Nebýva zvykom, aby bola poviedka
napísaná v du-forme, tak som sa dal na ich-formu s adresátom. Na
druhej strane, príde mi to ako svätokrádež, keďže sa primárne
nejedná môj pohľad, ani o pohľad neznámeho, nezainteresovaného
čitateľa (čo ako upovedomeného o každom hrdinovom nádychu a
pocite), čo by naznačovala er-forma, ale o teba, ktorá tam ležíš
pod zemou a neuvedomuješ si, aký je život krásny.
Ja, Edward Pratt, si to uvedomujem
dokonale. Môj život je taký nádherný, že sa vyhýbam
spoločnosti, nemám priateľom, dcéru som nevidel už celé roky a
moja najväčšia láska za posledné roky mi umrela v náručí na
tuberu. Okrem toho trávim celý tento mesiac tak ako všetky ostatné
novembre, totiž zavretý vo svojej spálni a depkujúci nad knihou.
Na druhej strane, je to kniha o matematike od Iana Stewarta, takže
sa to dá prežiť. Asi som ti ju mal požičať, aj keď pochybujem,
že po takej hroznej udalosti by ti čo ako málo zdvihol náladu
matematik so zmyslom pre humor a zábavu – ale za pokus by to
stálo, a Život Briana určite tiež. Dočerta, vieš, aký som na
teba kvôli tomu tvoju pohrebu naštvaný?! Ty to máš dobre, ležíš
si v pokoji pod zemou, ale ja som musel kvôli tebe vyliezť z bytu!
A tvoje mŕtve torzo... Vydesila si nás na smrť, mňa aj pani
Stuartovú! Ale bokom tie čiernohumorné hry, vieš ty vôbec, čo
si urobila?! Zjavne nie. Veď tvoj list na rozlúčku...
Neviem, komu to vlastne píšem.
Nemám rodinu – teraz už nie... Ani priateľov či kohokoľvek,
komu by na mne záležalo. Ale tieto myšlienky sa niekto musí
dozvedieť. Musíte si uvedomiť, čím som si prešla a k čomu som
po dlhých úvahách dospela.
Život je bezvýznamný. Je to
smutné, no je to tak – život v tomto vesmíre, vrátane ľudskej
kultúry a všetkých podobných antropických záležitostí je len
maličkou fluktuáciou, anomáliou vo veľkolepom projekte vesmíru.
Ak ho aj stvoril Boh, ľudstvo určite nemal v pláne, a teraz mu
iste celkom vadí, že zastrčení niekde hlboko vo vesmíre ho
uctievajú príslušníci malého, nie príliš rozvinutého druhu,
ktorý si čírou náhodou kdesi pri rovníku svojej planéty vyvinul
inteligenciu a rozšíril ju po planéte ako chrípku. Pokiaľ sa už
s takými vecami už nestretol, samozrejme, a nezvykol si na ne. V
takom prípade ho nezaujímame a on pokračuje v dokončovaní
expanzie vesmíru, korekcií jeho zrnitosti a podobných hlúpostiach.
Aby ste vedeli, moja predstava Boha nie je veľmi konkrétna a
vlastne ani transcendentná, som predsa učiteľka fyziky.
Aby som sa ale vrátila k svojim
pôvodným úvahám – Bohu v skutočnosti nezáleží na tom, či
zomriem, alebo budem žiť. Napokon, čo je človek uprostred
vesmíru? Čo sú jeho ideály, emócie, lásky, vina a tak ďalej
oproti miliardám svetelných rokov, vzdialeným svetom, galaxiám,
všetkým pravdepodobne pustým a prázdnym? Ak aj sa vyskytujú v
hĺbkach univerza aj ďalšie podobné komplexné hlúposti ako sme
my, rozhodne ich nie je veľa. Svet sa čerta stará o naše problémy
– v celom všehomíre je sotva dosť vedomia na to, aby sa zmohol
na nejakú zmysluplnú myšlienku. Väčšina z neho je celkom
nevedomá, nestará sa a netuší. Sme len bezvýznamné bodky v
šírom vesmíre...
A
takto nejako si pokračovala ďalej. Zabudla si ale odpovedať
pochybovačom o tvojich depresívnych teóriách na celkom zjavné
otázky. Napríklad: keď na mne Bohu nezáleží, nemal by som sa
vykašľať skôr naňho ako na seba? Koniec koncov, ak sa smeje
nášmu uctievaniu, nebude lepšie mu ukázať prostredník a stať
sa ateistami než zisťovať na vlastnej koži pravdivosť svojich
predstáv o Všemohúcom? Ja viem, ako to znie z pera veriaceho, čo
ako laxného, ale bola si to ty, ktorá začala o božej ignorancií,
tak sa nesťažuj. Ale otázky pokračujú. Je tu silný antropický
princíp, tvrdiaci, že vesmír bol stvorený špeciálne
pre nás, a hoci mu neverím,
nehanbím sa ho použiť proti úbohým smutným kozmológom. Okrem
toho, prečo by sme mali byť konsternovaní z toho, že Bohu
nezáleží na našej kultúre ani morálke, keď sú tu evidentne
milióny bytostí, hoci aj malých a pominuteľných, ktorým áno?
Prečo by nás malo trápiť, ak sme aj len „múdre opice“,
obývajúce svoj efemérny mikrokozmos, keď aj v jeho vnútri máme
starostí nad hlavu? Nietzschemu som nikdy nefandil – možno preto,
lebo starí frfľoši nikdy nie sú jeden druhému sympatickí. Keď
už sme pri tom, nezvykol som súhlasiť ani s jeho ďalšími
myšlienkami. Ak je aj Boh mŕtvy, čo to mení na svete? Pár
náboženstiev, to je toho, prišli sme už o horšie veci. Nietzsche
medzi ne nepatril, pri ňom som celkom spokojný, že tu už nie je.
Ale
o tom si ty nehovorila, však? Nechcela si bagatelizovať život, ale
smrť. A to ešte nie Kittinu, ale svoju. Ty si si myslela, že o tom
neviem? O smrti jediného dieťaťa v susedstve? Za koho ma
považuješ?! Okrem toho, pani Stuartová by si neodpustila, keby to
vyrozprávala aj kolegyniam v práci a mne to zamlčala. Pravda,
nečítam noviny, ale toto bolo aj v regionálnych správach,
dofrasa! Prečo sa stalo tamto nešťastie, viem, ale na čo si
myslela ty...?!
Zrekapitulujem
ti celý príbeh, lebo potrebujem zaplniť ešte dve stránky
listového papiera, aby som ho všetok minul, tak počúvaj. Ja, Ed
Pratt, starý IT-čkar, exmanžel Molly Fowlerovej-Bluebirdovej a
otec Gwendoline Prattovej-Fowlerovej, bývam v Londýne na Eddington
lane 42. V mojej bytovke bývali kedysi ešte dve ďalšie
domácnosti, starí manželia Sykesovci a sestry Chestertonové, to
jest vy. Od smrti vašich rodičov si ty, Barbara, vychovávala o
dvanásť rokov mladšiu Catherine, ktorá mala pôvabnú prezývku
Kitty. Istý môj priateľ (teraz ti to už môžem povedať, keď si
odsúdila do bezvýznamnosti celú históriu ľudstva) menom Lewis
vás posmešne volal Barbie a jej mačiatko (Barbie and her
Kitten – pozn. editora). Tak
či onak, celá ulica vás mala rada. Chudobná učiteľka a jej malá
sestrička, kto by odolal takému príbehu? Napriek tomu si nebola
šťastná. Bývala si osamelá a smútila za rodičmi, okrem toho
starať sa v takom veku o pubertiačku určite nebolo jednoduché,
keď si sama sotva doštudovala. Povinnosti ťa izolovali od všetkej
spoločnosti, a tvojou jedinými radosťami sa stali fyzika a
Kitty... A keď ťa fyzika začala z filozofického hľadiska ešte
viac deprimovať, prekvapuje niekoho, že po Kittinej smrti si už
nemala prečo ostávať na tomto svete?
Pozri, ja viem,
že je už neskoro, aby som začal s nejakými kázňami. Už ťa
nemôžem presvedčiť, aby si to nerobila, keď sa to už evidentne
stalo a ja som úplne bezmocný... Ale predsa, čosi podobné sa mi
už raz podarilo! Frances Stuartovú som len pred mesiacom dokázal
odhovoriť od takýchto zámerov. Pravda, viac-menej tým, že som s
ňou začal spávať, ale aj keď som u nej teraz tak trochu
zaviazaný, Lewis je ešte stále voľný. S Frances to pritom
vyzeralo obzvlášť biedne – manžel ju opustil, syn jej umieral
na leukémiu a z oboch uvedených dôvodov prišla o väčšinu
majetku. A vtedy sme sa stretli u toho istého psychiatra... Chcela
si dať predpísať prášky, ktorými sa potom mienila predávkovať,
čím by sa jej utrpenie naveky skončilo, ale vtedy som jej do toho
vstúpil ja. Čuduj sa svete, rozmýšľal som o podobnej možnosti,
odkedy umrela Claire, a keď sme sa to o sebe dozvedeli, hneď sme
mali menšiu chuť to urobiť. Pravda, pani Stuartová nie je taká
étericky krásna, ako bola Claire, pretože je asi o dvadsať rokov
staršia (čiže približne v mojom veku), ale pokiaľ ide o
osobnosť, má čosi do seba. No nechcel som rozprávať o svojich
románikoch, ale o tom, že som dokázal úbohú Fran zachrániť, a
ani nie tak dávno. A teba...
Ach, prečo
len?! Môžem si vybrať, či to zvalím na dnešnú dobu,
odcudzujúcu ľudí žijúcich hoci aj v jednej bytovke a
pretrhávajúcu vzťahy predtým prirodzené, ale na také hlúposti
nemám náladu. Pravda je, že podstata problému neleží v tom, že
dnešní ľudia sa nestarajú o druhých, ale že sa o druhých
nestarám ja. Som sebec, to priznávam, a až teraz som si uvedomil,
nakoľko je táto moja vlastnosť pre môj život a morálny profil
škodlivá. Mal som vedieť, že sa nemôžeš cítiť dobre, veď
som ťa vídal chodiť skleslo do práce, už keď Kitty trochu
zakašľala, a bol som si vedomý toho, že jej smrť ťa zdrví. Na
druhej strane, prijala by si pomoc od starého mrzutého suseda,
ktorého sotva poznáš? Nakoniec sa nemusím cítiť taký vinný za
to, čo všetko som pre teba neurobil, aj tak by nič nepomohlo.
Pamätal by som
si ťa ako krásne dievča. Nie nejako výnimočne, ale v našej
bytovke (kde, pamätaj, bývajú šesťdesiatroční Sykesovci ja a
tak trochu aj pani Stuartová) si bola určite najkrajšia. Okrem
toho, ako iste vieš, nikdy som nemal nič proti čiernovláskam.
Ale... Keď na teba myslím teraz, nemôžem z hlavy dostať výjav v
tej vani. Frances vtedy omdlela a ja sa skoro povracal. Samozrejme,
mohli sme to usudzovať z toho zápachu... No to je na dlhšie
rozprávanie, nakoľko o tom, čo sa včera stalo, si určite
nevedela.
Čo
všetko tomu nálezu predchádzalo, iste vieš. Trinásťročná
Catherine Chestertonová bola zrazená autom a na mieste podľahla
zraneniam, ten sviniar, ktorý je za to zodpovedný, ušiel z miesta
činu (ale to nezastavilo syna pani Sykesovej, ktorý si zapísal
jeho poznávaciu značku) a on teraz sedí v base. To ti ale nijako
nepomohlo, vedela si totiž, že tým malá Kitty, jediný poriadny
zmysel tvojho života, nevstane z mŕtvych, a tak si sa začala
utápať v žiali. Čo sa stalo potom, vieš; pár hodín po
sestrinom pohrebe si si napustila vaňu horúcou vodou a napodobniac
Senecu si si podrezala žily na ľavej ruke. Hnevám sa na teba ale
za jednu vec, a síce, že si nikomu neoznámila, že chceš zomrieť.
V takom prípade by sme ťa totiž mohli pochovať v trochu skoršom
štádiu rozkladu...
Ja a Frances sme
krátko po pohrebe zaznamenali, že sa ťa už nevídať na chodbe.
Predpokladali sme, že si sa odsťahovala alebo niečo a neriešili
to, kým sme nezačali cítiť pred tvojimi dverami nechutný zápach.
Vtedy sme už začali rozmýšľať nad možnosťou, že sa stala
nejaká hrozná vec, ale ona navrhla upokojujúcu teóriu, podľa
ktorej si odišla veľmi rýchlo a impulzívne, zanechajúc v
chladničke nejaké jedlo alebo domáceho miláčika umierajúceho od
hladu (vedeli sme, že si svojho času chovala škrečky, ale nebolo
nám jasné, či si ich v čase smrti svojej sestry stále mala).
Každopádne, vediac, že nemáš v meste nijakých príbuzných,
ktorí by to mohli spratať, a také nepríjemné veci by nebolo
veľmi slušné nechávať na dôchodcov, vydali sme sa do tvojho
bytu.
Spoločne sme
vyrazili dvere (to vieš, starý Ed bol vždy krehký intelektuál a
stredný vek mu na sile nijako nepridal) a vydali sa na prieskum
bytu. Prekvapilo nás, že nič nezmizlo, a teda si sa zrejme
nezbalila a neodišla, ako sme si mysleli. Hľadali sme kaziace sa
potraviny a klietku s mŕtvymi hlodavcami, no zistili sme, že pred
smrťou si dojedla posledné zásoby jedla. Chladnička bola až na
dva pokazené jogurty prázdna a akurát z chlebníka na nás smutne
zízali plesnivé zvyšky pečiva. To predsa nemohlo spôsobiť ten
hnilobný zápach, či nie? A svoje škrečky si predsa predala, čo
sme sa dozvedeli od pani Sykesovej, ako aj z faktu, že až na pár
poobhrýzaných káblov a rozbité napájadlo zastrčené niekde v
kúte nič nesvedčilo o tom, že sa tu kedysi nejaké také zvieratá
chovali. Klietka bola preč, zvieratá tiež, ba dokonca aj
príslušenstvo k drobnochovu ako krmivo či podstielka... To všetko
si, samozrejme, dala tej istej osobe ako tie malé zvery. Rozhodol
som sa ísť za čuchom (veď vieš, taký veľký nos ako môj by
mal pojať dosť receptorov, aby to dokázal), a ten ma doviedol do
kúpeľne, kde som objavil výjav, o ktorom by Baudelaire (pochybujem
však, že hocijaký iný básnik) napísal úžasnú báseň.
Ak by som mal v
stručnosti opísať svoju reakciu, musím s ľútosťou
skonštatovať, že som sa zachoval slabošsky, dokonca som celkom
zabudol na svoju džentlmenskú česť, ktorá mi velila chytiť
omdlievajúcu pani Stuartovú, ktorá sa tak škaredo udrela o
podlahu. Namiesto toho som utekal k záchodovej mise, kde... Nuž, čo
by si urobila ty, ak by si na mieste, kde to vôbec nečakáš,
objavila hnijúcu ľudskú mŕtvolu? Keď som sa ako-tak spamätal,
začal som kriesiť pani Stuartovú, po ktorú som poslal sanitku, a
vzápätí som zavolal políciu, v pevnom presvedčení, že oni už
budú vedieť, čo urobiť s tým, čo po tebe ostalo. Fran odviezli
do nemocnice, kde sme sa neskôr dozvedeli, že napriek miernemu
otrasu mozgu sa jej zranenia nezdajú vážne a pravdepodobne nebudú
mať ani trvalé následky. Mňa medzitým vyspovedala polícia,
ktorá nakoniec prišla na to, že sa jednalo o samovraždu. Výsledok
vyšetrovania oznámili o mesiac v regionálnych správach, a tak som
si mohol doplniť chýbajúce kúsky tvojho príbehu.
Teraz,
keď sa to stalo a ja ťa konečne dokážem brať aj inak ako výjav
z Kvetov zla, musím sa priznať, že ma prekvapuje tvoj prístup k
životu. Keď máš tak rada Nietzscheho, mal by som asi uviesť
citát, ktorý je mu často pripisovaný, no s najväčšou
pravdepodobnosťou je jeho autorom niekto iný, keďže nikdy nevyjde
z módy vziať múdre citáty menej známych osôb a pripísať ich
niekomu omnoho slávnejšiemu. A tí, čo nepočuli hudbu,
sa čudovali tým, čo tancovali... Inými
slovami, ja to proste nepochopím. Dočerta, veď istý čas som
zvažoval rovnakú možnosť, a až naliehavosť, s akou podobný
nápad presadzovala Frances Stuartová, ktorú som začal mať rád,
ma presvedčila o tom, že som sa možno unáhlil... Občas si
myslím, že ľudia, ktorí sa chcú zabiť úplne bezdôvodne, by sa
mali stretnúť s inými potenciálnymi samovrahmi, aby sa dokázali
pozrieť na situáciu aj z druhej strany, totiž zo strany toho, kto
sa ich od siahnutia si na život chce odhovoriť. Mne to teda
rozhodne pomohlo, hoci, aby som bol celkom presný, môj úmysel
nikdy nebol ktovieako konkrétny, samovraždu som naozaj neplánoval
– jednoducho boli dni, keby som radšej sám seba vymazal z
dokonalého Božieho plánu, ktorý bezo mňa, ako si naznačila vo
svojom liste na rozlúčku, o toľko odlišný nebude. Ak je kozmos
meradlom všetkých vecí, ľudia sa nemusia starať o nič, dokonca
ani o vlastné emócie! A tu sa dostávam k tomu, o čom som už
hovoril: k faktu, že pominuteľnosť vlastného života nie je
dôvodom, pre ktorý si sa v smrteľnej vani (podľa vzoru na
smrteľnej posteli) obrátila na
nihilizmus, a že ide o obyčajné popieranie vlastnej osoby...
Existuje
vec, ktorá sa volá kognitívna disonancia –
konflikt v presvedčení, protirečenie medzi jednotlivými stránkami
osobnosti či medzi presvedčením a faktami. Pre takéto prípady má
ľudská psychika v zálohe rôzne triky, ako sa dostať z takejto
názorovej šlamastiky. Predstavme si napríklad čisto hypotetickú
situáciu, kedy mladá žena, nazvime ju Pam, príde o malú sestru a
chce sa kvôli tomu zabiť. Čo by si si o nej pomyslela? Že je ako
hlúpa rozmaznaná pubertiačka, ktorá nedokáže zvládať
negatívne emócie? Že samovraždy páchajú iba blázni a slabosi,
ktorí sa nevedia vyrovnať s nejakou stratou? Nuž, nesúhlasím s
tebou, ale môj názor nie je pre Pam podstatný, pretože sa podobá
skôr na tvoj než na ten môj (a síce, že vziať si život je vo
svojej drastickosti a nezvratnosti trochu ako interrupcia – vyhnite
sa tomu, pokiaľ je to možné, ale na druhej strane by vám to nik
nemal zákonom zakazovať ani vás za to odsudzovať). V každom
prípade, Pam sa cíti zle, že sa túži zabiť kvôli emocionálnej
traume, ktorú mala podľa svojho presvedčenia zvládnuť. Vzniká
konflikt medzi zjavnou túžbou idu ukončiť
svoje trápenie (pretože je to predovšetkým on, kto ho zo všetkých
zložiek osobnosti cíti!) a trvaním superega
na fakte, že Pam je silná žena, ktorá dokáže zvládnuť všetky
tragédie hrdo a dôstojne, tak ako keď umreli jej rodičia. A ako
to vyrieši ten najpovolanejší, Pamino vlastné ego?
Skĺzne k hanebnej znôške
sebaklamu a racionalizácie. Oboje sú odporné veci, ktorým by sa
mal dobrý človek vyhýbať, pokiaľ je to možné, ale väčšina
ľudí si to neuvedomuje. Ako ja rád hovorím, toto by mali učiť
na školách miesto dejín Európskej únie. V každom prípade, oná
nechutná zmeska sa točí prevažne okolo faktu, že Pam kedysi
čítala o nihilistoch a počula o učení istého F. Nietzscheho, a
okrem toho je to učiteľka fyziky s perverznou záľubou v
kozmológií (mať rád vedný odbor, ktorý je akademickou formou
Auditora reality z Pratchettových románov, to chce nejakú
úchylku), máme celkom pekný
dôvod, pre ktorý by Pam mohla ukončiť svoj život bez toho, aby
sa cítila zle preto, že čosi akosi nezvláda. Pekné, nie? Nie...
Je tu totiž
starý Ed Pratt, ktorému sa to nepáči. Ktorý vie, ako veľmi sa
Pam, tak teda dobre, ako si sa klamala, a je mu z toho zle. A neznáša
teba aj seba o to viac, že tvoj omyl sa ti nikdy nikto nepokúsil
vyvrátiť, pretože o takéto dôležité temné veci vnútri
človeka sa nikto nezaujíma, dokonca ani tí, čo by mali o morálku
sveta dbať najviac – tí všetci sa starajú o také nepodstatné
veci, ako sex a manželstvo, b/Bože, ako je ti to všetko jedno!!!
Prepáč, nechal som sa trochu uniesť. Musím súhlasiť s ľuďmi,
ktorí tvrdia, že táto kultúra je prehnitá. Ľudia sa hnevajú,
keď klameš svojej žene, ale keď klameš sám sebe, čiže osobe
explicitne bližšej, všetko je v poriadku.
Ale aby som toto
svoje frflanie nejako ukončil: čo ja môžem vedieť?! O tom, čo
som tu napísal, nie som vždy pevne presvedčený. Napokon,
nezhrešil som sám proti vlastnej morálke, keď som si pri svojej
svadbe nahováral, že to bude navždy, hoci by som mal vedieť, že
to tak v žiadnom prípade byť nemusí? A neurobil som občas takú
malú hanebnosť, keď som sám sebe tvrdil, že si dokážem pri
sebe udržať ženu, ktorá ma už dlhší čas nenávidí? A to ani
nehovorím o tisíckach malých prípadov prokrastinácie, kedy som
si hovoril, že sa to už nestane, aj keď som veľmi dobre vedel, že
nakoniec aj tak budem sám seba zdržiavať od potrebného, či už z
lenivosti, alebo nedostatku inšpirácie k práci. Nie že by som bol
pokrytec (ak len toto nie je ďalší sebaklam a ja isté stránky
svojej duše nepoznám tak dobre, ako som sa nazdával), ide o to, že
podľa vlastných meradiel – dá sa to, však? – som odporná
osoba. Snažím sa riadiť svojimi pravidlami, no tak ako ľudia,
ktorí zlyhávajú podľa všeobecne platných noriem, toto snaženie
neprináša príliš uspokojivé výsledky. Nie, naozaj tým
pokrytcom nie som – pravda, viac než občas bývam lenivý,
neseriózny, nečestný, klamem a podlieham svojim osobným túžbam,
nerestiam a dokonca aj náladám a rozmarom, no že by som robil
niečo iné, ako tvrdím,že robím, mi vyčítať nemožno. Netvrdím
totiž, že normy, ktoré som stanovil sebe i celému svetu,
dodržiavam – a to je aj dôvod, prečo som ostatným o nich zatiaľ
nepovedal. Ako hovorí známe klišé, keď chce človek zmeniť
svet, musí začať od seba, a ja som tento prvý krok doteraz
neurobil poriadne, takže čo by som to bol za osobu, keby som
prekročil hranice aj v tomto prípade, kedy ma do toho nenúti
nijaká slabosť? A ako by som mohol žiť sám so sebou znechutený
z vlastného správania ešte viac, než práve teraz, keď som
narazil na fatálne dôsledky vlastnej ignorancie? Možno nie som
jediný, kto za to môže, no predsa len, bývali sme známi a
susedia, takže istá časť viny dopadá aj na moju starú sivú
hlavu.
Myslel
som si že poznám svet aspoň natoľko, nakoľko v bežnom živote
potrebujem, no teraz si už nie som taký istý. Do nemého súhrnu
mojej nevedomosti, ako sa ukázalo, nepatria len vedecké fakty a
tajomstvá vesmíru, ale aj veci celkom bežné, bez ktorých nemôžem
byť – čo sú zač moji susedia, známi a rodinní príslušníci.
Veď teba som stretával na chodbe, a ani neviem, kto všetko za
tebou bude plakať. Pravda, nemáš žiadnu blízku rodinu, ale čo
tá vzdialenejšia, priatelia, kolegovia? To už naozaj okrem Kitty
neexistoval nik, kto by ťa mal rád? Minimálne jedna osoba totiž
áno! Harry Stuart...
Vravieval, že
žije len vďaka láske k tebe. Podľa mňa preháňal, veď má
svoju matku, moju už spomínanú priateľku, babičku, ktorá ho má
naozaj rada, a vôbec rodinu. Navyše ťa videl len jediný raz, a to
v nemocnici, keď si sa chcela stretnúť so svojou kamarátkou, hoci
samozrejme tvrdil, že si najkrajšie dievča, aké kedy videl
(nemôžem s ním súhlasiť, ale to teraz nie je podstatné).
Pravda, hlúpe rojčenie umierajúceho mladíka nie je veľa, ale je
to aspoň niečo... Že by to tvoje samovražedné myšlienky len
oddialilo, nie celkom zničilo, a keby Harry zomrel, urobila by si
to, čo aj teraz? Porozmýšľaj znova! Nestretla by si tak náhodou
dvoch ľudí, jeho matku a jej priateľa, ktorí by ti s trochou času
dokázali onen nápad vyhovoriť? Nie je to mizerný malý život,
ktorý si stratila – sú to možnosti, ktoré ti vo svojej mladosti
mohol ponúknuť. Ale asi by som ťa nemal odsudzovať. Bolo to tvoje
osobné rozhodnutie, a aj keď mi je toho chlapca a vašich
premárnených možností ľúto, prekážajú mi na tom hlavne moja
nečinnosť a tvoj sebaklam. A, ako som povedal, nie som dokonalý,
takže ako by som mohol mať v sebe kúska pohoršenia?
P.S.
(3 dni nato): Ako sa zdá, Harry je z najhoršieho vonku, aj keď
vyzerá smutný a jeho stav sa môže každú chvíľu zhoršiť,
keďže trpí nechutenstvom a apatiou. Lekári vravia, že by bol
celkom v poriadku, keby mu vtedy Frances nedovolila čítať noviny,
kde sa dozvedel o tvojom pohrebe. Keď mi radostne oznámila, že
pokiaľ sa nám podarí zmierniť jeho melanchóliu, bude žiť ešte
dlho, nemohol som si pomôcť. A ona sa čudovala, že som sa nad tou
radostnou správou rozplakal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára