Poobede
cestou do práce sa pozrel do peňaženky. Nedúfal, že tam bude
dosť peňazí na nový mobil, ale aj tak bol trochu sklamaný, keď
mu to faktické overenie potvrdilo.
O
pár hodín prišla do obchodu Nadide, spolužiačka. Trochu sa
priatelili a Selim mal pocit, že po ňom ide, ale nebol si tým
celkom istý – na to mala vo zvyku príliš často skrývať svoje
city. „Už ti nebudem môcť volať.“ povedal jej, keď prišla
ku pokladni.
„Fakt?
Prečo?“
„Mama
mi vzala mobil.“
„Tak
to len vyvoláva ďalšie otázky. Napríklad, a prepáč že sa
opakujem, dofrasa prečo?!“
Naklonil
sa k nej tak blízko, ako len mohol. „To je tajné.“
Zdvihla
obočie. „Tajné?! Tým chceš povedať, že si to posral tak
veľmi, že o tom ani nechceš hovoriť?“
Uškrnul
sa. „Nie, to tým nechcem povedať. Vlastne tým myslím, že o tom
nebudem hovoriť, kým nebudeme sami.“
„To
je nejaký hlúpy trik?!“
„Len
na ochranu pred všetečnými babičkami.“ odsekol jej. „Veď ma
poznáš, nikdy by som... No, ak by si nechcela...“
„No,
tak dobre ťa zase nepoznám. Nakoniec, takí chlapci majú vo zvyku,
nuž, dobre skrývať svoje neresti.“
Neresti,
bože môj, to je taká hipsterka... Ale ostatne, to, že to je
osobnosť, nie je zlá vec. A čo by človek čakal od dievčaťa,
ktoré sa oblieka do košeľových šiat a nosí vlasy ako mladučká
kráľovná Viktória? „To je fakt. Ale teraz po tebe nejdem,
čestné. Ani to nepovažujem za rande. Len to chcem povedať niekomu
blízkemu.“
„Máš
kopec kamošov, prečo nejdeš za nimi? A čo tvoje ségry?“
„Tie
to už vedia. A moji kamoši sú super, ale môžu to zmieniť pred
svojimi famíliami. U teba niečo také nehrozí. Navyše, toto
dokážeš pochopiť len ty.“
„Čo
také?“
Naklonil
sa k nej a pošepkal jej do ucha. „Aké je to nemať otca a potom
ho nájsť.“
Zdvihla
obočie. „Ty si zo mňa uťahuješ.“
„Teraz
ti o tom nemôžem povedať nič viac, lebo to môže niekto počuť
a o našej rodine sa už šíri dosť nezmyslov. Uvidíme sa zajtra
po škole v Macitovej pudingárni.“
„Veď
tam je stále kopec ľudí!“
„Áno,
a strašný hurhaj. Nepočuješ, čo hovorí človek meter od teba.“
Veľavýznamne zdvihol obočie.
„Aha.
No, dobre teda. Maj sa.“
Zaplatila,
zobrala si tašky a rozlúčila sa s ním vzdušným bozkom. Nie také
dobré, ako keby ho dostal na pery, ale aj tak. Selim sa uškrnul. Ak
si mama myslela, že ho zastaví...
------------------------------------------------------
U
Macita bola najrušnejšia časť dňa okolo piatej, keď sa ľudia
vracali z práce. Celé miesto malo takú príjemnú retro atmosféru,
akoby bolo sotva mladšie ako republika, priťahujúc množstvo
Európanov, ktorí v ich štvrti žili. Tam Selim Nadide všetko
vysvetlil.
„Zacálujem
za nás oboch a ešte ti pridám, keď mi požičiaš mobil na jeden
telefonát.“ povedal jej, keď si bol istý, že situácií
rozumie.
Uškrnula
sa. „Ako dlho plánuješ kecať?!“
„Ani
zďaleka nie tak dlho ako obyčajne.“ povedal so šibalským
žmurknutím. „Našťastie som si opísal tatkovo číslo zo
zoznamu.“ Vytiahol z vrecka papierik, na ktorom ho mal napísané.
Podala
mu teda svoj mobil a on ho použil. „Oci? To som ja. Mama mi vzala
mobil, tak som si musel požičať kamoškin.“
„Nuž,
mohol som tušiť, že niečo také urobí. Keď mi včera volala,
znela dosť zúrivo.“
„Ona
ti včera volala?!“
„Vraj
nech vás už neobťažujem.“
„Aha.
No, mňa rozhodne neobťažuješ. Ako, spýtal by som sa, čo to s
ňou je, ale to je teraz fuk. Volám z požičaného mobilu, tak sa
nemôžeme rozkecávať, mali by sme prejsť k veci. Kde bývaš?“
„Myslíš
presnú adresu?“
„No.
Chcel by som ísť za tebou, keď ti už nemôžem volať. Žijeme v
Istanbule, tak do Fatihu mi stačí sadnúť na vlak.“
„To
by som ti neradil. Veď nežijem sám; tvoj príchod by upútal
pozornosť ľudí, ktorí by o tebe nemali vedieť.“
„Myslíš
tvoju ženu? No dobre, ale kde sa stretneme? Myslím... Chceš sa so
mnou stretnúť, nie?“
„Prirodzene.“
vyhlásil jeho otec, akoby urazený, že niečo také samozrejmé
spochybňuje.
„Tak
teda kde?“
„Nuž...
V ktorom okrese bývate?“
„To
je jedno. Mám dosť peňazí, fakt by som mohol ísť hocikde.“
„Dobre
teda. Čo park Gülhane?“
„Ako
ťa spoznám?“
„Nahnevá
sa tvoja kamarátka, ak jej do mobilu pošlem svoju fotku?“
Spýtal
sa Nadide; súhlasila.
„A
máš doma počítač? Vieš si tú fotografiu vytlačiť?“
Keď
sa na to spýtal Nadide, ona povedala. „Svoj mobil ti domov nedám.
Vytlačím ti tú blbú fotku u seba a potom ti ju donesiem do
školy.“
„No
keď myslíš.“ Vrátil sa k otcovi. „Okej, myslím, že to
pôjde. Tak kedy?“
Keď
zložil, Nadide sa naňho zvedavo dívala. „Tak? Ako?“
„Budem
sa musieť za ním trepať do Fatihu. Ale je to môj otec, tak čo
už.“
„Nemohli
ste si dohodnúť stetnutie niekde bližšie k vášmu domu?!“
„Nie,
lebo potom by vedel, v ktorom okrese bývame, našiel by jedinú
Hümaşah, čo tam žije, a zašiel by za nami. Mama by sa pomiatla.“
„No
a čo? Čo by sa stalo, keby aj?“
„Vykopla
by ma z domu.“
„Vlastného
syna?!“
„Ty
nevieš, aká bola vytočená, keď som jej povedal, že som tatkovi
vôbec zavolal! Chcela sa hneď sťahovať, len aby nás nenašiel.“
„Myslíš,
že je to nejaký šialený stalker?“
„No,
podľa toho, ako o ňom hovorila mama, je celkom neškodný.
Nevyzerala, že sa ho bojí, len že je naňho strašne naštvaná,
tak veľmi, že ho chce držať ďalej aj od vlastných detí.“
„Čo
myslíš, že jej urobil?“
„Ja
viem?“
Chvíľu
pili sladkú bozu, keď sa ona ozvala. „Chceš niečo vedieť?
Závidím ti.“
„Vážne?
Potom sorry, že som ťa do toho namočil...“
„Nie,
to je v pohode, ja len... Ja svojho otca nikdy nenájdem.“
„Ako
si tým môžeš byť istá?“
„Lebo
ho hľadá aj polícia a ak ho doteraz nenašli oni...“
Jediné,
čo sa o Nadidinom otcovi všeobecne vedelo (a čo vedel i Selim)
bolo, že nebol s jej matkou ženatý a že istý čas na ňu platil
alimenty, ale potom prestal (na čo sa jej mama hlasno sťažovala,
pretože pracovala ako krajčírka, a tak pre ňu nebolo ľahké sama
živiť dieťa). Selim zatajil dych. Koľkým ľuďom sa s týmto
zverila? „Fakt? Čo urobil?“
„Obchodoval
s drogami. Neviem, či to bol nejaký boss alebo obyčajný pouličný
díler, proste sa živil takto. Mame platil, kým naňho neprišli a
nemusel zdrhnúť z Turecka. Odvtedy sme o ňom nepočuli.“
„Pamätáš
sa naňho?“
„No
hej, ale aj predtým, než zdrhol, za nami chodil len na sviatky, a
aj to skôr za mamou než za mnou. Myslím, že sa nikdy sa naozaj
nestal otcom, vieš, tak vnútorne... Ale s mamou sa ľúbili, tým
som si istá.“
„A
preto za ňou chodil tak málo?“
„Je
to... Komplikované. Bola to zložitá povaha, a keď sa nadobro
vyparil, mala som osem. Jasné, že som ho nepochopila.“
„To
je fakt... Och, ani neviem. Smutné? Veľmi ľutuješ, že nemáš
otca?“
„Práve
preto som to povedala práve tebe. Lebo len ty to chápeš, teda
aspoň trochu. Ty tiež nemáš otca, čo si pamätáš. Nejde o to,
že by ti chýbal, lebo si ho ľúbil alebo čo. Chýba ti, lebo
akosi inštinktívne cítiš, že by si mal mať otca a nemáš ho.
Teda ak to dáva zmysel.“
Selim
sa nad tým zamyslel. „Nedáva. Teda, cítim sa rovnako ako ty,
ale... Čo keď má mama pravdu? Vieš, ona hovorí, že otca
nepotrebujem. Že ona a teta Nelly mi stačia. Čo ty na to?“
„Vieš,
že ťa chce len odhovoriť od toho, aby si hľadal svojho otca, že?
Ako, neuraz sa, ale nemôže to myslieť vážne. Je to tvoj otec,
dofrasa! Samozrejme, že ho potrebuješ!“
„Si
si tým istá? Myslím... Ona by o vyrastaní bez otca mala dačo
vedieť. Dočerta, veď keď zomrel dedko, mala len desať!“
„A
možno práve preto, že jej otec dávno zomrel, ťa nechápe. Nevie,
aké je to mať nádej, že sa raz vráti.“
„Asi
máš pravdu.“ Chvíľu mlčal a rozmýšľal o Nadide, o tom, aké
má v porovnaní s ňou šťastie, a či pre ňu môže niečo
urobiť. Napokon prelomil mlčanie týmito slovami. „Ako sa vám s
mamou darí?“
--------------------------------------------------
V
tú sobotu sa Selim vyhovoril na výlet s priateľmi. Naoko na tom
nebolo nič čudné a jeho matka, ktorá mala dosť starostí s jeho
sestrami, ho zvyčajne pustila. Naz tvrdila, že ide za Nadide
(najskôr ich videli spolu v pundingárni a ako každá klebeta sa to
dostalo až k Naz) a posmešne trvala na tom, že bude potrebovať
prezervatívy. Mama ich napomenula. „Prestaňte s tým. Selim, vráť
sa domov do tmy. A žiadne vylomeniny.“
Keď
sa ocitli sami na chodbe, Naz mu pošepkala do ucha. „Videla som u
teba fotku nejakého cudzieho chlapa. To čo má znamenať?!“
Selim
si spomenul na deň, keď mu Nadide tú fotku odovzdala. Srdce mu
bilo až v krku; prvý raz v živote vidí tvár svojho otca!
Popravde, na tej tvári naoko nebolo nič výnimočné, až na
výrazné svetlomodré oči; inak to bola pomerne nevýrazná tvár
päťdesiatnika s hustou bradou a unaveným výrazom. Ešte väčším
sklamaním však bolo, že v tej tvári nevidel nič zo seba; musel
sa dívať veľmi pozorne, aby na tej svojej našiel detaily, ktoré
nepripomínali mamu ani tetu, všetko maličkosti ako šírka nosa
alebo miera vpadnutosti očí. A ktovie, či by niečo vôbec
zachytil, keby sa nevenoval kresleniu portrétov, kde na takých
drobnostiach záleží.
Selim
vytiahol obrázok z ruksaku.„Naz, a všimla si si, že ten chlap má
oči celkom ako ty?“
Nazan
zatajila dych. Vedela, čo to znamená, no zároveň bola zvedavá.
Zadívala sa na fotografiu, viditeľne otrasená; Selim tušil dôvod.
Vôbec jej totiž neklamal – jej oči boli presnou kópiou tých
otcových. „Je to...“
„Mehmet
Giritoğlu.“
„Ale...
Odkiaľ to máš?! A ako vieš, že to je on?!“
„Poslal
mi ju sám.“
„Veď
už nemáš mobil! A nesmieš s ním hovoriť!“
„No,
našiel som si spôsob.“ povedal Selim, frajersky krčiac plecami.
„To
poviem mame!“
„Rob
si, čo chceš.“ A vybral sa na odchod. Chvíľu zvažoval, či jej
neponúknuť, aby šla s ním, ale najskôr by len znova žalovala, a
on viac problémov s mamou teda nepotreboval.
Küçükoğluovci
bývali v Sultangazi, ktoré bolo od Fatihu vzdialené asi pol hodiny
cesty vlakom. Selimovi tieto cesty neznechutili ani ťažkosti, ktoré
mu verejné dopravné prostriedky prinášali, keďže chodil o
barle. Okoloidúci totiž dokázali byť veľmi milí a okrem toho,
cesta vlakmi a autobusmi dokázala byť vcelku príjemná. Rád
pozoroval krajinu, tvorenú na väčšine ciest časťami mesta, do
ktorých by sa inak nedostal, a premietal o veľkosti Istanbulu v
priestore i čase. Inokedy strávil cestu s nosom v knihe,
využívajúc, že má voľnú chvíľu. V tomto prípade to bol
životopis Renoira, ktorý našiel v kníhkupectve na výpredaji,
veľmi sa čudujúc, prečo nikto nechcel takú skvelú knihu.
Rozmýšľal, čo asi číta jeho otec, ak vôbec (ale predpokladal,
že áno, lebo si nevedel predstaviť, že by jeho matka žila šesť
rokov s niekým, kto v živote nevzal do ruky knihu) a čo vôbec
robí vo voľnom čase, ak teda nejaký má, lebo Selim si vôbec
nedokázal predstaviť, ako vyzerá bežný deň bohatého
biznismena.
Uvidel
ho sedieť na lavičke pri Gótskom stĺpe, kde si dohodli
stretnutie. Selima prekvapilo, aký je vysoký; myslel si, že svoju
mizernú výšku zdedil po ňom, keďže jeho matka bola tiež tak
trochu žirafa. Pravda, genetika je nevyspytateľná... Mal rovnaký
až takmer komicky vážny výraz ako na fotografií, kým ho
neuvidel; keď sa tak stalo, vstal z lavičky a rýchlym krokom mu
vyšiel v ústrety. Keď sa stretli, nadšene ho objal. „Selim,
chlapče... Nedržal som ťa v náručí už tak dlho!“
Táto
poznámka Selimovi vohnala do očí slzy. Hoci sa s týmto mužom
stretol prvý krát v živote, objatie mu opätoval. „Ja... Ja
neviem, čo povedať.“
„To
je v poriadku. Nehovor nič.“ A objal ho ešte tuhšie.
Keď
ho napokon pustil, sadli si spolu na lavičku, v rozpakoch mlčiac.
Mali si toho toľko čo povedať, že nevedeli, čo skôr. Selim si
spomenul na čosi, čo čítal v jednom románe. „Slová boli ako
dav, čo sa pratá dvermi s takou vervou, že napokon ostane v tých
dverách zaseknutý a von sa nedostane nik.“
„Mama
by ma zabila, keby vedela, že som tu s tebou.“ povedal nakoniec.
„Naozaj
sa snaží zabrániť nášmu stretnutiu až tak veľmi?“
„Hej.
Čo si jej urobil, že ťa tak neznáša?“
„Oženil
som sa.“
„A
to je všetko?!“
„Pre
matku mojich troch detí je to dostatočný dôvod.“
„Aha.
Prečo si si ju vlastne nevzal?“
„Nuž,
Giritoğluovci sú stará
rodina, a tvoja matka... No, povedzme, že jej rodina nie je taká
vážená.“
„Hej.
A má pochybnú minulosť.“
„A
to vieš odkiaľ?!“
„Teta
Nell mi povedala. Ako, nič viac, len že mama má pochybnú
minulosť. Ty... Nevieš, čo tým myslela? Mama brala drogy či čo?“
„Popravde
si tým nie som celkom istý. Keď som som sa s ňou stretol, už
bola vydatá za Tugaya a nech už sa o jej predchádzajúcich
vzťahoch a zamestnaniach hovorilo čokoľvek, bolo to za ňou. Už
ani sám neviem, čo je pravda a čo klebety – ostatne, tvoja matka
so mnou o svojej minulosti hovorila nerada.“
„Ona
bývala vydatá?!“
„Nuž,
áno.“ Otec sa nežne usmial. „Ako sa zdá, s tebou sa o svojej
minulosti nerozpráva o nič ochotnejšie než so mnou. No dobre.
Porozprávam ti celý príbeh, ak mi ty povieš, čo ste ty a tvoji
súrodenci zač – ale nie tu.“ Vytiahol z vrecka mobil. „Och, a
už je aj čas obeda. Čo by si povedal na to, keby som ťa pozval?
Poznám vynikajúcu reštauráciu neďaleko.“
---------------------------------------------------
Tá
jeho reštaurácia bola až rozčuľujúco zle osvetlená. Selima
neskôr napadlo, či to nie je preto, aby výrazy tváre jeho otca
boli ťažšie rozpoznateľné, ale najskôr sa v tom príliš vŕtal.
Jeho otec teraz o záhadnosť veľmi nestál, nech už bol neskôr
aký chcel.
Rozhodne
nezačal svoje rozprávanie z uhla, ktorý by Selim čakal. „Čo
vieš o detstve svojej matky?“
„No,
teta Nell mi povedala, že sú zo Škótska a odišli tam, až keď
mama mala šestnásť, lebo ich mama sa vydala za Turka. Mama sa
pôvodne volala Marjorie, ale dala si zmeniť meno, keď prestúpila
na islam s babičkou. Ale s otčimom sa nemali radi, tak v
osemnástich zdrhla z domu a čo bolo potom mi nechce povedať. Teta
Nell v kuse naznačuje, že to nebolo pekné. Takže ona sa nakoniec
vydala?“
„Vlastne
sa nečudujem, že ti o tom nič nepovedala. O tom, čo bolo predtým,
veľa neviem, ale jej manželstvo bolo veľmi krátke a jej muž, no,
nie veľmi príjemný človek. Hovorilo sa o ňom, že je to mafián,
a tvoja mama s ním vydržala len dva roky, pretože ju bil. V
konečnom dôsledku táto kapitola jej života pre ňu iste nie je
ani príjemná, ani dôležitá.“
„Ale
vy dvaja ste sa vtedy zoznámili.“
„Ach,
to áno. Naše kontakty boli spočiatku sporadické – s Tugayom
beyom som krátky čas obchodoval, kým som sa dozvedel o jeho
údajných prepojeniach s podsvetím. Vtedy som sa tiež stal svedkom
jeho grobianského správania voči nej, o čom som neskôr na jej
žiadosť svedčil na súde. V tom čase sme si spolu niekoľkokrát
dali kávu a zdalo sa, že náš vzťah je na dobrej ceste; ona ale
nemala chuť na dlhodobejší vzťah tak krátko po rozvode, a tak
sme spolu strávili jedinú noc a rozišli sme sa. O pár mesiacov mi
s plačom volala, tvrdiac, že je tehotná a otcom môžem byť
jedine ja, lebo od rozvodu spala len s jedným iným mužom, a vtedy
použili prezervatív. Neveril som jej celkom, no znela tak
nešťastne, že som súhlasil s jej podporou do pôrodu a možno i
potom, ak bude súhlasil s DNA testom. Počas jej tehotenstva sme sa
ešte niekoľkrát stretli, a keď si sa narodil – a najmä keď
testy potvrdili, že si naozaj môj syn – znovu sme začali svoj...
Pomer.“
„A
to vôbec neuvažovala o... No, potrate?“
Mehmet
efendi vyzeral zdesený. „To by som nikdy nepripustil, najmä nie
keď sa jedná o dieťa, ktoré je možno moje! Som proti takým
veciam.“
„Ale
mama... Čo na to ona? Chcela byť matkou?“
„Prirodzene,
spočiatku váhala, napokon, podobné prekvapenia sú vždy
nepríjemné. Keď ale videla, že sa s touto situáciou nemusí
vyrovnávať sama, rozhodla si ťa nechať. Dieťa nás nakoniec
naozaj spojilo – po tvojom narodení sme sa stretávali pomerne
často, až Hümaşah znova otehotnela.“
„To
sa narodila Nazan.“
Mehmet
efendi prikývol.
„A
čo toto?“Selim zdvihol barlu do vzduchu, tesne minúc tvár
čašníčky prechádzajúcej okolo. „Prepáčte, madam. Príďte
nás potom obslúžiť, za toto vám dám extra sprepitné. Totiž.
Ahem. Čo si si myslel, keď si sa dozvedel, že som kripel?“
„V
prvom rade by som ťa takto nikdy nenazval, a ani ty by si takto
nemal hovoriť o nikom, a už vôbec nie o sebe!“ vyhlásil Mehmet
efendi prísne. „A ja by som si nikdy nedovolil súdiť dieťa za
niečo, za čo nemôže. To, aký si, je Božia vôľa a tej by sme
sa nemali protiviť.“
„Ale
mne mama hovorila niečo iné. Ako, myslel som, že Božia vôľa by
to bola, keby to bolo dedičné. Ja som, aký som, lebo mama nevedela
prestať húliť, ani keď bola tehotná, a kvôli tomu sprostému
pôrodníkovi.“
„No
dobre, dobre, v každom prípade, ani za jedno nemôžeš. Ostatne,
čo iné by som vôbec mohol povedať?“
„Že
najskôr bolo ťažké to spracovať. Že si so mnou chodil po
doktoroch a dúfal, že sa to zlepší. Že ti trvalo, kým si ma
prijal takého, aký som. Veď vieš, veci, čo mi povedala mama.“
Mehmet
efendi ticho prikývol. „Ja som len bol rád, že mám dieťa, hoci
nemanželské. Roky som si prial stať sa otcom.“
Selim
sa uškrnul. „A teraz máš koľko? Šesť detí?“
„No
áno, je vás trochu veľa. Možno i viac, než je bežné. No môj
zosnulý brat Ahmet, nech je mu Allah milostivý, tiež splodil veľa
detí s milenkami po celom Turecku i mimo neho; a ja sám som zo
šiestich detí.“
Selim
obdivne zapískal. „Takže vy ste všetci tak trochu pobehlice?“
Mehmet
efendi sa zamračil. „To som tým nemal na mysli. Ty si sa predsa
narodil kvôli jednej jedinej chybe, a tvoje sestry preto, lebo do
ženy, s ktorou som tú chybu urobil, som sa napokon zamiloval.“
„Čo
je dosť blbé, keď si si ju teda nemohol vziať. Vidíš, prečo si
sa vôbec oženil, keď si vedel, že to mamu naštve? Ako, musel
si?“
„Šírili
sa rôzne... Reči. A muž môjho postavenia si nemôže dovoliť
nechať si takto naštrbovať reputáciu.“
„Aké
strašné reči to museli byť, keď si si kvôli nim musel vziať
ženu, ktorú si ani neľúbil?“ Zrazu to pochopil a na tvári sa
mu objavil šibalský úškrn. „Pooočkaj... Ľudia si mysleli, že
si gay?!“
Zdalo
sa, že Mehmet efendi očervenal tak akosi reflexívne, len pri zvuku
toho slova. „Tak nejak – i horšie. Nemal som na výber.“
„Aha.
Ako, ja by som sa k deckám priznal, ale zase, ja neviem, ako to
chodí v takej spoločnosti. Takže mama ťa kopla a odišla niekam,
nepovedala ti kam? A nemohol si vidieť ani vlastné deti?“
„Tak
nejak.“
„Ale...
Keď si oficiálne náš otec, tak nie sú na to zákony? Nie je to
akože únos?“
„To
by znamenalo vyniesť celú vec na súd, a potom by som sa už
nedokázal vyhnúť pozornosti médií – niečo také by som vám
nemohol urobiť. Škandál, ktorý by nasledoval, by vám spravil zo
života peklo. Nebolo to ľahké rozhodnutie; chýbali ste mi a to,
čo mi Hümaşah urobila, bolo vskutku neodpustiteľné, ale...“
Na
tvári sa mu zračila bolesť, ktorá Selima takmer dohnala k slzám.
Nebol si celkom istý, či sa jeho otec rozhodol správne; on sám
bol presvedčený, že by všeobecné pohoršenie nakoniec utíchlo,
pričom jemu a jeho sestrám by ostal milujúci otec – a Selim
nielenže nikdy nemal otca, no neupol sa ani k inému mužovi vo
svojom živote. Nemal žiadneho učiteľa, ktorý by preňho bol
láskavým mentorom, strýka či deda, ktorý by mu poskytol mužský
vzor, ba ani staršieho spolužiaka, ktorý by ho prakticky adoptoval
do svojej rodiny; proste nič z toho, o čom čítal v knihách a po
čom v hĺbke duše túžil. Na druhej strane, ktovie, ako by to bolo
naozaj? Selim nemal ani potuchy, čo všetko sa môže stať, keď sa
dôstojný, starosvetsky pôsobiaci muž ako Mehmet efendi prizná k
tajnej milenke a nie jednému, ale trom deťom. Bol už vtedy
zasnúbený s Rabiou? Robila si nádeje? Gizem vraj bola o rok
mladšia ako Lalle; Rabia mala byť dievčina z dobrej rodiny, takže
najskôr neotehotnela pred svadbou. To znamenalo, že plánovať
sobáš práve s ňou najskôr začal, keď s mamou ešte boli spolu.
Čo by povedala jeho manželka, alebo aspoň jej rodina, keby sa
dozvedeli, že s milenkou splodil nie jedno, ale tri deti? A čo
zvyšok jeho známych? Čo jeho priatelia? Bolo toho príliš veľa,
čo nemohol vedieť. Napokon sa rozhodol prinajmenšom byť milý.
Chytil
otca za ruku a usmial sa naňho. „Chápem to.“
A
to stačilo na to, aby sa jeho otec rozplakal.
Vidieť
takého vážne pôsobiaceho muža vysokého veku a postavenia plakať
Selimom otriaslo. Ak mal predtým nejaké pochybnosti, teraz zmizli;
možno bol naivný, no mal pocit, že nikto nemôže byť takým
dobrým hercom. Spontánne vstal zo stoličky, dokríval okolo stola
až k nemu a hodil sa mu do náručia. Otcovo telo sa ešte chvíľu
otriasalo vzlykmi, no napokon sa upokojil, načo ho Selim pustil a
vrátil sa na svoje miesto. „Dosť ťa to vzalo, čo? Ale jasné, v
tvojom živote sa dejú fakt veľké veci, a vôbec. Ani ja neviem,
ako to spracovať. Mám sto chutí ísť domov a tam o všetkom
premýšľať, ale ešte som nedojedol, tak nemôžem.“ povedal so
smiechom.
Otcov
úsmev bol stále trochu zlomený, no zjavne len kvôli tomu, že
jeho city to len pred chvíľou nezvládli a teraz sa horko-ťažko
snažia dostať do normálu. „Tak veľmi sa podobáš na svoju
matku... Bože, nevidel som ju tak dlho! Rád by som vedel, ako veľmi
sa zmenila.“
Selim
pokrčil plecami. „Za posledné roky dosť pribrala. Teda, ak si
dobre pamätám – ako, myslím, že keď som bol menší, bola
štíhlejšia.“
Mehmet
efendi si zhlboka povzdychol. „To je pravda – keď sme sa
stretli, bola ako... Prútik. Gazela. Ešte aj tie jej oči
pripomínali laň.“
Selim
ani nevedel, prečo mu jeho básnenie o pôvaboch jeho matky prišlo
smiešne. Napokon, jeho matka bola veľmi pekná ešte aj teraz. Asi
to boli všetky tie prehnané poetizmy. „Stále si do nej blázon,
že?“
Mehmet
efendi smutne prikývol. „Svoje city nemôžem popierať.“
Selim
zrazu zvážnel. „Lebo mama sa toho bála, vieš? Že za ňou budeš
doliezať. Preto mi zakázala sa s tebou stretnúť.“
Na
to ale Mehmet efendi nepovedal nič, len sa díval na Selimove ruky s
chabým pokusom o nezúčastnený výraz.
„Asi
by sme o nej nemali hovoriť, že? Ako, mne je jedno, čo medzi vami
bolo, ja len chcem vidieť svojho otca a štve ma, že mi v tom
bráni. Ale nemusíš jej paranoju potvrdzovať, chápeš? Prosím,
nesnaž sa s ňou stretnúť, lebo sa už neuvidíš ani so mnou.“
„A
čo tvoje sestry? Uvidím niekedy tie?“
„Ja
neviem. Lalle by ťa aj chcela vidieť, ale Nazan radšej bude liezť
mame do zadku. To je pre ňu typické.“ odfrkol si. „Ale budem sa
snažiť ich k tebe priviesť, chápeš. Ešte neviem, ako to
zariadime tak nejako dlhodobo. Takéto tajné schádzanie nám nemôže
vydržať dlho.“
„Nuž,
uvidíme. Ja chcem len vidieť svoje deti, na ostatných veciach mi
až tak nezáleží.“ Po chvíli ticha povedal. „Ty si mal
nedávno narodeniny, nemám pravdu? Viem, že si sa narodil na jar,
hoci si nepamätám presný dátum.“
„Tretí
marec.“
„A
koľko máš vlastne rokov? Osemnásť?“
„Hej.“
„Tak
to je z teba už chlap! Už by si mal podávať prihlášky na vysokú
školu...“
„No
hej.“ Selim mykol plecom. „Počuj, keby som chodil do školy vo
Fatihu, mohli by sme sa v pohode stretávať všetkým za chrbtom.
Teda, to by neriešilo moje ségry...“
„A
čo by si vlastne študoval? Och, ani netuším, aké sú tvoje
záujmy...“
„No,
som dosť veľký športovec. Však sa na mňa pozri.“ Mehmetovi
efendimu chvíľu trvalo, kým pochopil vtip – a aj vtedy bol jeho
smiech nútený. „Sorry, to bolo blbé. Teraz vážne. Dosť čítam,
ako o histórií a tak. A kreslím, hlavne fanarty a dievčatá,
ktoré sa mi páčia. A ak sa pýtaš, na akú výšku pôjdem... No,
asi učiteľstvo. Ja viem, že to moc nevynáša, ale fakt neviem, čo
iné by som robil. Ide mi to s deťmi aj s ľuďmi všeobecne, a
vieš, učiteľov teraz treba.“
„Nuž,
to... Nie je zlé.“ povedal Mehmet efendi zamyslene. „A čo sú
fanarty?“
Selim
sa zachichotal. „To je nadlho. Ako, tvoja generácia to nikdy
nepochopí. Prepáč, ale je to fakt. Mama to nechápe, a to je od
teba o toľko mladšia.“
„Takže
si tak trochu aj umelec.“
„No
hej, ale nechcem to robiť profesionálne. Neviem, či som až taký
dobrý – a svoje živobytie by som na to nestavil.“
„Nemal
by si sa podceňovať! Nabudúce mi prines jednu z vecí, čo si
nakreslil. Vieš, v mladosti som sa tomu tiež trochu venoval.“
„A
teraz?“
„Na
svoje záľuby už dávno nemám čas a v posledných rokoch mi chýba
i záujem. Voľné chvíle trávim najmä s rodinou – ostatne,
snažím sa byť dobrým otcom, a to pri takých malých deťoch dá
veľa práce.“
„Aké
sú moje sestry? Myslím nevlastné.“
„Gizem
je na svoj vek veľmi bystrá. V škole dostáva len tie najlepšie
známky a je členom školského vedeckého klubu. To Şebnem... Nuž,
ona nie je študijný typ. Má skôr chlapčenské zvyky a záľuby,
ak mi rozumieš. Meryem je normálne dieťa, nemyslím, že by niečím
vynikala. A čo tvoje vlastné sestry? Z Nazan už tiež bude mladá
dáma...“
Selim
sa pousmial. „To bude nadlho... Ale skúsim to nejako zhrnúť
alebo tak.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára