odhovoriť, ten bol však márny – aj keby moja dcéra bola najšpinavšia prostitútka vo Whitechapeli, chcel som ju vidieť a pomôcť jej, pretože to, nuž, bolo moje dieťa a ja som ho miloval bez ohľadu na to, ako by ma sklamalo. Prisľúbil som Louise, že urobím všetko pre to, aby sa zúčastnila prinajmenšom Beckynej svadby, po čom veľmi netúžila, no v rámci dekóra predstierala, že chce svoju nevlastnú dcéru vidieť natoľko, že spomínanú svadbu strpí.

Becky ma privítala v dobrej nálade, očividne zdravá a v spoločnosti mládenca, ktorého mi predstavila ako Edwarda Rogersa, totiž Eddieho. Prizrel som sa mu bližšie; bol to vysoký, chudý mladý muž s ryšavými vlasmi a porcelánovou pleťou, o čosi málo starší ako Becky a pomerne atraktívny. Bol ale oblečený rovnako chudobne ako zvyšok mužov v tejto dedine a ja som vedel, že ak by som mohol výber manžela mojej dcéry nejako ovplyvniť, jeho by som jej jednoznačne zakázal. Toto vedomie však moje šťastie zo znovustretnutia s dcérou neskalilo. „Nuž, a o pár dní budem aj ja Rogersová!“ zachichotala sa. „Vlastne, už tak trochu som... Ale tak nejako sa to neráta, keď som svadbu neoslávila s vami! Bože, bolo to také rýchle, ani som nemala poriadne svadobné šaty!“

Zdvihol som obočie. „A prečo si sa tak ponáhľala?“

„Och, to ti ešte vysvetlím – ale ešte predtým ti musím vysvetliť úplne iné veci. Najlepšie bude, keď si to všetko vypočuješ pri čaji.“

Trochu ma hrialo pri srdci, že hoci Becky teraz žila v takej zapadlej dedinke, aspoň to bolo v jednom z najkrajších domov obce. Jednako ma chudobné provinčné prostredie, ktorého som sa nezbavil ani vnútri jej domu, skľučovalo. Takto teraz žije dcéra váženého džentlmena ako som ja?! „Ako si prišla k vlastnej krčme, zlato?“

Naširoko sa usmiala. „Och, to je veľmi dlhý príbeh, oci. Čo vieš o tom, čo sa dialo, keď si bol asi pred rokom preč?“

„To, čo si mi písala... A ešte tu bol jeden list od pani Stoneovej...“

Becky zdvihla obočie. „Naozaj? A čo ti písala? Viem, že to môže znieť neuveriteľne, ale aj keď je to len slúžka, nemal by si ju ignorovať.“

Povedal som jej to.

Usmiala sa ako mačka, ktorá práve zlízala všetku smotanu. „Samozrejme, že len ona sa odvážila hovoriť pravdu! Och, úbohá pani Stoneová – aká to je statočná žena!“ Zrazu jej úsmev zamrzol. „Bože, keby som len vedela, čo s ňou teraz je! Niekedy sa na ňu spomeniem, no bohužiaľ nemám ako zistiť, čo sa s ňou stalo.“

„Takže to, o čom mi písala...“

„Čistá pravda a nič len pravda! Ale to ty asi nepochopíš... Si jej manžel, a aj tak Louise dobre nepoznáš! Napoleon mal pravdu, keď hovoril, že ľudia, čo sa poriadne nepoznajú aspoň šesť mesiacov by sa nemali brať.“

„Je celkom sranda počuť to od teba.“ uškrnul sa Eddie.

Becky pokrčila plecami. „Ale akože všeobecne. Náš prípad bol... Špeciálny. No, ale aby som nezahovárala. Neviem, či mi budeš veriť...“

„Zlato, vieš, čo som ti povedal – jeden pred druhým nemáme žiadne tajomstvá, a ja ti dôverujem...!“ vyhlásil som oduševnene.

Becky mi skočila do reči. „Viac než svojej žene?!“

Zaváhal som len nakrátko. „Prirodzene.“ To by ale znamenalo prijať, že všetky tie hrozné veci, o ktorých mi písala pani Stoneová, boli pravdivé...

„No dobre. Takže, o všetkých veciach, čo sa tam u nás vtedy diali, ti písala pani Stoneová a ja sa k nim nebudem vracať, lebo spomínať si na ne fakt nemusím. Takže. Keď nám prišiel tvoj list, že sa ako vraciaš, Louise už vedela, že jej horí za zadkom...“

„Becky!“

„Och, netvár sa, že som ešte dáma či čo! Louise vedela, že jej horí za zadkom, a tak za mnou raz v noci prišla, namierila mi na hlavu tvoj revolver a vyhrážala sa mi, že môžem odísť z domu buď po dobrom, alebo po zlom. Ja som už vedela, čoho je schopná, tak som to neriskovala a s jej požehnaním som zdrhla. Dokonca ma donútila napísať ten sprostý list na rozlúčku! Snažila som sa ti napísať ešte potom, ale tá mrcha tie listy pred tebou schovávala, samozrejme. Vedela som, že mimo domu chvíľu pobudnem, tak som si našla prácu ako guvernantka u jedného baróna – myslím, že sa volal Southampton. Prvých pár mesiacov bolo fakt ťažkých, lebo som nevedela ani variť a musela som spať v krpatej izbietke pod schodami, do ktorej v kuse zatekalo. Ale nakoniec som si nejako zvykla. Barón bol na služobníctvo fakt pes a ja som do tej kategórie tak nejako patrila, tak som si povedala, že keď sa objaví nejaká lepšia príležitosť, tak po nej pôjdem.

Na Vianoce som šla do krčmy, čo bola neďaleko barónovho sídla, a presne takú príležitosť som stretla! Ukázalo sa, že sedem tunajších študentov malo problém, ktorý som mohla vyriešiť len ja. Práve sa im podarilo zdokonaliť nejakú priemyselnú parnú mašinu – už presne neviem, na čo bola – a chceli ju predať nejakej veľkej firme, ale jediný, kto o ňu mal záujem, boli nejakí Nemčúri, čo sa o nej dopočuli po známostiach, a ani jeden zo študákov nevedel po nemecky. A hádaj, komu jeho drahý otecko kedysi zaplatil hodiny nemčiny?! Nakoniec som im pomohla pri vyjednávaniach, nielen ako tlmočníčka, ale aj ako vyjednávačka, lebo tí chlapci nemali žiadne gule. A najlepšie je, že som za to celkom neočakávane skasírovala kopu peňazí! Lebo v čase, keď sme uzatvárali našu dohodu, tí chlapci nemali žiadne prachy, a tak mi miesto zaplatenia len sľúbili podiel z predaja. A Nemčúri za to nakoniec zaplatili oveľa viac, než čakali.
Samozrejme, nemohla som všetko len tak minúť, a tak som, no, investovala a kúpila tú krčmu, kde som sa s chlapcami prvý raz stretla. Lebo musím z niečoho žiť, chápeš. Manažovanie krčmy sa ukázalo ťažšie, než som si myslela, tak som si povedala, že potrebujem niekoho, kto mi s tým pomôže. Tak som sa teda rozhodla si nájsť manžela. V tomto kraji je taký zvyk, že keď niekoho vešajú za niečo, čo nie je zase také vážne, ako krádež alebo tak, a je to chlap, tak sa najskôr spýtajú zhromaždených, či si ho niektorá nechce vziať, a keď hej, tak ho prepustia. No a Eddie... Ako, on síce bol zlodej koní, ale nie bez dôvodu. Musíš pochopiť, že bol vo fakt strašnej situácií. Vyhodili ho z fabriky, doma v dedine si nevedel nájsť prácu, staršia ségra odišla do Peteboroughu, kde musela šľapať chodník, len aby prežila, a doma traja mladší súrodenci, čo potrebovali nakŕmiť, obliecť sa a ísť do školy. Možno bol kriminálnik, ale zomrieť si nezaslúžil. A ja som potrebovala manžela, čo by mi pomohol s krčmou...“

Zovrel som pery. „Tak si si vzala zlodeja koní.“

Pokrčila plecami. „No a? Ty si si tiež vzal príšernú osobu.“

„Ale ja som nevedel...! Becky, uvedomuješ si, ako hlboko si klesla?! Chápem, nie vlastnou vinou...“

Zaprskala. „Ó, áno, hrozne hlboko! Vlastním úspešný podnik, som vydatá za skvelého chlapa – aj keď pochybnej minulosti – a všetci ľudia v tejto krpatej dedinke ma zbožňujú, keďže im dodávam chľast a tak! Jasné, rádoby vyššia spoločnosť by si asi myslela, že sa zo mňa stala napoly kurva či čo. Mne je ale fuk, čo si takí ľudia myslia. Už medzi nich nepatrím.“

Zazeral som na Eddieho. „Takže, ty si sa doňho zamilovala?!“

Pokrčila plecami. „No, asi. Poznáme sa len asi tri mesiace a pôvodne sme mali byť skôr spolupracovníci než manželia, tak si tým nie som celkom istá. Ale vychádzame spolu veľmi dobre.“ Posledné dve slová v sebe mali zvláštny podtón, akoby skrývali niečo vulgárne, urážlivé. Ach, samozrejme, nepochybne spolu dobre vychádzajú...

Chvíľu sme tam sedeli v tichu, keď som napokon vyhlásil. „Ak vás môžem poprosiť, aby ste ma nechali osamote...“

Potreboval som nejaký čas na to sa so všetkým vyrovnať. Moja dcéra je živá, zdravá a dobre sa jej darí – no domov sa nevráti, navyše žije takto pod úroveň so zlodejom koní. A potom tu boli všetky tie hrozné veci, ktorých sa dopustila Louise...

Zúfalo som sa snažil nájsť nejaké vysvetlenie jej otrasného správania. Vedel som, že by som sa o tom mal porozprávať s Louise, no nad týmto vedomím takmer prevládla moja nechuť ju po tom všetkom vôbec vidieť. Zavolal som teda Louise na Beckynu „svadobnú hostinu“ a dúfal, že to tu nejako vyriešime.

Pricestovala sem vlakom v spoločnosti môjho drahého priateľa Crawforda, ktorý ju aj priviedol na miesto, kde sa hostina konala. Keď som videl Louise, priam nebesky krásnu s mojim malým synom a dedičom v náručí, no predsa zvláštne odpudivú, zmietala mnou plejáda protichodných pocitov; dokázal som však zachovať dekórum a slušne ju privítať. Očividne si všimla strnulosť môjho celkového prejavu, a nešťastný pohľad, ktorý vrhla na Becky, ma upovedomil o tom, že všetko pochopila. Doviedol som ju k jej miestu pri stole a nikto nepovedal ani slovo, hoci nie všetci vedeli, čo sa deje; nebolo ale ťažké vydedukovať, že nevesta práve príchodziu dámu nemá v láske. A do toho ticha Becky vyhlásila afektovaným tónom. „Ach, tu je, pani Merryweatherová, ktorej vďačím v živote za tak veľa! Nebyť jej jedovitosti a nekonečnej zloby, sotva by som sa odvážila opustiť rodičovský dom a naveky by som zostala rozmaznaným dieťaťom!“

V dave nastal šum, načo hostia z dediny prepukli v hurónsky smiech nad tým, čo považovali za fantastický vtip, vzhľadom na to, čo o nej, zdá sa, vedeli. „Och, tá!“ zakričal ktorýsi z nich. A vtedy som pochopil. Prirodzene, Becky, krčmárka, srdce dediny, a od prírody divoká duša si nemohla pomôcť a musela svojim spoluobčanom porozprávať svoj životný príbeh, a to nepochybne zahŕňalo neúmerné množstvo sťažovania sa na svoju macochu. Aj keď smiech utíchol, dedinčania stále podchvíľou vrhali na Louise odsudzujúce pohľady a dokonca si na ňu ukazovali prstom. Tá to nemohla vydržať a ušla z oslavy po ani nie pol hodine. Ja som sa ju neoťažoval nasledovať.

Večer som ju našiel ležiacu na našej posteli s dieťaťom v náručí, plačúc, ako ho kojila. „Je to príšerné... A po tom všetkom sa mám ešte starať o malého?! Veď kvôli nemu nemôžem ani zaspať...“

Ľahol som si k nej a vzal som ju i s malým Terrenceom do náručia. Nepovedal som nič; uvedomoval som si, že svoje utrpenie si spôsobila sama, no i tak som pociťoval ľútosť pri pohľade na jej žalostné rozpoloženie.

Napokon sa upokojila a rozhovorila sa. „Takže to už vieš.“

„Áno.“ povedal som hlasom vyjadrujúcim moju prázdnu dušu.

„Určite ti to povedali tak, aby som vyzerala čo najhoršie... Aj keď, tak či tak z toho nemôžem vyjsť dobre.“

„Sú tu nejaké... Poľahčujúce okolnosti?“

„Ja neviem. Najskôr ti nepovedala, aká bola predtým, než som s tým všetkým začala, protivná. Snažila som sa ju uzemniť a... Nejako sa to vymklo spod kontroly. Ale žiaden z mojich dôvodov ma ani v najmenšom neospravedlňuje.“

„Takže to začalo ako tresty?“

„Musím ale pripustiť, že pokračovanie s jej prehreškami vždy nesúviselo. Postupom času som zistila, že ma jej utrpenie mnohými spôsobmi.. Teší.“

Odtiahol som sa od nej a spoločne sme sa dívali na stenu. Po dlhom mlčaní som vyhlásil. „Premýšľal som o tom a... Nepredpokladám, že budem s tebou schopný stráviť zvyšok života s vedomím toho, čo si vykonala, ešte v čerstvej pamäti. Bude teda najlepšie, ak strávime najbližšie obdobie oddelene, od stola, lôžka a najlepšie ani nie pod jednou strechou.“

Rozplakala sa. „Nie, Charlie, prosím, len to mi nerob... Teraz nemôžem ostať sama...“

„Vyhrážala si sa smrťou mojej dcére.“ Mňa samého prekvapila tvrdosť mojich slov. „Nebyť toho, že sa nám len nedávno narodil syn, neváhal by som z rozvodom, a iný manžel by nepochybne dal úradom na vedomie tvoje zločiny.“

Jej plač sa zmenil na hysterické kvílenie a rumádzganie nie nepodobné tomu, ktorý vzápätí spustil Terrence. To mi už bolo také nepríjemné, že som musel vziať malého na ruky a podujal som sa ho upokojovať sám. Povedať sme už ale nepovedali nič, pretože ani nebolo čo; čakal som od nej zúfalé prosby, no ona na ne už zjavne nenašla silu. A ja som k nej na moment už necítil zášť ani odpor, ba práve naopak, súcitil som s ňou, hoci naozaj len nakrátko, kým jej nervové zrútenie trvalo.

Sedeli sme teda s Eddiem pri whisky a dívali sa do ohňa. „Musím sa priznať, že konverzácie s tebou sú zvláštne oslobodzujúce. Niektoré veci slušní ľudia jednoducho nepochopia. Nie je to zvláštne?“

„Asi že vás nesúdim. Myslím, za to, čo som robil, ma skoro obesili. Nemám na to právo.“

„Ako sa má rodina?“

„Fajn. Zavolal som sestru späť do dediny, že ju uživím. Nepredbiehal som trochu? Myslím, zatiaľ sa nám darí, ale nerobíme to dlho...“

„Dôveruj Becky. Ona si nakoniec vždy poradí.“

Eddie sa pousmial. Bol to veľmi vážny, melancholický mladík; rozhodne nie lotor, za ktorého som ho považoval, hoci ako ma tento prípad upozornil, nikdy nevieš, čoho sú ľudia schopní. Rozhodol som sa už nikomu neveriť, okrem mojej dcéry, a i u tej som si bol až príliš vedomý jej chýb.

„Premýšľam nad rozvodom.“

„Len premýšľate?“

„Je to komplikované. Som dobrý kresťan, a navyše sme práve mali dieťa...“

„Potom s ňou ostaňte.“

„To mi práve nedá svedomie. To, čo vykonala, bolo hrozné. Odídem načas niekam, najlepšie do zahraničia.“

„A keď sa vrátite?“

„Možno jej odpustím.“

Pokrčil plecami. „Ak myslíte, že to dokážete... Odpúšťanie nie je zlá vec.“

„Tam u nás naň ale neveríme. Nepriečilo by sa mi prevziať niektoré vaše dobré zvyky, no na čo je dobrý tento naozaj neviem.“

Snehulienka (3/4)

Niekoľko nasledujúcich dní sme strávili bez hádok, no Becky a Louise sa nepomerili. Pohnutý Beckiným tvrdením, že s ňou trávim primálo času, som sa rozhodol ju vziať so sebou na menší večierok v záhrade, ktorý usporiadal kolega na oslavu konca veľmi nepriaznivého kontraktu. Napokon, Louise beztak nie je podobným akciám naklonená, a keď som sa jej spýtal, či by jej nevadilo, keby ju tam Becky nahradila, len pokrčila plecami. „Aspoň budem mať viac času na dopisovanie memoárov.“ Hádam to bola chyba, Becky sa tam totiž zoznámila s gentlemanom, ktorého budem v rámci diskrétnosti volať len Philip.

Philip bol sotva starší než Becky, no poznal som ho veľmi dlho – takmer celý jeho život. Jeho matka totiž bola moja sesternica a ja som mu bol dokonca na krstinách. So sesternicou sme boli dobrí priatelia a často sme sa vídali, takže som sa stretával i s malým Philipom a dozvedel som sa ako jeden z prvých o problémoch, ktoré s ním jeho matka mala. Philip mal divokú povahu už v detstve a v puberte narobil svojej matke množstvo starostí svojim bitkárstvom a obťažovaním slúžok. V staršom veku sa upokojil, prinajmenšom natoľko, že v civilizovanej spoločnosti nevyvolával prílišné pobúrenie, no zostal sukničkárom, levom salónov a chronickým duelistom. Na druhej strane sa venoval i štúdiu prírodných vied a nejako sa mu podarilo skĺbiť vyčerpávajúce spôsoby, ktorými trávil voľný čas, a učenie sa tak dobre, že v škole patril k najlepším z triedy.
Jedného večera sme sedeli v knižnici, všetci traja s vlastnou knihou, a občas ktosi z nás začal rozhovor, len aby sme sa po jeho skončení vrátili k čítaniu. Práve tento okamih si Becky vybrala na to, aby mi oznámila, že by si ju Philip rád vzal. „Charlotte mi povedala, že sa to dozvedela od jeho sestry. Vraj sa ma ale hanbí priamo požiadať o ruku.“

„Čože?! Philip?!“

„Ja viem, že on behá za kopou dievčat, ale podľa mňa medzi nami je niečo, čo medzi ním a inými dievčatami nie je... To, ako sa so mnou rozpráva... Čo ak ma miluje?“

Pousmial som sa. „Philip? Nemyslím. Prečo by aj mal? Veď sa poznáte tak krátko...“

„Ale keď on mi hovorí také veci – že mu rozumiem ako nikto iný, že som výnimočne krásna... A neustále sa smeje na mojich vtipoch! To ešte žiaden chlapec nerobil!“

„Možno to len predstiera. Pri chlapcovi ako on by ma to neprekvapovalo.“

Pohŕdavo si odfrkla. „Ty tomu nerozumieš.“

„Skôr naopak – Philipa poznám dlhšie než ty...“

„To možno, ale určite nie tak dobre. Vlastne spolu trávime dosť času.“

Zrazu sa zozadu ozvala Louise. „Dávaj si pri ňom pozor. Čo ak sa bude opakovať situácia s Richardom?“

„To by bolo nepríjemné. Nechcela by som dať takému milému chlapcovi ako je on do gulí.“

„Myslím to vážne, Becky, je to vec bezpečnosti...“

Pousmial som sa. „Som rada, že sa staráš o Beckynu bezpečnosť, ale nemyslím si, že navzdory povrchným podobnostiam je Philip ten typ mládenca.“

„Ako to môžeš vedieť? „Ten typ“ zväčša svoju povahu pred ostatnými mužmi svoju povahu neprejavuje; musíš byť žena, aby si to spoznal.“

„Veď si sa s ním rozprávala len asi dvakrát a zakaždým bol nadmieru zdvorilý!“

„Aj tak, opatrnosti nikdy nie je nazvyš.“

Becky sa uškrnula. „Ako sa o mňa zrazu bojí!“

Zdvihol som obočie. „Čo tým myslíš?! To, že spolu nevychádzate dobre, ešte neznamená, že chce, aby ti bolo ublížené.“

„To si myslíš ty. Ale jej by vôbec nevadilo, keby mala nejaký dôvod donútiť ma sedieť doma, že?!“

Skôr, než som stihol niečo povedať, Louise vyhlásila. „Len nehovor, že by ublížilo prestať utekať od svojho otca!“

Becky zaprskala. „Ako keby ma potreboval, teraz, keď má teba! Úplne na mňa kašle...!“

„Len preto, že trávi čas i so mnou, ťa ešte neprestal mať rád, Becky! Nebuď žiarlivá!“

To Becky pobúrilo. „Ja a žiarliť – na teba?! Pozri, keď bol tatko taký sprostý...“

„Dávaj si pozor na jazyk, Becky!“ vyhrešil som ju.

Okamžite sa stiahla. „Prepáč, oci.“

„Drzá malá...“ precedila Louise cez zuby.

„To som počula!“ zakričala Becky.

„Akoby ma to zaujímalo! Vieš veľmi dobre, čo si o tebe myslím... Ale vážne, oci, prečo si si musel vziať práve túto harpyju?!“

„Tak ja sa raz za čas starám o tvoje dobro a som harpyja?!“ zasyčala Louise. „Nuž, to mám za to, že sa bojím o takú nevďačnú krpaňu ako si ty!“

„Krpane?! Pch, už som dosť stará na to, aby som sa mohla vydať – a zbaviť sa ťa! Vlastne práve na tom teraz pracujem, takže ak ma fakt tak neznášaš...“

„Práve o to ide, Becky! Nikdy by som k tebe nebola natoľko zlá, aby som ti dovolila sa vydať za takého pobehaja!“

„A to je tvoj jediný problém?! Že behá za dievčatami?! S tým môže prestať, Louise, to nie je ako chľastanie!“

Už mi to bolo naozaj nepríjemné. Mal som chuť opustiť miestnosť, no rozmyslel som si to, pretože som vedel, že ako jediný môžem ich hádku ukončiť – a ako otec rodiny to vlastne mám i za povinnosť. Nevedel som však, čo urobiť alebo povedať; uprostred takého prudkého konfliktu som sa ešte nikdy neocitol, a tak som tam sedel ako prikovaný a snažil sa nájsť príležitosť ich prerušiť.

„Nie som si tým celkom istá... Čo viem, tak manželstvo zvyčajne takýchto mužov neupokojí!“

„To vieš z vlastnej skúseosti? Žeby neupokojilo teba...?“

Louise očervenela. Vedela, čo si o nej ľudia šepkajú; vlastne to bol jeden z dôvodov, pre ktorý sa spoločnosti skôr vyhýbala. Vedel som, že väčšina z toho bola vlastne pravda, no jej dobrodružnú minulosť som jej nevyčítal – na to som ju príliš miloval a ctil si ju, navyše sa mi priznala, že ju k tomu z väčšej časti viedla osamelosť a túžba sa cítiť milovaná, čo boli pocity, ktoré som sám poznal príliš dobre. Pripomínanie jej chýb z minulosti od kohokoľvek iného ju ale bolelo. Vyhŕkli jej slzy a vyletela z miestnosti, čo ma konečne prinútilo vstať a nasledovať ju až do našej izby, kde sa vrhla na posteľ a plakala. Hladil som ju po vlasoch a tíšil som ju, no keď sa ani po mnohých minútach neupokojovala, spýtal som sa jej, či pre ňu nemôžem niečo urobiť. Odpovedala. „Potrestaj to svoje nevystaté dievča! Mňa tu vo vlastnom dome nikto nebude volať kurvou!“

„Zlato, viem, že si rozrušená, ale také silné slová hádam nie sú potrebné...“

„No tvoja nedospelá dcéra si môže hrešiť, koľko chce, nemám pravdu?!“

„Nie, nemáš, Louise, a tak ako ty, ani ona ma nepočúva, keď ju na to upozorním.“

„Ibaže ja som tvoja manželka, tvoja druhá polovička, kým ona... Och, Charlie, to si nevieš urobiť poriadky s vlastnou dcérou?!“

Povzdychol som si. „No dobre. Zájdem za ňou a potrestám ju, ak ťa tá urážka tak trápi...“ Vtisol som jej na pery jemný bozk a odišiel som.

Rozhodol som sa pre domáce väzenie na mesiac, čo Becky podráždilo. „To je... Dlhý čas.“

„A ty si spravila niečo veľmi zlé.“

„Aj tak, nestačí, keď sa jej ospravedlním?“

„Becky, ty si zjavne neuvedomuješ, aká je Louise na tieto veci citlivá!“

Becky zdvihla obočie a vrhla na mňa veľavravný (a veľmi zlomyseľný) pohľad. „Och, naozaj? Tak citlivá? Zaujímalo by ma prečo...“

„A ty si sa jej chcela ospravedlniť?! Veď by si ani nebola úprimná! A dosť! Mesiac neopustíš tento dom, to je moje posledné slovo!“

Vidiac, že sa so mnou nedá vyjednávať, Becky sklopila zrak a zadívala sa na svoje ruky. „Ja som naozaj nevedela, že ju to tak vezme.“

„Nazvala si ju pobehlicou, Becky. Čo si si myslela, že bude cítiť?!“

„Fakt sa jej nemôžem ospravedlniť?!“

„Keď bude tvoje ospravedlnenie úprimné – ale to si nemyslím, že bude.“

Začervenala sa. „Nie, to nebude.“ priznala sa ticho. „Teda, mrzí ma to...“

„Ale nie až tak ako mesiac bez večierkov.“

„Hlavne bez priateľov!“

„Hádam ten mesiac bez teba prežijú.“ A s týmito slovami som ju opustil.

Ani domáce väzenie ale Beckyn ostrý jazyk neskrotilo. Aj počas mesiaca v izolácií zvykla prednášať na Louisinu adresu urážlivé poznámky a vyvolávať hádky – a moja žena, ktorú som dovtedy považoval za zrelú, rozumnú ženu, sa nechávala vyprovokovať. Najhoršie však bolo, že sa po hádke odmietali pomeriť. To by totiž znamenalo sa tej druhej ospravedlniť, a to sa obom protivilo – Becky bola príliš detinská a tvrdohlavá, kým Louise jednoducho chcela dať Becky, ktorej nezrelosť si uvedomovala až pridobre, príučku. Až keď som sa rozprával s Eddiem, uvedomil som si, že ich neustále hádky mali okrem ich tvrdohlavo udržiavaného nepriateľstva ešte jeden účel – vybíjanie si frustrácie. Príčina tej Beckynej bola zrejmá – hoci svoj trest prijala, šťastnou ju rozhodne nerobil, a bolo pre ňu čím ďalej tým ťažšie ju znášať. Prečo by sa ale tak mala cítiť Louise som dlhý čas nedokázal pochopiť – a keď sa mi to podarilo... Nuž, zahanbilo ma, že som si to vtedy vôbec nevšimol. Tým chcem povedať, že som o jej pocitoch vedel, no nikdy sa mi nepodarilo presvedčiť ju, aby mi prezradila ich príčinu.

Naši priatelia mi vôbec neboli nápomocní; väčšina z nich trvala na tom, že jej nešťastie pochádza výlučne z jej, ehm, ženských miest, no to nebola pravda ani v najmenšom. Na moje prekvapenie bola toto tá najharmonickejšia súčasť nášho manželstva; napokon, obaja sme už mali čosi za sebou a v súkromí našej spálne sme sa dokázali, povedzme, dohodnúť, i keď to vždy nevyžadovalo slová. Celkovo sa mi naše manželstvo zdalo pozoruhodne pokojné. Čoskoro sme zapadli do príjemného, hoci únavného stereotypu, vždy sa stretávajúc na obede a v podvečer, keď sa skončil môj pracovný deň. Vtedy sme sa uchýlili do knižnice, rozprávali sa alebo hrali spoločenské hry. Často ma žiadala, aby som prečítal kúsok z memoárov, ktoré písala, a ja som jej opravoval gramatické a štylistické chyby, hoci som si nebol istý tým, či som ten správny človek na túto úlohu, veď ona bola omnoho sčítanejšia ako ja. S potešením som sa utvrdzoval v presvedčení, že moja manželka je výnimočne inteligentná žena, dovolil by som si tvrdiť, že inteligentnejšia ako ja – pravý džentlmen sa podobné veci nebojí priznať. Hoci však jej rozum predčil i mnoho mužských, jej duša disponovala typicky ženskými slabosťami, najmä precitlivenosťou a zvláštnou melancholickosťou, ktorá ju neopúšťala ani v lepších časoch; ak práve nebola smutná, bývala vždy prinajmenšom zadumaná. A ja som si napokon musel sklamane pripustiť, že vlastnú manželku jednoducho nechápem.

Pravým dôvodom jej frustrácie totiž bola nepriznaná tvorivá kríza. Býval som presvedčený, že na spisovanie vlastných zážitkov veľa tvorivosti netreba, no Louise a jej ťažkosti ma neskôr presvedčili o opaku. Navyše ju trápilo nízke sebavedomie – so svojou tvorbou nebola nikdy spokojná, a to v nej vyvolávalo pocit celkovej menejcennosti, ktorý, akokoľvek iracionálny, odolával všetkým aktívnym snahám o jeho zmenšenie i zubu času. Skrátka a dobre, Louise nadobúdala čoraz väčší pocit, že je zlá autorka, a jediným spôsobom, akým mohla bojovať s pocitom všeobecnej menejcennosti, bolo zhadzovanie jedinej osoby, o ktorej bola skalopevne presvedčená, že je horšia než ona – Becky. To sa jej robilo o to ľahšie, že ju Becky neustále popudzovala svojim hašterením a celkove liala olej do ohňa ich nepriateľstva so sebe vlastnou spontánnosťou. Najhoršie bolo, že ja som jej citovému rozpoloženiu vôbec nepomáhal. Namiesto pokoja domáceho krbu, ako som našu rutinu vnímal ja, bola ona postupom času čoraz viac prevedčená, že naša láska, prinajmenšom z mojej strany, už vyhasla. Pravda, ja som pomerne rezervovaný muž a prejavy citov, po ktorých iste túžila, neboli v moje povahe. Iste by som mohol byť pred ňou trochu otvorenejší a citlivejší, no netušil som, že práve to ona potrebuje – vlastne som vôbec netušil, čo je s ňou v neporiadku, iba že ju niečo veľmi trápi a ona, rovnako uzavretá ako ja, sa mi s tým nechce zdôveriť. Jednako, varoval som Eddieho, to, čo bude nasledovať, bude aj napriek zjavným dôvodom, prečo sa tak stalo, tak trochu... Nechutné. Z obchodných dôvodov som totiž musel odcestovať do Indie a zveril som domácnosť Louise. A ako si viete predstaviť, nič dobré z toho nevzišlo.

Snehulienka (2/4)

Naša svadba nebola príliš veľká, pretože Louise davy znervózňovali, najmä vzhľadom na to, že sa všetci títo ľudia zišli v jej mene a ona bola centrom pozornosti. Becky sa sťažovala, že táto spoločenská udalosť je pomerne nudná (parafrázujem), no keď videla, aký som šťastný, snažila sa nebyť zbytočne mrzutá, aj keď s nevestou aj tak prehodila len pár zdvorilostných viet. Spočiatku som ju každú chvíľu hľadal očami, no keďže moju nevestu rozhodne netešilo, že sa o ňu na vlastnej svadbe zaujímam tak málo, prestal som na ňu myslieť; napokon, na vlastné oči som videl, že moja dcéra je už veľké dievča a vie sa zabaviť aj sama. Na slávnostnom obede sa zaoberala najmä rozhovorom s partiou gentlemanov približne v jej veku, pôvabných mládencov, ktorým som spočiatku nevenoval pozornosť. Namiesto toho som sa sústredil na Louise, pevne do mňa zavesenú a nežne sa usmievajúcu na tých pár ľudí, ktorých tu poznala.

Keď došlo na tanec, Becky tancovala len s jedným zo spomínaných džentlmenov, mladíkom menom Richard. S Louise sme na parkete strávili len krátku chvíľu, kým sa nám to obom zunovalo, načo nás upútal náš najexotickejší hosť, postarší indický profesor zoológie, s ktorým sa moja nevesta spriatelila na cestách. Po niekoľkých ďalších podobných stretnutiach som sa chcel vrátiť na parket, no Louise si tým nebola istá, pretože veľa pila, ako pri takých príležitostiach zvykne, a nechcela sa verejne znemožniť svojim spoločensky unaveným tancom. Vtedy mi zišlo na um, či Becky stále tancuje s tým Richardom, a uvedomil som si, že na parkete už nie je.

Spýtal som sa na ňu jedného z Richardových spoločníkov. „Vaša dcéra? Tá čiernooká? Och, tá je vonku s Richardom. Šli von. Nadýchať sa čerstvého vzduchu a tak.“ Vyzeral nezaujato, ba znudene, no ani jeho apatia moje obavy neupokojila.

„Sú tam sami?!“

„No, keď tak o tom rozmýšľam... Hej? Asi. Ja neviem, záhradu vám nestrážim.“

Snažil som sa upokojiť. Je tu pomerne rušno; to, že Becky je niekde sama s chlapcom, si iste nikto nevšimne. Iste z toho nevzíde žiaden škandál. A hádam nie je ani v nebezpečenstve voľačoho horšieho... Ale predsa len, povedal som si, iste nikomu neublížim, keď sa tam pozriem.

Než som to však stihol urobiť, rozleteli sa dvere do záhrady a Becky, celá červená a s uslzenými očami, vošla dovnútra, zjavne rozrušená. Za ňou drobčil zjavne zahanbený Richard, ktorého rozbitý nos som si spočiatku nevšimol; zato mi neunikol roztrhnutý rukáv mojej dcéry, a ten ma rozzúril do nepríčetnosti. „Zlato, čo sa stalo?! Ublížil ti nejako?!“

„Och, keby si len vedel! Ten somár...!“ A rozplakala sa.

Nevedel som, čo presne sa stalo, no jedno bolo nad slnko jasnejšie. Ten chuligán ublížil môjmu dievčatku. A ja, ktorý zväčša nemám so sebakontrolou problém, som vybuchol. Hanbím sa o tom hovoriť, ale udrel som Richarda do tváre päsťou. Keďže sa všetci dívali a môjmu veku navzdory to bola slušná rana, Richard sa nechcel nechať zahanbiť pred svojimi hlúpymi kamarátmi a vrátil mi to, začnúc bitku.

Jeden z Richardových spoločníkov mal viac rozumu než ktorýkoľvek z nás a po počiatočnom šoku sa nás pokúsil oddeliť, no neuspel. Dodal ale odvahu viacerým ďalším hosťom, vrátane Becky, ktorá ma prekvapila húževnatosťou a brutalitou, s akou dorážala najmä na Richarda. Nakoniec sa im podarilo zmenšiť náš bojový zápal natoľko, že sme obaja uvoľnili svaly a rozvalili sa do spojených náručí davu. Uprostred neho som uvidel Louise so zúfalým výrazom smädne vypiť pohár vína. A vtedy ma dohnala hanba.

Zúfalo som sa snažiť zachovať dekórum. Vstal som, oprášil som si oblek a požiadal o vreckovku – Richard mi totiž zlomil nos a potreboval som si utrieť krv z tváre. „Dámy a páni... Nevesta a ženních sa potrebujú... Odobrať do svojich izieb. Ak dovolíte...“ A tým sa svadba náhle skončila. Zamieril som smerom k svojej spálni, držiac sa za bok; počas našej bitky ma totiž Richard kopol do rebier, a aj keď sa mu ich nepodarilo zlomiť, bolesť bola tak či onak intenzívna. Okrem toho a spomínaného zlomeného nosa som mal bolestivo narazenú ľavú píšťalu a škrabance na líci a krku (vysvetlenie týchto by si žiadalo podrobnejšiu dokumentáciu našej bitky, než som ochotný podať).

Becky to rozhodne nepotešilo – no ešte horšie na tom bola Louise. Napokon, bola to jej svadba; výsledný škandál bol i jej hanbou. Keď sme spoločne zamierili k našej spálni, do očí jej vhŕkli slzy. „Čo to malo znamenať?!“ precedila cez zuby.

„Louise, drahá, je mi to nesmierne ľúto... Ale ten vagabund ublížil mojej dcére...“

„Neublížil!“ zvolala Becky, pribehnúc k nám dvom. „To bolo akože čo?!“

„Čo tým myslíš, že ti neublížil?!“

„Pokúsil sa, ale jednu som mu vrazila – a to mu stačilo! Nie je taký frajer, keď sa nemusí predvádzať pred svojimi kumpánmi!“

„Ale... Plakala si!“

„Lebo som si myslela, že je to fajn chlapec, a on teraz takto! Sviniar jeden!“

„Becky!“

„No iste, teraz mi udeľuj lekcie zo slušného správania! Oci, ja sa viem o seba postarať!“

„Si si tým istá?! Čo ak by to nebol taký zbabelec...“

„Ale ty si nevedel, čo sa stalo, a už si naňho vyletel!“

„Bál som sa o teba!“

„To ťa neospravedlňuje!“ zajačala Louise.

„Nejaký bastard zaútočil na moju dcéru a mňa to neospravedlňuje?!“

„Charles, ty si vôbec neuvedomuješ, čo si spôsobil?! Reči neutíchnu celé mesiace... Och, a to na našej svadbe!“

„Ako som sa mohol starať o našu reputáciu, keď moje dievčatko bolo v nebezpečenstve?!“

„Na mňa to nehádž!“ zaprskala Becky. „Ja som to v pohode zvládla, to len ty...“

„Urobil som to z lásky k tebe!“

„Ale aj tak to bola blbosť! Veď sa len na seba pozri... Bože, to musí bolieť!“ Zrazu sa mi zdala skôr smutná než nahnevaná, no bol to len môj dojem; vedel som totiž, že cíti zároveň oboje.

„Becky, zlatíčko, tvoja starosť ma dojíma, no teraz by si už mala ísť spať. My s Louise potrebujeme súkromie...“ Keď som sa ale otočil k svojej neveste, uvidiac jej tvrdý výraz tváre, okamžite som svoje slová oľutoval.

Chvíľu sa na mňa vzdorovito dívala, no i ona si zrejme myslela, že tu nie je potrebná. Napokon ale nejaký dôvod ostať so mnou našla. „Musíme ťa predsa ošetriť.“

„Personál je z väčšej časti ešte hore, o mne ani nehovoriac.“ vyhlásila Louise rázne. „Zvládneme to bez tvojej pomoci.“

„Je mi fuk, čo povieš, Louise.“ povedala Becky drsne.

„Becky! Takto sa s mojou ženou nerozprávaj!“ zahriakol som ju.

Nevraživo sa na Louise pozrela, no keď som ju vyhrešil pohľadom, podvolila sa. „Prepáč, oci. Si si istý, že to Louise zvládne?“

„Becky, zveril som jej celý svoj život. Pár stehov snáď zvládne.“ Nežne som sa na Louise usmial; ona mi tento úsmev opätovala.

Moja dcéra prevrátila očami. „No dobre. Dobrú noc, oci.“ Objala ma a pobozkala na obe líca.

Keď som sa obrátil k Louise a videl jej nahnevaný a unavený výraz, pochopil som, že pre rany na mojom tele možno poskytne balzam, no pre rany na mojej duši bude skôr soľ.

Louise prvých pár týždňov v novom domove trápili ukrutné bolesti hlavy, ktorých príčinu sme nedokázali určiť. Kým doktor ich kládol za vinu jej meteosenzitívnosti, ona proti takémuto vysvetleniu prostestovala tvrdením, že počasie tu sa jej nezdá iné ako v Peterboroughu, a vôbec, zvládla už aj ťažšie podmienky bez podobných príznakov. Sama tvrdila, že usadlý život jej nesedí a bude si naňho musieť zvykať dlho, paradoxne trpiac práve stabilitou prostredia. Našu svadbu ale neľutovala – milovala ma napokon stále rovnako. Ako sa zdalo, manželské radosti jej bolesti zmierňovali, ale v jeden večer som bol príliš unavený, aby som jej poskytol túto útechu, a tak som jej namiesto toho len dal uvariť čaj, ako prikázal lekár. I tak sa ale sťažovala, že kvôli tejto bolesti nebude schopná spať, čo sa ukázalo ako pravdivá predpoveď.

Tak či onak, ani ja som v tú noc nespal dobre. Uprostred noci ma totiž prebudil otrasný krik – to bola moja žena, očividne veľmi nahnevaná. Rýchlo som vstal z postele a vyletel som z izby, pripadajúc si ako mačka, na ktorú vyliali vedro studenej vody, aspoň v prudkej inštinktívnosti a iracionálnosti mojej reakcie. Bol hádam hnev mojej manželky dôvodom sa tak veľmi ponáhľať? Bolo už ale neskoro v noci a v každom prípade sa toto ukázalo ako situácia, do ktorej som mal plné právo zasiahnuť.

Ako sa ukázalo, v chodbe pod schodami vedúcimi k našej spálni sa pri svetle lampáša na neďalekom stolíku hádala Louise s Becky. Louise bola oblečená v nočnej košeli a župane, kým jej vlasy boli strapaté; podobne ako Beckyne, lenže tie jej vyzerali ako pozostatky zložitého účesu, a k tomu tie plesové šaty... „Čo sa to tu deje?! Becky, ty si bola preč?!“ zakričal som za nimi zo schodiska.

„Prirodzene!“ zakričala Louise s hnevom, s ktorým som si ani nemyslel, že to slovo môže byť vyrieknuté. „Vyšla si na nejaký večierok...“

„Becky, ja som ti nedovolil...!“

„Veď som sa tam ani nezdržala! Šla som tam, trochu si vypila...“
„Becky, ty si pila?! Ty si šla na večierok, kde sa podával alkohol, a vôbec si mi sa ma nespýtala na povolenie?! Počkaj, ja ti...!“ zbehol som naštvane dole. Louise sa zatvárila nahnevane, no i ustarane, pripomínajúc akéhokoľvek iného rodiča, ktorý prichytil svoje dieťa pri podobných neprístojnostiach.

Becky sa na mňa pozrela pohľadom pripomínajúcim zranené šteňa (ostatne, mala veľké hnedé oči na podobné výrazy stavané). „Prepáč mi to, ale naozaj som nepila veľa a nezdržala sa tam dlho... Navyše som tam musela ísť – Charlie, Barbarin snúbenec, totiž odchádza na rok do Indie, aby tam slúžil ako vojak, a my sme sa s ním lúčili. Ja... Mala som ti to povedať, ale myslela som, že máš už dosť starostí s novou ženou, prácou a tak... Prepáč, prepáč, prepáč!“ V očiach sa jej objavili slzy, ktoré môj hnev trochu zmiernili.

„To ti nedáva právo prísť domov v takúto nekresťanskú hodinu...!“ začala Louise, na ktorú jej slová veľký dojem neurobili.

„Nekresťanskú hodinu?! Veď je len desať!“ Vytiahla si z príručnej taštičky hodinky a ukázala mi ich. „Ja nemôžem za to, že ocko je... Má už svoje roky a chodí spať omnoho skôr než ja!“

Povzdychol som si. „Ospravedlňte ma.“

Vyšiel som do svojej izby, pohľadal s pomocou petrolejky svoje hodinky a overil som si jej tvrdenia; hovorila pravdu. Znovu som zišiel dole, vidiac, že hádka medzi Louise a Becky za tú minútu znovu prepukla.

„Máš pravdu, Becky, vôbec nie je neskoro... Ale aj tak si mi to mala povedať. Kto ťa na ten večierok sprevádzal?“

„Nikto, ale zase nás tam nebolo veľa, všetko dobrí známi a priatelia, a ja som celý ten čas strávila s dievčatami. Tých ľudí poznáš, oci – sestry Sharpeové, Jimmy Forester, Oriana Clarke, Percy Knox...“

„Poznám ich rodičov, Becky, ich samotných... Nuž, možno niektorých. I tak si bola nesmierne neopatrná, Becky! Choď spať a nech sa to už viac nestane!“

Becky ma krátko objala, prikývla a nadšene uháňala preč.

Louise zdvihla obočie. „To ju necháš len tak ísť?!“

„A čo som mal urobiť?!“

„Potrestať ju! Alebo prinajmenšom urobiť, nuž, väčší hurhaj...“

„A na čo by to bolo dobré?! Dievča má aj tak vlastnú hlavu, a trest by ju len popudil proti mne. Časom z takýchto pochabostí vyrastie sama.“

„Áno, ale kým sa tak stane, môže si vážne poškodiť svoju reputáciu, ba ešte niečo oveľa horšie... To chceš riskovať?!“

„Veď to nič nebolo! Hovorila pravdu, neostala tam dlho; a najskôr hovorila pravdu i v ostatných veciach a naozaj to bolo len stretnutie v úzkom kruhu. Becky je možno pochabá, no mne by istotne nikdy neklamala!“

„Tým si nie som celkom istá.“ povedala Louise trpko.

„Klamala ti hádam niekedy osobne?! Nie, ba povedal by som, že práve naopak; býva k tebe až priveľmi úprimná!“

„I tak si jej odpustil prirýchlo.“

„O takýchto veciach ale ty nerozhoduješ. Ja som Beckyn otec, Louise, a ty... Nuž, ty si ešte len máš zaslúžiť jej rešpekt.“

Zamračila sa. „Rozmaznávaš ju.“

„To je, povedal by som, vec uhla pohľadu.“ povedal som sucho. „Niekto by povedal, že áno; ja som skôr toho názoru, že jej dávam viac voľnosti než iní rodičia, no predsa nie toľko, aby ju to pokazilo. V každom prípade, až budeme mať deti my, budem brať do úvahy i tvoje názory.“

Chytila sa za hlavu, keď sa jej bolesť zhoršila. „Naozaj jej veríš tak bezvýhradne?! Čo ak klame?!“

„To si v každom prípade overím u údajných hostí tohto večierka; som ale presvedčený, že hovorí pravdu. Becky mi nikdy neklame, ani keď sa kvôli tomu dostane do problémov.“

Louise nepovedala nič, a na jej tvári som ani nepostrehol, čo si myslí. Šli sme teda spať, ja v presvedčení, že sa tým táto udalosť uzavrela.

Mimochodom, ak by vás to zaujímalo, Becky hovorila pravdu – a ja som ju naozaj nemal za čo potrestať. Louise, pravda, o tom nebola celkom presvedčená.

Nasledujúce dva týždne prebehli pokojne. Väčšinu času som strávil buď prácou, alebo s Louise, sústrediac sa na svoju novú ženu, napokon, boli to naše medové týždne a ja som si povedal, že mám právo trochu zmierniť svoju sebadsciplínu. S Becky sme sa nevídali toľko, čo doposiaľ, no mne sa zdalo, že sa jej darí dobre i bezo mňa. Mala mnoho priateľov a už bola i v tom veku, kedy mladých ich rodičia tak akosi nebavia. Čo sa Louise týka, zdalo sa mi, že Becky viac-menej ignoruje a namiesto toho sa snaží nájsť liek na svoju bolesť hlavy a spriateliť sa so služobníctvom. Keď sme neboli spolu, veľa času trávila v knižnici čítaním a spisovaním vlastných zážitkov z ciest, premýšľajúc o napísaní knihy.

Raz, keď sme sa pri večeri zišli všetci traja, sa ma Becky spýtala. „Rowlinsovci berú Helen Sharpeovú na výlet do Škótska a keďže ich syn po nej zjavne ide, ale ešte sa nič oficiálne nedohodlo, treba zachovať dekórum, tak zoberú aj jej sestru, mňa a Erasma. Sľúbili, že zaplatia časť nákladov za cestu a že nás postrážia. Oci... Môžem ísť?“
„Takže ste už dohodli detaily výletu bez toho, aby ste vedeli, či s ním budem súhlasiť?!“

„Pre istototu.“ povedala s anjelským úsmevom.

Povzdychol som si. „Aký dlhý ten výlet bude?“

„Asi týždeň.“

„Týždeň?!“ skríkla Louise. „Aj tak už takmer vôbec nebývaš doma, a teraz si odídeš na týždeň?!“

„Veď ty si sa odtárala z Anglicka na bohviekoľko rokov!“

„Môj otec už nebol nažive a ja som chcela vidieť svet, nie sa ponevierať po najbližšom okolí s partiou stále rovnakých malomeštiakov!“

„Takže podľa teba nechodím dosť ďaleko či čo?!“

„V istom zmysle... Predovšetkým sa ale vôbec nezaujímaš o históriu a kultúru miest, do ktorých cestuješ. Cestovanie môže človeka mnohému naučiť, nemusí to byť len samá bezduchá zábava!“

Becky si odfrkla. „To sa už nemôžem ani baviť?!“

„A čo iné robíš?!“

„Hľadám si manžela! Mala by som snáď robiť niečo iné?!“

„Nuž, mohla by si sa pri tom hľadaní venovať sa nejakej duchovne alebo intelektuálne prínosnej činnosti – ale to by si musela mať ducha alebo intelekt.“

„Louise!“ vydýchol som šokovane. „Ako môžeš...“

Prebodla ma pohľadom. „Povedala som, čo som povedala. Či so mnou súhlasíš, miláčik, je tvoja vec.“

„Vôbec som netušil, že o nej zmýšľaš... I tak, ako môžeš Becky tak otvorene urážať?! Ak by si bola niekto cudzí...“

„Až uvidím nejaké známky toho, že som sa v Becky mýlila, svoje slová odvolám!“

„Oci, nechaj ju.“ zasyčala Becky. „Kecá tu o intelekte, ale ona je tá sprostá, keď nedokáže pochopiť, že niekto proste rád chodí do spoločnosti!“

„Veľmi, veľmi rád, ako vidím.“ poznamenala Louise sucho.

„Aj tak nechápem, čo ti na tom vadí?!“

„Vadí?! Mne osobne nič. Tvoja povrchnosť je tvojim vlastným problémom.“

Becky, už červená v tvári, sa na mňa obrátila. „Oci, povedz jej niečo!“

„Prestaňte sa hádať, to je všetko, čo poviem!“ vyhlásil som drsne. „Nechcem tu počuť žiadne zbytočné škriepky. Sme teraz, koniec koncov, jedna rodina.“

„Bohužiaľ.“ precedila Becky cez zuby.

Po chvíli mlčania Becky vyhlásila. „Nešla by som nikam, keby som mohla byť viac s ockom, ale toho si pre seba rezervovala Louise, tak nemám poriadne čo robiť.“

Prekvapene som sa na ňu pozrel. „Ty by si si so mnou chcela tráviť viac času?“

„No. Hrozne si mi chýbal, a teraz, keď si späť, si stále len s Louise. To nie je spravodlivé.“

„Myslel som si, že ma jednoducho nepotrebuješ...“

„Len som nechcela tebe a Louise stáť v ceste, to je všetko.“

Usmial som sa. „Becky, mala by si ku mne byť vždy úprimná. Nabudúce mi povedz, keď si budeš myslieť, že ti venujem málo pozornosti. Nechcel by som, aby si sa cítila zanedbávaná.“

Louise prevrátila očami, no nechala celú situáciu bez komentára.

Snehulienka (1/4)

Rozoberali sme to s Eddiem pri poháriku whisky (čert vie, že keď už som mal mať takéhoto darebáka za zaťa, tak by sme k sebe mali byť v takýchto veciach úprimní). Moja žena Louise už spala (teraz, keď už mala bábätko, musela využiť každú vhodnú príležitosť na spánok), zatiaľ čo moja dcéra Becky zaliezla do svojej spálne a čítala si, celkom nehanebne čakajúc, kedy sa k nej Eddie pridá v posteli. A ony nám už svoj pohľad na vec už predsa ukázali nespočetnekrát.

„Myslím, že to taká všeobecná ženská vlastnosť, vieš. Ťažko spolu vychádzajú, hlavne keď sú v jednej domácnosti stará a mladá. Teda, nehovorím, že sa to stáva vždy, ale často.“ vyhlásil som zamyslene.

Eddie pokrčil plecami. „Neviem, ako je to s inými ženskými, ale mne to Becky rozprávala úplne inak. Podľa mňa to nie je o ženských, pane. Je to o tých dvoch, v menšej miere aj o vás.“

Zdvihol som obočie. „O mne?! Urobil som hádam nejakú chybu?! Nemôžem predsa ľudí nútiť, aby sa mali radi, Eddie, takto to nefunguje...“

„Figu borovú! O tom som nehovoril. Ale ono je to také... No... Zrekapitulujme si to a budete vedieť, o čom hovorím.“

S Louise som sa oženil na začiatku jari dva roky dozadu. Zoznámili sme sa už dávno pred tým, ak sa to dá zoznámením vôbec nazvať; nemala totiž ešte ani pätnásť a len tak sa tmolila okolo svojho otca, môjho starého priateľa Wilkinsa, nevenoval som jej teda veľkú pozornosť. S Wilkinsom sme sa rozkmotrili pre jeho benevolentné postoje k obchodovaniu s Konfederáciou, čo som ja osobne neschvaľoval, a Louise som teda istý čas nevidel. Medzitým moja milovaná prvá žena Fanny, Beckina mama, umrela na suchotiny a tá istá choroba postihla o pár rokov aj Wilkinsa, ktorý sa rozhodol pred smrťou rozžehnať so svetom, čo zahŕňalo aj uzavrieť staré spory. Stretli sme sa dva mesiace pred jeho smrťou, v slzách sa pomeriac, pričom s Louise som sa vtedy prvý raz skutočne rozprával. Strávili sme spolu nejaký čas a zdala sa mi ako jemné, slušné mladé dievča, hoci trochu ostýchavé. Krátko pred svojim odchodom som sa o tom rozprával s jej otcom.

„Chcela, aby som ti povedal, že by ťa rada požiadala o ruku, no keďže je dievča, bojí sa, že sa tým znemožní.“ nadhodil.

„Skutočne? Potom by som ju musel s ľútosťou odmietnuť. Nemám teraz na nové manželstvo ani pomyslenia. Vlastne si nemyslím, že vôbec kedy budem mať. Čo ju k takejto túžbe vôbec vedie? Prechováva ku mne snáď nejaké city?“

„Nemyslím.“ pokrútil hlavou Wilkins. „Je síce mĺkva, ale svoje city skrýva ťažko. Ak by to tak bolo, vedel by som to.“

Keď Wilkins zomrel, prišiel som mu na pohreb. S Louise a pár priateľmi sme po obrade zašli do miestnej kaviarne, kde sme sa rozprávali o zosnulom. Keď prišiel rad na Louise, vyhŕkli jej slzy a vysypala zo seba spontánny prejav o tom, čo pre ňu jej otec znamenal a aká stratená sa teraz cíti bez neho. Objal som ju okolo pliec a upokojoval som ju, zničený vedomím, akú strašnú bolesť také nežné mladé dievča cíti. Keď sme odchádzali, zavolala si ma bokom. „Ešte stále trváte na tom, že vaša bolesť zo straty manželky je priveľká na to, aby ste myslel na ženbu? Viete, v otcovi som stratila svoju najväčšiu životnú oporu...“

„Som si istý, že taká pôvabná dáma ako vy pozná mnoho mladších džentlmenov, ktorí by vašu ponuku s potešením prijali.“ povedal som v rozpakoch.

„Nie, to žiaľ nepoznám. Nemám veľa známych, mužských či ženských, pane. A v každom prípade si ani jedného z nich nevážim tak ako vás.“

„Pozrite sa, je mi ľúto...“

„Rozumiem.“ prerušila ma trpko. „Želám príjemný deň, pán Merryweather.“

Hodnú chvíľu potom som o nej nepočul. Môj žiaľ za Fanny napokon ustúpil bežným radostiam života – úspechom v obchode, kontaktom s priateľmi a najmä sledovaniu, ako Becky rastie na výnimočne krásne a veselé dievča. V tom čase pre mňa nič a nikto nebol drahší ako moja dcéra, a hádam som ju preto trochu rozmaznával. O Louise som istý čas nič nepočul, no napokon som stretol jedného nášho spoločného známeho. Ten mi prezradil, že po otcovej smrti utratila väčšinu jeho peňazí cestovaním po svete, najskôr osamote a potom v spoločnosti majora Cobhama, čo vyvolalo menší škandál. Za dotyčného sa napokon vydala, no toto manželstvo malo len krátke trvanie – len pár mesiacov po svadbe chytil Cobham v bažinách New Orleansu žltú zimnicu, ktorej nakoniec podľahol. Louise sa vrátila domov a keď sa odvážila znovu sa objaviť v spoločnosti, vyhľadala ma sama.

Mala už dvadsaťosem rokov a rozhodne to nebolo mladé nevinné dievča. No aj po prejdení celého sveta a zakázanom ľúbostnom pomere bola rovnako hanblivá a, dalo by sa povedať, nespoločenská. Napriek tomu som si ju obľúbil, pretože sa ku mne správala prívetivo a rada so mnou porovnávala zážitky z našich ciest – ako člen predstavenstva veľkej spoločnosti totiž často chodím po svete, či chcem alebo nie. Ako sa zdalo, bola životom rovnako unavená ako ja a pripravená usadiť sa. Sprvu som sa zdráhal byť jej čímkoľvek iným ako priateľom, no postupom času sa mi pozdávala stále viac a viac, až som si napokon musel priznať, že k nej niečo cítim. Požiadal som ju o ruku, trvajúc na tom, že ak ku mne ona necíti to isté, prijímať moju ponuku by nemala; vtedy sa mi v slzách hodila do náručia a priznala sa, že ma miluje. Nášmu manželstvu teda nič nestálo v ceste, iba ak miesto, kde sme boli; túžil som totiž po svadbe vo svojom rodnom meste, na ktorej by sa zúčastnila celá moja rodina i priatelia z detstva. Najmä Becky by to iste ocenila, myslel som si, napokon, ona má večierky a oslavy rada, a iste by sa hnevala, keby ju vlastný otec nenechal prísť na svoju svadbu.

Moja drahá dcéra Rebecca vtedy mala necelých osemnásť rokov a do spoločnosti bola uvedená len nedávno. Keď som jej napísal, že sa znovu žením, horúčkovito mi naškrabala odpoveď, len čo si môj list prečítala, a poslala ho ešte v ten deň. Úpenlivo ma prosila, aby som to nerobil, pretože ju dobre nepoznám a vôbec, má akési veľmi zlé tušenie... Hádam sa len bojí, že spolu nebudú vychádzať, pomyslel som si, a nič som si z jej prosieb nerobil.

K nám domov do Peterboroughu sme dorazili v jedno slnečné jesenné ráno. Louise ešte nikdy nebola taká krásna – nielen preto, že si obliekla svoje najlepšie denné šaty a upravila svoje nádherné zlaté vlasy, ale aj vďaka veselému úsmevu a červeným lícam novomanželky. Na stretnutie s Becky sa očividne tešila – uverila totiž môjmu nadšenému básneniu o kvalitách môjho zbožňovaného dievčatka a bola presvedčená, že si ju dokáže obľúbiť. Pomaly som sa prestal obávať i toho, čo na to povie moja dcéra. Nemôže byť predsa nepríjemná k niekomu, kto ju spozná s takým nadšením, nemám pravdu...?

Becky nás privítala úctivo, no rezervovane. Bolo mi to trochu nepríjemné, keďže Becky je obvykle omnoho energickejšia a spontánnejšia, a za jej chladom som tušil potláčané city. Louise, ktorá jej obvyklé zvyklosti nepoznala, to náladu neskazilo. „Váš otec mi o vás veľa rozprával.“

„Uhm. Prirodzene.“ utrúsila Becky. Zvyčajne nebýva práve málovravná...

Snažil som sa prelomiť ľady. „Becky, sú raňajky pripravené? Podľa mojich skúseností sa pri jedle ľahšie zoznamuje – a my sme sa domov tak ponáhľali, že sme si ani nevyhradili čas na to najesť sa v meste!“

Jej tón sa zmenil z neobvykle neutrálneho na znepokojivo chladný. „Nepochybne si sa na návrat domov tešil.“

„Samozrejme, Becky – bol som preč celé mesiace a ty si mi veľmi chýbala. Dokonca som ti priniesol darček...“

„Nepochybne je to niečo veľmi milé.“ Jej tón naznačoval, že ju nijaký darček nezaujíma.

To sa už aj Louise začala cítiť nepríjemne. „Nuž... Slečna Merryweatherová... Tie raňajky? Mimochodom, zrejme nebude vhodné vás takto na začiatku volať krstným menom...“

„Prečo by nebolo?“ povedal som so strojeným úsmevom. „Teraz predsa patríte do jednej rodiny!“

Na to Becky nič nepovedala a zvrtla sa na opätku. „Poďme sa najesť. Kaša by už mala byť pripravená.“ vyhlásila chladne, ani sa na nás nepozerajúc.

K stolu sme sa posadili v ťaživom tichu. „Ako si sa tu mala, zlatíčko?“ povedal som, snažiac sa prerušiť nepríjemnú atmosféru v miestnosti.

„Celkom to ušlo. Až na to, že si mi veľmi chýbal, vlastne fajn.“ Náhle znela takmer milo.

„Tak to rád počujem.“

„A čo ty? Vidím že si sa mal... Veľmi dobre.“ Náhle sa uprene zadívala na Louise.

Moja nová žena len zvesila hlavu a snažila sa na ňu nepozerať.

Ja som zareagoval prudkejšie. „Neviem, prečo by moje šťastie pre teba malo byť nejakým spôsobom nepríjemné!“

Becky sa začervenala a mlčala.

Rozhodol som sa využiť tú príležitosť na ďalší pokus na prelomenie ľadov. „Louise je veľmi scestovaná dáma.“ nadhodil som. „Myslel som si, že podobné typy máš rada...“

„Rada počúvam historky o ďalekých krajinách, ale to preto, lebo rada počúvam všetky príbehy.“

„Ja pre zmenu čítam veľa románov...“ poznamenala Louise. „Vlastne len vďaka románom, najmä cestopisným, som sa začala zaujímať o ďaleké krajiny.“

„Hm, fajn. Ja som tiež bola na cestách, keď bol ocko preč.“

„Písala mi o svojej ceste k Stonehenge.“ vysvetlil som Louise. „Prvý raz odišla z domu na takú dlhú dobu bezo mňa, a zvládla to vynikajúco. Zažila tam mnoho zaujímavých vecí...“

„Ale to asi pani Merryweatherovú nebude zaujímať.“ vyhlásila Becky ostro. „Nepochybne je omnoho scestovanejšia než ja a moje historky od menhiru 150 míľ ďaleko ju nebudú zaujímať.“

„Ale to predsa nie je len taký nejaký menhir!“ poznamenala Louise. „Je pravda, že má určité... Magické vyžarovanie?“

„Nie, to sú hlúpe povedačky, ktorým veria len poverčivý idioti. Ale je tam veľmi pekne. Boli ste niekedy v Salisbury?“

„Keď tak o tom premýšľam, ani nie. A teraz už ani nepôjdem – túžim po pokoji pri rodinnom krbe.“ Usmiala sa na mňa.

„Vy ste nudná. Keď nemusíte, prečo sa vlastne usádzať? A so starším chlapom? Teda, bez urážky, oci, ja len, že je medzi vami dosť veľký vekový rozdiel...“

„Láska sa na také veci nepozerá.“ povedala Louise trochu urazene.

„No, ako chcete...“ pokrčila plecami. „Ja by som sa na vašom mieste slobody nevzdávala.“

„Vy ste ešte nikdy nebola zamilovaná, nemám pravdu? Inak by ste takto nikdy nehovorila.“

„Nie, to nebola.“ potvrdil som.

Becky zovrela pery. „Oci ja... To som mohla povedať sama...“

„Záleží na tom? My predsa jeden pred druhým nemáme žiadne tajomstvá, a Louise by to mala vedieť.“

Becky sa zatvárila veľmi mrzuto. „Nie, to fakt nemáme.“ Vrhla posledný nevraživý pohľad na Louise a sústredila sa na svoju kašu.

Po raňajkách sa Becky trucovito skryla do svojej izby, zatiaľ čo my sme vykladali kufre a snažili sme sa nenechať si jej náladovosťou pokaziť deň. Potom som ju zoznámil so služobníctvom a pozval ju na prehliadku sídla; pri tom všetkom sme ani nemali čas myslieť na Becky... Obed sme si dali priniesť na terasu a pozvali sme ju k nám, ale ona sa vyhovorila na náhlu migrénu. Nenechal som sa odbiť jej výhovorkami a zašiel som za ňou do jej izby, kde sedela za piánom.

„Ani Louise nepoznáš a už si k nej nepriateľská.“ vyčítal som jej.

Predo mnou sa predstierať migrénu neobťažovala. „Prečo si si ju vôbec vzal?! Poznáte sa koľko, tri mesiace...“

„Viem, že je to trochu náhle, zlatko, ale milujeme sa, navyše sme sa obaja cítili osamelo...“

„Ako by si sa cítil, keby som si ja vzala niekoho, koho poznám tri mesiace?!“

„Nie sú to len tri mesiace, Becky, ona... Je to stará známa, no dlho sme sa nevideli a za ten čas sa veľmi zmenila.“

„A to je ako rozdiel či čo?!“

„Máš pravdu, na tom naozaj nezáleží. Nie je dôležité, ako dlho sa poznáme; Louise úprimne milujem a po rokoch som s ňou konečne spoznal šťastie.“

Becky sa zamračila. „Takže predtým si bol nešťastný či čo?! Ja viem, mama a tak, ale... Vieš, aj mne chýbala a prvých pár rokov bolo fakt hrozných, ale potom... To si bol smutný celý ten čas, nonstop?! Predsa si musel...“

„To je ťažká otázka, Becky. Prežíval som krátke momenty šťastia, no tie nikdy netrvali dlho. Smútok za tvojou mamou ustúpiť nechcel.“

Oči sa jej zarosili. „Takže aj so mnou...!“

„Becky, chvíle s tebou boli tými najšťastnejšími v mojom živote, hneď po časoch, keď tvoja mama ešte žila! To ale neznamená... Môžem predsa milovať viac než len jednu osobu, nie?“

„Ty nie si ten typ.“ vyhlásila suverénne.

Zasmial som sa. „Vidno, že o láske a o ľuďoch veľa nevieš.“ Keď som uvidel jej urazenú tvár, pohladil som ju po vlasoch a pokúsil sa ju upokojiť. „Tak či onak, teba ľúbiť nikdy neprestanem. Si predsa moja dcéra – a rodičovská láska je vskutku nekonečná.“

„Takže nakoniec prestaneš milovať ju.“

Prevrátil som očami. „Si naivná, Becky. Si si istá, že nechceš...?“

„Nechám si obed priniesť sem hore, teda keď budem mať chuť, lebo teraz rozhodne nemám.“ Povzdychla si. „A ani som sa ťa nestihla spýtať na iné veci, čo sa ti stali. Aká bola cesta?“

„Vo dvojici je hneď všetko ľahšie.“

„Nechápem. To mal byť akože dvojzmysel?!“

Zdvihol som obočie. „Myslel som si, že ty také veci, nuž, nepoznáš. Dobre vychovaná mladá dáma...“

Vyplazila jazyk. „To, že jeden spoznám, keď ho počujem, ešte neznamená, že ich budem aj rozprávať či čo! A áno, kým si bol preč, o svete som sa naučila kopec vecí. Chodila som na bály, oslavy a nakoniec som bola až v Salisbury. Stretla som kopec nových ľudí...“

„A nepochybne mi to rada porozprávaš, ale teraz musím ísť na obed... Jedine že by si šla dole za mnou...?“

Uškrnula sa. „Na to rozhodne nemám náladu.“

S povzdychom som ju nechal tak a zišiel dole. Becky bola veľmi bystré dievča, ale nekonečne svojhlavé. A to pre dámu jej postavenia rozhodne nebolo dobré.