Pašije po apokalypse (2/4)

Pondelok pred Veľkou nocou

Navzdory tomu, že ju zvyšok dediny považoval za pomerne majetnú, mala Renáta Kutáčová ťažký život. Nie dosť, že musela oplakávať prakticky celú svoju rodinu, ešte aj jej každodenná rutina bola namáhavá, zvlášť na jar. Prirodzene, ako statkárka nemusela pracovať na poli sama, na to mala nádenníkov, avšak zabezpečiť týmto občerstvenie, pravidelnú prácu a dohliadať na to, aby sa neflákali, nebolo jednoduché. Okrem toho musela sama robiť všetky práce okolo domu a nájsť dosť ľudí, ktorí dokážu odsluhovať poľnohospodársku techniku alebo sa to aspoň včas naučiť, sa jej ešte do tohto dňa nepodarilo, hoci ako dobrá hospodárka začala hľadať už na jeseň. Ako by ale jej únavnú každodennosť ovplyvnil sused, ktorý sa nezdá na život hospodára stavaný? Hádam je to bystrý chlapec – mohol by v tej Amerike ísť na štúdiá a stať sa doktorom alebo právnikom ako Galecki miesto drenia na farme len preto, že patrila jeho rodičom a on na nej vyrastal.

„My sa ospravedlnujeme for interference...“ Ben Galecki sa bezradne pozrel na Vaška.

„Za vyrušenie.“ pripomenul mu chlapec trochu unavene a smutne.

„OK, sa ospravedlnujeme za vyrušene. My chceme s vami diskutovat... Vyjednavat... Well, právne veci tykajuce sa pripadu. To vlastne je whole point mojej návštevy. Cela pointa.“

„Po slovensky sa povie podstata. Pointu má literárne dielo alebo anekdota.“ opravil ho Vašek.

Renáta zdvihla obočie. „Keď viete po slovensky o toľko lepšie, načo vlastne svojho príbuzného potrebujete?“ Tí dvaja drzáni ju vyrušili od varenia obeda. Je síce pravda, že pre nich by si dobrovoľne nerezervovala žiaden čas, no keďže musela pripraviť jedlo nielen pre seba, ale aj pre vyhladovaných nádenníkov, bola táto doba extra nevhodná.

„Morálna podpora.“ vyhlásil Ben Galecki urazene. „A právne poradenstvo. Keby my stuffy nephew nevedel lepšie slovenský ako ja, ani by som ho nevzal so sebou do tejto krajiny.“

„Máj... Staf...“ Renáta bola dostatočne bystrá, aby pochopila, že hovorí o Vaškovi, ale čo o ňom vlastne hovorí, totiž ako ho to práve nazval, to vôbec netušila.

„Znamená to, prepytujem, „môj pribrzdený synovec“, slečna Kutáčová.“ vyhlásil Vašek, možno trochu pobavene.

„My point je, slečna, že sme ochotni vyjednavat.“ povedal Ben Galecki ostro. „Kupime od vas tie pozemky, za discount, of course...“

„Zníženú cenu.“ preložil Vašek.

„Nie sú na predaj, a už vôbec nie za „zníženú cenu“.“ odsekla Renáta. „A ak dovolíte, mám na práci omnoho dôležitejšie veci.“

„If you don't mind, požiadam vas o jednu malu vec.“ nevzdával sa Galecki.

„A to je?“ zdvihla obočie Renáta.

Galecki rozhodil rukami, akoby ho všetka znalosť slovenčiny opustila, a pošepkal Vaškovi do ucha čosi v rodnom jazyku. „To nepôjde.“ zavrtel chlapec hlavou.

„Čo nepôjde?“ spýtala sa Renáta, tentoraz omnoho menej nepriateľským tónom ako predtým.

„Strýko Ben chcel, aby som vás požiadal o malú láskavosť. V dome mali ostať nejaké veci po mojich rodičoch a ja by som bol rád, ak by ste mi dali aspoň tie...“ Jeho tvár bola nepekná, cestovitá, no ocitol sa na nej taký smutný pohľad, že sa mu nakoniec podarilo vyvolať v nej dojem zraneného šteňaťa.

Zrazu jej chlapca prišlo trochu ľúto. „Veľmi rada by som vám pomohla, ale nemám ani poňatia, ktoré veci sú vaše a ktoré môjho brata. Viete, po tom, čo ho získal spolu s pozemkami, sa presťahoval do vášho domu aj so svojimi vlastnými osobnými vecami. Navyše, podľa mňa väčšina osobných vecí vašich rodičov, bohužiaľ, skončila v rukách gestapákov a strážcov koncentračného tábora. Neviem, či to, čo z nich ostalo, stojí za reč.“

Chlapcovi vyhŕkli do očí slzy. „Prosím, slečna, nech už je ten zvyšok hocijako malý, ja ho potrebujem dostať do rúk. Vaši rodičia už predsa tiež nežijú, pokiaľ sa nemýlim...“

Kutáčka zovrela pery. „Máte pravdu. Otec zomrel v tridsiatom treťom, keď som mala trinásť, mama v tridsiatom piatom. Ale...“

„Nuž, vidíte, chápete, aké je to pre mňa ťažké, stratiť ich oboch v takom mladom veku. Bude mi stačiť akákoľvek maličkosť, ktorá mi ich pripomenie, spona do vlasov alebo vývrtka... Čokoľvek...“

Renáta si povzdychla. Nemohla popierať, že ňou Vaškovo zúfalstvo pohlo. „Príďte zajtra, teraz mám veľa práce. Spoločne prehľadáme dom, ktorý vašej rodine predtým patril, a pozrieme sa po veciach vašich rodičov.“

„A s pozemkami nič?“ spýtal sa Galecki zmätene. „Lebo viete, mozeme sa dohodnút...“

„Podľa mňa to nikam nepovedie, ale ako chcete. Ja nemám záujem dať nikomu nič, ale ak si myslíte, že ma presvedčíte, zajtra večer si na vás nájdem čas. A teraz, prosím, odíďte.“

„Ďakujeme vám za to, že ste nás nakoniec predsa len vypočula.“ povedal Vašek Ackermann skleslo, rozlúčil sa s Kutáčkou a odišiel i s tým svojim americkým strýčkom kade ľahšie. Vďakabohu, už ju zdržiavali dosť dlho.

----------------------------------------------------

Večer si tí dvaja cudzinci zašli do krčmy, ktorú viedla stará Mušiarová. Teraz, tesne pred Veľkou nocou, sa veľa chlapov v dedine snažilo postiť, a tak sa jej podniku vyhýbali, no to Mušiarku netrápilo. Jej čas ešte len príde. Zatiaľ sa však rozhodla si od práce trochu odpočinúť, vyskúšať kandidátov na novú výpomoc a venovať sa chorej mame, ktorú mala inak na starosti jej sestra. Z príchodu cuzincov nebola nadšená, zvlášť nie po včerajšom incidente – tá sopľaňa, ktorú udrela Kutáčka, bola dcérou jej susedy. Navyše Ackermannovcov nikdy nemala veľmi v láske; boli to obyčajní snobi a lakomci, tak je to, a nech ich už odviezli, kam ich odviezli, Mušiarke rozhodne nechýbali. Že by sa ale mohlo stať to, čo v ten večer, si nevedela predstaviť...

Nebola z ich prítomnosti nadšená, ale boli to zákazníci, a tak ich musela zniesť a obslúžiť. Objednali si veľkú fľašu slivovice a smutne si opreli hlavy o stôl. Chvíľu sa rozprávali v akomsi cudzom jazyku, ktorý sa Mušiarke podarilo úspešne identifikovať ako angličtinu, potom smutne stíchli. Po chvíli vošli dnu traja chlapi, ktorých príchod ju poriadne prekvapil, keďže dvaja z nich, Ďurica a Piatnik, zvyčajne pili striedmo a väčšinou doma. Tretí, Cipár, zvykol chľastať prvú ligu, ale od konca vojny sa snažil abstinovať, a tak Mušiarku jeho návrat k starým zvykom potešil, hoci sa zároveň bála, že mu recidíva uškodí. Odmietnuť ho nemohla, pretože po vojne nemal nikto na pitie peniaze a pred Veľkou nocou ani náladu.

Celú diskusiu začal Ďurica. „Ale aby ste si nemysleli, tak ešte raz zdôrazňujem, že som sa sem nechal dotiahnuť len preto, že musím zapiť svoje znechutenie.“

Piatnik pokrčil plecami. „No čo by si chcel, Žid zostane Židom. Ten sa svojho majetku len tak nevzdá.“

Ackermann sa obzrel cez plece a očervenel od hnevu. Nič si však nedovolil povedať.

Cipár sa ho napočudovanie zastal. „Veď chlapca nechajte, viete, že jeho rodičia už nežijú...“

„Ako dobre!“ zasmial sa Ďurica. „Tiso s tou židovskou háveďou pekne zatočil. Vďakabohu, už nemôžu okrádať statočný slovenský ľud!“

Ackermann sa zatváril, akoby mu bolo fyzicky zle, ale stále mlčal. Hádam zo strachu, veď Ďurica bol chlap ako hora a maličký Václav by proti nemu nemal žiadnu šancu, zvlášť ak by sa k nemu pridal Piatnik či dokonca aj Cipár.

„To hej.“ prisvedčil Piatnik. „Prišli na našu pôdu bohvieodkiaľ, okradli nás a teraz, keď sme ju získali späť, nám ju chcú znova vziať! Tfuj! Nuž, hádam ich Kutáčka pošle kade ľahšie...“

„Nuž, snáď.“ pokrčil plecami Ďurica. „Veď jej brat bol pravý vlastenec.“

„A viete čo?! Prečo mi to nepoviete do očí?!“ Ackermannova cestovitá tvár bola zrazu celá červená, ako tam tak stál Piatnikovi za uchom a gánil na celú skupinku. „Myslím to vážne, pozrite sa mi do očí a povedzte mi, že si moji rodičia zaslúžili zomrieť?! Aj moji bratranci a sesternice? Milka, najmladšia z nich, mala len dva roky! Pozrite sa mi do oči a povedzte, že si zaslúžila zomrieť spolu s ostatnými...“

Chlapi sa pozreli jeden na druhého, keď Ďurica vstal a zadíval sa mu do očí. „Áno, zaslúžili si to. Vy, židovské špiny, si všetci zaslúžite vykapať.“

A vtedy Ackermann urobil niečo neuveriteľné. On, ktorý bol oproti Ďuricovi polovičný a ktorý nikdy neoplýval odvahou (ako tí, čo ho poznali v detstve, vraveli) naňho zreval. „Potom, pane, mi dovoľte vám povedať, že mi je z vás zle! Ste najhoršia osoba, akú som stretol za dlhý, dlhý čas, a v skazenosti sa vám vyrovnajú už len ľudia, ktorí majú na svedomí mojich rodičov!“

Ďuricovi spoločníci možno celkom nechápali Ackermannovu reč, ale spoznali nadávanie, keď ho počuli. „Ty čo si naňho otváraš hubu, ty obrezanec?!“ zreval Piatnik. Cipár vyzeral, že sa za tých dvoch hanbí, a snažil sa vyjsť z krčmy nepozorovane.

„To by som sa mohol spýtať ja vás, nie?!“ zakričal na Piatnika Ackermann. „Myslíte si, že ak ma zmlátite, bude to znamenať, že zrazu nemám pravdu?! Že ste tí spravodliví len z toho titulu, že ste väčší a silnejší?! To sotva! Len sa do mňa pustite, nech všetci vedia, čo ste zač! Nech im je jasné, že ste hajzli, ktorí pokojne zmlátia slabšieho len preto, že...“

Ďurica, silný chlap, ktorý nikdy neplytval slovami, mu jednu vrazil päsťou. Rozťal mu tým peru a zranil nos, no na prekvapenie všetkých ho to nijako „nespacifikovalo“. Vašek zreval na plné pľúca. „Keď biť sa, tak biť!“ A lakťom udrel Ďuricu do brucha. Ten ho chytil pod krk a začal ho škrtiť, načo ho šmaril na zem. „Ty drzé židovské šteňa...“ Ani to ale Ackermanna neodradilo a pustil sa do Ďuricu päsťami. Prirodzene, proti o toľko silnejšiemu protivníkovi nemal šancu, no to ani mať nemusel: Mušiarka, Cipár (na jej popud) a dokonca aj Ben Galecki ho spoločnými silami schmali a odvliekli z krčmy. „To by bolo, aby sa mi tu bili triezvi!“ zašomrala Mušiarka. Galecki sa zasmial a vrhol na ňu vďačný pohľad, no ten si krčmárka nevšimla. Preto radšej so smutným výrazom pomohol synovcovi vstať.

Vaškovi vyhŕkli do očí slzy. „Počul si, čo o nás hovorili?! A o mojich rodičoch?!“

„Zachytil som nejaké antisemitské kecy. Prečo si ich vôbec všímaš?“

„Pretože... Bože, prečo by som nemal?! Keby to boli nejakí hlúpi opilci alebo mladí blázni, ale takto tu hovoria vážení muži, otcovia rodín! A ja som sa čudoval, že nám nadávajú aj malé decká – bodaj by nenadávali, keď o nás ich tatíčkovia zmýšľajú takto!“

„Upokoj sa, slečna Kutáčová je hádam iná – a ostatní môžu ísť vieš kam! Vezmeme si tie veci a vypadneme, než sa začnú veľkonočné sviatky...“

O chvíľu vyšli z krčmy Piatnik s Ďuricom, zatiaľ čo Cipár vtiahol Vaška s Benom dovnútra, než si tí dvaja uvedomili, čo sa to deje. Napokon, práve im vynadala ich stará krčmárka, koho by to nemiatlo?

Len čo Američania z Rozhanoviec vyšli pred krčmu, Mušiarka sa neohrozene postavila pred Ďuricu a Piatnika a začala svoj „príhovor“. „No že sa vy dvaja nehanbíte!“

„A za čo by sme sa mali?“ odsekol Ďurica. „Za to, že sme mladého nazvali tým, čím je – židom?! A že sme sa sťažovali na jeho chamtivosť?! Nuž, čo je pravda, nie je hriech, ako by povedal môj otec!“

„Svojho otca mi tu nespomínajte, ten by sa, ak by mal počuť vaše reči, v hrobe obracal!“ zahrmela Mušiarka. „Akáže pravda?! Tá je taká, že sem mladý prišiel kvôli majetkovým sporom, ktoré podľa mňa aj tak nevyhrá, lebo jeho jediný obhajca nevie ani poriadne po slovensky, a do toho nás nič! A vy ste začali nadávať jeho mŕtvym rodičom za jeho chrbtom! Vari nemáte srdce?!“

„Áno, máme srdce.“ ozval sa Piatnik. „Pravé slovenské! A to nám nedovolí nechať len tak, keď nejaký špinavý smradľavý židák chce okradnúť dobrú slovenskú dievčinu!“

„No, aspoňže srdce máš slovenské, keď už fotra poľského! Vy si hovorte, čo chcete, ospravedlňujte sa ako chcete, ale fakt je, že ste sa k nemu zachovali príšerne! A ešte sa s ním pustili do bitky, no že sa nehanbíte, mlátiť slabších! Čo vás to v tej škole učili?! Útočiť na menej silného protivníka je jednoducho zbabelosť!“

„On provokoval!“ zasyčal Ďurica.

„Provokoval?! Dajsamisvete, ty si povedal, že si dvojročné decko zaslúžilo zomrieť, a on je ten provokatér! Vari už nemáš svedomie?! A nezačínaj tu so všetkými tými kecami o slovenskom národe a tak! Ani ja som Ackermannovcov nemala rada, ale že by si ich malé deti zaslúžili smrť, to by som nikdy nebola povedala! A vieš čo?! Nemám rada ani teba, a vari želám smrť tvojim potomkom?! Fuj! Hanba!“

„V židovi niet ničoho dobrého, bez ohľadu na vek.“ zavrčal Piatnik.

To už Mušiarke praskli nervy, jednu tomu tvrdohlavovci strelila a zrevala z plných pľúc, podtrhnúc svoje slová ráznym gestom smerom k dverám. „Von! A nevracajte sa, vy somári!“

Cipár ticho pípol. „Ja tu môžem ostať?“

„Ale, Jožo!“ napomenul ho Piatnik. „Veď sme priatelia, držíme spolu! Netrhaj partiu!“

„Vyhadzujem odtiaľto len týchto dvoch, tak sa rozhodni sám.“ zamrmlala Mušiarka hlasom zachrípnutým od toho kriku.

Cipár sa teda rozhodol ostať – a piť. Potom krčmárka vtiahla oboch Židov dovnútra a títo dvaja sa s jeho dovolením posadili k nemu. Galecki štuchol Václava do rebier a hlavou kývol k Cipárovi. Mladý sklopil oči. „Ďakujem, že ste sa nás zastal. Ja, hm... Môžem vás o niečo poprosiť? Vyjadrite moje poďakovanie aj pani krčmárke.“

„Slečne. A prečo jej nepoďakuješ sám?“ povzdychol si Cipár. „Aha, tu ide!“

Mušiarka priniesla tým trom ich pitie. „Joj, aj som zabudla požiadať tých dvoch o zaplatenie. Nuž čo, nebol čas.“

„My nephew vam kce niečo...“ usmial sa na ňu Galecki vďačne a znova do Václava strčil prstom.

„No, ja by som vám...“ Očervenel ako rak a sklopil oči.

Mušiarka neprejavila pre jeho nesmelosť veľké pochopenie. „No pozrime sa, aký statočný a spravodlivý, keď ide o povesť jeho famílie – a ani poďakovať mi nevie!“

„Pre-prepáčte. Vďaka. Že ste sa ma zastali.“ Vašek sa silne zajakával., kvôli čomu momentálne pôsobil dosť hlúpo.

„No prosím! Dáte si ešte niečo?“

„Ja zatiaľ nič, madam.“ zajachtal Vašek. „Strýko Ben?“

Ten len pokrútil hlavou, a napokon Cipár si vyžiadal krígeľ piva. Potom sa obrátil k tým dvom. „Ak mám pravdu povedať, ja tomu zmätku nijako nerozumiem.“

„Ako to? Vari ste tu počas vojny neboli?“ zdvihol obočie mladý Ackermann.

„Nie celý čas. Odišiel som do Ríše za prácou, ale tam to bola hrôza hrôz. Chleba ešte menej než u nás, a ani som sa nikomu nemohol zveriť s tým, že Hitlera ani nemám rád. A to ani nespomínam fakt, že ja som vlastne komunista... Keby Nemci vedeli, čo som zač, boli by ma zavreli tak, ako tvojich rodičov. Napokon, sme na jednej lodi. Vari si nevedel, že veľký revolucionár Trockij bol tiež pôvodom Žid? A veľa vážených komunistov tiež?“

„No, ani sa nečudujem.“ pokrčil plecami Vašek. „Od príbuzných som sa dozvedel, čo to tam bolo za cára. Komunizmus im mohol priniesť niečo lepšie. Ale vieš, ja som strávil sedem rokov v Amerike, medzi drobnou buržoáziou, takže o komunizme veľa neviem, ani o tom, ako to chodí v Sovietskom zväze.“

„A vedel si, že nebyť jeho, vojnu by sme nevyhrali a nacistov nevyhnali?“

„No hej, to je jedna z tých málo vecí, ktoré som o ňom vedel.“

Mušiarka priniesla krígeľ a fľochla na Cipára. „Nezneužívaj svoj záchvat zdravého rozumu na komunistickú agitku. Chlapec má určite dôležitejšie starosti ako svetový protelariát a triedny boj.“

Pred ňou Cipár nepovedal nič, no len čo odišla, prevrátil nad jej výrokom oči. „Nevšímajte si ju, je to obyčajná buržujka.“

„Ale to ja tiež.“ ozval sa Ben Galecki. „Som pravnik. My mama a otec own a shop. Obchod.“

Po tomto vyznaní ich už Cipár neoslovil, čo Vaška celkom obralo o odvahu. Taká škoda, pomyslel si, nebyť mojich príbuzných, bol by som mal priateľa. Táto situácia mu ale nebola neznáma, a tak spočiatku premýšľal nad tým, že sa nebude pokúšať zmeniť, no potom sa pozrel do očí svojho zástancu a uvedomil si, že mu niečo dlhuje. Ak už nič iné, tak vysvetlenie.

„Povedzte mi o komunizme, že čo to vlastne je. Ako sa môžem k niečomu pridať, ak o tom nič neviem?“

„Ty by si sa chcel pridať?“

„Ja neviem, najprv mi povedzte, o čom to je.“

„Ako to môžem vysvetliť buržujovi, ktorý aj sem prišiel len na to, aby získal pôdu?“

„Možno sa jej vzdám, len neviem, prečo by som mal. Ak to Marx vie lepšie, tak mi to povedze.“

Nakoniec sa rozhodol, že komunistom nebude, ale bol rád, že sa s Cipárom porozprával. Ak už pre nič iné, tak kvôli tomu smutnému úsmevu a poďakovaniu za pozornosť, ktoré mu venoval, keď vyjadril svoju neochotu sa pridať do strany.

-------------------------------------------------

Utorok pred Veľkou nocou

Renáta tých dvoch čakala už od rána, a tentoraz ich pozvala aj dnu na šálku cigorky.

„Takze tie lands...“ začal Galecki.

„Pozemky.“ zamrmlal Vašek preklad.

Renáta povedala svojim pohoršene zdvihnutým obočím všetko, čo tí dvaja potrebovali vedieť.

„Prosím vás, len jednu z tých parciel!“ zvolal Vašek. „Tú menšiu! Nechajte si dom, veci, všetko, ale aspoň niečo nám nechajte! Bože, vari vám to patrí?!“

„A nie?!“

„Veď ako ste to získali?! Váš brat nám to, s pomocou zločincov vo vláde, jednoducho ukradol!“

Chladne sa naňho pozrela. „Pozri sa, nikto si tieto časy nechce pripomínať, čo sa stalo, stalo sa...“

„Áno, stalo, a preto to musíme napraviť!“

„A kto napraví mňa?!“ zakričala Renáta. „Nechcem na nič z toho myslieť, nikto nechce...“

„Nie, niektorí chcú. A tiež aby sa to vrátilo. Viete, čo sa mi stalo včera?“

„Nemám ani poňatia, no ak to nesúvisí s pozemkami, tak spánombohom, mne to môže byť jedno.“

„Ide len o to, že akokoľvek by ste chceli, aby tie roky zmizli lusknutím prsta, oni tu boli, a my si to pamätáme až príliš dobre. Chápem, že to pre vás bolo ťažké...“

„Tak chápeš, ha?!“ vybafla naňho Kutáčka. „Vieš snáď, aké to je považovať február za najhorší mesiac, lebo vtedy už nemáte zásoby a vonku nieto ani lesných húb, takže ťa jar len tak-tak zachráni pred smrťou hladom?! Vieš aké je to celý deň vdychovať jedy v muničnej továrni, len aby tebou vyrobené náboje potom vraždili tvojich vlastných krajanov?! Vieš, aké je to každý večer ďakovať za to, že tentoraz neprišiel nálet, a ak aj áno, tak si ho prežil?! Vieš, aké je to sa predierať troskami, hľadajúc svojich kamarátov, alebo prinajmenšom ich mŕtve telá?! Nie, nie a ešte raz nie! Ty si pred vojnou žil na bohatých pozemkoch svojich rodičov, vždy ste mali dosť peňazí, a vojnu si prečkal tam niekde v Amerike!“

„Ale moji rodičia nie! Viete, ako som sa cítil, keď mi krátko po oslobodení koncetráku, kde boli, napísal náš starý známy o tom, čo sa s nimi stalo, ako tam neskutočne trpeli?! Preboha, pred každým iným sa sťažujte na svoje trápenia, koľko chcete, ale ja nosím v duši rovnaké bremeno!“

„Ale ja už na svete nikoho nemám! Ty máš aspoň príbuzných za oceánom, ale ja?! Nezostalo mi nič, len táto zem, a nádej, že sa budem mať lepšie!“

„Veď som vám povedal, nemusíte mi vrátiť všetko, som ochotný sa dohodnúť. Pravda je ale taká, že mojej rodine tú zem vzali násilím a neprávom. Alebo si myslíte opak? Pretože ak áno, vstanem a odídem, pretože presviedčať vás o tom, že aj Židia sú ľudia, nemienim.“

„Mňa nemusíte presviedčať o ničom. Nech už som predtým verila čomukoľvek, po odvedení do Ríše som sa rýchlo prebrala. Ak si ale myslíš, že to je nejaký agument pre to, aby som ťa nechala zožať, čo som zasiala...“

„Ak ti to tak vadí, môžem siať aj žať až na budúci rok – teraz tú zem budeš obhospodarovať ty, a na ďalšiu jar si ju prevezmem. Veď si ju aj tak nevlastnila príliš dlho, ešte minulého roku na nej pracoval tvoj brat, nie ty, takže nemôžeš povedať, že by si čokoľvek vlastnými rukami...“

„Minulého roku ju neobhospodaroval nikto – brat zomrel tú zimu a ja som sa z Nemecka vrátila až koncom jari. A čo už ty môžeš vedieť o pôde a roľníčení?!“

„Myslíš si, že som bol pred vojnou slepý a hluchý? Otec ma k tomu vychovával od detstva, ani nevieš, ako mi bolo ťažko v meste. Dokážem sa o pozemky postarať.“

Kutáčka sklopila oči, no celkom kapitulovať nemienila. „Dobre, a čo z toho budem mať ja? Len čisté svedomie?!“

„Zaujímajú ťa viac peniaze, než spravodlivosť? Ale ako chceš. Musí byť pre teba ťažké žiť tu takto sama, bez všetkých...“

„Sama si poradím.“ odsekla Renáta. „A či je mi tu smutno, alebo nie, to nie je tvoja vec.“

„Môžem vám pomôcť s prácou týkajúcou sa správy pozemkov, ktorá je iste ťažká a...“

„To vôbec nie je.“ prerušila ho Renáta urazene. „Ako si si mohol vôbec myslieť, že by som to nemusela zvládať?!“

Zahanbený Vašek zovrel pery. „Tak mi teda prepáč. Pokiaľ ti teda svedomie dovolí zbierať plody z ukradnutej zeme, je to tvoja vec. Ja len, že som si myslel...“

„No, zjavne si nemyslel, keď si sem prišiel len tak žobrať.“

„Žobrať?! Len som poprosil o vrátenie ukradnutej veci! A to má byť žobranie?!“

„Na mňa sa neobracaj, ja som ti nič nevzala!“

„Ale i tak mi tá vec bola zobraná, tebe sa dostala do rúk a ja by som ju chcel späť, lebo na tomto svete nič nemám, kým tebe by ostala tá zem, čo mal tvoj brat pred vojnou! A možno ešte časť tej ackermannovskej, veď ako som povedal, môžeme sa dohodnúť...“

Zavládlo ticho, do ktorého sa ozvala prvá ona, no aj keby tak neurobila, Vašek by z jej výrazu pochopil, že prehral. „Neskúšajte vo mne vzbudiť súcit, nepodarí sa vám to. Myslíte si, že vám tá zem patrí?! Vám, ktorí ste kedysi dávno prehadzovali peniaze vidlami ako slamu?! Figu borovú. Mala som rovnako ťažký život ako vy, a o minulosti už nechcem nič vidieť ani počuť. Choďte už, u mňa sa vám nič nepodarí.“

Vašek vstal a chystal sa odísť, keď ho strýko Ben chytil za ruku. „Ne. To nie je mozna. Fascists okradli Vashek a vy ho len tak...“ Prerušil svoju reč, aby našiel to správne slovo.

„Vyženiete.“ pomohol Vašek strýkovi.

„Vo vlade vytvaraju restitucne zakony. Onedlho budete musiet...“

„Áno, ale dovtedy vám nevrátim nič. Nič, rozumiete?! Žiadna dohoda. Žiadne vracanie. Skončila som.“ vyhlásila Renáta.

„Pozrite sa, ak sa bojíte, že bez tej pôdy neprežijete, jednoducho to povedzte. Pochopili by sme to, odišli a prestali vás otravovať...“

Na Vaškovom líci ostro pristála Renátina dlaň. „Neprežijem?! Bože môj, mám majetok, o akom väčšina mojich súkmeňovcov môže len snívať! Keby šlo len o to, dala by som vám, čo vám patrilo, s veľkou radosťou. Keby ste neboli živou pripomienkou toho, čo sa vtedy stalo, nebola by som k vám taká neprívetivá. Prečo ste nemohli ostať v tej Amerike?! Vraj sa tam ľuďom darí omnoho lepšie. A vy sa miesto toho trepete sem a chcete nejaké majetky, na ktoré vlastne ani nemáte právo. Choďte už, a nevracajte sa!“

„On parcela E1926 je strom.“ ozval sa zrazu nezdolný Ben Galecki.

Renáta zdvihla obočie. „Aký strom?“

„Of an utmost importance and commemorative value.“

Ackermann nasucho preglgol. „Dôležitý, pre mňa i pre teba. Reni, hovorí o tej starej višni, na ktorú sme spoločne liezli. Ale to sa stalo len raz a aj to sme spolu súťažili. Ja som prehral – tak ako teraz!“ Do očí sa mu vtisli slzy. „Bože, strýko si myslel, že pre nás ten blbý strom niečo znamená a že by to mohlo byť spojenie medzi nami dvoma! Taký nezmysel! My sme sa predsa nepoznali... Tvoj brat nás aspoň nenávidel, ale ty? Načo som za tebou vôbec chodil? Ty si nám nebola nič, ani priateľ, ani nepriateľ, ba sotva sused. A ja som sa to ani nepokúšal zmeniť, pretože mi na tebe nezáležalo. Toto by mal byť môj trest za to, že som býval také zbabelé dieťa, všakže? Povedz, že je to tak, pretože nechcem, aby moje odmietnutie bolo len dôsledkom tvojej neschopnosti sa vyrovnať s tým všetkým, čo vojna priniesla. To pre mňa nie je žiaden dôvod, a zlyhať len tak bez dôvodu? Nie, to nemôžem urobiť strýkovi Benovi, ktorý sa vždy tak snažil...“

„Niektoré veci sa jednoducho dejú bez dôvodu, nehovoriac už o dôvodoch dobrých a rozumných.“ povedala Renáta drsne. „Prečo všetci tak nenávidia Židov? Bohvie. Sami nevedia. Hľadať v tom nejaké dôvody by im len uškodilo, pretože by sa tej svojej nenávisti už nevedeli vzdať. Ale to už raz ľudia robia – snažia nájsť v tom, čo sa stalo, zmysel, pretože všetko je predsa jednoduchšie, ak to má nejakú príčinu, aj keď sa táto nedá odstrániť.“

„A tvoje odmietnutie? To má aký dôvod? Dobrý či zlý?“

„Vnútorný. Myslite si o tom, čo chcete, ale ja na vás a vaše rodiny chcem zabudnúť, koniec koncov, pred vojnou ani počas nej som na ne takmer nemyslela, a keď som sa dozvedela, ako môj brat vďaka vášmu nešťastiu prišiel k bohatstvu, už som vôbec netúžila po tom, aby sa mi dôvod toho, prečo som teraz neumrela od hladu, pripomínal. Prirodzene, zaobišla by som sa aj bez tej jednej parcely, ale to by som ťa mala za suseda – a ja chcem zabudnúť. Všetci chceme, a možno preto vás v dedine nemajú radi.“

„Cipár ma má rád. Teda, aspoň sa nedá povedať, že by ma neznášal. Snažil sa ma obrátiť na komunizmus.“

„A ty si tie jeho kecy počúval?“

„Po tom, čo som musel počúvať v rádiu počas prvých mesiacov od vyhlásenia Slovenského štátu, si myslím, že som si vybudoval celkom slušnú toleranciu proti hlúpostiam. A Cipárové slová dávali celkom zmysel, teda v porovnaní napríklad s Tisovými.“

Renáta sa uškrnula. „Podľa mňa znejú obaja rovnako hlúpo, ibaže Cipár, samozrejme, nebol nikdy prezidentom.“ Povzdychla si. „Dáte si ešte kávu?“

„Nechcela si nás ešte pred minútou vyhnať?“

„Ále, škoda reči. Zmenila som názor. Viete, nemávam tu veľa návštev.“

„Dobre, ak nás teda tak veľmi potrebuješ, ostaneme.“ našpúlil Vašek pery ironicky.

Renáta sa usmiala.

„Už ti niekto povedal, že si krásna?“

„Nemal kto... A tebe zjavne tiež nie, a z dobrého dôvodu.“

„Prečo si stále taká tvrdá?“

„A nemám byť? Po tom všetkom, čo som prežila...“

„Ale to neznamená, že musíš urážať ľudí, ktorí ti práve zložili kompliment.“

„Načo sú mi komplimenty? Nechaj si ich, ja od teba potrebujem iné slová.“

„Že hneď odchádzam a vzdávam sa všetkých nárokov na tie pozemky ti teraz nepoviem.“

Renáta prevrátila očami a šla uvariť kávu z cigorky. „Čo ťa nemá?! O pozemkoch sa už nechcem baviť. Len chcem, aby si sa so mnou rozprával normálne. Ako s niekym, s kým sa chceš spoznať, nech už to znamená čokoľvek.“

„A ty sa chceš spoznať so mnou?“

Pokrčila plecami. „Si človek ako každý iný, a s nikým sa tu nemám o čom rozprávať. Ľuďom z dediny na mne vôbec nezáleží, a znova s nimi začať... Ale to by si nepochopil.“

„Nemusíš nič dokončovať. Začínať konverzácie, zvlášť s ľuďmi, ktorých si mala poznať dávno, je veľmi nepríjemná vec a čím dlhšie to človek odkladá, tým trápnejšie je ich zrazu osloviť. Poznám ten pocit.“

„Tak to si jeden z mála.“ Priniesla im kávu a smutne sa usmiala. „Netušila som, že ešte niekedy stretneme niekoho podobne... Nuž...“

„Hanblivého?“

„Nespoločenského.“

„Ja nie som nespoločenský. Ľudí mám celkom rád, ale je pre mňa ťažké s nimi komunikovať.“

„Aj pre mňa, s tým rozdielom, že som tak trochu, hm...“

„Mizantropická?“

„Čo to znamená?“

„Že neznášaš zvyšok ľudstva.“

„Nuž, tak tvrdo by som to nepovedala, ale po tom všetkom, čo sa stalo, je pre mňa ťažké čakať od ostatných niečo dobré. Bože, ani si nevieš predstaviť, aké hrozné veci sa diali – ale o tom sa rozprávať nechcem, hádam tušíš prečo.“

„Tieto pocity sám dobre poznám. Na ktorú časť svojej minulosti teda spomínaš rada? Ja na žiadnu – väčšina mojich šťastných spomienok totiž zahŕňa oboch mojich rodičov...“

Smutne sa usmiala. „Ty ešte nie si na spomínanie dosť starý. Mimochodom, ani neviem, ako ťa volať...“

„Václav. Strýko Ben i ostatní moji známi preferujú Vašek, ale mne sa zdá, že sa na to sa nepoznáme dosť dobre. A čo ty?“

„Renáta. Nemyslím si, že toto meno treba nejako skracovať alebo meniť pre lepšiu výslovnosť.“ Ležérne si odpila k šálky, až prekvapujúco pripomínajúc to, čo Vaškovi americkí príbuzní volali „pravou dámou.“ Bola naozaj nádherná...

„Snívala si niekedy o niečom?“

„V Nemecku áno, o tom, že sa konečne vrátim domov, a to sa mi, vďakabohu, podarilo. Ani si neuvedomuješ, aká je tá otázka hlúpa.“

„Prečo? Lebo je odpoveď taká samozrejmá? Pre mňa teda nie je. Ja som sa asi v dvanástich rokoch chcel odtiaľto dostať a stať sa doktorom, ale to bol prirodzene hlúpy sen a teraz mám do budúcnosti, pochopiteľne, celkom iné plány.“

„Hlúpy sen stať sa doktorom?! Prečo?“

„Pretože by som na to asi nemal žalúdok, a okrem toho som nikdy nebol práve usilovný žiak.“

Uškrnula sa. „Ja som sa naopak učila veľmi rada. Netušila som, že mi škola nebude na nič.“ Pohľad jej zaletel k oknám. „Mohla som sa naučiť len čítať, písať a počítať – počítať, to hlavne – a to by bol začiatok a koniec môjho vzdelania. V mojej práci mi nič iné, čo som sa naučila v škole, nepomáha, a ani v iných oblastiach života to nepotrebujem.“

„Zvláštne. Ja práve teraz začínam rozumieť dôležitosti vzdelania... Čo samozrejme neznamená, že by som sa odhodlal na to si sám nejaké slušné zaobstarať.“

„Prečo? Lebo si lenivý?“

„Aj. A nakoniec to k ničomu nepovedie. Ja na lekára proste nemám hlavu.“

„Si si tým istý? Nezdáš sa mi ako človek, ktorý by dokázal dostatočne oceniť vlastné schopnosti. Podľa mňa nie si veľmi sebavedomý.“

„A ja si zase myslím, že ma jednoducho zatiaľ dosť dobre nepoznáš, pretože ak by to tak bolo, súhlasila by si so mnou.“

„Nuž, možno, veď sa poznáme tri dni a dva z toho sme strávili spormi. Nechceš si to s tými pozemkami rozmyslieť?“

„Ty áno? Je pravda, že si tvrdohlavejšia než ja, ale ani ja sa nehodlám vzdať bez boja.“

„Si si istý? Za ten krátky čas, čo sa poznáme, si to chcel urobiť niekoľkokrát, a za to, že tu teraz sedíme a rozprávame sa ako normálni ľudia, môžeš vďačiť len svojmu strýkovi.“ Kývla hlavou smerom k mužovi zaspávajúcemu na jej kuchynskom stole.

„Keď už ma ale do toho tak tlačí, predsa ho nesklamem. A už by sme asi mali ísť...“
„V dome je kopa miesta.“ vyhŕkla Renáta. „Môžem vás nechať prespať niekde na peci alebo na pohovke. Viem, že sa to nezdá ako ubytovanie, aké by som mala ponúknuť hosťom, no predsa len, je to lepšie ako prespávať vonku v stane.“

Vašek sa zdal touto jej ponukou prekvapený, doslova šokovaný. Zobudil strýka a vyhlásil. „Let's go.“, poďme. A Renáte povedal. „Veľmi rád by som u vás prespal, no nemôžem vás dostať do rečí.“

„Aké reči?! Nech si staré baby klebetia, nemôžem vás tam nechať zamrznúť!“

„Ste neuveriteľne štedrá a ani neviete, aký som vám vďačný, ale jednoducho to nemôžem prijať.“

„Nuž, hádam vás do ničoho nemôžem nútiť. Majte sa teda dobre, uvidíme sa zajtra!“

Prečo mu to vôbec ponúkla? Je už hádam taká osamelá? Pretože úprimne povedané, nechať u seba prespať dvoch celkom neznámych mužov sa jej nezdalo ako zlý nápad. Aspoň by sa mala s kým porozprávať. Na to nedostala príležitosť už celé roky.

---------------------------------------------------------

Streda pred Veľkou nocou

Ďalší večer u nej patril len tým dvom. Strýko Ben sa čertil, že ho tí dvaja celý večer ignorovali, a Vašek mu z pocitu viny dovolil kecať veľkú časť nášvtevy, obmedziac sa na úlohu prekladateľa. Napokon, bol len rád, že on sám nemusí túto konverzáciu viesť. Rozhovor Renáty a strýka Bena, mínus Vaškov preklad, vyzerala asi takto:

„Rád by som vedel, či ste otvorená dohode, alebo vaše striktné odmietnutie stále platí. Onedlho totiž vstúpi do platnosti zákon týkajúci sa reštitúcií a my si budeme môcť robiť nároky na všetky pozemky, ktoré patrili Vaškovej rodine, nielen časť, ktorej sme vám ponúkali sa vzdať prostredníctvom mimosúdneho vyrovnania.“ S týmito slovami Renáte odovzdal akýsi kus papiera. „Toto som dnes zobral z najbližšej pošty. S Vaškom sme poprosili starého priateľa, aby nás z Košíc informoval o novinkách týkajúcich sa reštitúcií. Jeho list prišiel práve včas. Inými slovami, už máme svoje nároky aj právne podložené.“

Renáta si chladne prezerala papier. „Neboli sme ešte včera priatelia?“

Ben zdvihol obočie. „Priatelia? Mali ste súkromnú konverzáciu s mojim synovcom, to je všetko. Nevzdáme sa predsa nášho boja, keď sme dostali do ruky eso.“

Renáta nadvihla bradu. „Tak mimosúdne vyrovnanie, hovoríte?“ To by sa jej bolo hodilo – časť pôvodne ackermannovských pozemkov by jej ostala a ušetrila by peniaze za právnikov, ktoré teraz na jar nutne potrebuje. Navyše ešte nikdy nebola na súde a iste by tam zo seba spravila hlupaňu. „Čo bude potrebné urobiť?“

„Nuž, ja a jeden z mojich kolegov s vašou a Vaškovou pomocou zostavíme zmluvu, ktorou potvrdíme vaše vlastníctvo E1911, to jest pozemku tam, viete, medzi lesmi a tou žltou budovou... Totiž, požiarnou stanicou. Vy a môj synovec jednoducho podpíšete a bude vybavené.“

Na Renátu to bohvieaký dojem neurobilo. „Také jednoduché, však? Nepovedali ste mi ale, čo za zmluvu to bude.“

„Darovacia, prirodzene. Keďže v prípade schválenia reštitučného zákona budú pozemky patriť pánovi Ackermannovi, je to jediný spôsob, ako túto dohodu zariadiť legálne. Napokon, obe strany si chcú ušetriť problémy s chodením po súdoch.“

Renáta zovrela pery. „Nuž, nesúhlasím s vyjadrením celej veci... Takže vy mi pôdu, ktorú môj brat obhospodaroval šesť rokov, jednoducho štedro darujete?!“

„Bohužiaľ, ide o jediný legálny spôsob, a ak len nechcete skončiť na súde...“

„Dobre teda. Som ochotná sa vzdať E1926...“
„...E1928...“

„To je jedno, v každom prípade ide o priestor za repkovými poliami Hudákovcov a ja vám ho pokojne prenechám.“

Ben Galecki stiahol obočie. „Na toto vám neskočím.“

„Čo tým myslíte?“

„Nečakal som, že presvedčiť vás bude také jednoduché. Podľa mňa sa nás snažíte oklamať. Čo skrývajú tie pozemky?! Nie je predsa možné, aby ste zmenila názor tak rýchlo...“

„A čo je vás do toho?! Chcete pozemky – máte ich. Ja sa už nestarám.“

„Ak ale existuje nejaká okolnosť, ktorá by nás odradila od snaženia sa o získanie parcely, prečo nám ju nespomeniete? Veď by vás iste potešilo, ak by ste dokázali kontumačne vyhrať na celej čiare.“

„Kont... No, to je jedno. Nechcela som vám to spomenúť, pretože ako vás poznám, neodradilo by vás to.“

Ben Galecki sa uškrnul. „Nuž, môjho synovca pravdepodobne áno, veď aj tak je v tomto prípade dosť neistý...“

„Miestni vás tu nechcú.“ Odpila si z cigorky a súcitne sa na Bena zadívala. „Keby ste vedeli, čo o vás hovoria! Vari vám ten incident v krčme nestačil?“

„My vieme.“ zovrel pery Vašek. „A dnešná udalosť nám to len potvrdila.“

„Aká udalosť?“

„Dnes ráno sme sa dozvedeli o petícií, ktorú dostala Mušiarka od sesternice z Košíc.“ vysvetlil Ben. „Šlo o dokument na podporu reštitúcií, ktorý mal prejaviť súhlas miestnych s tým, aby sa Židom vrátili vyvlastnené majetky. Zo všetkých miestnych ľudí ich podpísalo len dvanásť. Tri ženičky to zvažovali, ale nakoniec odpovedali, že si nechcú znepriateliť manželov.“

„Asi viem, ktoré to boli. Mara Dávidová, Zuza Lučenička a Janča Grobová, všakže? Tie tri sú jedna jak druhá – dobráčky od kosti, ale svojich mužov, bohužiaľ, poslúchajú bezvýhradne. Vždy chodia spolu, predvčerom si boli takto u mňa pokupovať zrno, lebo Lučenič je mlynár a žena mu pomáha so zaobstarávaním dodávok. Zvláštne, sú to práve ony, kto sa ma zväčša najviac štíti, ale v ten deň sme boli nejako všetky vo výnimočne dobrej nálade, a tak sme si poklebetili. Len tak mimochodom sa priznali, že by sa im zdalo fér, keby som vám s tými pozemkami vyhovela, iba tak, zo všeobecného princípu. Ony na všeobecný princíp veľmi veria.“

„A vy?“ spýtal sa Vašek.

Smutne sa usmiala. „Čo myslíš, chlapče?“

„Ja si myslím, že ak aj nie, tak by ste mali. Nemyslím tým výlučne v mojom prípade, ale vôbec. Niektoré veci treba robiť len z princípu, ak je to samozrejme dobrý princíp.“

„Tak teraz neviem – máš na mysli hlavne osobný zisk, alebo si naozaj stále taký idealistický?“

„Rád by som veril, že je to to druhé.“

„Tak preto tak veľmi túžiš po tých pozemkoch...“

„Nie, to v nijakom prípade, hoci keď už to spomínaš, hádam som bol trochu sebecký, keď som v tomto prípade začal bojovať najskôr za seba.“

„A čo by si chcel urobiť pre tých ostatných?“

„Nuž, ak dostanem tú pôdu naspäť, hádam podpíšem tú petíciu. Inak však nie, pretože nechcem mať pocit, že to robím z výlučne sebeckých pohnútok.“

„Ja by som to nikdy neurobila. Cítila by som sa potom ako farizej.“

„Veď sme sa nakoniec dohodli! Nemáte mať prečo zlé svedomie.“

„Nejde o to. Vieš, dokážem lepšie pochopiť ľudí, ktorí sa nechcú len tak vzdať svojho majetku, ako tých, ktorí ho od nich žiadajú späť, napokon, sama som sa rozhodla ustúpiť vám len nedávno, hoci viem, že čo sa princípov týka, nemám nad čím váhať.“

Vašek mlčal. Nevedel napochytro prísť s nejakou bystrou odpoveďou na jej slová, a okrem toho o nich chcel istý čas premýšľať. O pocite, ktorý mu popisovala, už počul, no sám ho necítil – totiž, keď človek teoreticky chápe, že jeho konanie je správne, ale jeho svedomie samo sa tomu zdráha uveriť. Hádam Renáte za ten krátky čas, čo ju má, tá pôda prirástla k srdcu, a navyše si uvedomuje, aký chudobný je tento kraj a že dostať sa k majetku je šťastie, akého sa neradno vzdať. Mal by sa cítiť kvôli svojej žiadosti zle? Dokonca už nebol ani tak pevne presvedčený, že sa dokáže o statok postarať; napokon, hoci vedel, ako na to, ide predsa len o veľkú zodpovednosť.

„Povedz mi o svojej sestre.“

„Nuž, Sylvinka je skvelé dievča. Pravda, býva občas tvrdohlavá, ale je aj veľmi cieľavedomá a čo začne, to aj dokončí. V jej veku to nie je žiadna samozrejmosť. Sme úplne odlišní...“

„Vodí ho ako na povrázku.“ uškrnul sa Ben. „Totiž, nemyslím to zle, Vašek je milý chlapec, a jeho malá sestrička je preňho všetkým. No a ona je... Nuž, skutočne energické dievča. Práve kvôli nej spočiatku nechcel odísť, pretože by jej chýbal a zlomiť jej srdce by preňho bolo niečo nepredstaviteľné.“

Renáta naňho vrhla súcitný pohľad. „Vedela som, že si slabý, ale toto?!“

„Strýko a ja máme na túto vec, nuž, dosť odlišný pohľad. Myslí si, že Sylvií príliš ustupujem. Ale to je len jeho názor, veď ani nevie, čo moja malá sestrička prežívala, keď sa dozvedela, že moji rodičia zomreli...“

„Prosím ťa, nemysli si, že neviem, čo je to byť malou sestrou, ktorá prišla o rodičov. Musím sa priznať, vtedy dávno, keď mamička zomreli, som svoj žiaľ pred bratom často preháňala, pretože ku mne bol rovnako benevolentný ako si zrejme ty k Sylvií. Zbožňovala som ten pocit, že ma aspoň na chvíľu chápe a ľutuje, navyše sa snažil utíšiť môj smútok drobnými darčekmi. Neviem, ako dlho trvalo, kým sa moje pocity zmenili z úprimnej ľútosti na zneužívanie môjho veľkého brata, ale viem, že asi štyri mesiace po tom nešťastí ma to prestalo baviť a so všetkým predstieraním som prestala. Čím viac nad tým premýšľam, tým viac som presvedčená, že ak by som stretla dievča, ktorým som bývala pred vojnou, nenávidela by som ho.“

„Neuveriteľné! Ako môže človek za taký krátky čas tak zostarnúť...?!“ Vašek sa zamyslel. „Možno máš nakoniec pravdu v tom, že ťa v nijakom prípade nemôžem pochopiť a že som vojnu predsa len prežil v relatívnom bezpečí, a tak nemôžem vedieť, čo ste tu všetci prežívali.“

„Mení to nejako tvoj názor na moje rozhodnutia v posledných dňoch?“

„Je to zvláštne, ale nie; nech už to obraciam z akejkoľvek strany, nedokážem sa vzdať svojich nárokov na spomínaný majetok, a nech už si mala na odmietnutie akékoľvek dôvody, nepripadajú mi dostatočné. Ale hádam ani ty nedokážeš pochopiť mňa, inak by si so mnou bola súhlasila.“

„Si si istý? Chápať a súhlasiť nie sú v nijakom prípade rovnaké veci. Dokážem chápať, napríklad, vašu vieru bez toho, aby som ju vyznávala.“

„To je dúfam len teoretický príklad, pretože našej viere poriadne nerozumiem ani ja.“ povedal Vašek s úsmevom.

Strýko Ben naňho vrhol zdesený pohľad. „Ale chlapče...“

„Si ty vlastne, hm, veriaci žid? Dodržiavaš sabat a, no, tie ostatné veci?“ čudovala sa Renáta.

Vašek pokrčil plecami. „Ako kedy. Mama bola veľmi pobožná, ale v Amerike ma tak nejako odnaučili od toho, aby som bral naše náboženstvo príliš vážne. A ty? Chodievaš do kostola?“

„Po tom, čo som prežila, je ťažké veriť v Boha. Občas ma to znova pochytí a ja znovu uverím, len aby sa mi po ďalšej nočnej more či inej pripomienke tých rokov zdala samotná predstava Boha absurdná. Myslím, že bude istý čas trvať, kým Všemohúcemu odpustím.“ pousmiala sa trpko. „V každom prípade ale nechodím do kostola. Vieš...“ nahla sa k nemu, zverujúc sa mu s dôvernou informáciou. „...v prvých mesiacoch po vojne som sa nemohla ani pozrieť na kríž, tak veľmi sa mi myšlienka milosrdného a všeodpúšťajúceho Boha protivila. Prestala som teda chodiť do kostola, a začalo sa o mne klebetiť, že som ateistka, čo bola istým spôsobom pravda. Nuž a odvtedy si s miestnymi veľmi nerozumiem a stránim sa ich.“

„Strýko Ben je rovnako pobožný ako moja mama, nech je jej zem ľahká, všakže?“ Vašek štuchol do svojho spoločníka a preložil mu svoje slová do angličtiny.

Ten prikývol. „Áno, jasné, v Boha verím. Dodržiavam sabat a chodievam do synagógy, najmä cez sviatky. Nedávno sme mali Purim, ak viete, čo to je.“

Renáta miesto odpovede len pokrčila plecami.

„Poznáš tú pasáž v Svätom písme, kde sa píše o Ester, žene perzského kráľa, čo zachránila svoj ľud pred vyhladením? No, tak to sa vtedy oslavuje.“

„Z vášho listu je zjavné, že poznáte Veľkú noc...“

„Veľká noc? Och, samozrejme!“ Na Benovej tvári sa objavil široký, takmer očarujúci úsmev. „Lovenie vajíčok, veľkonočný zajačik, sviatky jari...“

Renáta zdvihla obočie. Nechápala, o čom to Galecki splieta.

Vašek sa múdro, možno trochu namyslene usmial. „To sú americké zvyky, viete? Američania neoslavujú Veľkú noc tak obradne ako Slováci, je to skôr neformálny sviatok, na rozdiel od Vianoc, ktoré berú veľmi vážne. Ak to nechápeš, tak to nič, ani ja som si na to ešte celkom nezvykol.“ Unavene si oprel bradu o jej stôl. „Už by sme mali ísť.“

„Nie, ostaňte! Ste mojimi hosťami...“

„To v nijakom prípade nemôže prijať...“

„Hovorí kto?!“ zvolal Ben Galecki. „Klebety-neklebety, ja v tom hlúpom stane nechcem stráviť ďalšiu noc! Vašek, neodmietaj pohostinnosť tejto milej dámy!“

Obaja sa naňho zadívali veľmi rozhodne a kriticky, snažiac sa ho donútiť k súhlasu. To ho veľmi znervóznilo a tak sa rozhodol vymyslieťsi nejakú prijateľnú alternatívu k sedeniu s tými dvoma, ktorí sa ho snažia dotlačiť k tomu, aby prespal v dome ženy, ktorú sotva pozná. Rýchlo preto vzal prázdne šálky, v ktorých mali predtým cigorku, a spýtal sa Renáty. „Kde máš drez?“

„Prečo? Ty to chceš umyť?!“

„No, keď už ma máš prijať do svojho domu, rád by som sa ti aspoň nejako oplatil.“

„Je to v kuchyni, to sú hneď tamtie dvere.“

„Ja zatiaľ pôjdem do nášho stanu po veci.“ povedal Ben Galecki. „Môžem vás prosím poprosiť o nejaký lampáš alebo niečo také?“

Keď Renáta vytiahla jeden zo šopy, odmietajúc Benove početné a veľmi nemotorné pokusy nadviazať konverzáciu, vrátila sa do kuchyne a zbadala, že Vašek sa pustil do jej riadov! Bola prekvapená, no v kútiku duše aj potešená, pretože takto neskoro večer sa na ich umývanie veľmi netešila. Zvyčajne mala cez deň veľa práce, takže k tomuto druhu domácich prác sa dostala až tesne pred spaním. Bol to rituál, ktorý mal zaručiť, že spať pôjde príliš unavená na to, aby v posteli o niečom premýšľala – od minulosti až po to, prečo vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch stále spáva sama. A teraz ju toto chlapča o túto formu očisty pripravilo. Avšak predsa len, myslel to dobre...

„Vďaka.“ precedila cez zuby chladne a odišla z kuchyne, nechajúc ho prekvapeného umývať ďalej. Bože, prečo ho musí zrazu mať tak rada?!

Pašije po apokalypse (1/4)

Smrtná nedeľa

Roku pána 1946 sa v Rozhanovciach vynášala celkom iná Morena než doposiaľ.

Renáta Kutáčka tentoraz s dievčatami nešla. Na takéto podľa vlastnej mienky detské hry nemala čas a bola si istá, že existuje aj lepší spôsob, ako sa zbaviť všetkých nočných môr z posledných rokov než ich symbolicky navliecť na bábu a hodiť do potoka. Pravda, ešte šesť rokov dozadu, keď všetkým tým nezmyslom, ktoré hlásili noviny, verila, si myslela, že tento rituál (hoci naňho už bola vlastne stará) dokáže vykričať do sveta, akí sú oni Slovania a ako si ctia staré zvyky. Teraz, keď už vedela, čo novinové správy vlastne tvrdili, mala chuť zrevať „do čerta so starými zvykmi!“ a Morenu z toho potoka zachrániť. Nechcela ale miestnym dievčatám, často pochovávajúcim traumu zo všetkých tých zverstiev, ktoré sa hlavne v posledných mesiacoch vojny udiali, vziať jediný obrad, ktorý im to symbolicky umožní. Zapálila si cigaretu. Pre každého znamená horiaca handrová bába niečo iné.

A keď už je reč o handrových panákoch, čo so Židmi?

Áno, boli tu tie časy, Renáta sa to nesnažila poprieť. Verila ale len tomu, čo všetci – títo ľudia sú od prírody zlí, ožobračujú slovenský národ a sú hybnou silou svetového kapitalizmu. Vedela vtedy vlastne, čo je na svetovom kapitalizme zlé? Iste, im samotným sa nedarilo, zvlášť nie počas krízy, ale nejako prežívali, a napokon sa to začínalo zlepšovať. Alebo možno by nebolo od veci skúsiť komunizmus – všetko je lepšie než to, čo tu nastolil Tiso. O nejakých Židoch tu počula, vzhľadom na to, že pred vojnou boli vo vedľajšom chotári veľkými pánmi Ackermanovci, ale s nimi sa stretávala len občas, keď s nimi brat prejednával obchodné záležitosti. Spomínala si, ako veľmi túžil po tom, aby mohol odkúpiť ich statky, no oni sa nechceli vzdať ani len akra pôdy, a tak sa musel uspokojiť s tým, že s nimi len obchodoval. Potom prišla vojna, arizácia a jej brat, verný prívrženec režimu, samozrejme dostal pozemky tej nešťastnej rodiny. Renáta bola na konci vojny donútená pracovať v muničnej továrni v Porúrí, a tak nebola doma, keď jej brat zomrel a zanechal jej majetok, ktorý získal takým nekalým spôsobom.

Obracala v rukách ten list a rozmýšľala, ako odpovedať. Po vojne jej nezostalo nič okrem rodinnej pôdy, ona a brat boli poslednými členmi starej rodiny a ona si teraz musela vystačiť sama. Tie pozemky potrebovala. Ale Václav Ackermann zjavne tiež.

Vážená slečna Kutáčová

Píšem vám ako právny poradca mladého pána V. Ackermanna, toho času osemnásťročného, a teda podľa slovenských zákonov plnoletého a legálne schopného prevziať svoje dedičstvo. Ako iste viete, pán Ackermann je synom Kristiána a Rebeky Ackremannovcov, ktorí boli za života legálnymi vlastníkmi parciel E1926 a E1911, susediacimi s pozemkami, ktoré ste, ako som bol informovaný, zdedili po svojom bratovi a ste teda ich legálnou vlastníčkou. Nebyť nedávnych nešťastných udalostí, bol by si pán Ackermann prevzal svoje dedičstvo po rodičoch okamžite po ich skone, avšak ako ste si iste vedomá, doba ani okolnosti to neumožňovali. Vtedajšia fašistická vláda vydala príkaz skonfiškovať majetok osobám židovskej národnosti a vyznania, medzi ktorých pán Václav a jeho rodina patrili, a odovzdať ich kolaborantom režimu takzvaného správneho rasového pôvodu, pričom majetky Ackermannovcov dostal váš starší brat Ladislav. Ako mi bolo povedané, po jeho skone ste ich prevzali vy, avšak vzhľadom na nečestný a teraz už i nezákonný spôsob, ktorým sa k nim dostal Ladislav Kutáč, si dovoľujeme spochybniť vaše nároky na spomínané nehnuteľnosti. Chystáme sa s mladým pánom Ackermannom počas veľkonočného týždňa prísť za vami a dohodnúť sa na ich vrátení, prípadne znovuzakúpení, pretože sme si vedomí toho, že by ste rovnako ako my bola radšej, ak by sa tento spor vyriešil prostredníctvom mimosúdneho vyrovnania.

