Mahidevran zadychčane vbehla do detskej izby, ktorú
opustila ako prvá tak skoro nadránom. Rýchlo sa uzimená šupla pod perinu
v nádeji, že si ju nikto nevšimol. Preto sa vydesila, keď počula tichý
hlas z vedľajšej postele. „Mahi? Ty si odišla z izby?“
Mahidevran rýchlo otočila hlavu. Jej najhoršie obavy sa
bohužiaľ potvrdili: bola to Safyie. Jej sa nemohla vyhovárať, preto povedala:
„Áno, a čo ťa do toho?“
Safyie odula peru. „Že čo?! Som tvoja staršia sestra,
musím ťa chrániť. Vieš, ako som sa bála, keď som sa zobudila a nevidela
som ťa pri sebe?!“
Mahidevran to prekvapilo: „Kedy si sa zobudila?“
„O siedmej, a nepýtaj sa prečo.“
Mahidevran zhíkla. „Čože?! Ty si sa zobudila tak skoro?!“
„Psst, tichšie!“ tíšila ju sestra. „Nikto to nesmie
počuť! A nepoviem ti prečo.“
Mahidevran sa šeptom spýtala: „A aspoň ja jediná môžem
vedieť, prečo?“
Safiye prižmúrila oči. „To záleží od toho, či mi
dôveruješ na toľko, že mi povieš, prečo si bola vonku.“
Mahidevran sa začudovala: „Ako vieš...?“
„Lebo nikam inam sa teraz neoplatí ísť.“ povedala Safyie
logicky. „Ak mi to povieš, a sľúbiš mi, nie, odprisaháš mi na Korán, že to
nikomu nepovieš, ani keby ťa mučili, jasné?!“
Malá vypleštila oči a horlivo prikyvovala. „Áno,
madame! Moja mlčanlivosť je zaručená! Tak povieš mi to? Ale nepovedz ani ty, čo
ti prezradím ja!“
Safyie prikývla. „Prisahám na to, že slnko je hviezda vo
vesmíre a na to, že sa ten vesmír raz skončí, ale ríša Všemohúceho pretrvá
naveky, že moje ústa neprezradia tajomstvo mojej sestry! Tak, a prečo si to
šla von?“
„Lebo som šla špehovať enderunovcov.“ povedala Mahidevran
prirodzene.
Safiye zažila nepríjemné prekvapenie. „Už zase?! Mahi!
Spamätaj sa! Načo ti to bude?! Prečo to vôbec robíš?!“
„Ale keď sú takí krásni... A dokonca jeden sa na mňa
usmial!“
Safiye sa zasmiala. „No a? Ľudia, dokonca aj chlapi, sa
usmievajú z rôznych príčin.“ Vzápätí jej výraz nadobudol zákerné črty.
„Možno aj výsmešne.“
Mahidevran zanovito našpúlila trasúcu sa peru. „Keď som
padala zo stromu, chytil ma do náručia...“
Safiye mykla plecom. „No a? Jednoducho nechcel, aby si sa
mu pred očami zmenila na krvavú kašu. To by urobil skoro každý.“
Mahidevran mala stále pocit veľkej nespravodlivosti.
„Hovor si čo chceš, páčim sa mu.“ povedala tvrdohlavo.
Safiye sa zasmiala. „Páčiť sa? Ty?! Takému veľkému
chlapovi?! Nebuď smiešna, mužom sa páčia iné dievčatá.“
„A aké?! Povedz, keď si taká expertka!“ nástojila jej
sestra.
„Predovšetkým by mali mať prsia.“ uškrnula sa Safiye.
Mahidevran to urazilo. „Myslíš, že by si sa mu páčila
viac?!“
Safyie sa zasmiala. „Nie, ja som stále príliš mladá. Ale
raz zo mňa možno bude pekná žena, ktovie. Ty raz budeš určite veľká krásavica.“
povedala, aby uviedla veci na pravú mieru a neurazila sestru. „Ale na to
budeš potrebovať ešte aspoň tri roky. Zatiaľ si ešte malá na to, aby si sa
chlapom páčila.“
Mahidevran nešťastne povedala: „Ale keď mne sa chlapci
páčia už teraz...“
Safyie pokrčila plecom. „No a? Aj tak ti zrejme stačí len
sa na nich pozerať.“
Mahidevran sa na sestru neveriaco zadívala: „A dá sa
s nimi robiť aj niečo iné?“
Safiye sa rozosmiala. „Samozrejme! Ale v tvojom veku
by ti čumenie malo stačiť...“
Mahidevran si povzdychla. „Ten Onur bol taký nádherný...
Dúfam, že ho raz ešte uvidím.“
Safyie sa rozosmiala ako bláznivá. Sestra ju zahriakla.
„Ticho, všetkých pobudíš! Čo je na tom také smiešne, že sa mi páčia chlapci?!
Veď aj tebe...“
Safyie sa zasmiala. „Jasné, jasné, že áno, ale... Ale
zatiaľ nie veľmi. Ešte som ich veľa nestretla. Ale pán Valik je celkom pekný
chlap.“ Ukradomky sa šibalsky usmiala.
Jej sestra sa zasmiala. „To je fakt skvelé, lebo mne sa
zase páči jeho syn. To on ma pred chvíľou chytil, keď som padala zo stromu.“
Safyie sa čudne usmiala. „No, synov má pán Valik naozaj
pekných...“
Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „Moment, ty si ich
videla všetkých?“
Safyie mávla rukou. „Hej, jeden má len tri a ten
druhý je rovnako starý ako ja... Ale to je jedno. Hlavne, že viem, čo si tam
robila.“
„Ozaj...“ Mahidevran sa zatvárila, že to, čo sa chystá
povedať, je pre ňu extrémne trápne. „A prečo si ty vstávala tak skoro?
Prisahala si, že mi to povieš...“
Safyie prikývla. „Tak ti to teda poviem, ale nikomu to
nehovor!“ Naklonila sa k sestre a pošepkala jej do ucha. „Musela som
ísť na záchod.“
Mahidevran sa na ňu pozrela tým pohľadom „to nemyslíš vážne“.
„To je to strašné tajomstvo?!“
Safiye sa uškrnula. „Nie.“ Pošepkala jej ešte tichšie:
„Dostala som mesiačky.“
Mahidevran sa na ňu nechápavo zahľadela. „To je čo?!“
Safyie sa zachichotala. „Ono to... Vieš, mama ti to možno
ešte nepovedala, ale keď sa z dievčaťa stáva žena, od istého času krváca
každý mesiac pár dní z...“ Začervenala
sa a zachichotala „...z tých miest. Vieš, čo odlišujú chlapca od
dievčaťa.“
Mahidevran vypúlila oči. „Ty si to dostala?!“
Safiye sa potmehúdsky usmiala. „Takže ty vieš, o čo
sa jedná?“
Mahidevran sa zatvárila urazene. „Myslíš, že moja matka
je vo veciach môjho vzdelania taká neschopná, že mi nevie vysvetliť základné
hygienické veci?!“
Safyie sa zachichotala. „No tak dobre, uznávam. Ale vieš,
čo to znamená?“
Mahidevran sa na ňu so záujmom pozrela. „Nie, prečo?“
Safiye sa radostne zasmiala. „Že je zo mňa takmer žena!
No povedz, nie je to úžasné?“
Mahidevran zdvihla obočie. „Takmer?!“
Safyie pokrčila plecom. „No, na úplnú ženskú by som
musela absolvovať kompletný prijmací rituál. Ale to nič, dospievam, a to
je hlavné.“
Mahidevran sa zatvárila sklamane. „To sa s nami už
nebudeš hrať?“
Safyie sa usmiala. „Ja sa s vami už predsa nehrávam.
Ale odídem z detskej izby, ak sa o tom niekto dozvie.“
Mahidevran vytreštila oči. „Ty...ty to chceš utajiť?! Veď
to by bolo...“
„...jediná cesta, ako tu s vami ostať ešte nejaký
čas. Neboj sa, len čo to dostanem druhý krát, poviem to mame. Ale zatiaľ...“
veľavýznamne si položila na ústa prst.
„Budem mlčať ako hrob!“ zvolala Mahidevran šeptom.
Safyie prikývla. „Aj ja o Valikovi. Ale teraz by sme mali
ísť spať.“
Mahidevran horlivo prikývla. Nedostali však príležitosť
pospať si, lebo pár minút na to do izby vtrhol Ibrahim a spravil im rušný
budíček.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára