Deti starej Hümaşah (1/4)

Tak ako každé popoludnie si Selim oprel barlu do kúta, dokríval na jednej zdravej a jednej pokrivenej nohe k pultu a pozdravil prvého zákazníka dňa. Bola to akási starenka, ktorú nepoznal.

„Chlapče, niekoho mi pripomínaš... Nie si ty synom tej slečny Küçükoğluovej?“

„Áno, pani.“ Nablokoval balíček zápaliek, potom do pokladne naťukal znásobenie sumy desiatimi. „Poznáte ju?“

„Och, kto ju tu nepozná?! Tá čo má tri deti a fajčí ako komín. Niekedy rozmýšľam, kde ich nabrala.“

„Verte mi, nikto by to nevedel radšej než ja.“ poznamenal Selim sucho. Zachytil pohľad dámy za starenkou, pôvabnej pani Nazarianovej. Vraj je to lekárka. Gynekologička – Lalle za ňou nedávno bola. Trochu chudá na jeho vkus; ale to je jedno, vraj je to dáma s maniermi a tak, osemnásťročného kripla ako on by aj tak nechcela.

„No, ale hádam vieš, odkiaľ berie všetky tie peniaze, nie? Nielenže živí tri deti, ale ju stále vidieť v tých značkových handrách...“

Áno, drahé oblečenie bolo tak trochu slabosťou jeho matky, napokon, na svojom vzhľade si vždy veľmi zakladala, ale zase to nepreháňa. Veď všetci máme takú maličkosť, na ktorú z času na čas minieme peniaze, aj keď by sme to bez nej prežili, len preto, že nám to robí radosť. Koniec koncov, nebyť dievčat a sladkého, ani by tu nepracoval. „Má dobrú prácu.“

„No ale až takú dobrú?! Veď je predavačka v obchode s handrami...“

„Je to veľmi dobrý obchod, teta. A ona je v ňom vedúca.“ Nablokoval balíček cestovín a snažil sa myslieť na príjemné veci. Pohľad na doktorku Nazarianovú mu v tom značne pomohol.

„Len hovorím – človek pri tom začne myslieť na všelijaké veci.“

Akoby nebolo absolútne jedno, čo si táto jedna babka myslí o ich rodine! Ale vedel, že dotyčná náhodná starenka nie je sama. Tieto otázky sa v duchu pýtalo mnoho ľudí – niekedy aj Selim sám. Najhoršie na tom bolo, že odpovedať na ne vedela len jeho matka, a tá to zanovito odmietala. Kto je jeho otec? Nikto dôležitý; opustil ich pred rokmi, ona nevie, ako ho nájsť, a vôbec, pri svojom životnom štýle (nech už to znamená čokoľvek) už bude najskôr voňať fialky odspodu. A čo otec jeho mladších sestier? Nejaký náhodný blbec, najskôr ani nevie, že existujú. Opustil ju hneď po ich počatí a hľadať ho by bola strata času, lebo naňho nemá vôbec žiadny kontakt. A na čo vôbec potrebujú otca?! Vari sa o nich dobre nestará?! Nedáva im snáď svoju materinskú lásku?! Nestačia im ona a teta Nell?! Tým sa každá podobná diskusia končila.

Selim sa rozhodol o tom teraz nepremýšľať – napokon, pre doktorku Nazarianovú si rezervoval svoj najkrajší úsmev, nesmie si ho pokaziť tým, že sa nechá rozptyľovať podobnými myšlienkami. A podobné veci ostatne nepočul prvý raz.

------------------------------------------------------

Pohár Selimovej trpezlivosti pretiekol o pár mesiacov, keď s mamou podávali prihlášky na vysokú školu. Nemohol si pomôcť a musel sa, keď sa mama nedívala, pozrieť na svoj rodný list (od čoho ona s opovržlivým nezáujmom odrádzala). Na svoje nesmierne prekvapenie v kolónke „otec“ nenašiel „neznámy“. Rýchlo zakryl príslušnú časť rodného listu a tváril sa, že nič nevidel.

Mehmet Giritoğlu... Mehmet Giritoğlu... Opakoval si Selim, keď listoval istanbulskými telefónnymi zoznammi. Mal by si to niekde zapísať. Veď v Istanbule nepochybne žije mnoho mužov s týmto menom a dnes ich všetkých neprejde.

Keď napokon našiel, čo hľadal, zopakoval každému Mehmetovi Giritoğluovi do telefónu tie isté slová. „Haló, Mehmet efendi? Volám vám v mene Hümaşah hanim.“ Jeho matka mala naozaj neobvyklé krstné meno; Selim pochyboval, či v Turecku vôbec žije nejaká ďalšia Hümaşah, a ak aj áno, takých žien nebude veľa. To meno často nachádzal v historických knihách, ale v modernej dobe? Navyše, už to boli takmer dve dekády, odkedy Mehmet Giritoğlu povolil jeho mame označiť ho za otca, alebo si jeho matka toto označenie vysúdila; matkino neobvyklé meno by mu ale malo čosi hovoriť, nech už by na ňu za posledné roky myslel akokoľvek málo. Pravda, bolo možné, že jeho otec nežije v Istanbule, ale človek niekde začať musí.

Každé popoludnie sa zavrel do svojej izby a vytáčal čísla, ktoré našiel v zozname, no väčšina tých mužov bola jednoducho zmätená. Považovali to za hlúpy žart – o to viac, že hlas v telefóne znel veľmi mlado, a bolo jasné, že ani jeden z nich nie je tým, ktorého Selim hľadá. Po pár dňoch sa naňho ale usmialo šťastie.

Muž v telefóne mal hlboký, zamatový hlas. „Hümaşah? Vy poznáte Hümaşah hanim?!“

„Som jej syn, tak by som mal.“

V telefóne nastalo ticho. „Chlapče... Ako sa voláš?“ spýtal sa Mehmet efendi napokon.

„Selim Küçükoğlu, prečo? Je to dôležité?“

„Áno, je! A aký si starý?!“ Hlas v telefóne ťažko zakrýval svoje vzrušenie.

„Mám osemnásť, v marci budem mať devätnásť...“

„Si to ty! Och, chlapče, už to bolo tak dlho... Pamätáš si ma?“

„Váš hlas sa mi zdá povedomý. Stretli sme sa niekedy?“

„Netrávil som s tebou mnoho času, no raz za pár mesiacov som vás zvykol navštíviť. Naposledy si mal šesť rokov...“

„Tak to si nebudem pamätať. Je to divné, ale ja si nepamätám nič z prvých rokov svojho života. Normálne mám dobrú pamäť, ale keď ide o časy, keď som bol predškolák...“

Hlas v telefóne sa triasol. „A tvoja mama sa s tebou o mne nerozprávala? O tom, že si môj syn?“

Selim už nedokázal ovládnuť svoje city. „Pane... Oci...“ Do očí mu vyhŕkli slzy. „Nie, nerozprávala.“

V telefóne nastalo ticho. Selim usúdil, že Mehmet efendi zdieľa jeho rozpaky, alebo sa snaží udržať svoje city na uzde. V každom prípade, Selimovi bolo jasné, že len málo ľudí sa v takýchto prípadoch rozhovorí pred ním. „Iste chápete... Chápeš, že mám mnoho, nuž, otázok.“

„Samozrejme, chlapče, ale najskôr mi ty povedz, kde bývate.“

Selim zaváhal. Napokon, ostražitosti nikdy nie je dosť, a ak ho život a kriminálky niečo naučili, je to, že niet podozrivejšej otázky. „Hovoril si, že si nás s mamou navštevoval.“ Len, čo to vyslovil, cítil sa ako idiot. Jeho otec totiž mal dobrý dôvod nevedieť, kde bývajú.

„Vo vašom starom dome, áno.“

Do ktorého sa odsťahovali, keď sa narodila Lalle. Toľko mu mama povedala. „Dobre teda... A čo vy? Kde bývate vy?“

„Vo Fatihu, na brehu Bosporu. Bol by som rád, keby si nás tam niekedy navštívil.“

„To by som rád, keď budem mať za sebou skúšky a tak.“ Čo sa ho spýtať? Na otázku „prečo ti mama nepovedala, kam sme sa odsťahovali“, by nemusel odpovedať pravdivo. „Dočerta, veď o tebe nič neviem! Kde pracuješ, či si ženatý, ako ste sa s mamou spoznali, prečo už nie ste spolu...“

„Rád zodpovedám všetky tvoje otázky, len sa spýtaj!“

„Tak, uch... Proste mi povedz niečo o sebe. Lebo o mne sa toho nedá veľa povedať. Študujem na strednej, pracujem v obchode, mám dve mladšie sestry, žijem s nimi a s mamou...“

„Tvoja mama sa nikdy nevydala?“

„Nie, aj keď mala nejakých frajerov. Posledného pred pol rokom. Ani s jedným jej to nevydržalo, neviem prečo.“

„Ja som ženatý a mám tri dcéry... Teda, so svojou ženou.“ Na chvíľu sa odmlčal – ako sa ukázalo, premýšľal. „Selim, mal by si niečo vedieť.“

„Čo, máš aj iné nemanželské decká?“

„Tvoje mladšie sestry sa volajú Nazan a Lalle, nemám pravdu?“

„No. Aj ich si zvykol vídať, keď boli maličké?“

„Áno – sú to, napokon, moje deti...“

Selimovi vypadol z rúk mobil. Po pár hlbokých nádychoch a výdychoch ho zdvihol a vyhlásil. „Tak teraz mi určite klameš.“

„Ak klamem ja, tak aj ich rodné listy. Selim, chlapče, môj vzťah s tvojou matkou bol dlhý a zložitý...“

„Vôbec sa na mňa nepodobajú...“ Na druhej strane, ľudia vraveli, že je celá mama, nie? Možno sa dievčatá jednoducho podali na otca, alebo na niektorého o vzialenejších príbuzných.

„Nuž, to sa stáva. Ani moje dcéry sa nepodobajú jedna na druhú... Myslím, dcéry, ktoré mám so svojou ženou.“

„Ozaj, ako sa volajú?“ Selima zmienka o mladších sestrách vzrušila a prúd jeho otázok sa už nedal zastaviť. Nasledujúce dve hodiny Mehmet efendi strávil unaveným odpovedaním svojmu znovunájdenému synovi.

Selim bol ohľadom všetkých informácií skeptický, ale aj tak sa pýtal, pretože ak existujú aj iné zdroje, bude si to môcť overiť, a ak neexistujú... Kde inde to všetko zistiť? Mehmet Giritoğlu bol šéfom Sultan Reşimleriler, spoločnosti na výrobu džemov, džúsov a iných ovocných produktov. Bol ženatý s Rabiou, dcérou váženej rodiny z Libanonu a otcom (minimálne) dvanásťročnej Gizem, desaťročnej Şebnem a päťročnej Meryem. Čo sa rodičov a súrodencov týka, jeho otec zomrel už dávno, kým jeho matka trpela posledných pár rokov na Alzheimerovu chorobu a žila v ústave. Starší brat Ahmet už dávno zomrel, zanechajúc po sebe veľkú rodinu a početných ľavobočkov, kým mladší Süleyman sa nikdy neoženil ani nemal deti. Mehmet efendi sám mal údajne päťdesiatosem rokov a po ničom netúžil väčšmi ako po pokojnom živote, ktorý však preňho nebol dosiahnuteľný kvôli náročnej práci, malým deťom a manželkinej prudkej povahe. Náhle objavenie dávno stratených detí ho však potešilo aj napriek problémom, ktoré iste spôsobí v jeho rodine. No a keď sa so Selimom napokon lúčil, údajne kvôli bolesti hlavy, povedal mu. „A povedz svojej mame, že ju stále ľúbim.“

-----------------------------------------------------------

V sobotu večer zvykli pozerať Filintu, s výnimkou Lalle, ktorá sa zavrela v izbe a čítala si. Počas reklamy Selim povedal mame len tak mimochodom, akoby pre ňu tieto slová veľa neznamenali. „Mehmet Giritoğlu ťa pozdravuje. Stále ťa miluje, hovorí.“

Hümaşahina tvár očervenela od hnevu. Snažila si udržať v hlase pokoj, no veľmi sa jej to nepodarilo. „Nikoho takého nepoznám.“

„Takže môj rodný list je podvod?“

Jeho matka vybuchla. „Rodný list je jedna vec, ale prečo si ho kontaktoval?! Prinesie nám len problémy!“

„Lebo je to môj otec! Čo je na tom čudné, keď chce chlapec poznať svojho otca!“

„Celý život si nemal otca, a ubudlo z teba?! Je ti s nami snáď zle?!“

„Nie, ale je to môj otec! Mami, aj ty musíš chápať... Bože, veď je to absurdné! Kto by nechcel poznať svojho otca?! Nepoviem, keby ma nechcel...“

„A ako vieš, že ťa chce?! Lebo ti to povedal?! Tak potom klame! Vieš ty vôbec, kto to je?!“

„Čo tým myslíš?“

„Šéf veľkej korporácie! Vážený muž! Keby sa ľudia dozvedeli, že ste na svete, spôsobili by ste mu len problémy! Nemá dôvod sa tešiť z toho, že o ňom vieš, chce sa len dostať späť ku mne!“

„Ako niečo také môžeš vedieť?! Ty si tam nebola, nepočula si ho...“

„Poznala som ho sedem rokov a mám s ním tri deti, hádam viem, čo je zač!“

Ozvala sa Nazan. „Chceš tým povedať...“ zatiahla neveriacky.

Hümaşah zovrela pery. „Áno, všetci traja máte jedného otca! Vďakabohu za to, lebo zaoberať sa druhým takým magorom naozaj nepotrebujem!“

Selim vycítil svoju šancu. Nazan bola matkin miláčik a dostala od nej prakticky všetko, čo chcela; a ak by chcela otca, mala by ho. „Och, Naz, mala si ho počuť! Nevidel nás celé roky, vieš si predstaviť, aký nadšený bol, keď počul, že som nažive a volám mu?! Bolo to fakt smutné, predstaviť si, že nemôže ani vidieť vlastné deti a tak...“

„Bože, Selim, buď ticho!“ zakričala jeho matka.

„Myslím, že by na teba bol veľmi pyšný.“ pokračoval Selim, ignorujúc matku.

„Nie, to si nemyslíš. Som podľa teba sprostá či čo?!“ vyplazila jazyk Nazan.

Selim na ňu vyplazil jazyk späť. „Tak mu zavolaj sama a pokecaj si s ním, keď si taká múdra!“

„Prestaňte sa hádať!“ zrevala Hümaşah. „Selim, už mu nikdy nevolaj, rozumieš?! Ani nevieš, aké problémy nám môžeš spôsobiť!“

„Ozaj, aké?“

„Nie je to samozrejmé?! Médiá. Jeho snobskí priatelia. A jeho žena, bože, tá hysterická mrcha...!“

„Ale je to náš otec! Nazan, prosím ťa, povedz niečo! Toto nám predsa nemôže urobiť!“

Nazan sa zamračila. „Selim, ja... Toho chlapa absolútne nepoznám. Práve som sa dozvedela, že existuje, nemôžeš čakať, že ma zrazu začne zaujímať. A mama má pravdu, prežili sme bez neho, tak čo?!“

„Naz, ani on ťa nepozná, ale miluje ťa, pretože je to tvoj otec a...“

„Tak to by stačilo!“ prerušila ho jeho matka. „Selim, daj mi svoj mobil!“

Prevŕtala ho pohľadom, ktorému sa neodvážil odporovať.

Po tom, čo si od neho vzala mobil, vyhlásila. „A nevrátim ti ho, kým sa tých hlúpych nápadov nevzdáš! Teraz choďte povedať Lalle, že sa sťahujeme.“

„To nie!“ vykríkla Nazan. „To mám chodiť do novej školy, plnej cudzích ľudí, ďaleko od kamošiek len preto, lebo Selim je kretén?!“

„Selim, povedal si Mehmetovi, kde bývame?!“

Selima táto otázka urazila. „Nie som debil. Čo keby si nás pred ním skrývala, pretože je to tyran alebo čo?“

„Aspoňže to! Sťahovať sa teda nemusíme, ak mu už nikdy nezavoláš a nebudeš odpovedať na jeho telefonáty. Určite kvôli tebe znova nadobudol nádej, že nás dokáže nájsť. To sa mu nesmie podariť, rozumieš?!“

„Prečo naňho rovno nezavoláš políciu, keď sa ho tak bojíš?“ frfľal Selim.

„Lebo nič nespáchal, ty trúba! Je to idiot, a k tomu neskutočne otravný, ale nikdy by mi neublížil!“

„Tak v čom je problém?! Že na seba upútame pozornosť?! Ako keby si o nás už aj tak všetci nešuškali!“

„Tak dosť! O tomto nediskutujeme! S Mehmetom Giritoğluom už viac hovoriť nebudeš, a zabudni, že ste sa niekedy rozprávali!“

Selim rozčúlene vstal z kresla a dokríval do svojej izby. Matku o svojej pravde nepresvedčí; ostatne, kedy sa mu to vôbec podarilo? Keď sa trochu upokojil, uvedomil si, že existuje mnoho iných spôsobov, akými by mohol dosiahnuť svoje.

O pár minút za ním zašla Lalle. „Potrebujem pomôcť s matikou.“

„Kecáš. Ty s matikou nikdy...“

Lalle si priložila ukazovák na ústa.

„Čo sa deje?“

Lalle sa k nemu ticho prikradla a pošepkala mu do ucha. „Počula som vás.“

„Vážne?“

„A ty sa čuduješ? Jačali ste ako besní.“

„Prepáč. Takže si počula, čo som povedal o našom otcovi?“

Rozpačito prikývla.

„Aha. Chceš sa rozprávať o tom?“

„Hej. Čo ti povedal?“

„Že mu veľmi chýbame. Keď som Nazan povedal, že sa skoro rozplakal, nekecal som.“

„Takže náš stratený otec nás len tak neopustil.“

„Hej.“

„A je to pracháč. A miluje našu matku.“

„Kam tým mieriš?“

„Znie to príliš dobre.“ V Lallinom hlase znela pozoruhodná nádej.

„Myslíš, že by nám mama o tom klamala? Očividne toho chlapa neznáša.“

„Ale... Ale musí byť nejaký dôvod, prečo nám tak strašne bráni sa s ním stretnúť!“ Nebola len nedôverčivá. Ona sa naozaj bála, že v tom všetkom bude nejaký háčik.

„Veď nám to povedala, nie? Teda, nie že by ma niečo z toho zastavilo. Ale vieš. Trochu ju chápem.“ Zastrčil jej prameň vlasov za ucho. „Pozri, ak v tom aj je niečo viac, zistím to, prisahám. Ale nemôžem to všetko len tak ignorovať, keď máme tri ďalšie mladšie sestry, o ktorých sme ani nevedeli!“

Lalle zhíkla. „To fakt?!“

Selim sa usmial. „Chcela by si sa s nimi stretnúť?“

Rozpačito zažmurkala. „No... Ale ty to nedokážeš zariadiť... Vieš, nechcem sa tešiť na niečo, čo sa nakoniec ani nestane.“

„Toho sa rozhodne báť nemusíš. Na niečo prídem.“

„A... Čo na to všetko Nazan?“

„Na otca kašle, radšej by sa podlizovala mame.“

„Typické.“

„Nemusíme si ju všímať, Lalle. Všetko vieme zariadiť sami.“

„Ozaj? A to už ako?“

„Počkaj a uvidíš.“