Pôvodne som plánovala recenzovať
svetovú veľkonočnú klasiku menom Život Briana, ale do čerta s
tým, práve som sa vrátila z kina a som plná dojmov. Ghost In The
Shell bol najväčším šokom tohto roka, ale nie preto, aký bol
zlý alebo dobrý. Nie, to, čo ho robí takým výnimočným je
množstvo otázok, ktoré vyvoláva, a hlavne ich povaha. Lebo
mysleli by ste si, že film o kyborgoch vás prinúti premýšľať
nad vlastnou ľudskosťou, hranici medzi strojom a človekom a etike
robotického výskumu, tak to ste na omyle, alebo film, ktorý máte
na mysli, je Blade Runner. Nie, Ghost In The Shell zaviedol moje
myšlienky celkom iným smerom a prinútil ma pýtať sa na celkom
iné veci.
Je vôbec povolené zaplniť väčšinu
recenzie filozofickými úvahami?!
Ak sa film pýta hlboké otázky, je
on sám hlboký, pokiaľ na ne dá úplne nesprávnu a úžasne
nekompetentnú odpoveď?!
A ak vás kniha môže prinútiť
nenávidieť inak celkom slušný film, prečo to musí byť Muž,
ktorý si pomýlil manželku s klobúkom?!
Vážení, nikdy by som si
nemyslela, že najhlúpejšia veta roka bude „Tvoje spomienky ťa
nerobia tým, čo si. Tým ťa robia tvoje skutky.“
Takže, duch v
schránke. Descartovský duch v stroji. Nečakala som, že najväčší
rage triggering mi poskytne moja filozofická stránka, ktorá patrí
medzi najväčších fanúšikov empiristov, ale v dobe, keďje
Donald Trump prezidentom a Martin Jakubec si založil politickú
stranu asi človek musí počítať so všetkým.
Hlavný dej filmu
sa točí okolo majora Miry, produktu vedeckého experimentu,
ktorý vložil mozog mladej ženy, obete teroristického útoku
(poznamenala by som niečo, ale chápem, že bonzákov a šíriteľov
spoilerov nemá nikto rád), do robotického tela. Má svoju vedeckú
mamku, profesorku Ouinejakú, niekoľko kolegov, s ktorými si ani za rok
služby nevytvorila silnejšie puto, mačku a svoju prácu agentky
pre vládu spolupracujúcu z kybernetickou spoločnosťou, ktorá ju
vytvorila. A... A už nič. Telo? Nope. Priatelia? Ničevo. Mysleli
by ste si, že to musí byť dosť chladný, neľudský a deprimujúci
život, však? Iste by ste sa pýtali, ako môže kybernetická
spoločnosť jednoducho vziať úbohú obeť tragédie a nadiktovať
jej, že odteraz bude pre nich pracovať ako agentka, teraz, keď
stratila svoju rodinu, domov a iste musí trpieť nehoráznou krízou
identity. Jej úbohá, stále ľudská myseľ musí byť hrozne
deprimovaná a takéto zaobchádzanie s ňou by iste žiaden
psychológ nepovolil... Hahá, akoby si niekto z tvorcov alebo postáv
vôbec uvedomoval, že psychológia vôbec existuje! A tak sa z Miry
stala časom chladná osoba, emocionálne vzdialená od všetkých
ľudských bytostí s výnimkou jej vedeckej mamky. A možno toho
jedného kolegu, ale to nie je naozaj cannon ship, a vôbec,
tvorcovia robotického tela majú iné priority ako matka Evolúcia a
niektoré časti jej proste neprirobili, takže všetky otázky na
túto tému vedú do oblastí, ktoré aj tumblr zvyčajne prenecháva
4chanu.
Poznámka: keď už
sme pri Mužovi, ktorý si pomýlil manželku s klobúkom, veta
„necítim si telo“ ma práve kvôli tomu, že som túto knihu
čítala, vydesila viac než väčšinu ostatných divákov. Holy
shit, oni jej ani nedali propriocepciu?! Sadisti!
Ale späť k
hlavnej show. Mira začne vyšetrovať hacknutie niekoľkých
robotov-spoločníčok (gejší), ktoré sa pokúsili ovládnuť
myseľ významných predstaviteľov vyššie spomínanej
kybernetickej spoločnosti, alebo ich cez implantáty v mozgu (v
tomto svete má nejaké implantáty pre to či ono každý) zabiť.
Nikomu vlastne nie je jasné, aký bol ich úmysel, veď zistiť to
je Mirina práca... A zvyšok sú spoilery. Kvalitou filmu sa ale
primárne zaoberať nebudem, pre mňa je dôležité odpovedať vám
na otázku, prečo je to cez všetku tu hĺbku strašná blbosť.
Vedecký pohľad na
mozog v tomto filme: zázračný mechanizmus schopný predstavivosti,
logiky, emócií a vzťahov, ktoré sú pre umelú inteligenciu
cudzie.
Vedecký pohľad na
mozog v reále: Klbko organickej hmoty určené primárne na
rozpohybovanie väčšieho klbka, sekundárne pri aplikácií kortexu
na riešenie problémov, ktoré by obe klbká mohli postretnúť.
Pozor, pri prebujnení môže spôsobovať abstraktné myslenie,
morálku, fantáziu a podobné pliagy!
„Ghost In The
Shell“, duch v stroji, je totiž idiotská myšlienka. Áno, práve
som povedala, že Descartes sa mýlil a všetky odkazy naňho predsa
len nemusia byť duchaplné. Get over it. Pravda, v jeho časoch
istým spôsobom dával zmysel, ale dnes už sú tieto jeho názory
dávno prekonané a je až neuveriteľné, že vedecky sa tváriace
sci-fi môže po celú svoju stopáž tak okázalo kašľať na
všetky, ale že všetky poznatky modernej neurovedy. Duch v stroji,
nehmotná duša s vlastnou vôľou a pocitmi v prírodnými silami
zmietanom ľudskom tele je základ karteziánskeho dualizmu a
kolosálna kravina. No a prečo?
LEBO MOZOG A TELO
JEDNO JEST, VY MANTÁCI!!!
Ako osoba z
biológie práve maturujúca som tým zvlášť pobúrená. Mozog
totiž nie je ani zďaleka jedinou súčasťou ľudskej nervovej
sústavy, ba dokonca nie je ani tak úplne najdôležitejšou.
Dokážem si predstaviť, že Mira vo filme má umelé nervy a miechu
pripojenú na mozog, ale čo robí tak 80% jej mozgu, čo je časť,
ktorá sa zaoberá nekognitívnymi činnosťami a ktorá nemá s tým,
čo považujeme za dušu, nič spoločné? Ako môže jej mozog
pracovať, keď jej celkom chýbajú neurotransmitery (a ak
nechýbajú, odkiaľ ich berie), endokrinná sústava a žalúdok?!
Pretože verte či nie, veľká časť toho, čo považujeme za
emócie, nepochádza tak celkom z mozgu, ale z rozmarov našich
hormónov. Čo robí jej hypofýza, keď má teraz na starosti tak
akurát svoju malú zaspatú ségru epifýzu? A na čo je Mire tá,
keď väčšia časť buniek, ktoré mala ona a somatropín na
starosti, už neexistujú? Z čoho ten mozog žije, keď telo, ku
ktorému je pripojený, už viac neprijíma potravu? Nuž a napokon,
o čo je ťažšie vytvoriť umelý mozog, prispôsobený robotickému
telu, ako zbaviť účelu najstaršie a najdôležitejšie časti
extrémne komplexného systému, ktorým je mozog ľudský, a
prepojiť ich s mechanizmom, na ktorý nebol z nijakom prípade
stavaný?!
Ako takto.
Descartes sa mýlil, pretože v tom čase sa o zložitostiach
prepojenia medzi takzvaným telom a dušou nič nevedelo. Dnes je nám
však už jasné, že duša má id,
primitívnu, zvieraciu
časť, a tej ju ani žiadna amnézia nezbaví – práve naopak, na
tú sa zabúda najťažšie. A tak, kým Miru trápi vysoko
intelektuálna kríza identity, reálny mozog by sa pýtal celkom iné
veci. To ako je moja
rodina celá mŕtva?! To som ako v područí tejto blbej korporácie?!
To ako si fakt nič nepamätám a žiaden mozgový implantát mi v
tom nepomôže?! To ako fakt už v živote nebudem cítiť hlad ani
bolesť?! To budem odteraz behať po svete nahá v tomto tele, na
ktorom nemám jedinú citlivú časť a dokonca ani bradavky?! A
predovšetkým, viem s amnéziou ešte čítať a zaviazať si šnúrky
na topánkach?!
(Nie, vážne, to je legit otázka. Bohužiaľ, väčšina filmov
zahŕňajúcich amnéziu ju celkom ignoruje.)
A keď už sme pri pamäti, skutky verzus spomienky...
Ako vlastne človek robí veci, keď si ani nepamätá, ako na ne?!
Práve
táto otázka pre mňa film celkom zničila. Náš pomyselný
neurovedec by možno zadržal svoj hnev a dokázal ignorovať fakt,
že „duch v stroji“ je sprostý koncept a mozog bez tela proste
nemôže existovať, ale potom príde na pretras pamäť a celá
logika filmu ide do kytek. Otázky tohto druhu ma s každým ďalším
„odhalením“ pálili čoraz viac, až sa film začal podobať na
jedného z tých senseiov z kung-fu paródií, čo mučia svojich
zverencov kvázi múdrymi radami dovtedy, kým ich to sadistické
potešenie neprejde a neprezradia nešťastnému karikovanému
učňovi, že vlastne nemajú ani poňatia, čo robia. Ako tá ženská
vôbec dokáže fungovať, keď si nič nepamätá?! Pardon, ale
jediné, na čo som dokázala myslieť, boli Stratený námorník a
iní pacienti Olivera Sacksa s poruchami pamäte, ktorí spolu s
pamäťou stratili celú svoju osobnosť. Ak si Mira nič nepamätá,
kým vlastne je? A predovšetkým aká
je? Spoločnosť
uprednostila ľuský mozog pred umelým, pretože má sny,
predstavivosť, intuíciu, osobnosť a vlastný názor, ale odkiaľ
to mala úbožiačka Mira nabrať, keď po strate pamäte a dokonca
vlastného tela, veci, ktorú mohla cítiť a o ktorú sa musela sama
starať, tej jedinej veci, ktorá človeku bez identity zvyčajne
ostane, všetko stratila? Niet divu, že sa nakoniec rozhodla
nasledovať svoju vedeckú mamku a že na celom svete prilipla k nej
jedinej, veď okrem nej nemala nič a nikoho! Ale...
Počkať,
moment. Beriem späť. Dáva to zmysel – ba dokonca až priveľký.
Ale nie naschvál. Totiž, žena s celkom vygumovaným mozgom sa môže
stať čímkoľvek, čo korporácia bude chcieť. Zjavne to nie je
tabula rasa, ale
má k tomu blízko. Problém je v tom, že film si túto vrstvu vôbec
neuvedomuje, ako dokazuje horeuvedený blbý citát, a miesto toho sa
to snaží uhrať na „kašľať na spomienky, moju individualitu
nepotlačíte“! Akú individualitu?! Mira, okrem ľudí z
korporácie nemáš nikoho. Aj k tej jednej ďalšej osobe, ktorá ti
nahradila vedeckú mamku (nebudem spoilerovať), si sa dopracovala
cez svoje, ehm, spomienky. Možno to má byť ospravedlnenie, prečo
sa nakoniec rozhodla žiť svoj život tak, ako žila, ale toto
rozhodnutie je práveže motivované skúsenosťami z uplynulého
roka vo federálnej službe, tvojimi kolegami, ktorých máš celkom
rada, a vôbec, načo potrebuješ tú posteľ, spávaš vôbec, a ako
dlho...?
A
teraz otázka. Je tento film inak dobrý? Eh, ujde to. Postavy sú
veľmi zle prepracované, s výnimkou Piloua Asbaeka, alias toho
chlapíka z Vlády (toho dánskeho seriálu), ktorý je pre zmenu
mierne nesympatický, prostredie je fenomenálne, akčné scény
slušné, hlavní antagonisti sú dvaja, jeden je nudný, druhý
skvelý a obaja dávajú zmysel, a ľudskosť filmu stojí a padá na
žene, ktorá zjavne pozná len dve emócie, a to sú odhodlanie a
láska k matke. Nekecám. Tiež sa mohli témou materstva, rodičostva
a jeho vzťahu k identite zaoberať trochu do hĺbky, dávalo by to
väčší zmysel ako ich poondiata neuropseudoveda. Keby som
nepremýšľala, dám tomu sedem pamätníkov Olivera Sacksa z
desiatich. A teraz otázka... Je to zlé len preto, že hlboké
myšlienky vo filme sú epic fail? Nie. Je to zlé preto, že keď
odstránime nefungujúce hlboké otázky, ostane nám film s výnimkou
vizuálov až žalostne priemerný a dušou len tak na trojku.
Povedala by som, že to stačí, je to v prvom rade akčňák, tak sa
pobavte... Ale potom si spomeniete, vole, veď existuje anime verzia
a prečo som si vlastne nepozrel(a) radšej tú?! Veď tej by som
spomínané plot holes odpustil(a) omnoho ľahšie, keďže anime je
založené na štylizácií a čo oči nevidia, to zmysel pre
realizmus nebolí (až tak). Všetci sa zhodujú, že je lepšia,
krajšia, múdrejšia a vôbec, načo sa obťažovať s týmto?!
Nakoniec teda fakt, že je založený na legendárnom anime, ktorý
mal filmu dodať trochu tej hĺbky, ho zráža až na dno nezáujmu
potenciálneho diváka, pretože načo sa obťažovať s týmto, keď
Japonci to urobili lepšie už v deväťdesiatom piatom. Vážení,
ak to nedokážete prekonať (a to si píšte, že toto by sa len tak
niekomu nepodarilo), nerobte remake. Inak je to proste strata času a
peňazí, ktoré by ste mohli využiť omnoho produktívnejšie.
Trebárs na spravenie seriálu z Moje meno je Červená. A s mincou,
koňom a ostatnou háveďou, prosím. Urobte starému Orhanovi
radosť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára