sobota 28. novembra 2015

Minettin jesenný špeciál: O čom inom ako mŕtvych...

 „Memoriál, to je taký zvláštny zvyk v tomto kraji – staré ženy sa zídu, oblečené do čierneho, a hovoria o tých pár príbuzných a priateľoch, ktoré im zomreli. Robia to zväčša na začiatku novembra, veď viete, aký je to pľuhavý čas... Ale v poslednom čase sa na nich začínajú zúčastňovať aj mladé dámy, a tie z nich pomaly začínajú robiť špiritistické seanse. To viete, ten romantizmus – všetko sa zmieta v búrke, staré systémy sa rúcajú a človek nemá ani v hrobe pokoj.“

A vaša Minettka sa rozhodla taký memoriál (len bez špiritizmu, lebo romantizmus už je dávno pasé) usporiadať mužovi, ktorého si veľmi ctí a považuje ho za svoj vzor. V živote sa s ním nestretla (aspoň v tomto nie som sama), nevidela ho naživo a o jeho osobnom živote vie dosť málo, no predsa ho obdivuje ako nikoho iného (s výnimkou Orhana Pamuka a Johna Lockea). Vážení, dnes si s pietou pripomenieme život a dielo Terryho Pratchetta a v rýchlosti si zrecenzujeme niektoré jeho najpamätihodnejšie knihy...

Najskôr encyklopedické údaje: Terence David John Pratchett sa narodil 28.4.1948 ako syn Davida a Eileen Pratchettovcov. Prvou vecou, ktorú kedy napísal, bola poviedka do školského časopisu menom Hades Business (čítala som a poviem vám, závidím mu talent od boha, moje prvé dielka boli omnoho horšie). Roky pôsobil ako novinár, neskôr ako hovorca elektrárenskej spoločnosti, no keď sa jeho knihy začali predávať čoraz lepšie, z práce odišiel a písaniu sa odvtedy venoval na plný úväzok. V roku 1971 vyšiel jeho prvý román, Koberčania. V tom čase bol už tri roky ženatý s Lyn, rodenou Purves, pričom ich jediná dcéra Rhianna sa narodila osem rokov po svadbe. Mimochodom, Rhianna Pratchett sa dnes venuje tomu istému, čomu kedysi jej otec, čiže písaniu fantasy a novinárčine. Až do svojej smrti v marci tohto roka písal jednu knihu za druhou, niekedy aj dve ročne, a je jedným z najodceňovanejších súčastnosti. Za prínos literatúre bol dokonca pasovaný za rytiera kráľovnou Alžbetou II. Je autorom tak slávnej Zemeplochy, ako aj viacerých ďalších diel, najmä trilógií pozostávajúcich z kratších kníh o Johnnym a Nómoch, takisto je spoluautorom série Dlhozem a knihy Dobré znamenia. Čo z toho som čítala ja? Veľkú časť zemeplošskej série, knihy Národ a Dobré znamenia. A aké to bolo?

Na úvod by som asi mala poznamenať, že Zemeplocha má veľké množstvo častí a veľa som doposiaľ nečítala. Podľa protagonistu sa delí na niekoľko podsérií, o ktorých budem písať samostatne:
1. Mrakoplaš/Vetroplaš – Najslabší, najsmoliarskejší a najzbabelejší čarodejník celého sveta ukončil akademickú dráhu (mága) po viacerých neúspechoch. Vďaka svojmu „šťastiu“ aj napriek záľube v pokojnom a nudnom živote neustále stretáva tú nepríjemnú vec – dobrodružstvo...
2. Čarodejnice – Pravdepodobne najlepšia čarodejnica Zemeplochy, Esme Weatherwaxová (Zlopočasná v českom preklade, Paprčivá vo slovenskom) sa dobrodružstva aj so svojimi troma kolegyňami neštíti, skôr naopak. Vždy sa nájde niečo, do čoho môžu dámy strčiť svoje zvedavé nosy, či už je to osud kráľovstva či ohrozenie ľudstva... Elfami?
3. Hliadka – „Hliadka“, miestna verzia polície, bola kedysi naničhodná banda vedená cynickým alkoholikom, no vďaka šťastiu a schopnostiam svojho kapitána sa z nich stala uznávaná jednotka strážcov poriadku. Ich príbehy majú väčšinou detektívnu zápletku.
4. Smrť a jeho vnučka – Asi najsympatickejšia personifikácia smrti v žánri fantasy si kedysi najskôr adoptoval dcéru, a potom našiel učňa (čo už radšej nezopakoval), čo po slede divokých udalostí viedlo k narodeniu jeho vnučky a neskôr najvernejšej pomocníčky v boji proti rôznemu nadpozemskému potvorstvu.
5. Tonička Bolavá a Nac-Mac Fíglovia – Tonička je čarodejnica a ani jednu z tých kníh som nečítala.
6. Vlahoš a ďalší – Alebo tiež o miestnom variante priemyselnej revolúcie. Čítala som len jednu knihu, Pravdu, takže aj toto odignorujem.
7. Iné – Pyramídy, Malí bohovia, Pohyblivé obrázky... Čítala som tieto tri a každú okomentujem samostatne.

Recenzie/Anotácie/proste čo to je zač...

Dobré znamenia – Keď sa spoja veľký Pratchett a rovnako významný Neil Gaiman, môže to dopadnúť všelijako, no ako sa ukázalo, tentoraz je výsledkom najzábavnejšia a najoptimistickejšia kniha o apokalypse akú kedy svet videl. Na zemi sa narodí Syn Satanov, Antikrist, ktorý má o jedenásť rokov neskôr zničiť svet. Už tu vidíme isté podozrivé okolnosti, veď záhubou ľudstva má byť chalan, ktorý sotva dosiahol pubertu, a dopadne to presne tak, ako by ste čakali. Pridajte k tomu chlapcových kamarátov, najcharizmatickejšieho démona na svete Crowleyho (ktorý v podobe diabla svojho času zviedol Evu) a introvertného anjela Azirafala (to je ten týpek s ohnivým mečom, ktorý strážil bránu raja), ktorí sa za tie roky v službe stihli spriateliť so svetom aj jeden z druhým, a výsledný príbeh rozhodne stojí za to...

(ilustračný fanart nenájdený)
Národ – Tiež tu ide o apokalypsu, aj keď skôr robinsonovského rázu. V istom súostroví v trópoch žijú pokojne celé kmene, kým nepríde kataklyzma. Obrovská tsunami zaleje celú oblasť, vrátane najväčšieho ostrova, kde umrú všetci obyvatelia okrem trinásťročného chlapca Maua. Tento, keďže prišiel o celú rodinu, najskôr prepadá depresií a myslí si, že umrie sám, keď zrazu prídu... Ďalší ľudia. A on je zrazu náčelníkom ostrova (ako jediný človek, ktorý z miestnych ostal), takže má povinnosť postarať sa o tých, čo prežili. Navyše mu náhoda priveje do cesty následníčku anglického trónu Trudy, ktorá sama seba nazýva Dafné (rovnako ako Anna zo Zeleného domu si myslí, že je to cool), ktorá stroskotala kvôli tej istej vlne, ktorá zmasakrovala Mauových súkmeňovcov... Táto je trochu menej veselá ako zvyšok, ale mne osobne sa celkom páčila, dobre sa číta a ako dobrodružný román je vynikajúca.

Zemeplocha, Séria Mrakoplaš/Vetroplaš – Moja najobľúbenejšia, aj keď porovnávať Pratchettove knihy je pre mňa občas ako porovnávať čokoládové tyčinky: odborníci sa vás môžu pýtať na názor, ale vy musíte s hanbou priznať, že ste nedávali pozor na kritické aspekty veci a miesto toho ste si užívali každú minútu. Prvé dve knihy, Farba mágie a Ľahká fantastika, sú zároveň prvými časťami zemeplošskej série a majú punc omnoho „klasickejšej“ fantasy s menším počtom intelektuálskych narážok. Dej sa začína príchodom naivného, dobrosrdečného poisťovacieho úradníka Dvojkvietka, pochádzajúceho z miestnej varianty Číny, do miestnej špinavej, tak trochu stredovekej verzie New Yorku – súmestia Ankh-Morpork. Dvojkvietok o tom ešte netuší, ale na tomto mieste je so všetkým svojim zlatom považovaný za boháča, a tak sa ho čoskoro ujme dav obsmŕdačov a jeden trvalý spoločník – Mrakoplaš. Zvyšok série strávi prevažne na cestách, utekajúc niekam, ale častejšie len odniekiaľ, kde má byť údajne bezpečnejšie... A nakoniec sa ukáže, že nie je. V ďalších častiach odvráti apokalypsu, ehm, teda apoklipsu, pomocou kameňa v ponožke, sprevádza skrachovaného barbara do Dvojkvietkovej vlasti, kde, ako sa ukázalo, spôsobili zvesti o jeho ceste do zahraničia poriadny rozruch, pomôže mágom zachrániť miestny variant Austrálie, totiž kontinent XXXX, a je vyvolaný miesto démona. Tieto knihy majú často nádych cestopisu.

Zemeplocha, Čarodejnice – Partička čarodejníc z malého provinčného kráľovstva Lancre má až zvláštne dobrodružný život. Esmerald Weatherwaxová, starnúca perfekcionistka a priekopníčka amatérskej psychológie spojenej s manipuláciou („hlavológie“), je obvykle sprevádzaná roztopašnicou na dôchodku (s tomu prislúchajúcim počtom detí a slovníkom) Gyytou Oggovou a smoliarskou dievčinou Margrátou Cesnakovou. Keď však kráľovstvu nastanú krušné časy kvôli vraždiacemu kráľovmu bratovi, dámy musia prevziať úlohu hamletovských sudičiek a zmeniť budúcnosť krajiny pomocou vhodne zvoleného následníka. Táto eskapáda vedie k bizardnému výsledku: kráľom sa stane obyčajný šašo a kráľovnou... Margráta. Z toho, čo si musia prežiť potom, spomeniem len inváziu elfov, zabránenie Popoluške v svadbe s princom, premenu mrchavého kocúra starenky Oggovej na chlapa, hľadanie tajomného fantóma v opere a v neposlednom rade prijatie novej učnice, Agnes Nittovej, moletného dievčaťa a jednu z najlepších speváčok možno na celej Zemeploche (aspoň si myslím, že sú tam zriedkaví ľudia, čo vedia spievať dvojhlas sami so sebou...) Séria je celkom zábavná a postavy jedny z najsympatickejších z celého Pratchettovho diela, ale vyžadujú istý stupeň literárneho vzdelania, pretože väčšinou parafrázujú klasické diela, od Hamleta cez Čarodejníka z krajiny Oz až po Draculu

Zemeplocha, Hliadka – Vo väčšine ostatných detektívok je policajný náčelník obyčajným trtkom, ktorý sa poneviera okolo, kým náš bystrý hrdina rieši prípad, ale to by nebol Pratchett, aby to nerobil úplne inak ako všetci ostatní. Veliteľ hliadky Samuel Elanius je je hrozne badass, navyše ako sa patrí na vyšetrovateľa inteligentný a vedomý si toho, že nie vždy je všetko tak, ako vyzerá (v týchto knihách vlastne vôbec nikdy). Tento nedôverčivý vyšetrovateľ šéfuje pestrej zmeske ľudí, trollov, trpaslíkov a rôznych potvoriek, aké sa napokon v tomto svete vyskytujú. Pokiaľ máte radi detektívky, vrelo odporúčam, problém je, že som zatiaľ nemala príležitosť dočítať celú sériu...

Zemeplocha, Smrť a jeho vnučka – Začalo to už Mortom, príbehom už spomínaného Smrťovho učňa, a pokračovalo Mortovou dcérou Zuzanou a rockom, Otcom prasiatok (čo je folklórna postavička podobná Santa Clausovi) a mníchmi histórie. A ešte vrahom nadprirodzených bytostí, nákupnými vozíkmi (dobre, v Sekáčovi sa Zuzana neobjavuje) a zosobnením byrakracie v doslova kozmických meradlách (Zemeplocha mala vždy šťastie na antagonistov, Auditori reality sú zvlášť fascinujúce bytosti). Nie všetko v jednom príbehu, samozrejme. Táto séria sa skladá prevažne z niečoho, čo by sme mohli „metafyzickou fantasy“, pretože sa tam často jedná o osude veľkých vecí, občas dokonca vesmíru ako celku, a vyskytuje sa tam množstvo nadprirodzených antagonistov a antropomorfných personifikácií. Na začiatok odporúčam si pozrieť film Otec Prasiatok, ktorý som síce nevidela, ale myslím, že vám dá približnú predstavu...

Zemeplocha, Pyramídy – Dobrodružný román s príchuťou Starovekého Egypta. Mladý Tepichamón, syn vládcu kráľovstva Mžilibaba (v slovenskom preklade Dželibejbi; pozor, efekt oboch názvov nie je rovnaký, takže ďalší čierny bod pre Slovákov), sa ako jeden z mála svojich krajanov dostane za hranice, a to ešte do Ankh-Morporku, a ako všetci vieme, odtiaľ nik nevyjde nezmenený. Uzavretá krajina sa začína otvárať svetu, ale to sa nezaobíde bez problémov ťažko metafyzického rázu. Tepichamóna sprevádza jedna zo služobníčok jeho otca, trochu pripečená Ptraci, ťava s úžasným matematickým talentom vlastným všetkým príslušníkom jeho druhu (aspoň na Zemeploche) a kamoši z Cechu vrahov...

Zemeplocha, Malí bohovia – Ak by sa do Ľavej ruky boha bolo prihodilo zopár vtipov a umrelo tam menej ľudí, mohlo to vyzerať asi takto. Prepáčte, ale obraz Bosca a Vorbisa mi často splýva a temná dystopická atmosféra je v oboch prípadoch rovnaká. V každom prípade je na jednej strane Ľavá ruka omnoho viac cool, na druhej strane je Malí bohovia omnoho premýšľavejšia kniha. Vyberte si, čo je vám milšie, ale ak ste bigota akéhokoľvek vyznania, neodporúčam ani jedno. Mohli by ste sa totiž uraziť... Ale aj zamyslieť nad sebou.

Zemeplocha, Pohyblivé obrázky – Tak z tejto si toho veľa nepamätám. Bol tam jeden mladý mág, ktorý po skončení Neviditeľnej univerzity (pre mágov) šiel do Svätého lesa (anglicky Holy Wood, ha-ha) za filmového herca, ale kvôli nejakej kliatbe či čomu to celý projekt založenia kinematografie na Zemeploche stroskotal. Nápad točiť filmy už totiž kedysi niekto mal a bla, bla, bla, nejaká kliatba, bla, bla, bla, troly a alchymisti, a bla... Dobre, toto je vec vážne hovoriaca v prospech knihy. Je to prvá, v ktorej sa objaví hovoriaci pes Gaspod(a), jedna z mojich najobľúbenejších postáv z vyskytujúca sa vo vedľajšej roli aj v mnohých iných dieloch. Inak to je nudné a dlhé, rozhodne jedna z tých slabších kníh.

Zemeplocha, Pravda – Alebo O založení prvých novín na svete kde inde ako v Ankh-Morporku. Všetko zaujímavé sa deje v Ankh-Morporku, keď už ide o to, ale na to si zvyknete. Ostatne, zo všetkých miest v tomto svete má toto najlepšieho vládcu, Lorda Vetinariho, ktorý, hoci je to de facto diktátor, bol by pre väčšinu čitateľov častokrát prijateľnejší než hlavy ich vlastných štátov. Dokonca mu ani nevadí, keď sa po meste začne šíriť slobodná tlač... Ale slobodná tlač znamená možnosť písať o čomkoľvek chcete. A to prináša do mesta neblahý fenomén – bulvár, s ktorým zvádzajú krutú bitku seriózne noviny, reprezentované Ankh-Morporskou Kométou. Súboj pravdy so lžou a senzáciami sa bude odohrávať na všetkých frontoch a ktovie, kto bude víťaz...

Nie som si však celkom istá, čím tento článok ukončiť. Možno by bolo fajn hodiť pár zásadných právd od tohto veľkého mysliteľa... Alebo radšej len jednu. Pretože motivačné citáty dobre predávajú, of course, a toto je nesmierne motivujúce...

Albert zamrmlal. „Vieš, čo sa stane chlapcom, ktorí sa zbytočne veľa pýtajú?!“
Mort chvíľu premýšľal. „Nie.“ povedal napokon. „Čo?“
Chvíľu bolo ticho. Potom sa Albert narovnal a povedal: „Ani ja nie. Ale asi im niekto odpovie, a dobre im tak!“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára