Pašije po apokalypse (1/4)

Smrtná nedeľa

Roku pána 1946 sa v Rozhanovciach vynášala celkom iná Morena než doposiaľ.

Renáta Kutáčka tentoraz s dievčatami nešla. Na takéto podľa vlastnej mienky detské hry nemala čas a bola si istá, že existuje aj lepší spôsob, ako sa zbaviť všetkých nočných môr z posledných rokov než ich symbolicky navliecť na bábu a hodiť do potoka. Pravda, ešte šesť rokov dozadu, keď všetkým tým nezmyslom, ktoré hlásili noviny, verila, si myslela, že tento rituál (hoci naňho už bola vlastne stará) dokáže vykričať do sveta, akí sú oni Slovania a ako si ctia staré zvyky. Teraz, keď už vedela, čo novinové správy vlastne tvrdili, mala chuť zrevať „do čerta so starými zvykmi!“ a Morenu z toho potoka zachrániť. Nechcela ale miestnym dievčatám, často pochovávajúcim traumu zo všetkých tých zverstiev, ktoré sa hlavne v posledných mesiacoch vojny udiali, vziať jediný obrad, ktorý im to symbolicky umožní. Zapálila si cigaretu. Pre každého znamená horiaca handrová bába niečo iné.

A keď už je reč o handrových panákoch, čo so Židmi?

Áno, boli tu tie časy, Renáta sa to nesnažila poprieť. Verila ale len tomu, čo všetci – títo ľudia sú od prírody zlí, ožobračujú slovenský národ a sú hybnou silou svetového kapitalizmu. Vedela vtedy vlastne, čo je na svetovom kapitalizme zlé? Iste, im samotným sa nedarilo, zvlášť nie počas krízy, ale nejako prežívali, a napokon sa to začínalo zlepšovať. Alebo možno by nebolo od veci skúsiť komunizmus – všetko je lepšie než to, čo tu nastolil Tiso. O nejakých Židoch tu počula, vzhľadom na to, že pred vojnou boli vo vedľajšom chotári veľkými pánmi Ackermanovci, ale s nimi sa stretávala len občas, keď s nimi brat prejednával obchodné záležitosti. Spomínala si, ako veľmi túžil po tom, aby mohol odkúpiť ich statky, no oni sa nechceli vzdať ani len akra pôdy, a tak sa musel uspokojiť s tým, že s nimi len obchodoval. Potom prišla vojna, arizácia a jej brat, verný prívrženec režimu, samozrejme dostal pozemky tej nešťastnej rodiny. Renáta bola na konci vojny donútená pracovať v muničnej továrni v Porúrí, a tak nebola doma, keď jej brat zomrel a zanechal jej majetok, ktorý získal takým nekalým spôsobom.

Obracala v rukách ten list a rozmýšľala, ako odpovedať. Po vojne jej nezostalo nič okrem rodinnej pôdy, ona a brat boli poslednými členmi starej rodiny a ona si teraz musela vystačiť sama. Tie pozemky potrebovala. Ale Václav Ackermann zjavne tiež.

Vážená slečna Kutáčová

Píšem vám ako právny poradca mladého pána V. Ackermanna, toho času osemnásťročného, a teda podľa slovenských zákonov plnoletého a legálne schopného prevziať svoje dedičstvo. Ako iste viete, pán Ackermann je synom Kristiána a Rebeky Ackremannovcov, ktorí boli za života legálnymi vlastníkmi parciel E1926 a E1911, susediacimi s pozemkami, ktoré ste, ako som bol informovaný, zdedili po svojom bratovi a ste teda ich legálnou vlastníčkou. Nebyť nedávnych nešťastných udalostí, bol by si pán Ackermann prevzal svoje dedičstvo po rodičoch okamžite po ich skone, avšak ako ste si iste vedomá, doba ani okolnosti to neumožňovali. Vtedajšia fašistická vláda vydala príkaz skonfiškovať majetok osobám židovskej národnosti a vyznania, medzi ktorých pán Václav a jeho rodina patrili, a odovzdať ich kolaborantom režimu takzvaného správneho rasového pôvodu, pričom majetky Ackermannovcov dostal váš starší brat Ladislav. Ako mi bolo povedané, po jeho skone ste ich prevzali vy, avšak vzhľadom na nečestný a teraz už i nezákonný spôsob, ktorým sa k nim dostal Ladislav Kutáč, si dovoľujeme spochybniť vaše nároky na spomínané nehnuteľnosti. Chystáme sa s mladým pánom Ackermannom počas veľkonočného týždňa prísť za vami a dohodnúť sa na ich vrátení, prípadne znovuzakúpení, pretože sme si vedomí toho, že by ste rovnako ako my bola radšej, ak by sa tento spor vyriešil prostredníctvom mimosúdneho vyrovnania.

Som rodným bratrancom otca pána Ackermanna a ako jeho príbuzný som cítil povinnosť sa oňho postarať počas uplynulých siedmich rokov, kedy musel hľadať azyl v USA, nakoľko v krajine, ktorú považuje za svoju rodnú, už nebol vítaný a bol ohrozený dokonca jeho život. Václava aj s mladšou sestrou Sylviou, toho času študentkou strednej školy, som sa ujal na želanie ich rodičov, ktorých obavy sa neskôr ukázali ako opodstatnené. Možno ste o tom už počuli, možno nie, ale Kristián a Rebeka Ackermannovci spolu so synovcom Jozefom a rodinou Rebekinho brata Štefana, ktorí s nimi bývali na statku a obhospodarovali spomínanú pôdu s nimi, zahynuli všetci v koncentračnom tábore, kam boli počas vojny prevezení. Môj klient a synovec je teda posledným pozostalým svojej rodiny, s výnimkou neplnoletej sestry, a má pocit, že vrátenie sa do krajiny, ktorú stále považuje za svoju vlasť, by bolo čiastočnou kompenzáciou za túto hroznú stratu. Hoci má možnosť ostať v USA a pokračovať v štúdiu, radšej by sa vrátil na rodnú hrudu a obhospodaroval pozemky, ktoré mu, ako sme spomínali, podľa práva patria. Veríme, že ako žena milujúca svoju obec a poznajúca bolesť zo straty rodinných príslušníkov pochopíte, prečo je pre pána Ackermanna také dôležité sa vrátiť a dostať svoj majetok nazad. Takisto si dovoľujem pripomenúť, že v nijakom prípade nemáme v úmysle siahať na pôdu, ktorú vaša rodina vlastnila pred vojnou, snažíme sa len vrátiť vlastnícke práva do pôvodného stavu, to jest pred tým, než bol pán Ackermann okradnutý podobným spôsobom, ako ostatní príslušníci židovského národa vo vojnovom slovenskom štáte. Ešte raz vás žiadame o pochopenie situácie žiadajúceho a dúfame, že po tom, čo do Rozhanoviec prídeme, dôjdeme k pre obe strany prijateľnej dohode. S pozdravom

Bejamin Galecki, JUDr.

O Galeckom a jeho famílií počula len zbežne – vraj odišiel aj s rodinou do Ameriky a tam si založil v New Yorku nejaký obchod s textilom alebo čím. Nedarilo sa im zle, dokonca zjavne tak dobre, že jeden z ich synov získal titul z práv. Potiaľto dobre, ale prečo pán právny zástupca vôbec trvá na tom, aby jeho synovec získal svoj majetok späť? Hádam ho teraz, keď už je po všetkom, nehodlá živiť...
Bože, toho chlapca vídavala u nich v dedine, a aj keď sa našli ľudia, ktorí ho mali celkom radi, pretože bol vždy slušný a liezol do zadku starším spoluobčanom, väčšina deciek ho považovala za šplhúňa a dospelákov za obyčajné roztrasené rozmaznanča. Čo z neho vyrástlo netušila, ale vôbec ju to nezaujímalo. Práve vynášali Morenu, a Renáta chcela, aby s ňou skončili v potoku aj všetky spomienky na Ackermannovcov... A všetkých ostatných. Všetko ostatné.

----------------------------------------------------

Kvetná nedeľa

Keď sa prvý raz zastavili v miestnej krčme, vzbudili poriadny rozruch. Staršiemu z nich ťahalo na štyridsiatku, bol tlstý a oblečený vo fajnových šatách. Mladší z nich bol pomenší, chudý a veľmi mladý, skoro ešte chlapec. Obaja mali husté kučeravé hnedé vlasy a bledé, nepekné tváre, a predsa sa ku každému z nich miestni správali celkom inak. Mladý vedel po slovensky vynikajúco a niekoľko mladých z dediny tvrdilo, že sa s ním kamarátili, kým slovenčina toho staršieho bola lámaná, nemotorná a navyše ho tu nikto nikdy nevidel. Na druhej strane bol bohatý, aspoň na miestne pomery. Ubytovali sa vo vojenskom stane na pozemkoch Kutáčovcov, o ktorých vyhlasovali, že pred vojnou patrili rodine toho fagana. Keď sa rozchýrilo, že sú Židia, Rozhanovčania sa k nim začali správať trochu podozrievavejšie, no aj napriek tomu ich nehodlali z dediny vyhodiť. A ich spor s Kutáčkou? Pánboh s nimi, veď Laco bol aj tak obyčajný kolaborant a prísť o tú prekliatu zem by si zaslúžil. Pravda, jeho sestra bola dobrá žena, ale veď to je napokon jej vec, hádam sa len nejako dohodnú.

Vašek zaklopal na dvere domu Renáty Kutáčovej o pol tretej poobede. Domáca pani bola ryšavá ženská s veľkým nosom (tie vlasy boli pre Kutáčovcov typické), ale inak mladá a pekná. Mala na sebe bielu blúzu a čiernu sukňu, ktoré jej veľmi pristali. Vašek, obyčajne smutný a na svoj vek priveľmi vážny mladík, sa zrazu začal nervózne potiť a nešťastne si pomyslel na svoje posledné pokusy rozprávať sa s peknou dievčinou. Pravda, to vtedy nebolo čisto obchodné stretnutie a teraz by si mal udržať aspoň zdanie serióznosti, ale aj tak. Ako si týmto ešte raz pripomenul, nebyť strýka Bena, nebol by sa nikdy odhodlal na nič z toho.

„Dobrý deň prajem, som tu správne u Renáty Kutáčovej?“
„Áno. Smiem sa spýtať, čo potrebujete?“
„Volám sa Václav Ackermann, ak dovolíte, dostali ste môj list?“
„Myslíte list Benjamína Galeckého?“

„Benjamina Galeckiho.“ opravil ju Vašek nervózne. Nemohol si pomôcť, po siedmych rokoch v USA sa mu miestna výslovnosť mena jeho strýka zdala smiešna a trochu vidlácka. „Toto je, nuž, pán Galecki.“ Vrhol na strýka veľavýznamný pohľad, a on podal slečne Kutáčovej ruku.

„Dobrý den, to ja som písal vam ten list.“ Jeho prízvuk a mizerná slovenčina prezrádzali, že nebol jediným autorom príslušnej korešpondencie.

„Viete, robil som na ňom korektúry, avšak strýko napísal pôvodnú verziu.“ vysvetľoval Vašek.

„Vy si teda robíte nároky na moju pôdu?“ zdvihla Renáta obočie.

„Nie je vaša.“ povedal Vašek rýchlo.

„Podľa zákona bol jej confiscation zločinom fašistov a teda belongs to Václav. Som právnik, miss. Poznám práva vojnových obetí.“

„Nesnažte sa ma obalamutiť, žiaden zákon, ktorý by nariaďoval vrátenie majetku obetiam arizácie, nebol vydaný a ja mám teda plné právo pozemky užívať podľa svojho uváženia.“ odsekla Renáta ostro.

Vašek si oblizol pery. „O zákon vlastne nejde, slečna. Vy viete, že fašisti zabrali našu pôdu neprávom a...“

Renáta im jednoducho zabuchla dvere pred nosom.

Než sa spamätali, podišla k dverám Renátinho domu skupinka deciek s vetvičkami vŕby ozdobenými mašľou a zjavne sa chystajúcimi vinšovať. Jedno dievčatko zaťahalo strýka Bena za nohavicu a tenkým hláskom sa ho spýtalo. „Pane, dovolíte nám prosím zaklopať na tie dvere?“

Vašek ho odtiahol preč. Chcel deti pozorovať pri udržiavaní starých zvykov a pripomenúť si nimi detstvo.
Sedí kura v koši, o vajíčko prosí, dajte nám jedno, lebo dve, šak vám to málo ubudne. A keď nám nedáte, budeme vám steny drať a obloky vybíjať, nebudú vám deti spať.

Renáta sa usmiala a rozdala deckám maľované vajíčka. Vzápätí uvidela, že Vašek ešte neodišiel. On bol však zjavne zamestnaný pozorovaním deciek a ju z toho či onoho dôvodu ignoroval, hoci ho na ňu upozorňoval už i strýko Ben. To ju hlboko urazilo.
Jedno obzvlášť čarovné dievčatko, roztomilá blondínečka s bucľatými líčkami a dlhými vláskami ukázala na tých dvoch. „Pozrite sa, Židáci!“

Decká okamžite začali jačať, úplne zmätené z toho, že ešte pred rokom by títo ľudia boli nepriatelia štátu a odpadom spoločnosti, ako im rodičia niektorých z nich pripomínali. Jeden šarvanec sa do nich pustil s paličkou, ale Vašek mu zadržal ruku. „Prestaňte, lebo to poviem vašim rodičom!“

„Moja mama bude len rada! Nechceme tu žiadnych špinavých židákov!“ zapišťala tá malá.

Renáta jej strelila facku. „Správaj si slušne!“

„Poviem to mame!“

„Rob si čo chceš, takto nesmieš rozprávať o dospelých ľuďoch!“

Malá sa rozbehla preč a ostatní šli za ňou.

Vašek sa pozrel na Renátu a smutne skonštatoval. „Myslel som si, že sme tu vítaní.“

Ona sa mu chladne pozrela do očí. „Očividne si sa mýlil.“ A zabuchla dvere.

„Čo tá malá povedala?“ spýtal sa strýko Ben.

„To nechceš vedieť. Napokon, ešte pred rokom tu boli viac-menej všetci fašisti.“

„Podľa mňa zovšeobecňuješ. A decká niekedy bývajú naozaj hlúpe, je možné, že povedali niečo, čo počuli doma v bohvieakom kontexte...“

Vašek sa trpko usmial. „Myslíš, že neviem, ako to je? A ako to vždy bolo? Poďme, tu pre nás niet miesta.“

„Chceš sa teraz vzdať?! Práve sme začali! Poženieme tú ženskú na súd... A možno sa s ňou bude dať ešte dohodnúť. Asi sme to vzali zo zlého konca. Mali sme si na začiatok klásť menšie požiadavky.“

„Nie, ona nás druhý raz neprijme...“

„Prečo si to myslíš? Nezdá sa, že by mala predsudky, a nemôže predsa tvrdiť, že na konfiškáciu vášho majetku mal ten zločinecký režim právo.“

„To neznamená, že sa tých pozemkov vzdá. Napokon, ide tu o veľké peniaze.“

„Myslíš si, že nie je dosť čestná na to, aby uprednostnila spravodlivosť pred vlastným prospechom?“

„Nuž, všetci musíme žiť...“

„A ona snáď zo svojich pôvodných majetkov nevyžije?“

„Bohvie, nemám ani poňatia, ako je na tom. S touto rodinou sme sa veľmi nepoznali.“

„Potom by si sa s ňou mal porozprávať, trochu vyjednávať, a predovšetkým zistiť jej finančnú situáciu. Prejav súcit a otvorenú myseľ, hádam sa ti potom podarí získať čo chceš.“

„Súcit?! Ó, Pane, títo ľudia...“ Vašek smrkol a do očí mu vyhŕkli oči. „Kto z nich už len prejavil súcit mojim rodičom?!“

„Ja viem, že ťa to veľmi bolí, ale ak budeš slečnu Kutáčovú z niečoho obžalúvať, nikam to s ňou nedotiahneš.“

„Z ničoho ju neviním, ale zvyšok dediny ma poriadne sklamal. Ona... Nuž, bol som hlupák, keď som si snáď predstavoval, že dodhodnúť sa s ňou bude jednoduché.“

„Presne! A preto to, milý synu, nesmieš vzdať!“ Ben Galecki objal Vaška okolo pliec a odviedol ho k ich stanu. Zajtrajšok snáď bude krajší deň.