Zase jedna Popoluška (1/3)

Ja viem, ja viem. Urobiť zo známej rozprávky horor, to môže napadnúť len Minette...

Keď vás napadne, že ste sa mali od nej držať ďalej, až po tom, čo už je dávno po funuse, zrejme vás práve opustila Princezná. Teda, vám sa to už asi nestane, haha, keďže táto už je dávno mŕtva, čo ale nemusíte ľutovať. Keby ste tak vedeli, čo to bolo za beštiu...

Môj najlepší kamarát Kristián sa s ňou stretol na vrchole jej moci ešte v čase, keď sme sa ani nepoznali. Keď sa odohrali udalosti, o ktorých sa vám teraz chystám rozprávať, mal len osemnásť, a my dvaja sme sa stretli až prvý rok univerzity, teda o dva roky neskôr. Mal tú smolu, že bol najstarším kráľovským synom, a to šťastie, že už vtedy bol taký, aký bol. Ale zase nemôžem prezradiť hneď na začiatku všetko, že...?

Kris je následníkom trónu drobnej krajinky v horách, ktorú jej vlastní ľudia nazývajú Slanica a ktorá sa rozlieha od malých dediniek na úpätí Grašky (čo je najvyššie pohorie susedného Maschenlandu, po našim Maškova) až po nie až takú vzdialenú rieku Nedana. Mesto, v ktorom sa narodil a vyrastal, Topoľová, sa nachádza tak blízko ku Graške, že keď s mamou a súrodencami chodievali vlakom na prázdniny lyžovať, ani sa poriadne nebalili, keďže tam aj späť to trvalo pár hodín. Je dosť ťažké byť najstarším z deviatich detí, dokonca aj keď si odmyslíme tie tri, ktoré zomreli maličké, a Kristián bol len rád, že toto bremeno so sebou niesla jeho veľká sestra Lucia, a on je až štvrtý v poradí (ono sa totiž pred ním narodili ešte Jaroslav, zosnulý v útlom veku štyroch rokov, a Drahuška, ktorá nanešťastie prežila do dnešných dní). Pravidlá následníctva sú ale neúprosné – chlapci majú vždy prednosť, a tak ani dve staršie sestry neuchránili Krisa pred bremenom vládnutia. Sám ale tvrdil, že je to stále lepšie, ako keby mal vyrastať v robotníckej štvrti a makať už od dvanástich rokov (ono zabezpečiť pre nižšie vrstvy nejaké slušné životné podmienky je pri jeho oteckovi dosť zložité, ale vy tu asi nechcete počúvať o politike). A vôbec, má si čo obliecť, kde spať a skvelú, kompletnú famíliu, takže je na tom lepšie, ako ktoviekoľko ľudí v tejto i iných krajinách, ďakujeme pekne. So svojou momentálnou situáciou bol zmierený natoľko, že keď mu otec naznačil, že by sa mal oženiť, a tým ju zmeniť údajne k lepšiemu, prirodzene ho to nepotešilo.

A už vôbec ho nespravila šťastným zmienka o nejakej hlúpej tancovačke, ktorú usporiadala stará grófka Blažková. Vraj všetky vhodné dievčatá tohto mesta, dajsamisvete! To znamená, hŕstka neduživých barones a namyslených komtes... Teda, nie že by všetky stáli za starú belu, no príliš veľa dobrých tam tiež nebude, keďže predstavy starej Blažkovej o „vhodnej“ dievčine sú s Krisovou definíciou pojmu v priamom rozpore. Lucia narážala práve na to, keď na raňajkách okomentovala otcov rozkaz sa tam objaviť ako „pecháček“.

„Choď s tým s prepáčením do prdele.“ zahrešil náš princ. „Ja k starej Blažkovej nepôjdem, ani keby nám za to hrozila vojnou.“

„Veď nevlastní žiadnu armádu, či áno? Tak ako by mohla...?“ To bol Ivan, Krisov mladší brat.

„To bola hyperbola, bráško, inými slovami neber všetko doslova.“

„Hyperbola či nie, táto záležitosť sa netýka ani tak starej Blažkovej, ako teba.“ poznamenala Lucia. „Podľa mamy by si už mal byť dávno ženatý. Jej matka sa vydávala ako šestnásťročná, ona sama, keď bola v tvojom veku...“

„Ale ona nešla študovať, na rozdiel odo mňa. Na rozdiel od niekoho.“ Vrhol na Luciu veľavravný pohľad.

Ona sa ale nedala. „Som moderná, emancipovaná žena, a okrem toho zasnúbená s nýmandom v tvojom veku, ktorý je už ale nanešťastie kráľom, takže sa musím pripraviť na svoju budúcu kariéru šedej eminencie!“

„Kým vieš snívať...“ prevrátil Kris očami so sebavedomým úškrnom. Lucia ho poslala do čerta a natrela si maslom pomliaždenú kaiserku. Keď sa to tak vezme, bola jeho veľká sestra obdivuhodná mladá žena, a to aj v „modernej dobe“, kedy o cieľavedomé dámy nebola núdza. Bola to cieľavedomosť veľmi rezervovaná a starosvetská, ale predsa len mala čosi do seba. Raz by z nej bola úžasná kráľovná, podľa mnohých lepšia ako Kris, ale než celkom odsúdite hlúpy systém, majte na pamäti, že veľa z nerozumnosti, ktorou vtedy náš hrdina oplýval, jeho pokročilej adolescencií ešte pristalo a momentálne z nej už veľa nezostalo (slová priameho svedka jeho súčasného stavu!).

Drahuška sa v tej chvíli priknísala k stolu v úctyhodnej krinolíne, čo si vyslúžilo Luciin odsudzujúci pohľad. „Čo som ti hovorila o bežnom oblečení...?“

„Ale keď mne sa slávnostné šaty páčia! Máme ísť dnes s mamou k Bugárovcom...“

„Ale aj tak, krinolína?! No, pre mňa za mňa, znič si chrbticu, ak chceš...“

„A keby len krinolína, ale aj korzet utiahnutý na päťdesiat centi.“ zamrmlal Kris. „Je jedno, aká je to parádnica, takéto veci by nosiť nemala.“

„Drž hubu, mladý, ty nemáš žiadne právo komentovať moje oblečenie!“ zasyčala Drahuška. „Kde je mama?“

„V márnici.“ odsekol Kris.

„Stalo sa nejaké vlakové nešťastie a ona má identifikovať telo, ktoré vraj patrí strýkovi Cosimovi, ale nepanikár – pred pár minútami sme dostali telegram, vraj je v poriadku.“ uviedla veci na pravú mieru Lucia.

„Mame ste neposlali správu?“

„Nestihli sme.“ ozval sa Kris. „Však jej to povieme, až sa vráti. Mimochodom, počula si už o plese starej Blažkovej?“

„No a? S tou starou megerou nechcem nič mať. Veď vieš, čo sa stalo.“ Konkrétne narážala na incident, kedy sa Blažkovej dcéra vysmievala Drahuške pre jej šaty, aby ich nakoniec zničila – a keď sa sestra šla sťažovať mame, stará Blažková ju označila za hnusnú klamárku. Aby sme ale boli spravodliví, mladšia Blažková s druhorodenou princeznou si robili napriek už dlhší čas, a ich matky neprikladali tomuto sporu takú dôležitosť, ako by sa možno patrilo...

„Nehovoríme teraz o tebe, ale o mne, o mame a o tom, aká strašná katastrofa sa môže stať, keď tam nepôjdem. Vraj by mi prospelo sa oženiť – a otec si myslí to isté!“

„To máš za tie odbory.“ poznamenala Lucia vedúco.

„O tom pochybujem. Otec nie je až taký hajzel.“ oponoval jej Kris. „Napokon, má pravdu. Keď bol v mojom veku, už bol ženatý, a tak si samozrejme myslí, že to bude najlepšie aj pre mňa. Ale ide o to, že podľa mňa je to blbosť. Ja sa nechcem ženiť, veď si neviem ani zohnať rande, dofrasa!“

„Keby si poslúchol moje rady a šiel vtedy na ples s Konárikovou...“ neprestávala Lucia kibicovať.

„Zuza Konáriková sa mi nepáči, a prestaň sa už konečne starať o môj milostný život!“ Vzápätí prudko vstal zo stoličky a ospravedlňujúco zamrmlal. „Fakt už musím ísť, kamoši ma čakajú.“ A po tomto vrcholne neslušnom úteku vyšiel z miestnosti bez pocitu viny, pretože všetka táto hrubosť bola, ak už nič iné, aspoň úprimná.

----------------------------------------------------

Je pochopiteľné, že o princa málo už len z titulu jeho kráľovskej krvi záujem veľa dievčat, a Kris si medzi nimi teda mohol vyberať. Nanešťastie to ale robil so všetkou „múdrosťou“ svojich osemnástich rokov, a tak často buď šiel na rande s dievčaťom, ktoré sa ukázalo nebyť príliš sympatickým, alebo to naopak ona, koho osobnosť mladého princa sklamala. Pokiaľ ide o nejaké normálne chodenie, bola tu jedna slečna, s ktorou udržiaval celkom normálny pubertiacky vzťah, keď mal sedemnásť, ale krátko pred udalosťami, o ktorých tu je reč, ho opustila, pretože sa zaľúbila do iného. Neskôr sa o tom možno dozviete viac, zatiaľ vás nechám trochu v napätí...

Bolo už k večeru, keď sa Lucia rozhodla urobiť zásadnú vec, s myšlienkami na to, že to nemôže ísť takto ďalej. Ide o osud kráľovstva a minimálnu mzdu, a vôbec, len pokračuje v rodinnej tradícií. Vedela, ako to bolo s jej matkou a otcom – a strýkom... Pravda, nebolo to veľmi morálne, ale vari celé rodiny ničiace si zdravie len kvôli pár halierom, počúvajúc v zúfalstve rôznych pochybných ideológov a bez možnosti poskytnúť deťom akékoľvek vzdelanie, boli menším zlom? Veď jej povedala, že vzhľadom na to, kto je jej brat, ju možno raz bude potrebovať. Takže v konečnom dôsledku jej nik nemohol vyčítať, že si teraz berie do rúk tú zlatú, krásne zdobenú skrinku, čo si schováva pod posteľou, otvára ju tým tajným „zaklínadlom“ (konkrétne znelo ardor oris) a vyťahuje z nej hrebeň z gutaperče, podľa ktorého ju potom spozná v dave.

Takéto skutky by mala sprevádzať búrka, alebo aspoň tajomný záblesk – a nie tóny veľmi veselej pesničky s hrubým a agresívnym textom. V každom prípade, keď Luciine hnedé oči zachytili Jej pohľad, premkol ju pocit, že tu žiaden záblesk nebol ani potrebný. Dokonca ani aby sa jej brat zrazu strhol zo sna, hoci to urobil a ona ráno, keď sa o tom dozvedela, ľutovala, že to nevidela. Vedela síce, že s jej činom to nemalo nič spoločné a miesto toho to bol dôsledok príšerného sna, aký ľudia občas mávajú celkom bez dôvodu. V každom prípade, to, ako sa na ňu osoba, ktorú privolala z bohvieakých kruhov pekla (sama netušila, odkiaľ tá beštia pochádzala!) pozrela, jej prezradilo, že svoju úlohu si splní s najväčšou radosťou...

--------------------------------------------

Pri obede so zatajeným dychom načúvala rozhovoru medzi Krisom a ich mamou.

„Nechodíš veľmi často do spoločnosti...“

„Jednoducho na to nemám náladu... Nie po rozchode z Gerdou.“

„Ale nemal by si sa takto uzatvárať do seba. Pozri, urobím jeden malý ústupok, dobre?“

„Áno?“

„Nemusíš sa ženiť. Ale mal by si vychádzať dobre so vznešenými dámami.“

„Takže sa musím zúčastniť toho hlúpeho plesu?“

„Áno, a nevolaj ho hlúpy!“

„Iste, madre.“„Takže?“
„Nuž, pokiaľ je tento jediný, na ktorý ma donútiš ísť...“
„Nie, nie je. A netvár sa, akoby to bola nejaká tragédia, veď mladí muži v tvojom veku by sa mali chodiť zabávať medzi ľudí, zvlášť teraz, v období fašiangov!“
„Hm, mali... Ale mne sa jednoducho nechce! Omnoho radšej by som ostal doma a čítal si diela veľkých klasikov. Môžeš mi snáď čosi také vyčítať?“

Klasikmi myslel podľa všetkého Villona, prasák jeden. Ale aspoň to bol prasák celkom kultivovaný.

„To nie, ale podľa mňa aj teba bude viac baviť spoločnosť rovesníkov než kníh...“

„Tak to ma dobre nepoznáš.“

„Dosť na to, aby som vedela, koľko času tráviš s tým socialistom Drgoncom! A netvár sa ako nejaký utiahnutý knihomoľ, môj zlatý, minulú sezónu si bol každú chvíľu von z domu, dokonca aj keď sme ťa nepustili...“

„Drgonca mi prosím ťa nevyčítaj. Vieš, koľko rodičov by bolo vďačných, keby ich deti mali za priateľov prevažne rozumné dospelé osoby?“

„Ale Drgonec nie je rozumný, synu! No nechcem sa baviť o ňom, veď sme si to už dávno ujasnili – ty nemáš rád mojich priateľov, ja tvojich, ďakujem pekne.“ (Túto drobnú frázičku sme obaja pochytili od nej. Je nejakým spôsobom nákazlivá.)

„Takže jediné, čo odo mňa žiadaš, je začať zase chodiť na večierky. Môže to aspoň trvať len do konca fašiangov? Ja naozaj nemám náladu...“

Kráľovná si napokon povzdychla. „Dobre teda. A so ženbou na teba nebudeme tlačiť do dvadsiatych narodenín...“ Toto bol výnimočný ústupok a z matkinho pohľadu Kris vyčítal, že neskôr ešte príde na pretras, keď naňho bude mať nejaké ďalšie požiadavky. Povzdychol si. Nuž, predsa len, Lucia tú svoju povahu musela niekde získať...

Kráľovná Klementína bývala kedysi krásna, počerná princezná z juhu so zvláštnym exotickým fluidom, ktoré ju obklopovalo asi dva dni po jej príchode do krajiny, kde sa mala vydať za Krisovho otca. To ale náhle zmizlo tak náhle, ako sa okolo nej vyskytlo, po tom, čo sa konečne prestala hanbiť za svoj prízvuk a neznalosť tunajších mravov a začala s ľuďmi aj komunikovať. Vtedy sa ukázalo, že je tajomná asi ako ovčie kiahne, len omnoho príjemnejšia, ak ste teda dokázali držať krok s jej tempom reči. Dvorania jej toto sklamanie nikdy neodpustili, pretože kaziči romantiky tu nikdy neboli prijímaní priateľsky, a že princezná z juhu mohla ukázať aj južanskú družnosť by tých, čo o oných krajoch tajne snívali, nikdy nenapadlo. Na druhej strane, na čiernovlasú matrónu s pevným charakterom a ešte pevnejším presvedčením, že má vždy pravdu, sa miestnym zvykalo omnoho ľahšie, a tak ju po dlhom čase prijali takú, aká skutočne je. Totiž navonok milá, ale skúste jej odporovať...

Napokon, nebolo toto správanie hodné kráľovnej?

Lucia sa ticho usmiala. Všetko šlo podľa plánu. Pošle ju mama tiež za starou Blažkovou? Bohvie. Ona tam ale aj tak nepôjde, nemusí ísť, všakže? Mala svoje únikové cestičky, spôsoby, ako sa vyhnúť nepríjemným povinnostiam, a to najmä v prospech tých príjemnejších. To Krisovi sa takýchto výhod nedostávalo, hoci na druhej strane Luciine povinnosti by preňho boli nepochybne horšie, než hopsanie na bále u hnusnej starej ženskej... Lekárska prehliadka. Návšteva blázinca. Učenie sa na štátnice. To už skôr ten lenivec bude predstierať dobré vzťahy so starou Blažkovou...

Hlavne, že tam bude Ona. Ak sa tam dostane, bude všetko v poriadku.

------------------------------------------------

Kris nečakal, že tam bude ktokoľvek, koho by poznal, no ak by aj vedel, že sa tam objaví Zuzana Konáriková, dcéra markíza z Kotliny, nijako by to jeho rozhodnutie nepoznamenalo. Jeho túžba vyhnúť sa jej nebola až taká silná, aby kvôli tomu odporoval matke o čosi dlhšie. Na druhej strane, keď ho požiadala o zápis do tanečného poriadku, rozpačito sa vykrútil, tvrdiac, že všetky tance už má zahovorené, čo bola dosť hlúpa výhovorka. Po pár minútach si totiž uvedomil, že Zuza, ktorá je tak trochu doňho, ho celkom určite bude celý večer po očku sledovať a ak uvidí, že je sám, zistí, že jej klamal, a určite bude dosť smutná... A nepochybne aj naštvaná! Kris ju nechcel rozrušiť – bolo to dobré dievča, len nie preňho. Nepáčilo sa mu, ako sa oblieka, nemali žiadne spoločné záujmy a rozprávala príliš často, veľa a málo zaujímavo na jeho vkus. Na druhej strane mala maniere a dobrú povahu, a bez ohľadu na to, aký mala príšerný šatník, nemohla zakryť, že je veľmi krásna. Nepochybne si vôbec nezaslúžila, aby sa k nej nejaké namyslené princátko správalo netaktne – a tak sa jej Kris rozhodol radšej vyhýbať.

Najskôr spustili veľmi rýchlu polku, pričom ho na parket pozvala istá postaršia korpulentná dáma. Zo zúfalstva prijal – napokon, išlo len o tanec, a ona sa ukázala ako neobyčajne energická a šikovná partnerka. Z tohto dôvodu s ňou ostal aj ďalšie dve kolá, obe v rytme valčíka, no rýchlo sa unavila a stiahla sa do ústrania. Náš princ sa teda ocitol bez partnerky a Zuza už po ňom hádzala hnedými očami. V panike sa začal obzerať po nejakej (akejkoľvek!) možnej partnerke, keď ju zrazu uvidel...

Bola nádherná. So svojimi dlhými čiernymi vlasmi a exotickým zjavom presne jeho typ. Jej šaty boli čierne, no vzorované a bohato riasené. Technicky sa nijako výrazne nelíšila od ostatných, s výnimkou toho, že to bola naozaj výnimočná kráska. Podišiel k nej a chystal sa ju osloviť, keď ju zrazu niečo prinútilo premýšľať o tom, že by sa mohol, nie, mal pozrieť jedným smerom... No tieto hlúpe nápady pochádzajúce ktovieodkiaľ zavrhol a zamieril za čiernovlasou slečnou. Tá sa, len čo ho uvidela, zatvárila nadmieru tajomne a neprístupne, no keď ju oslovil, nemohla mu len z čistej slušnosti neodpovedať. „Prepáčte, nepoznáme sa? Ach, samozrejme že nie, veď to by som si pamätal...“

Usmiala sa, hoci trochu sarkasticky. „Uvedomujete si, že som vás sotva spoznala a už strácate body len kvôli vašej „originalite“? Och, snažte sa trochu!“

„Skutočne? Tak to mi musíte odpustiť, viete, ako sa o niektorých dámach hovorí, že sú také krásne, že robia aj z inak bystrých mužov hlupákov?“

„A vy sa považujete za obzvlášť múdreho?“

„Tu sa nebavíme o mojich kognitívnych schopnostiach, slečna, ale o vašom vzhľade. Som presvedčený, že na mojom mieste by aj Newton...“

Rozosmiala sa. „Newton? Tak ten ťažko. Keby ste povedal Leibnitz, tak možno, dajme tomu. Napokon, infidezimálny počet by bol vynájdený tak či onak, nie je tak?“

Zostal tam stáť s otvorenými ústami. „Krásna a ešte aj intelektuálka, no to ma podržte!“

„Dúfam, že teraz mi už nemáte za zlé moje vysoké nároky na mužov.“ Šibalsky naňho žmurkla. „Smiem vedieť vaše meno?“

„Princ Kristián Ancúg zo Slanice... A ako sa voláte vy?“

„Antónia Makovcová, komtesa z Osbrlia, priateľmi nazývaná Tonička. Pre vás ale radšej Antónia. Nemusíte mi ani vykať, Vaša Výsosť...“

„Bol by som radšej, keby si ma volala Kris, milá Antónia. Nepotrpím si na oficiality.“

„A kto z nás mladých áno?“

„Si veľmi, hm, očarujúca.“ povedal ohromený Kris.

„Vďaka. Nezapíšeš sa mi do tanečného poriadku?“ Nebola nejako vzrušená tým, že stretla princa – čiastočne preto, že pochádzala z vyšších vrstiev spoločnosti, odkiaľ kráľovská rodina nevyzerala tak nedostupne, čiastočne preto, lebo bola taká povaha.

„Samozrejme.“ povedal Kris rýchlo. Pozeral sa po Zuze Konárikovej, a skutočne ju uvidel o pár metrov ďalej nepríjemne na nich oboch zazerať. Rozhodol sa to neriešiť. Jediné, čo by tu mohol urobiť, bolo porozprávať sa s ňou – ale o čom? Napokon, nie je jej nijako zodpovedný...

Tonička bola dosť slabá tanečnica, a tak sa rozhodol radšej sa venovať rozhovoru s ňou. „Takže sa zaujímaš o matematiku?“

„Áno, prečo? Je to dosť zvláštna záľuba na mladú dámu, ja viem...“

„Ale mne to nevadí, skôr naopak... Iste, nie som veľmi analytický typ, no o to väčší dojem na mňa robia ľudia, ktorí sa v týchto pre mňa takých zložitých veciach vyznajú.“

„Milé. Keď sa teda nezaujímaš o abstraktné veci, o čo teda?“

„O všeličo. Zbožňujem poéziu, vtipy, slovné hračky, literatúru... Ale nerobí mi problémy zorientovať sa ani v prírodovede, najviac ma fascinuje archeológia.“

„Je mi ľúto, že nemáme nijaké spoločné záľuby... Veď pozri, ani tancovať neviem!“

„Nevzdávaj sa tak rýchlo, Antónia, veď poznať niekoho s odlišným typom myslenia môže byť niekedy aj prospešné. Povedz, rada čítaš?“

„Len vedecké príručky, nijakú poéziu.“ usmiala sa smutne. „A tiež detektívky, na brúsenie intelektu. Myslím, že to nie sú knihy, ktoré by ťa zaujímali, nemám pravdu?“

„Nie, nemáš. Prestaň sa vzdávať tak rýchlo, ja náhodou čítam detektívky rád, ide len o to, že nepohrdnem ani románmi iného druhu. Povedz, kto je tvoj najobľúbenejší autor?“

Ako sa ukázalo, v tomto smere mali rovnaké preferencie. Znova dostal šialený nápad po očku nakuknúť trochu bokom, ktorý už teraz nedokázal len tak ľahko zahnať. Čím dlhšie odporoval, tým bolo nutkanie intenzívnejšie, až napokon podľahol a uvidel mladé dievča v nádherných šatách, ktoré považoval za najkrajšie, aké kedy videl... A to aj napriek tomu, že pri ňom práve vtedy stála Tonička! No povedzte, je to normálne?!

„Máš nejakých súrodencov? Ja nie, bohužiaľ, takže som jedinou dedičkou tých pár akrov pôdy, čo môj otec vlastní. Najmä som však mala veľmi osamelé detstvo... A ty? Kam sa to pozeráš?“

„Nikam.“ povedal Kris chvatne. „Len som si myslel, že som uvidel nejakú príbuznú, ale to bol omyl.“ Prirodzene, klamal, no bola to lož navýsosť neškodná. „A súrodencov mám až priveľa!“ usmial sa nenútene, aby svoje čudné pocity zahovoril.

„Och, ako ti len závidím...“

„Nemáš čo. Má to aj svoje výhody, iste, ale väčšinou mi to spôsobuje starosti. So staršími sestrami si veľmi nerozumiem, pri mladších súrodencoch je to lepšie, no aj tak sú to pre mňa viac-menej len malé deti. Mimochodom, tie šaty ti výnimočne pristanú.“

„Ozaj? Och, ďakujem. A, nuž, tvoj oblek je, hm, tiež veľmi slušivý, a...“ Zdá sa, že sa dostala do rozpakov.

„Podľa mňa vyzerá ako oblek každého chlapca v tejto miestnosti. Kupovať ho bola dosť otrava, nutné zlo, dá sa povedať... A čo ty, rada nakupuješ šaty, šperky a vôbec všetky tie, hm, dievčenské veci, alebo si jednou z tých, ktoré to neznášajú?“

„Ťažko povedať. Neotravuje ma to, no ani si to neužívam. Kupujem si, čo potrebujem a kedy to potrebujem.“

„Takže si veľmi praktická.“

„Myslím, že áno. Čo myslíš, nie je to trochu zvláštna vlastnosť u dámy?“

„To ani náhodou. Všetci si myslia, že len kvôli svojmu pohlaviu musíš mať isté záľuby a povahové vlastnosti, ale v skutočnosti to je len hlúpy predsudok.“

„Naozaj? Ja som si tým nikdy nebola istá. Všetci tvrdili, že muži sú celkom iste takí a ženy také, no mne sa to vždy zdalo veľmi nespravodlivé.“

„Ako by si s tým aj mohla súhlasiť, ako matematička? Ozaj, tento tvoj záujem je skôr amatérsky, alebo mieniš v tejto oblasti niečo skutočne podniknúť?“

„Ťažko povedať. Veď vieš, že by som na to potrebovala akademický titul – a ten je pre ženu ťažšie získať.“

„Ale nie je to celkom nemožné, nemám pravdu? Neboj sa toho! Zdáš sa mi trochu neistá ohľadom všetkého, čo robíš a čo máš rada...“

„Ako si sám povedal, som žena matematička, tak ma za trochu tej neistoty nesúď!“ dvihla hrdo bradu.

„Nesúdim ťa, práve naopak, chcem ťa jej zbaviť. Vieš, inteligentné ženy ma vždy obzvlášť priťahovali...“ A vtedy ho akási neznáma sila prinútila odvrátiť hlavu k onej blondíne, ktorú si všimol už predtým...

Mala zo všetkých najkrajšie šaty – a vlastne aj všetko ostatné. Bože, to bola krásavica! Tá štíhla, krehká postava! Tá sladká tvárička s nežnými modrými očami! Tie dlhé, hodvábne zlaté vlasy! Tonička bola pochopiteľne pobúrená, keď ju náš drahý princ opustil a zamieril k blonďavej slečne. Bol ňou očarený, mal pocit, že ju pozná už celé veky, že dievča ako je ona nikdy v živote nevidel a ani neuvidí... Bola to láska na prvý pohľad! Zamieril k nej a spýtal sa jej na meno.

Zaklipkala dlhými mihalnicami a hanblivo šepla. „Všetci ma volajú Popoluška.“

„Si nádherná!“ vydýchol Kris nadšene. „Poďme si zatancovať!“ A po zvyšok večera sa od nej nepohol. Nerozprávali sa, len tancovali a nadšene na seba hľadeli. Tonička sa medzitým opila a len čo zaspala na stole, prítomná kamarátka sa ju rozhodla odviesť preč. Kris ju krátko po jej odchode začal hľadať, no keďže tam už nebola, rozhodol sa, že je čas pobrať sa...

Taká malá báseň

Báseň moju o tvojom tele prijala si rada
Pre tú o tvojej náture som sa s tebou pohádal
Lebo na tele, milovaná, je ľahšie nájsť krásu
Tak či onak, ony obe podliehajú času

Muž, ten starne ako víno, kysne práve tak
Stáva sa z neho pravý ocot - chceš to naopak
Hlúpe nápady z bystrej hlavy nepočúvam rád
Na staré kolená mám sa idealistom stať?

Neprinútiš sliepku, aby kuraťom sa stala
Zo ctenej dámy nebude už pubertiačka malá
A bez práce nestane sa z ruiny opäť dom
I ja na staré kolená budem len cynikom

Horšie, že ženy bežne starnú presne takto isto
Bránia sa však, aby v nich všetko sladké skyslo
Možnože je to neprávosť volajúca do neba
Že hovorím ženy - a myslím práve teba...

Chceš zachovať nám mladosť, aspoň teda v duši
Veď trvať na tej fyzickej sa u nás nesluší
A podľa ženských magazínov všetky také ste
Akoby ozaj bolo niečo zlé na octe...

Z vína veľa nerestí, zloby pramení
Kým ocot sa dá použiť pri varení
Chceš mať plnú pivnicu, opíjať sa denne
Ja túžim mať čo do úst dať pravidelne...

Preto neplač nad citmi, vášňou, ideálom
Pre starých sa predsa patrí mať všetko po starom

Báseň pre odkvitnuté

Inšpirácia je ako menzes, nikdy nevieš, kedy ťa pochytí, a tak treba so sebou vždy nosiť propriety na jej zachytenie. Teda ak sa dá. K tejto básni na inšpiroval istý komentár na YouTube. Dúfam, že česká dáma, ktorá ho napísala, sa bude obťažovať si ju prečítať...

Dnešné dámy sú hrozne náročné... Vraj "nie o krásnom tele, o krásnej duši chcem počúvať!" Prečo to ale žiadajú ženské, ktoré, aman, takú nemajú? Čo mám na tebe oceniť, tvoju tvrdohlavosť? Prílišnú serióznosť?
(Tak dobre, už začnem, mon amie, len aby si bola chvíľu ticho.)

Mienil som byť dnes trochu sarkastický
Možno sa aj od rána cítim fantasticky
Možno sú všetci muži svine včetne mňa
A ty si, moja, pochopenia, vlastne neschopná

Tvoj ksicht ale uťal mojej irónií tipec
Možno sa to nerýmuje, no aj tak chcem civieť
Naňho, až kým nezavrieš jazyk späť do koterca
A neodíde z mojej duše ten daní výberca

Lebo za rozkoš platí sa nepríjemnou menou
A cena narastá s každou zhanobenou ženou
Lebo vždy odo mňa dievčina báseň si želá
Čo ju samu povýši nad rozkoše tela

Tebe ju však napíšem, a kameňom do mňa nehádž,
Lebo, potešenie moje, veľa pôvabov nemáš
Čierne vlasy, predkus, škárka medzi zubami
A vkus je, drahá, pre teba, pojem neznámy

Keď mám teda povolené opísať tvoju dušu
Nebuď prosím nahnevaná za úpřímnost mužú
Nehnevaj sa, drahá (ide z teba strach!)
Zaplatím ti účet v pravých bankovkách

Povahu máš ICčka - kde všade chodíš
Keď na mojej stanici nikdy nestojíš?
Možno raz pôjdem do mesta a kúpim si lístok...
A keďže zaň práve platím, netvár sa príliš kyslo

Temperament a náturu máš peknej krížaly
čo po čase je zhnitá, a domovem pro žížaly
Čím myslím, moja, že nemáš pre nevážnosť cit
Poviem ti to na rovinu, si teraz full of shit

Pred dvoma rokmi (pozor, epanastrofa!)
Bola si prekliato pekná katastrofa
Pekná katastrofa, škaredé pozostatky
A starosta v tebe nestihol spraviť poriadky

Odtiahli z teba všetci dobrí pracujúci
Ostalo len zopár domov pre bezďákov súcich
Ekonomika stagnuje, produkcia žiadna
No ty očami klipkáš, nie si predsa vadná

Tak ako Stalin aj ty sprevádzaš náštevníkov svojho tela
Po svojich krásnych prednostiach, a že ich nie je veľa
Avšak Boh chráň, že by mohli byť aj bližšie pri tebe
Čo ak by títo uvideli hladujúcich v Kyjeve?

Tak vidíš, to čo z mojej súdnosti ostalo
Aj na posmech, iróniu, milá mi vydalo
Možno ma poctí tvoja príliš krehká ruka
Ráznym zatykačom - no aj tak si suka

Nie si lepšia od iných, to mi teda ver
Našincov či Grékov roztomilých dcér
Temperament nanič máš, a k tomu prázdne vrecká
Na humor príliš zrelá, na sarkazmus zas detská

Fackaj si ma, koľko chceš, nazývaj ma hajzlom
No zažila si predsa už aj horších grázlov
Ja viem, že som povrchný, priznám svoju vinu

No ja ti, po čom túžim, aspoň poviem na rovinu!

Miss Jackson (4/4)

 „Haló, Deidre? Tu Stan. Ešte raz sa ti ospravedlňujem, nemal som byť taký zbabelec.“ Páni, prečo nedokážem prestať myslieť na jej vrkoč?

„Ospravedlnenie sa neprijíma. Vieš, akú si mi tam urobil hanbu?!“

„No, viem to celkom presne. Už sa mi raz stalo niečo podobné, aj keď som toho predtým vypil ešte viac než ty.“

„Takže si odo mňa odišiel len preto, že som mala pár koktejlov?!“

„Nie, je to omnoho zložitejšie. Urobil som to preto, lebo som práve v tej chvíli ucítil neodolateľnú túžbu to s tebou robiť, a nerád by som prišiel o panictvo s podnapitou ženou. Ale aj tak som sa zachoval ako idiot.“

„Tak ty by si rád... No to snáď nie!“ Jej hlas sa zdvihol do vyzývavých výšok, naznačujúc, že môj pôvodný predpoklad (totiž že ma chce tak ako ja ju) bol správny. Zamyslené ticho, nasledujúce po tom, sa dalo vykladať všelijako, ale po jeho skončení náš rozhovor poslala nečakaným smerom. „Ty si teda ešte nevinný, čo?“

„Nakoľko sa tak môže nazývať chlapec, ktorý v pätnástich rokoch čítal Obratník raka, drahá Deidre.“

„Obratník raka?!“

„Nikdy som nebol na klasické porno, vieš? Všetko to falošné vzdychanie ma privádza do rozpakov. Smut je podľa mňa omnoho menej trápny.“

„Ako ktorý. Tak čo, mieniš mi poskytnúť aké-také ospravedlnenie svojho správania?“

„Ale veď som ti už povedal...“

„Niekedy slová nestačia, Stan. Je treba svoje skutky... Odčiniť.“

„To znamená čo? Mám ťa pozvať na drink?“

Z jej smiechu mi takmer zaľahlo v ušiach. Jeho tón bol ale veľmi zmierlivý, takmer blahosklonný, a veľmi, akobysomto... Frivolný.

„Ó, tak to ty ma pozývaš niekam, a to miesto je predpokladám tvoja spálňa, všakže?“

„Si bystrý.“

„Isteže, veď inak by si so mnou nechodila. Koniec koncov, už si mi predtým povedala, že nie si typ, ktorý by udržiaval vzťah s chlapom len kvôli peknému zadku.“

„Fandíš si, chlapče. A tá tvoja sebadôvera ma priťahuje.“

„Ach, tak to je mi ľúto, pretože vami obdivovaný jav je skôr anomáliou, objavujúcou sa pri výnimočných príležitostiach.“

„Ó, pán Skromný... Pekná komédia, len čo je pravda!“ Pobavenie v jej hlase vo mne prebúdzalo hravosť.

„Tak toto ma hlboko urazilo! Myslíte si snáď, že ma poznáte dosť dobre na to, aby ste ma mohli obviniť, hm, z prehnaného sebavedomia?“

„Vaše sebavedomie je také veľké a výrazné, že vás nemusím ani poriadne poznať, aby som ho videla. Mám totiž pocit, že vaše ego vidieť aj z diaľky!“

„Tak pocit, áno?! Pch! A to som si myslel, že vaša túžba po mne je taká veľká, že zatieňuje všetky ostatné emócie, najmä tie negatívne!“

„No nehovorím?“ Vyprskli sme. Po chvíli stíšila hlas v rastúcej dôvernosti. „Dúfam, že taký veľký ako zvnútra si aj zvonku, chlapče...“

Tak teraz mi už bolo celkom jasné, o čom hovorí... „Tak neviem, pokiaľ ide o moje topánky, budem ťa musieť bohužiaľ sklamať.“

„A spodná bielizeň?“

„Tielko nosím veľkosti M, takže si vieš predstaviť.“

„Si zlatý. Ja mám tiež M.“

„A čo iné časti spodného prádla? Viem, je to trochu neslušné, ale keď už si začala s mojimi spodkami... Je to C, nemám pravdu?“

„To len hádaš?“

„Viac-menej. Tak čo, uhádol som?“

„Áno, ale nechápem, prečo je to pre teba dôležité.“

„Pravda, pri svojom šťastí by som mal ďakovať Bohu, že sa mi pošťastí nejaký bežný obsah podprsenky uvidieť a nepýtať sa na jej veľkosť.“

„Ó, aké milé.“ Dúfam, že sa mi podarilo správne napodobniť jej sarkastický tón, neviem, myslím, že som znel málo cynicky. „Dúfala som, že pre teba sú moje telesné proporcie rovnako nedôležité ako pre mňa tvoje.“

„Počkať, to hovorí žena, ktorá sa ma pýtala na to, čo mám v spodkoch? A kedy táto konverzácia prešla z flirtovania a dráždenia do seriózneho rozhovoru?“

„Och, tak zrazu to ja beriem príliš vážne... Panebože, čo to so mnou robíš?!“

„Ak to aj je moja vina, ubezpečujem ťa, že nič také nerobím zámerne. Nechcem ťa príliš vážnu, Deidre...“ Prečo som vlastne vtedy nasadil taký dôverný tón?

„Och, keby si vedel...“ zaskučala. „Tak kedy sa stretneme?“

Dohodli sme sa na nedeľu – a zrazu som už nemohol cúvnuť. Bol som odsúdený v presne určený čas v ohni svojej mladíckej vášne spáliť zelený vienoček, alebo čo to vlastne chlapci majú. Ani netušíte, aký som mal strach, že by sa mi mohli chytiť šaty...

---------------------------------------------

Urobili sme to po rande, ktoré sme mali v kine, na predstavení filmu Snehulienka a lovec (takže už máte približnú predstavu, kedy to bolo). Počas najnudnejších častí sme sa bozkávali – takže každý, kto o Snehulienke a lovcovi niečo vie, mi už teraz gratuluje k hodine a pol neustáleho muckania ženskej, ktorá sa mi páčila. Pokračovanie u nej doma som mal prakticky zaručené, a o to viac som si to užíval... Nehovoriac o tom, čo sa stalo, keď to konečne prišlo.
Bozkávala sa ako posadnutá (succubusom). Ak len pocit jej úst na mojich mi dokázal priniesť takú rozkoš, čo potom zvyšok noci? Vkladala do toho aktu celú bezhlavosť svojich pocitov a divokosť vlastnej osobnosti, spolu s neuveriteľnou, takmer akrobatickou šikovnosťou, ktorú zjavne nadobudla prostredníctvom svojich bohatých skúseností. Koľko mužov predo mnou takto zvádzala do svojej rozšafnej náruče, nesľubujúc nič viac a nič menej ako svoju roztúženú pošvu a nenásytné ústa? To som netušil, a aj tak ma táto zvláštna otázka napadla len zo zvedavosti. Napokon, nemohol som tvrdiť, že by sa ma v tomto prípade snažila oklamať. Chytil som do ruky ten jej vrkoč, tentoraz zaviazaný trochu voľnejšie, a rozpustil som jej ho, len aby som mal možnosť sa jej prehrabávať v nádherných, hustých vlasoch. Bol to nádherný pocit, prechádzať prstami cez tie saténové závesy navoňané šampónom pre väčší objem, a vdychovať zmes zmyselných pachov, ktorú bolo z takejto

malej vzdialenosti dobre cítiť.

Zastonala. „Och, chlapček môj, ani nevieš, ako dobre sa bozkávaš... Cítim sa ako mladá pochabá tínedžerka.“

„Zmýšľaš o sebe niekedy inak, láska?“

„Láska?“ Tentoraz jej neviazaný rehot znel prinajmenšom nepatrične. Pohladila ma po (vtedy ešte) nezarastenom líci. „Má to byť nejaké priznanie, či to nemám brať tak vážne?“

Dofrasa. „Ak to myslím vážne, čo potom?“

„Bohvie. Budeme mať fúru času nad tým rozmýšľať po tom, čo ťa pripravím o poctivosť.“

„A čo ak ti poviem, že vtedy už bude neskoro?“ Moje vyššie a nižšie mozgové funkcie práve zvádzali neľútostný boj, pretože tie vyššie si zrazu zmysleli, že ak mi city neopätuje (čo samozrejme, že nemohla), stratia naplánované udalosti zmysel. Pritom nižšie funkcie s nimi z veľmi sebeckých dôvodov nesúhlasili, nehovoriac už o tom, že museli byť poriadne naštvané, keďže informácia o tom, že som sa do Deidre zamiloval, k nim dorazila päť minút pred funusom.

Ona sa snáď bude smiať aj na mojom pohrebe... „Nemysli na to, Stan. Užívaj si prítomný okamih, nad citovými otázkami budeš mať dosť času sa zamýšľať potom, čo...“ Pokúsil som sa odpovedať niečo silne racionálne, no jej ruka na mojom rozkroku mi úmysly celkom zhatila.

„De-deidre... Nie, ja nechcem...“ Čože, vari zrazu nie sme považované za súčasť „ja“?! Rozhorčili sa nižšie mozgové funkcie. Tak toto ti nedarujeme! A v rámci pomsty zvyšku osobnosti premohla celé moje vnímanie sexuálna túžba taká silná a intenzívna, až som mal pocit, že ak ju skoro nenaplním, rozletí sa celé moje telo na kúsočky ako na zem zhodená sklenená nádoba.

Jej rehot pohltil všetko naokolo, pripomínajúc svojou silou úder hromu. Vyzliekla sa, chvatne a s netrpezlivosťou, ktorú jej dodávala žiadostivosť. Moja pozornosť sa upriamila na jej veľké, ťažké poprsie, a v tej chvíli som to už nedokázal vydržať. Bozkával som ju, celkom zbavený zmyslov, bez jedinej rozumnej myšlienky v hlave – a naraz, ani som si neuvedomil ako, som už mal v tých jej vklinené nielen pery, ale aj genitálie, boh mi odpusť. Hýbal som sa celkom inštinktívne, bez pochybností, bez rozpakov a zaváhaní. To by ste od zelenáča nečakali, všakže...?

Orgazmus ma zalial ako potopa, a zanechal mi v duši len blatistú pustatinu, pretože keď to všetko skončilo, vedel som, že sa už nemôžem vrátiť späť, nech tu už odozneje čokoľvek. Najskôr som bol hlupák, že som sa nezmohol na to ukončiť celú tú šarádu hneď a sám, no moje nižšie mozgové funkcie mi to jednoducho nedovolili. Viem, nemal by som sa starať o ich názor. Tak pardon, že som mal devätnásť, vážení.

--------------------------------------

Tak, keď ste dostali svoj diel erotiky, čo na to poviete? Chcete počuť aj zvyšok príbehu? Čože? No jasné, že je smutný. Nie, nijaká tragédia sa neudeje. Ale veď pani Sommersová je tam vzadu, čo sa nespýtate jej? Ja viem, táto moja pomsta je prinajmenšom nevkusná. Ale mám na ňu plné právo, a viete prečo? Tak teda počúvajte...

--------------------------------------

Ležali sme vedľa seba na jej posteli, a kým som sa spamätával z vyčerpania a šoku, ktoré mi tá masívna extáza spôsobila, Miss Jackson ma zamilovane hladkala po hrudi a šepkala mi do ucha rôzne veci. Napríklad toto: „Páni moji, ty si ale rýchly.“

„Hups... Nestihla si... Veď vieš...?“

„Čo, urobiť sa? Z toho si nerob ťažkú hlavu. Prvý raz sa také veci stávajú.“ Pohladila a pobozkala ma na líce, a mne sa v hlave zrazu objavil obraz Dia a Ganyméda, dospelého muža na prahu stredného veku a roztomilého, trochu zženštilého mladíka (ako som vnímal svoj vzhľad), a potom ma napadlo – nie, kdeže Zeus, tá žena ležiaca vedľa mňa je Afrodita osobne, ktorá si našla svojho Adonisa (pravda, ani jeden z nás nebol taký nadpozemsky krásny, no približne a z hľadiska metafory...). Alebo to bola Persefona, ktorá si ma práve stiahla k sebe do podsvetia, tak ako si predtým jej manžel stiahol ju?

„A teraz sa už môžeme porozprávať?“ zašepkal som. Objala ma a pritisla si moju hlavu na hruď. Ešte nikdy som necítil krásne ženské telo (a už tobôž nie nahé a mnou zbožňované) tak blízko svojho. Takmer som preto prepočul jej odpoveď.

„A o čom, zlatíčko?“

„O nás. A o tom, že ťa asi milujem.“
„Asi? Ak si tým sám nie si istý, načo sa tým znepokojovať?“

„Pretože ak je to tak, potom som v peknej...“ No, povedzme, že som na konci zahrešil.

„Berieš to príliš vážne...“

„A kto má nás dvoch brať vážne ak nie ja?“

„Si ešte príliš mladý, aby si chápal, ako málo tieto veci môžu znamenať.“

„Mne je to jasné, ale nechcem, aby to tak bolo aj v tomto prípade. Nežiadam veľkú lásku, to by bolo veľa, ale keby si náš vzťah nepovažovala za úplne bezvýznamnú, nedôležitú vec...“

Postrapatila mi vlasy a zachichotala sa. (Kedy sa už konečne prestane smiať?) „Prečo by som nemala? Vieš predsa, že to medzi nami nemá žiadnu budúcnosť. Istý čas si to budeme užívať, zabávať sa spolu a mať sex, ale nikdy ma nepredstavíš rodičom, nikdy nebudeme mať nejaké rozsiahlejšie plány do budúcnosti, a tu sem ku mne sa nikdy nepresťahuješ...“

„Prečo si si tým taká istá? Kvôli tomu, že som taký mladý?“

„A ja som o toľko staršia, predovšetkým! Nechcem sa viazať, chlapče, a už vôbec netúžim po vážnom vzťahu s chlapcom o dvadsať rokov mladším!“

Pousmial som sa, načo som sa jej rýchlo vytrhol z náručia a vstal z postele.

„Kam ideš?!“ spýtala sa prekvapene.

Pokrčil som plecami. „Zjavne tu už nemám čo robiť, pani Sommersová.“

Zdvihla obočie. „Pani Sommersová?!“

„Prečo robiť veci polovičato? Keď už si máme byť celkom cudzí...“

„Ale to som predsa nepovedala...“ Objala ma okolo pliec a stiahla späť k sebe. „Sme spolu len mesiac, netušila som, že si si robil až také veľké nádeje.“

„Nerobil, ale rozhodne som dúfal, že to s tebou nebude len obyčajná hra, nič hlbšie než flirt.“

„A ty si mi tvrdil, že na rozdiel od svojej matky nie si romantik...“ Jej smiech ma tentoraz hlboko urážal, a donútil ma konečne vstať a odísť.

„Zjavne máme dosť odlišné predstavy o tom, čo je romantika a čo len obyčajná absencia povrchnosti.“

„A prečo by v našom vzťahu mala nejaká hĺbka, vieš mi to povedať?“

„Lebo ťa mám rád, a myslel som si, že aj ty mňa. A ak by to aj nikam neviedlo, predsa budeme môcť ostať priateľmi.“

„Čo je také zlé na povrchných vzťahoch? Mne tie vážne nikdy veľa šťastia nepriniesli.“

„Mne áno. Ide len o to, čo považuješ za „šťastie“, drahá Deidre. A teraz ma ospravedlň, odchádzam...“

„Ty ma opúšťaš?!“

„Prirodzene, láska. Tu ma už nič dobré nečaká.“

„A pár orgazmov je nič?“

„Znechutenie zo seba samého je horšie, ver mi.“

„To hovoríš len preto, že znechutenie dobre poznáš, kým sexuálnu frustráciu si zatiaľ nemal príležitosť zažiť – a pretrpieť.“

„Už hovoríš ako istá časť mojej osobnosti, ktorú som v prvom rade nemal nikdy počúvať a v druhom odignorovať aspoň keď som sa ťa pýtal, čo ak som sa do teba zamiloval.“

„Takže predsa...?“

„No a? Napokon, ako si správne poznamenala, som príliš mladý. Nie je to smiešne? Ja, ešte len chlapec, som práve vďaka svojej mladosti uchránený od cynizmu, ktorý z teba urobil na staré kolená pochabú, prelietavú Miss Jackson.“

„Ale no tak, aspoň naposledy...“

„Nemyslím, že je to dobrý nápad...“ Ale to sa na mňa už vrhla – zotrela mi jazykom z úst všetky zbytočné námietky a rukami ma sťahovala čoraz hlbšie a hlbšie do Tartaru, aby sa tam skryla pred žiarlivým Hádom...

Ani som si nestihol zasunúť, keď zrazu zazvonil pri dverách. Okamžite ma zo seba zhodila (načo si môj neokortex povedal, vďaka bohu za to), obliekla si župan a šla otvoriť. Koho takto v noci čaká?

Bol to môj otec.

Nerobím si srandu, naozaj. Len čo som si obliekol košeľu, už sa na spálni rozleteli dvere – a on tam stál, zjavne veľmi prekvapený. „Aha...“ začal ticho. „Takže to je tá hrozná pohotovosť, ku ktorej si ma volala...“

Deidre stála za ním a pomstychtivo sa uškŕňala. Spočiatku som nechápal, čo som jej urobil, no potom som si pomyslel, že toto asi nebude tak celkom o mne...

Zjavne ale zle odhadla môjho otca. Myslela si, že sa nahnevá na ňu a nie, nuž, na mňa. To by ale nebol otcov štýl, pripisovať žene iniciatívu v sexuálnej oblasti (až omnoho neskôr som plne pochopil odpornosť tohto skrytého šovinizmu, ktorý spôsobil, že sme sa nakoniec s otcom úplne rozhádali). Miesto toho, aby ju nechal vychutnať si pocit víťazstva, vrhol sa ku mne a chystal sa ma zmlátiť, v čom mu ale ona zabránila. Len čo ma schytil za ucho s násilníckym výrazom v tvári, plesla ho najskôr po ruke a potom po tvári. „Opovážiš sa niečo urobiť chlapcovi a zavolám políciu! Poď si to radšej vybaviť so mnou, ty somár! To ja som ho sem zatiahla, ja som s ním prvá začala flirtovať a je to moja vina, že si teraz tu!“

Nemohol som tomu uveriť. Ona, matka dospievajúceho syna, sa vážne chcela pobiť s mojim otcom, od seba o dvadsať centi vyššieho a oveľa ťažšieho a silnejšieho. Ale napokon, prečo nie? Táto šialená odvaha bola len jednou stránkou jej ľahkomyseľnej povahy. Otec tomu zjavne odmietal uveriť. „Ty sa tu chceš so mnou pobiť?!“

„Bojíš sa, že by si prehral?!“

„Si ženská!“

„Áno, ale to neznamená, že dovolím, aby môjmu milencovi ublížili, zvlášť nie keď toto všetko je moja vina! A som na to hrdá, počuješ?! Sprznila som tvojho syna a vôbec sa za to nehanbím, pretože si to plne zaslúžiš!“

„Čo sa medzi vami dvoma stalo?“ zavrčal som. „Vysvetlite mi to, dofrasa!“

Miss Jackson zovrela pery. „Keď sme sa spoznali, vôbec som nemala v úmysle ťa takto zneužiť, ale keď už bolo všetko dohodnuté a ty si jasne prejavil záujem o to ísť so mnou do postele, a ja som si uvedomila, že si Gabeov syn... Spočiatku som kvôli tomu váhala, ale napokon som si povedala, že by som to mala urobiť presne preto! A pokiaľ ide o to, čo ma k tejto pomste viedlo...“

„Povedal som tej suke, že je príliš stará na to, aby som ju chcel. Na podnikovom večierku, pred riaditeľom. Zrejme si myslela, že je to nejaká hanba, ale v skutočnosti je to všeobecná mienka.“ odfrkol si posmešne.

„Tak ja sa k nej teda nepridávam.“ zavrčal som naštvane. Bol som z otca znechutený. „A nevolaj ju suka. Bez ohľadu na to, aká je stará, si sa k nej nemal takto zachovať.“

„A prečo nie? Bol som k nej len úprimný...“

„Koľko máš vlastne rokov?! Štyridsaťosem?! V každom prípade viac než ona! A ty si dovoľuješ nazývať ju starou?!“

„Je to ženská!“

„Ktorú práve nadšene pretiahol tvoj devätnásťročný syn.“ zasyčala ona.

„A to je na tom to najhoršie!“ zreval otec. „Stan, ako si mohol byť taký hlúpy...“

„Tiež sa pýtam, ale zjavne z celkom odlišných dôvodov. Idem domov, vy si to tu vybavte ako chcete. Ja tu nemusím byť. Celá táto konverzácia sa ma zjavne vôbec netýka.“ dokončil som trpko.

Otec ma napokon nasledoval a navrhol mi odvoz – a viete si predstaviť, ako vyvádzal potom v aute. Mal som ísť busom, fakt. Počas celej jazdy mi bola útechou jediná vec – a síce predstava okamihu, kedy otec prestane soptiť. Vždy nakoniec prestal.

-----------------------------------

S Miss Jackson som sa nestretol až do dnešného dňa, no bohužiaľ mi trvalo dlhšie, než je zdravé, na ňu zabudnúť. Ale kašľať na to. Sú to štyri roky, a ja už necítim nijakú bolesť ani poníženie – len hnev, a aj ten je teraz, po dokončení mojej pomsty, preč. Nevyčítam jej, že ma využila na to, aby pokorila môjho vlastného otca, teraz už nie... Ale že mi svojou pochabosťou zlomila srdce, to jej odpustiť veru nehodlám. A teraz už vlastne ani nemusím. Čože, vraj sa necítite príliš ponížená? Vraj normálny príbeh? Och, bože, len nehovorte, že s ňou všetci súhlasíte, aj napriek všetkým tým intímnym detailom... No čo už. Zjavne máte tu, v Knižnom klube Jane Austen, Deidre Sommersovú naozaj radi. Nepripadá mi to také zvláštne, keďže ste tu všetky do jednej pubertiačky, minimálne dušou a veľká časť aj telom. Tak teda, Boh vám pomáhaj, a aj keď viem, že pani Sommersová ma bude do smrti nenávidieť, ani trochu ma to netrápi. Opakujem – sú to štyri roky, načo sa trápiť? Nie, nie je to v tom, že by už bola stará, vy tam vzadu si prestaňte domýšľať, ešte stále vyzerá celkom príťažlivo, keby sme nemali takú nemilú spoločnú minulosť, aj by som ju bral. A potom je tu ešte taká vec...

Och, vy, slečna vzadu, vy ste ale potvorka! Nie, nemôžem prijať vaše pozvanie na rande, urobil by som to strašne rád, no doma, v mojom vlastnom byte, ma čaká snúbenica...

Miss Jackson (3/4)

V sobotu sme sa stretli v bare. Nevidel som ho celý týždeň, a začal som si myslieť, že sa mi vyhýba, pretože obvykle sme sa hlavne cez pracovné dni od seba nevedeli odtrhnúť. Občas sa k nám prikmotrili niektorí moji spolužiaci, ako Daniel zvaný Skywalker alebo Jack Brown, tiež známy ako Majster Jack Pražský – a inokedy zase Harry doviedol Deva, brata svojej frajerky, ktorý prezývku nemal, lebo si to vyslovene neželal. Ani jedného som ale nemal rád tak ako Germána, a myslím, že ma ani nevedeli pochopiť tak dobre ako on. On je vlastne jediný, s kým sa stýkam doteraz, okrem Deva, ale aj ten je len známy, a nebyť toho, že on a Harry sú veľkí kamoši, tak neviem, že ešte žije. No nič – v každom prípade som bol rád, že môj najlepší priateľ sa so mnou stále chce baviť a že nejaký týždeň bez neho je len hlúpa náhoda, malá nepríjemnosť, ktorá nemá žiaden špeciálny dôvod. Teraz som radu staršieho potreboval zvlášť silno, no myslím, že som nemal chcieť od Scvrknutého Germána, aby tým starším bol on.

„Hneď po skončení predstavenia som ju pobozkal.“ povedal som trochu zahanbene. „Ani trochu jej to nevadilo, a keď som skončil, povedala, že je trochu sklamaná, že nedostala príležitosť v tomto prevziať iniciatívu. A potom, že by vraj bola rada, keby som prespal u nej. Nerobila s tým žiadne cavyky, proste ma pozvala do postele!“

„A ty si ju odmietol?“

„Veď sa poznáme len týždeň, bože! Povedal som, že je to príliš skoro. Ako normálny, dospelý chlap.“

„Normálny, dospelý chlap, by využil príležitosť. Ale urobil si dobre. Na ďalšie rande by som ti neodporúčal chodiť.“

„A to prečo, prosím ťa?!“

„Proste sa s ňou radšej nestretávaj. Nevieš, čo má v úmysle.“

„Akože čo, vyspať sa so mnou? No bože, to je toho. Alebo snáď vieš niečo, čo ja nie...?“

„Nie, ale na rozdiel od teba myslím hlavou a viem, že toto proste neskončí dobre. A už vôbec by si s ňou nemal spať. Veď vieš, čo by na to asi povedal tvoj otec.“

„Kašľať naňho.“

Môj spoločník zdvihol obočie. „To myslíš vážne? Chceš len tak ignorovať príkazy tvojho otca?“

„Ale no tak, veď vieš, že tento konkrétny vôbec nie je fér...“

„Ja viem, že nie. A ty si ho aj tak doteraz dodržiaval, lebo máš svojho otca, dočerta, rád.“

„Nie, dodržiaval som ho, lebo som sa doteraz stretával len s babami v mojom veku, ktoré boli v sexe prinajmenšom rovnako neisté ako ja. Teraz som stretol ženskú, s ktorou to celkom určite chcem urobiť, a ten hlúpy zákaz je mi len na obtiaž.“

„Ale otca si doteraz rešpektoval...“

„O to viac ma štve, že je teraz taký despotický.“

„Vždy bol taký.“

„Nebol, a to pravidlo... No, je to pokrytec. Nechcel som ti to hovoriť, ale v nedeľu nám predstavil nejakú Mary s tým, že s ňou teraz chodí. A potom tá mrcha prespala u nás.“

„Ale on predsa má prácu, takže to nie je žiadne pokrytectvo. Len si naňho naštvaný, a tak si vymýšľaš bohvieaké zámienky na to, aby si si mohol zdôvodniť, prečo ho v tomto prípade nemusíš poslúchať.“ Vzal zo stola kartónovú podtácku a začal ju nervózne ohýbať. „Podľa mňa je tvoj jediný problém, že ju chceš, a preto zrazu ignoruješ otcove príkazy.“

„Prestaň... Vždy som si myslel, že s tou svojou zdržanlivosťou nemá pravdu, len som to nepovedal nahlas, lebo to aj bolo jedno.“

„A teraz, keď to už jedno nie je, sa hodláš proti nemu vzbúriť?“

„Raz by som to urobiť musel.“

„Neušetríš si to radšej na deň, kedy budeš podávať prihlášky na výšku? Vieš, že to bude omnoho dôležitejšie...“

„S tým sa otec nejako zmieri...“

„Odkiaľ vieš? Rozprávali ste sa o tom?“

„Nie, ale verím mu.“

„Chlapovi, ktorý si myslí, že má právo kontrolovať tvoj sexuálny život?“ Zaprskal tým trpkým, cynickým spôsobom, ktorý sa používa, keď je niečo veľmi nešťastným spôsobom absurdné. „Prestaň si už konečne klamať. A nebehaj za ňou, to ti hovorím ako priateľ. Sústreď sa na učenie, veď teraz toho musíte mať dosť veľa, či nie?“

„O to súrnejšie potrebujem nejako vyventilovať.“

„Prvým sexom? No to ma podrž. Takéto riešenie by som ti neodporúčal. V lepšom prípade to na prvý raz nebude stáť za nič, a ty budeš sklamaný. V horšom prípade to bude skvelé, a to len oslabí tvoje racionálne myslenie. Ani jedno teraz nepotrebuješ.“

„Prečo si myslíš, že by som zrazu stratil súdnosť?“

„Lebo je s tým spojených kopa emócií, vieš? Zvlášť keď sa ti Deidre tak veľmi páči.“

„Myslíš, že sa do nej zabuchnem?“

„Áno, obávam sa, že sa to môže stať. A nehovor, že nie – máš devätnásť, dočerta, ani netušíš, aký si teraz zraniteľný.“

„Kecáš.“ Nechcel som sa s ním baviť o láske – vedel som síce, že má s ňou minimálne rovnako rozsiahle skúsenosti ako ja, ale práve o to išlo. V tejto veci som sa podľa vlastnej mienky dokázal postarať sám o seba.

„Myslím to vážne. Hej, ide čašníčka...“

Objednali sme si kafe podľa vlastného výberu a začali sa baviť o niečom inom. Fakt som na to nemal náladu.

-----------------------------------------

Keďže som chcel dostáť svojej povesti rozumného mládenca, ktorú som mal u Deidre, znova som to zvážil a šiel sa o sexe porozprávať s otcom. Viem, že po našom rozhovore so Scvrknutým Germánom vás to asi prekvapí, ale nie som taký idiot, ako sa vám môže zdať.

Premýšľal som o Mary. Bola dosť pochabá, asi ako Deidre, ale na rozdiel od nej ma považovala za obyčajné decko, preto som ju nemal rád. Okrem toho veľa fajčila a stále klebetila o svojich susedách, ktoré sme vôbec nepoznali a nezaujímali nás. Jediné, čo som jej mohol priznať, bol nepochybne úžasný vzhľad a sexepíl. Nevedel som, čo na nej otec vidí, ale ono ma to vlastne ani nezaujímalo. Bola to jeho frajerka, nie moja. Znamenalo to, že som ho mal rád a rešpektoval som ho, alebo mi len bol ľahostajný? Ktovie. Philovi sa páčila – no jasné, veď prečo by neocenil krásku so slepačím mozgom? Teda, bol som ochotný pripustiť, že otec o nej možno vie niečo, čo my nie, a má ju rád aj preto, ale Phil len ťažko.

Večerali sme čínu, a Phil chcel zapnúť televízor, ale otec mu to zatrhol. „Nenechám sa vyrušovať pri jedení nejakou bedňou. Dávajú niečo, čo chceš vidieť?“

„Nie, ale...“

„Tak načo sa potom chytáš toho ovládača?! Vieš, že neznášam, keď len tak prepínaš kanály, iba preto, že sa nudíš a nie si schopný sa ani porozprávať so svojim otcom!“

Uchechtol som sa. Ani ja som čumenie na televízor len preto lebo nenávidel. Ako si iste viete predstaviť, otec sa nedal označiť za príjemného človeka, no v jadre bol podľa mňa dobrý. „Otecko, ty si zábavný ako Sofoklova tragédia. Veď vieš, jednota miesta, času, deja...“

„Nechaj si tie chytrácke reči pre svojich premúdrených kamošov.“ zasyčal Phil.

„Stan, neuťahuj si zo svojho otca, a ty, Phil, si láskavo uvedom, že sa dokážem brániť aj sám.“

„No, a my zase dokážeme sami rozhodovať o svojom sexuálnom živote.“ A už som začal...

Otec sa zamračil. „Hovoríš o tom dievčati, s ktorým spávaš?!“

„Hovorím všeobecne. Pozri, prepáč, že som ti o tom nepovedal skôr, a že som sa s tebou nerozprával o tejto veci...“ Oblizol som si pery. „Podľa mňa to nie je spravodlivé.“

„Prečo by som sa mal starať o to, čo si myslíš o mojich pravidlách? Vždy mám predsa na ich ustanovenie pádny dôvod. Nebudem vás predsa obmedzovať len tak pre zábavu.“

„A aký je to dôvod v tomto prípade?“

„Len by som vás rád ochránil pred priskorým začiatkom sexuálneho života, a tiež pred vyhýbaním sa zodpovednosti, keby sa náhodou niečo stalo a vaše zálety by priniesli nejaké neželané následky.“

„A čo keď by dieťa malo matku, ktorá sa oňho dokáže postarať?“ Nezachádzam príliš ďaleko?

„Čo tým myslíš? Dcéru nejakých bohatých rodičov?“

„Skôr ženu zodpovednú samu za seba.“ Ktorá už jedno dieťa má a stará sa oňho veľmi dobre. Ale to som mu nemohol povedať, veď viete.

„Ako by mohlo dievča...“ Jeho pohľad zrazu stvrdol. Fajn, pochopil to, možno viac, než som plánoval. „Ty zo seba chceš spraviť nejakého chlapca na hranie?!“

„Nie, nechcem. To, čo mám na mysli, je normálny sex. S normálnou ženou.“

„O veľa rokov staršou, predpokladám?!“

„To je jedno. Pýtam sa, či ak by som mal partnerku, ktorá v prípade potreby dokáže prevziať zodpovednosť miesto mňa, či by to bolo iné...“

„Nie. Nedovolím, aby sa môj syn nechal takto využívať. Si chlap, Stan...“

„Nie som. Len budem.“

„Prečo nad tým teda vôbec uvažuješ?! Ešte si ani nenastúpil na výšku, na také veci si príliš mladý.“

„A kedy nebudem?“

„Keď sa staneš dostatočne rozumným na to, aby si netužil po starších ženách len preto, že by si chcel sex!“

„Akoby bolo niečo zlé na tom chcieť ženu len preto, že má pár rokov navyše!“

Zasiahol Phil. „To neznamená, že si to máš rozdávať s nejakou pani Robinsonovou.“

Nebolo to ale na nič. Otcov zdesený výraz tým nezmazal...

„S kým sa to vlastne stretávaš?“ spýtal sa ma hlasom zjavne takým rozčúleným, že sa nedokázal ani zdvihnúť z podlahy neutrálnosti. „Kto je tá suka?“

„Nepoznáš ju. A nevolaj ju tak, je to dobrý človek a nezaslúži si byť tak titulovaná.“

„Ty voláš Mary presne tak isto, ty pokrytec!“ Hlas nahnevane vyskočil a v rukách zvieral nôž. Otec sám síce ešte stále sedel, no videl som jeho zadok sa mierne nadvihnúť, akoby nemal ďaleko od toho naozaj vstať a udrieť ma. Preboha živého, ako... „A nemysli si, že to neviem! Tvoj brat by si predsa nenechal ujsť príležitosť na teba nažalovať...“

To mám za to, že pred ním nedržím zobák. Som to ja ale magor. „Tak mi to prepáč. Nemám ju rád, fakt. Ale tebe to môže byť jedno, nie?! Práve preto som ti nechcel povedať, čo si o nej naozaj myslím...“

„Ale nazývať ju za jej chrbtom sukou?!“
„A čo tá žena, ktorú ani nepoznáš a už jej nadávaš?!“

„Tak keď je to teda taká skvelá osoba, prečo mi ju nechceš predstaviť alebo aspoň o nej čo-to povedať?!“

„Lebo sa poznáme len krátko – príliš krátko na to, aby som ju vodil k nám domov!“ Áno, naozaj som narážal na Mary, a cítil som sa pri tom iracionálne odvážne. Akoby takéto nezmyselné papuľovanie bolo známkou nejakej výnimočnej odvahy!

„Vyčítaš mi, že som chlap a mám svoje potreby?!“

„A ja?!“

„Sám si predsa priznal, že si jednoducho príliš mladý...“

Od ďalšej konverzácie nás uchránil náhly telefonát od Mary. Situácia ale nebola oveľa lepšia, pretože sa na mňa prilepil Phil.

„Tak ty máš frajerku?!“

„Mal som ich kopec, a ty to vieš.“

„Ale so žiadnou si nespal.“

„Ja viem. Už bol najvyšší čas.“ Pustil som sa do rezancov, ktoré som mal rád, a toto malé zmyslové potešenie bolo mojou jedinou útechou.

„Najvyšší čas, pche!“ Napokon sa aj on obrátil ku svojej porcií. „Akoby si ty, taký fagan, dokázal dostať ženskú do postele!“

Mykol som plecom. „Ako môžeš vedieť, či sa mi nepodarí dámu presvedčiť, že vyspať sa so mnou je dobrý nápad? Veď ty sám si, pokiaľ viem, chlap, a ešte k tomu hetero.“

„Chytrák.“ zavrčal Phil. „Si pekne hlúpy, keď si myslíš, že otec to nechá tak.“

„Vždy to nechal, bratku, tak prečo nie teraz?“

„Lebo tentoraz to je vážne. Porušil si dôležité pravidlo a ešte k tomu mu odvrával. Stavím sa o čo chceš, že ťa vykopne z domu. A môžeš sa sťahovať akurát tak k mame.“ Poslednú vetu povedal nepatrične temným tónom. Bolo to až smiešne.

„To je toho.“

„Netvár sa tak bezstarostne a dobre ma počúvaj! Ona ťa u seba nechce vidieť, chápeš to? Nepustí ťa k sebe domov! Má doma malé deti, Stan, a pubertálny syn z prvého manželstva by len zaberal miesto. A jej muž ťa predsa neznáša...“

„Ale snáď by nenechala vlastné dieťa spať pod mostom!“ Potom mi to doplo – ona by to urobila... Pretože by si pomyslela, že otec nemôže byť taký krutý. Čo by ale povedal na to, keby som hľadal útočisko u mamy?

„Rob ako myslíš. Keď odtiaľto vypadneš, budem len rád.“

„Áno, ja som tu ten, kto by sa mal skôr pratať z domu.“

Phil prestal jesť. Dotkol som sa citlivej témy; bratova pýcha totiž dosť trpela tým, že vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch stále býva u otca. Iste, nie je to zase až taký vysoký vek, a on ešte stále študoval... Avšak Phil sa neustále vystatoval svojou vyspelosťou, a okrem toho už v mojom veku sa zastrájal, že do roka vypadne z domu. Keď už taký dlhý čas vediete silácke reči, prirodzene, že už samotný fakt, že svoje hrozby nespĺňate, môže byť poriadne pokorujúci. „Dofrasa, ty si sa asi rozhodol dnes večer naštvať každého v tomto dome, ty drzý sviniar, čo?!“

„Teba? Kedykoľvek, bratku, nielen dnes večer!“ zaprskal som.

„Si debil. Prečo sa ja vôbec zaoberám takým deckom?“

„Pýtaš sa, akoby som to vedel, alebo akoby si rozumel konceptu rečníckej otázky...“

Prevrátil očami. „Skap.“

Zvyšok večere sme absolvovali ticho, a ja som sa čoskoro vytratil do svojej izby, kde som dojedol a zavolal Scvrknutému Germánovi, aby som mu oznámil, že môj pokus zachovať sa ako rozumný dospelý tragicky zlyhal a môžem si za to sám (aspoň sčasti). A takisto som nepochyboval, že aj on má nejaké novinky, o ktoré sa bude chcieť so mnou podeliť, pretože predsa len aj napriek všetkému je to môj najlepší priateľ.

-------------------------------------------

Nakoniec ma otec z domu nevykopol, keďže sa mi podarilo včas zaradiť spiatočku a zvyšok mesiaca hrať dobrého syna. Po tom, čo som nasledujúci víkend uvaril obed pre celú rodinu, omilostil ma a náš život sa vrátil do zabehaných koľají. To ale nanešťastie znamenalo, že som pokračoval v behaní za dievčatami vo všetkej počestnosti. A v tomto prípade to samozrejme zahŕňalo takmer výlučne ďalšie rande s Miss Jackson.

Stretli sme sa v bare, kde som predtým pil so Scvrknutým Germánom, a rozprávali sme sa o svojich rodinách. „Mama je Grékyňa, pracuje ako architektka – ale to už asi vieš od otca. Aj prečo od nás zdrhla. Nezazlievam jej to, byť ženou vydatou za otca, beriem nohy na plecia aj skôr.“

Rozosmiala sa a oprela si hlavu o pult. Dosť rozšafne sa pri tom nalievala alkoholom, podľa mňa by človek nemal do seba hodiť tri sangrie tak rýchlo. „Ty ho nemáš veľmi v láske, však?“

Pokrútil som hlavou. „Nié, to zase netvrdím... Je to fajn chlap a to všetko. Veľmi statočný a pracovitý. Ale nie je veľká zábava s ním žiť, to ti poviem. Mám ho rád, vážne, ale čím som starší, tým menej si rozumieme.“

„Fakt? No jasné, vy dvaja ste každý iný, ako vidím.“

„Ozaj?“ Uškrnul som sa, vyzývajúc ju k ďalšiemu porovnávaniu.

„Pravda, môže to byť aj tým, že si o toľko mladší, ale pravdepodobne ide aj o to, že máte odlišné nátury. Neviem, si skôr po mame, alebo čím to tak môže byť?“

„To netuším. Ale to si ozaj nemyslím – mama je poeticky založená, ale veľmi rozhodným, individualistickým spôsobom. Ja som skôr podvodník, diplomat, a možno trochu aj zabávač. Zlomyseľný, urečnený a zbožňujúci sarkazmus. A rozhodne nie som taký tvrdohlavý. V tom sa na ňu podal skôr Phil – on síce vraví, že to má po otcovi, ale on je skôr typ rešpektujúci a silne vyžadujúci rešpekt, oboje od rozdielnych ľudí.“

„Ach, tak to môžem potvrdiť, nášmu šéfovi strašne lezie do zadku. Ale to nie je rešpekt, Stan, to je obyčajná servilnosť. A to je presne to, čo podľa mňa žiada aj od vás.“

„Si naňho príliš prísna.“ Vzápätí som sa zamyslel. „Mama musela byť hlúpa, keď si ho brala. Nikdy sa k sebe nehodili, ale ona sama tvrdila, že bola zamilovaná, a to jej na prísahu večnej vernosti stačilo. Potom niet divu, že ju nedodržala, keď...“

Moja úvahy prerušila ostrým, podnapitým smiechom. „Och, ty môj hlupáčik! Ty môj malý, sladký hlupáčik!“
„Čo sa deje?“ Pravda, bral som na vedomie vplyv sangrií na jej správanie, no to, ako sa na mňa zrazu ľútostivo pozrela, prekonalo vo svojom pokorujúcom podtóne aj „nežné“ mená, ktorými ma častovala.

„Sme tu spolu – dvaja ľudia, ktorí spolu chodia, chápeš? – v bare, ktorý sa, no, pomaly začína zapĺňať, pri jukeboxe práve stojí skupina mladíkov a hádam pustia nejakú vypaľovačku, a my tu sedíme a bavíme sa o tvojej matke! Ako nehovorím, že o nej nechcem počuť, ale teraz nie, nerada by som zmeškala celý čurbes ako naposledy. Nie je s tebou veľmi veľká zábava, teda na to, že máš devätnásť. To mieniš premárniť celý svoj život kecaním?!“

„Tiež sa pýtam, ale nie snáď preto, že by som považoval samotný akt rozprávania za nehodný venovania voľného času, skôr kvôli tomu, že som zatiaľ stretával iba ľudí, ktorí si to myslia a príliš aktívne sa ma o tom snažia presvedčiť.“

Nadvihla obočie. Pokúsil som sa jej to preložiť do jazyka, ktorý by jej koktejlami pomútená myseľ dokázala spracovať.

„Neľutujem, že sa s ľuďmi veľa rozprávam, ide skôr o to, že ľudia, ktorých stretávam, ako napríklad ty, nie sú veľmi výreční. Zvlášť – a to sa mi zdá zvláštne – po pár drinkoch. Väčšine ľudí alkohol zvykne rozviazať jazyk.“

Rozrehotala sa na celý bar – niekoľko osôb v najbližšom okolí sa znepokojene obzrelo, aby nad tým nakoniec mávli rukou. „Pre boha živého, ja som nehovorila, že sa s tebou nechcem rozprávať, ale stále len kecy, to je príšerná nuda...“

„Tak si teda poďme zatancovať!“ zvolal som. Napokon, už spustili hudbu a ja som mal tanec veľmi rád. Šibalsky som na ňu žmurkol. „Počuješ? Hrajú tú našu...“

He-e-e-ey

Where will you be waking up tomorrow morning?
He-e-e-ey
Out the back door
Goddamned, but I love her anyway!

Miss Jackson, Miss Jackson, Miss Jackson, are you nasty?
Miss Jackson, Miss Jackson, Miss Jackson, are you nasty?
But I love her anyway...
(He-e-e-ey
Kde sa zajtra zobudíš?
He-e-e-ey
Von zadnými dvierkami
Dočerta, ale ja ju aj tak milujem!
Miss Jackson, Miss Jackson, Miss Jackson, si zlé dievča?
Miss Jackson, Miss Jackson, Miss Jackson, si zlé dievča?
Ale ja ju aj tak milujem...)

Odviedol som ju na parket s božskou suverénnosťou, a ona sa na moje prekvapenie tvárila celkom triezvo. Spočiatku som mal problém prísť na nejaké prijateľné tanečné kroky, ale čoskoro som sa s jej (hoci trochu neohrabanou) pomocou do toho dostal. Po pár minútach sa tej podnapitej nešikovnosti zbavila a zladila svoje kroky s mojimi tak dobre, akoby sme to spolu nerobili po prvý raz... Bola taká skúsená a sebavedomá, až som si nemohol pomôcť, aby som nemyslel na veci, ktoré... Napokon, jej výstrih bol vcelku slušný a ani za ten zadok sa rozhodne nemusela hanbiť. Najsexi na nej ale pôsobil ten postoj – taký suverénny, nehanebný, vyzývavý, postoj ženy na vrchole síl. A potom pohľad, tie modré oči letnej oblohy, vyvolávajúce spomienky na čas smrti i života, na vegetačné obdobie... A ja som bol práve v májovej fáze života, keď v mojej duši začínali dozrievať prvé plody dlhoročného vývoja osobnosti a zo mňa sa mal stať hotový človek. Čudujete sa, že ma priťahoval august, na ktorom som už túto úrodu videl?

Tie pocity ma miatli tak veľmi, že som sa musel sústrediť na nejakú menej erotickú časť jej tela, lenže beda, pre mňa v tej chvíli žiadna taká neexistovala. Dúfal som, že aspoň jej vlasy mi v tomto pomôžu... Dlhý tmavý vrkoč jej siahal až po zadok. Neviete si ani predstaviť, ako ma ten pohľad vzrušoval. Pýtate sa, či aj fyzicky? No to je ale hlúpa otázka! Mal som chuť ju zaň chytiť, druhú ruku položiť na ten vyzývavo sa vrtiaci zadok a pery na krk, ach bože, čo by na to asi povedala? Ako som ju poznal, zrejme by sa veľmi chutne zasmiala.

Potom mi čosi zliezlo dole bruchom až do gatí a tam sa usadilo, takže tam bolo istý čas dosť plno. To ma zneistilo natoľko, že som sa ospravedlnil a s červenými ušami vybehol z budovy. Jednoducho som od nej zdrhol. Vzápätí som jej zavolal a vyhováral sa ako idiot, že som si na niečo dôležité spomenul, že ma privádza do rozpakov a že nie, naozaj s ňou ešte nechcem... Pravda však bola taká, že keby predtým toľko nepila, bol by som sa na ňu vrhol priamo uprostred parketu a nestaral sa, či to skončí pri bozkoch, alebo pôjdeme k nej domov. To, že bola podnapitá, mi ale sťažovalo rozhodovanie, napokon, pri strate panictva som nič nepotreboval menej ako partnerku s obmedzenou príčetnosťou – snáď ešte obmedzenú príčetnosť vlastnú.

Samozrejme, všetko ju to riadne nahnevalo a nakoniec sa na mňa rozkričala, dávajúc mi definitívne zbohom. Mrzelo ma to, pretože som ju mal naozaj rád, a hanbil som sa za svoju impulzívnosť, no vedel som, že kým jej súdnosť oslabuje chľasť v krvi, moju zase rastúca nadržanosť. Rozhodol som sa počkať s ďalšími rozhovormi na zajtra, keď budeme mať obaja jasnú hlavu. S tou myšlienkou v hlave som sa vrátil domov a šiel spať, premýšľajúc o nej a o mne.

Milujem ju? Ťažko povedať. Ale bola to fakt úžasná baba, to vám poviem. Krásna, spontánna, veselá a nespútaná, a myšlienka na to, čo by kombinácia všetkých týchto vlastností znamenala pre akéhokoľvek jej milenca, ma nútila zvažovať dlhú a intenzívnu studenú sprchu. Takisto bola nepochybne dosť vášnivá – a pravdepodobne som ju priťahoval, ak mám teda usudzovať z rečí o mojom „peknom zadku“. Okrem toho bola zábavná, vzdelaná a inteligentná, proste ženská, s ktorou sa sakramentsky dobre rozprávalo. A v neposlednom rade mala dobrý vkus na hudbu i na divadlo. Inými slovami, ak som sa do nej dovtedy nezabuchol, bola to aj tak len otázka času. Na druhej strane, bude so mnou vôbec chcieť hovoriť po tom, čo som dnes urobil? Ako jej to zajtra celé vysvetlím? A prečo...
Ale to som už spal ako zarezaný a naozaj si odložil všetky starosti na nasledujúci deň.

Miss Jackson (2/4)

Sobota bola výnimočne teplá. Nikdy som nenosil rád šortky, jednoducho som si v nich pripadal nejako zvláštne detinsky, no v takéto dni som jednoducho nemal na výber. Človek by závidel ženám sukne, čo? Pomohol som otcovi s obedom a oznámil som mu, že budem celý deň z domu., Samozrejme, nebol ktovieako nadšený.

„Musíš od nás stále utekať?! Ja s tvojim bratom ťa už skoro ani nevídame!“

„Phila mám na háku, to vieš, a tebe to zajtra vynahradím.“ odpovedal som mu, šúpajúc zadumane cibuľu (ak sa pýtate, ako sa mi to podarilo, dumať počas slzenia, tak to vám teda povedať neviem, ale myslím, že je to ľahšie, než si myslíte).

„Vynahradíš?! To ťažko, zajtra k nám príde jedna dáma, a ako ťa poznám, tak si zase ujdeš!“

„Dámu? Aj ty? Váu, tak to gratulujem...“ Tak táto poznámka ma príde draho.

„Aj ja?!“ Otec zúrivo zdvihol obočie. „Ty si si dohodol rande so ženskou?!“

Obyčajne by som sa vykrúcal a vtipkoval, ale že v tej chvíli do kuchyne prišiel Philip... „A keby len rande! Vieš, ešte som sa tým nepochváli, ale včera som prišiel o nevinnosť.“ Kecal som, no nemohol som inak, veď tam bol Phil! A to aj napriek tomu, že mi hrozili nepomenovateľné príšernosti, hoci by som si po nich aj tisíckrát opakoval „stálo to za to!“.

Otec ma rozzúrene schmatol za ucho. „A ty sa tým ešte chvastáš, ty mizerný pankhart?! Kto je tá suka?!“

„Žiadna nie je. Klame ako vždy.“ zahučal môj veľký brácho. „Veď ktorá by ho už chcela?!“

Otec ma potiahol do stredu kuchyne (au!) a zreval. „Vieš, čo som vám dvom stále opakoval! Tak tebe nie sú rady tvojho otca dosť dobré?! Tak ty si proste nevieš udržať gate zapnuté?!“

Jasné, to jeho kým si nenájdeš prácu, za dievčatami nebehaj! Ale ja za to, že ma vyhodili z brigády v sámoške, fakt nemôžem – napokon, krachovala a ja som nechcel makať dvanásť hodín každú sobotu a nedeľu takmer zadarmo. Bola by príšerná neprávosť ma za to nejakým spôsobom trestať, a odopieranie sexu sa mi zdá tak či tak neprimerane prísne.

Pretrpel som jeho prednášku, trochu zdesený faktom, že sa uchýlil k fyzickej hrubosti. Ale veď čo, za chvíľu ho to tak či tak prešlo a ja som mohol rýchlo odstaviť polievku a upaľovať von. Bol už najvyšší čas, Scvrknutý Germán ma čakal na plavárni.

Kedysi dávno, keď som ešte ako takmer decko považoval Phila za borca a chcel byť ako on, trápilo ma, že na rozdiel od neho som zdedil postavu po mame, čo znamenalo, že som bol (a stále vlastne som...) od prírody šťúply. Fakt, že ma šport nikdy zvlášť nebavil, tomu práve nepomáhal. Ako liek na mindráky som si naordinoval pravidelné hodiny plávania a pokúšal sa dokonca aj behať. To druhé ma prestalo baviť, len čo som si uvedomil, že moja drobná postava sa nemení, nech robím, čo robím, lebo hoci som sa aj cítil silnejšie, zdravšie a to všetko, nie práve majestátny vzhľad mi ostal. Odvtedy hovorievam „imidž je nanič, počúvaj svoj smäd“ a vždy, keď sa ma v nejakom debilnom otázniku pýtajú na záľuby, napíšem plávanie hneď po knihách, lebo predsa nechcem ako prvé uvádzať sledovanie tenisu so Scvrknutým Germánom.

Ale hej, ja viem, že to nie je jeho pravé meno. A váženého mladého právnika by teraz asi fakt naštvalo, keby počul, že cudzím ľuďom vykecávam jeho prezývky z výšky. Ale fakt, je to blondiak, je to Nemčúr a meria meter šesťdesiattri. A kedysi patril k náckom, ale raz sme sa stretli v bare a ja som mu povedal, že tá vyholená hlava vyzerá fakt smutne a že by nemal zostávať v bande, ktorá ho núti si strihať tie krásne zlaté vlasy. Stretli sme sa ešte pár krát, a keď konečne vyriešil svoj dlhoročný konflikt sám so sebou (bol totiž zabuchnutý do Indky a to sa s neonacizmom dobre nekombinuje) opustením spomínanej zlej spoločnosti, bol som asi jeho jediný kamoš. Odvtedy sme chodili spolu na plaváreň, do kina a do kaviarní. On ma ťahal so sebou na tenis, ja jeho do knižnice. Je to najlepší priateľ, akého som kedy mal – ako ja vravím, niet lepšieho chlapa než ten, ktorý sa práve zbavil mindrákov, a to netvrdím preto, že som to urobil, lebo ja som vlastne ešte nebol dospelý chlap, tak sa to neráta

Potom sme šli na obed k jeho indickej frajerke. Fakt som netušil, ako to, že sú spolu tak dlho (odkedy skončil u náckov kvôli nej), ale zdalo sa, že im to klape. Mohol by som ho požiadať o radu, keby som sa samozrejme nechystal randiť so ženskou úplne inej nátury. Na otvorenie kníhkupectva sme sa potom vybrali len my dvaja. Vedel, že sa tam budem ponevierať so ženskou, ale aj tak tam chcel ísť so mnou. „Môžeme sa potom rozdeliť a ty sa budeš venovať len jej!“ tvrdil, a ja som s tým plánom nakoniec súhlasil, lebo je to môj najlepší kamoš a tak vôbec.

Keď náš autobus zastavil pár zastávok pred konečnou, na ktorej sme mienili vystúpiť aj my, zrazu sa ozval. „Ale medzi nami, ak vás dvoch náhodou stretnem...“

„No hej, náhodou. Ty si miláčik zvláštnych náhod, čo?“ Už mi to urobil aj predtým, a oveľa hnusnejším spôsobom – a aj tak sa tváril, že je to náhoda! Jéj, ja som vôbec netušil, že chodíš piť do tohto starého pubu, myslel som, že budeš so svojou milou na bowlingu... Hej, iste, ty starý šmírák, hlavne že si sa so mnou celú cestu nenápadko viezol v tom istom buse. No čo, také veci mu občas musím odpustiť.

„Mal by si si ten svoj sarkazmus nechať niekedy aj doma.“

„Hej, aby mi ho šlohol brat, čo? Ani nápad, ešte by sa mu náhodou mohlo stať, že by pôsobil duchaplne.“

„Duchaplne?! S tvojim sarkazmom?! Ale bratku, nežartuj už toľko...“

Vyplazil som naňho jazyk. „Len závidíš, lebo ten tvoj za nič nestojí. A ak nás teda náhodou stretneš, tak čo?“

„Tak vieš, ako je to pred cudzími. Žiaden Horst, ani Scvrknutý Germán. Som Harry, jasnačka?“

„No hej, hej. A teba nech všetky mýtické i skutočné harpyje ochraňujú pred mojou pomstou, ak ma pred ňou nazveš Constantin!“

„Jasnačka. Samo sebou. A aby bolo jasné, ešte stále si myslím, že je to divné. Je na teba stará.“

„Veď som ti povedal, že mi je to fuk.“

„Ja len, aby si sa nečudoval, keď to nedopadne dobre.“

„Rozumiem.“ Harryho sklon ľudí odsudzovať skôr, než ich stretne, ho bohužiaľ po opustení spomínaných neblahých súkmeňovcov nezmizol, len na seba už nebral podobu silného rasizmu. Toto ale nemusel byť prejav spomínaného, hoci som si to vtedy neuvedomoval – fakt je, že som rozumnosť svojho najlepšieho kamoša podľa všetkého podcenil.

Vystúpili sme z autobusu nezvyčajne tichí. Napokon som sa pár blokov od kníhkupectva odhodlal zveriť sa mu so svojimi citmi. „Si debil.“

„Čo je zase?!“

„Kvôli Miss Jackson. Ničomu nerozumieš.“

„Chce ťa len dostať do postele.“

„No a? Mám devätnásť, dofrasa. Viem, že je to o dva roky menej, než máš ty, ale aj tak, som už právne plne za seba zodpovedný.“

„Právne? To jedine! Myslím, že debilom by som mal nazvať skôr ja teba. Pozri, myslel som si, že sme si to ujasnili. Ja som z nás ten, čo už spal s dievčaťom (a keby len s jedným!), v tejto oblasti som skúsenejší, jasnačka? Viem o tom viac než ty.“ Ženské, to bola jediná vec, v ktorej mal nado mnou jednoznačnú prevahu, teda okrem tej samozrejmej a dôležitej veci, že už chodil na výšku.

„Ale stavím sa, že ženu ako je ona si ešte v živote nestretol.“

„To fakt? A čo je na nej také zvláštne?“

„Že je to žena a o skoro dve dekády staršia, no máme kopec vecí spoločných.“

„Ako napríklad?!“

„Záľubu v dejepise.“

„A to je všetko?“

„Veď sme spolu hovorili len dvakrát, tak nekibicuj. Nakoniec z toho možno ani nič nebude.“

„Ale môžu vás spolu vidieť.“

„To je toho.“

Rezignovane mávol rukou. „Kašlem na vás. Robte si čo chcete, veď nakoniec z toho aj tak nič nebude.“

„Toto mi nerob! Vieš predsa, ako to býva s chalanmi ako som ja, alebo, keď už sme pri tom, ako ty, keď im povieš, že niečo, o čo sa snažia, sa proste nedá a je to blbosť...“

Rozosmial sa. „Hej, sme tvrdohlaví bastardi. Kebyže som to nevedel, asi by som sa ti to snažil vyhovoriť trochu energickejšie, nemyslíš?“

V kníhkupectve bol kopec ľudí, čo ma vôbec neprekvapilo. Pri pohľade na známe vysoké, temné, takmer čierne (ale technicky len tmavohnedé) skrine s plastovými štítkami s názvami oddielov vo fonte, o ktorom som náhodou vedel, že sa volá Copperplate Gothic (pretože som ho sám používal v powerpointových prezentáciách, keď som sa chcel pred učiteľmi vyzerať viac profesionálne – a áno, ja viem, že je to hlúpe, ale môjmu adolescentnému ja by ste to ťažko vyhovorili) ma prepadla mierna nostalgia. Dofrasa, veď tie skrine museli zakúpiť v starožitníctve naproti, a je možné (lebo to bol jediný človek, ktorý v okolí vlastnil toľko kusov nábytku), že ich tam predala Germánova stará mama, naša dobrá suseda. Vyvolávalo to vo mne toľko spomienok... Tie pestrofarebné chrbty kníh sa v ich temnej, kancelárskej strohosti veľmi pekne vynímali, a táto im prepožičiavala istú organizovanosť, takže v konečnom dôsledku bola vykompenzovaná tak pochmúrnosť obalu, ako aj nervózna chaotickosť obsahu.

Keď som ju konečne uvidel, bol som jej krásou, dá sa povedať, prekvapený. Očividne si na svojom vzhľade dala záležať, čo bolo o to zvláštnejšie, že šlo len o mňa. Iste, dalo sa čakať, že na rande sa trochu vyparádi, ale vysoké opätky? Krátke, rozviate šaty na ramienka? Viditeľný mejkap? Nebol som si tým celkom istý, keďže som ju v živote videl dokopy dvakrát, no nezdalo sa mi, že by sa takto obliekala bežne – považoval som ju skôr za niekoho, kto má radšej džínsy a tričká. Ale čo ja viem, mávol som v duchu nad tým rukou. S veľkými plastovými náušnicami visiacimi pozdĺž brady vyzerala zvlášť koketne, akoby to nebola matka čerstvého tínedžera, ale, prinajmenšom v duchu, pubetiačka sama. Podišiel som k nej a dal jej na vedomie svoju prítomnosť, ktorá ju očividne ešte viac roztatárila.

„Páni moji, ty si už tu? Myslela som si, že si dáš načas...“

„Obviň alebo vďač za to cestovnému poriadku našich autobusov.“ usmial som sa rozpačito. „Čau. Ako sa ti to tu páči?“

„Fajn obchod – síce mizerne zariadený, ale výber tovaru majú kvalitný. Vôbec som netušila, že aj v takomto stredne veľkom kníhkupectve budú mať Weissensteinera.“

„No, tak ja som Weissensteinera videl všelikde...“

„Aj Nebo lásky, peklo manželstva?“

„Aha. Tak to je iné, tú knihu som zháňal dosť dlho, ale ona je už trochu staršieho dáta a väčšina kníhkupectiev ju mala vypredanú ešte skôr, než som sa naučil čítať.“ pousmial som sa.

„Och, vážne? Tak to je blbé. Nepôjdeme sa pozrieť na romány? Je tam niečo, čo by som ti veľmi chcela ukázať, budeš sa smiať...“ Prijal som jej ponuku. „Mimochodom, ako sa má otec?“

„Tak ako vždy. Vraj na zajtra pozval k nám domov nejakú ženskú. Nič zvláštne.“

„Takže sa už zmieril s tým, že vás tvoja mama... Nuž...“

„Nah, myslím, že on bol pripravený na randenie už v okamihu, keď mu oznámila, že sa rozvádza. Strašne ho to naštvalo a zrejme si myslel, že by to bola nejaká pomsta.“

„Tak prečo bol potom tak dlho sám?“

„Prečo si myslíš, že bol? Mimo domu prespával v jednom kuse. Asi sa len nechcel viazať.“

„Ale pokiaľ viem, všetky kolegyne, ktoré ho pozývali von, odmietol...“

„To preto, že nemá veľkú dôveru v romániky na pracovisku, a o svojich názoroch vo všeobecnosti veľmi nehovorí. To on vlastne o ničom osobnom. Mimo domu aby ste z neho ťahali všetko ako z chlpatej deky.“

„Chudák chlap.“ povzdychla si Deidre. „Asi nechce vyzerať ako slaboch. To je dosť hlúpe, nemyslíš?“

„Ja neviem, podľa mňa vyzerá sám so sebou celkom spokojný, a vôbec sa mi nezdá, že by v sebe niečo potláčal. Skôr si myslím, že to len nepotrebuje nijakým spôsobom dostávať von. To je hlavný rozdiel medzi nami – toto a tá jeho prísna pracovná morálka. Nie je to zlý chlap, fakt nie, aj keď mi vôbec nerozumie.“

„Myslíš? Podľa mňa ani jedno nie je tak celkom pravda. Chápe ťa lepšie, než si uvedomuješ, a o tom, že to nie je zlý chlap...“

„Prečo? Čo spravil?“

„Pozri, nechce sa mi o tom hovoriť takto na verejnosti. Čo som to chcela? Myslím, že ukázať ti niečo v sekcií romantických príbehov... Och, dočerta, už som celkom zabudla!“

„Ublížil ti nejako?“ zdvihol som obočie. Ja viem, nemala by také veci spomínať na prvom rande, ak nejde o niečo vážne, ale ak áno... Pokiaľ mám chodiť s osobou, ktorú zranil niekto, koho poznám a mám rád, chcem to vedieť čo najskôr. Nie je príjemné zistiť, že váš vlastný rodič je hrozná osoba, no ak je to tak, bolo by lepšie, aspoň pre človeka ako som ja, vedieť to čo najskôr.

„Nie, len menší... Interpersonálny konflikt. Rozhodne nič protizákonné.“

„Nepáči sa mi tvoj výraz.“ Skutočne, vyzerala, akoby to, o čom sa hovorí, bolo naozaj otrasné a ona na to nechcela spomínať.

„Je to osobné, a nemyslím si, že sa poznáme dosť dobre na to, aby som ti také veci rozprávala.“ zakončila drsne.

„Tak to mi je ľúto.“ Ježišikriste, to, čo ostalo medzi riadkami, nevypovedané a prekryté obrusom, malo obrysy nejakej príšernosti. Za oponou sa objavovali desivé tiene...

„Vyzeráš vystrašene.“

„To je v poriadku...“

„Zjavne nie je. Nechceš ísť radšej niekam inam? Nadýchať sa čerstvého vzduchu?“

„Tu je vzduch čerstvý dosť.“ odbil som ju drsne. Aby som túto malú hrubosť zmiernil, usmial som sa na ňu a spýtal som sa. „Ako sa má Charlie?“

„Fajn, vďaka za opýtanie. Stala sa nám taká nepríjemná vec, nemyslím, že ťa to bude zaujímať...“

„Len mi povedz, o čo ide. Zrejme to nie je nič super vážne, nemám pravdu?“
„Nuž, ako sa to vezme. Charlie dostal v škole pokarhanie od riaditeľa.“

„Uch, to je dosť zlé. A prečo vlastne?“

„No, pozri... On je dobrý chlapec. Aspoň nie horší než iní. Myslím – jasné, občas niečo vyvedie, ale dobre sa učí a väčšinou sa správa slušne. Toto sa naňho vôbec nepodobá.“

„Čo také?“

„Pobiť sa so spolužiakom uprostred chodby.“

„No páni. Hádam nikto neprišiel k úrazu...“

„A o to ide – Charlie tomu chlapcovi rozbil nos. Priamo pred očami dozorkonajúceho učiteľa, chápeš to?! Pravda, ani „obeť“ mu neostala nič dlžná – ten môj chudáčik mal modriny po celom tele, ale to nič nemení na fakte, že to bol môj syn, kto zasadil prvý úder. Mám oňho vážne starosti.

Ak sa niečo také bude opakovať...“

Vycítil som príležitosť na ňu zapôsobiť tou najmenej pravdepodobnou vecou – že ani nie tak dávno som bol podobný malý fagan ako Charlie. „Nebude. Teda, ak nemá nejaké ďalšie problémy... Ale to nepredpokladám. Má dvanásť, prirodzene, že mu občas rupnú nervy. Ak ten druhý chalan nejako provokoval alebo sa dotkol citlivého miesta – spomínala si, že si rozvedená, nemám pravdu? Alebo to mohla byť farba jeho vlasov, neviem, hocijaká blbosť, chlapci v tomto veku sú celkom prirodzene idioti. Vlastne aj dievčatá, ale to je o inom. Ide o to, že ti môžem s istotou povedať dve frustrujúce veci. Prvá z nich je tá, že ak sa nechal vyprovokovať pred učiteľom, buď mu ten druhý povedal niečo naozaj strašne ponižujúce a zraňujúce, čo ho evidentne veľmi trápi či uráža, alebo je ešte väčší magor než jeho súkmeňovci a potrebuje pár po hube, alebo proste prevychovať. Tá druhá vec je, že dôvod, prečo zareagoval tak skratovo, z neho dostaneš, až keď bude naozaj zle, alebo v lepšom prípade – ak záležitosť nie je fatálna – za pár rokov, keď ten problém už dávno nebude aktuálny. Lebo v každom prípade to určite nie je niečo, s čím by sa chalan chcel zveriť mamičke.“

„Ja neviem, my dvaja máme celkom pevný vzťah... Nemá žiadnych iných príbuzných, a mňa zbožňuje!“

„Ver mi, keď ti nič nepovedal na prvý raz, bude otrávene mlčať aj po pár dňoch. A iných príbuzných možno nemá, ale ak je naozaj taký normálny, ako vravíš, tak určite má kopec kamarátov, ktorí ho podľa jeho názoru pochopia lepšie než ty. A možno ma za to odsúdiš, ale zrejme bude mať pravdu. Samozrejme, netvrdím, že iba pochopenie je to, čo potrebuje – preto nechať ho tak v ich rukách nemusí byť najlepší nápad.“ Bol som trochu fascinovaný jej pokojným prístupom k mojim slovám, keď som si pravda uvedomil, čo to trepem. „Počkať, dofrasa, prepáč – práve som ti začal radiť, ako vychovávať svoje dieťa...“

„Nie, pokračuj.“ Zdvihla obočie. „Veď si sám mládenec, prešiel si si tým istým, čím on, mal by si také veci vedieť.“

Pootvoril som ústa. „Ty ma naozaj počúvaš...“

„No a? Zdá sa ti to nejako nerozumné?“

„Len natoľko, nakoľko som nerozumný ja sám.“

„A podľa teba je toľká sebareflexia známkou nerozumnosti? Nemôžem to povedať so stopercentnou istotou, ale myslím, že si omnoho múdrejší, než väčšina ostatných mládencov v tvojom veku.“

Tieto slová ma zaskočili natoľko, že keby sa ma niekto v tej chvíli spýtal, či ju milujem, zakričal by som, že áno. Zízal som na ňu ako teľa na nové vráta. „To... To nemyslíš vážne...“

Uškrnula sa. „Nemôžem tomu uveriť, ale celú našu konverzáciu, odkedy sme sem prišli, som myslela smrteľne vážne. Naozaj som nečakala, že sa to stane, ale je to tak!“

„No tak počkať, počkať, práve si mi povedala ten najkrajší kompliment, aký môže taký žabiak ako ja dostať...“

„No a? Myslela som to úprimne.“

Čumel som na ňu s pootvorenými ústami. Pravda, nebola to príliš dôstojná pozícia, ale čo som mal chudák robiť, poprieť to?! Pravda, po chvíli som si pomyslel, že by to nebol taký zlý nápad. „To je blbosť. Nie, až ma spoznáš bližšie...“

„Tak to dúfam nie.“ Zdvihla obočie i kútik úst v bystrom, skúsenom a zároveň koketnom geste. „Vidíš, keď už sme pri tom, zistila som, čo som ti chcela ukázať.“

Rýchlo vzala z poličky jednu knihu, ktorá mala na chrbte napísané Kadin: Sultánova žena. Vyzerala ako tradičná romantická kravina v kváziorientálnom prostredí, ktoré ma ani tak nerozosmievali ako rozčuľovali. Nalistovala jednu stránku hneď na začiatku a začala mi predčítať. Musím priznať, bolo to zábavnejšie, než som čakal. Po chvíli som sa začal nahlas chichotať. Nedokážem vám celkom presne opísať, aká šialene smiešna tá kniha bola – a to aj napriek tomu, že sa o to vôbec nesnažila. Jej hlavným problémom bolo, že no... Mal to byť historický román. Hlavnou hrdinkou bola akási Janet Leslie (ja neviem, Janet neznie ktovieako dobovo, ale žila len o pár dekád skôr než Letice Knollys a Agnes Tilney, takže som ochotný nevŕtať sa v tom), ktorá sa mala v štrnástich vydať za syna vojvodu zo San Lorenza, malého talianskeho štátiku, ktorý, ako som si bol celkom istý, neexistoval, a moju istotu potvrdzovalo meno jeho hlavného mesta – Arcobaleno. Autorka je sprostá klamárka, také mesto nepozná ani Wikipedia, a to ani keď zarátame tie, ktoré existujú teraz, o tých, ktoré boli nejako významné v 16.storočí, kedy sa príbeh odohráva ani nehovoriac. Táto slečna Leslieová bola tesne pred svadbou zajatá pirátmi, predaná do otroctva a poslaná ako konkubína princovi Selimovi, budúcemu Selimovi Krutému. Prestal som čítať, keď som sa dostal k veci, ktorá ma takmer prinútila zvíjať sa na zemi od smiechu, a mohol som poďakovať len svojmu superegu, že sa táto prehnaná reakcia v realite zredukovala na vyprsknutie.

„Ayşe Hafsa valide sultan ako Škótka?! Ježišikriste, to fakt?!“

„Naozaj je to také smiešne?“

„Za toto sa ospravedlňujem, ja viem, že to celkom obskúrna vedomosť, ale... Bože, keď už tam spomína bitku pri Çaldirane či správne menuje synov Bayezita I., tak by už mohla tú historickú presnosť dotiahnuť do konca! Vieš, toto by som ti mal vysvetliť. Môže sa ti zdať zvláštne, že mi história orientálnych panovníkov pripadá ako samozrejmosť, ale ono je to vlastne jednoduché. Mnoho dobrých diskusných fór a portálov o histórií má prispievateľov zo zahraničia, a kopec skvelých článkov je napísaných Turkami. Zhodou okolností som na ne narazil veľmi skoro po tom, čo som sa o tieto veci začal zaujímať, takže ide o čosi ako základ tejto mojej zvláštnej vášne.“

„Ach tak. Za to môže najskôr Veľkolepé storočie.“ pousmiala sa, kým sme sa poberali ďalej.

„Čože?“

„Miestny historický seriál o živote Süleymana Nádherného. Jedna z mojich kamarátok bola minulý rok v Rusku, vraj je to teraz veľký hit tam aj a na Balkáne.“

„Tak to som teda zvedavý, čo je to zač.“

„Ja neviem. Chcela som si to pozrieť s anglickými titulkami, ale má to vyše sto častí, a ten začiatok nevyzerá veľmi kvalitne. Kamarátka prisahala, že sa to neskôr zlepší, ale nemám čas ani nervy prehrýzť sa tými mizernými prvými dielmi.“

A tak nejako to pokračovalo ďalšiu hodinu. Kecy, história, občas nejaké osobné veci, nič, čo by vonkajšieho pozorovateľa zaujímalo. Viem, čo chcete, ale nedám vám to, kým si nebudem celkom istý, že rozumiete situácií. A keďže vy o nej nemáte ani šajnu, dovolím si vám pripomenúť, v čom bol vlastne problém. Ja viem, je to moja chyba, pretože som to spomenul len krátko, a vy ste si to nemohli všimnúť, ale ak budem pokračovať v situácií vy to celkom určite zaregistrujete...

Domov som sa vrátil pred večierkou a otcovi klamal, že som bol so Scvrknutým Germánom. Prijal to, síce nie ktovieako nadšene, ale predsa. Germánovi príliš nedôveroval, a ja mu to nevyčítam – tiež by som sa cítil všelijako, ak by som vedel, že najlepší kamoš môjho syna je bývalý skín. Veril ale aspoň mne, a tak nás dvoch nechal tak. S Miss Jackson sme na to nechceli ísť príliš rýchlo, a tak som ju na rozlúčku ani nepobozkal. Pozvala ma ale na budúcu stredu do divadla, na Ionescuovu Plešatú speváčku. Prijal som to s nadšením – ešte nikdy som nevidel absurdnú drámu. Vlastne sme s rodinou do divadla skoro nechodili, a ani ma veľmi nezaujímalo. V škole sme sa síce učili, aké rôzne druhy divadelných hier existujú a také veci, ale že by som si ich šiel pozrieť na vlastné oči ma ani netrklo. Bol som však otvorený novým veciam – a z toho, čo som o antidráme vedel, sa mi zdalo, že to rozhodne nebude nuda. Scvrknutý Germán by sa nad tým uškŕňal, lebo on v žiadnom prípade nebol intelektuál a divadlo považoval za snobskú zábavu, ale hodlal som mu o tom povedať aj tak. Ja hlupák som si ale nevšimol, že miesto rozhodne nie je na tej udalosti najčudnejšia vec...