Aké je to, žiť dlhšie než sa patrí
A sluší na ženu, ktorá toho toľko prežila?
Aké to je, mať málo budúcnosti?
Neviem, ja som zatiaľ neumrela
Ty však už končíš svoju púť
Stepou, ktorá patrila tebe, kráľovnej džinov
Áno, tvoj život bol ako step
V okolí tvojho skutočného domova
Na prvý pohľad prázdno a len tráva
(Symbol Ich a celej prekliatej dynastie)
Na ten druhý - množstvo malých živočíchov
Vyliezajúcich z tých najrôznejších dier
Z Konye, z Poľska, z Rohatyne...
A každú jednu si mala chuť zavraždiť
Lebo v tejto stepi bola si vlčicou
Či aspoň si sa na ňu hrala
Ako to, že Ony ťa pribrali do svorky
Hoci tvoje členstvo nespečatil zväzok manželský
Kým za vlastnú švagrinú vypísali odmenu?
Možno preto, že tieto vlčice
(Zvláštne - sú to deti Odina a pritom
Nevedia písať, nevedia rozmýšľať, nevedia sa biť
Až na isté výnimky)
medzi seba nechcú prijať líšku
No ty si presne z ich rodu - pravá vlčica
Chrániaca si vĺča
(to posledné, čo ti ostalo)
Nekompromisne vedúca svorku
(Čo na tom, že tvoj rybníček tvoria len malé rybky?
Aj ony sa predsa vedia trepotať tak
Že namútia veľa vody)
Ktorá vie strhnúť každú zver
(Občas si trúfnu aj na teba samotnú
A tvoje velebené decko v bielom kaftane)
S líškou si navzájom posielate
Do svojich nôr jedovatých hadov
Aby ste si plieskali na čelo
Že sú to len neškodné užovky
Bijete sa, hádate a k tomu ešte
Keby ste boli mladšie, nadávali by ste
(Teraz sa zmôžete iba na "diablice")
Ale na čo ten prítomnný čas?
Líška zdochla
So cťou, ale definitívne
S vlčicami ste sa už nikdy viac nestretli
Asi odbehli do lesov
Kde je viac potravy a menej líšok
Čo sa živia zdochlinami
A o každú korisť sa s vami pobijú
A čo ten čo sa nazýval kráľom lesa?
Ten Puck s dýkou v ruke
Tá smiešna karikatúra mocného vládcu
Ak by niekto chcel vedieť, ako nevládnuť
Vravela by som: robte to ako on
Ach, ty krásna Titánia
Jarná ruža odkväcnutá
Spálená mrazom, ktorý raz musel prísť
Lebo ročné obdobia sa menia
Či sa ti to páči alebo nie
Teraz pred sebou vidíš len tmu
(Dá sa tma vôbec vidieť? Ale hej
Celý tvoj život bola skrytá v hĺbke tvojich očí
Niekde pod ruinami miest
A prachom spod byzantských kostolíkov)
A všemocný Alef, čo je druhú meno Boha
Ktoré schopnosti majú počet Alef-nula
Možno nepoznáš veľkého Cantora
Mala by si vedieť, že skončíš ako on
Celá ríša tak skončí
Volali ťa Jarná ruža - prečo?
Pre tvoje črty ako kosatec?
Pre tvoju povahu ako púpava?
(Prízemnú a prchavú)
Pre tvoje potomstvo ako kapusta?
(Pretože je v počte jeden
A tiež za veľa nestojí
Len aby ktosi rozvaril jeho príbeh
A zmenil jeho chuť na nepoznanie)
Ale darmo sa budeme oháňať rastlinami
Keď tebe by nepomohla ani šabľa
Ani halapartňa, ani puška
Ani celá janičiarska výzbroj
Nebola by ti bývala pomohla predtým
(Lebo láska sa nedá vynútiť
A Niké je náročná dáma
Dá sa nakloniť len jemnejšími metódami)
A nepomôže ti ani teraz
(Ale vari ty dnes potrebuješ pomoc?
Teraz, keď všetko prvý raz ide, ako má?)
Azrael už čaká pred bránami Bursy
Mesta všetkých bývalých
Sultánov, konkubín et cetera
Privítaš ho s otvorenou náručou
Hoci doteraz ti tak veľmi škodil!
Vzal ti všetko, na čom sa zakladala tvoja moc
A čo ešte vnímali tvoje prepiate city
Inými slovami, celý zmysel života
Našla si si nový
Prestala si vzývať Niké
A obrátila si sa na Nemesis
Spínala si ruky pred Erýnyami
Tak dlho, až si sa k nim pridala
Obetovala si Aresovi a jeho synom
No ešte ani to sa ti nepodarilo
Na líšku chladná logika nezaberá
Pretože v šachu smie vždy ťahať kráľovnou
A hnev je zlý radca, a ešte horší pocit
Darmo sa budeš zlostiť, že ti líška vyjedá kurník
Zo všetkých pascí vykĺzne
S trójskymi koňmi sa nedruží
A na jed si už vypestovala čuch
A čo súd? Nebuď smiešna!
Kto by si dovolil súdiť zviera?!
Zvlášť ak je jeho krotiteľom
(A musel by si priznať, že v tomto zlyhal)
Ale jedno ti treba uznať
Hoci celý život si sa občas správala hlúpo
Občas malicherne, občas sebecky
(Dobre, to posledné v jednom kuse)
Dokázala si zavrieť Janusov chrám
A povedať Nemesis: "Už mi ťa netreba."
Vedela si prehrať so cťou
(A s potokmi sĺz, samozrejme)
Vyfajčiť fajku mieru
(Hoci predtým si holdovala skôr ópiu
Aj teraz ti je ho treba
Lebo takú bolesť bez narkotík nezvládneš)
A striasť zo seba na jeseň listy bez toho
Aby ťa to nejako zvlášť mrzelo
Zabor hlavu do vankúša
Do tej mýtickej bielej krajiny
Ktorej sa ani oblaky nevyrovnajú
(A na rozdiel od nich sa na nej dá aj ležať)
A zmeň bielu na čiernu
Viac už v sebe beztak nemáš
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára