Efendi Selim: Strýko Süleyman

Selim teda šiel do štvrte, kde bývali vojaci. Mahmud a strýko Süleyman tam spolu bývali v čomsi, čo by sa dalo nazvať "bytovým družstvom", ako tu volali domy, v ktorých bývali ľudia, ktorých obvykle okrem úprimného priateľstva nespájalo žiadne puto. Neboli rodina a väčšinou ani milenci, ale bývali spolu a delili sa o všetky výdavky na domácnosť. Niekedy s nimi býval aj ich partner či partnerka, alebo dokonca dieťa, o ktoré sa sami starali, ale vždy pri tom bol nejaký kamoš či kamoška. Ak nie, dalo sa to označiť za rodinu.
   Bytové družstvo sa volalo Bayezidiye, podľa princa, ktorý bol jedným z prvých nájomníkov. Princ nedopadol dobre, najprv sa odsťahoval do Bursy, kde sa stal miestodržiteľom, a potom ho dal zavraždiť jeden z jeho bratov. Ale názov domu ostal a dom stále stál na Rukiyinej ulici.
   Po kom je pomenovaná ulica, Selim nevedel, ale vravelo sa, že to bola pôvodne ulica, na ktorej bývali Angličania, a keď ju stavali, uniesli jedno dievča menom Rukiye a zamurovali ho v základoch, aby dom ochránili pred bleskami a zrútením. Bola to len povesť, a zrejme na nej nebolo veľa pravdy, lebo podľa mnohých najstarších obyvateľov tam nijakí Angličania nikdy nebývali, ale tak sa to už dlho tradovalo.
   Selim počítal čísla domov, až prišiel k číslu 16, kde bolo jasne napísané: Bayezidiye. Ulica bola temná ako smola a zvuky z ulice desili náhodného chodca. Väčšina okien na ulici bola tmavá, len v niektorých sa svietilo, okrem iného aj v tých na dolnom poschodí Bayezidiye. Selim teda zaklopal na dvere, lebo usúdil, že domáci sú doma. Zvnútra sa ozval bujarý mužský smiech a potom zamrmlanie. Dvere otvoril muž v strednom veku s tmavými prívetivými očami a rovnako tmavými rednúcimi vlasmi. Strýko Süleyman.
"Kto to dočerta... Selim! A ty tu čo hľadáš, chlapče? Nie je tak trochu neskoro na nočné potulky?"
"Dobrý večer, strýko. Prišiel som za Mahmudom. Chcem sa len uistiť, že ho ešte nepopravili. Je doma?"
Süleyman zamyslene zovrel pery. "Hmm, chlapče, teraz asi nie je vhodný čas na návštevu. A Mahmud šiel do paláca pozrieť Küçük Fatmu."
Z vnútra domu sa ozvalo: "Heeej, Sully, poď dovnútra, nemrzni tam! A s kým sa to rozprávaš?"
Süleyman zvolal dovnútra: "So synovcom."
Selim sa uškrnul. "Máš návštevu?"
"Spolubývajúci." odpovedal Süleyman nervózne.
"Vy ste nechutní." skomentoval to Selim tónom dvanásťročného chlapca pred bozkávajúcimi sa dospelými.
Süleyman si povzdychol. "No dobre, no tak sme, ale už bež domov, mama ťa už určite hľadá."
Selim sa zamyslel."Takže Mahmud šiel do paláca pozrieť Fatmu?"
"Aspoň tak mi tvrdil." prisvedčil Süleyman.
"Hm, zvláštne."
"Čo je zvláštne na tom, že ide pozrieť sestru?"
"No, lebo tá sestra má už o pol hodiny rande so mnou."
Süleyman sa zatváril zaskočene. "Čože?! Vy dvaja?!"
Selim si položil ruku na ústa. "Hups, asi som prezradil niečo, čo som nemal. A strýko... Že to nepovieš otcovi? Ešte o tom nevie. Prosííím..."
"No dobre, dobre." upokojoval ho strýko. "A... nie je tá tvoja frajerka už zasnúbená?"
"Nie je... Zajtra bude."
"Tak to máte problém."
"Ja viem."
Zvnútra domu ich znova vyrušil "spolubývajúci". "Čo to tam riešite?! Sully, poď dovnútra!"
"Spolubývajúci" vyšiel von a ukázal sa. Bol to pomerne vysoký mladík s hnedými vlasmi a momentálne smrdel potom a alkoholom. Jeho oči, ktorých farbu nedokázal Selim v tme určiť, boli podliate krvou.
"No, tak ja už pôjdem, lebo ako hovoríte, mama sa o mňa bude báť." vykrúcal sa Selim. Jeho matka vtedy v skutočnosti spala. Inak by ho totiž nikdy nepustila von o takomto čase. Teraz sa však dalo z paláca dostať pomerne ľahko, ak človek nebol žena z háremu. Strážcovia vonkajšieho okruhu paláca Topkapi sa dali ľahko podplatiť.
"No tak choď, a maj sa!" zvolal spolubývajúci mierne pod parou.
Süleyman však bol ostražitejší. "Nie je náhodou dosť nebezpečné potulovať sa vonku o takomto čase?"
"Ale veď ja si už poradím." odvetil Selim s úsmevom.
"No len aby." povedal strýko, zjavne so značnými obavami.
Rozlúčili sa a Selim sa vrátil do paláca.
   Cestou premýšľal. Páni, spolubývajúci! Akoby celá ulica nevedela, čo spolu majú. Strýko Süleyman prežil ako sultánov brat len vďaka dvom prostým faktom: po prvé, nezvykol na seba pútať pozornosť, a po druhé, nemohol mať deti. K rozmnožovaciemu aktu sa totiž nikdy neodhodlal, nakoľko bol, ako sa hovorí, "na druhom brehu". Jeho náklonnosť zvyčajne celá rodina prechádzala mlčaním, a Mahmud a Selim ho mali dokonca veľmi radi. Bol totiž zodpovedný za Mahmudovu výchovu.
   On a jeho dlhoročný "spolubývajúci" Evlyia poskytovali Mahmudovi dlhé roky lásku a domov, čo mu po vyhnaní z Topkapi nemohol dať nikto iný. Mahmudova mama ho opustila a zverila ho do výchovy práve im, s tým, že je to vždy lepšie, akoby ho mali zabiť nemí. Čo sa týka Mahmuda, nedalo sa povedať, že by ho pobyt u milujúceho strýka bol nejako poznamenal. Bol to úplne normálny mladý muž, teda aspoň nakoľko existuje na osamelých mladých mužov norma. Nebol dokonca ani na tom istom "brehu" ako jeho strýko - aspoň pokiaľ sa dalo usudzovať z jeho intenzívnych a poväčšinou nie veľmi šťastných vzťahov výlučne so ženami. Naposledy, pokiaľ Selim vedel, bol zamilovaný do nejakej prostitútky...
Bohužiaľ alebo našťastie, Selimove informácie boli príšerne neaktuálne.