Vyhnanie z raja - 6.časť

Po kúpeli sa Safiye a Mahidevran zabalené v plátenných uterákoch ruka v ruke vybrali do svojej izby. Tam si odložili uteráky do koša na špinavú bielizeň a začali sa venovať svojej garderóbe. Safiye sa spýtala sestry: „Čo si dnes oblečieš?“

Mahidevran na to: „To netuším. A je mi to jedno.“

Safiye mykla plecom. „No dobre. Nebude vadiť, keď ti niečo vyberiem sama?“

Mahidevran na to: „Ale že to bude dačo rozumne vyzerajúce!“

Safiye sa zasmiala. „My vo svojom šatníku nič iné ani nemáme.“

Mahidevran sa uškrnula. „My, také rozumné dievčatá...“

Vtedy sa do miestnosti vrútil zvyšok pluku aj so svojimi matkami. Mamy ich rýchlo šli nútiť do obliekania sa. Mahidevran a Safiye sa na seba usmiali. Oni sa obliekajú, čistia si zuby a vôbec hygienické veci robia omnoho ochotnejšie.

   Mahidevran si s úsmevom obliekla tmavomodré šaty, ktoré jej hodila sestra. Nadhodila: „Tak zo Süleymana je už takmer chlap...“

Safiye nesúhlasne pokrútila hlavou. „To by som nepovedala. Je na to ešte príliš mladý. Ale už nie je malé dieťa, možno taký predpubertiak... Vieš, že je čoraz drzejší.“

Mahidevran prikývla a teatrálne zvolala: „Dokonca si neváži už ani svoje staršie sestry, no hrôza...“

Safiye vyprskla. Rýchlo na seba hodila červené šaty s rozviatymi rukávmi, schmatla učebnice a spýtala sa sestry: „Mimochodom, nevieš, čo máme teraz?“

Mahidevran pokrčila plecami. „To netuším. Ale dúfam, že nie zase fyzika. To by bola hrôza.“

Safiye sa uškrnula. „Neučila si sa?“

Mahidevran pokrútila hlavou. „Absolútne nie.“

Safiye vyprskla. Mahidevran sa na ňu pohoršene zadívala. „Čo je ti smiešne?!“

Safiye pokrčila plecom. „No to, že si sa neučila na fyziku.“

„No a?“

„V testovom období.“

„Hej, banda všivavá!“ zakričal z pozadia známy hlas. „Už za päť minút sa vám začína vyučovanie, a kto bude meškať viac ako minútu, toho zrežem ako psa!“

„Fakt by ma zaujímalo, či tie vyhrážky myslí vážne.“ nadhodila Safiye.

Mahidevran sa na ňu s obavami pozrela. „Radšej to neriskujme. Poznáš Ibrahima.“

Safiye prikývla. „Ale aj tak by bolo fajn vedieť, prečo je taký hnusný.“

Mahidevran len pokrčila plecom. „Neviem. Nemá rád deti.“

Safiye pokrútila hlavou. „Ja si skôr myslím, že nemá rád nikoho v tomto háreme. Ale prečo...“

Mahidevran znova len pokrčila plecom. „A čo ja viem? Poďme už, lebo zmeškáme a fakt nás zbije.“

Sestry sa chytili za ruky a vybrali sa do háremu, kde sa malo konať vyučovanie sultánových detí.

Palácová malotriedka bola zúfalo prázdna miestnosť. Kedysi, keď tam ešte boli stovky najkrajších dievčat ríše a konkubíny sa pripravovali pre sultána na každú noc, to bola druhá šatňa. Teraz, keď sa počet dievčat zredukoval na minimum, uvoľnili túto miestnosť pre sultánove deti ako učebňu. V praxi to vyzeralo asi tak, že do miestnosti s pohovkou a skriňami jednoducho nasťahovali stôl a odniesli skrine, ktoré nahradili tabuľou. Na pohovke sedeli žiaci (aj tak ich väčšinou veľa nebolo) a učili sa pri stole. Pre nich na tom nebolo nič zvláštne, vyrastali s tým celý život, a nechápali, prečo by to malo byť niekde inak.

   Vzrušení žiačikovia sa vrútili do triedy. Sultán mal veľa detí, ale nie zas toľko, koľko by sa dalo predpokladať. Do malotriedky v paláci chodilo asi šesť zo všetkých desiatich. Vlastne ich bolo pôvodne pätnásť, ale detská úmrtnosť bola v tých časoch vysoká. Okrem Mahidevran, Safiye, Bayezita a Süleymana tam chodili dvojčatá Mahmud a Gülçiçek. Boli to deti Fatmy Şah hatün, ktorú z nejakého pre Mahidevran neznámeho dôvodu nemal nikto rád. Bayezitova mama bola teta Burcu, ktorú mala Mahidevran najradšej, lebo bola k nim so všetkých najmilšia. Okrem Bayezita mala aj dcéru Hadice Mahfiruz, ale tá bola ešte maličká. Vlastne do triedy mala nastúpiť až o rok.

   Deti si posadali k stolu a vytiahli si knihy a písacie tabuľky. Mahidevran nepokojne klopkala končekmi prstov po stole. Kedy už príde tá učiteľka?

   V háreme pochopiteľne nemohol učiť muž. Eunusi zasa mali omnoho dôležitejšie starosti. A tak táto úloha pripadla najvzdelanejším upratovačkám, ktoré takto získali špeciálne postavenie. Ich učiteľkou bola istá Yasemin hatün, medzi žiakmi pani Giacenta, čo bolo jej pôvodné meno. Okrem nej ich občas učila aj pani Mihrimah, takisto žena z háremu, ibaže tam zvyčajne robila dozorkyňu.

   Pani Giacenta vošla do triedy. Mala dlhé čierne vlasy, sivé oči, orlí nos a bola pomerne mladá. Nedala sa označiť za priamo peknú, ale nebola takisto vyslovene škaredá. Jej katedru tvoril nízky stolík a pár vankúšov. Nevyzeralo to zle, vzhľadom na to, čo tu mali k dispozícií.

   Učiteľka sa usmiala na triedu. „Dobré ráno, žiaci.“ Vytiahla spod stola veľkú knihu a položila si ju na stôl. Potom sa usmiala na súrodencov. „Safiye, chýba niekto?“ spýtala sa najstaršej zo súrodencov.  Tá pokrútila hlavou. „Nie, madam, sme tu všetci.“

Pani Giacenta sa usmiala. „Ďakujem, Safiye. Asi by sme mali začať rovno s vyučovaním, ale najprv... Süleyman?“

Mahidevranin brat si pod lavicou čítal nejakú knihu. Keď naňho učiteľka zavolala, najprv jej nevenoval výnimočnú pozornosť. „Hm?“

Pani Giacenta sa naňho usmiala. „Myslím, že si tu včera nebol. Kde si bol, chýbal si nám...“

Bayezit vyprskol. Mahidevran a Safiye sa uškrnuli. Süleyman sa začervenal. „Ja... Bol som chorý.“

Pani Giacenta sa naňho stále usmievala. „Skutočne? Hm, zaujímavé. Ak si teda bol chorý, určite o tom bude vedieť tvoja mama...“

Süleyman sa stále červenal. „Nie... Ona to nevie, lebo...“

„Prečo, Süleyman?“ Pani Giacenta mala na tvári stále ten otrasne milý úsmev. „Prečo tvoja mama nevie o tom, že si bol chorý?“

Mahidevran len ťažko zadržiavala smiech. Napokon to nevydržala a rozosmiala sa. To bola chyba: pani Giacenta upriamila svoju pozornosť na ňu. „Niečo je tu vtipné, Mahidevran? Povedz aj nám, nech sa tiež zasmejeme...“

Mahidevran takisto očervenela, ale vynašla sa. „Viete... Rada by som vám to povedala, ale mama vraví, že nesmiem žalovať.“

Giacentu to zaujalo. „Obávam sa, že ti nerozumiem. Žalovať na koho a čo?“

Mahidevran sa uškrnula. „Na brata, že sa ulieva.“

Giacenta sa pozrela na Süleymana. „Skutočne? Je to pravda?“

Süleyman sa začervenal. „Čo? Že naschvál vynechávam školu? Nie, madam, to nie! Mahidevran klame! Ja... Naozaj som bol chorý!“

Giacenta sa usmiala. „Samozrejme, verím ti, ale nech sa to už neopakuje, dobre? Myslím, že budeš nečakane chorý.“

Süleyman zagánil na sestru a do ucha jej zaprskal: „Zradkyňa!“

Giacenta sa medzitým pozrela na knihu. „Nuž, keď máme vybavené všetky administratívne veci, mali by sme sa mali venovať vyučovaniu, však? Nuž teda... Teraz, vážení, máme hodinu angličtiny, však?“ Niečo v jej pohľade naznačovalo, že odpoveď bude áno. Mahidevran sa uškrnula. V jazykoch bola so všetkých najlepšia. S matematikou to bolo horšie a fyzika bola pre ňu úplná španielska dedina. Safiye bola prirodzene najlepšia vo všetkom okrem maľovania, hudby a podobných zábaviek. Umeniu nerozumela, možno ešte tak literatúre.

   Giacenta sa obrátila na súrodencov. „Tak vážení, mali sme nejaké domáce úlohy, však? Bayezit, ty si mal ten preklad, nemám pravdu?“

Bayezit pokýval hlavou. Pani Giacenta sa ho spýtala: „A spravil si ho?“

Bayezit poslušne pokýval hlavičkou. „Áno, madam. A naučil som sa aj slovíčka.“

Giacenta sa usmiala. „No, hej, ale slovíčka mali aj dvojčatá, a niečo som zadala aj pre Mahidevran a Süleymana, nemám pravdu?“

Ozvala sa Mahidevran. „Prirodzene, madam, máte pravdu, ale... Nevedela som, že to máme nadnes. Myslela som si, že sa to mám naučiť na pondelok...“

Giacenta prikývla. „To je pravda, ale myslela som si, že budeš pripravená na skúšanie aj dnes...“

Mahidevran pokrútila hlavou. „Nie, madam, to nanešťastie nie som. Ospravedlňujem sa, ale...“

Pani Giacenta prikývla. „Samozrejme, Mahidevran, ale v pondelok ťa skúšam, nezabudni!“

Mahidevran prikývla. „Samozrejme, madam.“

Pani Giacenta sa začala venovať aj ostatným: „Nuž, dvojčatá sú dúfam pripravené, lebo budú skúšané, Süleyman samozrejme musí byť naučený na dnes, keď včera ležal chorý v posteli a učil sa, ak len nebol v bezvedomí... A najvyšší ročník... Safiye, ty si nemala nič, ak sa nemýlim...“

Safiye horlivo prikývla. „Áno, madam.“

Pani Giacenta sa pozrela na Bayezita. „Dobre teda. Bayezit, myslím, že by si mi mal priniesť domácu úlohu...“

Bayezit sa poslušne zdvihol a doniesol učiteľke popísaný list papiera. Učiteľka si ho založila do spodnej priehradky stola a ani sa naň nepozrela. „Ďakujem, Bayezit, prečítam si to neskôr. A teraz... Süleyman?“

Süleyman zúfalo listoval v knihe. Mahidevran sa zachichotala. Tá kniha bola učebnica angličtiny. Keď ju ignoroval, učiteľka zvýšila hlas. „Süleyman?!“

Konečne zdvihol hlavu od knihy. Pani učiteľka sa už zjavne trochu hnevala. „Myslím, že by si nám urobil naozaj veľkú radosť, keby si prišiel sem pred tabuľu a zarecitoval nám tú báseň, čo si sa mal učiť...“

Süleyman sa zahanbene došuchtal pred tabuľu. Otvoril ústa a začal: „Rózes ár red...“ (roses are red, ruže sú červené).

Pani Giacenta zdvihla obočie. „No? Počúvame, Süleman.“

Mahidevran sa ani neobťažovala pomôcť mu. Ona sama sa mala naučiť omnoho ťažšiu báseň.

Süleyman  tam chvíľu mlčky stál a díval sa do zeme. V tej chvíli (ale okrem Mahidevran si to nik nevšimol) vyletela do vzduchu Gülçiçekina ruka. Mahidevran to prekvapilo. Pre Gülçiçek bolo obvykle ťažké naučiť sa aj to, čo mala urobiť sama, a nie že by ešte opravovala staršieho brata.

   Madam Giacenta medzitým stratila trpezlivosť a vyhlásila: „Sadni si, je to nedostatočná. Hrôza, naozaj hrôza. Neviem, ako sa chceš uplatniť na enderune so svojim prístupom.“

Süleyman červený až po uši si sadol. Až vtedy si madam všimla usilovne sa hlásiacu Gülçiçek. „Áno, Çiçek? Potrebuješ ísť na záchod?“

Çiçek pokrútila hlavou. „Nie, madam. Pôvodne som chcela pomôcť bratovi s tou básňou, ono totiž...“

Pani Giacenta zdvihla obočie. „Skutočne, ty ju vieš? Tak nám ju povedz, možno ti dám známku navyše.“

Gülçiçek sa postavila, nadýchla sa a zaspievala:

„Roses are red, as your lips in the sun

Your hair in the moonlight, love that began

Little pleasure for anyone, eclipse of my mind,

My face after that when you said me „you are so kind...“

Roses are red, and sky is blue,

Blue are you eyes, red my love for you.“

(Preklad:

Ruže sú červené, ako tvoje pery na slnku

Tvoje vlasy v mesačnom svite, láska, ktorá sa začala

Malé potešenie pre kohokoľvek, zatmenie mojej mysle,

Moja tvár po tom, čo mi povieš: si milý človek...

Ruže sú červené, obloha modrá,

Modré sú tvoje oči, červená moja láska k tebe...)

Pani Giacenta sa začervenala. „Kde... kde si to počula?“

Gülçiçek sa na učiteľku nechápavo zadívala. „Od mamy, prečo? A Safiye si to spieva v jednom kuse. A to ani spievať nevie!“

Pani Giacenta vypleštila oči. „Moment, počula som dobre?! Safiye!“

Najstaršia princezná sa pozrela na madam. „Áno?“

„Ako to, že takúto pieseň poznáš?!“

Safiye sa anjelsky usmiala. „Viete, že som jazykovo nadaná... A kdesi som ju počula, ani neviem kde...“

Giacenta sa postavila. Ťažko dýchala. „Tak... Tak ty si to kdesi počula...“

Safiye sa tvárila, akoby nič. „No a čo? Je to predsa len pesnička. Okrem toho, spieva sa v nej o červených veciach. Ja sama som ju ani nepochopila. Pripadá mi nezmyselná.“

Giacenta si vydýchla. „To je dobre. Tak, a Gülçiçek, vieš nám tú pieseň preložiť?“

Gülçiçek povedala: „Žiaľ nie.“

Giacenta sa usmiala. „To je dobre. Veľmi dobre. Máš výbornú. A teraz by sme mohli pokračovať...“