Deti starej Hümaşah (4/4)

Na druhé stretnutie s otcom Selim priviedol vzrušenú Lalle. Matke tvrdil, že sestru berie do múzea v Topkapi, čo vzhľadom na to, že sa mali stretnúť znova v Gülhane (ktoré je od Topkapi na skok), nebolo zase až také nehanebné klamstvo.

Keď Mehmet efendi pochopil, kto tá tmavá pubescentka, ktorú k nemu vedie jeho syn, vlastne je, na tvári sa mu objavil nesmierne vrelý úsmev. Poriadne ju vystískal, ešte než mu ju Selim stihol predstaviť, a keď ju oslovil menom, Lalle sa od šťastia skoro rozplakala. Napriek tomu sa zháčila, keď ju otec chcel držať za ruku. „Je to také... Čudné. Vôbec vás... Teda vôbec ťa nepoznám. Ani vám neviem poriadne tykať. Teda tebe. Vidíš?!“

„To je v poriadku. Ešte si musíme jeden na druhého zvyknúť – pre lásku božiu, veď keď sme sa videli naposledy, bola si ešte len bábätko...“

„To ma mrzí.“

Mehmet efendi sa na dcéru len srdečne usmial a pohladil ju po vlasoch, načo sa ona mykla.

Selima zamestnávali iné veci. „Privedieš niekedy, vieš, naše ostatné sestry?“

„Nuž, nebude to jednoduché. Meryem je rozhodne príliš malá na to, aby sa s vami stretla – určite by nedokázala udržať tajomstvo. Čo sa ostatných troch týka, tiež neviem, ako veľmi im môžem veriť. Prinajenšom Gizem je dosť stará na to, aby situácií rozumela, a nemusela by ju potešiť. Budeme na ňu musieť ísť pomaly...“

Selim pokrčil plecami. „No, keď myslíš. Ale nakoniec sa s nimi uvidíme, že?“

Otcov smutný úsmev ho zabolel. „Snáď áno.“

Obaja sa omlčali. „Sú to naše sestry.“ poznamenal Selim po chvíli ticho.

„No môžu to vyzradiť mojej žene. To v nijakom prípade nechcem.“

„Tak veľmi, že nám nedovolíš ani stretnúť sa s našimi sestrami?! Nikdy?!“
Lalle nič nepovedala, no bolo na nej vidieť, že spoznať svoje mladšie sestry túži prinajmenšom rovnako ako on.

Mehmet efendi zaváhal. „Potrebujem čas si to premyslieť, chlapče. Odkedy si mi zavolal, uplynuli sotva dva týždne, navyše počas nich som nemal veľa času premýšľať; som, napokon, zamestnaný muž.“

„Ja som o tom premýšľal dosť, ale neviem, či sa ti budú moje nápady páčiť. Teda... Rozmýšľal som, že nás zoznámiš so svojou rodinou...“

Mehmet efendi vyzeral vydesene. „S rodinou?! Nie je to trochu... Skoro?“

„Ja viem, preto som sa na ten plán nakoniec vykašľal. Tak som rozmýšľal ďalej. Povedal si o nás ešte niekomu inému?“

„Zopár blízkym priateľom a môjmu bratovi Süleymanovi...“

Selim sa rozžiaril. „Nášmu strýkovi?! To je skvelé! Mohli by sme sa stretnúť a...“

Mehmet ho rázne prerušil. „Nie som si istý, či môj brat by pre mladého muža ako ty bol vhodným vplyvom. Zoznámite sa, iste, ale až neskôr.“

Selim bol zmätený. „Fakt? A prečo? Čo je na ňom také zlé...?“

„Och, radšej sa nepýtaj. Nuž, máš nejaké iné nápady?“

„Čo tvoji kamoši? Predstavili by ma ako svojho asistenta alebo čo, a moje ségry... No, ako moje ségry. Rabiine decká by nevedeli, že sme príbuzní, ale aspoň by sme sa nejako dostali k nim a vieš, zoznámili sa. Na začiatok nie zlé, čo povieš?“

„Nie som si tým istý. Popravde, prieči sa mi myšlienka, že by som klamal vlastným dcéram...“

„To vážne?!“ uškrnul sa Selim. „Neklameš im tak náhodou už teraz?“

Mehmet efendi sa zamračil. „To nie je pravda. Jednoducho im zamlčiavam, čo by najskôr nedokázali pochopiť.“

„Povedal si, že Gizem by to pochopila.“

„Ale nie v tom zmysle... Pozri sa, je to komplikované.“ vyhlásil podráždene. „V širšom zmysle by nepochybne rozumela tomu, čo som urobil – no nerozumela by mojim dôvodom...“

„Len sa bojíš, že sa naštve. Ale nenaštve – ja nájdem spôsob, ako jej to povedať. A aj keby, tak čo? Má len dvanásť, rýchlo ju to prejde, hlavne keď uvidí, aký som úžasný brat.“ rozosmial sa Selim.

Lalle zaprskala. „No nie. Keby to počula Naz...“

Mehmet efendi sa naňho zmätene pozrel. „Vy sa so sestrou nemáte radi?“

„To tak nie je.“ povedal Selim rýchlo. „Ale vieš, ako je to, keď máš skoro rovnako starého súrodenca. Teda, neviem, či to fakt vieš...“

„S Ahmetom sme nevychádzali dobre, no neviem, či je to to isté. Nikdy sme nemali nič spoločné, a popravde sme sa nikdy, nuž, nemali radi.“

Selim sa zachichotal. „Och, vôbec by som nepovedal, že sa s Naz vôbec nemáme radi. Ale lezieme si na nervy.“

„Pozabíjali by sa, ale nie, no, doslova.“ dodala Lalle.

Mehmet efendi naklonil hlavu do strany a nič na to nepovedal. Selim si všimol, že jeho tvár často nebola ľahko čitateľná...

Šli sa naobedovať do blízkej rybej reštaurácie, kde otec nenápadne zaviedol reč na ich matku. Selim zvýšil ostražitosť, pátrajúc po nejakých podozrivých otázkach. Jeho otec sa ale po chvíli obrátil na mimoriadne veselú Lalle. „A kde vy vlastne bývate?“ spýtal sa konverzačným tónom.

Lalle bez premýšľania vykríkla. „V Sultangazi, štvrť Zübeyde...“

Selima oblial studený pot. Drsne jej zakryl ústa rukou, no na nič to nebolo. Zadíval sa otcovi do očí a precedil cez zuby. „Prosím ťa, otec...“
Mehmet efendi zvedavo zdvihol obočie.
„Ak miluješ mamu a nechceš jej spôsobiť problémy, a ak sa s nami chceš ešte niekedy stretnúť, zabudni, čo Lalle povedala. Nehľadaj nás. Nesnaž sa nás navštíviť. Privedieme ti Naz, to ti sľubujem, ale len ak za nami nebudeš doliezať. Prosím, sľúb mi to!“ Posledná veta znela umrnčanejšie, než to zamýšľal.

Mehmet efendi s kamennou tvárou prikývol. „Sľubujem.“
Selim sa rýchlo rozhovoril o čomsi inom, v nádeji, že otec na Lalline slová zabudne.

Keď sa s otcom rozlúčili a vychádzali z reštaurácie, Selim dal Lalle pohlavok. „Si blbá alebo čo?! Vieš, čo si mohla spôsobiť?!“

„Prvý raz v živote som sa stretla so svojim otcom, a mala som z toho nervy v kýbli, tak mi to len tak vypadlo!“ zakňučala Lalle. Chvíľu šli v tichu, Lalle sa s obavami dívajúc na Selimovu zamračenú tvár, keď sa opäť ozvala. „Myslíš, že by to mohol urobiť? Teda, ísť za nami, aj keď vie, čo by to znamenalo?“

„Ja neviem. Tak dobre ho nepoznám. Ale viem, že blbosti niekedy robí, napríklad keď vtedy pred devätnástimi rokmi nepoužil kondóm. Ako, s mamou sa tak dobre nepoznali, a ten jeden raz by ho to nezabilo.“

„Keby to urobil, vôbec by si tu nebol. To ľutuješ, že si sa narodil, či čo?!“

„Tak som to nemyslel. Ja... Vlastne ani neviem.“ Chvíľu mu trvalo, kým tú myšlienku poriadne sformuloval, a nakoniec bolo príliš neskoro na to, aby to povedal nahlas. Ale predsa len...

Ja som na svete vlastne rád.

-----------------------------------------------------------

Nasledujúce mesiace, aspoň čo sa týka jeho otca, sa nedialo nič zvláštne. S Lalle ich približne raz za týždeň bral na obedy, do múzeí, galérií a na prechádzky, kým neprišiel čas štátnych skúšok a prijímačiek na vysoké školy – a Selim už nemal toľko času. Jeho otca to mrzelo, rovnako ako Nazanina tvrdohlavosť; za celé tie mesiace sa totiž Selimovi nepodarilo presvedčiť ju, aby sa s otcom stretla. To mu bolo obzvlášť nepríjemné, pretože jeho otec trval na zoznámení sa so svojou najstaršou dcérou rovnako vehementne, ako ho ona odmietala, a obaja obracali svoju nespokojnosť a rastúci hnev na Selima ako sprostredkovateľa. Selim sa napokon vzdal, zaplatil za Nazanine cédečká (vlastne sa cítil previnilo, že to neurobil skôr) a vysvetlil otcovi, že je prakticky nemožné ju presvedčiť. A otec to aspoň spočiatku prijal pokojne...

