Miss Jackson (4/4)

 „Haló, Deidre? Tu Stan. Ešte raz sa ti ospravedlňujem, nemal som byť taký zbabelec.“ Páni, prečo nedokážem prestať myslieť na jej vrkoč?

„Ospravedlnenie sa neprijíma. Vieš, akú si mi tam urobil hanbu?!“

„No, viem to celkom presne. Už sa mi raz stalo niečo podobné, aj keď som toho predtým vypil ešte viac než ty.“

„Takže si odo mňa odišiel len preto, že som mala pár koktejlov?!“

„Nie, je to omnoho zložitejšie. Urobil som to preto, lebo som práve v tej chvíli ucítil neodolateľnú túžbu to s tebou robiť, a nerád by som prišiel o panictvo s podnapitou ženou. Ale aj tak som sa zachoval ako idiot.“

„Tak ty by si rád... No to snáď nie!“ Jej hlas sa zdvihol do vyzývavých výšok, naznačujúc, že môj pôvodný predpoklad (totiž že ma chce tak ako ja ju) bol správny. Zamyslené ticho, nasledujúce po tom, sa dalo vykladať všelijako, ale po jeho skončení náš rozhovor poslala nečakaným smerom. „Ty si teda ešte nevinný, čo?“

„Nakoľko sa tak môže nazývať chlapec, ktorý v pätnástich rokoch čítal Obratník raka, drahá Deidre.“

„Obratník raka?!“

„Nikdy som nebol na klasické porno, vieš? Všetko to falošné vzdychanie ma privádza do rozpakov. Smut je podľa mňa omnoho menej trápny.“

„Ako ktorý. Tak čo, mieniš mi poskytnúť aké-také ospravedlnenie svojho správania?“

„Ale veď som ti už povedal...“

„Niekedy slová nestačia, Stan. Je treba svoje skutky... Odčiniť.“

„To znamená čo? Mám ťa pozvať na drink?“

Z jej smiechu mi takmer zaľahlo v ušiach. Jeho tón bol ale veľmi zmierlivý, takmer blahosklonný, a veľmi, akobysomto... Frivolný.

„Ó, tak to ty ma pozývaš niekam, a to miesto je predpokladám tvoja spálňa, všakže?“

„Si bystrý.“

„Isteže, veď inak by si so mnou nechodila. Koniec koncov, už si mi predtým povedala, že nie si typ, ktorý by udržiaval vzťah s chlapom len kvôli peknému zadku.“

„Fandíš si, chlapče. A tá tvoja sebadôvera ma priťahuje.“

„Ach, tak to je mi ľúto, pretože vami obdivovaný jav je skôr anomáliou, objavujúcou sa pri výnimočných príležitostiach.“

„Ó, pán Skromný... Pekná komédia, len čo je pravda!“ Pobavenie v jej hlase vo mne prebúdzalo hravosť.

„Tak toto ma hlboko urazilo! Myslíte si snáď, že ma poznáte dosť dobre na to, aby ste ma mohli obviniť, hm, z prehnaného sebavedomia?“

„Vaše sebavedomie je také veľké a výrazné, že vás nemusím ani poriadne poznať, aby som ho videla. Mám totiž pocit, že vaše ego vidieť aj z diaľky!“

„Tak pocit, áno?! Pch! A to som si myslel, že vaša túžba po mne je taká veľká, že zatieňuje všetky ostatné emócie, najmä tie negatívne!“

„No nehovorím?“ Vyprskli sme. Po chvíli stíšila hlas v rastúcej dôvernosti. „Dúfam, že taký veľký ako zvnútra si aj zvonku, chlapče...“

Tak teraz mi už bolo celkom jasné, o čom hovorí... „Tak neviem, pokiaľ ide o moje topánky, budem ťa musieť bohužiaľ sklamať.“

„A spodná bielizeň?“

„Tielko nosím veľkosti M, takže si vieš predstaviť.“

„Si zlatý. Ja mám tiež M.“

„A čo iné časti spodného prádla? Viem, je to trochu neslušné, ale keď už si začala s mojimi spodkami... Je to C, nemám pravdu?“

„To len hádaš?“

„Viac-menej. Tak čo, uhádol som?“

„Áno, ale nechápem, prečo je to pre teba dôležité.“

„Pravda, pri svojom šťastí by som mal ďakovať Bohu, že sa mi pošťastí nejaký bežný obsah podprsenky uvidieť a nepýtať sa na jej veľkosť.“

„Ó, aké milé.“ Dúfam, že sa mi podarilo správne napodobniť jej sarkastický tón, neviem, myslím, že som znel málo cynicky. „Dúfala som, že pre teba sú moje telesné proporcie rovnako nedôležité ako pre mňa tvoje.“

„Počkať, to hovorí žena, ktorá sa ma pýtala na to, čo mám v spodkoch? A kedy táto konverzácia prešla z flirtovania a dráždenia do seriózneho rozhovoru?“

„Och, tak zrazu to ja beriem príliš vážne... Panebože, čo to so mnou robíš?!“

„Ak to aj je moja vina, ubezpečujem ťa, že nič také nerobím zámerne. Nechcem ťa príliš vážnu, Deidre...“ Prečo som vlastne vtedy nasadil taký dôverný tón?

„Och, keby si vedel...“ zaskučala. „Tak kedy sa stretneme?“

Dohodli sme sa na nedeľu – a zrazu som už nemohol cúvnuť. Bol som odsúdený v presne určený čas v ohni svojej mladíckej vášne spáliť zelený vienoček, alebo čo to vlastne chlapci majú. Ani netušíte, aký som mal strach, že by sa mi mohli chytiť šaty...

---------------------------------------------

Urobili sme to po rande, ktoré sme mali v kine, na predstavení filmu Snehulienka a lovec (takže už máte približnú predstavu, kedy to bolo). Počas najnudnejších častí sme sa bozkávali – takže každý, kto o Snehulienke a lovcovi niečo vie, mi už teraz gratuluje k hodine a pol neustáleho muckania ženskej, ktorá sa mi páčila. Pokračovanie u nej doma som mal prakticky zaručené, a o to viac som si to užíval... Nehovoriac o tom, čo sa stalo, keď to konečne prišlo.
Bozkávala sa ako posadnutá (succubusom). Ak len pocit jej úst na mojich mi dokázal priniesť takú rozkoš, čo potom zvyšok noci? Vkladala do toho aktu celú bezhlavosť svojich pocitov a divokosť vlastnej osobnosti, spolu s neuveriteľnou, takmer akrobatickou šikovnosťou, ktorú zjavne nadobudla prostredníctvom svojich bohatých skúseností. Koľko mužov predo mnou takto zvádzala do svojej rozšafnej náruče, nesľubujúc nič viac a nič menej ako svoju roztúženú pošvu a nenásytné ústa? To som netušil, a aj tak ma táto zvláštna otázka napadla len zo zvedavosti. Napokon, nemohol som tvrdiť, že by sa ma v tomto prípade snažila oklamať. Chytil som do ruky ten jej vrkoč, tentoraz zaviazaný trochu voľnejšie, a rozpustil som jej ho, len aby som mal možnosť sa jej prehrabávať v nádherných, hustých vlasoch. Bol to nádherný pocit, prechádzať prstami cez tie saténové závesy navoňané šampónom pre väčší objem, a vdychovať zmes zmyselných pachov, ktorú bolo z takejto

malej vzdialenosti dobre cítiť.

Zastonala. „Och, chlapček môj, ani nevieš, ako dobre sa bozkávaš... Cítim sa ako mladá pochabá tínedžerka.“

„Zmýšľaš o sebe niekedy inak, láska?“

„Láska?“ Tentoraz jej neviazaný rehot znel prinajmenšom nepatrične. Pohladila ma po (vtedy ešte) nezarastenom líci. „Má to byť nejaké priznanie, či to nemám brať tak vážne?“

Dofrasa. „Ak to myslím vážne, čo potom?“

„Bohvie. Budeme mať fúru času nad tým rozmýšľať po tom, čo ťa pripravím o poctivosť.“

„A čo ak ti poviem, že vtedy už bude neskoro?“ Moje vyššie a nižšie mozgové funkcie práve zvádzali neľútostný boj, pretože tie vyššie si zrazu zmysleli, že ak mi city neopätuje (čo samozrejme, že nemohla), stratia naplánované udalosti zmysel. Pritom nižšie funkcie s nimi z veľmi sebeckých dôvodov nesúhlasili, nehovoriac už o tom, že museli byť poriadne naštvané, keďže informácia o tom, že som sa do Deidre zamiloval, k nim dorazila päť minút pred funusom.

Ona sa snáď bude smiať aj na mojom pohrebe... „Nemysli na to, Stan. Užívaj si prítomný okamih, nad citovými otázkami budeš mať dosť času sa zamýšľať potom, čo...“ Pokúsil som sa odpovedať niečo silne racionálne, no jej ruka na mojom rozkroku mi úmysly celkom zhatila.

„De-deidre... Nie, ja nechcem...“ Čože, vari zrazu nie sme považované za súčasť „ja“?! Rozhorčili sa nižšie mozgové funkcie. Tak toto ti nedarujeme! A v rámci pomsty zvyšku osobnosti premohla celé moje vnímanie sexuálna túžba taká silná a intenzívna, až som mal pocit, že ak ju skoro nenaplním, rozletí sa celé moje telo na kúsočky ako na zem zhodená sklenená nádoba.

Jej rehot pohltil všetko naokolo, pripomínajúc svojou silou úder hromu. Vyzliekla sa, chvatne a s netrpezlivosťou, ktorú jej dodávala žiadostivosť. Moja pozornosť sa upriamila na jej veľké, ťažké poprsie, a v tej chvíli som to už nedokázal vydržať. Bozkával som ju, celkom zbavený zmyslov, bez jedinej rozumnej myšlienky v hlave – a naraz, ani som si neuvedomil ako, som už mal v tých jej vklinené nielen pery, ale aj genitálie, boh mi odpusť. Hýbal som sa celkom inštinktívne, bez pochybností, bez rozpakov a zaváhaní. To by ste od zelenáča nečakali, všakže...?

Orgazmus ma zalial ako potopa, a zanechal mi v duši len blatistú pustatinu, pretože keď to všetko skončilo, vedel som, že sa už nemôžem vrátiť späť, nech tu už odozneje čokoľvek. Najskôr som bol hlupák, že som sa nezmohol na to ukončiť celú tú šarádu hneď a sám, no moje nižšie mozgové funkcie mi to jednoducho nedovolili. Viem, nemal by som sa starať o ich názor. Tak pardon, že som mal devätnásť, vážení.

--------------------------------------

Tak, keď ste dostali svoj diel erotiky, čo na to poviete? Chcete počuť aj zvyšok príbehu? Čože? No jasné, že je smutný. Nie, nijaká tragédia sa neudeje. Ale veď pani Sommersová je tam vzadu, čo sa nespýtate jej? Ja viem, táto moja pomsta je prinajmenšom nevkusná. Ale mám na ňu plné právo, a viete prečo? Tak teda počúvajte...

--------------------------------------

Ležali sme vedľa seba na jej posteli, a kým som sa spamätával z vyčerpania a šoku, ktoré mi tá masívna extáza spôsobila, Miss Jackson ma zamilovane hladkala po hrudi a šepkala mi do ucha rôzne veci. Napríklad toto: „Páni moji, ty si ale rýchly.“

„Hups... Nestihla si... Veď vieš...?“

„Čo, urobiť sa? Z toho si nerob ťažkú hlavu. Prvý raz sa také veci stávajú.“ Pohladila a pobozkala ma na líce, a mne sa v hlave zrazu objavil obraz Dia a Ganyméda, dospelého muža na prahu stredného veku a roztomilého, trochu zženštilého mladíka (ako som vnímal svoj vzhľad), a potom ma napadlo – nie, kdeže Zeus, tá žena ležiaca vedľa mňa je Afrodita osobne, ktorá si našla svojho Adonisa (pravda, ani jeden z nás nebol taký nadpozemsky krásny, no približne a z hľadiska metafory...). Alebo to bola Persefona, ktorá si ma práve stiahla k sebe do podsvetia, tak ako si predtým jej manžel stiahol ju?

„A teraz sa už môžeme porozprávať?“ zašepkal som. Objala ma a pritisla si moju hlavu na hruď. Ešte nikdy som necítil krásne ženské telo (a už tobôž nie nahé a mnou zbožňované) tak blízko svojho. Takmer som preto prepočul jej odpoveď.

„A o čom, zlatíčko?“

„O nás. A o tom, že ťa asi milujem.“
„Asi? Ak si tým sám nie si istý, načo sa tým znepokojovať?“

„Pretože ak je to tak, potom som v peknej...“ No, povedzme, že som na konci zahrešil.

„Berieš to príliš vážne...“

„A kto má nás dvoch brať vážne ak nie ja?“

„Si ešte príliš mladý, aby si chápal, ako málo tieto veci môžu znamenať.“

„Mne je to jasné, ale nechcem, aby to tak bolo aj v tomto prípade. Nežiadam veľkú lásku, to by bolo veľa, ale keby si náš vzťah nepovažovala za úplne bezvýznamnú, nedôležitú vec...“

Postrapatila mi vlasy a zachichotala sa. (Kedy sa už konečne prestane smiať?) „Prečo by som nemala? Vieš predsa, že to medzi nami nemá žiadnu budúcnosť. Istý čas si to budeme užívať, zabávať sa spolu a mať sex, ale nikdy ma nepredstavíš rodičom, nikdy nebudeme mať nejaké rozsiahlejšie plány do budúcnosti, a tu sem ku mne sa nikdy nepresťahuješ...“

„Prečo si si tým taká istá? Kvôli tomu, že som taký mladý?“

„A ja som o toľko staršia, predovšetkým! Nechcem sa viazať, chlapče, a už vôbec netúžim po vážnom vzťahu s chlapcom o dvadsať rokov mladším!“

Pousmial som sa, načo som sa jej rýchlo vytrhol z náručia a vstal z postele.

„Kam ideš?!“ spýtala sa prekvapene.

Pokrčil som plecami. „Zjavne tu už nemám čo robiť, pani Sommersová.“

Zdvihla obočie. „Pani Sommersová?!“

„Prečo robiť veci polovičato? Keď už si máme byť celkom cudzí...“

„Ale to som predsa nepovedala...“ Objala ma okolo pliec a stiahla späť k sebe. „Sme spolu len mesiac, netušila som, že si si robil až také veľké nádeje.“

„Nerobil, ale rozhodne som dúfal, že to s tebou nebude len obyčajná hra, nič hlbšie než flirt.“

„A ty si mi tvrdil, že na rozdiel od svojej matky nie si romantik...“ Jej smiech ma tentoraz hlboko urážal, a donútil ma konečne vstať a odísť.

„Zjavne máme dosť odlišné predstavy o tom, čo je romantika a čo len obyčajná absencia povrchnosti.“

„A prečo by v našom vzťahu mala nejaká hĺbka, vieš mi to povedať?“

„Lebo ťa mám rád, a myslel som si, že aj ty mňa. A ak by to aj nikam neviedlo, predsa budeme môcť ostať priateľmi.“

„Čo je také zlé na povrchných vzťahoch? Mne tie vážne nikdy veľa šťastia nepriniesli.“

„Mne áno. Ide len o to, čo považuješ za „šťastie“, drahá Deidre. A teraz ma ospravedlň, odchádzam...“

„Ty ma opúšťaš?!“

„Prirodzene, láska. Tu ma už nič dobré nečaká.“

„A pár orgazmov je nič?“

„Znechutenie zo seba samého je horšie, ver mi.“

„To hovoríš len preto, že znechutenie dobre poznáš, kým sexuálnu frustráciu si zatiaľ nemal príležitosť zažiť – a pretrpieť.“

„Už hovoríš ako istá časť mojej osobnosti, ktorú som v prvom rade nemal nikdy počúvať a v druhom odignorovať aspoň keď som sa ťa pýtal, čo ak som sa do teba zamiloval.“

„Takže predsa...?“

„No a? Napokon, ako si správne poznamenala, som príliš mladý. Nie je to smiešne? Ja, ešte len chlapec, som práve vďaka svojej mladosti uchránený od cynizmu, ktorý z teba urobil na staré kolená pochabú, prelietavú Miss Jackson.“

„Ale no tak, aspoň naposledy...“

„Nemyslím, že je to dobrý nápad...“ Ale to sa na mňa už vrhla – zotrela mi jazykom z úst všetky zbytočné námietky a rukami ma sťahovala čoraz hlbšie a hlbšie do Tartaru, aby sa tam skryla pred žiarlivým Hádom...

Ani som si nestihol zasunúť, keď zrazu zazvonil pri dverách. Okamžite ma zo seba zhodila (načo si môj neokortex povedal, vďaka bohu za to), obliekla si župan a šla otvoriť. Koho takto v noci čaká?

Bol to môj otec.

Nerobím si srandu, naozaj. Len čo som si obliekol košeľu, už sa na spálni rozleteli dvere – a on tam stál, zjavne veľmi prekvapený. „Aha...“ začal ticho. „Takže to je tá hrozná pohotovosť, ku ktorej si ma volala...“

Deidre stála za ním a pomstychtivo sa uškŕňala. Spočiatku som nechápal, čo som jej urobil, no potom som si pomyslel, že toto asi nebude tak celkom o mne...

Zjavne ale zle odhadla môjho otca. Myslela si, že sa nahnevá na ňu a nie, nuž, na mňa. To by ale nebol otcov štýl, pripisovať žene iniciatívu v sexuálnej oblasti (až omnoho neskôr som plne pochopil odpornosť tohto skrytého šovinizmu, ktorý spôsobil, že sme sa nakoniec s otcom úplne rozhádali). Miesto toho, aby ju nechal vychutnať si pocit víťazstva, vrhol sa ku mne a chystal sa ma zmlátiť, v čom mu ale ona zabránila. Len čo ma schytil za ucho s násilníckym výrazom v tvári, plesla ho najskôr po ruke a potom po tvári. „Opovážiš sa niečo urobiť chlapcovi a zavolám políciu! Poď si to radšej vybaviť so mnou, ty somár! To ja som ho sem zatiahla, ja som s ním prvá začala flirtovať a je to moja vina, že si teraz tu!“

Nemohol som tomu uveriť. Ona, matka dospievajúceho syna, sa vážne chcela pobiť s mojim otcom, od seba o dvadsať centi vyššieho a oveľa ťažšieho a silnejšieho. Ale napokon, prečo nie? Táto šialená odvaha bola len jednou stránkou jej ľahkomyseľnej povahy. Otec tomu zjavne odmietal uveriť. „Ty sa tu chceš so mnou pobiť?!“

„Bojíš sa, že by si prehral?!“

„Si ženská!“

„Áno, ale to neznamená, že dovolím, aby môjmu milencovi ublížili, zvlášť nie keď toto všetko je moja vina! A som na to hrdá, počuješ?! Sprznila som tvojho syna a vôbec sa za to nehanbím, pretože si to plne zaslúžiš!“

„Čo sa medzi vami dvoma stalo?“ zavrčal som. „Vysvetlite mi to, dofrasa!“

Miss Jackson zovrela pery. „Keď sme sa spoznali, vôbec som nemala v úmysle ťa takto zneužiť, ale keď už bolo všetko dohodnuté a ty si jasne prejavil záujem o to ísť so mnou do postele, a ja som si uvedomila, že si Gabeov syn... Spočiatku som kvôli tomu váhala, ale napokon som si povedala, že by som to mala urobiť presne preto! A pokiaľ ide o to, čo ma k tejto pomste viedlo...“

„Povedal som tej suke, že je príliš stará na to, aby som ju chcel. Na podnikovom večierku, pred riaditeľom. Zrejme si myslela, že je to nejaká hanba, ale v skutočnosti je to všeobecná mienka.“ odfrkol si posmešne.

„Tak ja sa k nej teda nepridávam.“ zavrčal som naštvane. Bol som z otca znechutený. „A nevolaj ju suka. Bez ohľadu na to, aká je stará, si sa k nej nemal takto zachovať.“

„A prečo nie? Bol som k nej len úprimný...“

„Koľko máš vlastne rokov?! Štyridsaťosem?! V každom prípade viac než ona! A ty si dovoľuješ nazývať ju starou?!“

„Je to ženská!“

„Ktorú práve nadšene pretiahol tvoj devätnásťročný syn.“ zasyčala ona.

„A to je na tom to najhoršie!“ zreval otec. „Stan, ako si mohol byť taký hlúpy...“

„Tiež sa pýtam, ale zjavne z celkom odlišných dôvodov. Idem domov, vy si to tu vybavte ako chcete. Ja tu nemusím byť. Celá táto konverzácia sa ma zjavne vôbec netýka.“ dokončil som trpko.

Otec ma napokon nasledoval a navrhol mi odvoz – a viete si predstaviť, ako vyvádzal potom v aute. Mal som ísť busom, fakt. Počas celej jazdy mi bola útechou jediná vec – a síce predstava okamihu, kedy otec prestane soptiť. Vždy nakoniec prestal.

-----------------------------------

S Miss Jackson som sa nestretol až do dnešného dňa, no bohužiaľ mi trvalo dlhšie, než je zdravé, na ňu zabudnúť. Ale kašľať na to. Sú to štyri roky, a ja už necítim nijakú bolesť ani poníženie – len hnev, a aj ten je teraz, po dokončení mojej pomsty, preč. Nevyčítam jej, že ma využila na to, aby pokorila môjho vlastného otca, teraz už nie... Ale že mi svojou pochabosťou zlomila srdce, to jej odpustiť veru nehodlám. A teraz už vlastne ani nemusím. Čože, vraj sa necítite príliš ponížená? Vraj normálny príbeh? Och, bože, len nehovorte, že s ňou všetci súhlasíte, aj napriek všetkým tým intímnym detailom... No čo už. Zjavne máte tu, v Knižnom klube Jane Austen, Deidre Sommersovú naozaj radi. Nepripadá mi to také zvláštne, keďže ste tu všetky do jednej pubertiačky, minimálne dušou a veľká časť aj telom. Tak teda, Boh vám pomáhaj, a aj keď viem, že pani Sommersová ma bude do smrti nenávidieť, ani trochu ma to netrápi. Opakujem – sú to štyri roky, načo sa trápiť? Nie, nie je to v tom, že by už bola stará, vy tam vzadu si prestaňte domýšľať, ešte stále vyzerá celkom príťažlivo, keby sme nemali takú nemilú spoločnú minulosť, aj by som ju bral. A potom je tu ešte taká vec...

Och, vy, slečna vzadu, vy ste ale potvorka! Nie, nemôžem prijať vaše pozvanie na rande, urobil by som to strašne rád, no doma, v mojom vlastnom byte, ma čaká snúbenica...