Som rodným bratrancom otca pána Ackermanna a ako jeho príbuzný som cítil povinnosť sa oňho postarať počas uplynulých siedmich rokov, kedy musel hľadať azyl v USA, nakoľko v krajine, ktorú považuje za svoju rodnú, už nebol vítaný a bol ohrozený dokonca jeho život. Václava aj s mladšou sestrou Sylviou, toho času študentkou strednej školy, som sa ujal na želanie ich rodičov, ktorých obavy sa neskôr ukázali ako opodstatnené. Možno ste o tom už počuli, možno nie, ale Kristián a Rebeka Ackermannovci spolu so synovcom Jozefom a rodinou Rebekinho brata Štefana, ktorí s nimi bývali na statku a obhospodarovali spomínanú pôdu s nimi, zahynuli všetci v koncentračnom tábore, kam boli počas vojny prevezení. Môj klient a synovec je teda posledným pozostalým svojej rodiny, s výnimkou neplnoletej sestry, a má pocit, že vrátenie sa do krajiny, ktorú stále považuje za svoju vlasť, by bolo čiastočnou kompenzáciou za túto hroznú stratu. Hoci má možnosť ostať v USA a pokračovať v štúdiu, radšej by sa vrátil na rodnú hrudu a obhospodaroval pozemky, ktoré mu, ako sme spomínali, podľa práva patria. Veríme, že ako žena milujúca svoju obec a poznajúca bolesť zo straty rodinných príslušníkov pochopíte, prečo je pre pána Ackermanna také dôležité sa vrátiť a dostať svoj majetok nazad. Takisto si dovoľujem pripomenúť, že v nijakom prípade nemáme v úmysle siahať na pôdu, ktorú vaša rodina vlastnila pred vojnou, snažíme sa len vrátiť vlastnícke práva do pôvodného stavu, to jest pred tým, než bol pán Ackermann okradnutý podobným spôsobom, ako ostatní príslušníci židovského národa vo vojnovom slovenskom štáte. Ešte raz vás žiadame o pochopenie situácie žiadajúceho a dúfame, že po tom, čo do Rozhanoviec prídeme, dôjdeme k pre obe strany prijateľnej dohode. S pozdravom

Bejamin Galecki, JUDr.

O Galeckom a jeho famílií počula len zbežne – vraj odišiel aj s rodinou do Ameriky a tam si založil v New Yorku nejaký obchod s textilom alebo čím. Nedarilo sa im zle, dokonca zjavne tak dobre, že jeden z ich synov získal titul z práv. Potiaľto dobre, ale prečo pán právny zástupca vôbec trvá na tom, aby jeho synovec získal svoj majetok späť? Hádam ho teraz, keď už je po všetkom, nehodlá živiť...
Bože, toho chlapca vídavala u nich v dedine, a aj keď sa našli ľudia, ktorí ho mali celkom radi, pretože bol vždy slušný a liezol do zadku starším spoluobčanom, väčšina deciek ho považovala za šplhúňa a dospelákov za obyčajné roztrasené rozmaznanča. Čo z neho vyrástlo netušila, ale vôbec ju to nezaujímalo. Práve vynášali Morenu, a Renáta chcela, aby s ňou skončili v potoku aj všetky spomienky na Ackermannovcov... A všetkých ostatných. Všetko ostatné.

----------------------------------------------------

Kvetná nedeľa

Keď sa prvý raz zastavili v miestnej krčme, vzbudili poriadny rozruch. Staršiemu z nich ťahalo na štyridsiatku, bol tlstý a oblečený vo fajnových šatách. Mladší z nich bol pomenší, chudý a veľmi mladý, skoro ešte chlapec. Obaja mali husté kučeravé hnedé vlasy a bledé, nepekné tváre, a predsa sa ku každému z nich miestni správali celkom inak. Mladý vedel po slovensky vynikajúco a niekoľko mladých z dediny tvrdilo, že sa s ním kamarátili, kým slovenčina toho staršieho bola lámaná, nemotorná a navyše ho tu nikto nikdy nevidel. Na druhej strane bol bohatý, aspoň na miestne pomery. Ubytovali sa vo vojenskom stane na pozemkoch Kutáčovcov, o ktorých vyhlasovali, že pred vojnou patrili rodine toho fagana. Keď sa rozchýrilo, že sú Židia, Rozhanovčania sa k nim začali správať trochu podozrievavejšie, no aj napriek tomu ich nehodlali z dediny vyhodiť. A ich spor s Kutáčkou? Pánboh s nimi, veď Laco bol aj tak obyčajný kolaborant a prísť o tú prekliatu zem by si zaslúžil. Pravda, jeho sestra bola dobrá žena, ale veď to je napokon jej vec, hádam sa len nejako dohodnú.

Vašek zaklopal na dvere domu Renáty Kutáčovej o pol tretej poobede. Domáca pani bola ryšavá ženská s veľkým nosom (tie vlasy boli pre Kutáčovcov typické), ale inak mladá a pekná. Mala na sebe bielu blúzu a čiernu sukňu, ktoré jej veľmi pristali. Vašek, obyčajne smutný a na svoj vek priveľmi vážny mladík, sa zrazu začal nervózne potiť a nešťastne si pomyslel na svoje posledné pokusy rozprávať sa s peknou dievčinou. Pravda, to vtedy nebolo čisto obchodné stretnutie a teraz by si mal udržať aspoň zdanie serióznosti, ale aj tak. Ako si týmto ešte raz pripomenul, nebyť strýka Bena, nebol by sa nikdy odhodlal na nič z toho.

„Dobrý deň prajem, som tu správne u Renáty Kutáčovej?“
„Áno. Smiem sa spýtať, čo potrebujete?“
„Volám sa Václav Ackermann, ak dovolíte, dostali ste môj list?“
„Myslíte list Benjamína Galeckého?“

„Benjamina Galeckiho.“ opravil ju Vašek nervózne. Nemohol si pomôcť, po siedmych rokoch v USA sa mu miestna výslovnosť mena jeho strýka zdala smiešna a trochu vidlácka. „Toto je, nuž, pán Galecki.“ Vrhol na strýka veľavýznamný pohľad, a on podal slečne Kutáčovej ruku.

„Dobrý den, to ja som písal vam ten list.“ Jeho prízvuk a mizerná slovenčina prezrádzali, že nebol jediným autorom príslušnej korešpondencie.

„Viete, robil som na ňom korektúry, avšak strýko napísal pôvodnú verziu.“ vysvetľoval Vašek.

„Vy si teda robíte nároky na moju pôdu?“ zdvihla Renáta obočie.

„Nie je vaša.“ povedal Vašek rýchlo.

„Podľa zákona bol jej confiscation zločinom fašistov a teda belongs to Václav. Som právnik, miss. Poznám práva vojnových obetí.“

„Nesnažte sa ma obalamutiť, žiaden zákon, ktorý by nariaďoval vrátenie majetku obetiam arizácie, nebol vydaný a ja mám teda plné právo pozemky užívať podľa svojho uváženia.“ odsekla Renáta ostro.

Vašek si oblizol pery. „O zákon vlastne nejde, slečna. Vy viete, že fašisti zabrali našu pôdu neprávom a...“

Renáta im jednoducho zabuchla dvere pred nosom.

Než sa spamätali, podišla k dverám Renátinho domu skupinka deciek s vetvičkami vŕby ozdobenými mašľou a zjavne sa chystajúcimi vinšovať. Jedno dievčatko zaťahalo strýka Bena za nohavicu a tenkým hláskom sa ho spýtalo. „Pane, dovolíte nám prosím zaklopať na tie dvere?“

Vašek ho odtiahol preč. Chcel deti pozorovať pri udržiavaní starých zvykov a pripomenúť si nimi detstvo.
Sedí kura v koši, o vajíčko prosí, dajte nám jedno, lebo dve, šak vám to málo ubudne. A keď nám nedáte, budeme vám steny drať a obloky vybíjať, nebudú vám deti spať.

Renáta sa usmiala a rozdala deckám maľované vajíčka. Vzápätí uvidela, že Vašek ešte neodišiel. On bol však zjavne zamestnaný pozorovaním deciek a ju z toho či onoho dôvodu ignoroval, hoci ho na ňu upozorňoval už i strýko Ben. To ju hlboko urazilo.
Jedno obzvlášť čarovné dievčatko, roztomilá blondínečka s bucľatými líčkami a dlhými vláskami ukázala na tých dvoch. „Pozrite sa, Židáci!“

Decká okamžite začali jačať, úplne zmätené z toho, že ešte pred rokom by títo ľudia boli nepriatelia štátu a odpadom spoločnosti, ako im rodičia niektorých z nich pripomínali. Jeden šarvanec sa do nich pustil s paličkou, ale Vašek mu zadržal ruku. „Prestaňte, lebo to poviem vašim rodičom!“

„Moja mama bude len rada! Nechceme tu žiadnych špinavých židákov!“ zapišťala tá malá.

Renáta jej strelila facku. „Správaj si slušne!“

„Poviem to mame!“

„Rob si čo chceš, takto nesmieš rozprávať o dospelých ľuďoch!“

Malá sa rozbehla preč a ostatní šli za ňou.

Vašek sa pozrel na Renátu a smutne skonštatoval. „Myslel som si, že sme tu vítaní.“

Ona sa mu chladne pozrela do očí. „Očividne si sa mýlil.“ A zabuchla dvere.

„Čo tá malá povedala?“ spýtal sa strýko Ben.

„To nechceš vedieť. Napokon, ešte pred rokom tu boli viac-menej všetci fašisti.“

„Podľa mňa zovšeobecňuješ. A decká niekedy bývajú naozaj hlúpe, je možné, že povedali niečo, čo počuli doma v bohvieakom kontexte...“

Vašek sa trpko usmial. „Myslíš, že neviem, ako to je? A ako to vždy bolo? Poďme, tu pre nás niet miesta.“

„Chceš sa teraz vzdať?! Práve sme začali! Poženieme tú ženskú na súd... A možno sa s ňou bude dať ešte dohodnúť. Asi sme to vzali zo zlého konca. Mali sme si na začiatok klásť menšie požiadavky.“

„Nie, ona nás druhý raz neprijme...“

„Prečo si to myslíš? Nezdá sa, že by mala predsudky, a nemôže predsa tvrdiť, že na konfiškáciu vášho majetku mal ten zločinecký režim právo.“

„To neznamená, že sa tých pozemkov vzdá. Napokon, ide tu o veľké peniaze.“

„Myslíš si, že nie je dosť čestná na to, aby uprednostnila spravodlivosť pred vlastným prospechom?“

„Nuž, všetci musíme žiť...“

„A ona snáď zo svojich pôvodných majetkov nevyžije?“

„Bohvie, nemám ani poňatia, ako je na tom. S touto rodinou sme sa veľmi nepoznali.“

„Potom by si sa s ňou mal porozprávať, trochu vyjednávať, a predovšetkým zistiť jej finančnú situáciu. Prejav súcit a otvorenú myseľ, hádam sa ti potom podarí získať čo chceš.“

„Súcit?! Ó, Pane, títo ľudia...“ Vašek smrkol a do očí mu vyhŕkli oči. „Kto z nich už len prejavil súcit mojim rodičom?!“

„Ja viem, že ťa to veľmi bolí, ale ak budeš slečnu Kutáčovú z niečoho obžalúvať, nikam to s ňou nedotiahneš.“

„Z ničoho ju neviním, ale zvyšok dediny ma poriadne sklamal. Ona... Nuž, bol som hlupák, keď som si snáď predstavoval, že dodhodnúť sa s ňou bude jednoduché.“

„Presne! A preto to, milý synu, nesmieš vzdať!“ Ben Galecki objal Vaška okolo pliec a odviedol ho k ich stanu. Zajtrajšok snáď bude krajší deň.

Minettin veľkonočný špeciál: 10 najkrajších hercov revisited

Pôvodný článok tuto: http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/04/minettin-jarny-special-10-najsexi.html Sama sa zaňho hanbím.

Za svojich mladých, nezábavných dní som napísala trochu pochabý článok so samovysvetľujúcich názvom: 10 najkrajších hercov súčastnosti. Samozrejme, mnoho vody pretieklo, mnoho krásavcov moje oči videli, a ja som teraz pevne presvedčená, že môj vkus je celkom inde ako vtedy. Navyše som sa naučila pátrať na nete po životopisoch, čo je dosť hlúpe, pretože teraz mi menej ako kedykoľvek predtým záleží na životných údajoch dotyčného. Ale ja ich sem často aj tak uvediem, pretože niet lepšieho cock-blockingu ako poznať osobnosť toho, za kým slintáte, a zo mňa sa za tie roky stala cynická, zlomyseľná mrcha. Ešte dobre, že na to, aká príšerná osoba dotyčný je, pri svojom výberere vôbec nehľadím, muhaha...

10. James Franco (38)

Okej, čo som vám vo svojej poslednej óde na jeho krásu, talent etc. zabudla povedať je, že James Franco by sa dal označiť za... Zvláštneho týpka. Sám priznáva, že je trochu zženštilý a rád vodí ľudí za nos, čo sa jeho sexuality týka, aj napriek tomu, že bulvár pri ňom zaznamenal, pokiaľ je to v jeho silách, dva dlhodobé vzťahy, v oboch prípadoch so ženskými. Zatiaľ nie je ženatý a nemá deti, pokiaľ vás to zaujíma. Má zvláštnu záľubu v štúdiu a majetok nadobudnutý kariérou v Hollywoode využíva na to, aby vychodil čo najviac vysokých škôl, najmä predražených amerických. Okrem toho si v humanitných vedách, najmä čo sa umenia týka, vyvinul slušnú akademickú kariéru. Podpora LGBT komunity je už len čerešničkou na torte. Najväčším škandálom jeho kariéry bolo flirtovanie cez chat OMG SO SEDEMNÁSŤROČNÝM DIEVČAŤOM. Upozorňujem mladšie fanúšičky, že aj on sám uznal toto správanie za nevhodné, tak si nerobte nádeje. Beztak je vaša angličtina pravdepodobne nedostatočná. Pochádza zo židovskej rodiny a je istým spôsobom veriaci, ale pravdepodobne je v tejto oblasti rovnako zmätený ako ja. Summa sumárum, mám pocit, že s týmto maníkom by som si istým spôsobom rozumela.

9. Douglas Booth (24)
Ako ja by som o ňom chcela strááášne niečo napísať, ale fakt nemôžem. V kuloároch sa o ňom ani o nejakej prípadnej frajerke nič nešepká. Je to Brit. Trpí dyslexiou, a ako to už býva, v škole kvôli tomu mával problémy, tak hľadal útechu v dráme. Býva so svojou ségrou. A ak môžem posúdiť z toho, čo som videla, moc dobrý herec nie je. Hral v Jupiter Ascending a Noem – a majte ho potom radi. Tiež sa objavil v Pilieroch zeme (aj keď v roli, ktorú pochybujem že si niekto bude pamätať). Pýche, predsudku a zombíkoch a v Rómeovi a Júlií s Hailee Steifeld, čo je film, ktorý si túžim pozrieť len preto, aby som obdivovala Júliíne vlasy. Myslím to vážne, Hailine vlasy v tomto vyzerajú ako hriva, ktorou Pánboh obdaril nejakú sväticu, čo si ich pôvodne ostrihala, aby odradila pohanského ženícha. Krásky z Tisíc a jednej noci, ktorých vlasy a vôbec všetko boli opísané v kvetnatých veršíkoch, len snívajú o tom, že by im na hlave rástlo to, čo Hailee ako Júlií. Pokiaľ ide o Douglasa samotného, tak áno, považujem ho za atraktívneho. Fyzicky. A možno raz príde deň, kedy mu budem ochotná odpustiť rolu Šéma, keď už som nadobro zatratila Crowea A Emmu Watson. Ale dnes to nebude – to sa stane, až keď si pozriem Rómea a Júliu. Ale vážne, Júliine vlasy...

8. Riz Ahmed (34)
Tak som rozmýšľala, zvažovala, a – nie, jeho veľké zmyselné okále si nezaslúžia nižšiu priečku ako James Franco. Darmo je, India splodila mnoho veľkých mužov, ale najväčší prínos svetu zaznamenala v troch oblastiach: matematika, vyšinutosť (čítala som Salma Rushdieho, viem, o čom hovorím) a genofond. Ja viem, Riz je Pakistanec, ale v rámci šírenia myšlienky svetového mieru budeme považovať Indiu a Pakistan za jednu krajinu. Vážení, preto, aby boli oddelené, umierali ľudia, tak ich predsa nebudeme v tej krutosti a hlúposti podporovať!

   Ale k téme. V tomto zozname mám celkom dosť Britov, a verte či nie, toto je jeden z nich. Ako vidíte, multikulturalizmus neprináša len pľuhavosti, ako by ste si iste mysleli. A áno, ak sa na to pýtate, Riz JE moslim. Teda nie že by si neuvedomoval problémy, ktoré jeho súverci majú so zvyškom obyvateľstva i sami so sebou. Je politicky veľmi uvedomelý a ako rapper i herec prejavuje značnú politickú angažovanosť. Dal sa vidieť v Štyroch levoch, Čiernom zlate (hláška týždňa: „Zabili Riza. Parchanti!“ - ja počas sledovania), Nightcrawlerovi, Jasonovi Bourneovi a Rogue One: A Star Wars Story. A je ďalší slobodný.

7. Burak Tozkoparan (24)
Ale vy ste si mysleli, že na svojich Turčíkov zabudnem? Ha, nerobte si nádeje!
   Problém s Turčíkmi je, že väčšinou o nich nikde nič nenájdete, prinajmenšom v jazyku, ktorému by ste rozumeli. Pri takýchto mlaďochoch, ktorých sotva registrujú aj zahraničné portály, je jediné miesto, kam sa človek môže obrátiť, stránka TV DOMA. A je pravda, že sa tam dá zistiť všeličo. Napríklad že Burak sa, tak ako asi každý druhý turecký herec, zaoberá okrem iného aj hudbou. Ako fakt, Deniz Çakir, manželia Aksalovci (dobre, je to B. Korel a Starý Süleyman Ergenç, ale viete, čo tým myslím), Selen Öztürk a dokonca aj poondiaty Petekkaya, Česi si tú príslovečnú muzikálnosť fakt pripisujú neprávom. Burak aspoň miesto spievania účinkoval v školskej kapele ako hudobník. Vraj sníva o tom, že si zahrá s Kivançom Tatlitugom. Najskôr jeho mladšieho brata. (Nie, vážne, prosprosímprosím, spravte to niekto, takýto útok na svoje vaječníky ustojím, čestné pionierske!) Prirodzene, pri jeho mladosti si len ťažko predstaviť, že by bol ženatý, ale hovorí sa, že má frajerku. Hovorí. V každom prípade je strašná sranda čítať sklamané reakcie fanyniek pod článkami, kde sú uvedené podobné klepy. Čo sa jeho kariéry týka, jeho jedinou pamätihodnou rolou bol Ozan v Paramparça, a ja Paramparça proste odmietam pozerať. Vážení, ja som si nenašla čas ani na Mediciovcov, ktorí majú desaťkrát menej častí, tak čo odo mňa chcete?! Navyše vôbec nejde o žáner, ktorý by ma zaujímal; ak už mám sledovať dvesto častí niečoho, musí za to odohrávať v histórií, vari o mne nič neviete?! Mňa skôr zaujíma fakt, že jeho zjav je slovníkovou definíciu slova „anjelsky“ a že podľa ksichtu by to bol Redford našich čias, keby sa narodil v USA a nie v krajine, ktorá vynašla Yeşilçam.

6. Ben Barnes (35)

Mám chuť miesto jeho obrázka strčiť koláčový graf s nadpisom Pozeranie Princa Kaspiana – 40% „Toto v knihe nebolo“; 20% „Peter Jackson by sa mal ísť súdiť“; 60% JEHO VÝSOSŤ KRÁĽ KASPIÁN DESIATY, Z ASLANOVEJ VOLE NAJKRAJŠÍ CHLAP TOHTO POONDIATEHO SVETA PLNÉHO MINOTAUROV A MEDZIVOJNOVÝCH STEREOTYPOV A JEDINÁ VEC, KTORÁ BY NEPRINÚTILA VEĽKÉHO C.S. LEWISA OBRACAŤ SA V HROBE. Bože, chlapče, ty si sa na Doriana Greya tak hodil... Ak chcem niekoho vidieť przneného skazeným lordom a idealizovaného maliarom, ktorý je úplne „nenápadko“ avatarom starého prasáka Wildea, sú to chlapci ako on. S veľkými romantickými očami, jemnými i ostrými rysmi a úsmevom hodným titulky Bravíčka. Všetkých tituliek všetkých ročníkov.
   Ben Barnes sa narodil v úplne obyčajnej britskej rodine psychiatra a terapeutky ako Benjamin Thomas Barnes. Má mladšieho brata a študoval drámu a anglickú literatúru (priam počujem sklamané povzdychy matfyzáčok, ktorým sa nechce obdivne vyvaľovať oči na študenta humanitných vied). Po nejakom čase strávenom v divadle si zahral menšiu roličku v Hviezdnom prachu (pamätám si, ako som pozerala ten film a hneď na začiatku som skoro spadla z kresla – dpč, to je Ben Barnes! Á, už je preč a neobjaví sa celý film.) Krátko na to sa objavil v Princovi Kaspiánovi a odvtedy je jeho kariéra jednou dlhou reťazou mierne pamätných rolí. Mohli ste ho vidieť v najnovšej adaptácií Doriana Greya, Veľkej svadbe, Siedmom synovi (ale ak ste to videli v kine, asi ani jeho pekný ksichtík nezmenšil vašu ľútosť, že ste za toto vysolili prachy, a verte mi, máte moje sympatie), pomerne významnú rolu dostal v novom Westworlde i seriálovej adaptácií Punishera. Podľa mojich informácií nie je ženatý.

5. Kivanç Tatlitug (33)
Netvrďte, že vás to prekvapuje. Áno, jedného tureckého cherubína tu už máme, ale nezaškodí si len tak pre srandu králikov prihodiť ďalšieho. Pretože irony is irony a hromada tmavých Britov a svetlovlasých Turkov je asi najlepší ľudácky vtip na svete.
Kivanç pochádza z Adany a podľa niektorých zdrojov má sčasti albánsku krv. Pred tým, než začal hrať, pôsobil ako basketbalista (meria 187 centi) a model (nevravte, že vás to prekvapuje). Účinkoval v takých „klenotoch“ ako Gümüş (patriaca k staršej generácií tureckých seriálov, ktoré boli bohužiaľ príšerné už na prvý pohľad a pekní hlavní predstavitelia zvykli byť jedinou vecou, na ktorú sa v nich dalo pozerať – a niekedy ani to nie, viď Tisíc a jedna noc) či Zakázaná láska, ale aj Ezel, o ktorom sa šepká, že je to dobrý turecký seriál, vole a Kurt Seyit ve Şura, o ktorého kvalite veľa neviem, ale je to historické, takže je minimálna šanca, že by som o to vedela prejaviť záujem. Kivanç je ženatý (áno, aj takých chlapov tu mám) s Başak Dizer, no zatiaľ spolu deti nemajú.

4. Rinal Muchametov (28)
Ak je hľadanie informácií o Turčíkoch očistcom, hľadanie informácií o Rusoch je hotovým peklom. Prejdete si celou tortúrou a do neba sa aj tak nedostanete... V každom prípade, Rusko je zázračná krajina, vo všetkých významoch, dobrých i zlých. Hádam to tak akosi vyplýva z tej impozantnej rozlohy, desiatok národov žijúcich v rôznych zväzových, totiž autonómnych republikách a najviac fucked up histórií spomedzí všetkých európskych štátov. V Rusku vynašli nihilizmus, a ani sa im nečudujem. Nuž, aspoňže sa tam je na čo pozerať – aj čo sa tvárí týka. O ruských dievčinách sú naši nacionalisti schopní spievať ódy, ale keďže sú to často starí mizogýni a neuznávajú heslo „girls just wanna have fun“, zatajujú nám, hajzli, že ich bratia sú väčšinou ešte viac sexi.
   No dobre, Rinal je pravdepodobne tatárskeho pôvodu, ale čert to ber, Rusák jak Rusák, hlavne že mám prečo znova hovoriť o krajine, ktorá ma neprestáva fascinovať. Väčšinu jeho kariéry tvoria filmy a seriály známe len človeku, ktorý sa vyzná v ruskej kinematografií, čo o sebe bohužiaľ povedať nemôžem. Prvý a jediný raz som ho videla v Kataríne Veľkej (recenzia) a ako môžete vidieť v tomto článku, bola som z neho celkom unesená. A áno, stále ho považujem za atraktívneho. Zaujímavosťou je, že hral D'Artgnana v ruskej verzií Troch Mušketierov z roku 2013, ktorú som bohužiaľ nevidela, no som rada, že tvorcovia modernejších adaptácií využívajú bišíkovský potenciál tejto postavy, lebo nechať D'Artsa, najznámejší príklad „mladého blbca“ v literatúre (okrem Rómea, pravdaže) s tvárou nejakého tridsiatnika je zločin proti predlohe i všetkým heterosexuálnym diváčkam. Pokiaľ ide o súkromný život, veľa som o ňom nevyhrabala, okrem toho, že ako chlapec sa venoval karate a že má manželku/priateľku menom Suzanna Akaževa, s ktorou má dcérku Eviju (má asi rok alebo dva, podľa fotiek na vkontakte).

3. Avan Jogia (25)
Ak vás náš malý výlet do sveta serióznych ženatých mužov rozrušil, neklesajte na duchu, môžeme sa hneď vrátiť medzi mladých, slobodných a nezadaných...
   Technické chyby sú prírodnými katastrofami každého internetového blogera a treba pri nich počítať so značnými stratami na životoch článkov. Tak si hádam smieme vyhradiť minútu ticha pre môj zosnulý článok, dlhý a prepracovaný rant o seriály Tutanchamón, lebo aj ten som videla. Veľkú časť recenzie tvorilo moje fangirl screaming nad hlavným predstaviteľom, ktorý je ďalším príkladom priaznivého vplyvu indického genofondu. Pravda, národnosťou je to technicky Kanaďan, keďže sa narodil a mladosť prežil vo Vancouvri a indickú krv má len z otcovej strany, ale v tomto prípade je to hlavne genetika, čo sa počíta (na rozdiel od prakticky každej inej súčasti života, vieme). Okrem Tuta hral v seriály od Nickleodeonu menom V ako Viktória (podľa českého prekladu), ktorý predstavil svetu napríklad Arianu Grande, a inak tiež vo filmoch, o ktorých som ja osobne v živote nepočula a ani neviem, či niekedy budem. Samozrejme, je slobodný a bezdetný, pretože to dvadsaťpäťroční mládenci v dnešnej dobe bývajú, a pro-LGBT aktivista, aj keď je sám straight. Má na tele niekoľko kériek a označuje sa za „spiritual“, čo v praxi znamená „hm, asi v niečo verím, hádam“. Je živým dôkazom mojej teórie, že nie, hipster movement nezabíja mužný vzhľad, a ako vás taká blbosť mohla napadnúť, ako aj ďalšej, že každý mladý muž vyzerá lepšie s dlhými vlasmi a strniskom.

2. Mehmet Günsür (41)Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky na veky vekov, akého v pätnástich, takého v dvadsiatke i v každom veku, kedy mi budú ženské hormóny fungovať. Pravda, za ten čas sme sa obaja zmenili, ja som objavila britských bišónenov a Mehmet bey zase zahájil svoj transfer zo zóny bišíkov do zóny silver foxes. Potom si ale pozriem fanvideo z tretej série Veľkolepého storočia a trailer na Fi a som v tom zase. Pretože ten chlap má napriek všetkej kozmickej nepravdepodobnosti rozpracované dva nové projekty, jeden zo starým Özpetkom (ach, kdeže tie lanské snehy sú, keď sa v jeho Hammame, vyzerajúc tak na šestnásť, bozkával s chlapom!) a ďalší seriál menom Fi (ktorého spomínaný trailer sa snaží pôsobiť pikantne, a damn, pikatnosť s Mehmetom Günsürom, prečo mi toto robíte?!) a ani šediny na brade, ani dlhé vlasy dodávajúce mu spoločne vzhľad starého rockera (ktorým súdiac podľa jeho Twitteru, aj je) ho nerobia menej atraktívnym, skôr naopak...
   Mehmet bey sa narodil v Istanbule a pred tým, než sa stal hercom, zarábal si ako barman a model (paralely s Rockom Wagramom sú až nehorázne). Sranda je, že v čase, keď už slávil celosvetové úspechy na filmových festivaloch ako jedna z hviezd Özpetkovho Hammamu, mal skutočné hodiny herectva ešte pred sebou. Po Hammame sa ponevieral po Turecku i Taliansku a bral rôzne malé roličky vo všetkom možnom, pričom hlavná rola mu prischla len zriedkavo. Istým spôsobom je to tak doteraz, aj napriek tomu, že vďaka Veľkolepému storočiu dostáva čoraz lepšie roly. Ako som už spomínala minule, je ženatý s talianskou režisérkou dokumentou a má s ňou tri deti. Je to polyglot – okrem turečtiny hovorí aj po anglicky, francúzsky a samozrejme po taliansky.

1. Luke Pasqualino
Nevravte, že ste to nevedeli už chvíle, keď ste uvideli titulku tohto Bohom prekliateho článku. Áno, moja vášeň k britských bišíkom konečne prekonala moju vášeň k bišíkom tureckým a čo sa týka fandomu The Musketeers, no, do tejto bažiny som sa ponorila len kvôli nemu. Vážení, zoznámte sa. Môj oficiálny najväčší crush...
   Po dôkladnom prieskume všetkých interview, fanúšikovských stránok a iných temných zapadlých dier som dospela k jednoznačnému záveru. S týmto chlapom by som si teda začať nechcela. Zdá sa dosť tupý s mierne nudnou osobnosťou... Ale nemôžeme predsa čakať, že každý bishie bude James Franco. Luke je proste chlapec odvedľa z Peterboroughu, syn juhotalianskych emigrantov a súhrn toho najlepšieho, čo genofond dvoch najpľuhavejších regiónov južnej Európy, totiž Kampánie a Sicílie, môže ponúknuť. Veľké ruky s dlhými prstami, dlhá, suchá postava, najšťavnatejšia stredomorská pokožka, veľmi južanské rysy a tie OČI. Ó máj gát, ako ma chlapi s obrovskými roztomilými očami berú. Vedela by som spisovať celé traktáty a poémy len o jeho očiach. A čom inom? O jeho osobnosť predsa nejde...

...to v tomto zozname nikdy nešlo.

Minettin veľkonočný špeciál: Sieň slávy historického bullshittingu

Ako héééj, toto by mal byť zoznam. Niečo ako 10 najväčších historických bullshitov. Ale do čerta s tým, desať ich nezvládnem (prokrastinácia je sviňa) a o každom z týcho prípadov musím napísať dlhý rozbor. 'Cause that's who I am. V skratke: tento deň je dňom, kedy bol náš pán Ježiš utýraný a ukrižovaný, a tak publikujem článok o filmoch a seriáloch, ktoré to isté urobili histórií samotnej...




Mühteşem Yüzyil (pozerám sa na teba, prvá séria)
So všetkou úctou k Meral Okay, nech je jej zem ľahká, Allah milostivý, bla bla bla, tá ženská fakt bola fakt príšerná scenáristka.
   Aby sme ale boli spravodliví, všetok ten bullshit nebol len jej vinou. Blbosti začínajú už pri kostýmoch. Ako chápem, aj The Tudors, seriál, ktorý je patrónom všetkých period dramas, nemal príliš historicky presné kostýmy, ale keď by vaše použité šatstvo neodmietli ani v Game Of Thrones, viete, že tu niečo nehrá. Vážení, origoš osmanská móda z toho storočia vyzerá takto: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/53/Ralamb-7.jpg Najviac ma naštvalo, keď sa ženština zodpovedná za tú hrôzu ukázala vo francúzskom dokumentárnom filme a snažila sa nahovoriť svetu, že jej kreácie majú niečo spoločné s históriou! Ale aby sme Meral hanim príliš neobhajovali, kostýmy sú len začiatok.
   Tá časť s Ľudovítom Jagellonským bola urážka na cti všetkých národov bývalej monarchie. Nepatrím k ľuďom, ktorí si pripomínajú výročie bitky pri Viedni ako slávny deň, keď Európa porazila moslimských nájazdníkov, z ktorého by sme si dnes mali brať príklad (lebo ja som, viete, historicky celkom vzdelaná osoba), a sú ochotní obhajovať akýkoľvek poľský kinemagrafický škvár len preto, že si ju pripomína, ale aj môj odpor k prehnanému patriotizmu je ťažko skúšaný, keď ide o urážanie historickej presnosti. Vážení, Ľudovít Jagellonský bol dvadsaťročný chlapec, ktorý mal doma rovnako starú manželku a ktorého zradili vlastní veľmoži. Obdivujem miestny fandom, že je schopný seriálu toto odpustiť. A Viktória bola najlepšiou časťou prvej série, deal with it. Nielen preto, že šlo o v podstate krajanku, ale aj kvôli tomu, že sa snažila zabiť Süleymana.
   Som stopercentne presvedčená (hoci môže ísť o bias podobného druhu, ako keď shipujem Mazarina s Annou Rakúskou) že Süleyman nebol taký nesympatický debil, ktorý bol ochotný urážať matku svojho jediného syna kvôli ženskej, ktorú stretol včera a vôbec robil to všetko, čo stváral v prvej sérií. Prakticky jedinou vecou, ktorú urobil a nedostala ma do varu, bolo odsúhlasenie sobáša Ibrahima a Hatice (nie, táto romanca mi nevadila, pretože z historického hľadiska dávala istý zmysel). Ja viem, že ide skôr o chybu v príbehu, ale aj tak.
   Kde sú všetky tie mŕtve decká? Nie, vážne; väčšina detí, vrátane Süleymanových, zomrela veľmi malá a tam spomenuli tak akurát to Gülfemino. Fülane celkom vynechali, a rovnako tak aj fakt, že v čase, keď si Süleyman začal s Hürrem, zomrelo mu niekoľko detí, pravdepodobne v dôsledku epidémie. Dokonca aj Hürrem stratila jedno zo svojich detí, keď bolo ešte maličké. Vážení, robíte seriál o chlapovi, ktorý dal popraviť dvoch svojich synov aj s ich synmi, povedala by som, že ošívanie sa pred tragédiami je vo vašom prípade smiešne.
   Prečo tu nikto nemôže umrieť prirodzenou smrťou?! Prisahám, okrem Hürrem, Süleymana a starej Ayşe Hafsy žiadna zo smrtí v seriály nebola prirodzená, a to v čase, ktorý poskytoval pre prirodzenú smrť viac príležitostí ako GoT pre násilnú. Vážení, nie ste Game of Thrones, na niečo také nemáte právo. Mohla by som zostaviť dlhý list ľudí, ktorí by mohli zomrieť prirodzenou smrťou, ak by sa šlo podľa histórie: Hatice sultan, Rüstem paşa, Gülfem, a v neposlednom rade OBE HATICINE DECKÁ!!!
   Kto je Mihrünissa?! Priznávam, súkromný život Hayreddina Barbarossu je tak trochu záhadou a podľa všetkého sa nikdy neoženil, ibaže v seriály nebolo vôbec vysvetlené, ako k dcére vôbec prišiel. Bola dcérou nejakej bezmennej otrokyne? Nejakej manželky, ktorá sa do histórie podľa seriálu nedostala? A prečo nechali Huricihan a Osmana nažive do dospelosti?! Nehovoriac už o tom, že podľa mojich zdrojov bol Osman dievča... A pokračujeme! Nazenin je historický nezmysel, aj keď som už počula zvesti o Süleymanových deťoch mladších ako Cihangir (najskôr nepravdivé, vzhľadom na zdroje, z ktorých pochádzali). Môžem vás ubezpečiť, že ani jedno z nich sa nevolalo Raziye. Tá bola podľa všetkého omnoho staršia, asi tak v Mehmetovom veku, pričom jej matkou nebola Hürrem. Najpravdepodobnejšia verzia jej osudu vraví, že bola Mahidevraninou dcérou a Taşlicaliho ženou. Mimochodom, tomu chlapovi bolo cez päťdesiat, keď Mustafa zomrel, a vekovo mal bližšie k jeho otcovi než k nemu.
   Rüstem bol dobrý veľkovezír. 'Nuff said.




Mahpeyker Kösem Sultan (na toto stále nie som dosť opitá)
Ja viééém, o tomto veľdiele historického zlyhania som už napísala dva články (http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/11/minettin-filmovy-magazin-pre-fanusikov.html a http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/11/mahpeyker-kosem-sultan-i-aint-even-drunk.html), ale spomeniem ho ešte raz, lebo Gökhan Mumcu si to zaslúži.
   Okrem vynechania dôležitých historických udalostí ešte ani tie, ktoré zaradili, neurobili správne. Kösem nebola chudobná dievčina z Istanbulu – pochádzala z Grécka. Ahmet bol v čase, keď sa stretli, ešte chalan, ktorý by dnes chodil na strednú školu a v závislosti na tom, kde žijete, bol ešte pod zákonom. Sultánom sa stal ako trinásť-štrnásťročný a len rok po svojom nástupe na trón sa stal otcom (pre tínedžerov to boli kruté časy). Kösem bola v čase, keď sa stala matkou, tiež veľmi mladá, hoci presný rok jej narodenia nie je známy. Mahfiruz rozhodne nebola pre Ahmeta nejakou jednorázovkou, pretože s ním mala minimálne dvoch ďalších synov, ktorí padli za obeť Muratovi IV. Na druhej strane, kudos za historicky korektné kostými a tá druhá časť nebola zase taká zlá, pretože áno, Kösem a Hatice Turhan sa naozaj nemali radi a bola to práve nová valide sultan, kto dal starú zavraždiť. Pravda, lepší film to z tohto nerobí, ale je fajn, že obsahuje menej historických nepresností než nový seriál Kösem (o ktorom nechcem písať, lebo som ešte nevidela ani prvých desať častí a už mi všetky tie nepresnosti dvíhajú tlak).




Statočné srdce (Da legend)
Tento film je šlágrom všetkých naštvaných historikov sťažujúcich sa, že filmy sa nedržia reálnych udalostí, a z dobrého dôvodu. Nielenže skutočné historické udalosti vynecháva – on ich nahrádza hlúpou fraškou plnou floskúl o slobode and shit, zbavenou akýchkoľvek nuansí politických, strategických i citových. Kráľ Edward je zlý, Wallace dobrý, preto Wallace musí vyhrať, aj keď zomrie, a nie, veď viete, pretože Wallace je vojenský génius, dokáže zjednotiť škótskych veľmožov a s ich pomocou dať Angličanom na prdel.
   Vlastne medzi amatérskymi historikmi patrí sťažovanie sa na Statočné srdce takmer k dobrému tónu. Ani sa svojim kolegom nečudujem, skutočný príbeh je omnoho viac cool a neprekypuje klišé ako toto. Znie asi nejako takto: William Wallace bol druhým synom šľachtica nižšieho rangu a mal sa stať kňazom alebo vojakom. Namiesto toho ako dvadsiatnik zabil pri potýčke dvoch anglických vojakov – Angličania v tom čase okupovali Škótsko kvôli sporom o tamojší trón a hoci Wallaceove motívy nie sú jasné a hoci legendy to hádžu na skon jeho frajerky, je dosť dobré možné, že Wallace bol v skutočnosti kriminálnik. Po tomto incidente sa z neho stal štvanec a postupom času sa okolo seba zhromaždil malú armádu. Neskôr sa spojil s iným maníkom, ktorý tiež bojoval proti Angličanom a nakopal im zadky vďaka svojmu taktickému umu. Vďaka tomu bol pasovaný na rytiera Robertom Bruceom, ktorý sa vyhlasoval za protianglického kandidáta na škótsky trón, a potvrdil svoju povesť skvelého vojvodcu, keď zatlačil Angličanov za pôvodnú hranicu. Protianglická koalícia, ako to už býva, ale nebola ani náhodou stabilná, okrem Brucea sa o škótsky trón uchádzal ďalší šľachtic a Bruce sa zase spojil s Angličanmi. V snahe situáciu zachrániť a nenechať svoje víťazstvá vyjsť nazmar Wallace šiel do Francúzska vyjednávať, ale veľa tam nevyjednal a len čo sa vrátil, bol zajatý a popravený. Počas súdu sa hájil tým, že sa nemohol vzbúriť proti kráľovi Edwardovi, keď on ani nie je jeho kráľom, čo mu pochopiteľne nepomohlo. Robert Bruce nakoniec nakopal zadok Edwardovmu synátorovi, ktorý bol všeobecne považovaný za babráka, a stal sa škótskym kráľom. The end.
   Ako iste vidíte, tento príbeh má s tým filmovým len málo spoločného, ale viete čo? Ja sa už ani nehnevám. Nie som jedným z tých ľudí, ktorí si pozreli Suicide Sqad len kvôli premrhanému potenciálu. Nie, ja patrím k tým, ktorí si to pozreli a boli takí oslepení spomínaným potenciálom, že im ten premrhaný potenciál museli do hlavy doslova vtĺcť. Inak povedané, sťažovať sa na Statočné srdce je v kruhoch, v ktorých sa pohybujem, nielen mainstream a klíšé, ale aj zbytočné, pretože prečítate si alebo pozriete jeden naštvaný rant a o dva dni už celkom nezámerne vrazíte nosom do druhého – ak nie na nete, tak v nejakom časopise alebo knihe, inými slovami, pri frfľaní na Statočné srdce platí, kto hľadá, nájde, kto nehľadá, nájde tiež.




The Musketeers BBC (sorry chlapci, mám vás rada)
Ale no tak, nemôžete očakávať, že aj napriek všetkej láske k sassu a Lukeovi budem nejako milosrdná k seriálu, ktorý vynechal Mazarina z histórie.
   Začneme vizuálnou stránkou. Prenesieme sa cez to, že miesto, kde Louis býva, nie je Louvre (hint: nachádza sa to v poondiatom Česku), a pozrieme sa na kráľa samotného. Ako mala by som ospravedlniť seriál za to, že sa držal knižného opisu Ľudovíta, ale, bože, zmenili toľko vecí, prečo nie túto jednu?! O Aničke a jej aférkach už ani nehovorím, lebo vynechať z jej milostného života Montmorencyho a Buckinghama, to by som urobila aj ja, ale Mazarin?! Ja viem, že som to už spomínala, ale keď Mazarin a Anna Rakúska spolu nič nemali, história nemá zmysel. Kostýmy ujdú, a aj tie, čo s históriou vôbec nekorešpondujú, sú aspoň pekné (a nehovorím len o legendárnych koženných gatiach, aj keď ich nesmierne oceňujem). No dobre, je pravda, že Richelieu, KARDINÁL Richelieu si ani raz neoblečie sutanu. A... A potom je to už len pekný clusterfuck.
   Tak pekne po epizódach: (1.6) Utajený syn Márie de Medicis?! To by som zniesla, ale fakt, že Louis, narodený ani nie rok po svadbe svojich rodičov, má STARŠIEHO BRATA?! áaria de Medicis je zase príliš štíhla. Historická matka Ľudovíta XIII. bola v strednom veku veľká ako skriňa. (1.7) Hej, Ninon bola preciózka a feministka ešte predtým, než boli vynájdené! A neexistovala. Mimochodom, prečo v tomto seriály nie je viac preciózok?! Bola by hrozná prča počuť kráľovnú Annu rozprávať ako postava z Kňažnej de Cléves. (1.9) Celý Annamis je nezmysel. Predpokladám, že ste to tušili. Druhá vec ale je, že skutočný Richelieu by nikdy, nikdy ale naozaj nikdy nesnažil zabiť Anču, keby bola taká pokorná ako v seriály. Pravda, ona taká naozaj nebola a ja si viem dosť dobre predstaviť Richelieua, ako presviedča nejakú jej falošnú kamarátku, nech jej čosi strčí do pitia, lebo ho so svojou neustálou účasťou na všelijakých sprisahaniach poriadne štve. (1.10) Aká je Anča vlastne stará? Vyzerá ako dvadsiatnička – pritom v skutočnosti porodila svoje prvé dieťa až ako tridsaťsedemročná. Preto sa chlapcovo narodenie považovalo za taký zázrak. Mimochodom, dúfam, že v tretej sérií mu pridajú bratčeka... Lebo Philipe tvoril, či už v dobrom, alebo v zlom, súčasť Louisovho súkromného života. Okrem toho, z nich dvoch sa práve on podal na ich otca. https://img.memesuper.com/a56d4df11bdffbc4bdab042a902c2557_ultra-gaaaay-meme-gaaaay-seal_340-340.png (2.1) Hej, Konštancia má pravdu, a historického hľadiska sú tvoje myšlienkové úvahy správne... Len škoda, že na to v 2.6 zabudneš! A Richelieu žil ešte asi dva roky po narodení malého Louisa. (2.3) Po prvé, Maurovia neboli černosi. Boli to Arabi. Po druhé, ako by sa niektorý z nich mohol stať španielskym generálom, keď ich všetkých do jedného vyhnal už Ančin tatko?! Po tretie, špeciálny strelný prach. Bože, taká silná trhavina sa neobjavila do vynálezu strelnej bavlny! V devätnástom storočí! (2.4) Jasné, Emči, Boh ťa povolal na boj proti španielskemu kráľovi, ktorý je taký istý katolík ako ty... (2.7) Princezná Lujza je, pochopiteľne, vymyslená. Myslím, že má čosi málo spoločné s Máriou Lujzou Gonzaga, inak celkom cool ženskou, ktorá bola istý čas poľskou kráľovnou. Najskôr sa mala vydať za Gastona, Louisovho pľuhavého brata, ale podľa Louisovho názoru si ten malý bastard po tom, na koľkých spiknutiach sa zúčastnil, zaslúžil figu, a nie manželku, a tak dal dievča pod zámok do kláštora. Lujza za ním veľmi neplakala a miest toho začala viesť literárny salón, pričom si začala s poľským princom, neskôr sa vydala za jeho brata a po jeho smrti sa vrátila k svojmu exmilencovi, načo si ho vzala. Počas oboch svojich vlád ako poľská kráľovná sa miešala do politiky, štvala poľských šlachticov, otvorila si literárny salón, keďže jej ten starý chýbal, založila prvé poľské noviny a dokonca viedla do vojny armádu! BTW, neviem-neviem, či by ktorýkoľvek taliansky panovník dal ruku svojej dcéry PROTESTANTSKÉMU švédskemu kráľovi... (2.9) Myslím, že dokonca aj v 17.storočí by bolo dosť nepravdepodobné, že by kráľ dal takú veľkú moc mužovi, ktorý nemá titul ani politické skúsenosti, pokiaľ by samoznejme nechcel v šľachticoch vyvolať spomienky na svoju mamku a jej miláčika Conciniho, ktorého sám zvrhol. Okrem toho, prvým ministrom sa po Richelieuovej smrti stal Mazarin, jeho učeň.
A to sú prosímpekne len prvé dve série.




Reign (and I would hatewatch 500 parts and I would hatewatch 500 more)
Nedostatok času je sviňa. Jedného dňa sa určite oficiálne pridám do tohto fandomu, pretože ho mám zvonku poriadne preskúmaný, ale zatiaľ som sa nedostala k tomu, aby som si pozrela jedinú časť samotného seriálu. Čo je škoda, pretože to vyzerá ako celkom slušný príbeh a navyše nesklame ani čo sa týka rage triggeringu pre historikov.
   Máriu Stuartovú ako historickú postavu zbožňujem. Jej osud je varovaním pre všetkých idiotov, ktorí mrnčia, že sa chcú vydať alebo oženiť z lásky – čo nevravím, že je zlý nápad, ale čo sa lásky týka, všetko s mierou a kým zmysel pre mieru nezískate, nezaväzujte sa! Odporúčam vám pre viac informácii si prečítať vynikajúcu biografiu od Stefana Zweiga, jedného z mojich obľúbených autorov, pretože tak dobre ako Števo to nikdy nepoviem. Pointa je taká, že pokiaľ ide o Reign, môžete si počas pozerania uchlipkávať z rieky Léthé alebo svoje znalosti z histórie strčiť do mysľomisy a tú potom vyliať do hajzla. Čo tým chcem povedať je – nebudete ich potrebovať...
   Začiatok seriálu je nasledovný: Mária, škótska kráľovná je od detstva zasnúbená s Františkom, francúzskym dauphinom, a do svadby sa zdržuje v kláštore. To je fajn, aj keď Adelaide Kane rozhodne nevyzerá na pätnásť. Asi preto, že ako správny seriál od CW aj tento obsahuje nejaké „škandalóznejšie“ kúsky a keby tam strčili takú Elle Fanning (ktorá je mimochodom rovnako ako Mária Stuartová blondýna), bolo by to dosť creepy. Z historického hľadiska je to dvojnásobný nezmysel, pretože skutočná Mária Stuartová na francúzskom dvore žiadne škandalózne kúsky nezažila. Jej manžel mal pätnásť a navyše bol dosť chorľavý, takže sa k nejakým oným asi nedostali. Aj tak zomrel len rok po svadbe. No nič, v seriáli sa stane svedkom otrávenia jednej z mníšok a matka predstavená, pochopiac, že v Škótsku nie je v bezpečí, si povie, že je čas vyslať dievča do sveta za manželom. A tam... Tam to všetko ide z historického hľadiska do čerta.
   Katarína de Medici bola čiernovláska a okrem toho nie veľmi pekná. Diana de Poitiers sa na Megan Follows podobala viac, keďže to bola vyžitá MILFka oslavovaná ešte v štyridsiatke pre svoju neuveriteľnú krásu. Je známa ako jeden z mála známych prípadov v histórií, kedy sa oficiálnou favoritkou kráľa stala skutočná Mrs. Robinson, keďže bola o dvadsať rokov staršia než ju bezvýhradne zbožňujúci kráľ Henrich. Mimochodom, ten bol zase omnoho krajší než v seriáli – pravdepodobne to bol dobový ekvivalent Redforda. Predovšetkým však nemal s Dianou deti. Pravda, mal nemanželských potomkov s inými „náhodnými známosťami“, ktoré si pri svojom postavení mohol dovoliť, a Diana zase nebola celkom bezdetná, no svoje dve dcéry porodila dávno predtým, než Henriho vôbec stretla, v manželstve, ktoré je často celkom priliehavo popisované ako manželstvo Angeliky a Joffreyho. Toby Regbo je na Františka príliš starý a príťažlivý. Nesťažujem sa, ale len ako heterosexuálna žena, nie ako osoba so záujmom o históriu. A predovšetkým... Kostýmy!
   Ako what the fuck are you wearing, ppl?! Toto je neuveriteľné! Neprípustné! Mušketierske koženné gate blednú v porovnaní s tým, čo sa nosi tu! Tieto šaty nevideli francúzsku renesanciu ani z rýchlika! Vy ste obliekli jednu z najznámejších a najpopulárnejších panovníčok Európy do šiat, nad ktorými ohrnuli nos aj v šatni Veľkolepého storočia! Bože, toto je taký nezmysel, až to takmer fyzicky bolí! No dobre, dobre, dosť bolo sťažovania. Verte či nie, moje námietky ešte neskončili.
   Dvorné dámy skutočnej Márie Stuartovej sa všetky volali z nejakého dôvodu Mária. Rozumiem, prečo by to rozumný scenárista chcel zmeniť, no už menej tomu, prečo si vybrali také mená, aké si vybrali. Meno Aylee podľa mojich informácií nosí len jedna ďalšia fiktívna postava, a to je tá zo Sluggy Freelance. Mimozemštan, podotýkam. Lola i Greer sú mená vhodné pre kabaretné slečinky z dvadsiatych rokov, a aj to anglické, nie škótske, len Kenna je skutočné škótske meno, aj keď nie príliš charakteristické pre šľachtičnú zo 16.storočia. A takto môžem pokračovať ad nauseum, pretože fakt je, že ak v Máriinom živote niekedy existovalo nudné obdobie, bolo to jej manželstvo s Františkom, pričom keď sa z toho nič spraví spraviť niečo práve CW, spoločnosť, ktorá sa (hoci bezúspešne) pokúšala sfilmovať Selekciu, viete, že výsledný produkt je z historického hľadiska dopredu odsúdený na záhubu. Jediný spôsob, ako si môže človek seriál užiť, je brať ho ako fantasy, lebo keby sa tam tvorcovia nesnažili napchať skutočné mená a udalosti a radšej sa posunuli do nejakého omnoho menej prísneho žánru, dalo by sa to pozerať. Teda asi. Uvidíme...




300 (camp classic)
Nikdy som nedokázala pochopiť, prečo toľko ľudí miluje prvú časť a nenávidí druhú. Ja neoficiálne patrím k fanúšikom oboch. Prvá časť má celkom sympatického hrdinu, na druhej sú úžasní zase záporáci; a oboje sú rovnako šibnuté a historicky nekorektné. Tieto filmy sú také príšerné a vo všetkých smeroch prehnané, že si ich nemôžete neužívať. Mnoho ľudí si pomýlilo tento pocit s tým, že ide o skutočne dobré dielo, a tak má prvá časť 78% na CSFD. Poviete si, že prečo by som u takej kraviny vôbec čakala historickú presnosť, a naozaj, keď som 300 videla prvý raz, naozaj som urobila podobnú chybu. Možno film trochu ospravedlňuje, že nie je založený na skutočnej histórií, ale na komikse, ktorý tiež nenapísal práve historicky uvedomelý občan. Aj tak však môžem vymenovať konkrétne prípady, kedy sa ukázala nezmerná tuposť alebo sebeirónia (niekedy je ťažké rozlíšiť jedno od druhého) tohto flicku.
   Tak pre začiatok, samozrejme, Gréci, vrátane Sparťanov, nosili do boja brnenie. Xerxes pravdepodobne nebol o pol metra vyšší ako Leonidas a celkom určite nosil bradu, dlhé rúcho a žiadne piercingy ani zlatú očnú linku. Leonidas bol v čase bitky pri Termopylách pravdepodobne už v dôchodkovom veku a jeho žena bola od neho pravdepodobne o dosť mladšia, čo neprekvapuje, keď si uvedomíme, že to bola jeho vlastná neter. Na druhej strane, manželstvá medzi strýkami a neterami boli v tom čase bežné, dokonca aj sestra Alexandra Veľkého sa v takomto manželstve ocitla, a treba povedať, že podľa všetkých záznamov bolo šťastné. Podplácať zradcu v perskej mene je nezmysel, to vedel už kapitán Elánius, a prečo sa ten chlap musel sápať na kráľovnú je záhada, keď všetci vedia, že je to tá mrcha, ktorá vyhodila do povetria Kráľov prístav (povinná GoT referencia). Že o ňom oficiálna história nič nevie, tak ako o tom hrbáčovi, hoci istý Efialtés armádu rozhodne zradil. Táto bitka bola beztak zbytočná, pretože Peržania poznali aj inú cestu a tak dlho, aby sa im neoplatilo pobiť ich, sa Sparťanom zdržať nepriateľov nepodarilo. Vážení, Napoleon sám by vám potvrdil, že Leonidas bol všetko, len nie vojenský génius. A posledná vec, ktorú vám ešte vládzem napísať, než sa zrútim na zem v smrteľných kŕčoch, lebo čochvíľa ma ten smiech asi zabije: Sparťania neboli sami! Mali tisíce pomocníkov z ostatných gréckych štátov! Je síce pravda, že Peržania sa stále počítali na stotisíce, ale to len znamená, že šlo o hlúpu samovražednú misiu a Leonidas mal k hrdinovi teda dosť ďaleko.




300: Vzostup impéria (nedocenený majstrštyk campu)
A to sme sa ešte nedostali ani k sequelu... Ale bojím sa, že ten moja bránica neprežije.
   Problém je v tom, že si z toho nikto nepamätá dosť na to, aby o tom mohol napísať alebo urobiť video na YouTube, a vlastne ani ja nie, čo je dosť problém. Tým nechcem povedať, že by ten film nebol nezabudnuteľný, ale bohužiaľ sa mi pri ňom vybavuje hlavne hatesex Temistokla a Artemisie a úvodná sekvencia s premenou Xerxesa na démona. Dovoľte mi preto vyhľadať pomoc kolegu (http://www.historyvshollywood.com/reelfaces/300-rise-of-an-empire/)...
   V prvom rade, nie, Temistoklés nezabil vlastnými rukami kráľa Dáriusa. Nie sú žiadne správy o tom, že by bol niekedy býval Artemisiiným milencom, ba ani o tom, že by sa vôbec stretli mimo bojového poľa. Temistoklés bol v čase bitky pri Salamíne ženatý a mal deti, kým Artemisia bola vdova a regentka za svojho maloletého syna. Jej otec bol perzský satrapa a rozhodne ju nikdy nikto neznásilnil a neponechal zomrieť na ulici. Jej motívy pre obrátenie sa proti krajanom boli podľa všetkého výlučne politické – Peržania boli proste spojenci, to je všetko. V tých časoch totiž grécke štáty rozhodne neboli jednotné a dokonca aj Sparťania sa neskôr spojili s „barbarmi“, len aby nakopali zadok aténskej konkurencií. Demokraciu by rozhodne nehájili ani ako „experiment“, a preto slová kráľovnej Gorgó o chránení „našej kultúry, civilizácie a aténskeho experimentu menom demokracia“ znejú ako rana päsťou Kritiovi, akoby sa tvorcovia chceli pomstiť špeciálne tomuto dávno mŕtvemu sofistovi (nie že by som ich za to vinila, tiež ma štve). Efialtés, zradca od Termopýl, zdrhol do Tesálie a v podstate sa skrýval za Xerxesovou sukňou (totiž lemom jeho rúcha, whatever). Artemisia si nemyslela, že by bolo múdre sa postaviť Grékom na mori, pretože majú príliš dobrú flotilu a omnoho rozsiahlejšie skúsenosti s týmto druhom boja. V bitke pri Salamíne nezomrela; vrátila sa domov, pravdepodobne pokračovala v regentstve a ďalej radila svojmu kamošovi Xerxesovi, ktorého dôvera k nej po tom, čo sa ukázala ako dobrá Kasandra, ešte vzrástla. Dokonca z nej spravil vychovávateľku niektorých svojich detí! Niektoré zdroje hovoria o tom, že sa neskôr zabila kvôli nešťastnej láske, ale keďže to sa neskôr hovorilo o skoro každej významnej žene staroveku, som skôr naklonená veriť tomu, že zomrela v päťdesiatke na infarkt alebo ju skosila úplavica. Proste niečo prirodzené a neromantické, chápete.