Pre všetkých fanúšikov Sultána/Veľkolepého storočia. V poslednom čase som sa trochu zasnívala a vo svojich pseudointelektuálskej mysli stvorila tri básne o postavách z tohto seriálu, ktoré som pomenovala ich menom
Ach, ty milenec Starej Škatule
Veď vieš, tej najstaršej
Čo pretrvala roky
Rytier bez bieleho koňa a biely kôň bez rytiera
Čo v žiarivej snehovej zbroji sa blížiš
(ako sneh je bezpečná a stála)
Ten najkrajší forever and always
Ty s tými hnedými očami
(Po kom ich vlastne máš?
Po svojej matke, ktorej
žiaria mestami ruinami miest?
Po otcovi, ktorý ich ukradol z oblohy
A teraz sa tie potvory chcú vrátiť
A tak vyliezajú z prirodzených miest?)
Áno, presne ty
Milenec ôsmich žien
(Počítali sme to, nemysli si, že nie)
Syn dvoch matiek
(O tej druhej asi nevieš...
Je to tá, čo ťa vzala za svojho
A nakoniec tvoju smrť pomstiť zatúži)
Otec dvoch detí
(Dobre, bolo ich možno viac)
A potomok bohviekoľkých sultánov
Bejov, šachov a kdekoho
Ale načo sú čísla?
Načo počítať slzy, ktoré sa prelejú
Storočia po tvojej slávnej smrti
Keď teba asi zaujímať nebudú?
Čo si to vlastne urobil?
Znepriatelil si si Červenú kráľovnú
A čakáš že ujdeš bez trestu?
Že tvoj otec sa zrazu prestane hnevať jej hnevom
Plakať jej slzami
Smiať sa jej smiechom
A viac jej nedovolí hovoriť jeho ústami?
Že Pani ťa neroztrhá ako žabu
Keď pôjde o prospech jej potomkov
(Veď pre seba nič nežiada!
Len preňho a pre nich
Iste sa tešila aj z Moháča
Potvora jedna rusínska)
Ale kto sa stará?
Zaplatí za svoje hriechy
To je jedno, že ich nespáchala
To je jedno, že tie biele šaty svätca
Sú len maškarný kostým
Vôbec nie lacná paráda
Že na Rustama sa hráš len tak, zo zábavy
Zatiaľ čo ten ozajstný siaha na tvoj život
A možno ani len to
Povedz pravdu!
Bol si to ty, čo si podpílil pod sebou konár?
Alebo pílku držal ktosi iný?
Tak či tak, tvoj otec bol gravitácia
Čo stiahla ťa zo stromu nad útesom
Až do bezodnej priepasti
Mojimi žilami koluje tvoja tvár
(Je ozaj tvoja?
Či len akési švárneho poltaliana?)
Čo koluje tými tvojimi?
Láska k žene, ktorá ani nie je pekná?
Láska k vlasti, ktorú si chcel vlastniť ako štetku?
Láska k rodine, ktorá
Ťa chce spolovice zabiť a spolovice uobjímať na smrť?
Povedz, koho miluješ
Moc, čo seba?
Ani jedno z toho
Ty zbožňuješ tie vytrhnuté srdcia
Nežných bielych motýľov
(Bielych ako tvoje šaty, všimni si)
Miluješ dych smrti, ktorý na teba už vanie
Či už ťa odveje za huriskami
Alebo za tým, na ktorého sa sluší kamene hádzať
Necháš sa tým vetrom unášať ako kus papiera
Asi preto si celý v bielom
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára