Efendi Selim: Strýko Süleyman

Selim teda šiel do štvrte, kde bývali vojaci. Mahmud a strýko Süleyman tam spolu bývali v čomsi, čo by sa dalo nazvať "bytovým družstvom", ako tu volali domy, v ktorých bývali ľudia, ktorých obvykle okrem úprimného priateľstva nespájalo žiadne puto. Neboli rodina a väčšinou ani milenci, ale bývali spolu a delili sa o všetky výdavky na domácnosť. Niekedy s nimi býval aj ich partner či partnerka, alebo dokonca dieťa, o ktoré sa sami starali, ale vždy pri tom bol nejaký kamoš či kamoška. Ak nie, dalo sa to označiť za rodinu.
   Bytové družstvo sa volalo Bayezidiye, podľa princa, ktorý bol jedným z prvých nájomníkov. Princ nedopadol dobre, najprv sa odsťahoval do Bursy, kde sa stal miestodržiteľom, a potom ho dal zavraždiť jeden z jeho bratov. Ale názov domu ostal a dom stále stál na Rukiyinej ulici.
   Po kom je pomenovaná ulica, Selim nevedel, ale vravelo sa, že to bola pôvodne ulica, na ktorej bývali Angličania, a keď ju stavali, uniesli jedno dievča menom Rukiye a zamurovali ho v základoch, aby dom ochránili pred bleskami a zrútením. Bola to len povesť, a zrejme na nej nebolo veľa pravdy, lebo podľa mnohých najstarších obyvateľov tam nijakí Angličania nikdy nebývali, ale tak sa to už dlho tradovalo.
   Selim počítal čísla domov, až prišiel k číslu 16, kde bolo jasne napísané: Bayezidiye. Ulica bola temná ako smola a zvuky z ulice desili náhodného chodca. Väčšina okien na ulici bola tmavá, len v niektorých sa svietilo, okrem iného aj v tých na dolnom poschodí Bayezidiye. Selim teda zaklopal na dvere, lebo usúdil, že domáci sú doma. Zvnútra sa ozval bujarý mužský smiech a potom zamrmlanie. Dvere otvoril muž v strednom veku s tmavými prívetivými očami a rovnako tmavými rednúcimi vlasmi. Strýko Süleyman.
"Kto to dočerta... Selim! A ty tu čo hľadáš, chlapče? Nie je tak trochu neskoro na nočné potulky?"
"Dobrý večer, strýko. Prišiel som za Mahmudom. Chcem sa len uistiť, že ho ešte nepopravili. Je doma?"
Süleyman zamyslene zovrel pery. "Hmm, chlapče, teraz asi nie je vhodný čas na návštevu. A Mahmud šiel do paláca pozrieť Küçük Fatmu."
Z vnútra domu sa ozvalo: "Heeej, Sully, poď dovnútra, nemrzni tam! A s kým sa to rozprávaš?"
Süleyman zvolal dovnútra: "So synovcom."
Selim sa uškrnul. "Máš návštevu?"
"Spolubývajúci." odpovedal Süleyman nervózne.
"Vy ste nechutní." skomentoval to Selim tónom dvanásťročného chlapca pred bozkávajúcimi sa dospelými.
Süleyman si povzdychol. "No dobre, no tak sme, ale už bež domov, mama ťa už určite hľadá."
Selim sa zamyslel."Takže Mahmud šiel do paláca pozrieť Fatmu?"
"Aspoň tak mi tvrdil." prisvedčil Süleyman.
"Hm, zvláštne."
"Čo je zvláštne na tom, že ide pozrieť sestru?"
"No, lebo tá sestra má už o pol hodiny rande so mnou."
Süleyman sa zatváril zaskočene. "Čože?! Vy dvaja?!"
Selim si položil ruku na ústa. "Hups, asi som prezradil niečo, čo som nemal. A strýko... Že to nepovieš otcovi? Ešte o tom nevie. Prosííím..."
"No dobre, dobre." upokojoval ho strýko. "A... nie je tá tvoja frajerka už zasnúbená?"
"Nie je... Zajtra bude."
"Tak to máte problém."
"Ja viem."
Zvnútra domu ich znova vyrušil "spolubývajúci". "Čo to tam riešite?! Sully, poď dovnútra!"
"Spolubývajúci" vyšiel von a ukázal sa. Bol to pomerne vysoký mladík s hnedými vlasmi a momentálne smrdel potom a alkoholom. Jeho oči, ktorých farbu nedokázal Selim v tme určiť, boli podliate krvou.
"No, tak ja už pôjdem, lebo ako hovoríte, mama sa o mňa bude báť." vykrúcal sa Selim. Jeho matka vtedy v skutočnosti spala. Inak by ho totiž nikdy nepustila von o takomto čase. Teraz sa však dalo z paláca dostať pomerne ľahko, ak človek nebol žena z háremu. Strážcovia vonkajšieho okruhu paláca Topkapi sa dali ľahko podplatiť.
"No tak choď, a maj sa!" zvolal spolubývajúci mierne pod parou.
Süleyman však bol ostražitejší. "Nie je náhodou dosť nebezpečné potulovať sa vonku o takomto čase?"
"Ale veď ja si už poradím." odvetil Selim s úsmevom.
"No len aby." povedal strýko, zjavne so značnými obavami.
Rozlúčili sa a Selim sa vrátil do paláca.
   Cestou premýšľal. Páni, spolubývajúci! Akoby celá ulica nevedela, čo spolu majú. Strýko Süleyman prežil ako sultánov brat len vďaka dvom prostým faktom: po prvé, nezvykol na seba pútať pozornosť, a po druhé, nemohol mať deti. K rozmnožovaciemu aktu sa totiž nikdy neodhodlal, nakoľko bol, ako sa hovorí, "na druhom brehu". Jeho náklonnosť zvyčajne celá rodina prechádzala mlčaním, a Mahmud a Selim ho mali dokonca veľmi radi. Bol totiž zodpovedný za Mahmudovu výchovu.
   On a jeho dlhoročný "spolubývajúci" Evlyia poskytovali Mahmudovi dlhé roky lásku a domov, čo mu po vyhnaní z Topkapi nemohol dať nikto iný. Mahmudova mama ho opustila a zverila ho do výchovy práve im, s tým, že je to vždy lepšie, akoby ho mali zabiť nemí. Čo sa týka Mahmuda, nedalo sa povedať, že by ho pobyt u milujúceho strýka bol nejako poznamenal. Bol to úplne normálny mladý muž, teda aspoň nakoľko existuje na osamelých mladých mužov norma. Nebol dokonca ani na tom istom "brehu" ako jeho strýko - aspoň pokiaľ sa dalo usudzovať z jeho intenzívnych a poväčšinou nie veľmi šťastných vzťahov výlučne so ženami. Naposledy, pokiaľ Selim vedel, bol zamilovaný do nejakej prostitútky...
Bohužiaľ alebo našťastie, Selimove informácie boli príšerne neaktuálne.

    

Efendi Selim: Temné úvahy

Selim si ľahol na posteľ a premýšľal. Asi sa stávam zádumčivým. povedal si. V poslednom čase sa mi to stáva čoraz častejšie - totiž, že musím premýšľať. Tak jeho otec umiera. Mama to síce popiera, ale v každom prípade jeho otec nebude žiť dlho. Vtedy ho prepadla beznádej. Ako sa to mohlo stať?! Veď sultán z paláca takmer nevychádzal, a vnútri boli prísne hygienické normy! Nech je to, ako chce, jeho otec nebude žiť dlho. Stalo sa, čo sa stalo, z vôle Alaha, a nedá sa to zvrátiť. A aj keby, Selim tomu nedokázal nijako pomôcť. Musel sa len odovzdať vôli Božej. A tá sa v predchádzajúcich rokoch a desaťročiach neukázala ako veľmi milá k osmanskej dynastií.
   Bolo to zvláštne - hoci dobre vedel, čo je povolaním jeho otca (niekedy si ho spolu s tým súvisiacim vlastným postavením korunného princa uvedomoval až príliš bolestne) nikdy o svojom otcovi nepremýšľal ako o sultánovi, vládcovi obrovskej ríše. Iste, jeho otec sa správal ako vládca, dbal na tradície a majestát, ale ku svojim deťom sa (snáď ako k jediným osobám na svete!) správal ako obyčajný človek a milujúci otec. Na svojho najstaršieho bol občas dosť prísny, ale mal ho rád.
   Selim sa narodil presne deväť mesiacov po jeho nástupe na trón. Pred Mehmetom vládol jeho brat, a za jeho vlády nesmel mať Mehmet deti. Najmladším dieťaťom Mehmetovho brata Ahmeta bola Küçük Fatma, v čase jeho smrti ešte v matkinom bruchu. Narodila sa tri mesiace pred sultánovým prvorodeným, a veľmi skoro sa ako rovesníci spriatelili. Toto vedomie Selimovi na nálade veľmi nepridávalo, skôr naopak.
   Deň pred tým sa od Fatmy dozvedel o jej zasnúbení a spoločne to oplakali. Ó, Alah, prečo si ma obdaroval takou veľkou láskou, keď ju nemôžem naplniť, a dokonca mi má byť zakázané moju milovanú aj vidieť?! 
   V ten deň sa mali stretnúť posledný raz pred tým, než ju sľúbia niekomu inému. Možno posledný raz vôbec. Pamätal si miesto aj čas, polnoc na Nádvorí valide sultany, ale on vôbec nemal chuť vidieť ju - práve naopak, pripomenula by mu, čo všetko má stratiť.
   Asi by jej to mal povedať - totiž že ju nechce vidieť. Asi to bude lepšie - aspoň sa zmieria s osudom. Ale počkať... Čo ak to vôbec nebude treba?! Čo ak existuje nejaká prijateľná možnosť, ako byť spolu? V mysli zvažoval možnosti.
   Mohli by utiecť. Bolo by to ťažké a riskantné, ale prakticky sa to dalo vykonať. Ale kam by šli? Radšej to skúsia, keď nebudú mať inú možnosť.
   Dobre, ale aké sú iné možnosti? Presvedčiť sultána by bolo ťažké, ak nie nemožné. Presvedčiť valide sultanu? To by mohlo zabrať. Lenže to by tiež nebolo ľahké. Potrebovali niekoho s diplomatickým talentom (ako samotného Selima), spojencov a hlavne dobrý plán. Nemohli len tak prísť za valide a povedať jej, že sa ľúbia. Večer sa o tom porozpráva s Fatmou. To, ako aj spomienka na jej krásne ryšavé vlasy, mu ihneď dodalo chuť na večerné stretnutie.
   A práve vtedy ktosi zaklopal na dvere.
"Ďalej." pozval bez rozmyslu neznámeho. Alebo skôr neznámu. Dvere sa otvorili a dnu vstúpilo nevrlo sa tváriace dievčatko. Selim sa naňho usmial a pozdravil ho "Ahoj Lále."
Lále bola deväťročná knihomoľka s tmavými vlasmi a pleťou. Bola to Selimova jediná žijúca vlastná sestra. Jej nepekný zovňajšok dával Rabiiným deťom - všetko pekným dievčatám - dosť dôvodov na posmech. Najmä je tmavá pleť - tmavšia, než by sa na dievča zo Stredomoria patrilo - sa stávala terčom  ich posmechu. Volali ju Arabka, hoci s Arabmi ako dievča z Istanbulu a dcéra Škótky veľa spoločného nemala. Teda, aspoň Hüma hatün tvrdila, že je Škótka... Táto vec nedávala Selimovi spávať, kým nemal dôležitejšie starosti. Teraz ich však mal a zdalo sa, že mu Lále priniesla nejaký odkaz...
S ironickým úsmevom vyhlásil: "Ták, sestrička, akú dobrú správu si mi to dnes priniesla?"
Lále naňho zagánila. "Tá správa je asi taká pozitívna ako pre mňa správa o tvojom narodení."
"Si mladšia ako ja, Lále, takže si takú správu nikdy nedostala. Ale nechajme to tak, akú Jóbovu zvesť si nám to priniesla?"
Lále sa uškrnula. "Ale, ale, mám pocit, že tvoja nálada je neobvykle dobrá. A čo znamená to "nám"?! Veď okrem mňa a teba tu nik nie je."
"Akože nikto? A Barbara sa neráta?" Do izby práve vošla jedna z otcových obľúbených perzských mačiek, ktoré zdedil po bratovi. Volala sa, samozrejme, Barbara. Selim pokračoval. "Ale neodbočuj od témy. Aký odkaz si mi priniesla?"
"Fatma ti odkazuje, že dnešné stretnutie bude posledné. Vraj už nemôžete riskovať."
"To viem aj sám. A mne stačí jedno stretnutie s ňou..." zasníval sa Selim.
Lále prevrátila očami. "Dobre, dobre, čo mám odkázať jej?"
"Áno, povedz jej... Daj jej toto." Selim okrem maľovania aj písal básne, najmä ľúbostné básne Fatme. Jednu dal Lále.
Lále sa na ňu nedôverčivo pozrela. "Toto má byť nejaký dôkaz lásky?! Alebo ako tomu mám rozumieť?"
"To nie je pre teba, hlupáčik. To je pre Fatmu." zasmial sa Selim.
"To viem aj sama. Ja sa len čudujem, že jej chceš dokazovať lásku práve týmto."
"Tebe sa to nepáči?!"
"Povedz mi jeden dôvod, prečo by sa mi malo. Je to strašné."
Selim mykol plecom. "Fajn, nepísal som to tebe. Proste to pošli Fatme."
"Nie, nepošlem!"
"A prečo?"
"Už som ti povedala, že je to strašné. Toto je poetická katastrofa! Nie, nepošlem jej to."
"Nemôžeš vedieť, či sa jej to bude páčiť alebo nebude."
"Ale môžem! A nechcem mať na svedomí to, že sa Fatma nahnevá."
"A prečo by sa hnevala, veď som to písal z úprimnej lásky..."
"Hej, a práve preto to nechce mať pri sebe. Výslovne mi zakázala posielať jej básne od teba."
"Nie, klameš!"
"Neklamem, prisahám!"
"No tak dobre, ale Alah nech ťa ochraňuje, ak to tak nie je!"
"Naozaj? A čo sa mi stane?"
"Takže... Klameš?!"
"Nie..."
"Tak prečo potom chceš vedieť, čo s tebou urobím?!"
"Neviem, zo zvedavosti?"
Selim sa zasmial. "Ach, sestrička, ak to teda chceš vedieť... Ale neviem neviem, či ten opis vydržíš..."
Lále si odfrkla. "Pch, rozprávočky pre detičky! Mama ti v živote nedovolí ublížiť mi."
Selim sa potmehúdsky usmial. "Mne možno nie... Ale poznám jednu čarodejnicu, a tá na teba privolá samotného Katulláha, kráľa zlých džinov, ak ju o to požiadam... A potom sa teš! Príde za tebou v noci aj s celou svojou bandou, napchajú ti do krku handru, aby ťa nikto nepočul kričať, a potom, Lále, vieš, čo s tebou urobia?"
Lále zakričala, akoby čím viac bude kričať, tým to, čo hovorí jej brat, bola menšia pravda. "Rozprávočky pre detičky!"
Selim ju ignoroval. "Potom, sestrička, ťa začnú žrať zaživa! Najprv sa na teba prisaje pár malých džinov a vysajú ti krv - ale len trošku, aby si neodpadla, budú ťa totiž chcieť udržať pri vedomí, aby ťa mohli mučiť..."
Lále vystrašene zavrieskala. "Poviem, poviem, všetko poviem! Chcela som čosi podstrčiť mame, malú básničku, aby sa dozvedela o tvojom maličkom tajomstve a vina nepadla na moju hlavu..."
"Ty si nás chcela bonznúť mame?!"
"Hej nezabudni, mám len deväť rokov. Keď ma zbiješ, bude to šikana. A vieš, že mama to nemá rada."
"Nezbijem, ťa, spravím ti niečo horšie."
"A čo? Som vzorná žiačka, nemáš, čo by si na mňa nažaloval."
"Nie, sestrička. Nechcem ani žalovať. Miesto toho na teba pošlem tých džinov aj s mojou  kamarátkou čarodejnicou..."
Lále vypúlila oči. "Poviem to mame!"
Selim sa zlomyseľne usmial. "Neuverí ti. Povie ti, že si vymýšľaš, alebo že ťa len straším..." Zatváril sa smrteľne vážne. "Lenže ja ťa nestraším, Lále. Naozaj poprosím čarodejnicu, aby na teba poslala zlých džinov..."
Lále zvreskla. "Nie, prosím!"
Selim sa na ňu usmial. "Neboj sa, nespravím to...Za predpokladu, že nás s Fatmou nezradíš."
"Nie, nie, to sľubujem!" zapišťala Lále.
"A nezabudni, že keď niečo vyzradíš, dozviem sa to od čarodejnice! Zaplatil som jej, aby sa pýtala u džinov, ktorí zasa počúvajú u samotných anjelov, takže vedia úplne všetko..."
"Dobre dobre, nikomu nič nepoviem, tak už môžem ísť?!"
"No dobre, ale odovzdaj Fatme moju báseň."
"Rozkaz! Ale aj tak si myslím, že je otrasná." uškrnula sa.
Selim jej odsekol: "Na tvoj názor sa nik nepýta. Tak už bež."
Keď osamel, pre seba sa zlomyseľne usmial. Že sa nehanbíš, takto strašiť malé deti, hrešil sám seba. Ale na druhej strane, bolo to nutné pre dobrú vec - záchranu jednej lásky...
   Koľko je hodín? Už by mal ísť za strýkom, pozrieť sa, či Mahmud vôbec žije. Trištvrte na desať - mohol by to stihnúť. Zdvihol sa z postele a vybral sa za bratrancom. S Mahmudom sa priatelil. Ktovie, čo s ním bude po Mehmetovej smrti? Vtedy to možno bude on sám, kto bude o jeho osude rozhodovať...

    

Vyhnanie z raja - 7.časť

Vyučovanie trvalo bez prestávky až do dvanástej, kedy sa začal obed a vyučovanie skončilo. Fyzika nakoniec nebola, čo Mahidevran potešilo, ale na druhej strane, stále jej vŕtala v hlave učiteľkina reakcia na tú pieseň. Niektorým kľúčovým slovám nerozumela: nevedela, čo je to pleasure, eclipse, lips, kind...Prirodzene, chápala význam lásky a vedela, že tá pieseň je pravdepodobne ľúbostná, ale jej fantáziu presahovali tie ostatné veci, o ktorých nevedela, a ktoré začínala pomaly, ale isto tušiť.

   Deti tradične obedovali u svojich matiek, a Meryem hatün zasa často obedovala so Safiynou matkou, Gülçiçek staršou, a otcovou manželkou. Bola to arabská princezná menom Dunyazit (Dunjazád) a otec si ju vzal len kvôli politike. Nie že by ju nemal rád, ale v skutočnosti ju neľúbil tak ako mamu. Teraz sedeli Safyie, Mahidevran a Süleyman pri jednom stole a Süleyman sa hlasno chválil mame, sestrám a „tetám“, že sa prvý krát kúpal s mužmi, v mužskom kúpeli.

„Predstavte si, podľa Ibrahima už dospievam!“ zvolal nadšene.

Teta Gülçiçek pesimisticky poznamenala: „No, ktovie čo ste tam vyvádzali, štyria chlapi v kúpeľni...“

Safiye sa uškrnula. „Rozhádzali všetko mydlo, čo asi?“

Teta Gülçiçek prevrátila očami. Teta Dunyazit sa usmiala. „Fakt? To by ma zaujímalo, že čo tam robia...“

„Všeličo.“ vysvetlil Süleyman ochotne. „Rozprávame sa, pobehujeme dookola, nadávame si...“

„Hí! Nadávate?!“ zhrozila sa Meryem.

Dunyazit prevrátila očami. „Akoby si Ahmeta nepoznala.“

„No ale pred deťmi?! Či sa to patrí?! No keď k nemu dnes pôjdem...“

„Myslím, že to nepôjde.“ skonštatovala Dunyazit.

„Ako to?“ začudovala sa Meryem.

„Cíti sa zle.“ prezradila jej Dunyazit. „Dnes u seba nechce nikoho ani vidieť.“

„Vôbec nikoho?“ čudovala sa Meryem. „Bez výnimky? To nie je možné! Vždy predsa...“

Dunyazit zavrtela hlavou. „Tentoraz nie. Chce byť sám – úplne sám.“

Meryem neveriacky krútila hlavou. „Ahmet a sám? Nechce sa mi veriť...“

Dunyazit pokrčila ramenom. „Keď mi neveríš, spýtaj sa Vahicenan hatün.“

Mahidevran zhíkla. „Teta Cena?!“

   Vahicenan nebola ako jej ostatné „tety“. Nebola ockovou ženou a neporodila mu ani dieťa. Jediným dôvodom, prečo ju volali „teta“ bolo, že bola ockovou sekretárkou. A tiež to, že im za to nosila z mesta cukríky. Patrila k háremu, ale z nejakého dôvodu ju nebrali ako ostatné: nebola matkou sultánovho dieťaťa, upratovačkou ani dozorkyňou. Napriek tomu mala z celého háremu najdôležitejšiu úlohu, aspoň pre Mahidevraninho otca. Nosila mu kávu, vybavovala mu audiencie, zostavovala denný program audiencií a zasadaní, a často sa s ním rozprávala, pravda, nikdy nie sama. Často večerala s ockom spolu s ujom Valikom, ale v noci spala mimo jeho spálne. Noc bola čas pre jej mamu a iné ženy, ale pre Cenu nie. Tá bola dokonca vydatá za iného. V háreme to nebolo nič neobvyklé: dozorkyne sa často vydávali. Ale teta Cena dozorkyňa nebola.

   Mahidevran zaťahala za rukáv šiat Safiye. „Ty, Saf... Chcela by som sa ťa niečo spýtať.“

Safiye jej venovala svoju pozornosť. „No? Čo sa deje?“

Mahidevran chvíľu váhala, potom však sestre povedala: „Tu nie. Vravela si mi, že mi o tom porozprávaš v záhrade...“

Safiye to došlo: „Jáj, to o sexe... Tak, samozrejme, v prítomnosti tvojej matky...“ Trochu neisto sa poobzerala okolo seba. Rýchlo schmatla sestru za ruku. „Poď so mnou!“ A už ju viedla do záhrady...

   Nebol to ten úsek záhrady, v ktorom bola ráno. Bolo tam menej stromov, ale zato viac kríkov, a všade sa váľalo zotleté lístie. Kdesi tam rástli aj chryzantémy a ostatné kvety, ale tentoraz na ne nedovideli, lebo sa rýchlo odbehli skryť za kríčky. Safiye sa na ňu pozrela, akoby sa jej chcela zveriť s veľkým tajomstvom. „Čo by si chcela vedieť?“

Mahidevran pokrčila plecom. „Čo ja viem... Čo mi o týchto veciach vieš povedať?“

Safiye sa uškrnula. „Na čo sa spýtaš.“

Mahidevran si povzdychla. „Ale keď ja o tom nič neviem...“

Safiye sa znalecky usmiala. „Takže najprv základy. Takže... Vieš, čím sa odlišujú chlapci od dievčat a muži od žien, však?“

Mahidevran jej odrapkala poučku: „Dolnými partiami, prsiami a ochlpením. Och, a ešte bokmi. Mám pravdu?“ usmiala sa na sestru.

Safiye sa usmiala a pochválila sestru. „Výborne. A teraz... Vieš, prečo je to tak?“

Mahidevran na sestru zažmurkala. „Eee... Lebo to tak zariadil Alah?“

Safiye sa pomaly dostávala k jadru veci. „Áno, a vieš prečo?“

Mahidevran sa široko usmiala. „Božie cesty sú nevyspytateľné.“

Safiye si povzdychla a prevrátila očami. Nevedela, že to bude až takéto ťažké. „No, sú, ale úprimne, Všemohúci má na takéto veci zvyčajne nejaký dôvod. Vieš aký?“

Mahidevran znova začudovane zažmurkala. „Ehm... To netuším.“

Safiye sa konečne dostala k podstate veci. „Tak to vezmime z inej strany. Naše mačky sú na takéto veci dosť zaťažené, v istých dňoch. No a u väčšiny ľudí je to podobné, len sú tu isté dôležité odlišnosti.“

Mahidevran na ňu len začudovane zízala. Čakala, kým jej sestra bude pokračovať.

Safiye teda pokračovala. „Vieš, ako je to s párením u mačiek, však? Lenže po prvé, ľudia tieto veci dokážu ovládať vôľou. Teda väčšinou. Je to ako so zákuskami, vieš? Sex je v tomto trochu ako zákusky. Nikto ti ho nezakazuje, ale musíš na to mať vek a partnera, najlepšie manžela. Vlastne, naše náboženstvo ho mimo manželstva zakazuje. Taká hriešna rozkoš.“

Mahidevran mykla plecom. „Celkom ako zákusky.“

Safiye sa usmiala. „A to nie je všetko. Väčšina ľudí po týchto veciach túži, ale len za istých okolností. A tu tieto veci súvisia s láskou.“

Mahidevran sa na ňu zmätene pozrela. „Takže, ľudia po tých veciach zvyčajne túžia, keď sú zamilovaní?“

Safiye dlho váhala, pretože si uvedomila, že si odhryzla väčší kus, ako dokáže zjesť, keď sa pred ňou tak trochu vyťahovala s tým, že ona je už poučená, a vôbec... Napokon ale povedala: „Väčšinou. Nie vždy, ale väčšinou. Vieš predsa, čo je to byť zamilovaná, nie? Teda, teoreticky.“

Mahidevran vypleštila oči. „A to súvisí so sexom?!“

Safiye sa zase dostala do rozpakov. Nechcela, aby si jej sestra čosi vysvetlila zle, ale také pekné dievča ako ona nesmie ostať nevarované o základných nástrahách života. Ale predsa len má dvanásť, a to je dosť chúlostivý vek na tieto záležitosti. Keď mala dvanásť ona... Čo si pamätá, tak o tomto nevedela vôbec nič. Ani o sexe, ani o láske. A tak to aj dopadlo. „Viac menej. Je to dosť komplikované, a vôbec, ja to všetko viem len teoreticky, prakticky som sa k týmto veciam ani nepriblížila.“ Aspoň čo sa týkalo sexu, mala pravdu.

Mahidevran prevrátila oči. „Tak to ti pekne ďakujem. Dozvedela som  sa toho dosť veľa.“

Safiye sa zasmiala. „Ale to nie je všetko! Pozri...“

Porozprávala jej jemne a citlivo o zvyšku. Primerane jej veku, samozrejme. Dostala sa až k homosexualite (trochu pri tom zrozpačitela, ale vysvetlila jej to všetko v súlade so svojimi zásadami). Zhovárali sa až do západu slnka, keď ich vyrušili teta Cena a Meryem hatün.

„Hej, čo tam sedíte na tej studenej zemi? A čo ste tu vlastne robili?!“ prekvapilo Vahicenan.

Sestry sa na seba uškrnuli. Safiye odpovedala: „Rozdávali si rady do života.“

   Vahicenan hatün bola vysoká, zavalitá ženská s veľkými prsiami, ryšavými vlasmi, mierne skrátenými, a nebyť toho večne prívetivého alebo sarkastického úsmevu na červených perách, pravdepodobne by mohla kandidovať na valkýru. Bola veselá, úprimná, a ak sa to dá povedať o kamarátke sultána Ahmeta, aj inteligentná. V Topkapi bola inteligencia relatívna. Definovala sa ako: „akákoľvek duševná schopnosť, vďaka ktorej ťa nik nezabije“.

   Práve teraz prevrátila zelené oči a povedala: „Tak to by ma veľmi zaujímalo, aké rady do života si je dala ty.“ Myslela tým Safiye.

Tá sa na ňu úprimne usmiala: „Presne tie, čo si myslíte, madam.“

Cena sa zasmiala a obrátila sa na Meryem. „Tak to máš o materskú povinnosť menej, však?“

Meyem sa nespokojne zamračila. „Dúfam, že si ju nepokazila. Lebo správne poučenie je základom postoja a morálky.“

Cena sa usmiala a pokrčila nosom: „Myslí tým vo veku, keď už viete, že kradnúť sa nemá a ohováranie nie je pekné.“

Safiye sa zasmiala. Teta im vždy prízvukovala, že o niektorých ťažkých hriechoch im ich učiteľ náboženstva jednoducho nepovie.

Meryem spľasla rukami. „Tak, poďte už, dievky moje. Ale cestou mi moja dcéra porozpráva, čo sa dnes dozvedela od staršej a skúsenejšej sestry.“ Zadívala sa na Safiye s očami plnými podozrenia.

Safiye sa široko usmiala. „No, len to, čo bolo potrebné, madam: to, čo mi vlastná mama nikdy nepovedala. A ručím vám životom za to, že Mahi sa po tomto ani náhodou nepokazí. Vysvetlila som jej to tak, aby to pochopila a nevyvodila si z toho nesprávne závery.“

Meryem si povzdychla. „No, len aby. Dúfam, že váš otec príde na večeru.“

Cena zrazu stratila svoj obvykle veselý výraz a v očiach mala prázdno. „Nie, dievčatá, nepríde. Je chorý. Vážne chorý.“

Meryem vytreštila zelené oči. „Ako vážne?! Môžeme ho aspoň navštíviť?! Lebo ja som s ním pred týždňom bola, myslím tak v noci, a zdal sa mi v poriadku...“

Vahicenan zapišťala s lesknúcimi sa očami. „Samozrejme, že je v poriadku, nie je dôvod na obavy...“

V skutočnosti však všetci vedeli, že to nie je a nemôže byť pravda, hoci netušili, nakoľko to ovplyvní celý ich život...

Vyhnanie z raja - 6.časť

Po kúpeli sa Safiye a Mahidevran zabalené v plátenných uterákoch ruka v ruke vybrali do svojej izby. Tam si odložili uteráky do koša na špinavú bielizeň a začali sa venovať svojej garderóbe. Safiye sa spýtala sestry: „Čo si dnes oblečieš?“

Mahidevran na to: „To netuším. A je mi to jedno.“

Safiye mykla plecom. „No dobre. Nebude vadiť, keď ti niečo vyberiem sama?“

Mahidevran na to: „Ale že to bude dačo rozumne vyzerajúce!“

Safiye sa zasmiala. „My vo svojom šatníku nič iné ani nemáme.“

Mahidevran sa uškrnula. „My, také rozumné dievčatá...“

Vtedy sa do miestnosti vrútil zvyšok pluku aj so svojimi matkami. Mamy ich rýchlo šli nútiť do obliekania sa. Mahidevran a Safiye sa na seba usmiali. Oni sa obliekajú, čistia si zuby a vôbec hygienické veci robia omnoho ochotnejšie.

   Mahidevran si s úsmevom obliekla tmavomodré šaty, ktoré jej hodila sestra. Nadhodila: „Tak zo Süleymana je už takmer chlap...“

Safiye nesúhlasne pokrútila hlavou. „To by som nepovedala. Je na to ešte príliš mladý. Ale už nie je malé dieťa, možno taký predpubertiak... Vieš, že je čoraz drzejší.“

Mahidevran prikývla a teatrálne zvolala: „Dokonca si neváži už ani svoje staršie sestry, no hrôza...“

Safiye vyprskla. Rýchlo na seba hodila červené šaty s rozviatymi rukávmi, schmatla učebnice a spýtala sa sestry: „Mimochodom, nevieš, čo máme teraz?“

Mahidevran pokrčila plecami. „To netuším. Ale dúfam, že nie zase fyzika. To by bola hrôza.“

Safiye sa uškrnula. „Neučila si sa?“

Mahidevran pokrútila hlavou. „Absolútne nie.“

Safiye vyprskla. Mahidevran sa na ňu pohoršene zadívala. „Čo je ti smiešne?!“

Safiye pokrčila plecom. „No to, že si sa neučila na fyziku.“

„No a?“

„V testovom období.“

„Hej, banda všivavá!“ zakričal z pozadia známy hlas. „Už za päť minút sa vám začína vyučovanie, a kto bude meškať viac ako minútu, toho zrežem ako psa!“

„Fakt by ma zaujímalo, či tie vyhrážky myslí vážne.“ nadhodila Safiye.

Mahidevran sa na ňu s obavami pozrela. „Radšej to neriskujme. Poznáš Ibrahima.“

Safiye prikývla. „Ale aj tak by bolo fajn vedieť, prečo je taký hnusný.“

Mahidevran len pokrčila plecom. „Neviem. Nemá rád deti.“

Safiye pokrútila hlavou. „Ja si skôr myslím, že nemá rád nikoho v tomto háreme. Ale prečo...“

Mahidevran znova len pokrčila plecom. „A čo ja viem? Poďme už, lebo zmeškáme a fakt nás zbije.“

Sestry sa chytili za ruky a vybrali sa do háremu, kde sa malo konať vyučovanie sultánových detí.

Palácová malotriedka bola zúfalo prázdna miestnosť. Kedysi, keď tam ešte boli stovky najkrajších dievčat ríše a konkubíny sa pripravovali pre sultána na každú noc, to bola druhá šatňa. Teraz, keď sa počet dievčat zredukoval na minimum, uvoľnili túto miestnosť pre sultánove deti ako učebňu. V praxi to vyzeralo asi tak, že do miestnosti s pohovkou a skriňami jednoducho nasťahovali stôl a odniesli skrine, ktoré nahradili tabuľou. Na pohovke sedeli žiaci (aj tak ich väčšinou veľa nebolo) a učili sa pri stole. Pre nich na tom nebolo nič zvláštne, vyrastali s tým celý život, a nechápali, prečo by to malo byť niekde inak.

   Vzrušení žiačikovia sa vrútili do triedy. Sultán mal veľa detí, ale nie zas toľko, koľko by sa dalo predpokladať. Do malotriedky v paláci chodilo asi šesť zo všetkých desiatich. Vlastne ich bolo pôvodne pätnásť, ale detská úmrtnosť bola v tých časoch vysoká. Okrem Mahidevran, Safiye, Bayezita a Süleymana tam chodili dvojčatá Mahmud a Gülçiçek. Boli to deti Fatmy Şah hatün, ktorú z nejakého pre Mahidevran neznámeho dôvodu nemal nikto rád. Bayezitova mama bola teta Burcu, ktorú mala Mahidevran najradšej, lebo bola k nim so všetkých najmilšia. Okrem Bayezita mala aj dcéru Hadice Mahfiruz, ale tá bola ešte maličká. Vlastne do triedy mala nastúpiť až o rok.

   Deti si posadali k stolu a vytiahli si knihy a písacie tabuľky. Mahidevran nepokojne klopkala končekmi prstov po stole. Kedy už príde tá učiteľka?

   V háreme pochopiteľne nemohol učiť muž. Eunusi zasa mali omnoho dôležitejšie starosti. A tak táto úloha pripadla najvzdelanejším upratovačkám, ktoré takto získali špeciálne postavenie. Ich učiteľkou bola istá Yasemin hatün, medzi žiakmi pani Giacenta, čo bolo jej pôvodné meno. Okrem nej ich občas učila aj pani Mihrimah, takisto žena z háremu, ibaže tam zvyčajne robila dozorkyňu.

   Pani Giacenta vošla do triedy. Mala dlhé čierne vlasy, sivé oči, orlí nos a bola pomerne mladá. Nedala sa označiť za priamo peknú, ale nebola takisto vyslovene škaredá. Jej katedru tvoril nízky stolík a pár vankúšov. Nevyzeralo to zle, vzhľadom na to, čo tu mali k dispozícií.

   Učiteľka sa usmiala na triedu. „Dobré ráno, žiaci.“ Vytiahla spod stola veľkú knihu a položila si ju na stôl. Potom sa usmiala na súrodencov. „Safiye, chýba niekto?“ spýtala sa najstaršej zo súrodencov.  Tá pokrútila hlavou. „Nie, madam, sme tu všetci.“

Pani Giacenta sa usmiala. „Ďakujem, Safiye. Asi by sme mali začať rovno s vyučovaním, ale najprv... Süleyman?“

Mahidevranin brat si pod lavicou čítal nejakú knihu. Keď naňho učiteľka zavolala, najprv jej nevenoval výnimočnú pozornosť. „Hm?“

Pani Giacenta sa naňho usmiala. „Myslím, že si tu včera nebol. Kde si bol, chýbal si nám...“

Bayezit vyprskol. Mahidevran a Safiye sa uškrnuli. Süleyman sa začervenal. „Ja... Bol som chorý.“

Pani Giacenta sa naňho stále usmievala. „Skutočne? Hm, zaujímavé. Ak si teda bol chorý, určite o tom bude vedieť tvoja mama...“

Süleyman sa stále červenal. „Nie... Ona to nevie, lebo...“

„Prečo, Süleyman?“ Pani Giacenta mala na tvári stále ten otrasne milý úsmev. „Prečo tvoja mama nevie o tom, že si bol chorý?“

Mahidevran len ťažko zadržiavala smiech. Napokon to nevydržala a rozosmiala sa. To bola chyba: pani Giacenta upriamila svoju pozornosť na ňu. „Niečo je tu vtipné, Mahidevran? Povedz aj nám, nech sa tiež zasmejeme...“

Mahidevran takisto očervenela, ale vynašla sa. „Viete... Rada by som vám to povedala, ale mama vraví, že nesmiem žalovať.“

Giacentu to zaujalo. „Obávam sa, že ti nerozumiem. Žalovať na koho a čo?“

Mahidevran sa uškrnula. „Na brata, že sa ulieva.“

Giacenta sa pozrela na Süleymana. „Skutočne? Je to pravda?“

Süleyman sa začervenal. „Čo? Že naschvál vynechávam školu? Nie, madam, to nie! Mahidevran klame! Ja... Naozaj som bol chorý!“

Giacenta sa usmiala. „Samozrejme, verím ti, ale nech sa to už neopakuje, dobre? Myslím, že budeš nečakane chorý.“

Süleyman zagánil na sestru a do ucha jej zaprskal: „Zradkyňa!“

Giacenta sa medzitým pozrela na knihu. „Nuž, keď máme vybavené všetky administratívne veci, mali by sme sa mali venovať vyučovaniu, však? Nuž teda... Teraz, vážení, máme hodinu angličtiny, však?“ Niečo v jej pohľade naznačovalo, že odpoveď bude áno. Mahidevran sa uškrnula. V jazykoch bola so všetkých najlepšia. S matematikou to bolo horšie a fyzika bola pre ňu úplná španielska dedina. Safiye bola prirodzene najlepšia vo všetkom okrem maľovania, hudby a podobných zábaviek. Umeniu nerozumela, možno ešte tak literatúre.

   Giacenta sa obrátila na súrodencov. „Tak vážení, mali sme nejaké domáce úlohy, však? Bayezit, ty si mal ten preklad, nemám pravdu?“

Bayezit pokýval hlavou. Pani Giacenta sa ho spýtala: „A spravil si ho?“

Bayezit poslušne pokýval hlavičkou. „Áno, madam. A naučil som sa aj slovíčka.“

Giacenta sa usmiala. „No, hej, ale slovíčka mali aj dvojčatá, a niečo som zadala aj pre Mahidevran a Süleymana, nemám pravdu?“

Ozvala sa Mahidevran. „Prirodzene, madam, máte pravdu, ale... Nevedela som, že to máme nadnes. Myslela som si, že sa to mám naučiť na pondelok...“

Giacenta prikývla. „To je pravda, ale myslela som si, že budeš pripravená na skúšanie aj dnes...“

Mahidevran pokrútila hlavou. „Nie, madam, to nanešťastie nie som. Ospravedlňujem sa, ale...“

Pani Giacenta prikývla. „Samozrejme, Mahidevran, ale v pondelok ťa skúšam, nezabudni!“

Mahidevran prikývla. „Samozrejme, madam.“

Pani Giacenta sa začala venovať aj ostatným: „Nuž, dvojčatá sú dúfam pripravené, lebo budú skúšané, Süleyman samozrejme musí byť naučený na dnes, keď včera ležal chorý v posteli a učil sa, ak len nebol v bezvedomí... A najvyšší ročník... Safiye, ty si nemala nič, ak sa nemýlim...“

Safiye horlivo prikývla. „Áno, madam.“

Pani Giacenta sa pozrela na Bayezita. „Dobre teda. Bayezit, myslím, že by si mi mal priniesť domácu úlohu...“

Bayezit sa poslušne zdvihol a doniesol učiteľke popísaný list papiera. Učiteľka si ho založila do spodnej priehradky stola a ani sa naň nepozrela. „Ďakujem, Bayezit, prečítam si to neskôr. A teraz... Süleyman?“

Süleyman zúfalo listoval v knihe. Mahidevran sa zachichotala. Tá kniha bola učebnica angličtiny. Keď ju ignoroval, učiteľka zvýšila hlas. „Süleyman?!“

Konečne zdvihol hlavu od knihy. Pani učiteľka sa už zjavne trochu hnevala. „Myslím, že by si nám urobil naozaj veľkú radosť, keby si prišiel sem pred tabuľu a zarecitoval nám tú báseň, čo si sa mal učiť...“

Süleyman sa zahanbene došuchtal pred tabuľu. Otvoril ústa a začal: „Rózes ár red...“ (roses are red, ruže sú červené).

Pani Giacenta zdvihla obočie. „No? Počúvame, Süleman.“

Mahidevran sa ani neobťažovala pomôcť mu. Ona sama sa mala naučiť omnoho ťažšiu báseň.

Süleyman  tam chvíľu mlčky stál a díval sa do zeme. V tej chvíli (ale okrem Mahidevran si to nik nevšimol) vyletela do vzduchu Gülçiçekina ruka. Mahidevran to prekvapilo. Pre Gülçiçek bolo obvykle ťažké naučiť sa aj to, čo mala urobiť sama, a nie že by ešte opravovala staršieho brata.

   Madam Giacenta medzitým stratila trpezlivosť a vyhlásila: „Sadni si, je to nedostatočná. Hrôza, naozaj hrôza. Neviem, ako sa chceš uplatniť na enderune so svojim prístupom.“

Süleyman červený až po uši si sadol. Až vtedy si madam všimla usilovne sa hlásiacu Gülçiçek. „Áno, Çiçek? Potrebuješ ísť na záchod?“

Çiçek pokrútila hlavou. „Nie, madam. Pôvodne som chcela pomôcť bratovi s tou básňou, ono totiž...“

Pani Giacenta zdvihla obočie. „Skutočne, ty ju vieš? Tak nám ju povedz, možno ti dám známku navyše.“

Gülçiçek sa postavila, nadýchla sa a zaspievala:

„Roses are red, as your lips in the sun

Your hair in the moonlight, love that began

Little pleasure for anyone, eclipse of my mind,

My face after that when you said me „you are so kind...“

Roses are red, and sky is blue,

Blue are you eyes, red my love for you.“

(Preklad:

Ruže sú červené, ako tvoje pery na slnku

Tvoje vlasy v mesačnom svite, láska, ktorá sa začala

Malé potešenie pre kohokoľvek, zatmenie mojej mysle,

Moja tvár po tom, čo mi povieš: si milý človek...

Ruže sú červené, obloha modrá,

Modré sú tvoje oči, červená moja láska k tebe...)

Pani Giacenta sa začervenala. „Kde... kde si to počula?“

Gülçiçek sa na učiteľku nechápavo zadívala. „Od mamy, prečo? A Safiye si to spieva v jednom kuse. A to ani spievať nevie!“

Pani Giacenta vypleštila oči. „Moment, počula som dobre?! Safiye!“

Najstaršia princezná sa pozrela na madam. „Áno?“

„Ako to, že takúto pieseň poznáš?!“

Safiye sa anjelsky usmiala. „Viete, že som jazykovo nadaná... A kdesi som ju počula, ani neviem kde...“

Giacenta sa postavila. Ťažko dýchala. „Tak... Tak ty si to kdesi počula...“

Safiye sa tvárila, akoby nič. „No a čo? Je to predsa len pesnička. Okrem toho, spieva sa v nej o červených veciach. Ja sama som ju ani nepochopila. Pripadá mi nezmyselná.“

Giacenta si vydýchla. „To je dobre. Tak, a Gülçiçek, vieš nám tú pieseň preložiť?“

Gülçiçek povedala: „Žiaľ nie.“

Giacenta sa usmiala. „To je dobre. Veľmi dobre. Máš výbornú. A teraz by sme mohli pokračovať...“

Vyhnanie z raja - 5.časť

Mahidevran len pár minút ležala vo svojej posteli, keď sa rozleteli dvere detskej izby a mladý muž s hlbokým hlasom na nich zakričal: „Vstáááávať!!! Osem hodín!“

   Mahidevran na inštinktívne reagovala tak, že sa ešte hlbšie zahrabala o perín a pokúšala sa spať aj napriek Ibrahimovmu kriku. Nedalo sa – muž jej z tela strhol perinu a zahučal jej do ucha: „Vstávať, potvory! Vravel som vám, že máte ísť spať skôr, ale vy...“

   Mahidevran jeho reči nepočúvala. „Dobre, veď už vstávam.“ zamrmlala. Napokon nebola ani taká unavená. Vyliezla z postele, a ten muž ju rovno hnal ďalej. Zamračila sa naňho, ale jeho to očividne netrápilo. Vyzeral rovnako veselo, či skôr neveselo, ako vždy. Vlastne, podľa Saf nebol Ibrahim muž, ale bližšie jej to vysvetliť nevedela, lebo vždy, keď jej chcela vysvetliť, prečo je to tak, vždy začala o „takých veciach, čo muži mávajú“, a potom sa začala strašne smiať, čo bol dôvod, prečo nikdy nedokončila vysvetľovanie. Skoro ako keby na tom bolo niečo smiešne.

   Mahidevran nechápala, čo Safiye mala na mysli. Ibrahim vyzeral celkom ako normálny chlap, ako ocko alebo ujo Valik. Alebo ako Onur... Pri tej spomienke mala čudný pocit v žalúdku. Onur bol ten najkrajší chlapec na svete...

Jej úvahy prerušil Ibrahim. „Hej, malá, padaj do kúpeľa, okamžite! Škola sa ti začína za pätnásť minút, pohni si!“

Mahidevran bola namrzená, ale s týmto sa jednoducho nedalo nič robiť. Ibrahim bol taký vždy. Safiye ho nemala rada, lebo ich v kuse komandoval, a Safiye jednoducho nebola typ, čo by „držal hubu a krok“, nuž a svoj ostrý jazyk neudržala za zubami ani pri ňom.

   Namrzené decká sa vydali na každodennú púť do kúpeľa. Kráčali presvetlenými chodbami, keď si ich pri kúpeli pravidelne vyzdvihli ich matky. Mahidevran volala mamy svojich ostatných súrodencov „tety“, lebo nevedela, ako inak ich volať. Netušila, ako to, že sú jej súrodenci, a vlastne sa tým ani nezaoberala. Dôležité bolo, že boli rodina, a celá svorka, hoci sa tvárili, že sa nenávidia, by v skutočnosti za ostatných položili život.

   K Mahidevran a Süleymanovi prišla ich mama, Meryem hatün. Na sebe mala nočnú košeľu a milo sa usmievala. „Dobré ráno. Ako ste sa vyspali?“

Süleyman hneď odul peru. „Ibrahim nás zobudil, a zase bol hnusný. Vraj sme mali ísť spať skôr...“

Meryem to nepripadalo také nehorázne, práve naopak. „No a? Aj tak ste už mali vstávať, začína sa vám škola!“

Süleyman si v predsieni kúpeľa vyzliekol košeľu, ale zastavil ho Ibrahim. „Kam sa to chystáš, mladý muž?“

Süleyman naňho zagánil. „To sa už nemôžem ísť ani okúpať?!“

Ibrahim sa nadýchol a povedal: „Nie k ženským.“

Süleyman vypleštil oči. „Čože?! A kam?!“

Ibrahim povedal s dokonalou samozrejmosťou: „No predsa do mužského kúpeľa, nie? Do selamliku.“

Süleyman otvoril ústa od prekvapenia. „A to je kde?“

Ibrahim zdvihol obočie. „No predsa tam, kde býva tvoj otec a všetci muži. Teda v tomto prípade kde sa kúpu.“

Süleymanovi sa na tvári rozžiaril nadšený výraz. „To... to ako zo mňa bude muž?!“

Ibrahim ho okamžite zastavil: „Brzdi, brzdi, to zas nie! My len nechceme, aby si teraz, v takom vysokom veku, očumoval dievčatá. Budeš sa kúpať s mužmi, lebo už dospievaš, jasné?!“

Mahidevran sa uškrnula. „Škoda, práve vtedy, keď sa mu začali páčiť...“

Ibrahim nemihol ani okom. „Práve preto ho chceme odtiaľto odviesť.“

Mahidevran povedala: „To mi pripadá trochu nelogické.“

Ibrahim s takou samozrejmosťou ako vždy: „Zato mne nie.“  A schmatol Süleymana za ruku, pričom ho odviedol preč.

   Mahidevran sa za ním chvíľu dívala, ale potom hneď upriamila pozornosť na seba. Vyzliekla si pyžamo a prezrela si svoje telíčko.

   Najprv si myslela, že sa jej to len zdá. Že sa ešte neprebrala. Potom, že to nie je jej vlastné telo, na čo sa díva. Iste, videla sa nahá do pol pása už predtým, ale ešte nikdy si neprezerala sama seba tak sústredene. Vlastne to bolo po prvý raz, čo sa zamýšľala na tým, čo vidí v zrkadle. A dostala hrozný šok.

   Najprv s tým utekala za mamou. „Mamííí, mamííí...“ Vtedy sa zastavila...

Pozrela sa dôkladne po kúpeli. Obložený kachličkami a mramorom, plný pary a smejúcich sa a trkotajúcich dievčat, pripomínal len málo tie lascívne miesta zo západniarskych snov. Koniec koncov, boli tam deti. To prekliate nebo v pekle, malé kachličkové a parné nebo, teplo uprostred mora chladu, bolo jedným z miest, na ktoré si Mahidevran spomínala najradšej z paláca. Ale to až neskôr. Zatiaľ si len prezerala, čo videla okolo seba...

   Prezerala si tie desiatky dievčat, upratovačiek, dozorkýň i konkubín, veľa z nich bolo nahých, a všetky, úplne všetky z nich... Potom sa pozrela na svoje „dolné partie“. Mala to tam úplne rovnaké. Chlpy – samé chlpy... Začervenala sa. Spoza jej chrbta sa ozval hlas. „Tak čo, odhaľuješ záhady vlastného tela?“

Otočila hlavu. Jasné, Saf. „Hej, a čo má byť?“

Safiye bola pred ňou úplne nahá. Bielu pokožku mala pokrytú jemnými chĺpkami, na niektorých miestach aj hustejšími. Navyše mala omnoho širšie boky, vypuklejšie prsia a štíhlejší pás. Mahidevran na ňu vytreštila oči. „Čo to...“

Safiye sa usmiala. „To by ma zaujímalo, na čo si tak myslela, keď si si tak prezerala svoje telo...“

Sadla si neďaleko nej na lavicu.

Mahdevran na ňu zagánila. „Na nič... Ako to, že si taká pekná?!“ spýtala sa jej s pocitom nespravodlivosti.

Safiye sa aj naďalej usmievala. „Veď som ti to už hovorila, lebo som staršia. Keď dospeješ, bude určite oveľa krajšia ako ja, uvidíš.“

Mahidevran sa na ňu nedôverčivo pozrela. „Ako vieš?“

„Lebo si po svojej mame. A tvoja mama je krásna žena.“

„A tvoja nie?“

Safiye ukradomky pozrela na svoju matku. Tak ako Safiye mala aj ona čierne vlasy a bielu, až takmer alabastrovú pleť, ale boky mala úzke a oči sivé, a nie čierne ako Safiye. Bola chudá a kostnatá, vlastne nevyzerala nejako nádherne, nuž a aspoň za peknú by sa dala označiť len s veľkou dávkou humoru.

„Nie.“ povedala napokon. „Nie až taká ako Meryem hatün.“

Malá Mahidevran sa na sestru bystro zadívala. „Natrieš mi chrbát?“

Safiye váhala. Dlhšie než zvyčajne. Potom povedala: „Ale len ak mi porozprávaš o tom, čo sa stalo ráno na záhrade. Vieš, to s Onurom.“

Mahidevran sa usmiala a povedala: „Jasná vec.“