Alexandru prebudili až slnečné lúče. Mala čudné sny. Zvyčajne sa jej snívalo o jej sestrách, bratovi, rodičoch... O kamarátkach a jej frajerovi, ktorého jej všetky dievčatá z dediny závideli, lebo bol pekný a bohatý. Jeho otec bol obchodník, tak preto. Neskôr jej ho prebrala Anča od Samojivovcov, dúra jedna. Plakal a zúrila - ach, keby len vedela, že raz sa jej stane toto... Anča Samojivová, Dana Klještiková, a každá jedna z tých hlúpych žien z dediny by jej závideli, keby vedeli, s akým mužom to spala. Hoci ťažko povedať, či by sa kvôli tomu dali zajať a nechali si vyvraždiť rodinu. Asi nie.
Süleymana už videla párkrát predtým, no on si ju ani nevšimol. Stalo sa to, keď bol na návšteve u svojej mamy. Stará Hafsa Alexandru vyslovene zbožňovala. Pre jej úprimnú, priateľskú povahu a schopnosť vychádzať so všetkými z nej spravila jednu zo svojich dvorných dám. Robila jej predčítateľku, keď jej prišli listy z domova, lebo Hafsiny rodičia, krymský chán a jeho manželka, je často písali a Hafísa už dobre nevidela. A to pritom nebola ani taká stará.
V každom prípade mala Alexandru veľmi rada, volala ju Sášenka, a zo samej lásky ju podstrčila svojmu synovi, nakoľko vedela, že ako konkubína, hoci aj jednonocka, by sa mala oveľa lepšie než len ako služobná valide sultany. Aspoň tak jej to vysvetľovala,v skutočnosti Alexandra vedela, že je len ďalšou zo žien, ktorými sa Hafísa pokúšala nahradiť dovtedajšiu sultánovu obľúbenkyňu Mahidevran, matku jej momentálne najstaršieho vnuka Mustafu. Zatiaľ bezúspešne. Lenže zatiaľ synovi neposlala Alexandru.
Obrátila sa na bok a usmiala sa na muža vedľa nej. Süleyman bol prekvapujúco pekný. Mal sotva tridsať, hnedé oči, tmavú pleť od neustáleho pobiehania pod holým nebom, hnedé vlasy a pod veľkým nosom mohutné fúzy. Báli sa ho kniežatá, rešpektovali ho králi a cisári a sám pápež z neho chytal panickú hrôzu. A teraz ležal tu, vedľa nej, zmožený po vytrvalom ľúbostnom zápase, v ktorom sa vzdala bez boja. Rozhodla sa využiť všetky svoje triky a objala jeho svalnaté (no... aspoň to pokiaľ Alexandra vedela posúdiť) paže a pobozkala ho na ne. Bol to risk, ale vyplatil sa. Najprv sa zobudil a prudko sa otočil s prekvapením v očiach. "A...Alexandra?" zachrčal unavene.
V očiach sa jej zjavili slzy dojatia. Ju samú prekvapilo, ako dobre jej plán vychádzal. "Nie, pane. Len vaša pokorná služobnica Sášenka." zašepkala.
Vypleštil hnedé oči, ešte napoly zalepené spánkom. "Sa.. Saşenka?" usmial sa. "Tak chceš, aby som ťa volal?"
Uprela naňho svoje krásne zelené oči. "Ak s tým, samozrejme, budete súhlasiť..."
Bol šokovaný. Prekvapený. Zaskočený. Iste, bolo od nej veľmi drzé, ako sa k nemu blížila. Ako ho bozkávala, dotýkala sa ho... Ale na vlastné prekvapenie to bola tá najpríjemnejšia vec, akú kedy zažil. Jeho matka ho naozaj úprimne neobjala už odkedy bol chlapcom. A teraz, keď sa z neho stane sultán, už ho asi prestane volať aj materinsky nežnými menami, aké mala vo zvyku používať. Sestry ho už dlhé roky ignorovali, s Mahidevran si už prestávali rozumieť... Večne sa do niečoho starala a pokúšala sa mu radiť. Darmo by jej vysvetľoval, že to tak nemá byť a že on to tak neurobí... Často sa hádali kvôli Mustafovi a jeho výchove.
A teraz k nemu prišla krásna otrokyňa, bezprostrednejšia a drzejšia, ale aj nežnejšia než iné a ponúkala mu svoje bozky a objatia. Svoje srdce, svoj život. Nevedel, čo tá malá cíti, a zaskočilo ho, že sa tým vôbec zaoberá. Bola to predsa len akási otrokyňa...
Pohladil ju po ryšavých vlasoch. "Sašenka..."
Veselo sa na neho usmiala. "Ach, pane..."
Ani nevedel, ako to z neho vyhŕklo. "Volám sa Süleyman. A... Odkáž vašej predstavenej alebo koho to tam máte, že ťa tu chcem aj zajtra, dobre?"
Veselo sa zasmiala. "No teda... Ale asi by som už mala ísť do háremu. Čo poviete, mohla by som..."
Stratil reč. Potom si pretrel oči. "Nevieš, koľko je hodín?"
Vtedy do miestnosti vcupitalo niekoľko sluhov - eunuchov. Süleyman sa zamračil. Boli všade, pobiehali okolo sem a tam ako mravce a otravovali vzduch. Občas mu liezli na nervy. najmä vtedy, keď mu pomáhali s vecami, ktoré by zvládol aj sám. Ale nesťažoval sa, tak akosi to patrilo k sultanátu.
Rozhodla sa zaútočiť. "Môžem zostať na raňajky? Len na chvíľočku, potom vás už nebudem obťažovať... Chcela by som sa s vami ešte porozprávať. Ak, samozrejme, nemáte chuť, môžem sa vrátiť do háremu..."
Bol prekvapený touto jej žiadosťou. "Nie, ostaň. Myslím, že aj ja sa mám o čom porozprávať s tebou."
Alexandra sa vybrala späť do háremu a cestou si popiskovala. So sultánom sa veľmi dobre bavili, teda hlavne on sa veľmi dobre bavil. Alexandra bola so sebou veľmi spokojná. Mala pocit, že odviedla veľmi dobrú prácu. A nebolo to ani veľmi také ťažké - Süleyman sa veľmi podobal svojej matke tak v štýle reči, ako aj v záľúbách a záujmoch. A to všetko predsa Alexandra u jeho matky veľmi dobre poznala.
V duchu si, tak ako každé ráno, plánovala deň. Hoci už bola konkubínou, sultánovi ešte neporodila dieťa, a tak jej veľmi ľahko mohli nájsť manžela, ak sa znepáči sultánovi alebo jeho mame. Kým sa nestane matkou princa alebo princeznej (samozrejme, princ by bol lepší), bude len obyčajnou členkou háremu. Nebude mať slúžky ani vlastnú izbu, ale bude bývať s ďalšou jednonockou v jednej z izieb háremu. Ale na začiatok to nebolo zlé.Pravda, neskôr to už bude iné. Neskôr...
Ako kázali zvyky, mala prísť za valide sultan, ktorá jej pridelí miesto v izbách pre konkubíny. Ostane aj naďalej v jej službách. No čo, stále lepšie ako zmývať podlahy ako desiatky iných nešťastníc, ktoré v háreme bývali tiež. Byť dvornou dámou bola veľká pocta a väčšina z tých, čo nosili ten najnižší titul, çirak, upratovačka, by za takú príležitosť zapredali aj vlastnú matku. Keby teda aspoň vedeli, čo s ňou je.
Alexandra prišla k dverám izby patriacej valide sultane. Jej dverníčka, Safiye, sa na ňu uškrnula. Alexandra jej úškrn opätovala. "Dobré ráno, sestrička."
Safiye sa zasmiala. "Dobré ako dobré. Lepšie než ty iste nie!"
Alexandra sa zasmiala tiež. "Ach, ty stará vtipkárka! Ale vážne, odkiaľ si sa o tom dopočula?"
Safiye vypleštila oči. "To nemyslíš vážne! Celý hárem hovorí len o tom! Stará Gülnihal síce mlčala ako hrob, ale tie ostatné, čo ťa obliekali, nehovorili o ničom inom!"
Alexandra vypleštila oči. "A to boli ktoré?"
Safiye sa aj naďalej uškŕňala. "Izabela, samozrejme, Líza, a staršia Mükrime."
Alexandra pokrčila nosom. "To sa na ne podobá. Tak pustíš ma dnu?"
Safiye sa posmešne poklonila. "Áno, pani moja."
Alexandra sa zasmiala. Keby bola Safiye aspoň trochu krajšia, poslali by za sultánom ju a nie Alexandru. Jej zmysel pre humor by musel očariť každého muža, a sultán vyzeral, že so ženským šarmom nemá veľké skúsenosti. Zrejme sa s každou, ktorú mu poslali, len vyspal, a ani len s ňou nehovoril. Alexandra sa uškrnula. U nej to bolo naopak: ona sa rozprávala takmer so všetkými chlapcami z dediny, ale až do včerajšieho večera bola panna.
Podišla pred novú valide sultanu. Ayşe Hafse slúžila asi rok, odkedy ju predali do Süleymanovho háremu v Manise. Rozumelo sa samo sebou, že Hafsa odcestovala do Topkapi aj s celým dvorom, zahŕňajúcim dvoch eunuchov a desať otrokýň. Tí sa teraz pridali k osadenstvu tohto háremu.
Ayşe Hafsa mala len sedemnásť, keď sa jej narodil syn, a tak nečudo, že teraz bola ešte mladá a pekná. No... Viac menej. Hnedé oči s nejasným, krátkozrakým pohľadom jej žiarili zo peknej, len štyridsaťročnej tváre a sotva zvráskavenú pleť jej krčil milý úsmev, vďaka čomu však vyzerala krajšie. "Á, Sáša! Aké milé prekvapenie... Poď sem, nech si ťa lepšie prezriem... Páni moji, včerajšia noc musela byť veľmi pekná, veď len tak žiariš!"
Vedľa nej sedeli dve slúžky, černoška a starena, a jej mladučká dcéra. Hadice, Alexandrina akože kamarátka, bola podľa všetkých definícií tohto slova pekná. Na plecia jej padali zlatisté vlasy, tmavoplavé ako zrelá slama, a z roztomilej tváre jej žiarili modré oči. Hoci nemala práve najsúmernejšie črty, jej nos, väčší, než sa pokladá za pekné, si človek ani nevšimol, keď otvorila ústa. Človek si totiž uvedomil, že má aj horšie chyby. Aj teraz ju poctila svojou prízemnou inteligenciou. "Tak ako, dievča, aký bol môj brat? Podľa toho, čo som počúvala doteraz, asi to nebola nijaká sláva, čo?"
Černoška a Hafisa ju tak ako vždy, keď otvorila svoju "nevymáchanú hubu", poctili zničujúcimi pohľadmi. A ona si ich ako obvykle nevšímala. Alexandra ju odbila pár slovami. "Ak dovolíte, princezná, súkromne sa porozprávame neskôr, keď tu nebude toľko nespokojných uší... Ale myslím, že ste sa ma na niečo pýtali, pani moja. Alebo som vaše slová pochopila zle?"
Hafísa s úsmevom pokrútila hlavou. "Nie, milá moja, nepochopila, pýtala som sa ťa, aká bola včerajšia noc, teda rada by som vedela tvoj názor, než sa na to spýtam svojho syna."
Hadice ju prebodla skúmavým pohľadom, v ktorom sa dokonca objavil náznak inteligencie. Hadice a inteligencia? Nemožné, nepravdepodobné...
Alexandra so širokým úsmevom odvetila: "Myslím, že váš syn bol veľmi spokojný, aspoň pokiaľ to dokážem posúdiť. Ale inak sa budete musieť spýtať jeho. Ale ak nič iné, tak sme sa dobre porozprávali."
Hadice zdvihla obočie. "Rozprávali?"
Alexandra sa poklonila. "Samozrejme, pani moja. Teda, nie že by sa nestalo nič iné, práve že áno a sultán bol veľmi spokojný... Takže bol predtým a potom povoľnejší pre to, aby sme sa porozprávali."
Ayşe Hafsa sa zamračila. "To nebola tvoja úloha, obťažovať sultána hlúpymi rečami."
Alexandra s úsmevom pokrútila hlavou. "Nie, pani moja, práve naopak, snažila som sa ho zabaviť... Zrejme sa s ním zatiaľ málokto rozprával naozaj dôverne. Myslím, že jeho duši som veľmi pomohla."
Hadice prižmúrila oči. "Ale nemáš sa starať o jeho dušu, dievča. Si len otrokyňa, nemáš právo..."
Ayşe Hafsa ostro zdvihla ruku. "Ticho!" vyštekla na dcéru. "Ty sa k tomu, nevyjadruj, dobre?! Ak s ňou môj syn nebol spokojný, alebo ak sa k nemu priblížila príliš blízko, tak je to len problém ich, mňa a našich najbližších."
Hadice protestovala. "Ale, mama... Som predsa princezná!"
Hafsa jej rozhodne odvetila: "To si, ale podľa mňa máš aj tak vážnejšie starosti než posteľ svojho brata. Chápem tvoj záujem, nakoľko sa zrejme nudíš, a nemusíš sa obávať, v najbližšom čase ti určite nájdem zamestnanie. Na tvojom mieste by som ale bola ticho, keď sa o týchto veciach rozprávame, lebo vieš, ako neznášam zbytočné a hlúpe reči, ktorých v tomto prípade budeš mať dostatok."
Hadice len zarazene mlčala. Hafsa sa obrátila na Alexandru. "A čo sa týka teba, moja milá... Hoci prirodzene nie som nadšená z toho, že si sa s mojim synom rozprávala, predsa len máš pravdu, v poslednom čase sa s nikým nerozprával naozaj dôverne, a hoci by sa s ním nemala tak rozprávať kdejaká otrokyňa, ak je to aj jeho vôľa a zapáčiš sa mu, nebudem proti."
Alexandra vystrúhala pukerlík. "Samozrejme, pani moja. Som rada, že nemáte nič proti, pretože sultán mi povedal, aby som vám a pani Gülnihal oznámila, že ma chce aj dnes večer alebo neskôr."
Hadice sa usmiala širokým, veselým úsmevom. "Ale, ale... Zrejme sa budeme mať o čom rozprávať pri raňajkách."
Alexandra proste neodolala, a aj tak by jej to musela povedať. Znova vystrúhala pukerlík a vyhlásila: "Princezná moja, neberte to ako moju neposlušnosť, ale musím, žiaľ odmietnuť, nakoľko som už jedla. Raňajkovala som u sultána."
Starenke spadlo vyšívanie. Černoške a valide sultane zasa sánky. Hadice sa rozosmiala. "Tak raňajky, čo?! Páni moji, Sáša, ty sa nezdáš!"
Ayşe Hafsa sa zamračila a zagánila na dcéru. "Ty buď ticho. A čo sa týka teba..." obrátila sa na Alexandru. "Kto ti dovolil raňajkovať so sultánom?!"
Alexandra sa zatvárila celkom nevinne. "Ale, vznešená pani, predsa sám sultán! Myslíte si snáď, že by som s ním raňajkovala bez jeho povolenia?!"
Ayşe sa na ňu nedôverčivo zadívala. "Mno... Zdá sa, že o tebe ešte budeme počuť. Dobre teda, porozprávam sa so svojim synom, a ak mi potvrdí, čo si mi tu hovorila, tak s tebou nemám byť prečo nespokojná a pošlem ťa za ním aj dnes. Ak si však urobila niečo zlé, potrestám ťa podľa práva. Môžeš ísť, Gülnihal ťa zavedie do svojej izby." Kývla na černošku a tá vstala a chcela ju odviesť. Vtedy Hadice zakričala: "Počkajte!" Keď sa všetci zadívali na ňu, vyhlásila: "Ak dovolíte, mama, ešte sa s Alexandrou porozprávam u seba v izbe."
Proti výslovnému želaniu princeznej sa nikto neopovážil nič namietať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára