Mahidevran len pár minút ležala vo svojej posteli, keď sa
rozleteli dvere detskej izby a mladý muž s hlbokým hlasom na nich
zakričal: „Vstáááávať!!! Osem hodín!“
Mahidevran na
inštinktívne reagovala tak, že sa ešte hlbšie zahrabala o perín
a pokúšala sa spať aj napriek Ibrahimovmu kriku. Nedalo sa – muž jej
z tela strhol perinu a zahučal jej do ucha: „Vstávať, potvory! Vravel
som vám, že máte ísť spať skôr, ale vy...“
Mahidevran jeho
reči nepočúvala. „Dobre, veď už vstávam.“ zamrmlala. Napokon nebola ani taká
unavená. Vyliezla z postele, a ten muž ju rovno hnal ďalej. Zamračila
sa naňho, ale jeho to očividne netrápilo. Vyzeral rovnako veselo, či skôr
neveselo, ako vždy. Vlastne, podľa Saf nebol Ibrahim muž, ale bližšie jej to
vysvetliť nevedela, lebo vždy, keď jej chcela vysvetliť, prečo je to tak, vždy
začala o „takých veciach, čo muži mávajú“, a potom sa začala strašne
smiať, čo bol dôvod, prečo nikdy nedokončila vysvetľovanie. Skoro ako keby na
tom bolo niečo smiešne.
Mahidevran
nechápala, čo Safiye mala na mysli. Ibrahim vyzeral celkom ako normálny chlap,
ako ocko alebo ujo Valik. Alebo ako Onur... Pri tej spomienke mala čudný pocit
v žalúdku. Onur bol ten najkrajší chlapec na svete...
Jej úvahy prerušil Ibrahim. „Hej, malá, padaj do kúpeľa,
okamžite! Škola sa ti začína za pätnásť minút, pohni si!“
Mahidevran bola namrzená, ale s týmto sa jednoducho
nedalo nič robiť. Ibrahim bol taký vždy. Safiye ho nemala rada, lebo ich
v kuse komandoval, a Safiye jednoducho nebola typ, čo by „držal hubu
a krok“, nuž a svoj ostrý jazyk neudržala za zubami ani pri ňom.
Namrzené decká
sa vydali na každodennú púť do kúpeľa. Kráčali presvetlenými chodbami, keď si
ich pri kúpeli pravidelne vyzdvihli ich matky. Mahidevran volala mamy svojich
ostatných súrodencov „tety“, lebo nevedela, ako inak ich volať. Netušila, ako
to, že sú jej súrodenci, a vlastne sa tým ani nezaoberala. Dôležité bolo,
že boli rodina, a celá svorka, hoci sa tvárili, že sa nenávidia, by
v skutočnosti za ostatných položili život.
K Mahidevran a Süleymanovi prišla ich mama, Meryem hatün. Na
sebe mala nočnú košeľu a milo sa usmievala. „Dobré ráno. Ako ste sa
vyspali?“
Süleyman hneď odul peru. „Ibrahim nás zobudil,
a zase bol hnusný. Vraj sme mali ísť spať skôr...“
Meryem to nepripadalo také nehorázne, práve naopak. „No
a? Aj tak ste už mali vstávať, začína sa vám škola!“
Süleyman si v predsieni kúpeľa vyzliekol košeľu, ale
zastavil ho Ibrahim. „Kam sa to chystáš, mladý muž?“
Süleyman naňho zagánil. „To sa už nemôžem ísť ani okúpať?!“
Ibrahim sa nadýchol a povedal: „Nie k ženským.“
Süleyman vypleštil oči. „Čože?! A kam?!“
Ibrahim povedal s dokonalou samozrejmosťou: „No
predsa do mužského kúpeľa, nie? Do selamliku.“
Süleyman otvoril ústa od prekvapenia. „A to je kde?“
Ibrahim zdvihol obočie. „No predsa tam, kde býva tvoj
otec a všetci muži. Teda v tomto prípade kde sa kúpu.“
Süleymanovi sa na tvári rozžiaril nadšený výraz. „To...
to ako zo mňa bude muž?!“
Ibrahim ho okamžite zastavil: „Brzdi, brzdi, to zas nie!
My len nechceme, aby si teraz, v takom vysokom veku, očumoval dievčatá.
Budeš sa kúpať s mužmi, lebo už dospievaš, jasné?!“
Mahidevran sa uškrnula. „Škoda, práve vtedy, keď sa mu
začali páčiť...“
Ibrahim nemihol ani okom. „Práve preto ho chceme odtiaľto
odviesť.“
Mahidevran povedala: „To mi pripadá trochu nelogické.“
Ibrahim s takou samozrejmosťou ako vždy: „Zato mne
nie.“ A schmatol Süleymana za ruku,
pričom ho odviedol preč.
Mahidevran sa za
ním chvíľu dívala, ale potom hneď upriamila pozornosť na seba. Vyzliekla si
pyžamo a prezrela si svoje telíčko.
Najprv si
myslela, že sa jej to len zdá. Že sa ešte neprebrala. Potom, že to nie je jej
vlastné telo, na čo sa díva. Iste, videla sa nahá do pol pása už predtým, ale
ešte nikdy si neprezerala sama seba tak sústredene. Vlastne to bolo po prvý
raz, čo sa zamýšľala na tým, čo vidí v zrkadle. A dostala hrozný šok.
Najprv
s tým utekala za mamou. „Mamííí, mamííí...“ Vtedy sa zastavila...
Pozrela sa dôkladne po kúpeli. Obložený kachličkami
a mramorom, plný pary a smejúcich sa a trkotajúcich dievčat,
pripomínal len málo tie lascívne miesta zo západniarskych snov. Koniec koncov,
boli tam deti. To prekliate nebo v pekle, malé kachličkové a parné
nebo, teplo uprostred mora chladu, bolo jedným z miest, na ktoré si
Mahidevran spomínala najradšej z paláca. Ale to až neskôr. Zatiaľ si len
prezerala, čo videla okolo seba...
Prezerala si tie
desiatky dievčat, upratovačiek, dozorkýň i konkubín, veľa z nich bolo
nahých, a všetky, úplne všetky z nich... Potom sa pozrela na svoje
„dolné partie“. Mala to tam úplne rovnaké. Chlpy – samé chlpy... Začervenala
sa. Spoza jej chrbta sa ozval hlas. „Tak čo, odhaľuješ záhady vlastného tela?“
Otočila hlavu. Jasné, Saf. „Hej, a čo má byť?“
Safiye bola pred ňou úplne nahá. Bielu pokožku mala
pokrytú jemnými chĺpkami, na niektorých miestach aj hustejšími. Navyše mala
omnoho širšie boky, vypuklejšie prsia a štíhlejší pás. Mahidevran na ňu
vytreštila oči. „Čo to...“
Safiye sa usmiala. „To by ma zaujímalo, na čo si tak
myslela, keď si si tak prezerala svoje telo...“
Sadla si neďaleko nej na lavicu.
Mahdevran na ňu zagánila. „Na nič... Ako to, že si taká
pekná?!“ spýtala sa jej s pocitom nespravodlivosti.
Safiye sa aj naďalej usmievala. „Veď som ti to už
hovorila, lebo som staršia. Keď dospeješ, bude určite oveľa krajšia ako ja,
uvidíš.“
Mahidevran sa na ňu nedôverčivo pozrela. „Ako vieš?“
„Lebo si po svojej mame. A tvoja mama je krásna
žena.“
„A tvoja nie?“
Safiye ukradomky pozrela na svoju matku. Tak ako Safiye
mala aj ona čierne vlasy a bielu, až takmer alabastrovú pleť, ale boky
mala úzke a oči sivé, a nie čierne ako Safiye. Bola chudá
a kostnatá, vlastne nevyzerala nejako nádherne, nuž a aspoň za peknú
by sa dala označiť len s veľkou dávkou humoru.
„Nie.“ povedala napokon. „Nie až taká ako Meryem hatün.“
Malá Mahidevran sa na sestru bystro zadívala. „Natrieš mi
chrbát?“
Safiye váhala. Dlhšie než zvyčajne. Potom povedala: „Ale
len ak mi porozprávaš o tom, čo sa stalo ráno na záhrade. Vieš, to
s Onurom.“
Mahidevran sa usmiala a povedala: „Jasná vec.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára