Selim si ľahol na posteľ a premýšľal. Asi sa stávam zádumčivým. povedal si. V poslednom čase sa mi to stáva čoraz častejšie - totiž, že musím premýšľať. Tak jeho otec umiera. Mama to síce popiera, ale v každom prípade jeho otec nebude žiť dlho. Vtedy ho prepadla beznádej. Ako sa to mohlo stať?! Veď sultán z paláca takmer nevychádzal, a vnútri boli prísne hygienické normy! Nech je to, ako chce, jeho otec nebude žiť dlho. Stalo sa, čo sa stalo, z vôle Alaha, a nedá sa to zvrátiť. A aj keby, Selim tomu nedokázal nijako pomôcť. Musel sa len odovzdať vôli Božej. A tá sa v predchádzajúcich rokoch a desaťročiach neukázala ako veľmi milá k osmanskej dynastií.
Bolo to zvláštne - hoci dobre vedel, čo je povolaním jeho otca (niekedy si ho spolu s tým súvisiacim vlastným postavením korunného princa uvedomoval až príliš bolestne) nikdy o svojom otcovi nepremýšľal ako o sultánovi, vládcovi obrovskej ríše. Iste, jeho otec sa správal ako vládca, dbal na tradície a majestát, ale ku svojim deťom sa (snáď ako k jediným osobám na svete!) správal ako obyčajný človek a milujúci otec. Na svojho najstaršieho bol občas dosť prísny, ale mal ho rád.
Selim sa narodil presne deväť mesiacov po jeho nástupe na trón. Pred Mehmetom vládol jeho brat, a za jeho vlády nesmel mať Mehmet deti. Najmladším dieťaťom Mehmetovho brata Ahmeta bola Küçük Fatma, v čase jeho smrti ešte v matkinom bruchu. Narodila sa tri mesiace pred sultánovým prvorodeným, a veľmi skoro sa ako rovesníci spriatelili. Toto vedomie Selimovi na nálade veľmi nepridávalo, skôr naopak.
Deň pred tým sa od Fatmy dozvedel o jej zasnúbení a spoločne to oplakali. Ó, Alah, prečo si ma obdaroval takou veľkou láskou, keď ju nemôžem naplniť, a dokonca mi má byť zakázané moju milovanú aj vidieť?!
V ten deň sa mali stretnúť posledný raz pred tým, než ju sľúbia niekomu inému. Možno posledný raz vôbec. Pamätal si miesto aj čas, polnoc na Nádvorí valide sultany, ale on vôbec nemal chuť vidieť ju - práve naopak, pripomenula by mu, čo všetko má stratiť.
Asi by jej to mal povedať - totiž že ju nechce vidieť. Asi to bude lepšie - aspoň sa zmieria s osudom. Ale počkať... Čo ak to vôbec nebude treba?! Čo ak existuje nejaká prijateľná možnosť, ako byť spolu? V mysli zvažoval možnosti.
Mohli by utiecť. Bolo by to ťažké a riskantné, ale prakticky sa to dalo vykonať. Ale kam by šli? Radšej to skúsia, keď nebudú mať inú možnosť.
Dobre, ale aké sú iné možnosti? Presvedčiť sultána by bolo ťažké, ak nie nemožné. Presvedčiť valide sultanu? To by mohlo zabrať. Lenže to by tiež nebolo ľahké. Potrebovali niekoho s diplomatickým talentom (ako samotného Selima), spojencov a hlavne dobrý plán. Nemohli len tak prísť za valide a povedať jej, že sa ľúbia. Večer sa o tom porozpráva s Fatmou. To, ako aj spomienka na jej krásne ryšavé vlasy, mu ihneď dodalo chuť na večerné stretnutie.
A práve vtedy ktosi zaklopal na dvere.
"Ďalej." pozval bez rozmyslu neznámeho. Alebo skôr neznámu. Dvere sa otvorili a dnu vstúpilo nevrlo sa tváriace dievčatko. Selim sa naňho usmial a pozdravil ho "Ahoj Lále."
Lále bola deväťročná knihomoľka s tmavými vlasmi a pleťou. Bola to Selimova jediná žijúca vlastná sestra. Jej nepekný zovňajšok dával Rabiiným deťom - všetko pekným dievčatám - dosť dôvodov na posmech. Najmä je tmavá pleť - tmavšia, než by sa na dievča zo Stredomoria patrilo - sa stávala terčom ich posmechu. Volali ju Arabka, hoci s Arabmi ako dievča z Istanbulu a dcéra Škótky veľa spoločného nemala. Teda, aspoň Hüma hatün tvrdila, že je Škótka... Táto vec nedávala Selimovi spávať, kým nemal dôležitejšie starosti. Teraz ich však mal a zdalo sa, že mu Lále priniesla nejaký odkaz...
S ironickým úsmevom vyhlásil: "Ták, sestrička, akú dobrú správu si mi to dnes priniesla?"
Lále naňho zagánila. "Tá správa je asi taká pozitívna ako pre mňa správa o tvojom narodení."
"Si mladšia ako ja, Lále, takže si takú správu nikdy nedostala. Ale nechajme to tak, akú Jóbovu zvesť si nám to priniesla?"
Lále sa uškrnula. "Ale, ale, mám pocit, že tvoja nálada je neobvykle dobrá. A čo znamená to "nám"?! Veď okrem mňa a teba tu nik nie je."
"Akože nikto? A Barbara sa neráta?" Do izby práve vošla jedna z otcových obľúbených perzských mačiek, ktoré zdedil po bratovi. Volala sa, samozrejme, Barbara. Selim pokračoval. "Ale neodbočuj od témy. Aký odkaz si mi priniesla?"
"Fatma ti odkazuje, že dnešné stretnutie bude posledné. Vraj už nemôžete riskovať."
"To viem aj sám. A mne stačí jedno stretnutie s ňou..." zasníval sa Selim.
Lále prevrátila očami. "Dobre, dobre, čo mám odkázať jej?"
"Áno, povedz jej... Daj jej toto." Selim okrem maľovania aj písal básne, najmä ľúbostné básne Fatme. Jednu dal Lále.
Lále sa na ňu nedôverčivo pozrela. "Toto má byť nejaký dôkaz lásky?! Alebo ako tomu mám rozumieť?"
"To nie je pre teba, hlupáčik. To je pre Fatmu." zasmial sa Selim.
"To viem aj sama. Ja sa len čudujem, že jej chceš dokazovať lásku práve týmto."
"Tebe sa to nepáči?!"
"Povedz mi jeden dôvod, prečo by sa mi malo. Je to strašné."
Selim mykol plecom. "Fajn, nepísal som to tebe. Proste to pošli Fatme."
"Nie, nepošlem!"
"A prečo?"
"Už som ti povedala, že je to strašné. Toto je poetická katastrofa! Nie, nepošlem jej to."
"Nemôžeš vedieť, či sa jej to bude páčiť alebo nebude."
"Ale môžem! A nechcem mať na svedomí to, že sa Fatma nahnevá."
"A prečo by sa hnevala, veď som to písal z úprimnej lásky..."
"Hej, a práve preto to nechce mať pri sebe. Výslovne mi zakázala posielať jej básne od teba."
"Nie, klameš!"
"Neklamem, prisahám!"
"No tak dobre, ale Alah nech ťa ochraňuje, ak to tak nie je!"
"Naozaj? A čo sa mi stane?"
"Takže... Klameš?!"
"Nie..."
"Tak prečo potom chceš vedieť, čo s tebou urobím?!"
"Neviem, zo zvedavosti?"
Selim sa zasmial. "Ach, sestrička, ak to teda chceš vedieť... Ale neviem neviem, či ten opis vydržíš..."
Lále si odfrkla. "Pch, rozprávočky pre detičky! Mama ti v živote nedovolí ublížiť mi."
Selim sa potmehúdsky usmial. "Mne možno nie... Ale poznám jednu čarodejnicu, a tá na teba privolá samotného Katulláha, kráľa zlých džinov, ak ju o to požiadam... A potom sa teš! Príde za tebou v noci aj s celou svojou bandou, napchajú ti do krku handru, aby ťa nikto nepočul kričať, a potom, Lále, vieš, čo s tebou urobia?"
Lále zakričala, akoby čím viac bude kričať, tým to, čo hovorí jej brat, bola menšia pravda. "Rozprávočky pre detičky!"
Selim ju ignoroval. "Potom, sestrička, ťa začnú žrať zaživa! Najprv sa na teba prisaje pár malých džinov a vysajú ti krv - ale len trošku, aby si neodpadla, budú ťa totiž chcieť udržať pri vedomí, aby ťa mohli mučiť..."
Lále vystrašene zavrieskala. "Poviem, poviem, všetko poviem! Chcela som čosi podstrčiť mame, malú básničku, aby sa dozvedela o tvojom maličkom tajomstve a vina nepadla na moju hlavu..."
"Ty si nás chcela bonznúť mame?!"
"Hej nezabudni, mám len deväť rokov. Keď ma zbiješ, bude to šikana. A vieš, že mama to nemá rada."
"Nezbijem, ťa, spravím ti niečo horšie."
"A čo? Som vzorná žiačka, nemáš, čo by si na mňa nažaloval."
"Nie, sestrička. Nechcem ani žalovať. Miesto toho na teba pošlem tých džinov aj s mojou kamarátkou čarodejnicou..."
Lále vypúlila oči. "Poviem to mame!"
Selim sa zlomyseľne usmial. "Neuverí ti. Povie ti, že si vymýšľaš, alebo že ťa len straším..." Zatváril sa smrteľne vážne. "Lenže ja ťa nestraším, Lále. Naozaj poprosím čarodejnicu, aby na teba poslala zlých džinov..."
Lále zvreskla. "Nie, prosím!"
Selim sa na ňu usmial. "Neboj sa, nespravím to...Za predpokladu, že nás s Fatmou nezradíš."
"Nie, nie, to sľubujem!" zapišťala Lále.
"A nezabudni, že keď niečo vyzradíš, dozviem sa to od čarodejnice! Zaplatil som jej, aby sa pýtala u džinov, ktorí zasa počúvajú u samotných anjelov, takže vedia úplne všetko..."
"Dobre dobre, nikomu nič nepoviem, tak už môžem ísť?!"
"No dobre, ale odovzdaj Fatme moju báseň."
"Rozkaz! Ale aj tak si myslím, že je otrasná." uškrnula sa.
Selim jej odsekol: "Na tvoj názor sa nik nepýta. Tak už bež."
Keď osamel, pre seba sa zlomyseľne usmial. Že sa nehanbíš, takto strašiť malé deti, hrešil sám seba. Ale na druhej strane, bolo to nutné pre dobrú vec - záchranu jednej lásky...
Koľko je hodín? Už by mal ísť za strýkom, pozrieť sa, či Mahmud vôbec žije. Trištvrte na desať - mohol by to stihnúť. Zdvihol sa z postele a vybral sa za bratrancom. S Mahmudom sa priatelil. Ktovie, čo s ním bude po Mehmetovej smrti? Vtedy to možno bude on sám, kto bude o jeho osude rozhodovať...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára