Snehulienka (4/4)

Bola to všetko moja chyba. Odovzdať absolútnu kontrolu nad domácnosťou mojej inteligentnej, ale voči mojej dcére veľmi nepriaznivo naladenej manželke, v čase, keď intenzívne dažde náš dom prakticky izolovali od zvyšku krajiny, nebol dobrý nápad od samého začiatku. Pravda, nevedel som nič o hĺbkach, do ktorých Louise dokáže klesnúť, no mohol som predvídať prinajmenšom zintenzívnenie konfliktov medzi nimi. No ja, napriek tomu, že som celé mesiace len počúval ich hádky, som na nič podobné nemyslel. Na myseľ mi neprišlo ani, že by sa pol roka len v spoločnosti služobníctva a ženy, ktorú nevedeli zniesť, mohli cítiť osamelé a neprivolal som nejakú tretiu osobu, ktorá by ich prípadné konflikty dokázala zmierniť... Skrátka a dobre, nakoniec som musel neochotne priznať Eddiemu dobrý postreh: skutočne, za všetko nakoniec skutočne môžem ja.

Spočiatku boli mojim jediným spojivom s rodinou listy. Od Becky som ich dostával len sporadicky, pričom ani tých pár mi nepovedalo nič o tom, čo prežíva. Namiesto toho vo mne vyvolali dojem, že sa zajatá uprostred poloprázdneho sídla jednoducho nesmierne nudí a nič z toho, čo sa v jej živote deje, nestojí za to, aby mi o tom napísala. V jej listoch som sa dočítal o tom, ako ju znechucuje bývanie s Louise, o jej osamelosti a všeobecne rozličných dôvodoch pre jej permanentne zlú náladu. Až po pár týždňoch som dostal list od pani Stoneovej, našej starej domácej, ktorý rozprával celkom iný príbeh.

List najskôr popisoval, ako si Louise zavolala našej služobníctvo (okrem pani Stoneovej aj jej kolegyňu slečnu Harringtonovú, nášho kuchára pána Emmersona a záhradníka pána Harringtona) a predniesla im akúsi úvodnú reč, začínajúc svoju vládu. Povedala im, že od nich vyžaduje absolútnu poslušnosť a komu sa to nepáči, môže odísť. Tiež vyhlasovala, že na seba berie zodpovednosť za čokoľvek, pri čom by jej mohli napomáhať, a že ich bude chrániť pred akýmikoľvek negatívnymi následkami poslúchania jej príkazov. Pani Stoneová tušila, že sa Louise chystá vykonať niečo nekalé, a aj jej povedala, nech s ňou nepočíta. Louise len pokrčila plecami a chladne poznamenala, že s prácou pre Merryweatherovcov pani Stoneová zjavne nie je spokojná a iste by si rada našla inú...

Mnoho tyranov nastolí svoju vládu pomaličky, po troškách posúvajúc hranice ľudí pod ich kontrolou – Louise sa s tým však neobťažovala. Najskôr pod zámienkou ochrany pred všami, ktoré sa v našom dome údajne usadili na nižších poschodiach, dala presťahovať Becky do podkrovia. Pravda bola trochu komplikovaná – pán Emmerson je totiž tak trochu hypochonder a všakovaký hmyz sťahujúci sa z takmer zaplavenej záhrady, najmä menšie exempláre, sa mu javili ako vši. Potom sám seba presvedčil, že ho svrbí hlava a ochlpenie, nuž a vtedy vyvolal falošný poplach, ktorý Louise využila vo svoj prospech. Každopádne Becky presťahovanie na studenú, vlhkú povalu za dobré profylaktické opatrenia nepovažovala a zašla za novou paňou domu, hlasno jej nadávajúc, ako mala vo zvyku, keď ju Louise nahnevala. Tentoraz sa s ňou Louise už nehádala; namiesto toho ju bolestivo schmatla za vlasy a keď sa ju Becky pokúsila udrieť, obrátila sa na pána Harringtona a prikázala mu, aby ju „spacifikoval“. Potom ho donútila odvliecť ju na podkrovie a zamknúť ju tam, kým jej hlasné protesty neustali a nenahradil ich zlomený plač. Pána Harringtona za jeho služby bohato odmenila, ukážuc zvyšku služobníctva, že okrem biča má i cukor. Čo sa Becky týka, dala na podkrovie presťahovať celý jej osobný majetok, pričom počas sťahovania niekoľko nesmierne cenných vecí zmizlo. Louise sa síce tvárila, že o ničom nevie, no nikoho nepotrestala a služobníctvu bolo jasné, že zjavne klame – no neopovážili sa s tým nič robiť zo strachu o svoje zamestnanie. Väčšina z nich by po vyhodení mohla ísť nanajvýš do chudobinca alebo väzenia pre dlžníkov. Na druhej strane, ak by to chvíľu vydržali, našetrili by si dosť na to, aby to na čas prežili, i keby napokon prácu predsa len stratili... Becky ostatne nikdy obzvlášť nemilovali, hoci sa nedá ani povedať, že by ju nenávideli – ak mám povedať pravdu, vôbec im na nej nezáležalo. Pravda, väčšina ľudí by mala prinajmenšom morálne dôvody nepodporovať takéto zaobchádzanie i s celkom cudzou dievčinou, no väčšinu z nich Louisine hrozby a odmeny umlčali. S výnimkou pani Stoneovej, ktorá ostala len preto, aby mohla chrániť Becky pred Louisinými najhoršími výčinmi, no voči celému zvyšku domácnosti bola sama bezmocná. A listy, ktoré mi Becky písala? Tie jej Louise diktovala pod hrozbou, že ju potrestá, ak sa mi pokúsi poslať niečo iné...

Pani Stoneová sa rozpísala i o iných spôsoboch, akými Louise moju dcéru týrala, no ja sa o nich zmieňovať nechcem, pretože keď si na ne spomeniem, dvíha sa mi žalúdok. V každom prípade, o tom, ako sa pani Stoneová snaží Becky pomáhať, sa Louise napokon dozvedela a vyhodila ju. Tento list ma pochopiteľne nahneval, no nemohol som uveriť, že by žena, ktorú som tak miloval, bola schopná takých vecí. Keď som sa teda predčasne vrátil domov a uvidel plačúcu Louise, tvrdiacu, že po jednej obzvlášť prudkej hádke Becky jednoducho ušla, moje pochybnosti o pravdivosti tohto listu vzrástli.

„Je to moja vina!“ kričala Louise zúfalo. „Nebyť mňa...“

„Nevyčítaj si to, to ona sa rozhodla odísť...“

„Tak či onak, je preč...“ Zúfalo zakvílila. „Charlie, možno som ju nemala rada, no nechcela som, aby len tak zmizla...“

Objal som ju a pohladil po vlasoch. „Ja viem, láska. Nie si predsa z kameňa.“

„Mu-musíme ju nájsť, Charlie!“

Mne to nemusela hovoriť. Hoci sa mi uľavilo, že moja žena je najskôr nevinná zo všetkých tých príšerných vecí, z ktorých ju pani Stoneová obvinila, môj žiaľ za dcérou prevládol a ja som sa jednoducho zrútil. Po rokoch dokonalého sebaovládania a pokojného vystupovania i duševného stavu sa moje srdce začalo pomaličky napĺňať zúfalstvom, a ako sa v mojej hlave rodili hrôzostrašné scenáre, i zvyšky pokojného racia, ktoré som si zachovával, utíchali. Napokon som plakal a zavýjal ako ranené zviera, predvedúc hysterický záchvat, za ktorý by sa nemusela hanbiť hociktorá vyšinutá žena. Louise sa pri tom tvárila zvláštne previnilo, akoby sa ospravedlňovala za to, že mi spôsobuje takúto bolesť (čo si myslím bolo úprimné). Po tomto počiatočnom výuchu citov som na mnoho dní upadol do stavu strnulosti, aký niekedy spôsobuje veľký žiaľ, a tak sa o pátranie po Becky musela postarať Louise. Dnes sa sám seba pýtam, ako som jej to mohol dovoliť, no vtedy sa mi situácia zdala celkom jednoznačná. Jediné, čo moju vieru v jej nevinu naštrbovalo, bol list od starej slúžky, ktorá u nás ani nepracovala tak dlho a ktorú som sotva poznal. To v mojich očiach znamenalo pramálo v porovnaní s tvrdeniami ženy, ktorú som miloval viac, než si dokážete predstaviť.

Môj žiaľ dlhý čas neutíchal, keď polícia Becky nenachádzala. Jediné, čo sa počas vyšetrovania našlo, bol list na rozlúčku, v ktorom tvrdila, že sa sťahuje do Londýna a že mi napíše, keď bude môcť, no to ma rozrušilo ešte viac. Zobrala si síce so sebou veľa peňazí, ale tie jej iste nevydržia večne, a čo bude robiť potom?! Mohla sa vrátiť domov, no mesiace plynuli a ona sa neobjavovala, ba mi ani nepísala, pričom moje zúfalstvo sa zväčšovalo. Louise mi pri tom bola oporou (čo sa neskôr ukázalo ako obrovská irónia), dostanúc ma z najhoršieho a prinesúc do temných čias maličkú iskričku svetla, prinajmenšom dostatočne veľkú, aby som v sebe nakoniec dokázal nájsť silu pokračovať v práci a dokonca si plniť manželské povinnosti, čo viedlo k jej tehotenstvu. Správa o mojom nadchádzajúcom otcovstve moju melanchóliu oslabila ako nič iné a dokonca ma donútila sa po dlhom čase šťastne zasmiať. Napriek tomu som bol stále zúfalý, pretože rastúce brucho mojej ženy mi napokon pripomínalo plynutie času a fakt, že sa moja dcéra stále nevracia...

Louise po dlhom a úmornom pôrode priviedla na svet chlapca. Terrence bol (stále je) zdravý ako buk a nakoniec sa zo svojho trápenia vystrábila i Louise, no istý čas bola pripútaná na lôžko a práve v tomto čase som konečne dostal list od Becky. Moja radosť ale mala trpkú príchuť, pretože hoci ma list ubezpečoval, že je živá a zdravá, zároveň ma informoval o jej, nuž, nadchádzajúcej svadbe a vlastníctve pubu v malej dedinke Alconbury mnoho míľ od Peterboroughu. Oba fakty naznačovali, že nežije život hodný dámy jej stavu; nechcel som však podobným myšlienkam dovoliť, aby skalili moje šťastie. Pravda, Louise ich využila na pokus ma od cesty odhovoriť, ten bol však márny – aj keby moja dcéra bola najšpinavšia prostitútka vo Whitechapeli, chcel som ju vidieť a pomôcť jej, pretože to, nuž, bolo moje dieťa a ja som ho miloval bez ohľadu na to, ako by ma sklamalo. Prisľúbil som Louise, že urobím všetko pre to, aby sa zúčastnila prinajmenšom Beckynej svadby, po čom veľmi netúžila, no v rámci dekóra predstierala, že chce svoju nevlastnú dcéru vidieť natoľko, že spomínanú svadbu strpí.

Becky ma privítala v dobrej nálade, očividne zdravá a v spoločnosti mládenca, ktorého mi predstavila ako Edwarda Rogersa, totiž Eddieho. Prizrel som sa mu bližšie; bol to vysoký, chudý mladý muž s ryšavými vlasmi a porcelánovou pleťou, o čosi málo starší ako Becky a pomerne atraktívny. Bol ale oblečený rovnako chudobne ako zvyšok mužov v tejto dedine a ja som vedel, že ak by som mohol výber manžela mojej dcéry nejako ovplyvniť, jeho by som jej jednoznačne zakázal. Toto vedomie však moje šťastie zo znovustretnutia s dcérou neskalilo. „Nuž, a o pár dní budem aj ja Rogersová!“ zachichotala sa. „Vlastne, už tak trochu som... Ale tak nejako sa to neráta, keď som svadbu neoslávila s vami! Bože, bolo to také rýchle, ani som nemala poriadne svadobné šaty!“

Zdvihol som obočie. „A prečo si sa tak ponáhľala?“

„Och, to ti ešte vysvetlím – ale ešte predtým ti musím vysvetliť úplne iné veci. Najlepšie bude, keď si to všetko vypočuješ pri čaji.“

Trochu ma hrialo pri srdci, že hoci Becky teraz žila v takej zapadlej dedinke, aspoň to bolo v jednom z najkrajších domov obce. Jednako ma chudobné provinčné prostredie, ktorého som sa nezbavil ani vnútri jej domu, skľučovalo. Takto teraz žije dcéra váženého džentlmena ako som ja?! „Ako si prišla k vlastnej krčme, zlato?“

Naširoko sa usmiala. „Och, to je veľmi dlhý príbeh, oci. Čo vieš o tom, čo sa dialo, keď si bol asi pred rokom preč?“

„To, čo si mi písala... A ešte tu bol jeden list od pani Stoneovej...“

Becky zdvihla obočie. „Naozaj? A čo ti písala? Viem, že to môže znieť neuveriteľne, ale aj keď je to len slúžka, nemal by si ju ignorovať.“

Povedal som jej to.

Usmiala sa ako mačka, ktorá práve zlízala všetku smotanu. „Samozrejme, že len ona sa odvážila hovoriť pravdu! Och, úbohá pani Stoneová – aká to je statočná žena!“ Zrazu jej úsmev zamrzol. „Bože, keby som len vedela, čo s ňou teraz je! Niekedy sa na ňu spomeniem, no bohužiaľ nemám ako zistiť, čo sa s ňou stalo.“

„Takže to, o čom mi písala...“

„Čistá pravda a nič len pravda! Ale to ty asi nepochopíš... Si jej manžel, a aj tak Louise dobre nepoznáš! Napoleon mal pravdu, keď hovoril, že ľudia, čo sa poriadne nepoznajú aspoň šesť mesiacov by sa nemali brať.“

„Je celkom sranda počuť to od teba.“ uškrnul sa Eddie.

Becky pokrčila plecami. „Ale akože všeobecne. Náš prípad bol... Špeciálny. No, ale aby som nezahovárala. Neviem, či mi budeš veriť...“

„Zlato, vieš, čo som ti povedal – jeden pred druhým nemáme žiadne tajomstvá, a ja ti dôverujem...!“ vyhlásil som oduševnene.

Becky mi skočila do reči. „Viac než svojej žene?!“

Zaváhal som len nakrátko. „Prirodzene.“ To by ale znamenalo prijať, že všetky tie hrozné veci, o ktorých mi písala pani Stoneová, boli pravdivé...

„No dobre. Takže, o všetkých veciach, čo sa tam u nás vtedy diali, ti písala pani Stoneová a ja sa k nim nebudem vracať, lebo spomínať si na ne fakt nemusím. Takže. Keď nám prišiel tvoj list, že sa ako vraciaš, Louise už vedela, že jej horí za zadkom...“

„Becky!“

„Och, netvár sa, že som ešte dáma či čo! Louise vedela, že jej horí za zadkom, a tak za mnou raz v noci prišla, namierila mi na hlavu tvoj revolver a vyhrážala sa mi, že môžem odísť z domu buď po dobrom, alebo po zlom. Ja som už vedela, čoho je schopná, tak som to neriskovala a s jej požehnaním som zdrhla. Dokonca ma donútila napísať ten sprostý list na rozlúčku! Snažila som sa ti napísať ešte potom, ale tá mrcha tie listy pred tebou schovávala, samozrejme. Vedela som, že mimo domu chvíľu pobudnem, tak som si našla prácu ako guvernantka u jedného baróna – myslím, že sa volal Southampton. Prvých pár mesiacov bolo fakt ťažkých, lebo som nevedela ani variť a musela som spať v krpatej izbietke pod schodami, do ktorej v kuse zatekalo. Ale nakoniec som si nejako zvykla. Barón bol na služobníctvo fakt pes a ja som do tej kategórie tak nejako patrila, tak som si povedala, že keď sa objaví nejaká lepšia príležitosť, tak po nej pôjdem.

Na Vianoce som šla do krčmy, čo bola neďaleko barónovho sídla, a presne takú príležitosť som stretla! Ukázalo sa, že sedem tunajších študentov malo problém, ktorý som mohla vyriešiť len ja. Práve sa im podarilo zdokonaliť nejakú priemyselnú parnú mašinu – už presne neviem, na čo bola – a chceli ju predať nejakej veľkej firme, ale jediný, kto o ňu mal záujem, boli nejakí Nemčúri, čo sa o nej dopočuli po známostiach, a ani jeden zo študákov nevedel po nemecky. A hádaj, komu jeho drahý otecko kedysi zaplatil hodiny nemčiny?! Nakoniec som im pomohla pri vyjednávaniach, nielen ako tlmočníčka, ale aj ako vyjednávačka, lebo tí chlapci nemali žiadne gule. A najlepšie je, že som za to celkom neočakávane skasírovala kopu peňazí! Lebo v čase, keď sme uzatvárali našu dohodu, tí chlapci nemali žiadne prachy, a tak mi miesto zaplatenia len sľúbili podiel z predaja. A Nemčúri za to nakoniec zaplatili oveľa viac, než čakali.
Samozrejme, nemohla som všetko len tak minúť, a tak som, no, investovala a kúpila tú krčmu, kde som sa s chlapcami prvý raz stretla. Lebo musím z niečoho žiť, chápeš. Manažovanie krčmy sa ukázalo ťažšie, než som si myslela, tak som si povedala, že potrebujem niekoho, kto mi s tým pomôže. Tak som sa teda rozhodla si nájsť manžela. V tomto kraji je taký zvyk, že keď niekoho vešajú za niečo, čo nie je zase také vážne, ako krádež alebo tak, a je to chlap, tak sa najskôr spýtajú zhromaždených, či si ho niektorá nechce vziať, a keď hej, tak ho prepustia. No a Eddie... Ako, on síce bol zlodej koní, ale nie bez dôvodu. Musíš pochopiť, že bol vo fakt strašnej situácií. Vyhodili ho z fabriky, doma v dedine si nevedel nájsť prácu, staršia ségra odišla do Peteboroughu, kde musela šľapať chodník, len aby prežila, a doma traja mladší súrodenci, čo potrebovali nakŕmiť, obliecť sa a ísť do školy. Možno bol kriminálnik, ale zomrieť si nezaslúžil. A ja som potrebovala manžela, čo by mi pomohol s krčmou...“

Zovrel som pery. „Tak si si vzala zlodeja koní.“

Pokrčila plecami. „No a? Ty si si tiež vzal príšernú osobu.“

„Ale ja som nevedel...! Becky, uvedomuješ si, ako hlboko si klesla?! Chápem, nie vlastnou vinou...“

Zaprskala. „Ó, áno, hrozne hlboko! Vlastním úspešný podnik, som vydatá za skvelého chlapa – aj keď pochybnej minulosti – a všetci ľudia v tejto krpatej dedinke ma zbožňujú, keďže im dodávam chľast a tak! Jasné, rádoby vyššia spoločnosť by si asi myslela, že sa zo mňa stala napoly kurva či čo. Mne je ale fuk, čo si takí ľudia myslia. Už medzi nich nepatrím.“

Zazeral som na Eddieho. „Takže, ty si sa doňho zamilovala?!“

Pokrčila plecami. „No, asi. Poznáme sa len asi tri mesiace a pôvodne sme mali byť skôr spolupracovníci než manželia, tak si tým nie som celkom istá. Ale vychádzame spolu veľmi dobre.“ Posledné dve slová v sebe mali zvláštny podtón, akoby skrývali niečo vulgárne, urážlivé. Ach, samozrejme, nepochybne spolu dobre vychádzajú...

Chvíľu sme tam sedeli v tichu, keď som napokon vyhlásil. „Ak vás môžem poprosiť, aby ste ma nechali osamote...“

Potreboval som nejaký čas na to sa so všetkým vyrovnať. Moja dcéra je živá, zdravá a dobre sa jej darí – no domov sa nevráti, navyše žije takto pod úroveň so zlodejom koní. A potom tu boli všetky tie hrozné veci, ktorých sa dopustila Louise...

Zúfalo som sa snažil nájsť nejaké vysvetlenie jej otrasného správania. Vedel som, že by som sa o tom mal porozprávať s Louise, no nad týmto vedomím takmer prevládla moja nechuť ju po tom všetkom vôbec vidieť. Zavolal som teda Louise na Beckynu „svadobnú hostinu“ a dúfal, že to tu nejako vyriešime.

Pricestovala sem vlakom v spoločnosti môjho drahého priateľa Crawforda, ktorý ju aj priviedol na miesto, kde sa hostina konala. Keď som videl Louise, priam nebesky krásnu s mojim malým synom a dedičom v náručí, no predsa zvláštne odpudivú, zmietala mnou plejáda protichodných pocitov; dokázal som však zachovať dekórum a slušne ju privítať. Očividne si všimla strnulosť môjho celkového prejavu, a nešťastný pohľad, ktorý vrhla na Becky, ma upovedomil o tom, že všetko pochopila. Doviedol som ju k jej miestu pri stole a nikto nepovedal ani slovo, hoci nie všetci vedeli, čo sa deje; nebolo ale ťažké vydedukovať, že nevesta práve príchodziu dámu nemá v láske. A do toho ticha Becky vyhlásila afektovaným tónom. „Ach, tu je, pani Merryweatherová, ktorej vďačím v živote za tak veľa! Nebyť jej jedovitosti a nekonečnej zloby, sotva by som sa odvážila opustiť rodičovský dom a naveky by som zostala rozmaznaným dieťaťom!“

V dave nastal šum, načo hostia z dediny prepukli v hurónsky smiech nad tým, čo považovali za fantastický vtip, vzhľadom na to, čo o nej, zdá sa, vedeli. „Och, tá!“ zakričal ktorýsi z nich. A vtedy som pochopil. Prirodzene, Becky, krčmárka, srdce dediny, a od prírody divoká duša si nemohla pomôcť a musela svojim spoluobčanom porozprávať svoj životný príbeh, a to nepochybne zahŕňalo neúmerné množstvo sťažovania sa na svoju macochu. Aj keď smiech utíchol, dedinčania stále podchvíľou vrhali na Louise odsudzujúce pohľady a dokonca si na ňu ukazovali prstom. Tá to nemohla vydržať a ušla z oslavy po ani nie pol hodine. Ja som sa ju neoťažoval nasledovať.

Večer som ju našiel ležiacu na našej posteli s dieťaťom v náručí, plačúc, ako ho kojila. „Je to príšerné... A po tom všetkom sa mám ešte starať o malého?! Veď kvôli nemu nemôžem ani zaspať...“

Ľahol som si k nej a vzal som ju i s malým Terrenceom do náručia. Nepovedal som nič; uvedomoval som si, že svoje utrpenie si spôsobila sama, no i tak som pociťoval ľútosť pri pohľade na jej žalostné rozpoloženie.

Napokon sa upokojila a rozhovorila sa. „Takže to už vieš.“

„Áno.“ povedal som hlasom vyjadrujúcim moju prázdnu dušu.

„Určite ti to povedali tak, aby som vyzerala čo najhoršie... Aj keď, tak či tak z toho nemôžem vyjsť dobre.“

„Sú tu nejaké... Poľahčujúce okolnosti?“

„Ja neviem. Najskôr ti nepovedala, aká bola predtým, než som s tým všetkým začala, protivná. Snažila som sa ju uzemniť a... Nejako sa to vymklo spod kontroly. Ale žiaden z mojich dôvodov ma ani v najmenšom neospravedlňuje.“

„Takže to začalo ako tresty?“

„Musím ale pripustiť, že pokračovanie s jej prehreškami vždy nesúviselo. Postupom času som zistila, že ma jej utrpenie mnohými spôsobmi.. Teší.“

Odtiahol som sa od nej a spoločne sme sa dívali na stenu. Po dlhom mlčaní som vyhlásil. „Premýšľal som o tom a... Nepredpokladám, že budem s tebou schopný stráviť zvyšok života s vedomím toho, čo si vykonala, ešte v čerstvej pamäti. Bude teda najlepšie, ak strávime najbližšie obdobie oddelene, od stola, lôžka a najlepšie ani nie pod jednou strechou.“

Rozplakala sa. „Nie, Charlie, prosím, len to mi nerob... Teraz nemôžem ostať sama...“

„Vyhrážala si sa smrťou mojej dcére.“ Mňa samého prekvapila tvrdosť mojich slov. „Nebyť toho, že sa nám len nedávno narodil syn, neváhal by som z rozvodom, a iný manžel by nepochybne dal úradom na vedomie tvoje zločiny.“

Jej plač sa zmenil na hysterické kvílenie a rumádzganie nie nepodobné tomu, ktorý vzápätí spustil Terrence. To mi už bolo také nepríjemné, že som musel vziať malého na ruky a podujal som sa ho upokojovať sám. Povedať sme už ale nepovedali nič, pretože ani nebolo čo; čakal som od nej zúfalé prosby, no ona na ne už zjavne nenašla silu. A ja som k nej na moment už necítil zášť ani odpor, ba práve naopak, súcitil som s ňou, hoci naozaj len nakrátko, kým jej nervové zrútenie trvalo.

Sedeli sme teda s Eddiem pri whisky a dívali sa do ohňa. „Musím sa priznať, že konverzácie s tebou sú zvláštne oslobodzujúce. Niektoré veci slušní ľudia jednoducho nepochopia. Nie je to zvláštne?“

„Asi že vás nesúdim. Myslím, za to, čo som robil, ma skoro obesili. Nemám na to právo.“

„Ako sa má rodina?“

„Fajn. Zavolal som sestru späť do dediny, že ju uživím. Nepredbiehal som trochu? Myslím, zatiaľ sa nám darí, ale nerobíme to dlho...“

„Dôveruj Becky. Ona si nakoniec vždy poradí.“

Eddie sa pousmial. Bol to veľmi vážny, melancholický mladík; rozhodne nie lotor, za ktorého som ho považoval, hoci ako ma tento prípad upozornil, nikdy nevieš, čoho sú ľudia schopní. Rozhodol som sa už nikomu neveriť, okrem mojej dcéry, a i u tej som si bol až príliš vedomý jej chýb.

„Premýšľam nad rozvodom.“

„Len premýšľate?“

„Je to komplikované. Som dobrý kresťan, a navyše sme práve mali dieťa...“

„Potom s ňou ostaňte.“

„To mi práve nedá svedomie. To, čo vykonala, bolo hrozné. Odídem načas niekam, najlepšie do zahraničia.“

„A keď sa vrátite?“

„Možno jej odpustím.“

Pokrčil plecami. „Ak myslíte, že to dokážete... Odpúšťanie nie je zlá vec.“

„Tam u nás naň ale neveríme. Nepriečilo by sa mi prevziať niektoré vaše dobré zvyky, no na čo je dobrý tento naozaj neviem.“