Snehulienka (3/4)

Niekoľko nasledujúcich dní sme strávili bez hádok, no Becky a Louise sa nepomerili. Pohnutý Beckiným tvrdením, že s ňou trávim primálo času, som sa rozhodol ju vziať so sebou na menší večierok v záhrade, ktorý usporiadal kolega na oslavu konca veľmi nepriaznivého kontraktu. Napokon, Louise beztak nie je podobným akciám naklonená, a keď som sa jej spýtal, či by jej nevadilo, keby ju tam Becky nahradila, len pokrčila plecami. „Aspoň budem mať viac času na dopisovanie memoárov.“ Hádam to bola chyba, Becky sa tam totiž zoznámila s gentlemanom, ktorého budem v rámci diskrétnosti volať len Philip.

Philip bol sotva starší než Becky, no poznal som ho veľmi dlho – takmer celý jeho život. Jeho matka totiž bola moja sesternica a ja som mu bol dokonca na krstinách. So sesternicou sme boli dobrí priatelia a často sme sa vídali, takže som sa stretával i s malým Philipom a dozvedel som sa ako jeden z prvých o problémoch, ktoré s ním jeho matka mala. Philip mal divokú povahu už v detstve a v puberte narobil svojej matke množstvo starostí svojim bitkárstvom a obťažovaním slúžok. V staršom veku sa upokojil, prinajmenšom natoľko, že v civilizovanej spoločnosti nevyvolával prílišné pobúrenie, no zostal sukničkárom, levom salónov a chronickým duelistom. Na druhej strane sa venoval i štúdiu prírodných vied a nejako sa mu podarilo skĺbiť vyčerpávajúce spôsoby, ktorými trávil voľný čas, a učenie sa tak dobre, že v škole patril k najlepším z triedy.
Jedného večera sme sedeli v knižnici, všetci traja s vlastnou knihou, a občas ktosi z nás začal rozhovor, len aby sme sa po jeho skončení vrátili k čítaniu. Práve tento okamih si Becky vybrala na to, aby mi oznámila, že by si ju Philip rád vzal. „Charlotte mi povedala, že sa to dozvedela od jeho sestry. Vraj sa ma ale hanbí priamo požiadať o ruku.“

„Čože?! Philip?!“

„Ja viem, že on behá za kopou dievčat, ale podľa mňa medzi nami je niečo, čo medzi ním a inými dievčatami nie je... To, ako sa so mnou rozpráva... Čo ak ma miluje?“

Pousmial som sa. „Philip? Nemyslím. Prečo by aj mal? Veď sa poznáte tak krátko...“

„Ale keď on mi hovorí také veci – že mu rozumiem ako nikto iný, že som výnimočne krásna... A neustále sa smeje na mojich vtipoch! To ešte žiaden chlapec nerobil!“

„Možno to len predstiera. Pri chlapcovi ako on by ma to neprekvapovalo.“

Pohŕdavo si odfrkla. „Ty tomu nerozumieš.“

„Skôr naopak – Philipa poznám dlhšie než ty...“

„To možno, ale určite nie tak dobre. Vlastne spolu trávime dosť času.“

Zrazu sa zozadu ozvala Louise. „Dávaj si pri ňom pozor. Čo ak sa bude opakovať situácia s Richardom?“

„To by bolo nepríjemné. Nechcela by som dať takému milému chlapcovi ako je on do gulí.“

„Myslím to vážne, Becky, je to vec bezpečnosti...“

Pousmial som sa. „Som rada, že sa staráš o Beckynu bezpečnosť, ale nemyslím si, že navzdory povrchným podobnostiam je Philip ten typ mládenca.“

„Ako to môžeš vedieť? „Ten typ“ zväčša svoju povahu pred ostatnými mužmi svoju povahu neprejavuje; musíš byť žena, aby si to spoznal.“

„Veď si sa s ním rozprávala len asi dvakrát a zakaždým bol nadmieru zdvorilý!“

„Aj tak, opatrnosti nikdy nie je nazvyš.“

Becky sa uškrnula. „Ako sa o mňa zrazu bojí!“

Zdvihol som obočie. „Čo tým myslíš?! To, že spolu nevychádzate dobre, ešte neznamená, že chce, aby ti bolo ublížené.“

„To si myslíš ty. Ale jej by vôbec nevadilo, keby mala nejaký dôvod donútiť ma sedieť doma, že?!“

Skôr, než som stihol niečo povedať, Louise vyhlásila. „Len nehovor, že by ublížilo prestať utekať od svojho otca!“

Becky zaprskala. „Ako keby ma potreboval, teraz, keď má teba! Úplne na mňa kašle...!“

„Len preto, že trávi čas i so mnou, ťa ešte neprestal mať rád, Becky! Nebuď žiarlivá!“

To Becky pobúrilo. „Ja a žiarliť – na teba?! Pozri, keď bol tatko taký sprostý...“

„Dávaj si pozor na jazyk, Becky!“ vyhrešil som ju.

Okamžite sa stiahla. „Prepáč, oci.“

„Drzá malá...“ precedila Louise cez zuby.

„To som počula!“ zakričala Becky.

„Akoby ma to zaujímalo! Vieš veľmi dobre, čo si o tebe myslím... Ale vážne, oci, prečo si si musel vziať práve túto harpyju?!“

„Tak ja sa raz za čas starám o tvoje dobro a som harpyja?!“ zasyčala Louise. „Nuž, to mám za to, že sa bojím o takú nevďačnú krpaňu ako si ty!“

„Krpane?! Pch, už som dosť stará na to, aby som sa mohla vydať – a zbaviť sa ťa! Vlastne práve na tom teraz pracujem, takže ak ma fakt tak neznášaš...“

„Práve o to ide, Becky! Nikdy by som k tebe nebola natoľko zlá, aby som ti dovolila sa vydať za takého pobehaja!“

„A to je tvoj jediný problém?! Že behá za dievčatami?! S tým môže prestať, Louise, to nie je ako chľastanie!“

Už mi to bolo naozaj nepríjemné. Mal som chuť opustiť miestnosť, no rozmyslel som si to, pretože som vedel, že ako jediný môžem ich hádku ukončiť – a ako otec rodiny to vlastne mám i za povinnosť. Nevedel som však, čo urobiť alebo povedať; uprostred takého prudkého konfliktu som sa ešte nikdy neocitol, a tak som tam sedel ako prikovaný a snažil sa nájsť príležitosť ich prerušiť.

„Nie som si tým celkom istá... Čo viem, tak manželstvo zvyčajne takýchto mužov neupokojí!“

„To vieš z vlastnej skúseosti? Žeby neupokojilo teba...?“

Louise očervenela. Vedela, čo si o nej ľudia šepkajú; vlastne to bol jeden z dôvodov, pre ktorý sa spoločnosti skôr vyhýbala. Vedel som, že väčšina z toho bola vlastne pravda, no jej dobrodružnú minulosť som jej nevyčítal – na to som ju príliš miloval a ctil si ju, navyše sa mi priznala, že ju k tomu z väčšej časti viedla osamelosť a túžba sa cítiť milovaná, čo boli pocity, ktoré som sám poznal príliš dobre. Pripomínanie jej chýb z minulosti od kohokoľvek iného ju ale bolelo. Vyhŕkli jej slzy a vyletela z miestnosti, čo ma konečne prinútilo vstať a nasledovať ju až do našej izby, kde sa vrhla na posteľ a plakala. Hladil som ju po vlasoch a tíšil som ju, no keď sa ani po mnohých minútach neupokojovala, spýtal som sa jej, či pre ňu nemôžem niečo urobiť. Odpovedala. „Potrestaj to svoje nevystaté dievča! Mňa tu vo vlastnom dome nikto nebude volať kurvou!“

„Zlato, viem, že si rozrušená, ale také silné slová hádam nie sú potrebné...“

„No tvoja nedospelá dcéra si môže hrešiť, koľko chce, nemám pravdu?!“

„Nie, nemáš, Louise, a tak ako ty, ani ona ma nepočúva, keď ju na to upozorním.“

„Ibaže ja som tvoja manželka, tvoja druhá polovička, kým ona... Och, Charlie, to si nevieš urobiť poriadky s vlastnou dcérou?!“

Povzdychol som si. „No dobre. Zájdem za ňou a potrestám ju, ak ťa tá urážka tak trápi...“ Vtisol som jej na pery jemný bozk a odišiel som.

Rozhodol som sa pre domáce väzenie na mesiac, čo Becky podráždilo. „To je... Dlhý čas.“

„A ty si spravila niečo veľmi zlé.“

„Aj tak, nestačí, keď sa jej ospravedlním?“

„Becky, ty si zjavne neuvedomuješ, aká je Louise na tieto veci citlivá!“

Becky zdvihla obočie a vrhla na mňa veľavravný (a veľmi zlomyseľný) pohľad. „Och, naozaj? Tak citlivá? Zaujímalo by ma prečo...“

„A ty si sa jej chcela ospravedlniť?! Veď by si ani nebola úprimná! A dosť! Mesiac neopustíš tento dom, to je moje posledné slovo!“

Vidiac, že sa so mnou nedá vyjednávať, Becky sklopila zrak a zadívala sa na svoje ruky. „Ja som naozaj nevedela, že ju to tak vezme.“

„Nazvala si ju pobehlicou, Becky. Čo si si myslela, že bude cítiť?!“

„Fakt sa jej nemôžem ospravedlniť?!“

„Keď bude tvoje ospravedlnenie úprimné – ale to si nemyslím, že bude.“

Začervenala sa. „Nie, to nebude.“ priznala sa ticho. „Teda, mrzí ma to...“

„Ale nie až tak ako mesiac bez večierkov.“

„Hlavne bez priateľov!“

„Hádam ten mesiac bez teba prežijú.“ A s týmito slovami som ju opustil.

Ani domáce väzenie ale Beckyn ostrý jazyk neskrotilo. Aj počas mesiaca v izolácií zvykla prednášať na Louisinu adresu urážlivé poznámky a vyvolávať hádky – a moja žena, ktorú som dovtedy považoval za zrelú, rozumnú ženu, sa nechávala vyprovokovať. Najhoršie však bolo, že sa po hádke odmietali pomeriť. To by totiž znamenalo sa tej druhej ospravedlniť, a to sa obom protivilo – Becky bola príliš detinská a tvrdohlavá, kým Louise jednoducho chcela dať Becky, ktorej nezrelosť si uvedomovala až pridobre, príučku. Až keď som sa rozprával s Eddiem, uvedomil som si, že ich neustále hádky mali okrem ich tvrdohlavo udržiavaného nepriateľstva ešte jeden účel – vybíjanie si frustrácie. Príčina tej Beckynej bola zrejmá – hoci svoj trest prijala, šťastnou ju rozhodne nerobil, a bolo pre ňu čím ďalej tým ťažšie ju znášať. Prečo by sa ale tak mala cítiť Louise som dlhý čas nedokázal pochopiť – a keď sa mi to podarilo... Nuž, zahanbilo ma, že som si to vtedy vôbec nevšimol. Tým chcem povedať, že som o jej pocitoch vedel, no nikdy sa mi nepodarilo presvedčiť ju, aby mi prezradila ich príčinu.

Naši priatelia mi vôbec neboli nápomocní; väčšina z nich trvala na tom, že jej nešťastie pochádza výlučne z jej, ehm, ženských miest, no to nebola pravda ani v najmenšom. Na moje prekvapenie bola toto tá najharmonickejšia súčasť nášho manželstva; napokon, obaja sme už mali čosi za sebou a v súkromí našej spálne sme sa dokázali, povedzme, dohodnúť, i keď to vždy nevyžadovalo slová. Celkovo sa mi naše manželstvo zdalo pozoruhodne pokojné. Čoskoro sme zapadli do príjemného, hoci únavného stereotypu, vždy sa stretávajúc na obede a v podvečer, keď sa skončil môj pracovný deň. Vtedy sme sa uchýlili do knižnice, rozprávali sa alebo hrali spoločenské hry. Často ma žiadala, aby som prečítal kúsok z memoárov, ktoré písala, a ja som jej opravoval gramatické a štylistické chyby, hoci som si nebol istý tým, či som ten správny človek na túto úlohu, veď ona bola omnoho sčítanejšia ako ja. S potešením som sa utvrdzoval v presvedčení, že moja manželka je výnimočne inteligentná žena, dovolil by som si tvrdiť, že inteligentnejšia ako ja – pravý džentlmen sa podobné veci nebojí priznať. Hoci však jej rozum predčil i mnoho mužských, jej duša disponovala typicky ženskými slabosťami, najmä precitlivenosťou a zvláštnou melancholickosťou, ktorá ju neopúšťala ani v lepších časoch; ak práve nebola smutná, bývala vždy prinajmenšom zadumaná. A ja som si napokon musel sklamane pripustiť, že vlastnú manželku jednoducho nechápem.

Pravým dôvodom jej frustrácie totiž bola nepriznaná tvorivá kríza. Býval som presvedčený, že na spisovanie vlastných zážitkov veľa tvorivosti netreba, no Louise a jej ťažkosti ma neskôr presvedčili o opaku. Navyše ju trápilo nízke sebavedomie – so svojou tvorbou nebola nikdy spokojná, a to v nej vyvolávalo pocit celkovej menejcennosti, ktorý, akokoľvek iracionálny, odolával všetkým aktívnym snahám o jeho zmenšenie i zubu času. Skrátka a dobre, Louise nadobúdala čoraz väčší pocit, že je zlá autorka, a jediným spôsobom, akým mohla bojovať s pocitom všeobecnej menejcennosti, bolo zhadzovanie jedinej osoby, o ktorej bola skalopevne presvedčená, že je horšia než ona – Becky. To sa jej robilo o to ľahšie, že ju Becky neustále popudzovala svojim hašterením a celkove liala olej do ohňa ich nepriateľstva so sebe vlastnou spontánnosťou. Najhoršie bolo, že ja som jej citovému rozpoloženiu vôbec nepomáhal. Namiesto pokoja domáceho krbu, ako som našu rutinu vnímal ja, bola ona postupom času čoraz viac prevedčená, že naša láska, prinajmenšom z mojej strany, už vyhasla. Pravda, ja som pomerne rezervovaný muž a prejavy citov, po ktorých iste túžila, neboli v moje povahe. Iste by som mohol byť pred ňou trochu otvorenejší a citlivejší, no netušil som, že práve to ona potrebuje – vlastne som vôbec netušil, čo je s ňou v neporiadku, iba že ju niečo veľmi trápi a ona, rovnako uzavretá ako ja, sa mi s tým nechce zdôveriť. Jednako, varoval som Eddieho, to, čo bude nasledovať, bude aj napriek zjavným dôvodom, prečo sa tak stalo, tak trochu... Nechutné. Z obchodných dôvodov som totiž musel odcestovať do Indie a zveril som domácnosť Louise. A ako si viete predstaviť, nič dobré z toho nevzišlo.