V jeden pekný júnový deň zašli na výlet do Hagie Sofie. Začal sa nevinne, ako Selim s otcom a sestrou obdivovali starú architektúru a všeobecne si užívali spoločnosť tých druhých. Keď však odchádzali a Lalle musela ísť na toaletu a potom do obchodu so suvenírmi, otec so synom si sadli vo vestibule, načo sa otec Selima nečakane chladne opýtal. „Prečo sa mi vyhýbaš?“

„Nevyhýbam, prečo?“

„Stále odsúvaš naše stretnutia. Myslel som, že sa ti už prijímačky skončili...“

„Ale ako vieš, v práci máme teraz nával, a mám aj frajerku... Sorry, že si na teba neviem urobiť čas.“

Mehmet efendi znel dotknuto. „Nuž, ja si čas urobiť viem, a moje povinnosti sú, dovolím si tvrdiť, omnoho početnejšie.“

„No dobre, dobre, sorry, že na teba zabúdam. Pokúsim sa byť s tebou častejšie. Ale ty, prosím, to skús nejako zaonačiť, aby som sa mohol zoznámiť s Gizem, Şebnem a možno Meryem, dobre?“

„To ale nemôžem urobiť. Napokon, ty si mi ešte nepriviedol Nazan, a bolo by veľmi zvláštne, keby ona bola jediná z vás, ktorá odmieta stať sa súčasťou našej rodiny...“

„My sme súčasťou tvojej rodiny?“ povedal Selim so zmäteným výrazom. „Ako, sme tvoje deti, ale zvyšok sú pre nás totálne cudzí ľudia...“

„Dlho som o tom rozmýšľal a... Máš pravdu. Mali by sme na to ísť pomaly, ale bolo by vhodné vás predstaviť mojej rodine.“ Selim na chvíľu vyzeral prekvapene, no i šťastne. „To ale nemôžem urobiť, keď sa jedna z vás na celej veci odmieta zúčastniť; buď vás predstavím príbuzným poriadne, teda všetkých, alebo vôbec.“

„Jasné, že je v tom háčik.“ poznamenal Selim sklamane.

„Musíš uznať, že ukázať vás príbuzným a potom dodať, že jedna z mojich dcér odmietla prísť, by bolo pre nich trochu nepríjemné.“

„O to nejde – ale ja to fakt nezvládnem. Nemôžem ju do ničoho nútiť, chápeš?!“

„Potom sa ale nebudeš môcť stretnúť s nevlastnými sestrami...“

„Pozri, urobil som, čo sa dalo.“ zamrmlal Selim mrzuto. „Proste to nejde. Naz proste nechce byť tvojou dcérou. Bodka.“

„Skúšal si to cez svoju matku?“

Selim sa trpko zasmial. „Tá je rovnako tvrdohlavá ako Naz. A neznáša ťa.“

Mehmet efendi smutne prikývol. „A z dobrého dôvodu. Avšak predsa... Máme spolu tri deti. Dúfal som, že mi po toľkých bude rokoch vedieť odpustiť.“

„Ale nevie. Fakt by si to mal nechať plávať, s mamou sa už asi nikdy nestretneš.“

Mehmet efendi len ticho prikývol. Panebože, niekedy bolo také ťažké odhadnúť, čo si myslí a cíti.

----------------------------------------------------------

Nasledujúci deň Selim pomáhal mame s prípravou večere, šúpuc cibuľu na polievku, a len tak sa s ňou rozprával o najnovšej knihe, ktorú čítala, keď ktosi zazvonil na ich dvere. Hümaşah šla otvoriť dvere, a o chvíľu sa už po celom byte rozliehal jej krik.

„Mehmet Giritoğlu, ty starý blázon! Čo tu dofrasa robíš?! Selim, poď okamžite sem! To ty si mu vykecal, kde bývame?!“

Selim dokrivkal k dverám, kde už stáli okrem jeho rodičov aj obe jeho vlastné sestry, zvedavo sa prizerajúc.

„Nie, to... To som bola ja...“ pípla Lalle.

„To je od teba milé, že ma obraňuješ, ale to fakt nemusíš. Ja som mu to všetko vykecal.“ Keď sa chystala protestovať, zadíval sa jej do očí a zakryl si ústa, aby jej pripomenul, že toto sa deje práve kvôli tomu, že nebola ticho.

Matka mu strelila facku takú silnú, až celkom stratil rovnováhu a spadol na zem. To jej hnev trochu zmiernilo, keďže intenzita vlastného výbuchu ju vydesila. Pomohla mu vstať. „Selim, zlato, prepáč... Si v poriadku?“ Zostávajúci hnev obrátila čisto k Mehmetovi. „Čo od nás chceš?!“

„Len som chcel vidieť svoju najstaršiu dcéru...“ povedal ticho, túžobne sa dívajúc na Nazan.

Tá od hnevu až očervenela. „Selim, ty magor!“

„Prepáčte... Nemohol som inak.“ pokrútil medzitým jeho otec hlavou. „Bol to jediný spôsob, ako ťa niekedy v živote uvidieť...“

„Bolo ti to treba?!“ zasyčala Nazan. „Teraz sa s mamou budeme musieť zase odsťahovať! Zničil si svojej „najstaršej dcére“ život! Dúfam, že ti to za tie dve minúty zízania na ňu stálo!“

Mehmet sa obrátil na ich matku. „Hüma, to nemôžeš myslieť vážne! Prosím ťa, toto im nerob...“

„Nemám inú možnosť! Alebo chceš povedať, že by si nás nechal na pokoji?!“

„Chcem len vidieť svoje deti, o teba už nemám záujem!“

„Choď s tým niekam! Pamätáš, ako som to s tebou skončila, keď som čakala Nazan?! A ako si za mnou doliezal vtedy?! Lebo ja som nezabudla!“

„Prisahám, Hüma, teraz o teba nejde.“ povedal Mehmet ticho. „Chcel som len vidieť svoje deti, to je všetko...“

„Ony nechcú vidieť vás!“ zvolala Nazan.

„No pardón, ale hovor za seba!“ vybuchol Selim. „A ty by si ho nemala úplne v päte, nebyť toho, že nás mama pred rokmi uniesla!“

„Tak dosť!“ zajačala jeho matka. „Ak svojho otca tak miluješ, tak si choď zbaliť veci a potom upaľuj za ním, lebo ti garantujem, že tu už miesto nemáš!“

„Mami!“ zhíkla Lalle. „To by si mu neurobila!“

„A prečo nie?! Už je dospelý! A nemôžeš povedať, že nemá kam ísť – napokon, teraz má dvoch rodičov, nie?!“

Mehmet efendi zbledol. „Ale, Hüma, ja ho nemôžem prijať vo vlastnom dome...“

„Na to si mal myslieť, než si sem za mnou priliezol!“

Takmer za ním zatvorila dvere, no vtedy sa vo dverách objavil iný muž, nižší a mladší, no Mehmetovi efendimu predsa trochu podobný. „Čo sa to tu deje?“

„Süleyman?“ zdvihla Hümaşah obočie.

„Zavolal som ho, aby mi trochu... Ahem, pomohol s vyjednávaniami.“ povedal Mehmet s ospravedlňujúcim úsmevom.

„Toto je strýko Süleyman?“ ozval sa Selim zvedavo.

Ten sa so širokým úsmevom a natiahnutou rukou nahol cez prah k synovcovi. „A ty musíš byť Selim. Rád ťa spoznávam.“

Selim ruku prijal. „Vy ste neprišli spolu?“

„Dohodli sme sa, že sa stretneme až tu. Vieš, tvoj otec potrebuje, nuž, morálnu podporu...“

„O to by som sa postaral.“

„Fakt? A ako ti to zatiaľ ide? Prediskutovali ste zatiaľ veľa vecí?“

„Tu nebudú žiadne diskusie, Süleyman!“ zrevala Hümaşah. „A obaja okamžite vypadnite! Nemáte tu čo robiť!“

„Hüma, trinásť rokov si sa s ním odmietala porozprávať ako normálny človek. Prosím ťa, daj mu šancu...“

„Myslíš, že neviem, čo chce?! A moja odpoveď je nie. Nedám sa s ním znova dokopy, a svoje deti teraz tiež vidí naposledy!“

„Nechcela si ma tak náhodou vykopnúť za ním?“ poznamenal Selim.

„Prestaň mudrovať, vieš, že to som nemyslela vážne...“

Selim si ani nevšimol, že Nazan zmizla dozadu, no keď sa vrátila, uvidel ju aj s kabelkou, ktorú si niesla. „Ja balím. Keď s týmito blbosťami prestanete, som u Macita.“

„Kam to utekáš?!“ zajačala Hümaşah.

„Že jej práve ty vyčítaš utekanie pred konfliktmi...“ poznamenal Süleyman.

„Ty sklapni.“ osopila sa naňho Selimova mama. Potom sa obrátila na Nazan. „Potrebujem s týmto pomôcť, počuješ?!“

Nazan si povzdychla. „Toto bude nadlho... A s čím by som ti ako pomohla? Proste ich vyhoď.“ pokrčila plecami.

„Hüma, prosím... Ak sa nechceš porozprávať s Mehmetom, pochopím to, ale ja som ti predsa nič nespravil...“ žobronil Süleyman.

„A čo také by si mi chcel povedať, hm?!“

„Je toho pomerne veľa, čo som ti povedal nestihol, ale teraz by som chcel spoznať tvoje deti, a tiež sa ťa spýtať, ako sa ti za tie roky darilo...“

Hümaşah si povzdychla. „Ako chceš. Ale len ak Mehmet odtiaľto okamžite vypadne!“

Süleyman sa obrátil na brata. „Choď, vybavím to. Nejako sa s Hümou dohodneme, sľubujem.“

Selimov otec sa ale ani nepohol. „Ja... Nemôžem odísť... Süleyman, chcem to vybaviť sám.“

„Ale Mehmet, videl si, že ti neverí a stále je na teba naštvaná! Nanajvýš nás vyhodí oboch!“

Mehmetovi sa v očiach objavili slzy. „Hüma, prosím, chcem sa len porozprávať... Len porozprávať...“

Selimovi to došlo prvému. „Takže si kecal, keď si povedal, že chceš len vidieť Nazan!“

„Nie tak celkom... Vlastne ani neviem, čo som čakal! Možno, že dvanásť rokov utrpenia stačilo, ale najskôr sa budem musieť smažiť v pekle ešte o čosi dlhšie...“

Nazan zo seba vydala otrávený pazvuk. „Svoje telenovely ste si mali vyriešiť už dávno. Nemali sme sa tak náhodou baviť o nás deckách?!“

Selim zovrel pery. „Možno... Možno mama mala celý čas pravdu. O nás to nikdy nebolo.“

„To nie je pravda!“ zvolal jeho otec. „Nemôžeš tvrdiť...“

Selim sa obrátil na matku. „Prepáč, že som ti neveril. Teda, ja viem, že ma má rád. Ale teba má radšej a vždy bude mať.“

„Nuž, najskôr tu nemáme čo robiť.“ pokrčil plecami Süleyman. „Prepáč, že sme ťa obťažovali. Môžeme sa stretnúť niekedy inokedy?“

„Pokojne.“ zavrčala Hümaşah neochotne. „Dáš mi telefónne číslo?“

„A čo ja, Hümaşah?“ zamrnčal Mehmet a prešiel cez prah, tak blízko k Hüme, až sa nosmi takmer dotýkali. „Čo bude so mnou?“

„No, my dvaja teraz odídeme.“ povedal Süleyman a nahol sa cez prah, poťahajúc brata za košeľu.

„Ja nikam nejdem.“ povedal Mehmet chladne. „Nie kým sa so mnou neporozprávaš.“

Hümaşah bola viditeľne nervózna a nahnevaná. „Mehmet, ja som ťa do svojho bytu nepustila! Odíď, lebo zavolám políciu...“

„Potom im vysvetlím, že si mi ukradla deti – na celých trinásť rokov. Hümaşah, ja som zúfalý...“

„Ja viem, že si! Ty si vždy bol ten najzúfalejší, najpatetickejší muž, akého som kedy poznala, obyčajný úbožiak, a na tom nie je nič nové! Ale kedysi si mal voči mne aspoň rešpekt, dofrasa!“

„Nemám prečo ťa rešpektovať, Hüma! Už dávno nie... Nestačilo ti, že si odo mňa musela ujsť ako obyčajný zbabelec, navyše si mi vzala deti!“

„Ale zaslúžil si si to! Mehmet, uvedomuješ si, čo si mi urobil?! Nielenže si sa oženil, ale si ešte trval na tom, že stále môžeme byť spolu tajne!“

Selim sa nervózne zachichotal. „To fakt?!“

Süleyman si povzdychol. „No, aspoň spolu konečne komunikujete. Toto chvíľu potrvá... Selim? Nazan? Lalle? Kto by si dal zmrzlinu?“

Deti obrátili oči na matku, ktorá si len povzdychla. „Süleyman je starý priateľ, pokojne s ním choďte. Nakoniec títo dvaja nýmandi majú pravdu. S vašim otcom si naozaj máme čo povedať...“ Posledná veta znela takmer zúrivo.

-------------------------------------------------------

Strýko Süleyman k nim bol veľmi milý a ich počiatočné rozpaky ohľadom trávenia času s ním rýchlo opadli. Mal okolo seba podobnú auru dôveryhodnosti a spoľahlivosti ako ich otec, a Selim so sestrami sa s ním pomerne rýchlo uvoľnili, teda aspoň natoľko, ako to pri niekom úplne cudzom bolo možné.

Keď si sadli do cukrárne, Selim poznamenal. „Keď som sa s ním prvý raz stretol, tatko hovoril, že by si na mňa mal zlý vplyv či čo.“

„Musíš nás teraz znervózňovať?!“ osopila sa naňho Nazan. „Už je dosť trápne, že nás na zmrzku poznal chlap, ktorého vôbec nepoznáme, nemusíš nás ešte strašiť!“

Süleyman sa srdečne zasmial. „Viem si predstaviť, že ti to povedal, no jeho obavy nemusia byť oprávnené. Selim, čo si myslíš, nuž, o homosexuáloch?“

Selim zdvihol obočie. „To znie ako smiešne náhodná otázka... Vy ste gej, čo?“

„Nuž, áno. Nechcel som o tom hovoriť, sotva sme sa zoznámili, no tvoj otec to spôsobom sebe vlastným spomenul dávno predo mnou, takže najskôr nemám inú možnosť. Napokon, mal by si vedieť, čo tým „zlým vplyvom“ myslí.“

Nazan sa zamračila. „To znie tak strašne... Bigotne.“

Selim prikývol. „No. A homosexualita tak ani nefunguje.“

Süleyman sa smutne usmial. „Nuž, váš otec je konzervatívny muž – a na otca troch nemanželských detí nečakane bohabojný.“ zachichotal sa. „Och, nie. Ako sa zdá, ak Nazan doteraz odmietala sa s ním spoznať, teraz som ju už úplne odradil.“

„Čím viac o ňom viem, tým viac si myslím, že bez otca prežijem.“ poznamenala Nazan trpko.

„Ale... Je to tvoj otec.“ namietal Selim. „Nemala by si ho hneď zatracovať. Vlastne je to celkom milý chlap...“

Süleyman pokrčil plecami. „To je pravda. Mehmet sa snaží byť dobrým človekom s dobrými spôsobmi, svojim vlastným spôsobom.“

Nazan si odfrkla. „Nesnažte sa ma presvedčiť.“

„Nesnažím – ty máš zase pravdu v tom, že bez otca dokážeš žiť. Vlastne je to trochu zvláštne – teba i tvoju matku Mehmet miluje a ani jedna z vás mu lásku neopätuje.“

„Ale musí byť preňho ťažké, keď ho vlastná dcéra nechce ani vidieť.“ poznamenal Selim.

„Chlapče, toto je zložitá situácia. Možno sa s tým vzhľadom na jej túžby bude musieť vyrovnať.“ Obrátil sa na Nazan. „Podľa mňa by si sa mala so svojim otcom porozprávať, aspoň raz, no viac šancí mu dávať nemusíš. Nemusíš ho prijať za otca.“

Nazan zostávala skeptická. „Po tej scéne pred chvíľou? Hej, jasné.“

„A čo ty?“ spýtal sa Süleyman Selima.

„Ja neviem, či mám na výber. Každý potrebuje otca, aspoň chlapci.“

„Nie, nepotrebuje. Mnoho inak celkom normálnych ľudí vyrastalo bez neho, a žiadnu túžbu ho poznať necítili. Už si dosť starý, aby si sa bez otca zaobišiel... Ale stále môžeš chcieť sa s ním spoznať bližšie, najmä keď on o to tiež stojí. A vraj ste si celkom sadli.“

„Lebo sme sa nebavili o politike, zdá sa. Myslím, že v tomto nemáme veľa spoločných názorov.“

„Nuž, vychovávala ťa tvoja matka. I s ňou sa v tomto nikdy nezhodol. Napokon si tuším zakázali sa rozprávať o takýchto veciach.“ povedal s jemným úsmevom.

„A čo ja?“ pípla Lalle.

Süleyman sa zamyslel. „To ti neviem povedať. Máš otca vôbec rada?“

Lalle sa zamyslela. „Ja neviem. Ešte sa tak dobre nepoznáme. A teraz ma fakt naštval. Prečo nedokáže pochopiť, že ho Naz s mamou nechcú ani vidieť?!“

„Bojím sa, že prišiel príliš neskoro.“ povedal Selim. „Myslíš, že môže byť pre nás ozajstným otcom, keď sme už všetci skoro dospelí a vôbec ho nepoznáme?“

„Ľudia nachádzajú také metaforické matky a otcov i vo vašom veku, takže je to možné. S istotou to ale neviem. Najskôr to budete musieť zistiť sami.“ povedal Süleyman.

„A čo naše sestry?“ spýtal sa Selim. „Mali by sme sa zoznámiť s nimi?“

„Ja neviem. Netuším ani, či ony budú chcieť spoznať vás. Ale vzťahy so súrodencami sú vždy omnoho menej komplikované než s rodičmi – vlastne súrodenci sú tak trochu ako priatelia...“

Selim pokrčil nosom. „Nie, to nie sú. Skôr naopak.“ Zamyslel sa. „Naz, čo si o tom myslíš? Chcela by si spoznať naše mladšie sestry?“

„No hej, ale... Budem musieť ísť cez otca, čo?“

„Ale no tak, stretnete sa len raz a potom ho už nemusíš vidieť nikdy v živote!“

Nazan mu odsekla. „Selim, ja nie som sprostá. Ak budem súhlasiť s jedným stretnutím, potom ma budete vydierať s tým, že tohto milého pána nechcem sklamať a jedno ďalšie ma nezabije, a nakoniec ma dotlačíte do toho, že ho uznám za otca.“

„V živote by som ťa do ničoho netlačil.“ protestoval Selim.

Lalle sa zachichotala. „Hej, to iste.“

Nazan sa len víťazoslavne uškrnula.

Selim si povzdychol. „Toto mi nerob. Viac otcových sklamaných pohľadov neznesiem.“

„Pozri, ak si sa chcel vyhnúť nepríjemným veciam, tak si nemal kontaktovať svojho prachatého otca, aj keď ťa vlastná matka varovala.“ vyhlásila Nazan. „Táto vec nebude len tak za nami. A čo až sa o tom dozvedia médiá alebo čo... Vieš, že tomu sa nevyhneš, ak sa chceš stretnúť s nevlastnými sestrami, čo?“

Selim chvíľu mlčal, potom sa prudko nadýchol. Rozhodol sa. „Tak nech. Vieš čo? Som pripravený na všetko. Na mediálny humbug, na škandál a jeho naštvanú ženskú. Dokonca aj na to, čo na to všetko povie mama. Kvôli tomu, že tatko sa chcel vyhnúť nepríjemnostiam, sme ho nikdy nepoznali. Ja tu istú chybu neurobím.“

Nazan zdvihla obočie. „Vieš, že môžeš zničiť aj nás, že? Nebuď sebecký...“

„Neboj, zvládnem to sám...“

Nazan sa zmohla len na vyčerpaný povzdych.

Keď sa vrátili domov, ich matka fajčila na balkóne. Na ich prekvapenie sa zdala omnoho pokojnejšia. „Nakoniec sme sa dohodli.“ vysvetlila Selimovi.

„A?“ zdvihol obočie.

„Môže vás vídať, ak ma prestane otravovať. Ale on neprestane, viem to.“

„Takže sa sťahujeme?“

„Najskôr áno.“

Selim si smutne povzdychol. „Nedá sa tomu zabrániť, čo?“

„Vedel by si ho presvedčiť? Má ťa rád a nechce ti zle.“

„Neviem, naposledy ma neposlúchol. Ale teraz, keď videl, čo skoro spôsobil...“

„Ak nie, nebudem mať inú možnosť.“

Selim sa postavil po jej boku. „Si si istá, že je to môj otec?“

„Samozrejme. DNA test a moja vlastná poondiata pamäť neklamú.“

„Lebo sa naňho vôbec, ale vôbec nepodobám. A vlastne si ani tak dobre nerozumieme.“

„Vidíš? Nepotrebuješ ho.“

„To som nepovedal.“ Nadýchol sa. Chystal sa povedať niečo, čo sa nevedel dočkať, až povie Nadide. „On totiž môže byť omnoho zaujímavejší človek, než sa zdá...“

Potiahla si z cigarety. „Ja viem. Ale nie vždy v dobrom slova zmysle.“

Deti starej Hümaşah (3/4)

Domov sa vrátil okolo štvrtej poobede, a ešte než vstúpil do dverí, očakával pohromu. Nazan si toto určite nenechá pre seba... Na jeho prekvapenie ho však matka privítala pomerne apaticky – o otcovej fotke určite nič nevedela. Fajčila na balkóne a čítala akýsi román z červenej knižnice, ako to zvykla robiť, keď mala voľno. Nazan bola doma, vraj sa učila, tak Selim zaklopal na dvere jej izby a otvoril. „Neruším?“

V ruke mala telefón a s osobou na druhej strane sa hádala, spor však kvôli bratovi zjavne nemienila prerušiť. „Odpáľ.“

„Že sa učíš...“

„Tak prečo ma potom vyrušuješ?!“

„Neboj, nebude to nadlho. Ty si nepovedala mame o otcovej fotke?!“

„Nie som blbá – ešte by sme sa odsťahovali či čo. Neznamená to, že chcem, aby si za ním ďalej chodil, ty kretén.“ V telefóne sa ozval chlapčenský hlas; Nazan doň zajačala. „Tak mu povedz, že chcem svoje prachy!“ Obrátila sa na brata. „Sorry, ale mám tu veľmi súrnu obchodnú záležitosť, takže...“

„Ty obchoduješ?! S čím, dofrasa?!“

„S ničím, nestaraj sa. Kde si bol?!“

„Von s kamošmi, nie?! Veď som ti to povedal, už keď som odchádzal.“

„Prisaháš?! Lebo mne sa nezdá.“

„Neveríš mi?!“

„Ani nos medzi očami, Selim. Odkiaľ máš otcovu fotku a na čo ti je?!“ Hneď potom sa musela vrátiť k telefónu. „Už na vaše nezmysly nemám nervy! Vybavím si to s vami potom.“

„No, keď ho už nikdy neuvidím naživo... Chcel som vedieť, či sa naňho podobáme. A tú fotku mi dal on sám a vytlačila mi ju kamoška.“

„Takže si s ním v kontakte.“

„Už nie. Poslal mi ju na vraj na pamiatku, ale asi ma chcel aj zmanipulovať, aby som sa s ním stretol mame za chrbtom. Vraj ma bude čakať pred palácom Dolmabahçe v piatok, ale tam som, ako vieš, nešiel. Ja som mu poslal svoju, lebo mi ho bolo ľúto.“

Nazan zdvihla obočie. „Kecáš. Kedy si ty urobil niečo len preto, že ti to mama povedala?!“

„No teraz.“

„Selim, ja ťa poznám. Myslím, že ma môžeš takto oblbovať?!“

Selim sa uškrnul. „Mysli si, čo chceš, mne je to fuk. Máš problémy s prachmi?“

„Vieš ako vždy na jar robíme s Merve ten bazár?“

„Jasné že viem, veď som tam minulý rok aj bol.“

„Sranda, nevidela som ťa. No, to je fuk. Ide o to, že toho roku som nevedela nájsť dosť vecí, čo by som mohla predať, tak som sa rozhodla, aj keď nie rada, predať svoje cédečká Tarkana. Cálovala som za ne dosť veľa, a Tevfik ich strašne chcel, tak sa rozhodol ich zobrať na sekeru, s tým, že do týždňa mi zaplatí. Už prešli dva týždne a ja toho mám fakt dosť.“

„Fakt na ne nikto iný nemal? Ako, musela si ich dať na sekeru?“

„Ja neviem, ale bazár už za pol hodiny končil a ja som sa nechala oblbnúť jeho pekným kukučom. Navyše sľúbil, že za týždeň mi dá prachy. Keby som mala normálneho bráchu, čo to dokáže, tak by ho mohol zmlátiť, ale ty... Keď mu volám, zdvíha jeho starší brácho a tvrdí, že Tevfik nie je doma.“ odfrkla si opovržlivo. „No, asi s tým budem musieť ísť na políciu. A to bude strašné otrava, hlavne keď nemáme ani žiadne doklady o tom, že to kúpil, len zdrap papiera z bazáru, kde sme zapisovali všetkých, čo brali na dlh.“

Selim zaprskal. „To ste spravili viac takých „obchodov“?! Vy ste trúby!“

Nazan schmatla vankúš a zúrivo ním brata švacla. „Ja ti dám také trúby! Robíme to tretí rok a Tevfik je prvý magor, ktorý nám nezaplatil!“

„Okej, okej, upokoj sa, dobre?! Nemusíte to ťahať pred polišov. Keby od neho tie cédečká niekto kúpil, a Tevfik by ti potom dal tie prachy...“

Nazan zažiarili oči. „To by si pre mňa urobil?!“

„Koľko tie cédečká stoja?“

Nazan mu to povedala.

Bolo to... Príliš veľa. Musel by minúť všetky úspory... Ibaže by... „Otec by nám mohol pomôcť.“

Nazan zovrela pery. „To radšej zomriem.“

„Sorry, ale ja toľko proste nemám! Teda, mám, vlastne je to všetko, čo mám... A násilím od Tevfika nič nedostanem, ani prachy, ani cédečká.“

„Tak sa neponúkaj, že vyriešiš moje problémy, keď ich nakoniec vyriešiť nemôžeš! Magor.“ zasyčala Nazan.

„No tak dobre, zacálujem ti tie cédečká.“ povzdychol si Selim. „Ja len... Och, zabudni na to. Na to, aby si to pochopila, si príliš veľká mamina pätolízačka.“

„A ty si zase hrozný hajzel. Nevieš mi ani pomôcť bez toho, aby si ma neurážal.“

„A ty áno? Ako, nie je urážanie sa niečo, čo súrodenci proste robia?! Okrem toho, chcel som povedať... Ale nechaj tak.“

„Zase dačo o otcovi?! Tak to si môžeš strčiť vieškam!“

„Pozri, Nazan, ja tie cédečká odkúpiť vôbec nemusím, jasné?! Ako, čo by som s nimi robil?!“ Zhlboka sa nadýchol. „Ale vieš čo? Možno keby...“

„Aké keby?! Nechcel si pred chvíľou pomôcť ségre?!“

„Ale štveš ma, Nazan, tak sa mi do toho už moc nechce.“ Keď naňho vrhla obviňujúci pohľad, prešiel do defenzívy. „Prepáč, ale sú to všetky moje prachy! Tým myslím... Mohla by si aj ty urobiť niečo pre mňa.“

„A to je čo?!“

„Stretni sa s tatkom.“

Znovu ho švacla vankúšom. „Trhni si nohou!“

„Chce ťa vidieť, Nazan! Vieš, povedal som mu o tebe. Že sa podobáš naňho. Že sa skvele obliekaš. Že si dobrá obchodníčka. Že si skvelá v matike – on mi na to, že to máš po ňom... A tiež má rád Tarkana – teda, hlavne tie staršie veci od neho, ale aj tak. Z nás všetkých by si si s ním rozumela najlepšie, a tebe je to absolútne jedno, lebo radšej by si dovolila mame riadiť tvoj život...“

„Ty fakt nechápeš...“ Frustrovane zarevala. „Selim, toto nie je žiadna maličkosť, a určite by som to neurobila len kvôli tým blbým prachom! Je to pekný balík, ale v tomto prípade aj tak strašne málo, ak vieš, čo tým myslím! Selim, celých šestnásť rokov som žila bez otca...“

„Vidíš, to je ďalšia vec – nie tak celkom. Vieš prečo? Lebo kým mu ťa mama nezobrala, navštevoval nás tak často, ako to šlo! Nazan, kedysi si ho volala „tatko“! A on ťa ešte stále ľúbi!“

„Tak to je fakt smutné, ale ja za to nemôžem! Čo si pamätám, nemala som otca, žiadneho už nepotrebujem!“

„Každý potrebuje otca.“

„Nie, ty ho potrebuješ! Prečo si myslíš, že my s Lalle áno?!“

„Tak Lalle do toho neťahaj, áno?! Ona by sa s tatkom chcela stretnúť!“

„Fajn, tak si za ním choďte vo dvojici – a dokážte mi, aký si strašný klamár! Povedal si, že sa s ním už nechceš stretávať!“

„A ty si zase povedala, nech si to hovorím tomu, čo nosí zvončeky.“ odsekol Selim. Už sa jej ani neobťažoval klamať, tak veľmi ho hádka rozčertila.

„A presne pre toto nemám žiaden dôvod veriť, že ma ozaj ľúbi, že ma chce vidieť a vôbec všetky tie blbosti, čo sa mi snažíš nakecať! Myslím, ty si mu o mne povedal niečo pekné?! To ti mám akože zožrať?!“

„Ako, nebolo pre mňa ľahké nájsť na tebe nejaké dobré vlastnosti...“ Nazan ho znova švala vankúšom. „Ale nemohol som ťa ohovárať pred tvojim dávno strateným otcom.“

„Kecáš! Neverím ničomu, čo mi o ňom povieš – snažíš sa ma len dotlačiť k nemu, lebo sa staráš viac o city chlapa, o ktorom si nedávno ani nevedel, že existuje, ako o city svojej vlastnej sestry!“

„To nie je pravda! On je vážne milý chlap, a možno by to bol aj dobrý otec, ale ty mu nechceš dať šancu len preto, že mama je sebecká...“

„Sebecká?! Pretože sa snaží držať od toho chlapa ďalej?!“

„Tak nech sa drží, mne je to jedno, ale ja s ním chcem tráviť čas, lebo je to, dočerta, môj otec a ona mi nedala ani šancu ho poznať – a nedala ju ani tebe!“

„Pozri, ja viem, že ty si mu tú vec s milujúcim otcom zhltol aj s navijakom, ak ma teraz nekŕmiš nejakými sprostosťami ty, ale vôbec ťa nenapadlo, že ťa môže využiť na to dostať sa k mame?! Ako, aj keby ťa mal naozaj rád a úprimne ťa chcel vidieť, rovno sa ti priznal, že je stále do nej – pokojne ťa môže mať rád AJ sa cez teba snažiť dostať k mame!“

„Nazan, myslíš, že som úplne padnutý na hlavu?! To by som nikdy nedovolil! Ani som mu nepovedal, kde bývame, aj keď sa ma na to pýtal niekoľko krát! Ja viem, že sa snaží dostať k mame – a to mu samozrejme nedovolím, keď ho mama nechce vidieť!“

Nazan si založila ruky na prsiach a zlovestne na brata gánila. Napokon vyhlásila. „Mama aj tak nechce, aby si za ním chodil.“

„Ale ty sama si to povedala – mamu mám na háku. Ak že to povedala je jediný dôvod, prečo by som niečo nemal urobiť...“

„Fajn! Ako chceš! Asi nemám na výber! Rozlúč sa s kamošmi, sťahujeme sa! Poviem to mame!“

Selim sa uškrnul. „To by si nespravila.“

Nazan rýchlo vstala z postele a položila ruku na kľučku dverí, no potom zaváhala. Selim ten moment využil. „Myslím, že by si sa mu fakt páčila. Ako, on je biznismen a fakt by ocenil, keby videl, že jeho dcéra je v tomto po ňom. A chápeš, on má tú veľkú rodinnú firmu, no a ja na také veci veľmi nie som, ale ty...“

„Nesnaž sa ma podplatiť, ty krpatý hajzel!“ vyrútila sa naňho Nazan. „A vôbec, čo by si o nás pomyslel, keby sme šli po jeho prachoch?!“

Selim pokrčil plecami. „No, asi by sa s tým nakoniec zmieril, lebo vieš, si jeho dcéra, a jasné, hrozne by ho bolelo, že s ním nechceš tráviť čas, lebo ho tiež ľúbiš, ale aspoň by si mu dala šancu...“

Nazan prudko otvorila dvere a ukázala von. „Vypadni, už aj!“

Selim ju poslúchol, no na odchode vyhlásil. „Aspoň o tom popremýšľaj, dobre?“

-------------------------------------------------------

Selimovi sa za odobratý mobil dostalo dostatočnej satisfakcie pri pohľade na výraz maminej tváre, keď sa pred ich dverami objavila Nadide, krátko po tom, čo sa tam objavil jeho kamarát Mecit, očividne naštvaný že sa so Selimom nemôže skontaktovať normálne. Najskôr vtedy si uvedomila, že všetko to otravné vyzváňanie pri ich dverách tak skoro neprestane. „Budeme ti musieť kúpiť nový mobil.“ zavrčala. „S novým číslom, samozrejme.“

Tak či onak, to popoludnie mal stráviť s Nadide, a to bolo to jediné, na čom v tej chvíli naozaj záležalo. Pred prechádzkou v parku sa zastavili v miestnom nákupnom centre, kde si chceli dať čaj, no potom si povedali, že sedieť v taký nádherný jarný deň vnútri by bola škoda času. Miesto toho jej tam teda kúpil papierové vrecúško s orieškami v čokoláde – jednak aby jej urobil radosť, no tiež preto, lebo rád sledoval, ako si ich vkladá jemnými bielymi prstíkmi medzi plné pery malých úst. Vlastne všetko na nej v tej chvíli vyzeralo ako umelecké dielo – vlasy na spôsob mladej kráľovnej Viktórie, dlhé žlté šaty kontrastujúce s jej čiernymi vlasmi a bledou pokožkou, a... Keď pohľadom skĺzol na jej prsia, začervenal sa. Všimla si to. „Si v pohode?“

Aby na to nemusel myslieť, prikázal si dívať sa jej zásadne do očí. „Jasné, prečo? Len som trochu rozmýšľal.“

„Ozaj? Nad čím?“

„O svojom otcovi. Vlastne neviem, či by som ti o tom mal vykladať, ale vieš, stretli sme sa...“

Tieto jeho slová ju podivne vzrušili. „To fakt?! Tak rozprávaj! Aký je?“

Selim pokrčil plecami. „Taká stará škola, vlastne sám osebe trochu nudný. Teda, je to môj otec, takže ma akože nenudil, ale ako človek je presne taký, ako by si povedala, že päťdesiatročný podnikateľ bude.“

„Musíš to upresniť. Ja nemám ani páru, aký by päťdesiatročný podnikateľ mal byť, teda ak nepočítame tých, čo som videla v telke, a to by sme asi nemali.“

Keď jej otca viac-menej opísal, Nadide si povzdychla. „To vlastne neznie tak zle. Tak trochu prototyp zaslúžilého otca, ak mi rozumieš.“

„No hej. Vlastne to všetko znie až príliš dobre, pre chalana, ktorý otca nikdy nepoznal. Ako, tvoj dávno stratený otec, o ktorom si v živote nič nepočula, ťa celý ten čas chce a miluje, a nielen to – ľúbi aj tvoju mamu...“

„A je prachatý.“

„To ma až tak nezaujíma – ako, myslím, že môže za to, ako dobre si s mamou a ségrami žijeme, čo je fajn, ale mne to stačí. Aj keď Naz asi nebude.“

Nadide sa zamračila. „Nehovor tak o nej. Je to omnoho lepší človek, než si myslíš.“

„Jasné, jasné. Vlastne som myslel, že ju to začne zaujímať, až prestane brať ohľady na mamu. Lebo teraz nechce s tatkom mať nič spoločné. Ale neboj, dokážem ju presvedčiť, a potom...“

Nadide vyzerala mierne znechutene. „O svojej sestre fakt nemáš vysokú mienku, čo?“

„No, nie, ale... Ty to asi nepochopíš, lebo nemáš súrodencov. Normálni súrodenci, teda ak ich vzťah nie je nejako divný alebo nezdravý, sa síce majú radi, ale trochu sa aj nenávidia. Občas mám pocit, že to máme tak trochu od prírody... Mám takú teóriu, že je to preto, lebo v prírode sú súrodenci konkurencia, a tiež sa od nich treba držať ďalej, aby sa zabránilo... No, príliš blízkym kontaktom. Ale majú polovicu tvojich génov, tak k ním musíš cítiť aspoň niečo, aby ste sa nepozabíjali už v detstve. Teda aspoň u ľudí. Počul som o druhu žraloka, živorodom, čo keď samička čaká dvojčatá, tak jedno už v jej tele zožerie to druhé... Ale to je o inom.“

„Ako vždy, keď sa rozbehneš.“ uškrnula sa Nadide. „Je to hlúpa teória, a za to, že som si ju musela vypočuť, ti teraz poviem tú tvoju. Vieš, nedávno som čítala najnovšiu knihu od Orhana Pamuka, volá sa že Červenovláska...“

„Počul som o nej. Požičiaš mi ju niekedy?“

„Jasné, ale prosím, neprerušuj ma. Tam sa v kuse rozpráva o Oidipovi a Rustamovi so Suchrábom – vieš, o čom tie príbehy sú, nie?“

„Hej. Kráľ Oidipus – chlapcovi predpovedia, že zabije otca a ožení sa s mamou, všetci robia všetko pre to, aby sa predpoveď nevyplnila, ale je to grécka tragédia, tak sa im to nepodarí, na konci je všetko otrasné a všetci nešťastní. Rustam a Suchráb – princezná či čo sa vyspí s Rustamom, lebo je slávny hrdina či čo, a má Suchrába, ale Rustam o tom nevie, keď Suchráb vyrastie, ich armády spolu bojujú a Rustam Suchrába zabije, lebo Tragédia. Na čo narážaš?“

„Lebo tie príbehy majú v princípe pramálo spoločné, teda okrem toho, čo by všetkým tým tragédiám zabránilo. Vieš, čo to je?“

„Hm?“

„Keby sa otec priznal k synovi. Oidipus zabil Laiosa, lebo si myslel, že je to nejaký náhodný houmlesák na ceste. Teda, z dnešného pohľadu by asi bolo zlé zabiť aj náhodného houmlesáka, ale nie až tak, ako otcovražda. A Rustám... No, to ti ani nemusím hovoriť. Rustám je prakticky každý otec na svete, čo na decko neplatí výživné, vôbec ho nenavštevuje a na háku má aj jeho matku, lebo s tou ženskou sa stretli tak raz v živote, a to skončilo tak, že ju nabúchal, takže sa snaží na to zabudnúť. Hlavne príbeh Rustáma a Suchrába má, myslím, takú pointu, lebo inak neviem, o čom inom to môže byť.“

„Nemyslím, že je o niečom. Pokiaľ viem, Šáhnamme je tak trochu staroperzská telenovela, nie? Teda... Autori to asi tak nemysleli, ale vlastne máš pravdu. A je to vlastne aj trochu hlboké, chápeš? Keď sa otec neprizná k decku, tak sa stane nejaké nešťastie.“

„Aspoň metaforicky.“ premýšľala Nadide, očividne šťastná, že naňho urobila dojem (hoci Selim mal pocit, že skôr než na vlastnú múdrosť, ktorou si najskôr bola príliš istá, aby jeho názor niečo znamenal, bola pyšná na jeho chápavosť). „Všetko je to vlastne varovanie otcom, aby neopúšťali rodiny. Možno to neskončí vraždou alebo čo, ale môžu sa stať iné nešťastia. Napokon, keď ho opustí, vlastné dieťa preňho bude cudzincom...“

Selim obdivne zapískal. „Skvelá myšlienka. A čo decká, ktoré vlastných otcov odmietajú? Čo s nimi?“

„Myslíš Naz? Ja neviem. Myslím, že o takých sa v Šáhnamme asi nepíše. Aj keď musím priznať, že tá vec je milión strán dlhá, tak som ju samozrejme nečítala celú.“

Deti starej Hümaşah (2/4)

Poobede cestou do práce sa pozrel do peňaženky. Nedúfal, že tam bude dosť peňazí na nový mobil, ale aj tak bol trochu sklamaný, keď mu to faktické overenie potvrdilo.

O pár hodín prišla do obchodu Nadide, spolužiačka. Trochu sa priatelili a Selim mal pocit, že po ňom ide, ale nebol si tým celkom istý – na to mala vo zvyku príliš často skrývať svoje city. „Už ti nebudem môcť volať.“ povedal jej, keď prišla ku pokladni.

„Fakt? Prečo?“

„Mama mi vzala mobil.“

„Tak to len vyvoláva ďalšie otázky. Napríklad, a prepáč že sa opakujem, dofrasa prečo?!“

Naklonil sa k nej tak blízko, ako len mohol. „To je tajné.“

Zdvihla obočie. „Tajné?! Tým chceš povedať, že si to posral tak veľmi, že o tom ani nechceš hovoriť?“

Uškrnul sa. „Nie, to tým nechcem povedať. Vlastne tým myslím, že o tom nebudem hovoriť, kým nebudeme sami.“

„To je nejaký hlúpy trik?!“

„Len na ochranu pred všetečnými babičkami.“ odsekol jej. „Veď ma poznáš, nikdy by som... No, ak by si nechcela...“

„No, tak dobre ťa zase nepoznám. Nakoniec, takí chlapci majú vo zvyku, nuž, dobre skrývať svoje neresti.“

Neresti, bože môj, to je taká hipsterka... Ale ostatne, to, že to je osobnosť, nie je zlá vec. A čo by človek čakal od dievčaťa, ktoré sa oblieka do košeľových šiat a nosí vlasy ako mladučká kráľovná Viktória? „To je fakt. Ale teraz po tebe nejdem, čestné. Ani to nepovažujem za rande. Len to chcem povedať niekomu blízkemu.“

„Máš kopec kamošov, prečo nejdeš za nimi? A čo tvoje ségry?“

„Tie to už vedia. A moji kamoši sú super, ale môžu to zmieniť pred svojimi famíliami. U teba niečo také nehrozí. Navyše, toto dokážeš pochopiť len ty.“

„Čo také?“

Naklonil sa k nej a pošepkal jej do ucha. „Aké je to nemať otca a potom ho nájsť.“

Zdvihla obočie. „Ty si zo mňa uťahuješ.“

„Teraz ti o tom nemôžem povedať nič viac, lebo to môže niekto počuť a o našej rodine sa už šíri dosť nezmyslov. Uvidíme sa zajtra po škole v Macitovej pudingárni.“

„Veď tam je stále kopec ľudí!“

„Áno, a strašný hurhaj. Nepočuješ, čo hovorí človek meter od teba.“ Veľavýznamne zdvihol obočie.

„Aha. No, dobre teda. Maj sa.“

Zaplatila, zobrala si tašky a rozlúčila sa s ním vzdušným bozkom. Nie také dobré, ako keby ho dostal na pery, ale aj tak. Selim sa uškrnul. Ak si mama myslela, že ho zastaví...

------------------------------------------------------

U Macita bola najrušnejšia časť dňa okolo piatej, keď sa ľudia vracali z práce. Celé miesto malo takú príjemnú retro atmosféru, akoby bolo sotva mladšie ako republika, priťahujúc množstvo Európanov, ktorí v ich štvrti žili. Tam Selim Nadide všetko vysvetlil.

„Zacálujem za nás oboch a ešte ti pridám, keď mi požičiaš mobil na jeden telefonát.“ povedal jej, keď si bol istý, že situácií rozumie.

Uškrnula sa. „Ako dlho plánuješ kecať?!“

„Ani zďaleka nie tak dlho ako obyčajne.“ povedal so šibalským žmurknutím. „Našťastie som si opísal tatkovo číslo zo zoznamu.“ Vytiahol z vrecka papierik, na ktorom ho mal napísané.

Podala mu teda svoj mobil a on ho použil. „Oci? To som ja. Mama mi vzala mobil, tak som si musel požičať kamoškin.“

„Nuž, mohol som tušiť, že niečo také urobí. Keď mi včera volala, znela dosť zúrivo.“

„Ona ti včera volala?!“

„Vraj nech vás už neobťažujem.“

„Aha. No, mňa rozhodne neobťažuješ. Ako, spýtal by som sa, čo to s ňou je, ale to je teraz fuk. Volám z požičaného mobilu, tak sa nemôžeme rozkecávať, mali by sme prejsť k veci. Kde bývaš?“

„Myslíš presnú adresu?“

„No. Chcel by som ísť za tebou, keď ti už nemôžem volať. Žijeme v Istanbule, tak do Fatihu mi stačí sadnúť na vlak.“

„To by som ti neradil. Veď nežijem sám; tvoj príchod by upútal pozornosť ľudí, ktorí by o tebe nemali vedieť.“

„Myslíš tvoju ženu? No dobre, ale kde sa stretneme? Myslím... Chceš sa so mnou stretnúť, nie?“

„Prirodzene.“ vyhlásil jeho otec, akoby urazený, že niečo také samozrejmé spochybňuje.

„Tak teda kde?“

„Nuž... V ktorom okrese bývate?“

„To je jedno. Mám dosť peňazí, fakt by som mohol ísť hocikde.“

„Dobre teda. Čo park Gülhane?“

„Ako ťa spoznám?“

„Nahnevá sa tvoja kamarátka, ak jej do mobilu pošlem svoju fotku?“

Spýtal sa Nadide; súhlasila.

„A máš doma počítač? Vieš si tú fotografiu vytlačiť?“

Keď sa na to spýtal Nadide, ona povedala. „Svoj mobil ti domov nedám. Vytlačím ti tú blbú fotku u seba a potom ti ju donesiem do školy.“

„No keď myslíš.“ Vrátil sa k otcovi. „Okej, myslím, že to pôjde. Tak kedy?“

Keď zložil, Nadide sa naňho zvedavo dívala. „Tak? Ako?“

„Budem sa musieť za ním trepať do Fatihu. Ale je to môj otec, tak čo už.“

„Nemohli ste si dohodnúť stetnutie niekde bližšie k vášmu domu?!“

„Nie, lebo potom by vedel, v ktorom okrese bývame, našiel by jedinú Hümaşah, čo tam žije, a zašiel by za nami. Mama by sa pomiatla.“

„No a čo? Čo by sa stalo, keby aj?“

„Vykopla by ma z domu.“

„Vlastného syna?!“

„Ty nevieš, aká bola vytočená, keď som jej povedal, že som tatkovi vôbec zavolal! Chcela sa hneď sťahovať, len aby nás nenašiel.“

„Myslíš, že je to nejaký šialený stalker?“

„No, podľa toho, ako o ňom hovorila mama, je celkom neškodný. Nevyzerala, že sa ho bojí, len že je naňho strašne naštvaná, tak veľmi, že ho chce držať ďalej aj od vlastných detí.“

„Čo myslíš, že jej urobil?“

„Ja viem?“

Chvíľu pili sladkú bozu, keď sa ona ozvala. „Chceš niečo vedieť? Závidím ti.“

„Vážne? Potom sorry, že som ťa do toho namočil...“

„Nie, to je v pohode, ja len... Ja svojho otca nikdy nenájdem.“

„Ako si tým môžeš byť istá?“

„Lebo ho hľadá aj polícia a ak ho doteraz nenašli oni...“

Jediné, čo sa o Nadidinom otcovi všeobecne vedelo (a čo vedel i Selim) bolo, že nebol s jej matkou ženatý a že istý čas na ňu platil alimenty, ale potom prestal (na čo sa jej mama hlasno sťažovala, pretože pracovala ako krajčírka, a tak pre ňu nebolo ľahké sama živiť dieťa). Selim zatajil dych. Koľkým ľuďom sa s týmto zverila? „Fakt? Čo urobil?“

„Obchodoval s drogami. Neviem, či to bol nejaký boss alebo obyčajný pouličný díler, proste sa živil takto. Mame platil, kým naňho neprišli a nemusel zdrhnúť z Turecka. Odvtedy sme o ňom nepočuli.“

„Pamätáš sa naňho?“

„No hej, ale aj predtým, než zdrhol, za nami chodil len na sviatky, a aj to skôr za mamou než za mnou. Myslím, že sa nikdy sa naozaj nestal otcom, vieš, tak vnútorne... Ale s mamou sa ľúbili, tým som si istá.“

„A preto za ňou chodil tak málo?“

„Je to... Komplikované. Bola to zložitá povaha, a keď sa nadobro vyparil, mala som osem. Jasné, že som ho nepochopila.“

„To je fakt... Och, ani neviem. Smutné? Veľmi ľutuješ, že nemáš otca?“

„Práve preto som to povedala práve tebe. Lebo len ty to chápeš, teda aspoň trochu. Ty tiež nemáš otca, čo si pamätáš. Nejde o to, že by ti chýbal, lebo si ho ľúbil alebo čo. Chýba ti, lebo akosi inštinktívne cítiš, že by si mal mať otca a nemáš ho. Teda ak to dáva zmysel.“

Selim sa nad tým zamyslel. „Nedáva. Teda, cítim sa rovnako ako ty, ale... Čo keď má mama pravdu? Vieš, ona hovorí, že otca nepotrebujem. Že ona a teta Nelly mi stačia. Čo ty na to?“

„Vieš, že ťa chce len odhovoriť od toho, aby si hľadal svojho otca, že? Ako, neuraz sa, ale nemôže to myslieť vážne. Je to tvoj otec, dofrasa! Samozrejme, že ho potrebuješ!“

„Si si tým istá? Myslím... Ona by o vyrastaní bez otca mala dačo vedieť. Dočerta, veď keď zomrel dedko, mala len desať!“

„A možno práve preto, že jej otec dávno zomrel, ťa nechápe. Nevie, aké je to mať nádej, že sa raz vráti.“

„Asi máš pravdu.“ Chvíľu mlčal a rozmýšľal o Nadide, o tom, aké má v porovnaní s ňou šťastie, a či pre ňu môže niečo urobiť. Napokon prelomil mlčanie týmito slovami. „Ako sa vám s mamou darí?“

--------------------------------------------------

V tú sobotu sa Selim vyhovoril na výlet s priateľmi. Naoko na tom nebolo nič čudné a jeho matka, ktorá mala dosť starostí s jeho sestrami, ho zvyčajne pustila. Naz tvrdila, že ide za Nadide (najskôr ich videli spolu v pundingárni a ako každá klebeta sa to dostalo až k Naz) a posmešne trvala na tom, že bude potrebovať prezervatívy. Mama ich napomenula. „Prestaňte s tým. Selim, vráť sa domov do tmy. A žiadne vylomeniny.“

Keď sa ocitli sami na chodbe, Naz mu pošepkala do ucha. „Videla som u teba fotku nejakého cudzieho chlapa. To čo má znamenať?!“

Selim si spomenul na deň, keď mu Nadide tú fotku odovzdala. Srdce mu bilo až v krku; prvý raz v živote vidí tvár svojho otca! Popravde, na tej tvári naoko nebolo nič výnimočné, až na výrazné svetlomodré oči; inak to bola pomerne nevýrazná tvár päťdesiatnika s hustou bradou a unaveným výrazom. Ešte väčším sklamaním však bolo, že v tej tvári nevidel nič zo seba; musel sa dívať veľmi pozorne, aby na tej svojej našiel detaily, ktoré nepripomínali mamu ani tetu, všetko maličkosti ako šírka nosa alebo miera vpadnutosti očí. A ktovie, či by niečo vôbec zachytil, keby sa nevenoval kresleniu portrétov, kde na takých drobnostiach záleží.

Selim vytiahol obrázok z ruksaku.„Naz, a všimla si si, že ten chlap má oči celkom ako ty?“

Nazan zatajila dych. Vedela, čo to znamená, no zároveň bola zvedavá. Zadívala sa na fotografiu, viditeľne otrasená; Selim tušil dôvod. Vôbec jej totiž neklamal – jej oči boli presnou kópiou tých otcových. „Je to...“

„Mehmet Giritoğlu.“

„Ale... Odkiaľ to máš?! A ako vieš, že to je on?!“

„Poslal mi ju sám.“

„Veď už nemáš mobil! A nesmieš s ním hovoriť!“

„No, našiel som si spôsob.“ povedal Selim, frajersky krčiac plecami.

„To poviem mame!“

„Rob si, čo chceš.“ A vybral sa na odchod. Chvíľu zvažoval, či jej neponúknuť, aby šla s ním, ale najskôr by len znova žalovala, a on viac problémov s mamou teda nepotreboval.

Küçükoğluovci bývali v Sultangazi, ktoré bolo od Fatihu vzdialené asi pol hodiny cesty vlakom. Selimovi tieto cesty neznechutili ani ťažkosti, ktoré mu verejné dopravné prostriedky prinášali, keďže chodil o barle. Okoloidúci totiž dokázali byť veľmi milí a okrem toho, cesta vlakmi a autobusmi dokázala byť vcelku príjemná. Rád pozoroval krajinu, tvorenú na väčšine ciest časťami mesta, do ktorých by sa inak nedostal, a premietal o veľkosti Istanbulu v priestore i čase. Inokedy strávil cestu s nosom v knihe, využívajúc, že má voľnú chvíľu. V tomto prípade to bol životopis Renoira, ktorý našiel v kníhkupectve na výpredaji, veľmi sa čudujúc, prečo nikto nechcel takú skvelú knihu. Rozmýšľal, čo asi číta jeho otec, ak vôbec (ale predpokladal, že áno, lebo si nevedel predstaviť, že by jeho matka žila šesť rokov s niekým, kto v živote nevzal do ruky knihu) a čo vôbec robí vo voľnom čase, ak teda nejaký má, lebo Selim si vôbec nedokázal predstaviť, ako vyzerá bežný deň bohatého biznismena.

Uvidel ho sedieť na lavičke pri Gótskom stĺpe, kde si dohodli stretnutie. Selima prekvapilo, aký je vysoký; myslel si, že svoju mizernú výšku zdedil po ňom, keďže jeho matka bola tiež tak trochu žirafa. Pravda, genetika je nevyspytateľná... Mal rovnaký až takmer komicky vážny výraz ako na fotografií, kým ho neuvidel; keď sa tak stalo, vstal z lavičky a rýchlym krokom mu vyšiel v ústrety. Keď sa stretli, nadšene ho objal. „Selim, chlapče... Nedržal som ťa v náručí už tak dlho!“

Táto poznámka Selimovi vohnala do očí slzy. Hoci sa s týmto mužom stretol prvý krát v živote, objatie mu opätoval. „Ja... Ja neviem, čo povedať.“

„To je v poriadku. Nehovor nič.“ A objal ho ešte tuhšie.

Keď ho napokon pustil, sadli si spolu na lavičku, v rozpakoch mlčiac. Mali si toho toľko čo povedať, že nevedeli, čo skôr. Selim si spomenul na čosi, čo čítal v jednom románe. „Slová boli ako dav, čo sa pratá dvermi s takou vervou, že napokon ostane v tých dverách zaseknutý a von sa nedostane nik.“

„Mama by ma zabila, keby vedela, že som tu s tebou.“ povedal nakoniec.

„Naozaj sa snaží zabrániť nášmu stretnutiu až tak veľmi?“

„Hej. Čo si jej urobil, že ťa tak neznáša?“

„Oženil som sa.“

„A to je všetko?!“

„Pre matku mojich troch detí je to dostatočný dôvod.“

„Aha. Prečo si si ju vlastne nevzal?“

„Nuž, Giritoğluovci sú stará rodina, a tvoja matka... No, povedzme, že jej rodina nie je taká vážená.“

„Hej. A má pochybnú minulosť.“

„A to vieš odkiaľ?!“

„Teta Nell mi povedala. Ako, nič viac, len že mama má pochybnú minulosť. Ty... Nevieš, čo tým myslela? Mama brala drogy či čo?“

„Popravde si tým nie som celkom istý. Keď som som sa s ňou stretol, už bola vydatá za Tugaya a nech už sa o jej predchádzajúcich vzťahoch a zamestnaniach hovorilo čokoľvek, bolo to za ňou. Už ani sám neviem, čo je pravda a čo klebety – ostatne, tvoja matka so mnou o svojej minulosti hovorila nerada.“

„Ona bývala vydatá?!“

„Nuž, áno.“ Otec sa nežne usmial. „Ako sa zdá, s tebou sa o svojej minulosti nerozpráva o nič ochotnejšie než so mnou. No dobre. Porozprávam ti celý príbeh, ak mi ty povieš, čo ste ty a tvoji súrodenci zač – ale nie tu.“ Vytiahol z vrecka mobil. „Och, a už je aj čas obeda. Čo by si povedal na to, keby som ťa pozval? Poznám vynikajúcu reštauráciu neďaleko.“

---------------------------------------------------

Tá jeho reštaurácia bola až rozčuľujúco zle osvetlená. Selima neskôr napadlo, či to nie je preto, aby výrazy tváre jeho otca boli ťažšie rozpoznateľné, ale najskôr sa v tom príliš vŕtal. Jeho otec teraz o záhadnosť veľmi nestál, nech už bol neskôr aký chcel.

Rozhodne nezačal svoje rozprávanie z uhla, ktorý by Selim čakal. „Čo vieš o detstve svojej matky?“

„No, teta Nell mi povedala, že sú zo Škótska a odišli tam, až keď mama mala šestnásť, lebo ich mama sa vydala za Turka. Mama sa pôvodne volala Marjorie, ale dala si zmeniť meno, keď prestúpila na islam s babičkou. Ale s otčimom sa nemali radi, tak v osemnástich zdrhla z domu a čo bolo potom mi nechce povedať. Teta Nell v kuse naznačuje, že to nebolo pekné. Takže ona sa nakoniec vydala?“

„Vlastne sa nečudujem, že ti o tom nič nepovedala. O tom, čo bolo predtým, veľa neviem, ale jej manželstvo bolo veľmi krátke a jej muž, no, nie veľmi príjemný človek. Hovorilo sa o ňom, že je to mafián, a tvoja mama s ním vydržala len dva roky, pretože ju bil. V konečnom dôsledku táto kapitola jej života pre ňu iste nie je ani príjemná, ani dôležitá.“

„Ale vy dvaja ste sa vtedy zoznámili.“

„Ach, to áno. Naše kontakty boli spočiatku sporadické – s Tugayom beyom som krátky čas obchodoval, kým som sa dozvedel o jeho údajných prepojeniach s podsvetím. Vtedy som sa tiež stal svedkom jeho grobianského správania voči nej, o čom som neskôr na jej žiadosť svedčil na súde. V tom čase sme si spolu niekoľkokrát dali kávu a zdalo sa, že náš vzťah je na dobrej ceste; ona ale nemala chuť na dlhodobejší vzťah tak krátko po rozvode, a tak sme spolu strávili jedinú noc a rozišli sme sa. O pár mesiacov mi s plačom volala, tvrdiac, že je tehotná a otcom môžem byť jedine ja, lebo od rozvodu spala len s jedným iným mužom, a vtedy použili prezervatív. Neveril som jej celkom, no znela tak nešťastne, že som súhlasil s jej podporou do pôrodu a možno i potom, ak bude súhlasil s DNA testom. Počas jej tehotenstva sme sa ešte niekoľkrát stretli, a keď si sa narodil – a najmä keď testy potvrdili, že si naozaj môj syn – znovu sme začali svoj... Pomer.“

„A to vôbec neuvažovala o... No, potrate?“

Mehmet efendi vyzeral zdesený. „To by som nikdy nepripustil, najmä nie keď sa jedná o dieťa, ktoré je možno moje! Som proti takým veciam.“

„Ale mama... Čo na to ona? Chcela byť matkou?“

„Prirodzene, spočiatku váhala, napokon, podobné prekvapenia sú vždy nepríjemné. Keď ale videla, že sa s touto situáciou nemusí vyrovnávať sama, rozhodla si ťa nechať. Dieťa nás nakoniec naozaj spojilo – po tvojom narodení sme sa stretávali pomerne často, až Hümaşah znova otehotnela.“

„To sa narodila Nazan.“

Mehmet efendi prikývol.

„A čo toto?“Selim zdvihol barlu do vzduchu, tesne minúc tvár čašníčky prechádzajúcej okolo. „Prepáčte, madam. Príďte nás potom obslúžiť, za toto vám dám extra sprepitné. Totiž. Ahem. Čo si si myslel, keď si sa dozvedel, že som kripel?“

„V prvom rade by som ťa takto nikdy nenazval, a ani ty by si takto nemal hovoriť o nikom, a už vôbec nie o sebe!“ vyhlásil Mehmet efendi prísne. „A ja by som si nikdy nedovolil súdiť dieťa za niečo, za čo nemôže. To, aký si, je Božia vôľa a tej by sme sa nemali protiviť.“

„Ale mne mama hovorila niečo iné. Ako, myslel som, že Božia vôľa by to bola, keby to bolo dedičné. Ja som, aký som, lebo mama nevedela prestať húliť, ani keď bola tehotná, a kvôli tomu sprostému pôrodníkovi.“

„No dobre, dobre, v každom prípade, ani za jedno nemôžeš. Ostatne, čo iné by som vôbec mohol povedať?“

„Že najskôr bolo ťažké to spracovať. Že si so mnou chodil po doktoroch a dúfal, že sa to zlepší. Že ti trvalo, kým si ma prijal takého, aký som. Veď vieš, veci, čo mi povedala mama.“

Mehmet efendi ticho prikývol. „Ja som len bol rád, že mám dieťa, hoci nemanželské. Roky som si prial stať sa otcom.“

Selim sa uškrnul. „A teraz máš koľko? Šesť detí?“

„No áno, je vás trochu veľa. Možno i viac, než je bežné. No môj zosnulý brat Ahmet, nech je mu Allah milostivý, tiež splodil veľa detí s milenkami po celom Turecku i mimo neho; a ja sám som zo šiestich detí.“

Selim obdivne zapískal. „Takže vy ste všetci tak trochu pobehlice?“

Mehmet efendi sa zamračil. „To som tým nemal na mysli. Ty si sa predsa narodil kvôli jednej jedinej chybe, a tvoje sestry preto, lebo do ženy, s ktorou som tú chybu urobil, som sa napokon zamiloval.“

„Čo je dosť blbé, keď si si ju teda nemohol vziať. Vidíš, prečo si sa vôbec oženil, keď si vedel, že to mamu naštve? Ako, musel si?“

„Šírili sa rôzne... Reči. A muž môjho postavenia si nemôže dovoliť nechať si takto naštrbovať reputáciu.“

„Aké strašné reči to museli byť, keď si si kvôli nim musel vziať ženu, ktorú si ani neľúbil?“ Zrazu to pochopil a na tvári sa mu objavil šibalský úškrn. „Pooočkaj... Ľudia si mysleli, že si gay?!“

Zdalo sa, že Mehmet efendi očervenal tak akosi reflexívne, len pri zvuku toho slova. „Tak nejak – i horšie. Nemal som na výber.“

„Aha. Ako, ja by som sa k deckám priznal, ale zase, ja neviem, ako to chodí v takej spoločnosti. Takže mama ťa kopla a odišla niekam, nepovedala ti kam? A nemohol si vidieť ani vlastné deti?“

„Tak nejak.“

„Ale... Keď si oficiálne náš otec, tak nie sú na to zákony? Nie je to akože únos?“

„To by znamenalo vyniesť celú vec na súd, a potom by som sa už nedokázal vyhnúť pozornosti médií – niečo také by som vám nemohol urobiť. Škandál, ktorý by nasledoval, by vám spravil zo života peklo. Nebolo to ľahké rozhodnutie; chýbali ste mi a to, čo mi Hümaşah urobila, bolo vskutku neodpustiteľné, ale...“

Na tvári sa mu zračila bolesť, ktorá Selima takmer dohnala k slzám. Nebol si celkom istý, či sa jeho otec rozhodol správne; on sám bol presvedčený, že by všeobecné pohoršenie nakoniec utíchlo, pričom jemu a jeho sestrám by ostal milujúci otec – a Selim nielenže nikdy nemal otca, no neupol sa ani k inému mužovi vo svojom živote. Nemal žiadneho učiteľa, ktorý by preňho bol láskavým mentorom, strýka či deda, ktorý by mu poskytol mužský vzor, ba ani staršieho spolužiaka, ktorý by ho prakticky adoptoval do svojej rodiny; proste nič z toho, o čom čítal v knihách a po čom v hĺbke duše túžil. Na druhej strane, ktovie, ako by to bolo naozaj? Selim nemal ani potuchy, čo všetko sa môže stať, keď sa dôstojný, starosvetsky pôsobiaci muž ako Mehmet efendi prizná k tajnej milenke a nie jednému, ale trom deťom. Bol už vtedy zasnúbený s Rabiou? Robila si nádeje? Gizem vraj bola o rok mladšia ako Lalle; Rabia mala byť dievčina z dobrej rodiny, takže najskôr neotehotnela pred svadbou. To znamenalo, že plánovať sobáš práve s ňou najskôr začal, keď s mamou ešte boli spolu. Čo by povedala jeho manželka, alebo aspoň jej rodina, keby sa dozvedeli, že s milenkou splodil nie jedno, ale tri deti? A čo zvyšok jeho známych? Čo jeho priatelia? Bolo toho príliš veľa, čo nemohol vedieť. Napokon sa rozhodol prinajmenšom byť milý.

Chytil otca za ruku a usmial sa naňho. „Chápem to.“

A to stačilo na to, aby sa jeho otec rozplakal.

Vidieť takého vážne pôsobiaceho muža vysokého veku a postavenia plakať Selimom otriaslo. Ak mal predtým nejaké pochybnosti, teraz zmizli; možno bol naivný, no mal pocit, že nikto nemôže byť takým dobrým hercom. Spontánne vstal zo stoličky, dokríval okolo stola až k nemu a hodil sa mu do náručia. Otcovo telo sa ešte chvíľu otriasalo vzlykmi, no napokon sa upokojil, načo ho Selim pustil a vrátil sa na svoje miesto. „Dosť ťa to vzalo, čo? Ale jasné, v tvojom živote sa dejú fakt veľké veci, a vôbec. Ani ja neviem, ako to spracovať. Mám sto chutí ísť domov a tam o všetkom premýšľať, ale ešte som nedojedol, tak nemôžem.“ povedal so smiechom.

Otcov úsmev bol stále trochu zlomený, no zjavne len kvôli tomu, že jeho city to len pred chvíľou nezvládli a teraz sa horko-ťažko snažia dostať do normálu. „Tak veľmi sa podobáš na svoju matku... Bože, nevidel som ju tak dlho! Rád by som vedel, ako veľmi sa zmenila.“

Selim pokrčil plecami. „Za posledné roky dosť pribrala. Teda, ak si dobre pamätám – ako, myslím, že keď som bol menší, bola štíhlejšia.“

Mehmet efendi si zhlboka povzdychol. „To je pravda – keď sme sa stretli, bola ako... Prútik. Gazela. Ešte aj tie jej oči pripomínali laň.“

Selim ani nevedel, prečo mu jeho básnenie o pôvaboch jeho matky prišlo smiešne. Napokon, jeho matka bola veľmi pekná ešte aj teraz. Asi to boli všetky tie prehnané poetizmy. „Stále si do nej blázon, že?“

Mehmet efendi smutne prikývol. „Svoje city nemôžem popierať.“

Selim zrazu zvážnel. „Lebo mama sa toho bála, vieš? Že za ňou budeš doliezať. Preto mi zakázala sa s tebou stretnúť.“

Na to ale Mehmet efendi nepovedal nič, len sa díval na Selimove ruky s chabým pokusom o nezúčastnený výraz.

„Asi by sme o nej nemali hovoriť, že? Ako, mne je jedno, čo medzi vami bolo, ja len chcem vidieť svojho otca a štve ma, že mi v tom bráni. Ale nemusíš jej paranoju potvrdzovať, chápeš? Prosím, nesnaž sa s ňou stretnúť, lebo sa už neuvidíš ani so mnou.“

„A čo tvoje sestry? Uvidím niekedy tie?“

„Ja neviem. Lalle by ťa aj chcela vidieť, ale Nazan radšej bude liezť mame do zadku. To je pre ňu typické.“ odfrkol si. „Ale budem sa snažiť ich k tebe priviesť, chápeš. Ešte neviem, ako to zariadime tak nejako dlhodobo. Takéto tajné schádzanie nám nemôže vydržať dlho.“

„Nuž, uvidíme. Ja chcem len vidieť svoje deti, na ostatných veciach mi až tak nezáleží.“ Po chvíli ticha povedal. „Ty si mal nedávno narodeniny, nemám pravdu? Viem, že si sa narodil na jar, hoci si nepamätám presný dátum.“

„Tretí marec.“

„A koľko máš vlastne rokov? Osemnásť?“

„Hej.“

„Tak to je z teba už chlap! Už by si mal podávať prihlášky na vysokú školu...“

„No hej.“ Selim mykol plecom. „Počuj, keby som chodil do školy vo Fatihu, mohli by sme sa v pohode stretávať všetkým za chrbtom. Teda, to by neriešilo moje ségry...“

„A čo by si vlastne študoval? Och, ani netuším, aké sú tvoje záujmy...“

„No, som dosť veľký športovec. Však sa na mňa pozri.“ Mehmetovi efendimu chvíľu trvalo, kým pochopil vtip – a aj vtedy bol jeho smiech nútený. „Sorry, to bolo blbé. Teraz vážne. Dosť čítam, ako o histórií a tak. A kreslím, hlavne fanarty a dievčatá, ktoré sa mi páčia. A ak sa pýtaš, na akú výšku pôjdem... No, asi učiteľstvo. Ja viem, že to moc nevynáša, ale fakt neviem, čo iné by som robil. Ide mi to s deťmi aj s ľuďmi všeobecne, a vieš, učiteľov teraz treba.“

„Nuž, to... Nie je zlé.“ povedal Mehmet efendi zamyslene. „A čo sú fanarty?“

Selim sa zachichotal. „To je nadlho. Ako, tvoja generácia to nikdy nepochopí. Prepáč, ale je to fakt. Mama to nechápe, a to je od teba o toľko mladšia.“

„Takže si tak trochu aj umelec.“

„No hej, ale nechcem to robiť profesionálne. Neviem, či som až taký dobrý – a svoje živobytie by som na to nestavil.“

„Nemal by si sa podceňovať! Nabudúce mi prines jednu z vecí, čo si nakreslil. Vieš, v mladosti som sa tomu tiež trochu venoval.“

„A teraz?“

„Na svoje záľuby už dávno nemám čas a v posledných rokoch mi chýba i záujem. Voľné chvíle trávim najmä s rodinou – ostatne, snažím sa byť dobrým otcom, a to pri takých malých deťoch dá veľa práce.“

„Aké sú moje sestry? Myslím nevlastné.“

„Gizem je na svoj vek veľmi bystrá. V škole dostáva len tie najlepšie známky a je členom školského vedeckého klubu. To Şebnem... Nuž, ona nie je študijný typ. Má skôr chlapčenské zvyky a záľuby, ak mi rozumieš. Meryem je normálne dieťa, nemyslím, že by niečím vynikala. A čo tvoje vlastné sestry? Z Nazan už tiež bude mladá dáma...“

Selim sa pousmial. „To bude nadlho... Ale skúsim to nejako zhrnúť alebo tak.“