Domov
sa vrátil okolo štvrtej poobede, a ešte než vstúpil do dverí,
očakával pohromu. Nazan si toto určite nenechá pre seba... Na
jeho prekvapenie ho však matka privítala pomerne apaticky – o
otcovej fotke určite nič nevedela. Fajčila na balkóne a čítala
akýsi román z červenej knižnice, ako to zvykla robiť, keď mala
voľno. Nazan bola doma, vraj sa učila, tak Selim zaklopal na dvere
jej izby a otvoril. „Neruším?“
V
ruke mala telefón a s osobou na druhej strane sa hádala, spor však
kvôli bratovi zjavne nemienila prerušiť. „Odpáľ.“
„Že
sa učíš...“
„Tak
prečo ma potom vyrušuješ?!“
„Neboj,
nebude to nadlho. Ty si nepovedala mame o otcovej fotke?!“
„Nie
som blbá – ešte by sme sa odsťahovali či čo. Neznamená to, že
chcem, aby si za ním ďalej chodil, ty kretén.“ V telefóne sa
ozval chlapčenský hlas; Nazan doň zajačala. „Tak mu povedz, že
chcem svoje prachy!“ Obrátila sa na brata. „Sorry, ale mám tu
veľmi súrnu obchodnú záležitosť, takže...“
„Ty
obchoduješ?! S čím, dofrasa?!“
„S
ničím, nestaraj sa. Kde si bol?!“
„Von
s kamošmi, nie?! Veď som ti to povedal, už keď som odchádzal.“
„Prisaháš?!
Lebo mne sa nezdá.“
„Neveríš
mi?!“
„Ani
nos medzi očami, Selim. Odkiaľ máš otcovu fotku a na čo ti je?!“
Hneď potom sa musela vrátiť k telefónu. „Už na vaše nezmysly
nemám nervy! Vybavím si to s vami potom.“
„No,
keď ho už nikdy neuvidím naživo... Chcel som vedieť, či sa
naňho podobáme. A tú fotku mi dal on sám a vytlačila mi ju
kamoška.“
„Takže
si s ním v kontakte.“
„Už
nie. Poslal mi ju na vraj na pamiatku, ale asi ma chcel aj
zmanipulovať, aby som sa s ním stretol mame za chrbtom. Vraj ma
bude čakať pred palácom Dolmabahçe v piatok, ale tam som, ako
vieš, nešiel. Ja som mu poslal svoju, lebo mi ho bolo ľúto.“
Nazan
zdvihla obočie. „Kecáš. Kedy si ty urobil niečo len preto, že
ti to mama povedala?!“
„No
teraz.“
„Selim,
ja ťa poznám. Myslím, že ma môžeš takto oblbovať?!“
Selim
sa uškrnul. „Mysli si, čo chceš, mne je to fuk. Máš problémy
s prachmi?“
„Vieš
ako vždy na jar robíme s Merve ten bazár?“
„Jasné
že viem, veď som tam minulý rok aj bol.“
„Sranda,
nevidela som ťa. No, to je fuk. Ide o to, že toho roku som nevedela
nájsť dosť vecí, čo by som mohla predať, tak som sa rozhodla,
aj keď nie rada, predať svoje cédečká Tarkana. Cálovala som za
ne dosť veľa, a Tevfik ich strašne chcel, tak sa rozhodol ich
zobrať na sekeru, s tým, že do týždňa mi zaplatí. Už prešli
dva týždne a ja toho mám fakt dosť.“
„Fakt
na ne nikto iný nemal? Ako, musela si ich dať na sekeru?“
„Ja
neviem, ale bazár už za pol hodiny končil a ja som sa nechala
oblbnúť jeho pekným kukučom. Navyše sľúbil, že za týždeň
mi dá prachy. Keby som mala normálneho bráchu, čo to dokáže,
tak by ho mohol zmlátiť, ale ty... Keď mu volám, zdvíha jeho
starší brácho a tvrdí, že Tevfik nie je doma.“ odfrkla si
opovržlivo. „No, asi s tým budem musieť ísť na políciu. A to
bude strašné otrava, hlavne keď nemáme ani žiadne doklady o tom,
že to kúpil, len zdrap papiera z bazáru, kde sme zapisovali
všetkých, čo brali na dlh.“
Selim
zaprskal. „To ste spravili viac takých „obchodov“?! Vy ste
trúby!“
Nazan
schmatla vankúš a zúrivo ním brata švacla. „Ja ti dám také
trúby! Robíme to tretí rok a Tevfik je prvý magor, ktorý nám
nezaplatil!“
„Okej,
okej, upokoj sa, dobre?! Nemusíte to ťahať pred polišov. Keby od
neho tie cédečká niekto kúpil, a Tevfik by ti potom dal tie
prachy...“
Nazan
zažiarili oči. „To by si pre mňa urobil?!“
„Koľko
tie cédečká stoja?“
Nazan
mu to povedala.
Bolo
to... Príliš veľa. Musel by minúť všetky úspory... Ibaže
by... „Otec by nám mohol pomôcť.“
Nazan
zovrela pery. „To radšej zomriem.“
„Sorry,
ale ja toľko proste nemám! Teda, mám, vlastne je to všetko, čo
mám... A násilím od Tevfika nič nedostanem, ani prachy, ani
cédečká.“
„Tak
sa neponúkaj, že vyriešiš moje problémy, keď ich nakoniec
vyriešiť nemôžeš! Magor.“ zasyčala Nazan.
„No
tak dobre, zacálujem ti tie cédečká.“ povzdychol si Selim. „Ja
len... Och, zabudni na to. Na to, aby si to pochopila, si príliš
veľká mamina pätolízačka.“
„A
ty si zase hrozný hajzel. Nevieš mi ani pomôcť bez toho, aby si
ma neurážal.“
„A
ty áno? Ako, nie je urážanie sa niečo, čo súrodenci proste
robia?! Okrem toho, chcel som povedať... Ale nechaj tak.“
„Zase
dačo o otcovi?! Tak to si môžeš strčiť vieškam!“
„Pozri,
Nazan, ja tie cédečká odkúpiť vôbec nemusím, jasné?! Ako, čo
by som s nimi robil?!“ Zhlboka sa nadýchol. „Ale vieš čo?
Možno keby...“
„Aké
keby?! Nechcel si pred chvíľou pomôcť ségre?!“
„Ale
štveš ma, Nazan, tak sa mi do toho už moc nechce.“ Keď naňho
vrhla obviňujúci pohľad, prešiel do defenzívy. „Prepáč, ale
sú to všetky moje prachy! Tým myslím... Mohla by si aj ty urobiť
niečo pre mňa.“
„A
to je čo?!“
„Stretni
sa s tatkom.“
Znovu
ho švacla vankúšom. „Trhni si nohou!“
„Chce
ťa vidieť, Nazan! Vieš, povedal som mu o tebe. Že sa podobáš
naňho. Že sa skvele obliekaš. Že si dobrá obchodníčka. Že si
skvelá v matike – on mi na to, že to máš po ňom... A tiež má
rád Tarkana – teda, hlavne tie staršie veci od neho, ale aj tak.
Z nás všetkých by si si s ním rozumela najlepšie, a tebe je to
absolútne jedno, lebo radšej by si dovolila mame riadiť tvoj
život...“
„Ty
fakt nechápeš...“ Frustrovane zarevala. „Selim, toto nie je
žiadna maličkosť, a určite by som to neurobila len kvôli tým
blbým prachom! Je to pekný balík, ale v tomto prípade aj tak
strašne málo, ak vieš, čo tým myslím! Selim, celých šestnásť
rokov som žila bez otca...“
„Vidíš,
to je ďalšia vec – nie tak celkom. Vieš prečo? Lebo kým mu ťa
mama nezobrala, navštevoval nás tak často, ako to šlo! Nazan,
kedysi si ho volala „tatko“! A on ťa ešte stále ľúbi!“
„Tak
to je fakt smutné, ale ja za to nemôžem! Čo si pamätám, nemala
som otca, žiadneho už nepotrebujem!“
„Každý
potrebuje otca.“
„Nie,
ty ho potrebuješ! Prečo si myslíš, že my s Lalle áno?!“
„Tak
Lalle do toho neťahaj, áno?! Ona by sa s tatkom chcela stretnúť!“
„Fajn,
tak si za ním choďte vo dvojici – a dokážte mi, aký si strašný
klamár! Povedal si, že sa s ním už nechceš stretávať!“
„A
ty si zase povedala, nech si to hovorím tomu, čo nosí zvončeky.“
odsekol Selim. Už sa jej ani neobťažoval klamať, tak veľmi ho
hádka rozčertila.
„A
presne pre toto nemám žiaden dôvod veriť, že ma ozaj ľúbi, že
ma chce vidieť a vôbec všetky tie blbosti, čo sa mi snažíš
nakecať! Myslím, ty si mu o mne povedal niečo pekné?! To ti mám
akože zožrať?!“
„Ako,
nebolo pre mňa ľahké nájsť na tebe nejaké dobré vlastnosti...“
Nazan ho znova švala vankúšom. „Ale nemohol som ťa ohovárať
pred tvojim dávno strateným otcom.“
„Kecáš!
Neverím ničomu, čo mi o ňom povieš – snažíš sa ma len
dotlačiť k nemu, lebo sa staráš viac o city chlapa, o ktorom si
nedávno ani nevedel, že existuje, ako o city svojej vlastnej
sestry!“
„To
nie je pravda! On je vážne milý chlap, a možno by to bol aj dobrý
otec, ale ty mu nechceš dať šancu len preto, že mama je
sebecká...“
„Sebecká?!
Pretože sa snaží držať od toho chlapa ďalej?!“
„Tak
nech sa drží, mne je to jedno, ale ja s ním chcem tráviť čas,
lebo je to, dočerta, môj otec a ona mi nedala ani šancu ho poznať
– a nedala ju ani tebe!“
„Pozri,
ja viem, že ty si mu tú vec s milujúcim otcom zhltol aj s
navijakom, ak ma teraz nekŕmiš nejakými sprostosťami ty, ale
vôbec ťa nenapadlo, že ťa môže využiť na to dostať sa k
mame?! Ako, aj keby ťa mal naozaj rád a úprimne ťa chcel vidieť,
rovno sa ti priznal, že je stále do nej – pokojne ťa môže mať
rád AJ sa cez teba snažiť dostať k mame!“
„Nazan,
myslíš, že som úplne padnutý na hlavu?! To by som nikdy
nedovolil! Ani som mu nepovedal, kde bývame, aj keď sa ma na to
pýtal niekoľko krát! Ja viem, že sa snaží dostať k mame
– a to mu samozrejme nedovolím, keď ho mama nechce vidieť!“
Nazan
si založila ruky na prsiach a zlovestne na brata gánila. Napokon
vyhlásila. „Mama aj tak nechce, aby si za ním chodil.“
„Ale
ty sama si to povedala – mamu mám na háku. Ak že to povedala je
jediný dôvod, prečo by som niečo nemal urobiť...“
„Fajn!
Ako chceš! Asi nemám na výber! Rozlúč sa s kamošmi, sťahujeme
sa! Poviem to mame!“
Selim
sa uškrnul. „To by si nespravila.“
Nazan
rýchlo vstala z postele a položila ruku na kľučku dverí, no
potom zaváhala. Selim ten moment využil. „Myslím, že by si sa
mu fakt páčila. Ako, on je biznismen a fakt by ocenil, keby videl,
že jeho dcéra je v tomto po ňom. A chápeš, on má tú veľkú
rodinnú firmu, no a ja na také veci veľmi nie som, ale ty...“
„Nesnaž
sa ma podplatiť, ty krpatý hajzel!“ vyrútila sa naňho Nazan. „A
vôbec, čo by si o nás pomyslel, keby sme šli po jeho prachoch?!“
Selim
pokrčil plecami. „No, asi by sa s tým nakoniec zmieril, lebo
vieš, si jeho dcéra, a jasné, hrozne by ho bolelo, že s ním
nechceš tráviť čas, lebo ho tiež ľúbiš, ale aspoň by si mu
dala šancu...“
Nazan
prudko otvorila dvere a ukázala von. „Vypadni, už aj!“
Selim
ju poslúchol, no na odchode vyhlásil. „Aspoň o tom popremýšľaj,
dobre?“
-------------------------------------------------------
Selimovi
sa za odobratý mobil dostalo dostatočnej satisfakcie pri pohľade
na výraz maminej tváre, keď sa pred ich dverami objavila Nadide,
krátko po tom, čo sa tam objavil jeho kamarát Mecit, očividne
naštvaný že sa so Selimom nemôže skontaktovať normálne.
Najskôr vtedy si uvedomila, že všetko to otravné vyzváňanie pri
ich dverách tak skoro neprestane. „Budeme ti musieť kúpiť nový
mobil.“ zavrčala. „S novým číslom, samozrejme.“
Tak
či onak, to popoludnie mal stráviť s Nadide, a to bolo to jediné,
na čom v tej chvíli naozaj záležalo. Pred prechádzkou v parku sa
zastavili v miestnom nákupnom centre, kde si chceli dať čaj, no
potom si povedali, že sedieť v taký nádherný jarný deň vnútri
by bola škoda času. Miesto toho jej tam teda kúpil papierové
vrecúško s orieškami v čokoláde – jednak aby jej urobil
radosť, no tiež preto, lebo rád sledoval, ako si ich vkladá
jemnými bielymi prstíkmi medzi plné pery malých úst. Vlastne
všetko na nej v tej chvíli vyzeralo ako umelecké dielo – vlasy
na spôsob mladej kráľovnej Viktórie, dlhé žlté šaty
kontrastujúce s jej čiernymi vlasmi a bledou pokožkou, a... Keď
pohľadom skĺzol na jej prsia, začervenal sa. Všimla si to. „Si
v pohode?“
Aby
na to nemusel myslieť, prikázal si dívať sa jej zásadne do očí.
„Jasné, prečo? Len som trochu rozmýšľal.“
„Ozaj?
Nad čím?“
„O
svojom otcovi. Vlastne neviem, či by som ti o tom mal vykladať, ale
vieš, stretli sme sa...“
Tieto
jeho slová ju podivne vzrušili. „To fakt?! Tak rozprávaj! Aký
je?“
Selim
pokrčil plecami. „Taká stará škola, vlastne sám osebe trochu
nudný. Teda, je to môj otec, takže ma akože nenudil, ale ako
človek je presne taký, ako by si povedala, že päťdesiatročný
podnikateľ bude.“
„Musíš
to upresniť. Ja nemám ani páru, aký by päťdesiatročný
podnikateľ mal byť, teda ak nepočítame tých, čo som videla v
telke, a to by sme asi nemali.“
Keď
jej otca viac-menej opísal, Nadide si povzdychla. „To vlastne
neznie tak zle. Tak trochu prototyp zaslúžilého otca, ak mi
rozumieš.“
„No
hej. Vlastne to všetko znie až príliš dobre, pre chalana, ktorý
otca nikdy nepoznal. Ako, tvoj dávno stratený otec, o ktorom si v
živote nič nepočula, ťa celý ten čas chce a miluje, a nielen to
– ľúbi aj tvoju mamu...“
„A
je prachatý.“
„To
ma až tak nezaujíma – ako, myslím, že môže za to, ako dobre
si s mamou a ségrami žijeme, čo je fajn, ale mne to stačí. Aj
keď Naz asi nebude.“
Nadide
sa zamračila. „Nehovor tak o nej. Je to omnoho lepší človek,
než si myslíš.“
„Jasné,
jasné. Vlastne som myslel, že ju to začne zaujímať, až prestane
brať ohľady na mamu. Lebo teraz nechce s tatkom mať nič spoločné.
Ale neboj, dokážem ju presvedčiť, a potom...“
Nadide
vyzerala mierne znechutene. „O svojej sestre fakt nemáš vysokú
mienku, čo?“
„No,
nie, ale... Ty to asi nepochopíš, lebo nemáš súrodencov.
Normálni súrodenci, teda ak ich vzťah nie je nejako divný alebo
nezdravý, sa síce majú radi, ale trochu sa aj nenávidia. Občas
mám pocit, že to máme tak trochu od prírody... Mám takú teóriu,
že je to preto, lebo v prírode sú súrodenci konkurencia, a tiež
sa od nich treba držať ďalej, aby sa zabránilo... No, príliš
blízkym kontaktom. Ale majú polovicu tvojich génov, tak k ním
musíš cítiť aspoň niečo, aby ste sa nepozabíjali už v
detstve. Teda aspoň u ľudí. Počul som o druhu žraloka,
živorodom, čo keď samička čaká dvojčatá, tak jedno už v jej
tele zožerie to druhé... Ale to je o inom.“
„Ako
vždy, keď sa rozbehneš.“ uškrnula sa Nadide. „Je to hlúpa
teória, a za to, že som si ju musela vypočuť, ti teraz poviem tú
tvoju. Vieš, nedávno som čítala najnovšiu knihu od Orhana
Pamuka, volá sa že Červenovláska...“
„Počul
som o nej. Požičiaš mi ju niekedy?“
„Jasné,
ale prosím, neprerušuj ma. Tam sa v kuse rozpráva o Oidipovi a
Rustamovi so Suchrábom – vieš, o čom tie príbehy sú, nie?“
„Hej.
Kráľ Oidipus – chlapcovi predpovedia, že zabije otca a ožení
sa s mamou, všetci robia všetko pre to, aby sa predpoveď
nevyplnila, ale je to grécka tragédia, tak sa im to nepodarí, na
konci je všetko otrasné a všetci nešťastní. Rustam a Suchráb –
princezná či čo sa vyspí s Rustamom, lebo je slávny hrdina či
čo, a má Suchrába, ale Rustam o tom nevie, keď Suchráb vyrastie,
ich armády spolu bojujú a Rustam Suchrába zabije, lebo Tragédia.
Na čo narážaš?“
„Lebo
tie príbehy majú v princípe pramálo spoločné, teda okrem toho,
čo by všetkým tým tragédiám zabránilo. Vieš, čo to je?“
„Hm?“
„Keby
sa otec priznal k synovi. Oidipus zabil Laiosa, lebo si myslel, že
je to nejaký náhodný houmlesák na ceste. Teda, z dnešného
pohľadu by asi bolo zlé zabiť aj náhodného houmlesáka, ale nie
až tak, ako otcovražda. A Rustám... No, to ti ani nemusím
hovoriť. Rustám je prakticky každý otec na svete, čo na decko
neplatí výživné, vôbec ho nenavštevuje a na háku má aj jeho
matku, lebo s tou ženskou sa stretli tak raz v živote, a to
skončilo tak, že ju nabúchal, takže sa snaží na to zabudnúť.
Hlavne príbeh Rustáma a Suchrába má, myslím, takú pointu, lebo
inak neviem, o čom inom to môže byť.“
„Nemyslím,
že je o niečom. Pokiaľ viem, Šáhnamme je tak trochu staroperzská
telenovela, nie? Teda... Autori to asi tak nemysleli, ale vlastne máš
pravdu. A je to vlastne aj trochu hlboké, chápeš? Keď sa otec
neprizná k decku, tak sa stane nejaké nešťastie.“
„Aspoň
metaforicky.“ premýšľala Nadide, očividne šťastná, že naňho
urobila dojem (hoci Selim mal pocit, že skôr než na vlastnú
múdrosť, ktorou si najskôr bola príliš istá, aby jeho názor
niečo znamenal, bola pyšná na jeho chápavosť). „Všetko je to
vlastne varovanie otcom, aby neopúšťali rodiny. Možno to neskončí
vraždou alebo čo, ale môžu sa stať iné nešťastia. Napokon,
keď ho opustí, vlastné dieťa preňho bude cudzincom...“
Selim
obdivne zapískal. „Skvelá myšlienka. A čo decká, ktoré
vlastných otcov odmietajú? Čo s nimi?“
„Myslíš
Naz? Ja neviem. Myslím, že o takých sa v Šáhnamme asi nepíše.
Aj keď musím priznať, že tá vec je milión strán dlhá, tak som
ju samozrejme nečítala celú.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára