Snehulienka (2/4)

Naša svadba nebola príliš veľká, pretože Louise davy znervózňovali, najmä vzhľadom na to, že sa všetci títo ľudia zišli v jej mene a ona bola centrom pozornosti. Becky sa sťažovala, že táto spoločenská udalosť je pomerne nudná (parafrázujem), no keď videla, aký som šťastný, snažila sa nebyť zbytočne mrzutá, aj keď s nevestou aj tak prehodila len pár zdvorilostných viet. Spočiatku som ju každú chvíľu hľadal očami, no keďže moju nevestu rozhodne netešilo, že sa o ňu na vlastnej svadbe zaujímam tak málo, prestal som na ňu myslieť; napokon, na vlastné oči som videl, že moja dcéra je už veľké dievča a vie sa zabaviť aj sama. Na slávnostnom obede sa zaoberala najmä rozhovorom s partiou gentlemanov približne v jej veku, pôvabných mládencov, ktorým som spočiatku nevenoval pozornosť. Namiesto toho som sa sústredil na Louise, pevne do mňa zavesenú a nežne sa usmievajúcu na tých pár ľudí, ktorých tu poznala.

Keď došlo na tanec, Becky tancovala len s jedným zo spomínaných džentlmenov, mladíkom menom Richard. S Louise sme na parkete strávili len krátku chvíľu, kým sa nám to obom zunovalo, načo nás upútal náš najexotickejší hosť, postarší indický profesor zoológie, s ktorým sa moja nevesta spriatelila na cestách. Po niekoľkých ďalších podobných stretnutiach som sa chcel vrátiť na parket, no Louise si tým nebola istá, pretože veľa pila, ako pri takých príležitostiach zvykne, a nechcela sa verejne znemožniť svojim spoločensky unaveným tancom. Vtedy mi zišlo na um, či Becky stále tancuje s tým Richardom, a uvedomil som si, že na parkete už nie je.

Spýtal som sa na ňu jedného z Richardových spoločníkov. „Vaša dcéra? Tá čiernooká? Och, tá je vonku s Richardom. Šli von. Nadýchať sa čerstvého vzduchu a tak.“ Vyzeral nezaujato, ba znudene, no ani jeho apatia moje obavy neupokojila.

„Sú tam sami?!“

„No, keď tak o tom rozmýšľam... Hej? Asi. Ja neviem, záhradu vám nestrážim.“

Snažil som sa upokojiť. Je tu pomerne rušno; to, že Becky je niekde sama s chlapcom, si iste nikto nevšimne. Iste z toho nevzíde žiaden škandál. A hádam nie je ani v nebezpečenstve voľačoho horšieho... Ale predsa len, povedal som si, iste nikomu neublížim, keď sa tam pozriem.

Než som to však stihol urobiť, rozleteli sa dvere do záhrady a Becky, celá červená a s uslzenými očami, vošla dovnútra, zjavne rozrušená. Za ňou drobčil zjavne zahanbený Richard, ktorého rozbitý nos som si spočiatku nevšimol; zato mi neunikol roztrhnutý rukáv mojej dcéry, a ten ma rozzúril do nepríčetnosti. „Zlato, čo sa stalo?! Ublížil ti nejako?!“

„Och, keby si len vedel! Ten somár...!“ A rozplakala sa.

Nevedel som, čo presne sa stalo, no jedno bolo nad slnko jasnejšie. Ten chuligán ublížil môjmu dievčatku. A ja, ktorý zväčša nemám so sebakontrolou problém, som vybuchol. Hanbím sa o tom hovoriť, ale udrel som Richarda do tváre päsťou. Keďže sa všetci dívali a môjmu veku navzdory to bola slušná rana, Richard sa nechcel nechať zahanbiť pred svojimi hlúpymi kamarátmi a vrátil mi to, začnúc bitku.

Jeden z Richardových spoločníkov mal viac rozumu než ktorýkoľvek z nás a po počiatočnom šoku sa nás pokúsil oddeliť, no neuspel. Dodal ale odvahu viacerým ďalším hosťom, vrátane Becky, ktorá ma prekvapila húževnatosťou a brutalitou, s akou dorážala najmä na Richarda. Nakoniec sa im podarilo zmenšiť náš bojový zápal natoľko, že sme obaja uvoľnili svaly a rozvalili sa do spojených náručí davu. Uprostred neho som uvidel Louise so zúfalým výrazom smädne vypiť pohár vína. A vtedy ma dohnala hanba.

Zúfalo som sa snažiť zachovať dekórum. Vstal som, oprášil som si oblek a požiadal o vreckovku – Richard mi totiž zlomil nos a potreboval som si utrieť krv z tváre. „Dámy a páni... Nevesta a ženních sa potrebujú... Odobrať do svojich izieb. Ak dovolíte...“ A tým sa svadba náhle skončila. Zamieril som smerom k svojej spálni, držiac sa za bok; počas našej bitky ma totiž Richard kopol do rebier, a aj keď sa mu ich nepodarilo zlomiť, bolesť bola tak či onak intenzívna. Okrem toho a spomínaného zlomeného nosa som mal bolestivo narazenú ľavú píšťalu a škrabance na líci a krku (vysvetlenie týchto by si žiadalo podrobnejšiu dokumentáciu našej bitky, než som ochotný podať).

Becky to rozhodne nepotešilo – no ešte horšie na tom bola Louise. Napokon, bola to jej svadba; výsledný škandál bol i jej hanbou. Keď sme spoločne zamierili k našej spálni, do očí jej vhŕkli slzy. „Čo to malo znamenať?!“ precedila cez zuby.

„Louise, drahá, je mi to nesmierne ľúto... Ale ten vagabund ublížil mojej dcére...“

„Neublížil!“ zvolala Becky, pribehnúc k nám dvom. „To bolo akože čo?!“

„Čo tým myslíš, že ti neublížil?!“

„Pokúsil sa, ale jednu som mu vrazila – a to mu stačilo! Nie je taký frajer, keď sa nemusí predvádzať pred svojimi kumpánmi!“

„Ale... Plakala si!“

„Lebo som si myslela, že je to fajn chlapec, a on teraz takto! Sviniar jeden!“

„Becky!“

„No iste, teraz mi udeľuj lekcie zo slušného správania! Oci, ja sa viem o seba postarať!“

„Si si tým istá?! Čo ak by to nebol taký zbabelec...“

„Ale ty si nevedel, čo sa stalo, a už si naňho vyletel!“

„Bál som sa o teba!“

„To ťa neospravedlňuje!“ zajačala Louise.

„Nejaký bastard zaútočil na moju dcéru a mňa to neospravedlňuje?!“

„Charles, ty si vôbec neuvedomuješ, čo si spôsobil?! Reči neutíchnu celé mesiace... Och, a to na našej svadbe!“

„Ako som sa mohol starať o našu reputáciu, keď moje dievčatko bolo v nebezpečenstve?!“

„Na mňa to nehádž!“ zaprskala Becky. „Ja som to v pohode zvládla, to len ty...“

„Urobil som to z lásky k tebe!“

„Ale aj tak to bola blbosť! Veď sa len na seba pozri... Bože, to musí bolieť!“ Zrazu sa mi zdala skôr smutná než nahnevaná, no bol to len môj dojem; vedel som totiž, že cíti zároveň oboje.

„Becky, zlatíčko, tvoja starosť ma dojíma, no teraz by si už mala ísť spať. My s Louise potrebujeme súkromie...“ Keď som sa ale otočil k svojej neveste, uvidiac jej tvrdý výraz tváre, okamžite som svoje slová oľutoval.

Chvíľu sa na mňa vzdorovito dívala, no i ona si zrejme myslela, že tu nie je potrebná. Napokon ale nejaký dôvod ostať so mnou našla. „Musíme ťa predsa ošetriť.“

„Personál je z väčšej časti ešte hore, o mne ani nehovoriac.“ vyhlásila Louise rázne. „Zvládneme to bez tvojej pomoci.“

„Je mi fuk, čo povieš, Louise.“ povedala Becky drsne.

„Becky! Takto sa s mojou ženou nerozprávaj!“ zahriakol som ju.

Nevraživo sa na Louise pozrela, no keď som ju vyhrešil pohľadom, podvolila sa. „Prepáč, oci. Si si istý, že to Louise zvládne?“

„Becky, zveril som jej celý svoj život. Pár stehov snáď zvládne.“ Nežne som sa na Louise usmial; ona mi tento úsmev opätovala.

Moja dcéra prevrátila očami. „No dobre. Dobrú noc, oci.“ Objala ma a pobozkala na obe líca.

Keď som sa obrátil k Louise a videl jej nahnevaný a unavený výraz, pochopil som, že pre rany na mojom tele možno poskytne balzam, no pre rany na mojej duši bude skôr soľ.

Louise prvých pár týždňov v novom domove trápili ukrutné bolesti hlavy, ktorých príčinu sme nedokázali určiť. Kým doktor ich kládol za vinu jej meteosenzitívnosti, ona proti takémuto vysvetleniu prostestovala tvrdením, že počasie tu sa jej nezdá iné ako v Peterboroughu, a vôbec, zvládla už aj ťažšie podmienky bez podobných príznakov. Sama tvrdila, že usadlý život jej nesedí a bude si naňho musieť zvykať dlho, paradoxne trpiac práve stabilitou prostredia. Našu svadbu ale neľutovala – milovala ma napokon stále rovnako. Ako sa zdalo, manželské radosti jej bolesti zmierňovali, ale v jeden večer som bol príliš unavený, aby som jej poskytol túto útechu, a tak som jej namiesto toho len dal uvariť čaj, ako prikázal lekár. I tak sa ale sťažovala, že kvôli tejto bolesti nebude schopná spať, čo sa ukázalo ako pravdivá predpoveď.

Tak či onak, ani ja som v tú noc nespal dobre. Uprostred noci ma totiž prebudil otrasný krik – to bola moja žena, očividne veľmi nahnevaná. Rýchlo som vstal z postele a vyletel som z izby, pripadajúc si ako mačka, na ktorú vyliali vedro studenej vody, aspoň v prudkej inštinktívnosti a iracionálnosti mojej reakcie. Bol hádam hnev mojej manželky dôvodom sa tak veľmi ponáhľať? Bolo už ale neskoro v noci a v každom prípade sa toto ukázalo ako situácia, do ktorej som mal plné právo zasiahnuť.

Ako sa ukázalo, v chodbe pod schodami vedúcimi k našej spálni sa pri svetle lampáša na neďalekom stolíku hádala Louise s Becky. Louise bola oblečená v nočnej košeli a župane, kým jej vlasy boli strapaté; podobne ako Beckyne, lenže tie jej vyzerali ako pozostatky zložitého účesu, a k tomu tie plesové šaty... „Čo sa to tu deje?! Becky, ty si bola preč?!“ zakričal som za nimi zo schodiska.

„Prirodzene!“ zakričala Louise s hnevom, s ktorým som si ani nemyslel, že to slovo môže byť vyrieknuté. „Vyšla si na nejaký večierok...“

„Becky, ja som ti nedovolil...!“

„Veď som sa tam ani nezdržala! Šla som tam, trochu si vypila...“
„Becky, ty si pila?! Ty si šla na večierok, kde sa podával alkohol, a vôbec si mi sa ma nespýtala na povolenie?! Počkaj, ja ti...!“ zbehol som naštvane dole. Louise sa zatvárila nahnevane, no i ustarane, pripomínajúc akéhokoľvek iného rodiča, ktorý prichytil svoje dieťa pri podobných neprístojnostiach.

Becky sa na mňa pozrela pohľadom pripomínajúcim zranené šteňa (ostatne, mala veľké hnedé oči na podobné výrazy stavané). „Prepáč mi to, ale naozaj som nepila veľa a nezdržala sa tam dlho... Navyše som tam musela ísť – Charlie, Barbarin snúbenec, totiž odchádza na rok do Indie, aby tam slúžil ako vojak, a my sme sa s ním lúčili. Ja... Mala som ti to povedať, ale myslela som, že máš už dosť starostí s novou ženou, prácou a tak... Prepáč, prepáč, prepáč!“ V očiach sa jej objavili slzy, ktoré môj hnev trochu zmiernili.

„To ti nedáva právo prísť domov v takúto nekresťanskú hodinu...!“ začala Louise, na ktorú jej slová veľký dojem neurobili.

„Nekresťanskú hodinu?! Veď je len desať!“ Vytiahla si z príručnej taštičky hodinky a ukázala mi ich. „Ja nemôžem za to, že ocko je... Má už svoje roky a chodí spať omnoho skôr než ja!“

Povzdychol som si. „Ospravedlňte ma.“

Vyšiel som do svojej izby, pohľadal s pomocou petrolejky svoje hodinky a overil som si jej tvrdenia; hovorila pravdu. Znovu som zišiel dole, vidiac, že hádka medzi Louise a Becky za tú minútu znovu prepukla.

„Máš pravdu, Becky, vôbec nie je neskoro... Ale aj tak si mi to mala povedať. Kto ťa na ten večierok sprevádzal?“

„Nikto, ale zase nás tam nebolo veľa, všetko dobrí známi a priatelia, a ja som celý ten čas strávila s dievčatami. Tých ľudí poznáš, oci – sestry Sharpeové, Jimmy Forester, Oriana Clarke, Percy Knox...“

„Poznám ich rodičov, Becky, ich samotných... Nuž, možno niektorých. I tak si bola nesmierne neopatrná, Becky! Choď spať a nech sa to už viac nestane!“

Becky ma krátko objala, prikývla a nadšene uháňala preč.

Louise zdvihla obočie. „To ju necháš len tak ísť?!“

„A čo som mal urobiť?!“

„Potrestať ju! Alebo prinajmenšom urobiť, nuž, väčší hurhaj...“

„A na čo by to bolo dobré?! Dievča má aj tak vlastnú hlavu, a trest by ju len popudil proti mne. Časom z takýchto pochabostí vyrastie sama.“

„Áno, ale kým sa tak stane, môže si vážne poškodiť svoju reputáciu, ba ešte niečo oveľa horšie... To chceš riskovať?!“

„Veď to nič nebolo! Hovorila pravdu, neostala tam dlho; a najskôr hovorila pravdu i v ostatných veciach a naozaj to bolo len stretnutie v úzkom kruhu. Becky je možno pochabá, no mne by istotne nikdy neklamala!“

„Tým si nie som celkom istá.“ povedala Louise trpko.

„Klamala ti hádam niekedy osobne?! Nie, ba povedal by som, že práve naopak; býva k tebe až priveľmi úprimná!“

„I tak si jej odpustil prirýchlo.“

„O takýchto veciach ale ty nerozhoduješ. Ja som Beckyn otec, Louise, a ty... Nuž, ty si ešte len máš zaslúžiť jej rešpekt.“

Zamračila sa. „Rozmaznávaš ju.“

„To je, povedal by som, vec uhla pohľadu.“ povedal som sucho. „Niekto by povedal, že áno; ja som skôr toho názoru, že jej dávam viac voľnosti než iní rodičia, no predsa nie toľko, aby ju to pokazilo. V každom prípade, až budeme mať deti my, budem brať do úvahy i tvoje názory.“

Chytila sa za hlavu, keď sa jej bolesť zhoršila. „Naozaj jej veríš tak bezvýhradne?! Čo ak klame?!“

„To si v každom prípade overím u údajných hostí tohto večierka; som ale presvedčený, že hovorí pravdu. Becky mi nikdy neklame, ani keď sa kvôli tomu dostane do problémov.“

Louise nepovedala nič, a na jej tvári som ani nepostrehol, čo si myslí. Šli sme teda spať, ja v presvedčení, že sa tým táto udalosť uzavrela.

Mimochodom, ak by vás to zaujímalo, Becky hovorila pravdu – a ja som ju naozaj nemal za čo potrestať. Louise, pravda, o tom nebola celkom presvedčená.

Nasledujúce dva týždne prebehli pokojne. Väčšinu času som strávil buď prácou, alebo s Louise, sústrediac sa na svoju novú ženu, napokon, boli to naše medové týždne a ja som si povedal, že mám právo trochu zmierniť svoju sebadsciplínu. S Becky sme sa nevídali toľko, čo doposiaľ, no mne sa zdalo, že sa jej darí dobre i bezo mňa. Mala mnoho priateľov a už bola i v tom veku, kedy mladých ich rodičia tak akosi nebavia. Čo sa Louise týka, zdalo sa mi, že Becky viac-menej ignoruje a namiesto toho sa snaží nájsť liek na svoju bolesť hlavy a spriateliť sa so služobníctvom. Keď sme neboli spolu, veľa času trávila v knižnici čítaním a spisovaním vlastných zážitkov z ciest, premýšľajúc o napísaní knihy.

Raz, keď sme sa pri večeri zišli všetci traja, sa ma Becky spýtala. „Rowlinsovci berú Helen Sharpeovú na výlet do Škótska a keďže ich syn po nej zjavne ide, ale ešte sa nič oficiálne nedohodlo, treba zachovať dekórum, tak zoberú aj jej sestru, mňa a Erasma. Sľúbili, že zaplatia časť nákladov za cestu a že nás postrážia. Oci... Môžem ísť?“
„Takže ste už dohodli detaily výletu bez toho, aby ste vedeli, či s ním budem súhlasiť?!“

„Pre istototu.“ povedala s anjelským úsmevom.

Povzdychol som si. „Aký dlhý ten výlet bude?“

„Asi týždeň.“

„Týždeň?!“ skríkla Louise. „Aj tak už takmer vôbec nebývaš doma, a teraz si odídeš na týždeň?!“

„Veď ty si sa odtárala z Anglicka na bohviekoľko rokov!“

„Môj otec už nebol nažive a ja som chcela vidieť svet, nie sa ponevierať po najbližšom okolí s partiou stále rovnakých malomeštiakov!“

„Takže podľa teba nechodím dosť ďaleko či čo?!“

„V istom zmysle... Predovšetkým sa ale vôbec nezaujímaš o históriu a kultúru miest, do ktorých cestuješ. Cestovanie môže človeka mnohému naučiť, nemusí to byť len samá bezduchá zábava!“

Becky si odfrkla. „To sa už nemôžem ani baviť?!“

„A čo iné robíš?!“

„Hľadám si manžela! Mala by som snáď robiť niečo iné?!“

„Nuž, mohla by si sa pri tom hľadaní venovať sa nejakej duchovne alebo intelektuálne prínosnej činnosti – ale to by si musela mať ducha alebo intelekt.“

„Louise!“ vydýchol som šokovane. „Ako môžeš...“

Prebodla ma pohľadom. „Povedala som, čo som povedala. Či so mnou súhlasíš, miláčik, je tvoja vec.“

„Vôbec som netušil, že o nej zmýšľaš... I tak, ako môžeš Becky tak otvorene urážať?! Ak by si bola niekto cudzí...“

„Až uvidím nejaké známky toho, že som sa v Becky mýlila, svoje slová odvolám!“

„Oci, nechaj ju.“ zasyčala Becky. „Kecá tu o intelekte, ale ona je tá sprostá, keď nedokáže pochopiť, že niekto proste rád chodí do spoločnosti!“

„Veľmi, veľmi rád, ako vidím.“ poznamenala Louise sucho.

„Aj tak nechápem, čo ti na tom vadí?!“

„Vadí?! Mne osobne nič. Tvoja povrchnosť je tvojim vlastným problémom.“

Becky, už červená v tvári, sa na mňa obrátila. „Oci, povedz jej niečo!“

„Prestaňte sa hádať, to je všetko, čo poviem!“ vyhlásil som drsne. „Nechcem tu počuť žiadne zbytočné škriepky. Sme teraz, koniec koncov, jedna rodina.“

„Bohužiaľ.“ precedila Becky cez zuby.

Po chvíli mlčania Becky vyhlásila. „Nešla by som nikam, keby som mohla byť viac s ockom, ale toho si pre seba rezervovala Louise, tak nemám poriadne čo robiť.“

Prekvapene som sa na ňu pozrel. „Ty by si si so mnou chcela tráviť viac času?“

„No. Hrozne si mi chýbal, a teraz, keď si späť, si stále len s Louise. To nie je spravodlivé.“

„Myslel som si, že ma jednoducho nepotrebuješ...“

„Len som nechcela tebe a Louise stáť v ceste, to je všetko.“

Usmial som sa. „Becky, mala by si ku mne byť vždy úprimná. Nabudúce mi povedz, keď si budeš myslieť, že ti venujem málo pozornosti. Nechcel by som, aby si sa cítila zanedbávaná.“

Louise prevrátila očami, no nechala celú situáciu bez komentára.