Minettin veľkonočný špeciál: 10 vecí, ktoré vám zabudli povedať o rastlinách

Keďže blížiaca sa jar a fandomová vyhladovanosť, spôsobená hlavne tým, že The Musketeers 3 ešte nie a britský remake Snatchu bohvie kedy (aj keď Lukeov zadok v tých úzkych nohaviciach naozaj vyzerá luxusne, paintedimagenings http://paintedimaginings.tumblr.com/post/158630791498/no-i-totally-did-not-spend-my-weekend#notes, a fakt, že sa k tomu nemám ako dostať, ma hlboko frustruje) ma privádzajú k vyššej tvorivosti (nie, s blížiacou sa maturou to fakt nemá nič spoločné, a čo tým myslíte, že občas by človek spravil všetko preto, aby sa nemusel učiť), rozhodla som sa urobiť tieto veľkonočné sviatky niečo špeciálne. Vau, práve som napísala vetu cez sedem riadkov (v mojom súčasnom textovom editori). Občas robím dojem sama na seba. V každom prípade, moja momentálna participácia na fandomovom živote je na bode mrazu, ak nepočítame Pamukovu knihu, ktorú som si nedávno kúpila. Má O. Pamuk fandom? Pretože ak áno, vyhlasujem sa za jeho prvú slovenskú predsedníčku. A ja mám teraz kopec času spraviť nový sviatočný špeciál.

Mojim prvým príspevkom by mal byť tento článok o kvetinkách. Pretože jedným z predmetov, ktoré som si na maturu vybrala, je biológia, a keď už sa mám flákať s učením, prečo nie písaním náučných článkov? Vážení, ceňte si ich, biologické vtipy sú omnoho ťažšie ako historické.

Existujú stupne záujmu a vzdelanosti civilov (to jest ľudí, ktorí sa vedou nielenže nezaoberajú, ale aj o ňu zakopávajú len náhodou) o jednotlivých taxónoch (čosi ako rodina organizmov; trebárs vaša mačka je spríbuznená s tigrom prostredníctvom taxónu menom čeľaď, ktorá sa volá mačkovité). Najvyššie sú v hierarchií cicavce. Potom vtáky. Potom stavovce, ktoré nie sú civavce ani vtáky. Ešte nižšie je hmyz, po ňom zvyšná bezchrbticová háveď, kvitnúce rasliny, ihličnaté stromy, patogénne baktérie a celkom najnižšie je úplne všetko ostatné. Keby moje grafické schopnosti neboli na úrovni stredovekého mnícha (toto má byť vlk a ovca https://sk.pinterest.com/pin/332914597429519870/; pre porovnanie, skutočný vlk https://sk.pinterest.com/pin/540783867737869395/), bola by som z toho urobila pekný stromčekový diagram. Ako sami vidíte, rastliny všetkých taxónov sú všeobecnou mienkou veľmi zanedbávané organizmy, čo síce nie je fér, ale kedy všeobecná mienka bola? A ja som si za svoje životné poslanie určila ukazovanie prostredníku všeobecnej mienke, navyše toto je kvetná nedeľa, takže tento špeciál bude o rastlinkách. (Aj o tých nekvitnúcich, čo sa zdá trochu kontraproduktívne, ale čo už.) Takže...

1. V nižších rastlinách vládne väčší bordel než v skrini v priemernom intráku.

Ak sa aj vy chystáte urobiť tú neuveriteľne šialenú vec a maturovať z biológie, pravdepodobne poznáte ten výjav. Desať hodín večer, mladší súrodenci sa chystajú ísť spať, rodičia už ani nechcú vedieť, že existujete, a vy rozmýšľate nad tým, že neexistencia vlastne nemusí byť taký zlý nápad, pretože je to predsa len menší stres ako tá Monte Nuovo učenia, keď vtom sa z vašej izby ozve zúfalý výkrik...

„Kam to vlastne, kurva, patria červenoočká?!“

   Pravda je taká, že nižšie rastliny sú hrozne zmätočnou skupinou. Príklad za všetky: jedna moja staršia učebnica uvádza, ako sa kedysi predpokladalo, že sinice patria medzi nižšie rastliny, lebo fotosyntéza and shit. A to aj napriek tomu, že nebyť tylakoidov (častí tej jednej bunky tvoriacej telo sinice, ktoré sa starajú o fotosyntézu), nemali by s nimi nič spoločné, na rozdiel od trebárs časti baktérií, ktorým sa podobajú inak takmer všetkým. Kam zaradiť také červenoočko nie je jasné už vôbec, keďže ide o pohyblivé čosi s jadrom, ktoré sa živí fotosyntézou, čoho je ale schopné len vďaka tomu, že niekedy v procese evolúcie absorbovalo riasu podobne, ako prapredok eukaryotov absorboval aeróbnu baktériu, vďaka čomu mu kyslík prestal ubližovať (a odvtedy máme mitochondrie a Krebsov dýchací cyklus, čo tomuto aktu študenti biochémie aj napriek jeho početným a nesporným kladom iste neprirátajú k dobru). Na druhej strane, aj chloroplasty rastlín sú pravdepodobne produktom vstrebania siníc, takže, hm, to isté? Nuž, zdá sa, že červenoočko proste nepochádza z tej istej vetvy ako rastliny, takže vyhlasovať ich za rastliny vyzerá rovnako nerozumne ako tvrdiť, že keďže ste si kúpili to isté tričko ako vaša ségra/brácho kedysi dávno, že ste ho zdedil(a). Nie je to to isté tričko, len z tej istej rady kúpené v tom istom obchode. Červenoočká sú navyše mixotrofné, inými slovami, ak sú dlhšiu dobu v tme a nemôžu fotosyntetizovať, dokážu sa prispôsobiť a žrať odpadky okolo ako každý správny prvok. Majú svetlocitlivú škvrnu, ktorá je taká primitívna, že môže rovnako dobre byť vyhlásená za jednoduchý senzor svetla, akými disponujú aj rastliny, a povrch ich tela sa zložením podobá povrchu tela prvokov. Od svojho objavenia už patrilo medzi rastliny, živočíchov, prvokov i skupiny kdesi celkom mimo ako Exclavata, čo sa mi zdá ako odkladisko všetkých mikroskopických skupín, ktorých taxonómia bola asi taká jednoznačná ako sexualita postavy zo športového anime. Máte homosexuálov, heterosexuálov, bisexuálov a Harua, ktorý je gay... Teda, asi... Ak to nie je len fanservis... Nakoniec, subtext and shit.. Nakoniec je sexualita dotyčného zaradená ako „čistý queerbaiting“. Nuž, a podobným štýlom je organizmus Exclavata.   Ako sa zdá, všetok tento bordel je dôsledkom faktu, že nižšie rastliny neexistujú.
   Vysvetlím. Nižšie rastliny by mal byť termín označujúci stielkaté bezcievne rastliny, väčšinou vodné organizmy, ktoré síce sú rastliny, ale nemajú poriadne „telo“ a pletivá, čo v tomto prípade nie je tá drátenná vec, z ktorej sú dvierka králikárne, ale rastlinná verzia tkanív. Inými slovami, ich bunky sú rovnako dobre organizované ako vaša trieda cez prestávku a všetky bunky robia všetko, často preto, že ich je málo alebo dokonca že je len jedna jediná. Označenie „nižšie“ sa teda zdá byť jasné. Zmätky nastávajú v časti „rastlina“. Pretože, fajn, rastliny môžu mať len jednu bunku. A sinice majú jednu bunku, navyše tak akosi fotosyntetizujú, takže, hm, sú to asi rastliny, nie? Teda až kým sa nepozriete v mikroskope poriadne a nezistíte, že tie vecičky nemajú ani len jadro. Prúser.
Evolúcia môže k tej istej veci (ako fotosyntéza) môže dospieť rôznymi cestami a preto sa môže stať, že taxóny môžu dopadnúť ako tí ľudia, čo tvrdia, že tričko, ktoré ste si kúpili pred týždňom, ste zdedili po vašej sestre. Takéto skupiny sa nazývajú polyfyletické, čo je spôsob, akým vedci hovoria, že pochádzajú od rôznych predkov a fanatickí prívrženci kladistiky by vás pravdepodobne zavraždili, ak by ste ich pred nimi spomenuli. Nuž a potom sú tu skupiny, ktoré sú také polyfyletické, že bez ohľadu na to, aké sú zavedené, nedáva ich používanie nijaký zmysel, a preto ich väčšina taxonómov nepoužíva ani neoficiálne. Nižšie rastliny sú pravdepodobne „odpadkovou“ skupinou, kam taxonómovia dôb dávno minulých hodili všetko, čo malo chlorofyl, ale inak nič, čo by ich jednoznačne spájalo s rastlinami, a hoci s dnešnými poznatkami z biochémie a morfológie týchto organizmov vieme približne povedať, ktoré si zaslúžia byť nazývané rastlinami, inak ich nejako zoradiť nevieme. Podobne je to s podobnou skupinkou menom Algae alias riasy. Inými slovami, pre väčšinu biológov patria „riasy“ i „nižšie rastliny“ do škatuľky „pracovných názvov“, ktoré by sa hanbili pred kolegami čo i len vysloviť. Summa sumárum, nehovorím, že všetko, čo sa učíte v škole, je nezmysel, ale občas je lepšie niektoré veci nespomínať pred profíkmi.

2. Boľševník je sviňa. Ako fakt veľká.Ak by Pixar niekedy v budúcnosti vytvoril animák z prostredia záhrady, ktorého hlavnými hrdinami by boli mysliace rastliny, myslím si, že hlavným záporákom by mal byť boľševník veľkolepý. Z viac než jedného dôvodu.
   Prvý dôvod: je jedovatý. A ešte aj to veľmi hnusným, zákerným spôsobom. Obsahuje furokumaríny, látky, ktoré pri priamom styku s kožou spôsobujú hnusné popáleniny... Ale nie hneď. Totiž, potrebujú nejaký čas na vsiaknutie do kože, niekoľko dní až týždňov, a keď sa tak stane a nešťastník najbližšie vyjde na slniečko, furokumaríny zaútočia. Pravda, aj v tme jeho štava môže poriadne štípať, ale na svetle je to omnoho horšie. Niektorí citlivejší jedinci sa môžu priotráviť aj z výparov z pokosených rastlín – k príznakom patria pálenie v krku, nevoľnosti, závrate a slzenie. A akoby to všetko nestačilo, boľševník má vo zvyku sa šíriť ako cholera.
   To nás privádza k druhému dôvodu, prečo je boľševník pravdepodobne Satanovou obľúbenou bylinou. Boľševník je invázna rastlina. Pojem „invázny“ v biológií označuje druhy, ktoré sa, zvyčajne pričinením človeka, dostanú do miest, kde by nemali byť, prevezmú miesto iných druhov a postupne ich vytlačia z prirodzených habitatov až na pokraj vyhynutia. Sú to v podstate evolučné verzie mamutích korporácií, ktoré ničia malých lokálnych obchodníkov a ktoré sú záporákmi prakticky v každom druhom filme z deväťdesiatych rokov, či už ide o Seagalov akčňák alebo You've Got Mail. Nuž a boľševník je medzi nimi Microsoftom. Evolúcia ho k tomu vybavila veľmi dobre: je to poriadna opacha, navyše vyrastá skoro na jar, takže kým jeho susedia vôbec vyklíčia, už sa nad nimi týči masívna stonka boľševníka (často dokonca viacero stoniek) zakrývajúca im „výhľad“ a oberajúca ich tým o životne dôležité svetlo. Odhaduje sa, že skupina boľševníkov dokáže zablokovať až 80% svetla doliehajúceho k rastlinkám medzi nimi. Navyše kvôli spomínaným dráždivým látkam nie je dobrý nápad boľševník jesť, čo všetky bylinožravce veľmi skoro zistia a zďaleka sa mu vyhnú, na rozdiel od jeho neškodných susedov. Že by bol teda rast boľševníka nejakým spôsobom prirodzene obmedzovaný sa rozhodne nedá povedať, a tak často vytvára súvislé porasty hnusnej, jedovatej byliny, ktorá nedovolí rásť dokonca ani semenáčikom stromov, čo znamenám, že boľševník sa stereotypnej zlej korporácií podobá aj účasťou na odlesňovaní. Lepšieho záporáka z ríše rastlín by ste si proste nevymysleli...

3. Cvikla vonia po podzemnej vode.Sú také otázky, ktoré nám po dosiahnutí dvanásteho roku života začínajú pripadať hlúpe, hoci na ne existujú presné a veľmi zaujímavé vedecké odpovede, a my sa ich, zmätení novonadobudnutým rozumom (ktorým sa síce ešte hodnú chvíľu nebudeme riadiť, ale máme ho) a zúfalou túžbou nestrápniť sa, jednoducho prestaneme pýtať – teda buď to, alebo pôjdeme maturovať z biológie a o pár rokov zistíme, že odpovede vôbec nechápeme. Medzi takéto otázky patria Prečo je obloha modrá? (lebo lom svetla – za pokus odpovedať na túto otázku budete svoju učiteľku fyziky nadosmrti preklínať) Odkiaľ pochádzajú bábätká? (odpovede na túto otázku sa zdá celkom zábavná, kým sa nedostanete k podrobnostiam, a detaily funkcie žltého telieska a ontogenetického vývoja zase také zábavné nie sú), Koľko je nekonečno plus nekonečno? (ako by vám potvrdil Cantor, nekonečno – nekonečno na nekonečnú, to je už iná story, a verte mi, do toho clusterfucku alefov sa nechcete zamotať!) alebo... Čo je to vôňa?
   Odpoveď na túto otázku je prekvapujúcu jednoduchá – ide o plynné molekuly zachytávané senzormi v našej nosovej dutine. Niekto by mohol trochu vyrývať a spýtať sa, aké plynné molekuly, veď napríklad O2 (ospravedlňujem sa za obmedzenia môjho textového editoru, ale je to kyslík) náš nos neregistruje... Otázka ale znie načo, veď to by nedávalo nijaký evolučný zmysel. Neprítomnosť kyslíka zaregistrujeme jednoducho – začneme sa dusiť, takže ak dýchame, je logicky tam. To by bolo ako zisťovať prítomnosť mešuge ľudí a konceptov v postmodernom románe alebo – zisťovať prítomnosť takého oxidu uhoľnatého. Smrteľná dávka tejto molekuly je menšia než Winetchouina mužnosť (videla som Manitouovu topánku a zbožňujem ju, get over it), takže ak žijete, tak viete, že tam nie je. Na druhej strane, keď ide trebárs o vôňu pečeného mäsa alebo mandlí... Totiž kyanidu, ktorého smrteľná dávka nie je až taká vysoká... Alebo – podzemnú vodu?!
Geosmín je nesmierne vzrušujúca substancia. Dáva charakteristický pach vlhkej pôde, stuchnutému vínu, ale i cvikle. A jeho zdrojom sú, nesrandujem, baktérie. Môže to byť viacero rôznych druhov, ktoré sú, samozrejme, nepatogénne (iným slovami, biologickú zbraň z nich asi nevytvoríte), najčastejšie však ide o Streptomyces. Ale to vás asi nezaujíma. Vašou otázkou iste nie je who the fuck, ale how the fuck. Nuž, tieto malé mršky sa bežne vyskytujú v pôde, rozkladajú si odumreté časti rastlín na pôdny substrát a PRODUKUJÚ LIEKY NA SMRTEĽNÉ CHOROBY. Totiž, veľká časť dnes bežne používaných antibiotík sa získava práve z nich, a tak sa geosmín môže zdať len ako bezvýznamný vedľajší produkt, čo síce je, ale je fajn vedieť odpoveď na otázku, čo majú spoločné cvikla a stuchnuté víno.
   Dôvod produkcie geosmínu je dnes vede ešte neznámy. Ja viem, je skľučujúce dozvedieť sa, že ani profesionálni biológovia nevedia všetko, ale ja to beriem z tej lepšej stránky – aspoň sa nebudem v budúcnosti báť, že by som nemala čo robiť (a objaviť). Okrem trochu nelogickej možnosti, že ide o odplašenie poteciálnych predátorov (väčšina živočíchov geosmín nepovažuje za zvlášť odpudzujúci), zvažujú vedci aj ďalšiu možnosť – typický pach baktérií vyskytujúcich sa v podzemnej vode naučí zvieratá túžiace po dávke tekutín ho vyhľadávať, pričom dotyčné zvieratá sa dostanú do kontaktu s baktériami počas pitia. Tak môžu Streptomyces použiť ich telá na svoj transport, keďže bakteriálny bičík vás zvyčajne mimo svojej kaluže nedostane.
   Nie všetky zdroje geosmínu sú také neškodné. Okrem baktérií ho (pravdepodobne z rovnakého dôvodu, ale s menej nevinnými úmyslami) produkujú aj sinice, hoci vo väčšom množstve, a výsledný pach teda nie je až taký príjemný. Premnoženie siníc môže viesť k škodám na ekosystéme, nehovoriac o tom, že voda pri tom smrdí tak strašne, až sa nedá piť. Baktérie navyše môžu napadnúť víno, ktoré potom páchne stuchlinou. Podobne voňajúca zlúčina, dehydrogeosmín (doslova geosmín mimo vody), je používaná niektorými rastlinami ako trik na opeľovačov (veci, ktoré rastliny spravia pre to, aby boli opelené, by vydali na samostatnú knihu).

4. Kukučina poľná má čuch. A nie je sama.Tá myšlienka je fakt strelená. Iste, každý počul o babičkách rozprávajúcich sa so svojimi kvetinkami a púšťajúcich im Mozarta, ale rastliny s čuchom? To je čo za blbosť? Nuž, asi to pre vás bude trochu zvláštne, ale máme viac vedeckých dôkazov pre rastliny vnímajúce pach než pre rastliny vnímajúce zvuky. Ak si ale pozriete definíciu vône v predchádzajúcej časti, uvedomíte si, že to vlastne dáva tak trochu zmysel.

   Rastliny majú často veľmi výrazný pach, ale zvukov vydávajú poskromne. Pravda, ich predátory bývajú hlučné, ale zvuk je len chvíľkový impulz a reakcia naňho musí byť okamžitá, čo je pre nepohyblivé rastliny dosť ťažké. Omnoho výhodnejšie pre ne býva sa na ich príchod pripraviť dopredu, napríklad pomocou tŕňov alebo jedu. A v čase, ktorý ušetria, sa môžu venovať vetreniu.
Rastliny sú schopné pomocou pachov komunikovať. Ide u nich o najrozšírenejšiu formu prenášania informácií a vzhľadom na to, že často rastú v geneticky príbuzných spoločenstvách a prežitie jedného pomáha prežitiu genofondu všetkých, sa rozhodne vyplatí. Plody jedného stromu môžu napríklad prostredníctvom etylénu „naznačiť“ súkmeňovcom, že je najvyšší čas dozrieť. V tomto spôsobe komunikácie excelujú najmä banány, ktorých blízkosť, ako by vám potvrdila väčšina ľudí pravidelne ich konzumujúcich, má na už zrelé ovocie väčšinou neblahý vplyv. Veľmi dobrý spôsob, ako nechať dozrieť nezrelé jablká, je zavrieť ich s nimi do sáčku, avšak nechať ich tam dlhšie než pár hodín sa rozhodne neoporúča. Pravda, niektoré rastliny používajú svoj hypotetický nos na to, aby robili iným ešte horšie veci. Dovoľte mi zoznámiť vás s kukučinou poľnou.
   Kukučina pozostáva z dlhých, tenkých vlákien, do ktorých sú vpletené drobunké kvety. Zo všetkých dlhých, tenkých živočíšnych druhov je jej najbližším ekvivalentom pásomnica, s tým rozdielom, že kukučina nemá hlavičku, a tak svojich hostiteľov vysáva celým telom. Áno, vážení, ide o parazita – s veľmi sofistikovaným spôsobom vyhľadávania obetí. Jej obvyklí hostitelia majú špeciálny pach, čo znamená, že odkedy kukučina vystrčí svoju malú pásomničiu hlávku zo zeme, vie presne, ktorým smerom má rásť. O jeho zložení počuť fakt nechcete, pretože pozostáva zo zlúčenín z rodu cyklických terpénov, o ktorých ste asi nikdy nepočuli a ani nikdy nebudete. Môžem vám ale povedať, že kukučina je okrem parazita ešte aj nekresťansky vyberavá. Ak len trochu môže, vyhýba sa napríklad pšenici, ktorá produkuje pre ňu nevábny pach, a miesto toho sa zhlukuje okolo rajčín. Pravda, zase nie je taká sprostá, aby sa v prípade, že pšenica je jediná „jedlá“ vec vyskytujúca sa v okolí, jej vyhýbala...

5. Rastlinné čeľade boli pomenované podľa počtu semenníkov.Plot twist: semenníkmi samozrejme myslím dolnú časť piestika, čiže samičie pohlavné orgány. Teda nie že by taxonómia nepracovala aj so samčími...

   O Linného úžasnom systéme som sa dozvedela od všemocného pána Goulda, môjho vzoru na večné časy ámen. Carl Linné bol švédsky biológ z 18.storočia a preslávil sa ako otec taxonómie. Tiež bol známy svojim prehnaným sebavedomím, prudérnosťou a vôbec, niektorých velikánov je lepšie obdivovať len zdiaľky (Štúr nebol zase taký odlišný). V každom prípade, práve on bol prvý, kto usporiadal rastliny i živočíchy do nejakého rozumného systému, a hoci jeho systém sa dnes nepoužíva (vysvetlím potom), predsa len, keby ste videli jeho predchodcov...

   Linné, vynálezca moderných taxónov, čelil výzve, čo ako pomenovať a kam zaradiť. Na pobúrenie mnohých si v prípade rastlín zvolil ako základ svojho názvoslovia – rastlinné pohlavné orgány (no tak, ľudia, tvárite sa ultaprudérne, a pritom 18.storočie je asi najnemravnejšie obdobie predmodernej éry...)! Pravda, pohlavné rozmnožovanie rastlín je pre perverzákov veľmi nezaujímavé a pripomínajúce to naše naozaj len z pohľadu mikroskopom. Rastliny majú dva typy pohlavných orgánov: samčie tyčinky, peľ (a v ňom spermie) produkujúce tyčky nastoknuté na paličke, a piestik, s prižmúrením oka pripomínajúci maternicu, v tom, že má krček (bliznu) a potom kanálik vedúci k úložisku pohlavných buniek. Cieľom rastlín je dostať peľ z tyčiniek na bliznu a urobia pre to čokoľvek. Ale pozor, s rastlinnými pohlaviami to nie je také jednoduché – ako ste sa iste učili v škole, sú také, ktoré majú tyčinky aj piestik spolu na jednom kvete a sú také, ktoré majú dva typy kvetov, samčie a samičie, ale na jednej rastline. Tyčiniek i piestikov môže byť ľubovoľný počet a práve na tom postavil Linné svoj systém.

   Keďže asi zabudol vynájsť oddelenia, Linné sa uspokojil s triedami, ktorých podľa neho bolo dvadsaťtri a boli rozdelené a pomenované podľa tyčiniek svojich kvetov. Trinásť z nich založil len na počte tyčiniek, ďalšie počítali s inými charakteristikami, ako napríklad či sú tyčinky prirastené k piestiku alebo či snáď sú zoskupené do nejakých zhlukov. Oddelenú triedu mal pre jednopohlavné dvojdomé i jednopohlavné jednodomé, a dokonca i pre tie, čo mávajú jednopohlavné i obojpohlavné kvety. A napokon tu boli takzvané „tajnosnubné“ zahŕňajúce rastliny, ktoré nemajú kvety vôbec. Hádam začínate tušiť, prečo prívrženci kladistiky, trvajúci na rozdelení všetkého podľa evolučnej príbuznosti, považujú tento systém za taxonomický ekvivalent kamenných nástrojov. Pokiaľ ide o samičie pohlavné orgány, tie mal Linné rezervované pre nižšie taxóny.

   Tento systém je, pochopiteľne, úplný bullshit, a najvýraznejšie je to vidieť na fakte, že Linné sa takto hlúpo obmedzil na posudzovanie kvetov, rastlinných orgánov, ktoré najstaršie a najváženejšie skupiny rastlín od rias až po nahosemenné nemajú a ktoré sú z hľadiska evolúcie najnovšou módou, ktorú zaviedli a spopularizovali magnóliorasty. Jasné, to chlap, ktorý žil ešte pred objavením evolúcie, nemohol vedieť, ale to z jeho systému menšiu blbosť nerobí. Pravda, génius, ktorým Linné predsa len napriek všetkým svojim chybám bol, si skutočnosť, že jeho systém je celkom umelý a nemá so skutočnou príbuznosťou rastlín nič spoločné, dobre uvedomoval a zúfalo sa snažil vymyslieť niečo lepšie, ale proste sa mu to nedarilo. Dnes, so všetkými tými nahosemennými a krytosemennými, cievnatými a stielkatými a inými taxónmi, ktoré nespôsobujú fanúšikom kladistiky žihľavku, je ťažké oceniť, koľko práce sa muselo vynaložiť, kým sme zistili, čo a ako, a že svojho času ani veľký Linné, ktorého biológovia jeho čias (vrátane jeho samého) považovali za svojho svätého patróna, sa nevedel z rastlín vysomáriť.

6. Čo majú spoločné pivo a jointy? Pôvod predsa...Upresnenie: klasické, nie jačmenné pivo. Jačmeň je predsa, ako všetci vieme, obilnina zo skupiny jednoklíčnolistých, kým chmeľ, ktorým sa budeme zaoberať, patrí medzi dvojklíčnolisté. Predstavte si ich ako strážnikov Navážku a Karotku zo Zemeplochy. Obaja patria k dvom celkom odlišným druhom, ale plnia tú istú funkciu.
   Čeľaď Cannabaceae má rozhodne nezávideniahodných zástupcov. Väčšina z nich je úplne neznáma a pre človeka nepoužiteľná, a aj tie, čo sú, nie sú vždy užívané v dobrom zmysle slova. Pravda, je tu brestovec, okrasná drevina, o ktorej nikto nikdy nepočul, a konope siate, univerzálne užitočná bylina pestovaná našimi babičkami (hlavne pre účely výroby lán a textilu, vy smejúci sa tam vzadu). Ale druhy, ktoré väčšina našincov pozná najlepšie, sú chmeľ a konope indické. Áno, toto je to, ktoré používajú miesto mysliacej čapice Harold a Kumar.
   Rozdiely medzi oboma druhmi sú pritom celkom zjavné: siate sa pestovalo pre stonky (ktorých sušením sa vyrábajú vlákna), indické pre listy. Siate má preto dlhú, štíhlu stonku a menšie listy, kým u indického je to naopak – na to predsa šľachtenie je, aby zvýšilo ehm, užitočnosť pestovanej plodiny. Tieto dva druhy majú ešte tretieho súrodenca, ktorý je, tak ako väčšina najmladších súrodencov, celkom nepoužiteľný (povedala staršia z dvoch sestier). Ešte aj názov tohto tretieho druhu naznačuje, na čo je asi tak dobre – kým konope siate je také univerzálne použiteľné, že jeho meno odporúča jednoducho jeho výsatbu a konope indické vám pomôže pochopiť logiku Salmana Rushdieho, ich malá ségra sa volá konope rumiskové. 'Nuf said. Listov veľa nemá a THC, substancie, ktorá vám želaný rushdiofilný pocit navodí, sa v nich nachádza tiež len skromne. Ak ale dokážete pre túto v podstate burinu nájsť alternatívne využitie, dá sa nájsť popri každej dobrej ceste, zvlášť ak ste práve v Rumunsku.
   Chmeľ je blízkym príbužným konopných sestier a oproti tým trom nevyzerá práve zaujímavo. Nakoniec, je to vysoká bylina pripomínajúca čosi medzi viničom a dvojmetrovou hluchavkou, s ktorej samičích kvetov sa dá urobiť alkohol. To je toho. Pokiaľ mi je známe, čo sa rastlín týka, alkohol sa dá urobiť zo všetkého (či je to v niektorých prípadoch dobrý nápad je iná vec, ale urobiť sa to dá). Musím sa priznať, aj napriek mojej zúfalej snahe som naňho nič zaujímavejšie vyhrabať nedokázala. Je to vlhkomilná rastlina rastúca v podobe liany po stromoch alebo ľuďmi vyrobených konštrukciách a nebyť ten veci s pivom, ani by nestál za reč. Čiže taká botanická Plzeň. Jeho mladé výhonky sa dajú jesť a vraj sú celkom chutné. Veď viete, bambusové výhonky sú too mainstream a okrem toho, ako naši nejapnejší bratia hovoria, MY JSME TADY DOMA, takže ak chcete podporiť našu tradičnú kultúru miesto hnusnej čínskej emigrovanej...

7. Rozdiel medzi palmou a cykasom? Kurva veľký!

Na prvý pohľad vyzerajú veľmi podobne, skoro rovnako. Palmy (http://i262.photobucket.com/albums/ii108/7_Heads/Palms_A-C/Areca_catechu_22-1.jpg), cykasy (https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/ae/Microcycas_calocoma01.jpg/220px-Microcycas_calocoma01.jpg) a Cyatea (https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/af/Cyathea-med3.jpg). Majú skoro rovnaké listy, rastú v trópoch, vyzerajú tak nejako stromovito... No opäť ide o jasný prípad vášho a sestrinho trička (a.k.a. konvergentnej evolúcie; kovergovať znamená ísť z dvoch smerov do jedného bodu. The more you know.). Palmy, cykasy ani Cyatea nie sú v nijakom prípade príbuzné – prinajmenšom nie viac než palmy s pšenicou, cykasy s borovicami a Cyatea s papraďami. Vysvetlím.

   Rozdielov je viac, ale najvýraznejší a pre nás najlepšie popísateľný sa týka spôsobu ich rozmnožovania. Palmy naň používajú plody typu kokosu, veľké, s dužinou a viditeľným jadrom, cykasy zase šišky a Cyatea v podstate len spájajú svoje pohlavné bunky akosi vo vzduchu... Princíp rozmnožovania výtrusmi je fakt divný V každom prípade, tieto tri inak veľmi podobné skupiny sa odlišujú hlavne spôsobom rozmnožovania, čiže – pohlavnými orgánmi. Vlastne mám pocit, že tieto tri skupiny by sa mohli používať ako učebnicový príklad rozdielov medzi výtrusnými, nahosemennými a krytosemennými, pretože fakt, že jedno má plody, druhé šišky a tretie nič (oukej, sú to výtrusnice, ale tie sú málo viditeľné a laik si ich len ťažko predstaví), je jedným z mála rozdielov medzi nimi. Tak vidíte, Linného systém, akokoľvek sprostý z dnešného hľadiska, má predsa len dedičov, ktorí sú evolutionarist approved. A dávajú z genetického hľadiska zmysel. A malý bonus: Cyatea sú jedny z mála prežívajúcich stromových papradí, ktorých pôvod sa datuje až do jury. Áno, tieto rastliny spásali už dinosaury...

8. Mandľa je kôstka a zemiak stonka.

Všetko, čomu ste kedy verili, čo sa týka jedlých častí rastlín, je klamstvo. Vlastne je toho toľko, že si musím spraviť doslova zoznam...

a) Jahody, maliny a černice nie sú bobule, ale súplodia kôstkovíc. I am not shitting you. Všetko sú to len malilinké jednotlivé semiačka obalené jednotlivo dužinou, a tieto sladké priehradky zrastajú až druhotne.

b) Že zemiaky nie sú plody, vie každé malé dieťa, ale ono to technicky nie sú ani korene. Totiž, nejde o hľuzy koreňové, ale stonkové, pretože práve z nich sa v priebehu svojho rastu vyvinuli. Plody zemiaka vyzerajú ako malé zelené paradajočky, a keďže zemiaky sú správnymi príslušníkmi rodu Solanum (viď nižšie), sú ich koreňové hľuzy jediné časti rastliny, ktorých konzumácia nemá nepríjemné následky typu prudkých nevoľností.

c) Paradajky sú technicky bobule. Keď o tom rozmýšľate, dáva to zmysel – kopec malých semiačok obalených jednou veľkou gučou dužiny, to je presne paradajka. Tejto definícií ale zodpovedajú aj iné druhy ovocia a zeleniny, ako citrusy, melóny, uhorky, paprika a banány, a znie vám to divne len preto, že za prototyp bobule považujete ríbezle.

d) Mandle sú kôstky tejto veci: http://www.pomonafruits.co.uk/bmz_cache/4/444d4e1e07a9fc8feb9b4d6c00ed46a1.image.250x250.jpg Takto vyzerajú plody mandľovniku, a áno, nie sú veľmi jedlé, s výnimkou vnútra pravdaže.

e) Arašidy nie sú, aspoň podľa botanikov, orechy, ale semená strukovín, rovnako ako para orechy. Podzemnica olejná, pôvodca arašidov, sa podobá na hrach a je s ním aj príbuzná, kým para orechy rastú väčšinou v divočine, keďže je pomerne ťažké pestovať na plantážach päťdesiatmetrové stromy (juvie štíhle), ktorých plodmi sú.
f) Keďže jeho vnútro je skôr dužinaté, patrí kokos technicky medzi kôstkovice.

9. Stromy, čo nemali semená a vlastne ani neboli stromy.
V škole ste už iste počuli, že uhlie pochádza z pravekých stromov. Tento fakt je natoľko známy, že je priam nudné ho pripomínať. Čo ale človeka nikdy neomrzí, je objavovať, čo za stromy to vlastne boli.
Lebo Lepidodendrony neboli stromy.
Boli to paprade. Ako ten divný „šalát“ čo vám rastie na záhrade. Na steroidoch.
   História rastlín je celkom zaujímavá téma. Ako som tu už spomínala, chloroplasty získali vďaka „zožratiu“ siníc v ranných fázach fylogenézy a odvtedy boli odsúdené stáť po väčšinu času na mieste a tvoriť si cukry. Na to, že ide o nudné, statické organizmy, ktoré vo svojom živote nemajú veľmi čo robiť, sa vlastne vyvinuli do pôsobivých foriem a rozmanitosti. Najskôr si tak nejako zorganizovali tkanivá (hups, plôtiky, totiž, pletivá...), potom si rozvinuli rozličné orgány a napokon sa rozhodli niečo urobiť zo svojim rozmnožovaním. V čase, keď po zemi behali dinosaury, sa stalo niečo, čo zďaleka prevyšovalo dôležitosť nejakých blbých jašteríc, ktoré nakoniec aj tak vymreli: rastliny si vyvinuli kvety. Áno, vážení, tie rastliny, na ktorých sa pásli stegosaury, žiadne nemali. Ešte predtým uzavreli svoje oplodnené vajíčka do malých tubičiek plných živín, posielajúc ich na cestu životom obnažené v šiškách... Ale to je, samozrejme, štandardný školský drill, po ktorý ste si neprišli. Po čo ste si prišli sú päťdesiatmetrové byliny, ktoré pokrývali zemský povrch v čase, keď mala atmosféra omnoho viac kyslíka než dnes a keď sa po svete premávali trojmetrové stonožky a pavúky veľké ako ľudská hlava. A prvé plazy.

   Lepidodendrony a ich príbuzní rástli v karbóne, čo je, ako som už spomínala, celkom cool obdobie. Na suchej zemi sa utešene vyvíjali rastliny a nebolo na nej zase toľko živočíchov, čo viedlo k „premnoženiu“ kyslíka v atmosfére. Článkonožce, totiž hmyz a pavúky, ktoré ho pre život potrebujú relatívne viac ako stavovce, sa zaradovali, vediac, že viac kyslíka znamená, že môžu povyrásť, a príležitosť naozaj, ehm, využili. Výsledkom boli husté, vlhké pralesy plné spomínaných trojmetrových stonožiek, ktorými raz za čas prebehla nejaká tá protojašterica. Takisto sa tam dali nájsť obojžielníky, z ktorých niektoré vyrástli do naozaj pôsobivých rozmerov a hlavne tie dravé by ste asi stretnúť nechceli. Tak ako pavúky vyrástli aj paprade, avšak pritom si väčšina z nich akosi pozabudla vyvinúť drevnatú stonku, takže nakoniec ste tu mali päťdesiatmetrovú opachu, ktorá vyzerala ako kríženec medzi stromom a zelerom. Nemali žiadne konáre, okrem pár papraďovitých vetiev úplne na vrchu, a mladé semenáčiky nemali ani tie. V dôsledku toho bol ich porast lepšie presvetlený a teda aj hustejší, nakoľko sa v ňom ujalo viac semenáčikov. Niektoré ich príbuzné si našťastie na taký dôležitý detail ako spevnenie svojej stonky spomenuli, a tak sa nám tu objavili takzvané prvosemenné, čo je dosť divný názov majúci hádam nejakú výlučne historickú príčinu, pretože semená bolo asi to jediné, čo im do dnešných stromov chýbalo. Obe skupiny boli po zmene klímy, keď sa trochu ochladilo, ubudlo vlkosti a kyslíka (čo bol našťastie koniec trojmetrových stonožiek a ich príbuzných), vytlačené ihličnanmi, na ktorých sa neskôr pásli práve dinosaury.

10. Prečo je Solanum môj najobľúbenejší rod rastliny.Každý, kto vie niečo o rastlinách, nemôže nemilovať čeľaď ľuľkovité. Seriózne. Jedným z charakteristických znakov tejto čeľade je obsah alkaloidov, látok, ktoré v závislosti na druhu a dávkovaní môžu pôsobiť ako drogy, jedy či lieky, v každom prípade však ovplyvňujú nervovú sústavu. Pre lepšiu predstavu, patria medzi ne také lahôdky ako solanín (dôvod, pre ktorý nesmiete jesť zelené zemiaky), nikotín, kokaín, chinín alebo kofeín. A rod Solanum je z nich najlepší.
   Tento rod je obrovský a patria sem skoro všetky dôležité ľuľkovité. Je teda takou „špinavejšou“ verziou rodu Prunus. Okrem jedovatého ľuľka sladkohorkého (ktorý si väčšina ľudí predstaví, keď sa povie ľuľok) sem patrí rajčina (vlastne je to rajčiak, ale my sa tu na spisovnú slovenčinu nehráme), zemiak a baklažán. Inak k tejto veci nemám čo povedať, ide len o vyjadrenie osobných preferencií, chápete. Vy sami sa môžete rozhodnúť že Prunus je lepší, takisto ako si môžete povedať, že Všetko alebo nič je dobrá kniha. V oboch prípadoch budete za dámičku a okrem toho za blbca, v tom prvom prinajmenšom medzi botanikmi. Lebo uznajte, máte na výber medzi x rodmi exotických a jedovatých rastlín a vy si vyberiete ten, do ktorého patria slivky a hrušky. Laaame.

Zdroje:
Súkromný život molekúl, napísal Peter Szolcsányi (zoženiete v každom dobrom kníkupectve)
Dinosaury v kope sena, zbierka esejí Stephena Jaya Goulda (tiež sa dá niekde zohnať)

Kniha všeobecnej nevedomosti, napísali John Lloyd a John Mitchinson
Učebnice biológie pre stredné školy
Doplnkový materiál k maturite (všetky tie zhrnutia typu Maturujeme z biológie)
A, ako inak, všemocná teta Wikipédia