Minette reavealed alebo Reťazák trochu inak

(všetky otázky sú autentické, z reťazákov na českých blogoch, ani jedna pôvodne nebola určená mne)
Tak, vaša Minettka sa royhodla poodhaliť trochu zo svojho súkromia. Nie svoj vek ani rodinný stav, haha, ale úplne nepodstatné prkotiny, aké sa píšu, nuž... Do blogískových reťazákov!

1. Aká vlajka sa ti páči najviac?
Vlajka UNICEF. Pretože na rozdiel od vlajok štátov a OSN, s ňou vždy viete, na čom ste.

2. Aký obrázok máš na ploche počítača?
Ktorého? Môjho notebooku? Maminho? Pretože ak ide o notebook, tak nádherné, veselé logo Windowsu na pokojnej modrej ploche. Pokiaľ ide o mamin počítač, tak zimnú krajinku, ktorú mali kedysi na jar vystriedať nejaké pekné kvetinky, ale ja som sa na to zvysoka vybodla.

3. Aký spôsob dopravy máš najradšej?
Tým si nie som istá, ale rozhodujem sa medzi lietadlom a vlakom RegioJet. Obe sú rýchle a dá sa tam kúpiť žrádlo, a RegioJet má navyše aj slabé WiFi. A celkom určite viem, aké spôsoby neznášam najviac – medzimestskú autobusovú linku a cudzie auto.

4. Tvoj obľúbený jazyk?
Čeština, lebo ňou plynule hovorím, ruština, lebo znie dobre aj keď jej nerozumiete, a turečtina, pretože je cool najmä keď jej nerozumiete. Nie je nad to zistiť si, čo sa vlastne spieva v Şidikim :(

5. Keby si si mohla vybrať meno, aké by to bolo?
Haló, ja som si už meno vybrala... Už to vie aj pinterest. A nie, nezdá sa mi blbé... Čo tým myslíte, že by som si ho mohla zmeniť?!

6. Keby si mohla vytvoriť nejaký prístroj, ktorý by mohol robiť čokoľvek, čo by to bolo?
Záchod, ktorý nesmrdí. Že to už bolo vymyslené? Aha... Tak potom čosi, čo samo varí vodu na kávu. Že tiež? Azaňát... Tak niečo, čo vám umožňuje počúvať hudbu, aj keď ju vlastne nikto nehrá. Či aj toto už bolo vymyslené? Že je takých prístrojov milión?! A na jednom práve pracujem?!
(Poznámka pod čiarou: mala by som tráviť menej času písaním historických poviedok a sledovaním period dramas, už mi to lezie na mozog.)

7. Čím/kým si bola v minulom živote?
Kara toprak, čiže čiernou zeminou. Pretože odtiaľ pochádzame všetci, totiž zo zeme. Teda aspoň časť našich atómov určite. Viem, že som bola hviezdou – ale nie strieborného plátna, normálne takou ako vo vesmíre, bo odtiaľ pochádza všetok uhlík, však viete. A moje gény zase pochádzajú od mimoriadne vynaliezavých ľudkov z Afriky (ďalej sa mi neoplatí pátrať). Aha, vy ste mysleli na reinkarnáciu? Tak reinkarnácia je kravina, to je všetko, čo vám poviem. Ja viem, že je sranda rozmýšľať, či ste boli v minulom živote kravou alebo Richardom Wagnerom, ale ruku na srdce, kto z vás je natoľko zbožný budhista/hinduista, že tomu fakt verí?

8. Zažila si niekedy pocit déja-vu?
Ale hej, keď som si dnes ráno prezerala webstránky DOMY TV (mám takú úchylku). Myslela som si, že je to len pocit, ale nie, ono je to ozaj furt o tom istom.

9. Keby si sa mala skryť niekde v dome pred vrahom, kde by to bolo?
Celkom originálna otázka, ale odpovedať na ňu teda neviem. Najbezpečnejším miestom by bola asi kuchyňa. Lebo tam má naša domácnosť zásobu nožov a zapaľovačov, chápete.

10. Keby si stála na neznámom mieste a mala sa rozhodnúť, či pôjdeš hore po rebríku alebo dole po schodoch, kam by si šla?
To čo je za sprostú otázku? Cesta je len taká vhodná, ako jej cieľ. Teda ak je taká krátka ako priemerné schody/rebrík.

11. Ako by si presvedčila vílu, aby ti pomohla?
Po tom, čo by som sa prebrala z bezvedomia spôsobeného ťažkým šokom alebo odporučila panej psychiatriu (to záleží na tom, ako veľmi by sa dotyčná podobala na človeka), povedala by som jej že mám doma rodinu a veľmi malé zlatulililinké šteniatučko, ktoré by predsa nenechala bez paničky, žeáno? (Ani by som nemusela klamať.)

12. Aká metóda učenia ti vyhovuje najviac?
Skúšala som ich mnoho, ale najviac mi vyhovuje Bilingsova koedukačná... Kecám, väčšinou si sadnem k učivu a čítam si látku, kým ma to neprestane baviť. Každý deň, na každý predmet, pretože ono to aj tak celé trvá asi pol hodiny.

13. Pizza vs. Zmrzlina
Ak by som sa mala rozhodnúť, kto ma na čo pozve, tak pizza, lebo je príjemné, keď vám niekto platí obed. Ak by som sa mala rozhodnúť, koho na čo pozvem ja, tak zmrzlina, pretože je lacnejšia, of course. A ak by som si mala vybrať tak všeobecne, rozhodne pizza. Lebo zmrzlina je síce dobrá vec, ale keď ste od rána nič nejedli a potom vám niekto na obed dá takýto drbnutý výber, jednoducho je vám jasné, na čom ste.

14. Tvoj najobľúbenejší spevák/speváčka?
Mám ich veľa a každú chvíľu sa menia (momentálne sú to Aytekin Ataş a Mabel Matiz), no na druhej strane, seiyuu Číny je stálica. Pretože znie úžasne, nech už spieva hocijakú sprostosť (a verte mi, soundtrack z Hetalie je sprostosť dosť veľká na to, aby som to vedela s istotou).

15. Splnila si si zatiaľ nejaký so svojich snov?
Nie. Ešte nikdy v živote som neplávala na mori ginu v topánke Pelin Karahan. Ak sa pýtate na daydreams, tak za koho ma považujete, ja nie som vrah!
Big girls don't dream. Big girls do make plans.

16. Láka ťa predstava byť morskou pannou?
Nie, pretože nemám ani poňatia, čo to všetko obnáša. Každá rozprávka a fantasy debilina tvrdí niečo iné.

17. Keď ideš do drogérie, čo si najčastejšie kupuješ?
Ja do drogérie nechodím, a keby som aj, táto otázka je blbosť tak či tak. Predsa vreckovky a hajzelpapier, neasi?

18. Pomáhaš doma s upratovaním?
Tak toto bolo hnusné... Chcete povedať, že nie?!

19. Ako veľmi si schopná vytrvať a ísť si za svojim?
Veď počkaj, moja mama by ti vysvetlila, aké som ja máslo...

20. Je niečo, v čom by si chcela byť lepšia?
V štipľavých odpovediach na hlúpe otázky, a tiež v propagácií môjho blogu. Nie, moja kondička ma naozaj netrápi. A čo tým myslíte, že som lenivá?!

21. Na akom mieste sa cítiš najlepšie?
Pri počítači, of course.

22. Čo ťa viedlo k založeniu blogu?
Mylné presvedčenie, že viem písať poviedky. Ktoré sa, mimochodom, stáva vekom čoraz menej mylným.

Adventný špeciál - Deň sv. Ondreja

Pokiaľ by to niekoho zaujímalo, Ondrej bol bratom známejšieho svätého Petra apoštola, toho, čo zaprel Krista a bol zo všetkých apoštolov najhlavnejší. Teda vraj. V tomto prípade ale platí, že kto vie, vie, kto nevie, je len laxný katolík alebo nekatolík (resp. nepravoslávny, pretože apoštola samozrejme uznávajú všetky cirvi, ktoré v čosi ako svätcov veria) a toho to zrejme nezaujíma. V každom prípade, pokiaľ by si zúfalé dievčatá, ktoré nemali toho roku ani len partnera na katarínsku zábavu (alebo na podnikovú párty, to je fuk) chceli dopomôc trochou tej staromódnej mágie a nespoliehať sa vždy len na nejaké kraviny s čakrami a čínskou medicínou, predvianočné obdobie je mimoriadne vhodný čas.

Jedným z tých triviálnych a nepoužiteľných spôsobov je kladenie chleba s kamoškami a lopatu, a ktorej pes šlohne ten jej kúsok ako prvý, tá sa vydá najskôr. Nepoužiteľnosť tohto spôsobu spočíva v tom, že existujú aj iné spôsoby, ktoré nezahŕňajú kŕmenie vášho alebo akéhokoľvek iného psa múčnymi jedlami, zvlášť vašim rodinným chlebom, na ktorý ste vy aloebo vaši rodičia (pričom v tomto prípade je to ešte horšie) tak ťažko zarábali.

Pokiaľ žijete na dedine a máte kamošku, ktorá vlastní kurník, mohli ste ísť o polnoci 29.11. klopať na jeho dvere a odriekať nasledovné záklínadlo:
Kohútik, kohútik, zakotkodákaj
Ak muže dostanem, vedieť mi daj
Sliepočky vy nechajte kotkodákanie
Nekazte mi, nekazte vydávanie
Inými slovami, keď sa z kurníka ozve kohút, na ďalší rok si nájdete chlapa, ak sliepka, tak smola, no. Bohužiaľ tradícia sa nič nezmieňuje o voliérach, čo je škoda, pretože kruníky ustupujú práve nim. V takom prípade je interpretácia na vás.

Ak už chlapa máte alebo si vôbec nehľadáte partnera, zíde sa vám ďaleko univerzálnejšia veštba šťastia v budúcom roku. Zožeňte si štyri šálky a hlinu, chlieb, hrebeň a prsteň. Skryte to pod šálku, potom zavolajte kamoša, kamošku alebo rodinného príslušníka (dávajte si pozor, aby nevedel, pod ktorou šálkou je čo!) a nechajte ho ukázať na jednu. Podľa toho, čo pod ňou je, čaká na ukazujúceho:
a) hlina - smrť (je dôležité poznamenať, že kedysi bola úmrtnosť oveľa vyššia, a teda pravdepodobnosť vyplnenia veštby vyššia, teraz si to môžete zmeniť napríklad na vyhadzov z práce alebo exekúciu)
b) chlieb - zbohatnutie (možno sa dotyčnému podarí zaplatiť hypotéku alebo investovať na Wall Streat?)
c) hrebeň - choroba (aspoň toto sa celkom určite vyplní, nakoniec, počas chrípkovej sezóny si na vás môže počíhať hocijaké svinstvo)
d) prsteň - svadba (už z princípu je tento test nevhodný pre homosexuálov, ale v každom prípade môžete povedať, že sa dotyčný odsťahuje do Česka alebo Nemecka, získa občianstvo a vydá/ožení sa tam)
Ak sa vám zdá tento test staromódny, môžete si vymyslieť množstvo vlastných variácií, napokon, čo ak si založíte vlastnú tradíciu?

Osamelé dievčatá (ale vlastne aj chlapci, veď prečo nie?) si tiež môžu napísať na kúsky papiera mená svojich vysnívaných chlapcov a dať si ich pod vankúš. Ráno si potom proste vytiahnete jednu a koho meno tam bude, s tým budete randiť. Ak ste nerd alebo iná čudácka bytosť, nezabudnite si dať pod vankúš aj npár prázdnyých papierikov, predsa len, je treba sa nepreceňovať.

A hlavne si nezabudnite veštenie užiť a nebrať ho príliš vážne. Napokon, prichádzajú Vianoce, tak načo sa zbytočne stresovať? Dosť na tom, že musíte nakúpiť darčeky a učiť sa na polročné testy...

Poznámka: rýchly sprievodca Minettiným špeciálom

Pred niekoľkými dňami som rozmýšľala nad tým, že by som mohla svojim čitateľom priniesť niečo špeciálne. Niečo, čo som v minulých rokoch nepísala... Ánjo, tentoraz sa do písania blogu vložím celá, a máte sa na čo tešiť. Každý z príspevkov začnem prológom o tradíciách, a potom prejdem k meritu veci, totiž rôznym blbinkám, ktoré vás môžu zaujímať. Na uverejnenie príspevkov som si vybrala veľmi, veľmi špeciálne dni, najmä z hľadiska tradícií. Pokiaľ ide o tradície, všetky sa dajú nájsť tuto: http://slovenske-zvyky.webnode.sk/

Pokiaľ ide o konkrétne tipy:

30.11. - sviatok sv. Ondreja
Minette revealed alebo Reťazák trochu inak.

6.12. - sviatok sv. Mikuláša

Mikulášska nádielka alebo Na nete a čo tam Minettka našla

13.12. - sviatok sv. Lucie

Minelle Blanchet čaruje alebo Tipy a triky pre všetky bosorky

20.12. - sviatok sv. Tomáša

Na Toma seď doma alebo Filmové knižné a iné tipy

23.12. - Štedrý predvečer

Vianočná poviedka!

Minettin jesenný špeciál: O čom inom ako mŕtvych...

 „Memoriál, to je taký zvláštny zvyk v tomto kraji – staré ženy sa zídu, oblečené do čierneho, a hovoria o tých pár príbuzných a priateľoch, ktoré im zomreli. Robia to zväčša na začiatku novembra, veď viete, aký je to pľuhavý čas... Ale v poslednom čase sa na nich začínajú zúčastňovať aj mladé dámy, a tie z nich pomaly začínajú robiť špiritistické seanse. To viete, ten romantizmus – všetko sa zmieta v búrke, staré systémy sa rúcajú a človek nemá ani v hrobe pokoj.“

A vaša Minettka sa rozhodla taký memoriál (len bez špiritizmu, lebo romantizmus už je dávno pasé) usporiadať mužovi, ktorého si veľmi ctí a považuje ho za svoj vzor. V živote sa s ním nestretla (aspoň v tomto nie som sama), nevidela ho naživo a o jeho osobnom živote vie dosť málo, no predsa ho obdivuje ako nikoho iného (s výnimkou Orhana Pamuka a Johna Lockea). Vážení, dnes si s pietou pripomenieme život a dielo Terryho Pratchetta a v rýchlosti si zrecenzujeme niektoré jeho najpamätihodnejšie knihy...

Najskôr encyklopedické údaje: Terence David John Pratchett sa narodil 28.4.1948 ako syn Davida a Eileen Pratchettovcov. Prvou vecou, ktorú kedy napísal, bola poviedka do školského časopisu menom Hades Business (čítala som a poviem vám, závidím mu talent od boha, moje prvé dielka boli omnoho horšie). Roky pôsobil ako novinár, neskôr ako hovorca elektrárenskej spoločnosti, no keď sa jeho knihy začali predávať čoraz lepšie, z práce odišiel a písaniu sa odvtedy venoval na plný úväzok. V roku 1971 vyšiel jeho prvý román, Koberčania. V tom čase bol už tri roky ženatý s Lyn, rodenou Purves, pričom ich jediná dcéra Rhianna sa narodila osem rokov po svadbe. Mimochodom, Rhianna Pratchett sa dnes venuje tomu istému, čomu kedysi jej otec, čiže písaniu fantasy a novinárčine. Až do svojej smrti v marci tohto roka písal jednu knihu za druhou, niekedy aj dve ročne, a je jedným z najodceňovanejších súčastnosti. Za prínos literatúre bol dokonca pasovaný za rytiera kráľovnou Alžbetou II. Je autorom tak slávnej Zemeplochy, ako aj viacerých ďalších diel, najmä trilógií pozostávajúcich z kratších kníh o Johnnym a Nómoch, takisto je spoluautorom série Dlhozem a knihy Dobré znamenia. Čo z toho som čítala ja? Veľkú časť zemeplošskej série, knihy Národ a Dobré znamenia. A aké to bolo?

Na úvod by som asi mala poznamenať, že Zemeplocha má veľké množstvo častí a veľa som doposiaľ nečítala. Podľa protagonistu sa delí na niekoľko podsérií, o ktorých budem písať samostatne:
1. Mrakoplaš/Vetroplaš – Najslabší, najsmoliarskejší a najzbabelejší čarodejník celého sveta ukončil akademickú dráhu (mága) po viacerých neúspechoch. Vďaka svojmu „šťastiu“ aj napriek záľube v pokojnom a nudnom živote neustále stretáva tú nepríjemnú vec – dobrodružstvo...
2. Čarodejnice – Pravdepodobne najlepšia čarodejnica Zemeplochy, Esme Weatherwaxová (Zlopočasná v českom preklade, Paprčivá vo slovenskom) sa dobrodružstva aj so svojimi troma kolegyňami neštíti, skôr naopak. Vždy sa nájde niečo, do čoho môžu dámy strčiť svoje zvedavé nosy, či už je to osud kráľovstva či ohrozenie ľudstva... Elfami?
3. Hliadka – „Hliadka“, miestna verzia polície, bola kedysi naničhodná banda vedená cynickým alkoholikom, no vďaka šťastiu a schopnostiam svojho kapitána sa z nich stala uznávaná jednotka strážcov poriadku. Ich príbehy majú väčšinou detektívnu zápletku.
4. Smrť a jeho vnučka – Asi najsympatickejšia personifikácia smrti v žánri fantasy si kedysi najskôr adoptoval dcéru, a potom našiel učňa (čo už radšej nezopakoval), čo po slede divokých udalostí viedlo k narodeniu jeho vnučky a neskôr najvernejšej pomocníčky v boji proti rôznemu nadpozemskému potvorstvu.
5. Tonička Bolavá a Nac-Mac Fíglovia – Tonička je čarodejnica a ani jednu z tých kníh som nečítala.
6. Vlahoš a ďalší – Alebo tiež o miestnom variante priemyselnej revolúcie. Čítala som len jednu knihu, Pravdu, takže aj toto odignorujem.
7. Iné – Pyramídy, Malí bohovia, Pohyblivé obrázky... Čítala som tieto tri a každú okomentujem samostatne.

Recenzie/Anotácie/proste čo to je zač...

Dobré znamenia – Keď sa spoja veľký Pratchett a rovnako významný Neil Gaiman, môže to dopadnúť všelijako, no ako sa ukázalo, tentoraz je výsledkom najzábavnejšia a najoptimistickejšia kniha o apokalypse akú kedy svet videl. Na zemi sa narodí Syn Satanov, Antikrist, ktorý má o jedenásť rokov neskôr zničiť svet. Už tu vidíme isté podozrivé okolnosti, veď záhubou ľudstva má byť chalan, ktorý sotva dosiahol pubertu, a dopadne to presne tak, ako by ste čakali. Pridajte k tomu chlapcových kamarátov, najcharizmatickejšieho démona na svete Crowleyho (ktorý v podobe diabla svojho času zviedol Evu) a introvertného anjela Azirafala (to je ten týpek s ohnivým mečom, ktorý strážil bránu raja), ktorí sa za tie roky v službe stihli spriateliť so svetom aj jeden z druhým, a výsledný príbeh rozhodne stojí za to...

(ilustračný fanart nenájdený)
Národ – Tiež tu ide o apokalypsu, aj keď skôr robinsonovského rázu. V istom súostroví v trópoch žijú pokojne celé kmene, kým nepríde kataklyzma. Obrovská tsunami zaleje celú oblasť, vrátane najväčšieho ostrova, kde umrú všetci obyvatelia okrem trinásťročného chlapca Maua. Tento, keďže prišiel o celú rodinu, najskôr prepadá depresií a myslí si, že umrie sám, keď zrazu prídu... Ďalší ľudia. A on je zrazu náčelníkom ostrova (ako jediný človek, ktorý z miestnych ostal), takže má povinnosť postarať sa o tých, čo prežili. Navyše mu náhoda priveje do cesty následníčku anglického trónu Trudy, ktorá sama seba nazýva Dafné (rovnako ako Anna zo Zeleného domu si myslí, že je to cool), ktorá stroskotala kvôli tej istej vlne, ktorá zmasakrovala Mauových súkmeňovcov... Táto je trochu menej veselá ako zvyšok, ale mne osobne sa celkom páčila, dobre sa číta a ako dobrodružný román je vynikajúca.

Zemeplocha, Séria Mrakoplaš/Vetroplaš – Moja najobľúbenejšia, aj keď porovnávať Pratchettove knihy je pre mňa občas ako porovnávať čokoládové tyčinky: odborníci sa vás môžu pýtať na názor, ale vy musíte s hanbou priznať, že ste nedávali pozor na kritické aspekty veci a miesto toho ste si užívali každú minútu. Prvé dve knihy, Farba mágie a Ľahká fantastika, sú zároveň prvými časťami zemeplošskej série a majú punc omnoho „klasickejšej“ fantasy s menším počtom intelektuálskych narážok. Dej sa začína príchodom naivného, dobrosrdečného poisťovacieho úradníka Dvojkvietka, pochádzajúceho z miestnej varianty Číny, do miestnej špinavej, tak trochu stredovekej verzie New Yorku – súmestia Ankh-Morpork. Dvojkvietok o tom ešte netuší, ale na tomto mieste je so všetkým svojim zlatom považovaný za boháča, a tak sa ho čoskoro ujme dav obsmŕdačov a jeden trvalý spoločník – Mrakoplaš. Zvyšok série strávi prevažne na cestách, utekajúc niekam, ale častejšie len odniekiaľ, kde má byť údajne bezpečnejšie... A nakoniec sa ukáže, že nie je. V ďalších častiach odvráti apokalypsu, ehm, teda apoklipsu, pomocou kameňa v ponožke, sprevádza skrachovaného barbara do Dvojkvietkovej vlasti, kde, ako sa ukázalo, spôsobili zvesti o jeho ceste do zahraničia poriadny rozruch, pomôže mágom zachrániť miestny variant Austrálie, totiž kontinent XXXX, a je vyvolaný miesto démona. Tieto knihy majú často nádych cestopisu.

Zemeplocha, Čarodejnice – Partička čarodejníc z malého provinčného kráľovstva Lancre má až zvláštne dobrodružný život. Esmerald Weatherwaxová, starnúca perfekcionistka a priekopníčka amatérskej psychológie spojenej s manipuláciou („hlavológie“), je obvykle sprevádzaná roztopašnicou na dôchodku (s tomu prislúchajúcim počtom detí a slovníkom) Gyytou Oggovou a smoliarskou dievčinou Margrátou Cesnakovou. Keď však kráľovstvu nastanú krušné časy kvôli vraždiacemu kráľovmu bratovi, dámy musia prevziať úlohu hamletovských sudičiek a zmeniť budúcnosť krajiny pomocou vhodne zvoleného následníka. Táto eskapáda vedie k bizardnému výsledku: kráľom sa stane obyčajný šašo a kráľovnou... Margráta. Z toho, čo si musia prežiť potom, spomeniem len inváziu elfov, zabránenie Popoluške v svadbe s princom, premenu mrchavého kocúra starenky Oggovej na chlapa, hľadanie tajomného fantóma v opere a v neposlednom rade prijatie novej učnice, Agnes Nittovej, moletného dievčaťa a jednu z najlepších speváčok možno na celej Zemeploche (aspoň si myslím, že sú tam zriedkaví ľudia, čo vedia spievať dvojhlas sami so sebou...) Séria je celkom zábavná a postavy jedny z najsympatickejších z celého Pratchettovho diela, ale vyžadujú istý stupeň literárneho vzdelania, pretože väčšinou parafrázujú klasické diela, od Hamleta cez Čarodejníka z krajiny Oz až po Draculu

Zemeplocha, Hliadka – Vo väčšine ostatných detektívok je policajný náčelník obyčajným trtkom, ktorý sa poneviera okolo, kým náš bystrý hrdina rieši prípad, ale to by nebol Pratchett, aby to nerobil úplne inak ako všetci ostatní. Veliteľ hliadky Samuel Elanius je je hrozne badass, navyše ako sa patrí na vyšetrovateľa inteligentný a vedomý si toho, že nie vždy je všetko tak, ako vyzerá (v týchto knihách vlastne vôbec nikdy). Tento nedôverčivý vyšetrovateľ šéfuje pestrej zmeske ľudí, trollov, trpaslíkov a rôznych potvoriek, aké sa napokon v tomto svete vyskytujú. Pokiaľ máte radi detektívky, vrelo odporúčam, problém je, že som zatiaľ nemala príležitosť dočítať celú sériu...

Zemeplocha, Smrť a jeho vnučka – Začalo to už Mortom, príbehom už spomínaného Smrťovho učňa, a pokračovalo Mortovou dcérou Zuzanou a rockom, Otcom prasiatok (čo je folklórna postavička podobná Santa Clausovi) a mníchmi histórie. A ešte vrahom nadprirodzených bytostí, nákupnými vozíkmi (dobre, v Sekáčovi sa Zuzana neobjavuje) a zosobnením byrakracie v doslova kozmických meradlách (Zemeplocha mala vždy šťastie na antagonistov, Auditori reality sú zvlášť fascinujúce bytosti). Nie všetko v jednom príbehu, samozrejme. Táto séria sa skladá prevažne z niečoho, čo by sme mohli „metafyzickou fantasy“, pretože sa tam často jedná o osude veľkých vecí, občas dokonca vesmíru ako celku, a vyskytuje sa tam množstvo nadprirodzených antagonistov a antropomorfných personifikácií. Na začiatok odporúčam si pozrieť film Otec Prasiatok, ktorý som síce nevidela, ale myslím, že vám dá približnú predstavu...

Zemeplocha, Pyramídy – Dobrodružný román s príchuťou Starovekého Egypta. Mladý Tepichamón, syn vládcu kráľovstva Mžilibaba (v slovenskom preklade Dželibejbi; pozor, efekt oboch názvov nie je rovnaký, takže ďalší čierny bod pre Slovákov), sa ako jeden z mála svojich krajanov dostane za hranice, a to ešte do Ankh-Morporku, a ako všetci vieme, odtiaľ nik nevyjde nezmenený. Uzavretá krajina sa začína otvárať svetu, ale to sa nezaobíde bez problémov ťažko metafyzického rázu. Tepichamóna sprevádza jedna zo služobníčok jeho otca, trochu pripečená Ptraci, ťava s úžasným matematickým talentom vlastným všetkým príslušníkom jeho druhu (aspoň na Zemeploche) a kamoši z Cechu vrahov...

Zemeplocha, Malí bohovia – Ak by sa do Ľavej ruky boha bolo prihodilo zopár vtipov a umrelo tam menej ľudí, mohlo to vyzerať asi takto. Prepáčte, ale obraz Bosca a Vorbisa mi často splýva a temná dystopická atmosféra je v oboch prípadoch rovnaká. V každom prípade je na jednej strane Ľavá ruka omnoho viac cool, na druhej strane je Malí bohovia omnoho premýšľavejšia kniha. Vyberte si, čo je vám milšie, ale ak ste bigota akéhokoľvek vyznania, neodporúčam ani jedno. Mohli by ste sa totiž uraziť... Ale aj zamyslieť nad sebou.

Zemeplocha, Pohyblivé obrázky – Tak z tejto si toho veľa nepamätám. Bol tam jeden mladý mág, ktorý po skončení Neviditeľnej univerzity (pre mágov) šiel do Svätého lesa (anglicky Holy Wood, ha-ha) za filmového herca, ale kvôli nejakej kliatbe či čomu to celý projekt založenia kinematografie na Zemeploche stroskotal. Nápad točiť filmy už totiž kedysi niekto mal a bla, bla, bla, nejaká kliatba, bla, bla, bla, troly a alchymisti, a bla... Dobre, toto je vec vážne hovoriaca v prospech knihy. Je to prvá, v ktorej sa objaví hovoriaci pes Gaspod(a), jedna z mojich najobľúbenejších postáv z vyskytujúca sa vo vedľajšej roli aj v mnohých iných dieloch. Inak to je nudné a dlhé, rozhodne jedna z tých slabších kníh.

Zemeplocha, Pravda – Alebo O založení prvých novín na svete kde inde ako v Ankh-Morporku. Všetko zaujímavé sa deje v Ankh-Morporku, keď už ide o to, ale na to si zvyknete. Ostatne, zo všetkých miest v tomto svete má toto najlepšieho vládcu, Lorda Vetinariho, ktorý, hoci je to de facto diktátor, bol by pre väčšinu čitateľov častokrát prijateľnejší než hlavy ich vlastných štátov. Dokonca mu ani nevadí, keď sa po meste začne šíriť slobodná tlač... Ale slobodná tlač znamená možnosť písať o čomkoľvek chcete. A to prináša do mesta neblahý fenomén – bulvár, s ktorým zvádzajú krutú bitku seriózne noviny, reprezentované Ankh-Morporskou Kométou. Súboj pravdy so lžou a senzáciami sa bude odohrávať na všetkých frontoch a ktovie, kto bude víťaz...

Nie som si však celkom istá, čím tento článok ukončiť. Možno by bolo fajn hodiť pár zásadných právd od tohto veľkého mysliteľa... Alebo radšej len jednu. Pretože motivačné citáty dobre predávajú, of course, a toto je nesmierne motivujúce...

Albert zamrmlal. „Vieš, čo sa stane chlapcom, ktorí sa zbytočne veľa pýtajú?!“
Mort chvíľu premýšľal. „Nie.“ povedal napokon. „Čo?“
Chvíľu bolo ticho. Potom sa Albert narovnal a povedal: „Ani ja nie. Ale asi im niekto odpovie, a dobre im tak!“

Park Gülhane

Tak som rozmýšľala, čo s týmto blogom ďalej, a dospela som k názoru, že čosi by sa dalo urobiť. Vlastne odhliadnuc od toho, že Cisárovná Indie a Kleopatra sú teraz v hiatuse, ako sa hovorí, mám dosť smelé plány. V prvom rade je to Vianočný špeciál, točiaci sa najskôr okolo rôznch článkov a príspevkov a končiaci sa vianočnou poviedkou (fantasy poviedkou!) a nasledovať bude - reorganizácia blogu, možno? V každom prípade, v reakcií na prichádzajúci seriál Kösem sultan som napísala menšiu báseň... Ktorá sa ale samotnej sultánky príliš netýka!

Na krásny park Gülhane padá dnes sneh

Kačice na Bospore teraz sa postia

Sťažovať sa v taký deň nebol by hriech

A tak to robia aj naši dvaja hostia

Opilec a štetka, pekná kompánia

Sultán a sultánka, pramatka a praded

Prerastá Istanbulom megalománia

Sotva tichý kút v meste sa nájde

"Idú sfilmovať našu dynastiu

Či časti, ktoré predávajú lepšie?

Z východu strely a vlci vyjú

Mali by vybrať si to prospešnejšie."

"Odkedy je taký trend, že skutočné dejiny

Predávajú sa lepšie než pekné obrázky?

Veď vieš že veľký problém s hrdými levmi

Je, že si väčšinou nekladú otázky.

Ja som sa často pýtal, verabože

A odpoveď znela prosto, že nejde to

So syzifovskou prácou nik ti nepomôže

A našu administratívu neprefúkne vietor

Nemôžeme zmeniť sa na víťazov bitky

O prežitie, záchovu a iné také veci

Tak predsa hovoria starodávne zvitky

Že apokalypsu v Levante odštartujú Gréci."

Tam v parku Gülhane, efendi a dáma

sedeli pod platanom s nechuťou k svetu

Najväčší panovník a vládkyňa neznáma

Majúc na pamäti tú jedinú vetu.

"Ľudia si zväčša zapamätajú vec, ktorá ich najviac zaujme, nie tú, ktorú najviac potrebujú."

Náš park Gülhane má dnes na pamäti

Dve osoby nepriateľských epitet

Matku prekliatych šialencových detí

A muža, u ktorého nábožnosti niet

Najmocnejšiu sultánku všetkých čias

Ktorá prestála aj psotu všetkých psôt

A muža, čo dal nám noviny, aj viac

Hrdo nosiaceho ten svoj redingot

Hadice, Mahmud, toto je pre vás. Pokoj vám.

Minettin filmový magazín: Toto nie je Noe

Alebo tiež – je to horšie, než sme si mysleli, keď to prichádzalo do kín. Takto... Je mnoho typov amorálnych filmov. Sú také, ktoré glorifikujú násilie, promiskuitu, sú oplzlé, urážajú inteligenciu divákov alebo dokonca propagujú hrozné ideológie, ako nacizmus či stalinizmus... Alebo chiliasmus, tú bezpochyby najhoršiu. Ak neviete, čo to je, tak vám poviem, že je to odborný termín pre „posledný súd a čo bude potom“, a z tohto hľadiska bol tento film, ééé... Nechutný. Áno, presne tak, tento film buď nevie, čo robí, alebo to vie, a potom by sa jeho režisér mal na poslednom súde posadiť do dobytčiaku do pekla spolu s Charlesom Mansonom a Jimom Jonesom (https://cs.wikipedia.org/wiki/Chr%C3%A1m_lidu). Takže, aby bolo jasné... Boh chcel smrť miliónov nevinných ľudí a následné znovuzrodenie ľudstva pomocou incestu... Prečo?!

Kontrolná otázka: Presvedčivým dôkazom faktu, že Boh je hajzel, je podľa vás a) principiálna neriešiteľnosť problému zla, b) pasáže v Biblií či inej svätej knihy, kde On kázal svojim prorokom vraždiť, plieniť a znásilňovať (alebo aspoň nechať sa utopiť 99,9999% ľudskej populácie) c) že nezasiahol bleskom scenáristu a režiséra, len čo dostali nápad na tento film (rovnako ako ľudí, ktorí majú na svedomí napríklad Birth of a nation alebo Večného žida).

Nebudem tu rozprávať o filme ako o celku, pretože podľa mňa bol z vizuálneho hľadiska O.K., teda v tom zmysle, ako je podobne fascinujúci Triumf vôle. Dokonca sa nebudem venovať ani tým blbým dialógom, aj keď by sa čosi našlo. Nie, to najhoršie na hollywoodskom Noem je bezpochyby fakt, že SOM CHCELA ABY NIEKTO ZAVRAŽDIL HLAVNÚ POSTAVU SKOR, NEŽ MI OD ZLOSTI PRESKOČÍ A ZAČNEM BYŤ VĎAČNÁ CROWEOVI ZA GLADIÁTORA!!! Toho, mimochodom neznášam – je patetický, nezaujímavý a jedinou dobrou vecou je tam Joaquin Phoenix, sexi ako vždy (nech mu už hrabe, ako chce) a tie lupienky ruží poletujúce tam v takých množstvách, až sa nedokážete ubrániť dojmu, že si režisér po natočení musel otvoriť lisovňu v Bulharsku, lebo čo by s tým inak robil? Z morálneho hľadiska ale Gladiátor nie je taký zlý, zloduch je fakt hnusný (taký hnusný, až je takmer sympatický), robí zlé veci a hlavný hrdina má milión dôvodov dať mu legitímne cez držku, nech si ktorákoľvek zo stoických škôl hovorí, čo chce. Tu? Je síce pravda, že hlavný záporák bol dosť hnusný, ale verte mi, keby som si mala vybrať, či pôjdem na archu za tým sprostým eschatológom (t.j. Zvestovateľom konca... prečo sa mi nepodarí nijaký intelektuálsky vtip bez toho, aby som to musela vysvetľovať civilistom?!) Noem, verte mi, radšej skončím z tej blbej krabice (môj otec, ktorý to sledoval so mnou, tak tamtú „archu“ celkom spravodlivo pomenoval) do vody, lebo moja smrť bude aspoň rýchla a NEBUDEM MUSIEŤ NIKOHO POCHOVÁVAŤ!!!

Najskôr niečo o postavách. Štvala ma každá jedna, okrem Emmy Watson (už som zabudla meno toho dievčaťa) a deda Matuzaléma (ten ma len miatol, a okrem toho som už zabudla, či to náhodou nebol on, kto vnukol Noemu ten blbý nápad s vyhubením ľudstva)...

Noe – Militantný ekofašista a sektár. Byť ja tým kráľom, nepárem sa s ním a zabijem ho pri našom prvom stretnutí. Ušetrili by sme si polovicu toho blbého filmu a apoklipsu (termín použitý v knihe Čaroborci tatkom Pratchettom pre „tak trochu apokalypsu“). Miesto toho by nastal definitívny koniec ľudstva, čo chcel predsa ten magor dosiahnuť, neasi, až do konca filmu. Vtedy sa to zrazu zvrtlo a moje vágne myšlienky na vraždu filmovej postavy sa zvrtli na celkom konkrétne plány na zabitie rejžu toho celého. Hej, a nemám rada Russela Crowea, už od Gladiátora nie.

Noeho žena – Proti Jennifer Connely nič nemám, ale postava mi pripadala dosť blbá a chodila za Noem ako pes. Zrejme si ho pomýlila so schizofrenickým matematikom, hus jedna (poznámka pre nechápavých: Čistá duša). Ale aspoň to nebola úplná psychopatka. Ja viem, urobiť jediné postavy, ktoré majú aké-také city, zo ženských, bolo do scenáristu dosť sexistické, ale čo narobíš.

Titus Abraxas... teda pardon, Šém – Titus Abraxas bol najstarším „synom“ Jupiter v Jupiter Ascending a má so Šémom, Noeho najstarším synom, spoločného bishíka, ktorý ich stvárňuje (ten chlapec nemá šťastie na role, ale ostatne to ani nie je žiaden oscarový herec, takže...) Dal by sa popísať jediným slovom: debil. Ale ja budem taká dobrá a ponúknem vám trochu vhľad do jeho myšlienkových pochodov... On a Emma Watson spolu chodili, ba čo viac, nielen chodili, ale aj chrápali, a spravili si decko. Šém by mal byť do Emmy zamilovaný, ale príliš sa tak neprejavuje, dokonca ho tatíček označí za „ovládaného túžbou“, bez toho, aby sa zmienil o tom, že by bol do Emmy nejako zabuchnutý. Na druhej strane, pri Noeho emocionálnej tuposti by sa od neho nejaké pochopenie pre milencov očakávať nedalo, takže... V každom prípade, Emme lásku za celý film nevyznal, iba sa s ňou párkrát ***, a aj to mimo záber. Čo je mimochodom škoda, keďže herec je sexi, hlavne s tým strniskom. Sám Šém je poseroutka, odborne povedané slabá individualita, čo dovoľuje jeho otcovi (ktorý je individualita silná, aj keď vyšinutá) nakecať mu hocijakú volovinu. Okrem toho, že by mal ublížiť jeho „žene“ Emme, of course.
Chám – Logan Lerman nikdy nehral vo väčšej magorine, aj keď je inak známy ako Percy Jackson alebo tiež ako D'Artagnan z tohto: http://www.csfd.cz/film/278300-tri-musketyri/prehled/ Chám je síce ufňukaný pubiš, ale aspoň je celkom normálny ufňukaný pubiš, a teda nie je taký slabý ani šibnutý ako zvyšok ansáblu. Keď mu otec nechá zabiť takmer frajerku, oduje sa, a bratríčkuje sa s tým, kto sa mu práve zdá najviac cool, presne ako to basic teens vo filmoch robia, čo nám zase vyzerá nejako povedomo. Jeho postava zvádza k narniovským analógiám v tom zmysle, že Šém je Peter, Emma zase Susan, Chám je Edmund a Jafet Lucy. Tak ako Edmund zabil Jadis, tento tiež stojí za smrťou hlavného záporáka, akurát tam ste si nepriali, aby Eddy miesto Bielej mrchy, pardon, čarodejnice (tá prezývka je jediná dobrá vec, ktorú som si vzala zo sledovania Epic movie, tak sa na mňa prosím nedívajte tak odsudzujúco) zabil Aslana. Tá scéna bola na facku, ale aspoň sa ukázalo kto tu má aspoň aké-také svedomie a city. Díkes, Titus Abraxas, a to si sa mi tak páčil...

Jafet – Nedôležité decko, ktoré by mohlo byť pokojne nahradené dubovou sadeničkou, ktorej by diváci navyše uverili, že je dieťaťom Russela Crowea. Prirovnanie k Lucy je trochu zavádzajúce, keďže táto bola pre dej v Narnii aspoň trochu relevantná. Aspoň má nejaké ospravedlnenie, podľa všetkého totiž nemá viac ako pätnásť...

Emma Watson (ale fakt, jak sa tá baba volala?!) – Podľa všetkého ľúbi Šéma, aj keď neviem prečo, pretože v opačnom prípade si neviem, dočerta, vysvetliť, ako to, že s ním spávala. Ako jedna z mála sympatických postáv sa vyfarbí, keď ako jediná pochopí, že Noemu šibe (ale ono jej to vlastne malo dôjsť už pri tom ohníčku, keď im všetkým rozprával, ako jeden druhého pochovajú a to bude koniec ľudstva), ale aj to len kvôli tomu, že ten magor chce zabiť jej dvojčatá. Za to, že to urobila, som vďačná jej, ale rejžu by som najradšej nechala znásilniť hlavným záporákom.

Kráľ – Hlavný záporák. Patria mu pozemky, na ktorých pred potopou squatteria Noe a jeho rodina, a mne nie je tak celkom jasné, čo ten blb chce. Vieme o ňom, že ovláda absolútne anachronické zbrane, najmä železné (sic!), že je násilný a je mäso. Zároveň je to typický dobyvateľ tých čias, ktorý vraždí, plieni, znásilňuje a všetok ten stuff. Je do morku kostí skazený, čo vedie Noeho k záveru, že skazené je celé ľudstvo a že musí vykapať. Vďaka za súcit s obeťami hlavného záporáka, Maximus! Keď sa začne potopa (čítajte len čo sa husto rozprší), napadne archu a snaží sa tam dostať aj so svojimi mužmi, samozrejme, veď kto by nechcel, zvlášť keď je sebecký, bezcharakterný a to všetko, ale inak pomerne príčetný. Má na svedomí veľa ľudí, aj keď menej ako Noe („argument z nečinnosti“ neplatí, koniec koncov, toto bola apoklipsa!). Z tohto dôvodu, keď sa dostal na archu a chcel Noeho zabiť, dúfala som, že sa mu to podarí. Nepodarilo, of course, čo bola trochu škoda, no film sa ešte dal zachrániť...

Nestalo sa.

Do tohto filmu sa cez vzťah Noeho a jeho rodiny, čím myslím hlavne jeho ženu, Emmu a Cháma po tom, čo začal uvažovať nad vraždou vlastných vnúčat, dala vpašovať nejaká inteligentná dráma. Mohlo to byť varovanie pred falošnými prorokmi konca sveta, ktorí sú vo svojom ničiteľskom nadšení úspešní, a to až tak, že sa im podarí siahnuť aj na vlastnú rodinu aj na seba. Ako strácajú svoju ľudskosť v prospech marazmu a mizantropie, čím sa z reformátorov stávajú šialenci... Ale houbeles. Drahý Noe sa podľa biblického kánonu nad ľudstvom zľutuje, a hoci Chám nakoniec od rodiny odíde (a stane sa praotcom Filištíncov a inej hávede), zvyšok famílie celkom šťastne buduje nové ľudstvo. S genetickou základňou jednej jedinej rodiny, pripomínam... Aspoň podľa abrahámovskej tradície boli tie rodiny tri, hoci aj navzájom spríbuznené (všetci traja Noeho pankharti totiž boli ženatí, aj keď tam nebola žiadna adoptívna dcérka). Žiadne morálne poučenie, žiadna katarzia, nič. Noe síce precitne zo svojej mizantropie, ale minulé hriechy nie sú patrične odčinené a fakt, že kvôli nemu takmer vykapal ľudský druh, veľkoryso ignorovaný. Ďakujem pekne, pán Aronoffsky, ale mohli by ste sa vrátiť k drámam o švihnutých baletkách a vyhýbať sa morálnym dilemám ako leprotikom?!

P.S. Recenziu na tento film už v čase, keď sa premietal v kinách, napísal „Douglas“ Kokeš, český filmový kritik, ktorý má inač super blog, ak sa len vyslovene nevyhýbate dlhým slovám a výrazom typu „narácia“. V mnohých bodoch s ním súhlasím, aj keď moje dojmy boli trochu iné, než objektívna kritika, ale zase nie až tak veľmi. Máte ju hen tuto: http://douglaskokes.blogspot.sk/2014/05/noe.html

Novembrové nešťastia

Jednou z postáv tejto kratšej poviedky je chlapík z http://www.minetteskvareninova.blogspot.sk/2013/11/november.html Tamtá poviedka nie je veľmi dobrá, ono som ju vlastne aj písala dosť dávno, keď som ešte nebola poriadne vypísaná. Obrázok je z GoogleImages inač takto...

Nebýva zvykom, aby bola poviedka napísaná v du-forme, tak som sa dal na ich-formu s adresátom. Na druhej strane, príde mi to ako svätokrádež, keďže sa primárne nejedná môj pohľad, ani o pohľad neznámeho, nezainteresovaného čitateľa (čo ako upovedomeného o každom hrdinovom nádychu a pocite), čo by naznačovala er-forma, ale o teba, ktorá tam ležíš pod zemou a neuvedomuješ si, aký je život krásny.

Ja, Edward Pratt, si to uvedomujem dokonale. Môj život je taký nádherný, že sa vyhýbam spoločnosti, nemám priateľom, dcéru som nevidel už celé roky a moja najväčšia láska za posledné roky mi umrela v náručí na tuberu. Okrem toho trávim celý tento mesiac tak ako všetky ostatné novembre, totiž zavretý vo svojej spálni a depkujúci nad knihou. Na druhej strane, je to kniha o matematike od Iana Stewarta, takže sa to dá prežiť. Asi som ti ju mal požičať, aj keď pochybujem, že po takej hroznej udalosti by ti čo ako málo zdvihol náladu matematik so zmyslom pre humor a zábavu – ale za pokus by to stálo, a Život Briana určite tiež. Dočerta, vieš, aký som na teba kvôli tomu tvoju pohrebu naštvaný?! Ty to máš dobre, ležíš si v pokoji pod zemou, ale ja som musel kvôli tebe vyliezť z bytu! A tvoje mŕtve torzo... Vydesila si nás na smrť, mňa aj pani Stuartovú! Ale bokom tie čiernohumorné hry, vieš ty vôbec, čo si urobila?! Zjavne nie. Veď tvoj list na rozlúčku...

Neviem, komu to vlastne píšem. Nemám rodinu – teraz už nie... Ani priateľov či kohokoľvek, komu by na mne záležalo. Ale tieto myšlienky sa niekto musí dozvedieť. Musíte si uvedomiť, čím som si prešla a k čomu som po dlhých úvahách dospela.

Život je bezvýznamný. Je to smutné, no je to tak – život v tomto vesmíre, vrátane ľudskej kultúry a všetkých podobných antropických záležitostí je len maličkou fluktuáciou, anomáliou vo veľkolepom projekte vesmíru. Ak ho aj stvoril Boh, ľudstvo určite nemal v pláne, a teraz mu iste celkom vadí, že zastrčení niekde hlboko vo vesmíre ho uctievajú príslušníci malého, nie príliš rozvinutého druhu, ktorý si čírou náhodou kdesi pri rovníku svojej planéty vyvinul inteligenciu a rozšíril ju po planéte ako chrípku. Pokiaľ sa už s takými vecami už nestretol, samozrejme, a nezvykol si na ne. V takom prípade ho nezaujímame a on pokračuje v dokončovaní expanzie vesmíru, korekcií jeho zrnitosti a podobných hlúpostiach. Aby ste vedeli, moja predstava Boha nie je veľmi konkrétna a vlastne ani transcendentná, som predsa učiteľka fyziky.

Aby som sa ale vrátila k svojim pôvodným úvahám – Bohu v skutočnosti nezáleží na tom, či zomriem, alebo budem žiť. Napokon, čo je človek uprostred vesmíru? Čo sú jeho ideály, emócie, lásky, vina a tak ďalej oproti miliardám svetelných rokov, vzdialeným svetom, galaxiám, všetkým pravdepodobne pustým a prázdnym? Ak aj sa vyskytujú v hĺbkach univerza aj ďalšie podobné komplexné hlúposti ako sme my, rozhodne ich nie je veľa. Svet sa čerta stará o naše problémy – v celom všehomíre je sotva dosť vedomia na to, aby sa zmohol na nejakú zmysluplnú myšlienku. Väčšina z neho je celkom nevedomá, nestará sa a netuší. Sme len bezvýznamné bodky v šírom vesmíre...

A takto nejako si pokračovala ďalej. Zabudla si ale odpovedať pochybovačom o tvojich depresívnych teóriách na celkom zjavné otázky. Napríklad: keď na mne Bohu nezáleží, nemal by som sa vykašľať skôr naňho ako na seba? Koniec koncov, ak sa smeje nášmu uctievaniu, nebude lepšie mu ukázať prostredník a stať sa ateistami než zisťovať na vlastnej koži pravdivosť svojich predstáv o Všemohúcom? Ja viem, ako to znie z pera veriaceho, čo ako laxného, ale bola si to ty, ktorá začala o božej ignorancií, tak sa nesťažuj. Ale otázky pokračujú. Je tu silný antropický princíp, tvrdiaci, že vesmír bol stvorený špeciálne pre nás, a hoci mu neverím, nehanbím sa ho použiť proti úbohým smutným kozmológom. Okrem toho, prečo by sme mali byť konsternovaní z toho, že Bohu nezáleží na našej kultúre ani morálke, keď sú tu evidentne milióny bytostí, hoci aj malých a pominuteľných, ktorým áno? Prečo by nás malo trápiť, ak sme aj len „múdre opice“, obývajúce svoj efemérny mikrokozmos, keď aj v jeho vnútri máme starostí nad hlavu? Nietzschemu som nikdy nefandil – možno preto, lebo starí frfľoši nikdy nie sú jeden druhému sympatickí. Keď už sme pri tom, nezvykol som súhlasiť ani s jeho ďalšími myšlienkami. Ak je aj Boh mŕtvy, čo to mení na svete? Pár náboženstiev, to je toho, prišli sme už o horšie veci. Nietzsche medzi ne nepatril, pri ňom som celkom spokojný, že tu už nie je.

Ale o tom si ty nehovorila, však? Nechcela si bagatelizovať život, ale smrť. A to ešte nie Kittinu, ale svoju. Ty si si myslela, že o tom neviem? O smrti jediného dieťaťa v susedstve? Za koho ma považuješ?! Okrem toho, pani Stuartová by si neodpustila, keby to vyrozprávala aj kolegyniam v práci a mne to zamlčala. Pravda, nečítam noviny, ale toto bolo aj v regionálnych správach, dofrasa! Prečo sa stalo tamto nešťastie, viem, ale na čo si myslela ty...?!

Zrekapitulujem ti celý príbeh, lebo potrebujem zaplniť ešte dve stránky listového papiera, aby som ho všetok minul, tak počúvaj. Ja, Ed Pratt, starý IT-čkar, exmanžel Molly Fowlerovej-Bluebirdovej a otec Gwendoline Prattovej-Fowlerovej, bývam v Londýne na Eddington lane 42. V mojej bytovke bývali kedysi ešte dve ďalšie domácnosti, starí manželia Sykesovci a sestry Chestertonové, to jest vy. Od smrti vašich rodičov si ty, Barbara, vychovávala o dvanásť rokov mladšiu Catherine, ktorá mala pôvabnú prezývku Kitty. Istý môj priateľ (teraz ti to už môžem povedať, keď si odsúdila do bezvýznamnosti celú históriu ľudstva) menom Lewis vás posmešne volal Barbie a jej mačiatko (Barbie and her Kitten – pozn. editora). Tak či onak, celá ulica vás mala rada. Chudobná učiteľka a jej malá sestrička, kto by odolal takému príbehu? Napriek tomu si nebola šťastná. Bývala si osamelá a smútila za rodičmi, okrem toho starať sa v takom veku o pubertiačku určite nebolo jednoduché, keď si sama sotva doštudovala. Povinnosti ťa izolovali od všetkej spoločnosti, a tvojou jedinými radosťami sa stali fyzika a Kitty... A keď ťa fyzika začala z filozofického hľadiska ešte viac deprimovať, prekvapuje niekoho, že po Kittinej smrti si už nemala prečo ostávať na tomto svete?

Pozri, ja viem, že je už neskoro, aby som začal s nejakými kázňami. Už ťa nemôžem presvedčiť, aby si to nerobila, keď sa to už evidentne stalo a ja som úplne bezmocný... Ale predsa, čosi podobné sa mi už raz podarilo! Frances Stuartovú som len pred mesiacom dokázal odhovoriť od takýchto zámerov. Pravda, viac-menej tým, že som s ňou začal spávať, ale aj keď som u nej teraz tak trochu zaviazaný, Lewis je ešte stále voľný. S Frances to pritom vyzeralo obzvlášť biedne – manžel ju opustil, syn jej umieral na leukémiu a z oboch uvedených dôvodov prišla o väčšinu majetku. A vtedy sme sa stretli u toho istého psychiatra... Chcela si dať predpísať prášky, ktorými sa potom mienila predávkovať, čím by sa jej utrpenie naveky skončilo, ale vtedy som jej do toho vstúpil ja. Čuduj sa svete, rozmýšľal som o podobnej možnosti, odkedy umrela Claire, a keď sme sa to o sebe dozvedeli, hneď sme mali menšiu chuť to urobiť. Pravda, pani Stuartová nie je taká étericky krásna, ako bola Claire, pretože je asi o dvadsať rokov staršia (čiže približne v mojom veku), ale pokiaľ ide o osobnosť, má čosi do seba. No nechcel som rozprávať o svojich románikoch, ale o tom, že som dokázal úbohú Fran zachrániť, a ani nie tak dávno. A teba...

Ach, prečo len?! Môžem si vybrať, či to zvalím na dnešnú dobu, odcudzujúcu ľudí žijúcich hoci aj v jednej bytovke a pretrhávajúcu vzťahy predtým prirodzené, ale na také hlúposti nemám náladu. Pravda je, že podstata problému neleží v tom, že dnešní ľudia sa nestarajú o druhých, ale že sa o druhých nestarám ja. Som sebec, to priznávam, a až teraz som si uvedomil, nakoľko je táto moja vlastnosť pre môj život a morálny profil škodlivá. Mal som vedieť, že sa nemôžeš cítiť dobre, veď som ťa vídal chodiť skleslo do práce, už keď Kitty trochu zakašľala, a bol som si vedomý toho, že jej smrť ťa zdrví. Na druhej strane, prijala by si pomoc od starého mrzutého suseda, ktorého sotva poznáš? Nakoniec sa nemusím cítiť taký vinný za to, čo všetko som pre teba neurobil, aj tak by nič nepomohlo.

Pamätal by som si ťa ako krásne dievča. Nie nejako výnimočne, ale v našej bytovke (kde, pamätaj, bývajú šesťdesiatroční Sykesovci ja a tak trochu aj pani Stuartová) si bola určite najkrajšia. Okrem toho, ako iste vieš, nikdy som nemal nič proti čiernovláskam. Ale... Keď na teba myslím teraz, nemôžem z hlavy dostať výjav v tej vani. Frances vtedy omdlela a ja sa skoro povracal. Samozrejme, mohli sme to usudzovať z toho zápachu... No to je na dlhšie rozprávanie, nakoľko o tom, čo sa včera stalo, si určite nevedela.

Čo všetko tomu nálezu predchádzalo, iste vieš. Trinásťročná Catherine Chestertonová bola zrazená autom a na mieste podľahla zraneniam, ten sviniar, ktorý je za to zodpovedný, ušiel z miesta činu (ale to nezastavilo syna pani Sykesovej, ktorý si zapísal jeho poznávaciu značku) a on teraz sedí v base. To ti ale nijako nepomohlo, vedela si totiž, že tým malá Kitty, jediný poriadny zmysel tvojho života, nevstane z mŕtvych, a tak si sa začala utápať v žiali. Čo sa stalo potom, vieš; pár hodín po sestrinom pohrebe si si napustila vaňu horúcou vodou a napodobniac Senecu si si podrezala žily na ľavej ruke. Hnevám sa na teba ale za jednu vec, a síce, že si nikomu neoznámila, že chceš zomrieť. V takom prípade by sme ťa totiž mohli pochovať v trochu skoršom štádiu rozkladu...

Ja a Frances sme krátko po pohrebe zaznamenali, že sa ťa už nevídať na chodbe. Predpokladali sme, že si sa odsťahovala alebo niečo a neriešili to, kým sme nezačali cítiť pred tvojimi dverami nechutný zápach. Vtedy sme už začali rozmýšľať nad možnosťou, že sa stala nejaká hrozná vec, ale ona navrhla upokojujúcu teóriu, podľa ktorej si odišla veľmi rýchlo a impulzívne, zanechajúc v chladničke nejaké jedlo alebo domáceho miláčika umierajúceho od hladu (vedeli sme, že si svojho času chovala škrečky, ale nebolo nám jasné, či si ich v čase smrti svojej sestry stále mala). Každopádne, vediac, že nemáš v meste nijakých príbuzných, ktorí by to mohli spratať, a také nepríjemné veci by nebolo veľmi slušné nechávať na dôchodcov, vydali sme sa do tvojho bytu.

Spoločne sme vyrazili dvere (to vieš, starý Ed bol vždy krehký intelektuál a stredný vek mu na sile nijako nepridal) a vydali sa na prieskum bytu. Prekvapilo nás, že nič nezmizlo, a teda si sa zrejme nezbalila a neodišla, ako sme si mysleli. Hľadali sme kaziace sa potraviny a klietku s mŕtvymi hlodavcami, no zistili sme, že pred smrťou si dojedla posledné zásoby jedla. Chladnička bola až na dva pokazené jogurty prázdna a akurát z chlebníka na nás smutne zízali plesnivé zvyšky pečiva. To predsa nemohlo spôsobiť ten hnilobný zápach, či nie? A svoje škrečky si predsa predala, čo sme sa dozvedeli od pani Sykesovej, ako aj z faktu, že až na pár poobhrýzaných káblov a rozbité napájadlo zastrčené niekde v kúte nič nesvedčilo o tom, že sa tu kedysi nejaké také zvieratá chovali. Klietka bola preč, zvieratá tiež, ba dokonca aj príslušenstvo k drobnochovu ako krmivo či podstielka... To všetko si, samozrejme, dala tej istej osobe ako tie malé zvery. Rozhodol som sa ísť za čuchom (veď vieš, taký veľký nos ako môj by mal pojať dosť receptorov, aby to dokázal), a ten ma doviedol do kúpeľne, kde som objavil výjav, o ktorom by Baudelaire (pochybujem však, že hocijaký iný básnik) napísal úžasnú báseň.

Ak by som mal v stručnosti opísať svoju reakciu, musím s ľútosťou skonštatovať, že som sa zachoval slabošsky, dokonca som celkom zabudol na svoju džentlmenskú česť, ktorá mi velila chytiť omdlievajúcu pani Stuartovú, ktorá sa tak škaredo udrela o podlahu. Namiesto toho som utekal k záchodovej mise, kde... Nuž, čo by si urobila ty, ak by si na mieste, kde to vôbec nečakáš, objavila hnijúcu ľudskú mŕtvolu? Keď som sa ako-tak spamätal, začal som kriesiť pani Stuartovú, po ktorú som poslal sanitku, a vzápätí som zavolal políciu, v pevnom presvedčení, že oni už budú vedieť, čo urobiť s tým, čo po tebe ostalo. Fran odviezli do nemocnice, kde sme sa neskôr dozvedeli, že napriek miernemu otrasu mozgu sa jej zranenia nezdajú vážne a pravdepodobne nebudú mať ani trvalé následky. Mňa medzitým vyspovedala polícia, ktorá nakoniec prišla na to, že sa jednalo o samovraždu. Výsledok vyšetrovania oznámili o mesiac v regionálnych správach, a tak som si mohol doplniť chýbajúce kúsky tvojho príbehu.

Teraz, keď sa to stalo a ja ťa konečne dokážem brať aj inak ako výjav z Kvetov zla, musím sa priznať, že ma prekvapuje tvoj prístup k životu. Keď máš tak rada Nietzscheho, mal by som asi uviesť citát, ktorý je mu často pripisovaný, no s najväčšou pravdepodobnosťou je jeho autorom niekto iný, keďže nikdy nevyjde z módy vziať múdre citáty menej známych osôb a pripísať ich niekomu omnoho slávnejšiemu. A tí, čo nepočuli hudbu, sa čudovali tým, čo tancovali... Inými slovami, ja to proste nepochopím. Dočerta, veď istý čas som zvažoval rovnakú možnosť, a až naliehavosť, s akou podobný nápad presadzovala Frances Stuartová, ktorú som začal mať rád, ma presvedčila o tom, že som sa možno unáhlil... Občas si myslím, že ľudia, ktorí sa chcú zabiť úplne bezdôvodne, by sa mali stretnúť s inými potenciálnymi samovrahmi, aby sa dokázali pozrieť na situáciu aj z druhej strany, totiž zo strany toho, kto sa ich od siahnutia si na život chce odhovoriť. Mne to teda rozhodne pomohlo, hoci, aby som bol celkom presný, môj úmysel nikdy nebol ktovieako konkrétny, samovraždu som naozaj neplánoval – jednoducho boli dni, keby som radšej sám seba vymazal z dokonalého Božieho plánu, ktorý bezo mňa, ako si naznačila vo svojom liste na rozlúčku, o toľko odlišný nebude. Ak je kozmos meradlom všetkých vecí, ľudia sa nemusia starať o nič, dokonca ani o vlastné emócie! A tu sa dostávam k tomu, o čom som už hovoril: k faktu, že pominuteľnosť vlastného života nie je dôvodom, pre ktorý si sa v smrteľnej vani (podľa vzoru na smrteľnej posteli) obrátila na nihilizmus, a že ide o obyčajné popieranie vlastnej osoby...

Existuje vec, ktorá sa volá kognitívna disonancia – konflikt v presvedčení, protirečenie medzi jednotlivými stránkami osobnosti či medzi presvedčením a faktami. Pre takéto prípady má ľudská psychika v zálohe rôzne triky, ako sa dostať z takejto názorovej šlamastiky. Predstavme si napríklad čisto hypotetickú situáciu, kedy mladá žena, nazvime ju Pam, príde o malú sestru a chce sa kvôli tomu zabiť. Čo by si si o nej pomyslela? Že je ako hlúpa rozmaznaná pubertiačka, ktorá nedokáže zvládať negatívne emócie? Že samovraždy páchajú iba blázni a slabosi, ktorí sa nevedia vyrovnať s nejakou stratou? Nuž, nesúhlasím s tebou, ale môj názor nie je pre Pam podstatný, pretože sa podobá skôr na tvoj než na ten môj (a síce, že vziať si život je vo svojej drastickosti a nezvratnosti trochu ako interrupcia – vyhnite sa tomu, pokiaľ je to možné, ale na druhej strane by vám to nik nemal zákonom zakazovať ani vás za to odsudzovať). V každom prípade, Pam sa cíti zle, že sa túži zabiť kvôli emocionálnej traume, ktorú mala podľa svojho presvedčenia zvládnuť. Vzniká konflikt medzi zjavnou túžbou idu ukončiť svoje trápenie (pretože je to predovšetkým on, kto ho zo všetkých zložiek osobnosti cíti!) a trvaním superega na fakte, že Pam je silná žena, ktorá dokáže zvládnuť všetky tragédie hrdo a dôstojne, tak ako keď umreli jej rodičia. A ako to vyrieši ten najpovolanejší, Pamino vlastné ego? Skĺzne k hanebnej znôške sebaklamu a racionalizácie. Oboje sú odporné veci, ktorým by sa mal dobrý človek vyhýbať, pokiaľ je to možné, ale väčšina ľudí si to neuvedomuje. Ako ja rád hovorím, toto by mali učiť na školách miesto dejín Európskej únie. V každom prípade, oná nechutná zmeska sa točí prevažne okolo faktu, že Pam kedysi čítala o nihilistoch a počula o učení istého F. Nietzscheho, a okrem toho je to učiteľka fyziky s perverznou záľubou v kozmológií (mať rád vedný odbor, ktorý je akademickou formou Auditora reality z Pratchettových románov, to chce nejakú úchylku), máme celkom pekný dôvod, pre ktorý by Pam mohla ukončiť svoj život bez toho, aby sa cítila zle preto, že čosi akosi nezvláda. Pekné, nie? Nie...

Je tu totiž starý Ed Pratt, ktorému sa to nepáči. Ktorý vie, ako veľmi sa Pam, tak teda dobre, ako si sa klamala, a je mu z toho zle. A neznáša teba aj seba o to viac, že tvoj omyl sa ti nikdy nikto nepokúsil vyvrátiť, pretože o takéto dôležité temné veci vnútri človeka sa nikto nezaujíma, dokonca ani tí, čo by mali o morálku sveta dbať najviac – tí všetci sa starajú o také nepodstatné veci, ako sex a manželstvo, b/Bože, ako je ti to všetko jedno!!! Prepáč, nechal som sa trochu uniesť. Musím súhlasiť s ľuďmi, ktorí tvrdia, že táto kultúra je prehnitá. Ľudia sa hnevajú, keď klameš svojej žene, ale keď klameš sám sebe, čiže osobe explicitne bližšej, všetko je v poriadku.

Ale aby som toto svoje frflanie nejako ukončil: čo ja môžem vedieť?! O tom, čo som tu napísal, nie som vždy pevne presvedčený. Napokon, nezhrešil som sám proti vlastnej morálke, keď som si pri svojej svadbe nahováral, že to bude navždy, hoci by som mal vedieť, že to tak v žiadnom prípade byť nemusí? A neurobil som občas takú malú hanebnosť, keď som sám sebe tvrdil, že si dokážem pri sebe udržať ženu, ktorá ma už dlhší čas nenávidí? A to ani nehovorím o tisíckach malých prípadov prokrastinácie, kedy som si hovoril, že sa to už nestane, aj keď som veľmi dobre vedel, že nakoniec aj tak budem sám seba zdržiavať od potrebného, či už z lenivosti, alebo nedostatku inšpirácie k práci. Nie že by som bol pokrytec (ak len toto nie je ďalší sebaklam a ja isté stránky svojej duše nepoznám tak dobre, ako som sa nazdával), ide o to, že podľa vlastných meradiel – dá sa to, však? – som odporná osoba. Snažím sa riadiť svojimi pravidlami, no tak ako ľudia, ktorí zlyhávajú podľa všeobecne platných noriem, toto snaženie neprináša príliš uspokojivé výsledky. Nie, naozaj tým pokrytcom nie som – pravda, viac než občas bývam lenivý, neseriózny, nečestný, klamem a podlieham svojim osobným túžbam, nerestiam a dokonca aj náladám a rozmarom, no že by som robil niečo iné, ako tvrdím,že robím, mi vyčítať nemožno. Netvrdím totiž, že normy, ktoré som stanovil sebe i celému svetu, dodržiavam – a to je aj dôvod, prečo som ostatným o nich zatiaľ nepovedal. Ako hovorí známe klišé, keď chce človek zmeniť svet, musí začať od seba, a ja som tento prvý krok doteraz neurobil poriadne, takže čo by som to bol za osobu, keby som prekročil hranice aj v tomto prípade, kedy ma do toho nenúti nijaká slabosť? A ako by som mohol žiť sám so sebou znechutený z vlastného správania ešte viac, než práve teraz, keď som narazil na fatálne dôsledky vlastnej ignorancie? Možno nie som jediný, kto za to môže, no predsa len, bývali sme známi a susedia, takže istá časť viny dopadá aj na moju starú sivú hlavu.

Myslel som si že poznám svet aspoň natoľko, nakoľko v bežnom živote potrebujem, no teraz si už nie som taký istý. Do nemého súhrnu mojej nevedomosti, ako sa ukázalo, nepatria len vedecké fakty a tajomstvá vesmíru, ale aj veci celkom bežné, bez ktorých nemôžem byť – čo sú zač moji susedia, známi a rodinní príslušníci. Veď teba som stretával na chodbe, a ani neviem, kto všetko za tebou bude plakať. Pravda, nemáš žiadnu blízku rodinu, ale čo tá vzdialenejšia, priatelia, kolegovia? To už naozaj okrem Kitty neexistoval nik, kto by ťa mal rád? Minimálne jedna osoba totiž áno! Harry Stuart...

Vravieval, že žije len vďaka láske k tebe. Podľa mňa preháňal, veď má svoju matku, moju už spomínanú priateľku, babičku, ktorá ho má naozaj rada, a vôbec rodinu. Navyše ťa videl len jediný raz, a to v nemocnici, keď si sa chcela stretnúť so svojou kamarátkou, hoci samozrejme tvrdil, že si najkrajšie dievča, aké kedy videl (nemôžem s ním súhlasiť, ale to teraz nie je podstatné). Pravda, hlúpe rojčenie umierajúceho mladíka nie je veľa, ale je to aspoň niečo... Že by to tvoje samovražedné myšlienky len oddialilo, nie celkom zničilo, a keby Harry zomrel, urobila by si to, čo aj teraz? Porozmýšľaj znova! Nestretla by si tak náhodou dvoch ľudí, jeho matku a jej priateľa, ktorí by ti s trochou času dokázali onen nápad vyhovoriť? Nie je to mizerný malý život, ktorý si stratila – sú to možnosti, ktoré ti vo svojej mladosti mohol ponúknuť. Ale asi by som ťa nemal odsudzovať. Bolo to tvoje osobné rozhodnutie, a aj keď mi je toho chlapca a vašich premárnených možností ľúto, prekážajú mi na tom hlavne moja nečinnosť a tvoj sebaklam. A, ako som povedal, nie som dokonalý, takže ako by som mohol mať v sebe kúska pohoršenia?

P.S. (3 dni nato): Ako sa zdá, Harry je z najhoršieho vonku, aj keď vyzerá smutný a jeho stav sa môže každú chvíľu zhoršiť, keďže trpí nechutenstvom a apatiou. Lekári vravia, že by bol celkom v poriadku, keby mu vtedy Frances nedovolila čítať noviny, kde sa dozvedel o tvojom pohrebe. Keď mi radostne oznámila, že pokiaľ sa nám podarí zmierniť jeho melanchóliu, bude žiť ešte dlho, nemohol som si pomôcť. A ona sa čudovala, že som sa nad tou radostnou správou rozplakal.

Mahpeyker Kösem sultan: I ain't even drunk...

Alebo tiež zápisky z miesta činu. Nie fakt, som si nemusela vypiť, aby som tento film dopozerala. A vážne som ho zvládla na dva razy. Ale občas to teda bolelo... Také veci sa proste musia brať s humorom.

5:00 – Obrezávajú tam Mehmeda Lovca (https://cs.wikipedia.org/wiki/Mehmed_IV.) Tá baba, to je jeho matka? Kösem sultan je už stará babka a chystá sa rozprávať svoj príbeh v retrospektíve, čo vyzerá fajn. Výprava je super, herecké výkony obstojné.


10:00 – Žeby Kösem dala zabiť svojho vnuka? Alebo niečo na odlákanie pozornosti Hadice Turhan? Báj de vej, zdá sa mi to, alebo Hadice Turhan a mladú Kösem hrá tá istá zlatučká Damla Sönmez?


25:00 – Nevyzerá to dobre. Ahmed nie je môj typ, ale to je to najmenej. Výprava je fajn, ale Veľkolepé storočie bolo lepšie, herecké výkony sú poslabšie, aj keď stará Handan a Safiye mi pripomenuli niektoré z herečiek z už spomínaného seriálu. Áno, Safiye je tam tiež. A vyzerá mladšie ako Hülya Avşar. Navyše tento film postihla pliaga insta-love, čiže lásky na prvý pohľad. Choleru na scenáristu, Ahmed sa už chce ženiť?! Aj keď vie, ako strašne to naštve tie dve mrochty, totiž, ehm, mamu a babku?! Keby to bol nejaký tupo sa tváriaci bishi ako starý dobrý Aras alias Bayezid, tak to nepoviem, ale tento tu?! Moja úcta k tejto postave je preč, ako aj k starej Safiye, ktorá vyzerá, že bude hlavným antagonistom tak v prvej polovici filmu. Alebo?
27:00 – Dziewćino, jesteś brudna. Milujem poľštinu. A prečo tá bezvýznamná kúpeľová mrochta nosí aj v hammame čapicu? A ozaj sú turecké kúpele také strašné? Vážení, keby brali Turci tie svoje prehnane vlastenecké zákony vážne, zažalovali by tvorcov tohto filmu (a predstaviteľku kúpeľovej mrochty), veď oni si tu podkopávajú vlastný turizmus! To si vážne myslia, že po takýchto scénach im do hammamov bude niekto chodiť?!
30:00 – Samozrejme, stará Safiye je mrcha, ale aspoň sa trochu krotí a nesnaží sa Mahpeyker zbaviť. Čo je celkom pochopiteľné, pretože, ako jeho babička poznamenala, Ahmed sa zachoval ako kretén. Chúďa Mahpeykerina staručká mamička, ani jej nedali vedieť... A Mahpeyker sama je tam ktovieako dlho a Ahmeda ani nezazrela (okrem toho prvého razu). Zabite niekto toho, kto to vymyslel...


33:00 – Ten nápoj ti dodá silu... To, čo po tejto vete obvykle nasledovalo vo Veľkolepom storočí, mi dáva dostatočný dôvod predpokladať, že scenárista chce Ahmedovi predčasne ublížiť.
35:00 – Ahmed je tam s nejakou ďalšou papučou (pardon, prvé dve písmenká mi ušli, ale nemohla som byť taká otvorene vulgárna) z ktorej sa vykľuje Öykü Çelik, čiže Mahfiruz. Ide sa pracovať na Genç Osmanovi! Ahmed sa tvári presne ako Süleyman, keď sa pred ním v prvej epizóde vyzliekla Mahidevran (Chlapče, keby sa Nur Aysan vyzliekla pred väčšinou mužov... A o Öykü Çelik ani nehovoriac!), takže je to jasné – z tejto voloviny sa stáva červená knižnica. Nie som si istá, či chcem pokračovať, ale prísľub rozkoší budúcich (zistenie, či Hadice Turhan fakt hrá Damla Sönmez) ma núti zostať.


37:00 – Neviem, koľko z vás čítalo knihu Štvrtá kráľovná od Debbie Taylor, ale mám silné reminescencie na Maliu zvanú „babizňa“.
40:00 – Uáá... Už to začína byť také lacné... Povedz, Bice Smallová, neradila si náhodou scenáristovi? A ten nýmand ťa počúval?


50:00 – Gökhan Mumcu (Ahmed) je mizerný herec a tú rolu ozaj mali dať tomu Arasovi. Buď to, alebo odmieta brať svoju rolu vážne, čo je fajn, pretože ja tiež odmietam brať vážne tento film. Čakám na intrigy, myslím také ozajstné, nie také tie absurdné, ako keď si stará Ayşe Hafsa bez poriadneho dôvodu zasadla na Hürrem. Našťastie, k smallovskej povahe filmového Ahmeda patrí aj to, že nie je také drevo ako Süleyman a nehanbí sa byť hnusný na svoju mamu a babku. A bude seeex!


1:00:00 – No, na to, že na Mahfiruz Ahmed zabudol, mala Mahfiruz celkom dosť detí, anglická Wikina uvádza štyroch synov, tumblr stránka http://kosem-sultan.tumblr.com/ tvrdí,že bola matkou dvoch Ahmedových najstarších synov a možno aj niektorých dcér. Ale erotická scénka bola lepšia, než som dúfala, aj keď romanca je stále rovnako trápna.
1:03:00 – Takže Ahmed proste ako dobrý moslim prechladol v mešite a nedoplatil na zlú hygienu? WTH?! Mimochodom, znalí histórie sa nad malým Muradom len škodoradostne usmievajú, lebo to ADHD ho zjavne neopustilo nikdy, viď https://en.wikipedia.org/wiki/Murad_IV alebo http://madmonarchs.guusbeltman.nl/madmonarchs/murad4/murad4_bio.htm . Mimochodom, veta „Vystrašíš Ibrahima!“ si vyslúžila ďalšie úškľabky z mojej strany, lebo Murad bude Ibrahima desiť celý život a mama mu v tom nebude vedieť zabrániť...
1:06:00 – Občas nám tam ukážu aj staršiu Kösem, čo je síce pekné, no my chceme vidieť jej vzostup k moci alebo aspoň mladú Hadice Turhan, a nie Ahmeda umierajúceho na čosi, čo týfus rozhodne nie je (https://cs.wikipedia.org/wiki/Skvrnit%C3%BD_tyfus).


1:07:00 – Ospravedlňujem sa filmu, nakoniec to týfus je. Ale tá blbka by aj tak nemala ležať po jeho boku, keď je zjavne nakazený vysoko infekčnou chorobou!
1:08:00 – Fajn, Ahmed je mŕtvy... Môžeme už konečne prejsť k niečomu zaujímavejšiemu?!
1:10:00 – Preskočili sme Mustafu s jeho mentálnou retardáciou a bezmennou mamou, Genç Osmana, pamätného ako prvú sultánsku obeť janičiarov, už spomínaného hyperaktívneho Murada IV. aj s vojnovými ťaženiami a topením ženských a dokonca aj Ibrahima I. a jeho psychózu, čubky a tlstú kupliarku. Drahý film, nepatrí sa oberať divákov o tie najzaujímavejšie časti príbehu...

1:13:00 – Neviem, či by sa Kösem opovážila zabiť svojho vnuka (aj keď z neho bol nakoniec pľuhavý sultán, ktorý menoval do úradu toho maníka, ktorý s našincami prehral pri Viedni), ale konečne je tu aspoň niečo, čo nevyzerá lacno. Teda, nie až tak ako tá blbá romanca.
1:15:00 – Ospravedlňte moju nevedomosť, Hadice Turhan nehrá Damla Sönmez, ale dajaká oná, čo sa na ňu bez mejkapu ani nepodobá. Shame on me.


1:20:00 – A ja že si to stará Kösem spomína na časy, keď vládla impériu, ako tam násilnou smrťou zhebli Genç Osman a ten švihnutý Ibrahim, ale né, ono ide len o nočné mory... Čo nie je v princípe také zlé, ale ten film časy jej najväčšej moci ani neukázal, len pád!
1:25:00 – Tak teraz neviem, zachránila toho starého týpka od popravy, alebo od exekúcie?


1:30:00 – Kujú sa pikleee... Keby film smrťou Ahmeda začal a týmto sa zaoberal celý čas, o koľko milšia by som naňho bola?! Už aj tie herecké výkony sú lepšie! A Kösem vedela, prečo dala tomu maníkovi vyliať malému Mehmedovi do šerbetu len polovičku tej fľaštičky. Starúšik totiž zjavne trpí Parkinsonom a ruky sa mu trasú tak, že aj keby sa to nakoniec rozhodol urobiť, tú druhú polovičku by rozlial. Vyhovárajte sa na nervozitu, ale ja viem, že to bolo jeho vekom...


1:32:00 – Ty bláho, Hadice Turhan má ksicht ako Mihrimah... A je to rovnaká mrcha. Pôvodne som ju mala rada kvôli tomu, aká bola podľa histórie, ale mením názor, nikto, kto sa správa ako Mihrimah, si nezaslúži moje sympatie.
1:34:00 – Seneca Crane z Hunger Games!
1:40:00 – Mať tak toto celý film, to by bola historická dráma!
1:42:00 – Vau, bitka o hárem! Celú srandu mi kazí jedna vec, a síce obligátna otázka: to ani janičiari, ani strážcovia brány nemajú vo svojom arzenáli strelné zbrane?! Potom sa nečudujme, že to impérium padlo, keď sa im nechce ani brať si so sebou nejaké tie muškety...
1:45:00 – Tak, a janičiari boli porazení strážcami háremu... Chlapci zlatí, kde ste boli, keď bolo treba pred tými poturčenými bastardmi zachraňovať Genç Osmana?! Ten chlapec mal sedemnásť!


1:48:00 – Taaak, a koniec filmu! Kösem mala smrť ako zo Shakespeara a život ako zo Smallovej románu. Stará sultánka si takýto film nezaslúžila. A tie záverečné titulky tiež nie, ale to skôr v tom negatívnom slova zmysle.

Minettin filmový magazín: Pre fanúšikov Sultána

Taaak, tento filmový magazín bude pre mojich čitateľov z radov fanúšikov Veľkolepého storočia určite veľmi zaujímavý. O to viac, že je to jediná známa písaná recenzia filmu Mahpeyker Kösem sultan v slovenčine, no a ja onedlho uverejním aj zápisky zo sledovania (aj s vyznačením stopáže). Rozhodla som sa touto recenziou osláviť prichádzajúci spin-off Veľkolepého storočia, totiž seriál Kösem sultan, ohľadom ktorého mám zlé tušenie, hlavne kvôli naznačenej romanci medzi Kösem a Ahmedom (ktorá sa mi zdá, že sa bude vyvíjať rovnako blbo ako romanca medzi Hürrem a Süleymanom. Dobrá správa: Ahmet aj tak umrie mladý, zlá správa: na rozdiel od Sulyho vyzerá mladý, sexy a sympatický. Too bad.)Film bol sledovaný na YouTube s poľskými titulkami. Nájdete ho prosímpekne tuto: https://www.youtube.com/watch?v=rNs3cLMKCg8

Takže, čo povedať o veľkej Kösem sultan? V prvom rade, že Wikipediu berte s rezervou. Keďže je to jeden z mála zdrojov informácií, ktoré o tejto dáme mám, nedokážem vám tu napísať nič s dostatočnou kredibilitou. Pokiaľ mi je známe, bola gréckeho pôvodu, so sultánom Ahmedom I. mala kopec detí, ale on umrel mladý a na trón nastúpil jeho retardovaný brat Mustafa (nie ten, samozrejme, ale tento: https://cs.wikipedia.org/wiki/Mustafa_I.). Kösem potom istý čas pobudla v Eski Saray, Starom paláci, spolu s ostatnými manželkami a milenkami mŕtvych sultánov. Po pár rokoch sa vrátila so svojim malým synom Muradom, za ktorého bola regentkou. Mládenec sa veľmi rýchlo zopsul, keď sa z neho stal osmanský Vlad Narážač, čiže nemilosrdný bojovník a mocný panovník schopný si skrotiť šľachtu, ale vo voľnom čase sa venujúci rôznym blbinám, v Muradovom prípade chľastaniu a trestaniu ľudí za pitie alkoholu (a to ste si mysleli, že po Selimovi II. nič horšie nepríde, však?!). Zomrel v 27 rokoch, o jeho smrti existujú dve teórie – podľa jednej ho otrávili, podľa druhej sa proste uchľastal na smrť. To má mimochodom spoločné s mojim najobľúbenejším sultánom, Mahmudom II., u ktorého sa rozmýšľa o uchľastaní a tubere. Vráťme sa ale do čias Kösem sultan – po Muradovi nezostal nijaký žijúci syn, a tak na jeho miesto nastúpil Kösemin ďalší syn Ibrahim I. Ten spočiatku vyzeral celkom fajn, ale postupne sa z neho vykľul ešte horší vládca než Murad, ktorý pri všetkom blbnutí dokázal vládnuť ríši celkom dobre. Ibrahim nevládol vôbec, a tak ho zastúpila mamička, ktorej sa to spočiatku páčilo, ale keď bolo čoraz jasnejšie, že Ibrahim je úplný mešuge, súhlasila s janičiarmi, ktorí jej syna zosadili, pričom jeho následníkom sa stal jeho šesťročný syn Mehmed. Problém bol v tom, že tento mal svoju vlastnú mamu, ktorá chcela byť regentkou, a tak sa s Kösem nepohodli, načo bola veľká sultánka zavraždená.

Čo povedať o filme Mahpeyker Kösem sultan? No, že bol dosť nevyvážený. A blbý.

Prvá polovica bola obyčajnou romancou, a to ešte neobyčajne tupou. Začína sa v čase smrti dojky sultána Ahmeda I., ku ktorej privolajú nejakú učenú babičku, aby tam odriekala nejaké modlitbičky. Vlastne nie, začína sa oveľa neskôr, krátko pred smrťou Kösem, kde je naznačený jej pokus o vraždu práve obrezaného vnuka Mehmeda, neskôr vysvitne, že práve kvôli spomínaným nezhodám s jeho matkou. V retrospektíve zaletíme k onej babičke, ktorá ma mladučkú dcéru Emine. Tú na chodbe v Topkapi stretne samotný sultán, ktorý sa do nej na prvý pohľad zaľúbi a nechá si ju v paláci. Ten blbec myslí na krásne dievčatá ešte aj v čase, keď zomiera žena, ktorá mu údajne bola „ako matka“... Samozrejme, podľa všetkých pravidiel lacných romancí je tu niekto, kto mladých zdržuje od, no... Povedzme ďalšieho stretávania (vlastne sa podľa všetkého po „prvom pohľade“ stretli ďalší raz až v sultánskej spálni o nejakých pár mesiacov), v tomto prípade sú to Ahmedova mama a babka. Pokiaľ ide o Emine a jej mamu, tak Emine je premenovaná na Mahpeyker Kösem, kým úbohá stará dáma sa nikdy nedozvie, čo sa s jej dcérou stalo. Zvyšok prvej polovice filmu pokračuje v podobne idiotskom duchu, Ahmedovi síce vnútia do postele nejakú čúzu, zatiaľ čo čaká na povolenie mamy a babky oženiť sa, a táto síce otehotnie, no vzostupu veľkej Kösem tým nezabránia. Čúzu vidíme naposledy ako tehotnú, o tom, že sa na krátky čas stala Valide Sultan ako mama Genç Osmana, ani zmienka, to by predsa pokazilo Köseminu gloriolu. Celé desaťročia jej najväčšej moci boli len tak vymazané z filmu, retrospektívna časť sa končí smrťou Ahmeda a ako úbohú Kösem zdrvila... Jedinou dobrou vecou na prvej polovici bola Damla Sönmez vo svojej takmer lolitkovskej kráse, inak sa tvorcom podarilo zhovadiť dokonca aj ostatné kočky, vrátane Öykü Çelik, čo je výkon hodný Lokiho alebo iného mytologického trickstera...

A potom nastupuje druhá polovica. Tá s guľami.

Konšpirácie! Spiknutia! Intrigy! Pád veľkej sultánky! Uááá... Vymažte tú prvú polovicu a dajte nám viac druhej! Odohráva sa síce len počas jedného či dvoch dní, ale zato mala grády... Aspoň oproti tej prvej. Možno práve preto som z nej taká nadšená, ale pochopte, po tej sfilmovanej harlekýnke na začiatku som nemohla robiť nič iné, ako jasať na niečim, čo sa podobalo vážne branému historickému filmu. Pravda, to, čo ostalo po romanci z prvej polovice, konkrétne pričasté spomínanie jej tridsať rokov mŕtveho manžela, ma trochu iritovalo, ako aj jej jednostranná glorifikácia na konci... Takisto fakt, že Hadice Turhan bola omnoho lepšou a mocnejšou regentkou než Kösem, bol zamlčaný, čo ma štve, pretože najschopnejší vládcovia evidentne nezaujímajú amatérsku históriu tak ako tí menej schopní, ale výrazní. Fanúšikovia Mahmuda II., medzi ktorých sa zaradzujem, to vedia veľmi dobre...

Takže, aký ten film nakoniec bol? Slabý, veľmi slabý...
Nápad – Nie zlý, ale keby sa vyškrtla tá časť s Ahmedom...
Scenár – Toho, kto tam vložil tú romancu, ako aj človeka, čo písal dialógy, by som dala uškrtiť palácovými strážami.
Výprava – Kostýmy a interiéry občas lepšie než v Sultánovi, ale kamera zase oveľa horšia.
Soundtrack – Turecké filmy a seriály, nech už sú sami osebe hocijako blbé, majú vždy jednu devízu, a to skvelú hudbu. Film si už nepustím ani raz, ale soundtrack si určite vyhľadám...
Herecké výkony a obsadenie – So Sultánom radšej ani neporovnávam. Pravda, Gökhan Mumcu je rovnaké drevo ako Halit Ergenç, ale ten mal aspoň čosi ako osobnosť. Celý jeho totiž zjav vyžaruje povahu nudiaceho a znudeného starého chrena s energiou baterky do detskej hračky, kým Gökhan je proste len zlý herec hrajúci postavu, ktorá má mať údajne charizmu. Zvyšok ansáblu taktiež nepotešil, bola som vďačná aj za málo, a síce za obstojnú Damlu Sönmez, ktorá mala celý čas obligátny sladký kukuč, a za tú druhú, Başar Parlak alias Hadice Turhan, ktorá mi pripomínala Pelin Karahan. Čo z hereckého hľadiska inač nie je vôbec zlé...
Celkový dojem – Tak čo ja viem... Nie je to nič, čo by som odporúčala ľuďom, ktorým sa nepáčila Tisíc a jedna noc ani prvá séria Sultána. Mne teda rozhodne nie...