Vyhnanie z raja - 7.časť

Vyučovanie trvalo bez prestávky až do dvanástej, kedy sa začal obed a vyučovanie skončilo. Fyzika nakoniec nebola, čo Mahidevran potešilo, ale na druhej strane, stále jej vŕtala v hlave učiteľkina reakcia na tú pieseň. Niektorým kľúčovým slovám nerozumela: nevedela, čo je to pleasure, eclipse, lips, kind...Prirodzene, chápala význam lásky a vedela, že tá pieseň je pravdepodobne ľúbostná, ale jej fantáziu presahovali tie ostatné veci, o ktorých nevedela, a ktoré začínala pomaly, ale isto tušiť.

   Deti tradične obedovali u svojich matiek, a Meryem hatün zasa často obedovala so Safiynou matkou, Gülçiçek staršou, a otcovou manželkou. Bola to arabská princezná menom Dunyazit (Dunjazád) a otec si ju vzal len kvôli politike. Nie že by ju nemal rád, ale v skutočnosti ju neľúbil tak ako mamu. Teraz sedeli Safyie, Mahidevran a Süleyman pri jednom stole a Süleyman sa hlasno chválil mame, sestrám a „tetám“, že sa prvý krát kúpal s mužmi, v mužskom kúpeli.

„Predstavte si, podľa Ibrahima už dospievam!“ zvolal nadšene.

Teta Gülçiçek pesimisticky poznamenala: „No, ktovie čo ste tam vyvádzali, štyria chlapi v kúpeľni...“

Safiye sa uškrnula. „Rozhádzali všetko mydlo, čo asi?“

Teta Gülçiçek prevrátila očami. Teta Dunyazit sa usmiala. „Fakt? To by ma zaujímalo, že čo tam robia...“

„Všeličo.“ vysvetlil Süleyman ochotne. „Rozprávame sa, pobehujeme dookola, nadávame si...“

„Hí! Nadávate?!“ zhrozila sa Meryem.

Dunyazit prevrátila očami. „Akoby si Ahmeta nepoznala.“

„No ale pred deťmi?! Či sa to patrí?! No keď k nemu dnes pôjdem...“

„Myslím, že to nepôjde.“ skonštatovala Dunyazit.

„Ako to?“ začudovala sa Meryem.

„Cíti sa zle.“ prezradila jej Dunyazit. „Dnes u seba nechce nikoho ani vidieť.“

„Vôbec nikoho?“ čudovala sa Meryem. „Bez výnimky? To nie je možné! Vždy predsa...“

Dunyazit zavrtela hlavou. „Tentoraz nie. Chce byť sám – úplne sám.“

Meryem neveriacky krútila hlavou. „Ahmet a sám? Nechce sa mi veriť...“

Dunyazit pokrčila ramenom. „Keď mi neveríš, spýtaj sa Vahicenan hatün.“

Mahidevran zhíkla. „Teta Cena?!“

   Vahicenan nebola ako jej ostatné „tety“. Nebola ockovou ženou a neporodila mu ani dieťa. Jediným dôvodom, prečo ju volali „teta“ bolo, že bola ockovou sekretárkou. A tiež to, že im za to nosila z mesta cukríky. Patrila k háremu, ale z nejakého dôvodu ju nebrali ako ostatné: nebola matkou sultánovho dieťaťa, upratovačkou ani dozorkyňou. Napriek tomu mala z celého háremu najdôležitejšiu úlohu, aspoň pre Mahidevraninho otca. Nosila mu kávu, vybavovala mu audiencie, zostavovala denný program audiencií a zasadaní, a často sa s ním rozprávala, pravda, nikdy nie sama. Často večerala s ockom spolu s ujom Valikom, ale v noci spala mimo jeho spálne. Noc bola čas pre jej mamu a iné ženy, ale pre Cenu nie. Tá bola dokonca vydatá za iného. V háreme to nebolo nič neobvyklé: dozorkyne sa často vydávali. Ale teta Cena dozorkyňa nebola.

   Mahidevran zaťahala za rukáv šiat Safiye. „Ty, Saf... Chcela by som sa ťa niečo spýtať.“

Safiye jej venovala svoju pozornosť. „No? Čo sa deje?“

Mahidevran chvíľu váhala, potom však sestre povedala: „Tu nie. Vravela si mi, že mi o tom porozprávaš v záhrade...“

Safiye to došlo: „Jáj, to o sexe... Tak, samozrejme, v prítomnosti tvojej matky...“ Trochu neisto sa poobzerala okolo seba. Rýchlo schmatla sestru za ruku. „Poď so mnou!“ A už ju viedla do záhrady...

   Nebol to ten úsek záhrady, v ktorom bola ráno. Bolo tam menej stromov, ale zato viac kríkov, a všade sa váľalo zotleté lístie. Kdesi tam rástli aj chryzantémy a ostatné kvety, ale tentoraz na ne nedovideli, lebo sa rýchlo odbehli skryť za kríčky. Safiye sa na ňu pozrela, akoby sa jej chcela zveriť s veľkým tajomstvom. „Čo by si chcela vedieť?“

Mahidevran pokrčila plecom. „Čo ja viem... Čo mi o týchto veciach vieš povedať?“

Safiye sa uškrnula. „Na čo sa spýtaš.“

Mahidevran si povzdychla. „Ale keď ja o tom nič neviem...“

Safiye sa znalecky usmiala. „Takže najprv základy. Takže... Vieš, čím sa odlišujú chlapci od dievčat a muži od žien, však?“

Mahidevran jej odrapkala poučku: „Dolnými partiami, prsiami a ochlpením. Och, a ešte bokmi. Mám pravdu?“ usmiala sa na sestru.

Safiye sa usmiala a pochválila sestru. „Výborne. A teraz... Vieš, prečo je to tak?“

Mahidevran na sestru zažmurkala. „Eee... Lebo to tak zariadil Alah?“

Safiye sa pomaly dostávala k jadru veci. „Áno, a vieš prečo?“

Mahidevran sa široko usmiala. „Božie cesty sú nevyspytateľné.“

Safiye si povzdychla a prevrátila očami. Nevedela, že to bude až takéto ťažké. „No, sú, ale úprimne, Všemohúci má na takéto veci zvyčajne nejaký dôvod. Vieš aký?“

Mahidevran znova začudovane zažmurkala. „Ehm... To netuším.“

Safiye sa konečne dostala k podstate veci. „Tak to vezmime z inej strany. Naše mačky sú na takéto veci dosť zaťažené, v istých dňoch. No a u väčšiny ľudí je to podobné, len sú tu isté dôležité odlišnosti.“

Mahidevran na ňu len začudovane zízala. Čakala, kým jej sestra bude pokračovať.

Safiye teda pokračovala. „Vieš, ako je to s párením u mačiek, však? Lenže po prvé, ľudia tieto veci dokážu ovládať vôľou. Teda väčšinou. Je to ako so zákuskami, vieš? Sex je v tomto trochu ako zákusky. Nikto ti ho nezakazuje, ale musíš na to mať vek a partnera, najlepšie manžela. Vlastne, naše náboženstvo ho mimo manželstva zakazuje. Taká hriešna rozkoš.“

Mahidevran mykla plecom. „Celkom ako zákusky.“

Safiye sa usmiala. „A to nie je všetko. Väčšina ľudí po týchto veciach túži, ale len za istých okolností. A tu tieto veci súvisia s láskou.“

Mahidevran sa na ňu zmätene pozrela. „Takže, ľudia po tých veciach zvyčajne túžia, keď sú zamilovaní?“

Safiye dlho váhala, pretože si uvedomila, že si odhryzla väčší kus, ako dokáže zjesť, keď sa pred ňou tak trochu vyťahovala s tým, že ona je už poučená, a vôbec... Napokon ale povedala: „Väčšinou. Nie vždy, ale väčšinou. Vieš predsa, čo je to byť zamilovaná, nie? Teda, teoreticky.“

Mahidevran vypleštila oči. „A to súvisí so sexom?!“

Safiye sa zase dostala do rozpakov. Nechcela, aby si jej sestra čosi vysvetlila zle, ale také pekné dievča ako ona nesmie ostať nevarované o základných nástrahách života. Ale predsa len má dvanásť, a to je dosť chúlostivý vek na tieto záležitosti. Keď mala dvanásť ona... Čo si pamätá, tak o tomto nevedela vôbec nič. Ani o sexe, ani o láske. A tak to aj dopadlo. „Viac menej. Je to dosť komplikované, a vôbec, ja to všetko viem len teoreticky, prakticky som sa k týmto veciam ani nepriblížila.“ Aspoň čo sa týkalo sexu, mala pravdu.

Mahidevran prevrátila oči. „Tak to ti pekne ďakujem. Dozvedela som  sa toho dosť veľa.“

Safiye sa zasmiala. „Ale to nie je všetko! Pozri...“

Porozprávala jej jemne a citlivo o zvyšku. Primerane jej veku, samozrejme. Dostala sa až k homosexualite (trochu pri tom zrozpačitela, ale vysvetlila jej to všetko v súlade so svojimi zásadami). Zhovárali sa až do západu slnka, keď ich vyrušili teta Cena a Meryem hatün.

„Hej, čo tam sedíte na tej studenej zemi? A čo ste tu vlastne robili?!“ prekvapilo Vahicenan.

Sestry sa na seba uškrnuli. Safiye odpovedala: „Rozdávali si rady do života.“

   Vahicenan hatün bola vysoká, zavalitá ženská s veľkými prsiami, ryšavými vlasmi, mierne skrátenými, a nebyť toho večne prívetivého alebo sarkastického úsmevu na červených perách, pravdepodobne by mohla kandidovať na valkýru. Bola veselá, úprimná, a ak sa to dá povedať o kamarátke sultána Ahmeta, aj inteligentná. V Topkapi bola inteligencia relatívna. Definovala sa ako: „akákoľvek duševná schopnosť, vďaka ktorej ťa nik nezabije“.

   Práve teraz prevrátila zelené oči a povedala: „Tak to by ma veľmi zaujímalo, aké rady do života si je dala ty.“ Myslela tým Safiye.

Tá sa na ňu úprimne usmiala: „Presne tie, čo si myslíte, madam.“

Cena sa zasmiala a obrátila sa na Meryem. „Tak to máš o materskú povinnosť menej, však?“

Meyem sa nespokojne zamračila. „Dúfam, že si ju nepokazila. Lebo správne poučenie je základom postoja a morálky.“

Cena sa usmiala a pokrčila nosom: „Myslí tým vo veku, keď už viete, že kradnúť sa nemá a ohováranie nie je pekné.“

Safiye sa zasmiala. Teta im vždy prízvukovala, že o niektorých ťažkých hriechoch im ich učiteľ náboženstva jednoducho nepovie.

Meryem spľasla rukami. „Tak, poďte už, dievky moje. Ale cestou mi moja dcéra porozpráva, čo sa dnes dozvedela od staršej a skúsenejšej sestry.“ Zadívala sa na Safiye s očami plnými podozrenia.

Safiye sa široko usmiala. „No, len to, čo bolo potrebné, madam: to, čo mi vlastná mama nikdy nepovedala. A ručím vám životom za to, že Mahi sa po tomto ani náhodou nepokazí. Vysvetlila som jej to tak, aby to pochopila a nevyvodila si z toho nesprávne závery.“

Meryem si povzdychla. „No, len aby. Dúfam, že váš otec príde na večeru.“

Cena zrazu stratila svoj obvykle veselý výraz a v očiach mala prázdno. „Nie, dievčatá, nepríde. Je chorý. Vážne chorý.“

Meryem vytreštila zelené oči. „Ako vážne?! Môžeme ho aspoň navštíviť?! Lebo ja som s ním pred týždňom bola, myslím tak v noci, a zdal sa mi v poriadku...“

Vahicenan zapišťala s lesknúcimi sa očami. „Samozrejme, že je v poriadku, nie je dôvod na obavy...“

V skutočnosti však všetci vedeli, že to nie je a nemôže byť pravda, hoci netušili, nakoľko to ovplyvní celý ich život...