Minettin filmový magazín: A zase v tom lietam

"My old man Vic Hill is of the firm belief that people are born fully fixed. Some people are born calm... And he was born just plain naughty."

Dopredu sa ospravedlňujem, že som nebola schopná dokončiť vianočnú poviedku; môžete sa na ňu tešiť už na Silvestra, no zatiaľ vás musím svojim vianočným darčekom trpko sklamať. No, aspoň sa môžete utešovať tým, že vám tentoraz niečo úprimne odporúčim. Teda, nie na stopro. A nie s celkom čistou hlavou, pretože na ploche mám práve rozložený asi tucet obrázkov Albeta Hilla, toho najviac oddly hot skank na svete a nedokážem rozmýšľať jasne. (Luuukeee!) Ale aj napriek všetkej blbosti, zbytočnej krutosti a absolútnej absencií akejkoľvek morálnosti a dobrých spôsobov je tento seriál vo svojej podstate dobrý...



Povedzme si to na rovinu, Snatch je kultový film. Gangsterka, akej sa nikdy žiadna na tejto strane Atlantiku nevyrovná, okrem Gamorry a možno Čiary, a pravdepodobne by som ju bola milovala, keby som ju niekedy videla. Ale nie. Aj napriek mojim latentným sympatiám k žánru (ktoré možno prispeli k môjmu pozitívnemu hodnoteniu Smartassu) som sa zatiaľ k tomuto veľdielu nedostala. Možno našťastie, pretože inak by ani Lukeov zadok pre mňa tento seriál nezachránil; a pokiaľ viem, ak nie je znalosť originál Snatchu pre fanúšikov tohto seriálu kontraproduktívna, tak je prinajmenšom zbytočná. S originálom to má spoločného ešte menej než remake Ghostbusters, takže toto je prosímpekne posledný raz, čo film majstra Ritchieho zmienim (nie Artuša, na toho referencie ešte môžu prísť). Svoje námietky o tom, že to nie je ako originál, si strčte niekam, ono je to skôr dobré, pretože, ako som spomínala v svätotomášskom špeciále, De Rakoff (rejža a producent) nie je Ritchie a keby sa ním byť pokúšal (viac než len povinné minimum, ktoré tu predvádza), asi by to dopadlo ako keď sa Charlie Cavendish pokúša byť gangstrom. A to by teda bolelo.

SNATCH SERIÁL, 1.SÉRIA

Snatch je dielom Alexa De Rakoffa, Bohom prekliatej figúrky, ktorá predsvedčila niekoľko ostrieľaných seriálových hercov, čo nemali do čoho pichnúť, a bandu mladistvých fanboyov (Luke Pasqualino sa priznal, ostatní radšej čušia, lebo vedia, že svojú fanúšikovskú česť týmto seriálom stratili), aby sa s ním trepali do Manchestru a tam zneužili meno Ritchieho majsterštyku na nehanebnú propagáciu svojej inak ťažko propagovateľnej gangsterky. Sám majster povedal, že nech sa decká s jeho dielkom pohrajú, ale nech mu ho veľmi neponičia - alebo aspoň tak by sa dala preložiť jeho poznámka, nech je to "fucking good", pretože inak by sme museli uveriť, že do tohto projektu vkladal nejaké nádeje na obnovenie frančízy. Na druhej strane, Ritchie je chlap, ktorý verí v mnoho divných vecí, veď vieme, že sa považoval za vhodného človeka na adaptáciu artušovského mýtu, všakžehejže. Tak či onak, Snatch dostane na budúci rok druhú sériu a my sa pozrieme na tú prvú.

Premisa je nasledovná: pästnásť rokov dozadu sa Vic Hill, bankový lupič a psychopat, rozhodol šlohnúť kopu zlata s pomocou Boba Finka, ktorého hrá Marc Warren. Hej, ten istý chlap, čo hral aj Rocheforta a Časnačaja. Určite si viete predstaviť menší zádrheľ v jeho pláne. Vic bol (pre dobro celého Univerza) zabásnutý a o pätnásť rokov neskôr stále čučí v base, aj keď si tam vďaka "kontaktom" žije relatívne dobre. To jeho syn Albert a manželka Lily také šťastie nemajú a snažia sa živiť poctivo. Z pochopiteľných dôvodov im to nejde, navyše akoby nestačila chudoba a slabé vzdelanie, Alberta otec z basy ešte stále buzeruje a snaží sa ho stiahnuť do rovnakého kanála, ktorý jeho vyplavil vo väzení. Albert a jeho dvaja kamoši, flákačský boxer Billy Ayers a neschopný schudobnený šľachtic Charlie Cavendish-Scott, nemajú s poctivým živobytím šťastie a ich entuziazmus ide definitívne do čerta, keď ich najnovší pokus zničí lokálny gangster Sonny Castillo. Castillova frajerka, budúca exfrajerka, má už dosť jeho uzurpovania podielov v ich spoločnom klube, a navyše má z torza Luciena Laviscounta rovnaký girlboner ako ja, a tak sa rozhodne Sonnyho kopnúť na to miesto, čo mu slnko neopáli a zaplatiť si týchto chytrákov na šlohnutie prachov, ktoré klub zarobil. Čo nejde celkom podľa plánu, pretože čírou náhodou vykradnú nesprávnu dodávku a v ich rukách skončí niekoľko desiatok kíl zlata, ktoré dostalo za mreže starého Vica (čo bolo požehnanie pre celý svet, dodávam). Opakujem, čírou náhodou. Yeah. Ale úprimne povedané, takéto "náhody" sa vyskytujú skoro v každom filme, takže prižmúrim oči. A ak si predstavujete, že až sa to dozvie tatko Vic, skoro zošalie... Tak ste prinajmenšom psychicky pripravený na clusterfuck, ktorý nastane v niekoľkých posledných epizódach.

Ďalej je tu nejaká blbosť s diamantmi, ktorá zbytočne zamorí druhú a tretiu epizódu a vedie k neslávnemu odchodu Sonnyho Castilla zo scény. Ako ja viem, že človek nechce zbytočne plytvať hammingom na iné postavy, keď má k dispozícií Marca Warrena, ale to, čo s ním urobili, bolo proste neslušné. Nevyužitý potenciál prejavia prakticky všetky ženské postavy (vážení, taký samopal má nanajvýš päť kilo, aj taká krehotinka ako Lotti by ho udržala), naopak Vic na večné sklamanie všetkých okrem chuderky Lily nezhebol a... No, nebudem spoilerovať, skrátka je nažive a už to svedčí o tom, že vesmír je zatratený.

A teraz k dôležitej otázke, na ktorú asi poznáte odpoveď - stojí to za to? Ja viem, po svätotomášskej časti to asi nebude veľký šok, ale svojim spôsobom. Ak máte vybudovanú akú-takú toleranciu pre gore, násilie a príbehy, v ktorých niet jedinej dobrej postavy (a naši hrdinovia vynikajú akurát tak tým, že nie sú banda psychopatov, všakže Vic), najskôr sa vám to bude páčiť. Tento seriál porušuje každé jedno pravidlo Hayesovho kódu (vrátane medzirasovej romance, lebo nakoniec je to britská telka a nenechať aspoň jednu jedinú ženu oceniť pôvaby Luciena Laviscounta by bola svätokrádež) a robí tak s rovnakým gustom ako každá gangsterka od čias Goodfellas. Veľa ľudí tam robí iným ľuďom veľmi škaredé a bolestivé veci buď kvôli zlatu, alebo pre srandu králikov, a vzhľadom na to, že väčšina týchto ľudí je trash, je to istým perverzným spôsobom zábavné. Vzťahy medzi hlavnou trojicou (päticou) nie sú nejako extra vyvinuté a na character development, ktorý by nezahŕňal pád na úroveň Vica Hilla, si pravdepodobne musíme počkať do ďalšej série, ale banda je celkom fajn taká aká je, takže to až taká veľká strata nie je. Akcia je úplne božská a hlavný kriminálny plot je nielen plný napätia, ale dáva aj cekom zmysel. No a...

Nápad - Zlý pre každého, kto nie je Guy Ritchie. Našťastie De Rakoff rýchlo zabudol, čo jeho pôvodná vízia vlastne bola, spili sa s Lukeom a Rupertom Grintom pri Goodfellas a napísali scenár prvých dvoch epizód. Zvyšok už tak nejak prišiel sám.
Scenár - Naaah. Na každý záblesk scenáristického génia pripadne jedna strašná konina, a zvyšok sa s nimi tak nejak málo kreatívne vezie. Entuziazmus celého ansáblu v podstate vykryje najväčšie bullshity a vy našťastie dokážete presvedčiť sami seba, že je to vlastne celkom fajn.
Výprava - Viaceré filmárske triky, ktoré De Rakoff použil, najmä priam hysterické prestrihy, v takej vo svojej podstate hysterickej show fungujú prekvapivo dobre, hoci by nemali. Akcia je dobre natočená a vôbec, ak tomuto seriálu musím niečo priznať, je to fakt, že všetci vedeli, čo robia (okrem scenáristu, ktorý si to každú druhú chvíľu rozmyslel a preto ten plot s cigánskou osadou; preto a ešte kvôli Ritchiemu). Málo Lucienovho torza, tho. A žiadne lascívne zábery na Lukeov zadoček. Hanba kameramanovi.
Soundtrack - Nie všetky piesne boli nejako extra geniálne, ale ich vkladanie ako podmaz do scén si zaslúži uznanie. Navyše ich tentokrát neoutclassli piesne z trailerov (viď moju recenziu Smartassu).
Herecké výkony a obsadenie - Asi najväčšia devíza filmu vôbec. Okrem pekných chlapcov (a dievčat) sú to aj neskutočné talenty; nakoniec, hlavného záporáka (teda, aspoň zdanlivo, ale nebudem spoilerovať) hrá Marc Warren. Rupert Grint má na roly neschopných dorkov snažiacich sa pôsobiť drsne s odhodlanosťou a úspechom čivavy brániacej si svoje teritórium prakticky patent. Lucien celú vec vzal s nonšalantnosťou chlapa, ktorý vie, že jeho najužitočnejším príspevkom do celkového diela bude, keď si vyzlečie košeľu, ale na rozdiel od Kita Haringtona v Pompejách neprejavuje známky pohŕdania projektom a nefláka sa. Luke je väčšinu času taký expresívny, až sa bojíte, že mu z hrude vypadne to jeho malé talianske srdiečko, ale zároveň vie, čo robí, takže v konečnom dôsledku je naozaj fenomenálny. Špeciálnu cenu si zaslúži Dougray Scott, chlapík hrajúci toho bastarda Vica Hilla. Ó máj, ten teda musí hrať záporákov!
Celkový dojem - Osem hasákov z desiatich. A teším sa na druhú sériu. BTW, viete, čo tiež dostalo druhú sériu? Jekaterina...

Na Toma seď doma alebo filmové, knižné a iné typy

Úprimne povedané, tentoraz pre mňa nebolo ľahké rozhýbať svoju lenivú klávesnicu nie preto, že som nevedela, čo o tejto téme napísať (na druhej strane, ten druhý dôvod, totiž skúšky, zápočty et cetera, ostáva, takže yeah). Problém tu bol presne opačný: za tie roky od prvého Vianočného špeciálu sa mi toho v záložkách, Obľúbených na Youtube, mojej stránke na databazeknih.cz a mentálnych skladiskách v mojom tupom neurocraniu toho nazbieralo toľko, že neviem, čo vybrať skôr. To mám zato, že sa púšťam do veľkých internetových projektov tesne pred skúškovým. Achjo. Toto bude najskôr dlhé, takže by som nemala zbytočne predlžovať vašu i svoju tortúru openingom dlhším než má väčšina anime.

1. Ruská kapela Melnica
Tie piesne som počula tisíckrát a budem ich počúvať ešte tisíckrát. Robím to tak často, že len keď počujem prvé tóny, moja hlava sa nedokáže rozhodnúť medzi migrénou a príjemným vzrušením. V podstate pre mňa majú podobný efekt ako Dračia nevesta (viď nižšie), len sú, veď viete, dobré. Ten istý origoš ruský feel, tá istá rozprávková/fantasy atmosféra, zvlášť ak viete, o čom vlastne sú (http://lyricstranslate.com/en/melnitsa-lyrics.html). A plot twist v podobe kombinácie ruských a írskych vplyvov. Ich piesne sú obľúbené medzi fanúšikmi RPFiek a doslova kultom medzi ruskými folkermi, a mali by byť aj medzi našimi, lebo mi iných nemáme (okrem Čechomoru a ten sa už nejaký ten piatok fláka). A áno, mojim najsilnejším argumentom, prečo ich počúvať, je fanúšikovské zúfalstvo. Za to sa nemusíte hanbiť; ja som v mene fandomu už urobila aj omnoho zahanbujúcejšie veci (táto stránka sa stále prezentuje ako fanblog Veľkolepého storočia, aby sa nejako ospravedlnila táto hrôza: http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2014/11/sahuban-sultan.html). Taktiež to bol dôvod, prečo som si vôbec pozrela Snowpiercera – a Snowpiercera by nikto nemal pozerať z nesprávnych dôvodov. Začať počúvať piesne, ktoré vám odporúčala náhodná ženština z internetu, je ešte to najmenej, verte mi.
Prečo? Lebo úbohá fanúšička Minettka je už nakazená a ako každá správna parazitom nakazená nešťastnica má túžbu šíriť to ďalej. Viete, nielen vzdelanie je venerická choroba.

2. Hudba Georgea Dalarasa a Glykerie (vlastne celý žáner rembetiko)
Priznám sa, nie som osoba príliš znalá gréckej kultúry. Ale to málo, čo viem, stačilo, aby ma označovanie Gréka Zorbu za zosobnenie pravého Gréka poriadne nasralo. Okrem iného má ten chlap na grécke pomery mizerný hudobný vkus. Veď povážte, toto je krajina, ktorá svetu dala také talenty ako Katarina Papadoupolos, Evanthia Reboutsika alebo Marika Ninou, a on počúva poondiateho Mikisa Teodorakisa. Dobre, ja viem, že ani jednu z týchto žien nepoznáte, ale je to škoda, lebo sirtaki ani nie je skutočná vec (prinajmenšom nebola, kým si ju Teodorakis nevycucal z prsta) a rembetiko áno. Rembetiko je zázrak. Je to zvuk, ktorý vydávajú hory Pindosu, keď sa na ne díva synestetik. Je to zvuk vztýčeného prostredníka z Chiosu smerom na Izmir. Je to zvuk jediného „nie“, ktoré Metaxas kedy povedal fašistom. A predovšetkým je to zvuk, ktorý zasväteným pripomenie arabesku, lebo čo sa textov týka, jediným rozdielom medzi tými dvoma je jazyk. Nikto nepočúva rembetiko kvôli textom, to by bolo ako pozerať Mrázika kvôli špeciálnym efektom. Ako hej, vzhľadom na možnosti a úzus celkom ujdú, ale celkom vám uniká pointa toho celého. Pre začiatok, teda než prejdete na starinky, skúste laiko, mladšiu, modernejšiu sestru rembetika, zvlášť Glykeriu a Georgea Dalarasa, ktorí dosiahli istú medzinárodnú slávu a sú považovaní za jedných z najlepších. Zvlášť Dalaras má veľmi rozmanitý repertoár, ktorý určite ocenia tí, ktorých čisto grécky štýl práve neberie (okrem iného má celý jeden album v štýle latino).Prečo? Lebo ak sa ešte niekto opováži vytiahnuť Zorbu ako všetku a jedinú hudbu moderného Grécka a symbol národa, umlátim ho na smrť cédečkom Hlasu Grécka.

3. Panic! At The Disco
Hoci sa považujem za fanúšičku mnohých kapiel, žiadna z nich pre mňa nie je svätá. Owl City je lamerské? Jasné že je, a čím ďalej, tým viac. Nightwish je banda drama queens a ich texty sú o ničom? Sure, why not. Nechápete Fall Out Boy? Fajn, ani ja. Mumford and Sons spievajú stále jednu a tú istú pieseň? Máte právo na svoj názor. Ale každé pravidlo má svoju výnimku a toto má Brandona Urieho. Pretože nech sa snažím ako chcem, na Panic nedokážem nájsť jedinej chybičky. Dobre, je tu ich názov a fakt, že legálne to celé pozostáva len z Brandona Urieho a bývalých členov, ktorí z rôznych dôvodov kapelu opustili, ale to je tak asi všetko. Panic sa nekritizuje. Nie v tomto dome. Ich texty sú dobre, hudba chytľavá a klipy úžasné (a to pokiaľ ide o Minettkin vkus, dobrý klip je pre vás užitočný asi ako stierač na ponorke). Nepopieram, že to nemusí byť vaša šálka kávy... Ale predo mnou to nespomínajte.Prečo? Lebo neočakávam, že budete mať všetci pochopenie pre folk, okrem toho, y'all need Jesus. Ale vy Antikristi si ho nezaslúžite, tak dostanete len Brandona.

4. Britský seriálový remake Snatchu
Tak sa to stalo. Po rokoch remakovej horúčky som sa konečne prestala stresovať, akú úžasnú vec sa hollywoodskym producentom podarí sprzniť nabudúce, pretože tá pliaga preukázala svoju (marginálnu) užitočnosť. Navyše to technicky ani nie je Snatch. Režisér je totiž zjavne chlap, ktorý chce byť Guy Ritchie, ale nemá na to gule, našťastie si to scenárista včas uvedomil a prispôsobil tomu svoje dielo. A herci proste s výsledkom robia, čo môžu, pričom sa snažia vyzerať sexi. Rupertovi Grintovi sa to moc nedarí, pretože ak ste si mysleli, že od svojich Ronovských čias už nemôže byť viac dorky, mýlili ste sa, a Phoebe Dynevor pre zmenu na dosiahnutie želaného efektu musí len existovať a mať pulz, na druhej strane mi netvrďte, že Lucova cockney a úzke gate boli náhoda (o polonahom Lucienovi sa ani nebudem zmieňovať, to je pohľad, ktorý musíte zažiť). Základná premisa je, že Albertovi, synovi jedného z najlepších bankových lupičov Anglicka (momentálne zabásnutého, pre dobro všetkých) sa podarí pri realizácií plánu pomsty zostrojenom slečnou menom Lotti náhodou natrafiť na kopu zlata, ktorého krádež kedysi dostala jeho otca do väzenia. On a jeho kumpáni musia rýchlo vymyslieť, čo s ním, zatiaľ čo sa všetci dozvedia o zmiznutí onoho prekliateho zlata, vrátane jeho tatíčka, ktorému sa podarí zdrhnúť z basy a hijinks ensue. Dej je pomerne meh, ale postavy sú takmer na úrovni Smartassu, ak nie vyššej – ide prakticky o produkt nesvätého obcovania Trainspottingu a GoodFellas; čím nechcem povedať, že dosahuje ich úrovne, a ani sa neopováži. Ale Albert Hill (ak jeho meno nie je referenciou na Henryho Hilla, režisér si tentoraz zaslúži mať svoju víziu ignorovanú, pretože jeho vízia je blbá) a jeho banda sú zábavní, symaptickí a štyria z piatich členov bandy ujdú aj vizuálne, takže v každom zmysle sa je na čo dívať. Detaily si šetrím pre recenziu, pretože tá samozrejme tiež bude.Prečo? Lebo vo svete plnom mizerných hajzlov žije len päť spravodlivých a ich mama. Okrem toho, pekný tmavý chlapec obliekajúci sa a česajúci ako staromódny skank gangster hovoriaci drsnou cockney je tá najviac oddly hot vec, akú som kedy zažila.

5. Úžasný hotel Marigold
Zatiaľ čo všetci naokolo prežívajú neskutočný meltdown kvôli novým Star Wars, ja si pri podobných diskusiách vždy vykladám metaforické nohy na metaforický stôl a celkom nemetaforicky sa uškŕňam nad jedinou vecou, ktorú o tomto filme viem, totiž že keď na to príde, nepovedala by som nie Daisy Ridley, ani Johnovi Boyegovi, ani Oscarovi Isaacsovi (barely)... Ale pri Adamovi Driverovi by som váhala (Na rozdiel od niektorých fanyniek; verte mi, bola som na tumblr a I've seen Things. Dámy, ten chlap je ženatý. Ak nemáte ani trochu úcty k nemu, majte ju aspoň k jeho žene.). Vážení, keď ide o vysokých chudých chlapov s veľkými nosmi a vlasmi a lá Ava Gardner, ja už svojho favorita mám. Jasné, Dev Patel svojho času (teda tak do minulého roka) vyzeral ešte viac dorky než najnovší Najtemnejší pán (alebo čo to Dark Side má), ale ako je vedecky dokázané, nie je možné si pozrieť tento film a nezaľúbiť sa doňho, či už ste alebo nie ste na chlapov. A Exotický hotel Marigold má okrem toho Maggie Smith (ktorej je dovolené byť Maggie Smith v celom jej mcgonaggalovskom pôvabe), exotické prostredie a kopec iných devíz. Predovšetkým je to však, aby som si požičala idióm od blahoslavenej Nagat, „najodpočinkovejší film, ktorý na svete kedy odpočíval“. Je taký napchatý fluffom, že ako taký plyšák drží pokope len vďaka nemu, obsahuje stereotypov do aleluja, a predsa to napriek všetkému funguje, hlavne ak máte po skúškovom, vaše mentálne kapacity sú vyčerpané a vaše sebavedomie na nule. Kuwa, zase som zabudla povedať, o čom to vlastne je. No, skupinka britských dôchodcov odcestuje do Indie, kde sa ubytuje v polorozpadnutom hoteli vedenom mladučkým rojkom Devom Patelom, riešia tam osobné problémy, dostávajú sa do kontaktu s miestnou kultúrou a vôbec, hijinks ensue. Neznie to ani spolovice tak dobre, aké to je, verte mi...Prečo? Lebo občas potrebujete v živote aj trochu fluffu, a chcete svoj neokortex zrelaxovať, nie atrofovať.

6. Dračia nevesta
Vždy ma udivovalo, prečo zo všetkých zahraničných rozprávok je symbolom Vianoc práve Mrázik. Dodnes neviem, prečo práve on z celého žánru soviestskej rozprávkovej pseudoepiky, ale prečo práve tento žáner je až desivo jednoduché vysvetliť: ruské rozprávky majú tú správnu vianočnú atmosféru. Majú v sebe istú exotickosť, ktorá vychádza z miesta ich pôvodu a settingu, mágiu, ako sa na správne rozprávky patrí, ale aj sneh a mráz, bez ktorých sa správny vianočný film nemôže zaobísť. A pekné ruské herečky a hercov – bohužiaľ, Rinal Muchametov zatiaľ v ničom podobnom neúčinkoval, a tak sa musím uspokojiť s jeho výpredajovou verziou Matvejom Lykovom v tomto (no, aspoň má to vyziabnuté androgýnne kura pekné oči). Mohla by som sem prsknúť jedného z predstaviteľov poloironického oldschoolu a lá Sadko, ale viete, ja mám svoje guilty pleasures. Ono to vlastne nie je technicky dobrý film – vizuály sú úžasné a človek sa baví, ale príbeh je poslabší (taký Moulin Rouge rozprávok, ak chcete). A tak ako Moulin Rouge pre mnohých ľudí, aj pre mňa je tento film... https://www.youtube.com/watch?v=o2cvmS4OITE No a napokon, vianočné sviatky sú magický čas. V ktorejkoľvek inej časti roku je Nevesta draka priemerný škvár o nudnej, necharizmatickej princeznej unesenej drakom na opustený ostrov, kde stretne pekného cudzinca, s veľmi predvídateľným plot twistom, ktorá vám na konci akurát tak pripomenie, koľko epizód Jekateriny ste mohli medzičasom bingnúť. Ale počas Vianoc, s litrom punču v krvi a mozgom zatieneným akútnou hyperglykémiou, je to presne to, čo potrebujete – nenáročné, fantazijné, nie príliš detinské a hlavne zasnežené. A také veci si občas pozrieť proste treba.Prečo? Lebo still better lovestory than Twilight. A proste vás musím informovať o svojich guilty pleasures.

7. Čokoľvek od Orhana Pamuka, period
Viete, keď ste do niečoho tak veľmi zabuchnutí ako ja do jeho prózy, je pre vás veľmi náročné svoju posadnutosť zdôvodniť, ale ja sa pokúsim o nemožné... Takže, Orhan Pamuk. How would I describe Orhan Pamuk? Orhan Pamuk is flawless...clears throatDobre, s tými meme prestanem. Pointa je v tom, že vždy, keď skončím jednu z jeho kníh, mám pocit, ktorý blahoslavená Nagat pri príležitosti svojej recenzie najnovšieho Thora opísala ako „sakra, oni to zase dokázali“. Nebolo to zase také hlboké (znelo to hlbšie než to naozaj je, keď sa nad tým poriadne zamyslíte). Nebolo to zase také dobre napísané (vlieklo sa to jak sopeľ, malo to dvestostranové odstavce a na každej druhej strane sa objavil niekto, koho som mala chuť ubodať ihlicou zo šiš kebabu). Nebolo to zase také originálne (schválne, koľko vecí mu tak prešlo len preto, že som nečítala Meno ruže?). Ale ja mu to zakaždým zožeriem aj z navijakom, aj keď nie vždy nechápem, čo som to vlastne prehltla. Každá jeho kniha je pre mňa zdrojom nesmiernej frustrácie, a nielen sexuálnej, pretože v rámci Sartre efektu a ako správna fanynka... No, niektoré veci je tu lepšie nerozoberať (zvlášť nie môj crush na šesťdesiatročného spisovateľa). Nie vždy je to ľahká cesta, ale ja ju vždy podniknem, pretože som nemožná a už mi niet pomoci. Tie myšlienky. Tá kultúrna analýza. Tie rozmanité postavy (často rozmanité v spôsoboch, akými mi lezú na nervy, ale to je o inom). Tie koncepty. I'm done. Prečítajte si od neho niečo, prosím. Budete ma chváliť do nebies alebo preklínať, mne je to jedno.Prečo? Akoby ste to nevedeli. Kuwa, veď som slovenskou predsedníčkou jeho fandomu, nie?!

8. Sen noci darwinovskej
Toto by sa dalo zhrnúť pomerne stručne – Thomson, Newton, Rutheford, lord Kelvin a samozrejme Darwin si zo záhrobia povolajú do Westminsterského opátstva moderného biológa, aby im priniesol novinky, o vývoji Darwinovho oboru a teórie od jeho smrti. A, samozrejme, hijinks ensue. Neodvážim sa toto veľdielo nejako vtipne komentovať, pretože má o toľko lepší zmysel pre humor než ja! Keby vás veda nezaujímala, hlášky sú dokonalé, a ak nemáte zmysel pre humor, veda je tiež úplne a neironicky perfektná. Aby som skutočný rozsah perfektnosti tejto knihy demonštrovala, dožičím vám náhľad do, hm, štýlu, akým bola napísaná...„Jako student jsem si totiž jeden čas poněkud symbolicky zakládal učebnici biochemie Justinou markýza de Sade. Symbolicky proto, že mi připomínala, že utrpení je věc relativní a že podrobný popis Calvinova cyklu není to nejhorší, co muže nevinného mladého člověka v životě potkat.“
Prečo? Lebo dlhý čas som sa trápila otázkou, či sem prsknúť Pratchetta alebo nejakú tú vedu, keď som si uvedomila, že sem môžem dať tak trochu oboje.

9. Erotická séria Alfa
Naozaj som nečakala, že po Stephanie Meyer a E L James dokáže prísť niekto ešte horší, ale nedá sa povedať, že by sa ich následníci (dobre, hlavne následníčky, ale aj tak) nesnažili. Niektoré z týchto „klenotov“ som prečítala (pretože človek proste musí odniekiaľ brať svoju dennú dávku rage triggeringu), ale ani jeden z nich mi neprirástol k srdcu, s výnimkou tejto série. Viete, mnohé moderné erotické romance sú urážlivé, sexistické, príšerne napísané a vo všeobecnosti veľmi hlúpe. Ale Alfa má v sebe ešte niečo iné: ten kúsok divnej originality na nesprávnom mieste namierený nesprávnym smerom, ktorý vás nechá na pochybách, či je autorka Jasinda Wilder skutočne taká netalentovaná, alebo je pravda trochu komplikovanejšia. Skrátka a dobre, Alfa, okrem toho, že je zároveň poburujúco hlúpa i istým veľmi primitívnym spôsobom vzrušujúca, je tiež skrátka a dobre divná. Veď povážte tú premisu. Mladá študentka po smrti otca musí platiť bratovo školné i matkinu liečbu, a keď príde o prácu, všetko sa zdá byť beznádejné, kým jej akýsi anonym nepošle obálku s šekom na množstvo peňazí... A poznámkou „ty patríš mne“. Keďže elektrické obvody v jej mozgu nie sú veľmi výkonné, nerozsvieti sa jej, kým si po ňu asi o rok či o koľko nepríde auto, ktorého šofér tvrdí jednoducho, že nastal čas splatiť svoj dlh... Koho dlžníkom je a čo mu dlhuje netuší, ale vieme aspoň toľko, že to skončí sexom. S pekným miliardárom. To je v tomto žánri taká nutná lasička (http://tvtropes.org/pmwiki/pmwiki.php/Main/NecessaryWeasel), bez ktorej sa väčšina srandy nezaobíde (A čo ste si mysleli, že tajomný muž, ktorý ju núti si zaväzovať oči a trvá na tom, že sa naňho nemôže ani pozrieť, bude nejako deformovaný? Vážení, toto je smut.) Zvyšok série zahŕňa ešte viac sexu, omnoho zaujímavejšiu kamošku hlavnej hrdinky, grécku mafiu, viac prípadov „your kink is not my kink“, než si viete predstaviť alebo nájsť v Tureckom mede, pomerne zlú akciu (ale kvôli nej predsa nie sme, tak to nevadí) a iné lahôdky. Ak ste prežili peklo Fifty Shades, hádam vám tento očistec nebude vadiť, ba dokonca z neho vyjdete s Beatrice po boku a inšpiráciou v hlave...Prečo? Ak ste sa bavili pri Fifty Shades na porne a všeobecnej príšernosti... Verte mi, ešte ste nič nevideli.

10. Petroniov Satyricon
Ak toto nedostane nejakú poriadnu filmovú adaptáciu, moja viera v BBC (lebo v Hollywood už nedúfam) zomrie pomalou a desivou smrťou. A áno, viem, že Fellini, ale ten sa len tak inšpiroval originál príbehom a zvyšom času strávil gaypornom. Teda, nie že by tam nejaké nebolo, ale predsa len vo forme, ktorá estetickému vkusu artového režiséra (čítaj pretentious bastard) nelahodila. Na takmer dvetisícročnú báseň napísanú Nerovým módnych návrhárom je to totiž až prekvapujúco zábavné dielko. Vôbec by ste nečakali, že staroveká literatúra bude zahŕňať nekonečný popis divokej párty, bišíka, ktorého každý chce pretiahnuť alebo mieru sarkazmu, ktorá by zahanbila Charlieho Harpera. Občas sa to dosť vlečie (Hostina u Trimalchióna je nekonečná), ale inokedy má príbeh celkom dobrý spád, navyše Petroniov zmysel pre humor zachraňuje aj tie najnudnejšie okamihy. Pochopíte všetko? Samozrejme, že nie. Ale aspoň máte dôvod konečne použiť internet na niečo užitočné, vy lenivci. A ak už nič iné, táto kniha vás uistí o tom, že starí Rimania mali presne rovnaké neresti ako vy. Posledný argument: je to zadara. Satyricon môžete nájsť v public domain a v českom preklade tuto: http://followers.thcnet.cz/CyberNet/Punk-Rock%20Rebels%20Library/8.%20Fine%20Literacy/eBOOKs/Petronius-Satirikon.pdf
Prečo? Sranda musela byť aj v Ríme, a tam niekedy zahŕňala aj pekných chlapcov a gayporno.

Mágia pre pravých chlapov alebo Temná minulosť chémie

 Priznajme si to, ľudia. Sviatok svätej Lucie je pre ženské. Naši predkovia síce verili v rôznych černokňažníkov, vlkolakov a iné magické opachy disponujúce systema genitalia masculina, ale o nich tento deň nie je. Nie je ani o svätej Lucií, ale čo by ste čakali, keď je to taká nudná mučenica s generic female saint backstory. Lucie mi v tomto ohľade ľúto nie je, keďže si za svoju vyše poldruhatisícročnú kariéru svätice určite zažila svoj diel orodovaní, slávnostných omší, patronátov (má ich skoro toľko, ako starý Mikuláš, a to je už čo povedať) a tak ju fakt, že jej jej deň v niektorých krajinách šlohli neexistujúce magické bytosti, hádam ani nemrzí (napokon, je to ranokresťanská svätica, takže jej do „neexistujúcej magickej bytosti“ veľa nechýba). Omnoho viac ma mrzí, že muži-čarodejníci podobný deň v ľudovom kalendári nemajú (sviatky Harry Potter fandomu sa nepočítajú). A tak som sa im rozhodla vzdať poctu a zároveň si na nich zanadávať v tento deň. Pretože podľa tradície sú muži-čarodejníci buď satanisti/diablovo plemeno (drak a kýbl typ videný v rozprávkach a menej invenčnej fantasy), alebo učenci. Totiž chemici. Wait, chemici? Áno, technicky...

Tento článok je vlastne o vede, špecificky chémií, a o tom, ako sa za tie storočia zopsula. Pretože s nástupom osvietenstva sme nahradili miazmy neurotransmitermi, čo je cool, zatiaľ čo transmutáciu nahradili chelatačné reakcie a ak viete, čo to je, tak mi iste dáte za pravdu, že to všetko, len nie cool (Teda, v závislosti od konkrétnej reakcie... Ale ak sa o nich musíte učiť, tak stoja za figu úplne všetky.). Kedysi bola s chémiou sranda.

Staroveké mýty hovoria o časoch, keď ešte neboli oddelené zem a nebo, a rovnako tak vedecké stvoriteľské mýty hovoria o časoch, keď boli jedno veda i pseudoveda. Obe verzie udalostí sú svojim spôsobom pravdivé: existuje kontinuita medzi výparmi z prahorných sopiek a dnešnou atmosférou, ako aj medzi Venušou v dóme Býka (neviem, ako blbo zniem astrológom, ale za to, že blbo zniem práve im, sa rozhodne nehanbím, aj tak znejú omnoho blbšie oni mne) a Venušou, ktorá podľa moderných výpočtov má dlhší deň než rok. Keď sa pozrieme na chémiu, ak odignorujeme zopár random poznatkov a lá rady neolitickej starej mamy, jej prababičkou bola alchýmia a jej pravlasťou bol staroveký Egypt, ktorý miešal vedu s mágiou, ešte než začala letieť homeopatia. Čosi ako zakladateľom alchýmie bol chlapík menom Hermes Trismegistos, autor mystického spisku menom Smaragdové tabule. Alebo aspoň tak to tvrdí chlapík menom Geber, vlastným menom Džabír ibn Hajján (úbohí stredovekí prekladatelia boli väčšinou kňazi a mnísi, takže nemali čo przniť s výnimkou mien arabských kolegov). Asi si viete predstaviť, prečo sa Džabírovo meno stalo základom anglického gibberish (nezmysel, bľabotanie). Dnes nie je jasné, či Hermes vôbec existoval, a jeho masívne zbožšťovanie a stotožňovanie s bohom Hermom i Thovtom (ktorý bol v Egypte patrónom učencov) o jeho reálnej existencií práve nesvedčia.

Ak odhliadneme od tohto zvláštneho prípadu, prvým skutočným alchymistom bol Bolus/Bolos z Mendesu v Egypte, v tomto prípade už ptolemaiovskom. Fun fact: z dôvodov mne neznámych sa pomerne často podpisoval ako „Demokritos“, čo mu vyslúžilo u historikov prezývky Bolos-Demokritos alebo pseudo-Demokritos. A nie, neviem, čo ten diletant mal spoločné so zakladateľom atomizmu, pretože väčšina jeho prác sa zaoberá transmutáciou prvkov. Je naozaj povšimnutiahodné, že „transmutácia“ jedného prvku na druhý bola (je) vždy zázrakom (pokiaľ sa vám neudeje pred barákom, Hirošimčania by vedeli rozprávať), a pri svojom leveli znalostí o prvkoch a základných látkach mohli alchymisti za tento zázrak považovať aj to, z čoho sa v modernej dobe vykľujú chemické reakcie, všetci sa z nejakého dôvodu sústredili na zmenu lacnejších vecí na zlato (pričom keď ste už naozaj takí nenažraní, zmena trebárs grafitu na diamant je omnoho jednoduchšia, ak máte po ruke sopku a pár miliónov rokov, o bežných drahokamoch odvodených od oxidu kremičitého ani nehovoriac). Pritom lacná výroba kovu, ktorý sa používa ako priame platidlo, by bola pre ekonomiku katastrofou, ako vedel jeden z prvých prominentných hejterov alchýmie Dioklecián. Ten možno nebol jedným z najpríjemnejších ľudí na svete, ale nemožno mu uprieť praktickosť (bol to, napríklad, jeden z mála panovníkov, ktorí v histórií ľudstva odišli na dôchodok, a to ešte do Splitu), a tak sa celkom logicky rozhodol alchymistov prenasledovať a ich blbé spisy ničiť. To prakticky ukončilo éru antickej alchýmie, spolu s pádom ríše a patristikou, pretože niet veci, ktorým by tieto dve veci prospeli. Lebo pamätáte sa? Alchýmia bola považovaná za riadnu vedu, čiže prírodnú filozofiu, a ako si niekto dovoľuje robiť filozofiu bez Boha, totiž bez cirkevných otcov... Veľa zmyslu to nedáva, ale to patristika nikdy.

V tej dobe platilo, že keď sa do toho nepustia Európania, Arabi to za nich radi vezmú (najmä ak to zahŕňa výrobu zlata z olova alebo akého odpadu). A áno, teoreticky tu boli aj Číňania, ale na tých každý zabúda, navyše tak ako vo všetkom ich tradícia bola natoľko odlišná od tej antickej, že keby sme chceli preberať obe, mohli by sme rovno napísať dvadsaťstranovú esej a to nechcete. V každom prípade, pamätáte si na nášho starého známeho Gibberisha? No, ako sa ukazuje, talent a znalosti na to, aby si vycucal z prsta antického mystika a pripísal mu rovnako z prsta vycucané „tajné vedenie“ (od Hermesa Trismegista totiž pochádzajú aj slová hermeneutika a hermetický, a teda aj hermeticky uzavretý, pojem pravdepodobne reprezentujúci dvere k logike pre Smaragdové tabule) rozhodne mal; tak ako všetci lepší alchymisti, aj Geber síce hľadal spôsob, ako vytvoriť z prirodzene sa vyskytujúcich látok takmer nereaktívny kov (na čom by ste sa zasmiali, keby ste o chémií niečo vedeli), ale popritom prišiel na spôsob izolovania omnoho pravdepodobnejších substancií. Je napríklad vynálezcom lučavky kráľovskej (pre záujemcov: zmes dusičnej a chlorovodíkovej kyseliny, v pomere 1 ku 3) alebo sublimátu (chlorid ortuťnatý; dezinfekcia, impregnančné činidlo a jedna z tých látok, ktoré neodporúčam ochutnávať). A oxidu ortuťnatého. Ale vážne, čo mali tí alchymisti s ortuťou?! Pred tou vecou sa treba prežehnať a utekať kade ľahšie.

V každom prípade, ani posadnutosť alchymistov jedovatými substanciami ich nevyzabíjala ani nedokázala ich všeobecnú nepríčetnosť, a tak túto, ehm, ehm, vedu študoval napríklad aj Rhazes of all people. Človek by si povedal, že ak sa niekto od milovníkov ortute v tej dobe bude držať ďalej, bude to muž známy pre svoje úspechy na poli medicíny. Ale nie, tak ako všetci veľkí perský vedci v tom čase, aj on musel byť extra vo všetkom, do čoho sa pustil, a tak sa z neho stal jeden z najvýznamnejších alchymistov vôbec. Albertus Magnus a Arnold de Villanova, ďalší extra učenci (tentoraz európski), do nej tiež strkali prsty.

A potom tu boli takí ako Raymond Lully, alchymistická legenda, ktorému kvôli zlomenému srdcu preskočilo tak strašne, že sa dal na hermeneutiku (totiž učenie Trismegistom inšpirované; bola to aká si divná gnostická mystika, nedúfajte, že by ste to pochopili, keby som vám to vysvetlila). Navyše sa stal akýmsi hermeneutickým prorokom medzi moslimami, ktorí z toho rozhodne neboli nadšení a vykopli ho z Cordóbskeho kalifátu, odkiaľ pochádzal. Po desaťročiach usilovnej „vedeckej“ práce konečne dostal poriadny grant, keď ho na radu istého prominentného opáta anglický kráľ Eduard II. Teplý (a netvrďte mi, že to nie je legitímny panovnícky epiteton) prijal na svoj dvor, aby mu vyrobil zlato. Lully si stanovil jedinú podmienku, a to aby vyrobené zlato Eduard použil na financovanie križiackej výpravy proti tým hnusným moslimom (predsa by ho nenechal skončiť vo vreckách Piera Gavestona). Eduard po čase stratil trpezlivosť (človek by si myslel, že niekto, kto tak rád skúša trpezlivosť všetkých okolo seba, svojej manželky predovšetkým, tejto cnosti prejaví viac) a dal Raymonda pod zámok, čo tohto tak trochu dožralo a z basy i z Anglicka zdrhol. Čo s ním bolo potom nie je celkom zrejmé, ale niektoré zdroje tvrdia, že bol zabitý Saracénmi... Vo veku 150 rokov. Yeah.

Odhliadnuc od náhodných objavov fosforu (áno, alchymisti si z bezpečnosti v laboratóriu ťažkú hlavu fakt nerobili) a lučavky kráľovskej, o čom alchýmia naozaj bola? V prvom rade treba poznamenať, že čítať staré alchymistické texty je pre dnešných výskumníkov nočná mora. Učiť sa také veci ako binomickú nomenklatúru alebo štruktúrne vzorce môže byť síce otrava, ale je to len malá cena za všeobecnú zrozumiteľnosť; v tých časoch na nič neexistoval jednotný systém ani terminológia, takže spisy alchymistov boli plné záhadných symbolov a označení. Pridajte si k tomu fakt, že Hermes Trismegistos (alebo skôr mystickejšia a trochu vyšinutejšia stránka Geberovej osobnosti) písal vo svojich Smaragdových tabuliach prakticky v tej istej vete o chemických i spirituálnych aspektoch istej reakcie a že mysticizmus bol medzi alchymistami, ktorí brali svoju prácu vážne (t.j. hľadali spôsoby, ako vyrobiť zlato, nie pyrit) a pochopíte, prečo označujem alchýmiu za „mágiu pre chlapov“ a prečo som sa o nej rozhodla písať práve na Luciu...

Západná alchymistická tradícia hľadala prírodné zákonitosti tou najnemotornejšou možnou cestou – cez zovšeobecnenia, mysticizmus a tak podobne. Keďže je (no, bolo) Lucie, budeme sa zaoberať alchymistickými praktikami podrobnejšie, lebo ono je to prakticky mágia a čary som popisovala aj v prvom lucijnom Špeciály, nie?

No. V prvom rade treba poznamenať, že Alchymisti, čo brali svoju prácu vážne (TM), nemali za cieľ len zmeniť čosi na zlato, ale vôbec docieliť kompletnú transmutáciu prvkov. Ale väčšinou niečoho na zlato. Pointa je v tom, že všeobecná transmutácia bola kľúčovým konceptom alchýmie a nazývala sa aj magnum opus. Vyznačovala sa štyroma štádiami:
1. nigredo/melanosis (černenie)
2. albedo/leukosis (bielenie; nie, fakt nie sme na hodine anatómie)
3. citrinitas/xanthosis (žltnutie)
4. rubedo/iosis (červenanie)
Tieto názvy boli skôr metaforické, nešlo o skutočnú zmenu farby, ale o zmenu hlbšej vnútornej kvality predmetu/človeka (spomínala som už, že do alchýmie sa v kuse plietol mysticizmus?!). Čierna bola napríklad symbolickým opisom hniloby alebo spáleniny. Niekedy sa tretia a štvrtá fáza zlúčili, inokedy sa zase v procese objavovali ďalšie farby a fázy. Neskôr sa fázy magnum opus zmnožili na dvanásť až štrnásť (až sa chce poznamenať niečo typu „nie, to že sa nám to nedarí, nemá nič s tým, že je to úplný nezmysel a niet v ňom štipky vedeckej pravdy, keď urobíme ešte toto, nastopro to vyjde!“). Alchymista menom Ripley napríklad pomenoval „dvanásť brán“ magnum opus, medzi nimi také ako separácia, sublimácia, rozpúšťanie/solidifikácia. Niekedy boli tieto farby stotožňované so štyroma živlami (to sú tie, na ktoré nemôžete myslieť bez toho, aby ste si nespomenuli na svoj obľúbený maho shoujo seriál, alebo na Captain Planet, podľa toho, aká generácia ste).

Čierna znamenala prvotný chaos, prázdnotu, z ktorej všetko vzišlo. Ďalej tu boli protiklady (muž-žena, svetlo-tma atd.) a ich zlúčenie, „zasnúbenie“ (lebo my ľudia sme také bytosti, ak do toho aspoň okrajovo nezatiahneme sex, nestojí to za to), ktoré vyústi do smrti kovu (?!) a znovuzrodenia nového, vzácnejšieho. Potom prišlo druhé, biele štádium, zvané tiež strieborné alebo mesačné, podľa niektorých reprezentujúce svitanie – avšak kov mal stále ešte len prísť do zlatého/slnečného štádia. V starších spisoch sa tak deje cez spomínané žlté štádium, ktorým bolo zvyčajne prehnanie látky cez intenzívny plameň. Potom je tu ešte dvanásť procesov, definovaných Ripleyom...
1. kalcitácia – prudké zohrievanie na vysokú teplotu bez toho, aby došlo k zlúčeniu, výsledkom má byť suchý prášok (bežneee); v modernej chémií legit reakcia („zohrievanie na vysoké teploty na vzduchu alebo v kyslíku“, ako hovorí IUPAC)
2. koagulácia – ochladenie zmesi na teplotu, pri ktorej stuhne tak, že jej neublíži ani najsilnejší oheň
3. fixácia – upevňovanie štruktúry prchavého (od „čiernej“ cez „bielu“ až po „červenú“ fázu)
4. rozklad – na primárne elementy alebo princípy
5. digescia (GoogleTranslate mi to prekladá ako trávenie)
6. destilácia - „Keď je hmota pozdvihnutá na vyšší stupeň, upevní prchavé...“ Vzhľadom na praktické aplikácie destilácie je tento opis destilácie celkom dobrá haluz.
7. sublimácia – vyčistenie hmoty jej rozpustením na primárne elementy, „oslobodiac ich z okov pozemského“; opäť, zaujímavý spôsob, ako opísať zmenu pevnej látky na plyn
8. separácia – rozklad látky jej pevnou formou; potom sú tam nejaké kecy o bielej a čiernej, vystúpení hmoty na vyšší stupeň a ja neviem čo... I'm done
9. incinerácia – reakcia, pri ktorej sa do látky pridáva čoraz viac ortutedo hmoty meniacej sa na síru; oddly specific
10. fermentácia – záverečná fáza, bez ktorej bude celá námaha zbytočná, dokonca aj keď sa nám podarí dostať látku do dokonalej „červenej fázy“, niečo so zemou a elementami, blá, blá, blá (len to vo mne podnecuje otázky, čo keby všetkými procesmi prešlo napríklad hrozno, na druhej strane, ortuť)
11. znásobenie – zmnoženie kvantity alebo kvality látky
12. projekcia – výsledný prášok je nanesený na obyčajný kov, ktorý môže zmeniť na zlato alebo striebro

Takto by sme mohli pokračovať celú večnosť, ale tú k dispozícií nemám, a ako sa ukázalo, ani vedecká kredibilita alchýmie ju nemala. V čase, keď Newtonovi samotnému na staré kolená preskočilo (tým nechcem povedať, že bol inak normálny, teda ak náhodou nie je vaše meno Sheldon Cooper) a obrátil sa k alchýmií, považujúc ju za cestu k transcendentnému, jeho krajan Robert Boyle už pristupoval k látkam s rovnakou vedeckou rigidnosťou, s akou sa svojho času Newton venoval matematickým výpočtom, postupujúc podľa vedeckej metódy, ako ju definoval Bacon (Francis, nie Roger, ktorý bol v tomto smere, tak ako vo všetkých, správne strelený a alchýmií sa venoval s najväčšou radosťou). No a od tých čias je alchýmia považovaná za istú formu okultna, ktorá vo vede nemá čo robiť a je praktizovaná len jedincami, pred ktorými by sa každý riadny chemik (ak je kresťan, samozrejme) len prežehnal (ako ostatne pred každým, kto považuje prácu s ortuťou za akýmkoľvek spôsobom prospešnú pre duševný rozvoj). Na druhej strane, hovorí sa, že počas skúškového obdobia, v čase, keď sú noci prežiarené svetlom zo študentských internátov a vzduch v okolí kampusov naplnený vzdychmi utrápených čudákov, na prírodovedeckých fakultách ako je tá moja je možné počuť, keď dobre nastražíte uši, temný šepot niekoľkých bláznov...
„Bože, o koľko lepšie by sa nám učilo, keby boli prvky len štyri!“

Špeciálne kudos pre http://booksasportablepiecesofthought.blogspot.sk/2011/09/brief-history-of-alchemy-part-one.html môj primárny zdroj. Lebo Wikina to všetko sama neutiahne.

Minettina (oneskorená) mikulášska nádielka

Ako všetci vieme, už prichádza ten čas roku, kedy Mikuláš rozdáva vysokosacharidové produkty a Minettka zase odporúčania, ktoré zase bývajú vysokosacharidové len zriedkavo. Zatiaľ čo budem odosielať modlitby k tomuto patrónovi ochrany pred obžerstvom (ak ním nie je, čo sa mi nechce veriť, lebo svätý Mikuláš je už teraz patrónom skoro všetkého, tak by byť mal),vy sa potešte cukrovinkami, spomienkami na pesničky, čo ste ako správne decká sprznili a pohľadom na spolužiakov v santovských kostýmoch (áno, hovorím to nahlas a na plné ústa, červenobiely Mikuláš je americký fejk!). A keď konečne nastane čas štúdia, prokrastinujte len na nasledovných stránkach...

*označuje stránky v angličtine, a áno, je ich až príliš veľa

*1.Čo by bolo, keby mali vedci zmysel pre humor? No toto. (https://what-if.xkcd.com/)
Čo je to: komiks What if; kombinácia dobrej vedy a otázok so zle znejúcimi odpoveďami
Hovorí sa, že najblbšie a najdeštruktívnejšie otázky napadajú deti. Hovoria sa všelijaké koniny, nesmiete to brať príliš vážne. Pretože pokiaľ viem, všetci supervillains sú, alebo sú aspoň vymyslení, dospelými. Ak majú prinajmenšom aké-také znalosti fyziky, chémie, biológie či iných blahoslavených vied (proti ktorým stoja v ostrom protiklade Temné a zbytočné umenia, čiže humanitné), tým lepšie. Biológiu študujem ani nie pol roka a už je mi úplne jasné, že stereotyp o nerdoch ako o tej neškodnejšej časti strednej školy bude pravdepodobne blbosť. Ako chápem, že pokus Sheldona Coopera o mindkilling nemusí vyzerať nejako hrozivo, ale nenechajte sa zmiasť, ten chlap ako teoretický fyzik pravdepodobne pozná viac než dosť spôsobov, ako zničiť planétu (nevravím, že všetky sú možné v praxi, napokon, je to teoretický fyzik, na druhej strane o to je jeho galéria skazy pravdepodobne pôsobivejšia). Chlapík, ktorý vytvoril What If (doslova Čo keby), ich v priebehu svojej kariéry našiel viac než dosť, aj keď nie na vlastný popud. Jeho stránka sa zaoberá napospol anonymnými otázkami, začínajúcimi na „čo keby“, na ktoré sa snaží nájsť vedecky presné odpovede (A že vedecky presné sú... Aj keď neviem, či by som sa niektorými chcela zaoberať na diplomovku.) Tieto zahŕňajú také lahôdky ako: Koľko svetlušiek by bolo treba na to, aby spolu boli rovnako jasné ako Slnko? Ako dlho by trvalo jednému človeku naplniť bazén slinami (za predpokladu ich normálnej produkcie)? A môj obľúbený – ako dlho by mohlo ľudstvo žiť len z kanibalizmu? (Ani som nečítala, fuck, tie Snowpiercer flashbacky. Do. Not. Need.) Niektoré znejú nevinne a až v priebehu odpovedania sa zvrhnú na nightmare fuel, napríklad odpoveď na „Akú hmotnosť by zaberal jeden mol krtkov (angl. moles)?“ sa obráti na fantazírovanie o planéte krtích telíčok natlačených na seba v kozme (lebo Avogardovo číslo je riadna opacha a na Zem sa samozrejme nezmestia). Nie všetky sú nakoniec také príšerné, ale tento komix rozhodne potrebuje trigger warning. Na druhej strane, nerdi a háveď z 4chanu sa zaručene pobavia. Teda medzi terapiami. Ale vážne, pozrite sa na to, je to super. Rozhodne jeden z najlepších spôsobov, ako sa dostať k vede takpovediac skratkou. A keď neviete po anglicky, bola vydaná aj kniha so slovenským prekladom, ktorá by mala byť ešte v predaji. (https://www.databazeknih.cz/knihy/co-kdyby-231280)

*2. História: Pomsta costume nerds (http://www.frockflicks.com/)
Čo je to: blog FrockFlicks; svätý grál fanúšikov bulvárnej a/alebo feministickej histórie (a samozrejme costume porn)
Ak k vám mám byť úprimná, nikdy mi nezáležalo na oblečení a cetkách. Teda, na tých, ktoré som nosila ja; nakoniec, mám ksicht, s ktorým neladí nič a telo, ktoré je horizontom udalostí krásy, pohlcujúcom dekoratívnosť čohokoľvek jak taká čierna diera. Oblečenie na iných, krajších ženských, tak to je celkom odlišná story. No a keď si k tomu pridáte moje preferencie k period dramas a lásku k histórií, toto odporúčanie je samozrejmé ako milosť pre Kaliňáka. Dievčence sú v dejinách odievania veľmi zbehlé a ich pohľad dokáže určiť čas výroby šiat lepšie než rádiokarbónová metóda, dokonca aj keď si predstavíme, že rádiokarbónová metóda má dostatočnú prenosť na určenie, či bola látka vyrobená v dvadsiatych alebo tridsiatych rokoch, čo nemá, a funguje aj na umelé tkanivá, čo nefunguje. Inými slovami, miestne blogerky sú spoľahlivejšie než bežné archeologické metódy a ak je to to, čo ste v živote potrebovali, tak prosím. Takisto ide o hniezdo vysoko kontroverných recenzií, tak napríklad tie cundry vyhlásili, že tá lamerská Bátoryčka od Delpyovej je lepšia, než Jakubiskov aronovskoidný mindfuck, čo ma dostalo do kolien, lebo how dare they. Jedinou dobrou vecou na tom filme bol polonahý Daniel Brühl, a Jakubiskova má zase polonahého Hansa Mathesona, čo je vlastne to isté, len to nebolo v toľkých hollywoodskych filmoch a nevie to po španiesky. Ale späť k odporúčaniam: listíčky. Pretože ak už ste na Buzzfeed shit, tak sa pritom aspoň trochu naučte o histórií, od ľudí, ktorí o nej niečo vedia – napríklad akú historickú novelu by malo BBC (lebo povedzme si otvorene, Hollywood nás o všetku nádej v tomto smere obral už po Braveheart a teraz so zbožným želaním upierame oči na televízie), kde uvidíte Kennetha Brannaga v historickom kostýme (lebo Kenneth Brannag bez historického kostýmu je len Domnhall Gleeson pre gerontofilov). No a v neposlednom rade sú tu odporúčania na novovychádzajúce historické filmy. Inými slovami, fanúšici period dramas majú túto stránku prakticky prikázanú zákonmi ich konkrétneho fandomu, a ak medzi nich patríte, tak marš na Frock Flicks. Alebo vás príde Tim Roth strašiťv spánku.

*3. História: Pomsta costume nerds 2 (http://costumevault.blogspot.sk/)
Čo je to: blog Costume Vault; s podobným zameraním ako FrockFlicks, len vážnejšie a sústredenejšie (na wardrobe porn)
Ak sa vám náhodou FrockFlicks málili, je tu pomerne vážnejší, zato rovnako analytický blog, ktorý má všetko, po čom srdiečko rozbúchané wardrobe porn piští. Táto konkrétna autorka patrí medzi tie mrchy, teda, ehm, v civile ťažko pracujúcich blogerov, čo uploadujú s frekvenciou konania anglických kráľovských svadieb... A tak nečudo, že každý článoček je takým malým sviatkom. Pravdepodobne na počesť Dňa ťažko pracujúcich kostymérov (čo nemajú ani čas na vedajšie aktivity, napríklad svoj blog); to je oficiálny názov, mimochodom. Ak chcete nájsť to najlepšie, pravdepodobne budete musieť niekoľkokrát kliknúť na „More posts“; tento blog má extrémne dlhú históriu, ktorú sa určite oplatí preskúmať.

4. Ten Ďalší Vedecký Vlog Martina Rotu (https://www.youtube.com/channel/UCjCUIQbZi3JSfANE6tyCCog)
Čo je to: Zvědátoři; lebo niekedy proste potrebujete, aby vám kozmologické záležitosti vysvetlili mladí sympatickí chlapci
Každá, aj tá najblbšia skupina, musí zjavne mať člena, čo slúži ako hlas rozumu. Doba ľadová mala Mannyho, Suicide Squad mala Ricka Flaga (ako vo všetkom, aj v tomto bol fakt zlý, ale čo narobíte, keď si na seba tvorcovia zoslali kliatbu najatím Jaya Courtneyho), americká vláda má Ivanku Trumpovú (lebo uprostred všeobecného šialenstva je niekedy skutočným hlasom rozumu mlčanie, rozumej nabalenie sa pochybnými spôsobmi, pochlipkávanie margarity a sledovanie z lehátka, ako sa váš otec správa presne tak, ako všetci vedeli, že sa bude vo vysokej vládnej pozícií správať). Český internet, hlavne YouTube scéna, má Martina Rotu. Lebo aj krajina, ktorá má namiesto Zeme a Veku Reflex (more like reflux, amirite?), má internetovu komunitu ako každá iná. Teda s tým rozdielom, že je tam menej HISHE a viac Jackass (alebo čo to vlastne internety majú). Na druhej strane byť hlasom rozumu Rotu očividne nebaví, on je to dušou jemný, citlivý nerd (nie taký citlivý, aby nevymyslel Naprosto Retardovaného, ale aj tak) a vôbec, on by najradšej sedel v kúte z Kořenářom a rozprával vám o nových Star Wars a zaujímavej vedeckej štúdií, ktorú včera čítal. Ako som tu už viackrát spomínala, typické nerdovské fandomy sú mi ukradnuté (ak sa neráta TBBT, čo dúfam nie), ale vedecké štúdie ma zaujímajú. A preto Zvědátoři. Lebo chlapci sú veľmi sympatickí a zaslúžia tie prachy na Patreone.

5. Tá jediná dobrá slovenská youtuberka (https://www.youtube.com/channel/UCzNVjrYARF3IdSpDQgnkbMA)
Čo je to: Inferno na polici; hodnotenie knižiek je špinavá práca, ale niekto ju robiť musí
Úbohá Lenuška! Maká na tých svojich recenziách jak divá (okrem prípadov, keď ako správna youtuberka tri mesiace nič neuploadne, všakžehejže), prehrýzava sa všelijakými brakmi a katastrofami, zaspáva nad knižkami, a čo z toho má...? No, keby som tak vedela. Kurva YouTube, prečo mi za toho Boha neukážeš, koľko má Inferno odberateľov?! V každom prípade, nech už je to ktokoľvek, je to málo. Inferno je vynikajúci počin. V podstate Nostalgia Critic, len o knihách, viac pre intošov a po slovensky. Podľa kreacionistickej logiky stvorené Všemúcim len pre mňa. Nechýbajú hostia, gagy prepletajúce sa s legitímnou kritikou, a HyperFanGirl, totiž Superfangirl. Soráč. (Na druhej strane, tá Tamary Chambersovej je nezvestná prinajmenšom od recenzie porovnávajúcej novú neanimovanú disneyho Popolušku so starou animovanou, kým Superfangirl viditeľne žije. V prípade, že na túto postavu Walkerovci zabudli – žij dlouho a blaze, Superfangirl, teraz už si naozaj jedinečná.) Tón recenzií balansuje medzi vážnou kritikou (hlavne keď sa jej niečo ľúbi) a výsmechom (meltdown nad matkou všetkých evitoviek Všetko alebo nič je boží a ja som ho videla už snáď dvadsaťkrát), pričom autorka to vždy vie dobre vybalansovať. Plus som v živote nevidela podobný projekt o knihách nielen na slovenskej, ale ani na svetovej YouTube scéne. Tak na čo čakáte? Šup-šup, nech sa tie odbery sypú! (A kanál má aj Patreon, ale na míňanie peňazí zase tak horlivo vyzývať nebudem...)

6. Českoskoslovenská seriálová centrála (https://www.edna.cz/)
Čo je to: edna.cz
Fandomový život je pre našincov ťažký. Tumblr je anglická stránka. Pinterest poväčšinou takisto. Ľahšie nájdete Atlantídu (neexistujúce miesto, podotýkam), než obrázky a informácie o svojom obľúbenom seriály niekde inde, teda jedine že by ste boli lameri a kukli sa na postavy.cz, čo v mene ochrany vlastnej povesti neodporúčam. Ale nezúfajte! Slečna Crabbappelová je tu! Teda, pardon, Edna. Najskôr skratka zo slova bedna, pretože ako sa hovorí, ak vylúčite nemožné, čokoľvek možné musí byť pravda, nech je to hocijako nepravdepodobné. Inými slovami, ani ja tomu neverím, ale skúste vymyslieť lepšie vysvetlenie pre ten blbý názov“. V každom prípade, edna splní vaše základné fandomové požiadavky. Dokonca sa tu dajú nájsť aj niektoré seriály s epizódami! V prípade, že sa prihlásite, sú možnosti ešte väčšie, ale to neviem konkretizovať, lebo prihlásená nie som. (A vy sa čudujete? Veď nemám čas ani dokončiť tento poodiaty článok do Mikuláša kvôli zápočtom.)

*7. Nebo paleontology nerds (https://www.youtube.com/user/GamerCreator12345)
Čo je to: vlog TREY The Explainer; vlog zaoberajúci sa paleontológiou
Lebo vedy sme tu nemali dosť. Ani YouTube kanálov. TREY je paleontológ/nadšenec paleontológie. Neviem čo z toho, lebo internetová anonymita je sviňa, ale nemusí byť práve odborník, pretože napokon ani Michael z Vsauce nie je odborník na prakticky každú vedu, aká kedy bola definovaná (aspoň teda myslím, jeho videá naznačujú, že je, ale sedliacky rozum sa bráni tomu uveriť). Stačí nám vedieť, že Treyove videá sú vo všeobecnosti dobre podložené skutočnými výskumami. A čo v nich nájdete? Z väčšej časti dinosaury. Od čias, keď vyšiel Jurský park a všetci z neho padli na zadok, som odmietala uveriť, že dinosaury sú cool, pretože už ako šesťročná som objavila u starej mamy kazety s Putovaním z pravekými zvieratami a zistila, že mezozoikum nebolo jediným badass geologickým obdobím. A fakt, že jeho jedinečnosť bola všeobecným presvedčením, ma pekne štval, čo donútilo moje malé srdiečko hipstersky uzavrieť túto tému na dlhé roky s tým, že dinosaury sú preceňované. Potom prišlo moje historické obdobie a na mezozoikum i celú pravekú faunu som kompletne zabudla. Neviem, čo vo mne znovu prebudilo lásku k biologickým vedám, ale dospelo to k tomu, že som maturovala z bioly a počas prázdnin som, už pripravená, cez svoju osobnú nenávisť k Emmerichovmu majsterštyku 10 000 pred Kristom, ktorého rozbor mi bol sľubovaný (a aj som ho dostala!), bola zlákaná k Treyovi. Ani neviem ako stalo, ale dinosaurom som vďaka nemu odpustila, lebo na operence sa človek nemôže hnevať dlho. Áno, tušíte správne, mám teraz nový dôvod neznášať Jurský park! Jééé! A zvažovať archeologickú kariéru, čo o kvalite kanálu niečo svedčí. Ďalej sa nalaďte, ak vás fascinuje kryptozoológia a záhadné organizmy, lebo tým sa Trey zaoberá taktiež – a ako sa dozviete, všetko je nakoniec plamienka driemavá (angl. barn owl)...

8. Facepalm collection: medics edition (http://www.lovcisarlatanov.sk/)
Čo je to: Lovci šarlatánov; presne to, čo vám napadne, že to asi bude
Pri brázdení temných vôd internetu je občas ľahké zablúdiť do ríše Rostásovej, ktorej samozvaným kráľom (hoci na bláznovstvo rozhodne nie človekom najbohatším) Tibike je. Aby ste poznali cestu von, niekwedy potrebujete ľudí znalých navigácie v neznámych vodách, najmä ak ide o temnotou zachvátenú časť ríše medicíny. No a na koho je lepšie sa obrátiť ako na úbohých vyhancov, ktorí tieto kraje Bielou čarodejnicou (lebo stará bohyňa, čo v tomto svete nemá čo hľadať, ale záhadným spôsobom sa sem dostala a uzurpovala to tu, je dosť dobrou personifikáciou tohto typu „medicíny“) dobre poznajú? Dobre, už prestanem s tými narniovskými metaforami; pointa je v tom, že ak chcete vedieť, či medicína toho či onoho diela či článku je v poriadku, zavolajte si lekára. Slovenský internet je, ako sa nám už podarilo zistiť, nanič miesto a môžeme byť radi, že sa týmto rozhodne nie najpálčivejším (ale skutočným) problémom niekto zaoberá, takže u nás vydalo len na medikov. Našťastie sú to lepší študenti než ja, toho sa nebojte. Články sa tu zaoberajú antivaxxermi (och, už len meno, ktoré si dali, znie tak vážne a profesionálne, absolútne verím, že sú dostatočne vzdelaní na to spochybňovať dvestoročné medicínske teórie!), MMS (ktoré má bohužiaľ viac spoločného s bielidlom ako s esemeskou s obrázkom) a inou háveďou; najnovšie články sa zaoberajú hlavne lahôdkami typu biorezonančných prístrojov, ktoré sú tak mimo, že skôr než seriózne medicínske rozbory sa z nich dajú robiť príspevky do panoptika. Jednako (obľúbené slovo prof. Bačkorových príručiek a odteraz aj moje; pozdravujem pána profesora!) je väčšina článkov veľmi serióznych a dobre vedecky podložených...

Minette vs. Motivácia

Tento článok venujem svojej matke. Za trest. Pretože nebyť nej, nikdy by som nebola uvidela v plnej nádhere otravnosť toho typu ľudí, ktorí tieto veci postujú. Ak medzi nich patríte, tento článok je pre vás len s trigger warningom, teda na vlastné nebezpečie. V tomto článku okomentujem a ohodnotím 10 motivačných citátov v rozmedzí od neužitočných blbostí po cenné rady do života (to sotva) a porozprávam vám o tom, aký je život, nuž, komplikovaný. Teda ak ste na to zatiaľ ešte neprišli.
(Všetky tieto poklady pochádzajú z pinterestu, sú vybrané viac-menej náhodne a ich poradie neodzrkadľuje, či za niečo stoja alebo nie.)



1. „Vydržal som, bol som zlomený, poznal som trápenie, stratil som sám seba. Ale som tu, stále idúc dopredu, stávajúc sa silnejším každým dňom. Nikdy nezabudnem tvrdé lekcie, ktoré mi život udelil. Spravili ma silnejším.“
Akcia jak z teleshoppingu – niekoľko klišé za cenu jedného! A potom sa čudujeme, že dostávame filozofický ekvivalent tých supervysávačov a príšerných krájačov na ovocie. V každej dobrej komédií by za takýmto prejavom nasledovala úderná punchline. Ak by to vyslovila úplne vážne fiktívna postava, považovali by sme to za pamätihodne zlú repliku, ten typ, ktorý by si Nostalgia Critic dal zarámovať a zavesiť na stenu. Vážení, we've been here. Všetci sme to, kurwei, zažili; časy, kedy sme si mysleli, že nemôže byť horšie (hoci sme vtedy obvykle mali napr. prístup k spoľahlivému WiFi, pitnú vodu a vôbec istotu, že zatiaľ nedošlo k nukleárnej apokalypse, takže to najskôr nebola pravda). A zabilo nás to? Nie. Prestali sme kvôli tomu preceňovať svoje problémy? Tak to už vôbec nie. Okrem toho, viera vo vlastný osobný rast býva častou témou týchto citátov. A je to kravina. Tým nechcem povedať, že osobný rast je nezmysel, to nie. Ale všimli ste si to slovo „silnejší“?! No, tak to nie je žiaden pokrok; sila je dobrá vec, ale len ak nie ste úplný debil, ktorý ju nevie používať. A ako spoznáte, že ste debil? No, že vyhľadávate motivačné citáty. Ale vážne, držíte sa? Hitler pred pádom Tretej ríše sa držal tiež (niet zákona neúprosnejšieho než je ten Godwinov, s výnimkou fyzikálnych, najmä ak sa máte učiť rovnice ich vyjadrujúce). Ak novozískanú silu využijete na robenie blbostí, nie je ničím, na čo by ste mali byť hrdí.
Hodnotenie: Captain Obvious



2. „Nemysli na to, čo sa môže stať o mesiac. Nemysli na to, čo sa môže stať o rok. Sústreď sa len na 24 hodín pred tebou a rob, čo môžeš, aby si sa dostal tam, kde chceš byť.“
Tento citát by sa dal zhnúť dvoma slovami – buď krátkozraký! Jedným z najotravnejších druhov motivačných vetičiek je tá, ktorá vyzýva k sústredeniu sa na prítomnosť a krátkodobé ciele. Tento druh myslenia vám totiž absolútne znemožňuje snívať (čo je dobrá vec) i plánovať (čo je už trošičku horšie). Je prakticky nemožné žiť tak, aby sme sa vyhli dlhodobým následkom, takže ak na budúcnosť nemyslíme, celý náš život budú dlhodobé následky. Pravda, niektorým ľuďom sa môže prístup k budúcim časom „zíde z očí, zíde z mysle“, respektíve „ešte nie je v očiach, ešte nie je v mysli“ zdať príťažlivý, ale ako by vám potvrdili frajeri, čo si vyberajú partnerky podľa vzhľadu, povrchné sympatie ešte nikomu nezabezpečili šťastie na dlhšie než do ďalšieho účtovného roka. Ľudové múdrosti sú jak hormóny – teda, tiež sú často o sexe, ale hlavne prichádzajú vo pároch, pričom jedna vyvažuje zhubné posolstvo tej druhej. (Ó, a tiež sú dobré len s nervovou reguláciou a v malých dávkach. Páni, človek by si ani nebol pomyslel, koľko podobností sa dá nájsť medzi návodmi na život a vecičkami, ktoré zabezpečujú, že neskapeme na hyperglykémiu.) Nie je dobré držať sa jednej, totiž „žijeme len raz“ a zabúdať na druhú, že „nič nie je dlhšie ako týždeň pred výplatou“ (Ja viem, tento som si vycucala z prsta, ale vari nie som dievča z ľudu? No vidíte, takže sa to počíta.).
Hodnotenie: potenciálne smrteľné



3. „Keď nepôjdeš za tým, čo chceš, nikdy to mať nebudeš. Ak sa nespýtaš, odpoveď je vždy nie. Ak nepôjdeš dopredu, ostaneš vždy na tom istom mieste.“
V prvom rade, ak sa pýtate otázky, ktoré stoja za to, totiž také, ktoré nezačínajú na „Mohol by som, prosím...“, odpoveď nemusí byť „nie“, aj keď sa nespýtate. Okrem toho, odpoveď „nie“ nemusí byť vždy len zlá. Ak je vaša otázka „ak pôjdem voliť Rašiho, prejde mi to?“, tak možnosť „áno“ až tak príťažlivo nevyzerá (napokon, vypovedá o tom, akí tragédi vo vašom okolí žijú, že sa ani nezmôžu na odcudzovanie toho, čo za odsudzovanie stojí, a namiesto toho odsudzujú futbalových rozhodcov, proeurópskych politikov, názor, že gay nie je skutočná nadávka, alebo iné kraviny). A ostať na mieste nie je najväčšia tragédia, aká vás môže pri osobnom rozvoji postretnúť – vždy ešte môžete ísť dozadu (v osobnom rozvoji sa také veci dejú, čo by ste vedeli, ak by ste niekedy počuli posledné správy o Johnnym Deppovi), napríklad tak, že plnou rýchlosťou vyrazíte dopredu a narazíte na prekážku. Následky sú potom potenciálne letálne, najmä pre vašu morálnu integritu, ale to vám tieto citátiky nikdy nepovedia. Nedostať, čo chcete, nie je vždy tá najhoršia vec, čo sa vám mohla stať – veď pozrite na Danka, ako chcel ísť na výlet do tej dumy... Tým netvrdím, že nemáte mať túžby, ale musím k tomuto glukagónu poskytnúť aj nejaký ten inzulín. Heh. Tým myslím, no sugarcoating. (Som študentka biológie a už po štyroch mesiacoch mi to začína liezť na mozog, tak ma zažalujte.) Sny sú ako alkohol, vážení, najskôr vás spravia zaujímavými, potom z vás urobia debila a ak budete takto pokračovať ďalej, úplne vás zruinujú. No a nakoniec, niekedy sa ísť „dopredu“ (nech už to znamená čokoľvek; definícia progresu v týchto citátoch často býva asi taká konkrétna ako Derridova filozofia, čo je len dobre, pretože tak ako Derrida, ani ony na zložité existenciálne otázky nemajú paru) jednoducho nedá. Nemáte na to čas. Neurobí vás to šťastnými. Nedá sa to dosiahnuť morálne prijateľným spôsobom. Také veci sa proste stávajú. Nezmieriť sa s tým znamená prakticky deliť nulou alebo čítať Zem a Vek pre ekologickú agitku.
Hodnotenie: potenciál užitočnosti tu je, ale ako univerzálna rada do života by to neprešlo



4. „Vždy si len jedno rozhodnutie od úplne iného života.“
Potenciálne. Teda, vždy sa môžete rozhodnúť skočiť z okna a zabiť sa, respektíve sa na zvyšok života zmrzačiť, ale to je o inom. Nie vždy je ten potenciálne „úplne iný život“ lepší, to tým chcem povedať. Totiž, ak sedíte v práci, ktorú milujete tak veľmi, že sa vám ani nechce vracať domov, hoci vás tam čaká niekto, koho máte úprimne radi, iný život možno nemusí byť to, čo hľadáte. Teda jedine že by šťastní ľudia nečítali motivačné citáty, ale to by predsa znamenalo, že jediný, kto ich vyhľadáva, sú zúfalci a magori, ktorí sa z nich vlastne ani nechcú poučiť, len si potvrdiť, že za svoj úspech v živote vďačia práve svojej drbnutej životnej filozofie. A to je predsa absurdné. To je ako tvrdiť, že God's Not Dead nie je vážnou teologickou diskusiou o najdôležitejšej otázke filozofie vôbec, ale povrchným potľapkávaním sa po pleci sebranky amerických bigotov. A to je predsa absurdné.
Hodnotenie: z prísne faktického hľadiska pravdivý výrok, ale to je asi tak všetko



5. „2017 bude sebecký rok. Svoj čas venujem sebe. Zlepšovaniu sa. Chcem sa stať lepšou osobou fyzicky i psychicky.“
Ľudí žijúcich podľa tohto kréda sme za mojich mladých čias volali „do seba zahľadení“. Dostatočne bystrí, aby chápali, že majú chyby, ale nie na to, aby rozumeli, že občas človek jednoducho nemá čas na ne ani len myslieť, nieto ešte ich naprávať, a ich okolie aj tak nezaujímajú. Ako sme si ale povedali na konci Obamovej vlády, vždy môže byť horšie. Pretože sú ľudia, ktorí vám budú tvrdiť, že viac sa venovať sebe neznamená sebazdokonaľovaniu, ale sebeláske. No a vo svete, kde sebeláska v inom význame ako eufemizmus pre masturbáciu nie je odsúdeniahodná slabosť by som žiť teda nechcela. Takže ako by povedala moja mamá, malé bezvýznamné plus za zdôraznenie dôležitosti sebakritiky. A malé, tiež bezvýznamné mínus za to, že tento konkrétny citátik obsahuje obrázok bežca. prežehnávanie sa
Hodnotenie: nie najhoršie krédo, ale všetkého veľa škodí



6. „Toľko rokov vzdelávania sa a nikto nás nenaučil mať sa radi a prečo je to dôležité.“
Houbeles. Veľa diel, ktoré ste preberali na literatúre, najskôr prinajmenšom spomenulo, prečo to nie je dobrý nápad. Ľudí riadiacich sa týmto heslom sme za mojich mladých čias nepovažovali za „do seba zahľadených“. Považovali sme ich za namyslený trash a čítali rozprávky, v ktorých takíto ľudia vystupovali ako zlé nevlastné sestry a rivali skutočných hrdinov, čo ani v zlatom brnení nedokázali poraziť draka, alebo vyskočiť na najvyššiu vežu, alebo whatever (a niet divu, veď zlato má takmer trikrát takú veľkú hustotu ako bežné železo, čiže vyrábať z neho niečo, čo máte nosiť, nie je najpraktickejšie; na druhej strane, pokiaľ si dobre pamätám, v rámci zrazovania hrebienkov skazeným aristokratov nosil podobné aj Popolvár, a tak chémia, tak ako vždy, nie je ospravedlnením). Než to začnete zvaľovať na moderné rozprávky typu Frozen, ktoré kazia našu mládež feministickou propagandou, tento problém sa a) týka mužov i žien, len muži sú vo všeobecnosti menej teoretikmi a viac (rovnako otravnými) praktikmi; b) teraz nehovorím o Else, hovorím o Gastonovi. Zase ako netvrdím, že by ste sa mali považovať za príšerných ľudí, aj keď na svete sú aj takí a ktovie, za koho sa vlastne považujú (ktovie, možno Hiddlestonov zákon neplatí len na psycho bohov so sibling issues). Ale sebavedomie je stopový prvok. Vo väčších množstvách než malých je v lepšom prípade dobré tak do šťaniek, v tom horšom zomriete na otravu ťažkými kovmi (bohužiaľ, táto vedľajšia veta neobsahuje žiadnu údernú metaforu, ospravedlňujeme sa a v pravý čas vám vrátime peniaze).

Adventný špeciál - intro

Vzhľadom na blížiace sa vianočné sviatky a vlastnú lenivosť, čo sa písania poviedok týka, sa Minettka rozhodla uspokojiť sa s občasnými menšími článočkami. Totiž, vianočným špeciálom. Nebojte sa, špeciálna poviedka bude tiež, ale až na Štedrý večer. A možno, ak sa mi bude chcieť, aj niečo na Silvestra. Ľudovými zvykmi sa tentoraz zaoberať nebudem, ale nie že by vás to zase trápilo. Poradie mojich blbiniek bude nasledovné:

30.11. (sviatok sv. Ondreja)

Minette vs. Motivačné citáty alebo November končí, depresie nie
6.12. (Mikuláš)
Mikulášska nádielka alebo Na nete a čo tam Minettka našla (REDUX)
13.12. (sviatok sv. Lucie)
Mágia pre pravých chlapov alebo Aj chémia má temnú minulosť
20.12. (sviatok sv. Tomáša)
Na Toma seď doma alebo Filmové, knižné a iné tipy (REDUX)
23.12. (štedrý predvečer)
Vianočná poviedka

Song Of The Princess

Túto som pôvodne plánovala obdariť textom, ale vzhľadom na môj hudobný antitalent tá mizerná melódia, na ktorú som si ju spievala, pravdepodobne ostane len v mojej hlave. Aj tak vlastne za nič nestála. Text je ale príliš dobrý, a to aj napriek tomu, že tentoraz bohužiaľ nemá žiaden hlbší zmysel.

This land always belonged to fruit of our fathers' loins

Sweet berries picked and seeds sown

The moment one older tree fades, one must grow

Which is why all this time we sow on

My daddy was a tree too, mighty and tall

There was no such in vicinity

But age has just taken him, as does with all

Now he searches for infinity

Sadly age is not the only one who likes to take

So does plague which likes children too

And I, my dear daddy, I like to take as well

So I've written this song just for you

You planted seven trees which should have grown tall as well

But having plated seven thousand would it ever matter?

I hope it wouldn't, so you can stop trying and return from wedlock to me

All of your big strong boys are lying in small coffins

While I am lying only in my bed with the living

And even though I say these words with sigh and sorrow

You may meet your boys by each day, even tomorrow

Weather has not been kind to ancient garden

Every year colder winter and drought

Mother nature has never been kind to men

And didn't grow here what was sowed

But while massive trees are not able to sprout

That faster grow little girl's hair

This garden still has some space to plant flowers

And this country a throne to spare

You planted seven seeds, now you ran out of them

No human woman can give birth to your child again

But even without trees some flowers in this garden grow

All your future heroes and kings didn't live long enough

To grow a proper beard or at least tiny scruff

While I have mine, please don't even ask where

So please don't lament, why should you care...

Kleopatra - 7.časť

Tak, a táto je posledná! Ostatné časti:

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/09/kleopatra-1cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-2cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-3cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2015/10/kleopatra-4cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2017/08/kleopatra-5cast.html

http://minetteskvareninova.blogspot.sk/2017/09/ostatne-casti-httpsminetteskvareninova.html

Neskoré obdobie

Oficiálny prejav triumvira Gaia Octaviana Caesara pred senátom

1.december 33 pred n.l.

Ctení senátori, najváženejší a najmúdrejší muži Ríma, zhromaždili sme sa tu, aby sme si vypočuli z mojich vlastných úst pravdepodobne najťažšie, no tiež iste najjednoznačnejšie rozhodnutie môjho života. Pritom aj napriek svojmu mladému veku nie som mužom, ktorý by si toho prežil málo. Sami viete, o čom hovorím – politická situácia má donútila rozviesť sa s mojou prvou ženou, hoci som ju mal rád, niekoľkokrát vytiahnuť do vojny a teraz sa musím, či chcem či nie, obrátiť proti mužovi, ktorého som si roky ctil natoľko, že som zaňho vydal svoju sestru a ktorému svojho času dôveroval aj veľký Caesar. Nemám ale na výber, ak je mojou najväčšiou túžbou aj naďalej konať na prospech a slávu Ríma. Marcus Antonius je zradca ríše a práve proti žene, ktorá ho k tejto zrade primäla, musia naše majestátne légie pozdvihnúť svoju zbraň. Aj napriek množstvu jeho nehanebných protirímskych aktivít totiž nevyhlasujem vojnu priamo jemu, hoci si nerobím ilúzie o tom, na ktorú stranu sa pridá. Napokon, ctení páni, musíte uznať, že dôkazov o tom, komu je vlastne verný, nám za posledné roky podal viac než dosť! Veď kedy bol tento popredný rímsky aristokrat a niekdajší pomocník a zastánca otca našej vlasti, božského Caesara, naposledy videný v Ríme? Vari sa po dlhých mesiacoch bojov vracia domov do nášho skvostného mesta, centra všetkej civilizácie? Nie. Kým je nažive, na pôdu Marsových potomkov sa nevráti – ba čo viac, podľa najnovších správ sa ho tu nedočkáme ani po smrti! Nie je predsa nijakým tajomstvom, že nedávno dal spísať svoj závet, a že podľa neho miestom jeho posledného odpočinku nemá byť rodisko jeho otca i matky, mesto, ktorému vďačí za všetko dobré, čo ho v živote postredlo, ale Alexandria! Tá Alexandria, ktorej jediným spojením s Marcom Antoniom je ich kráľovná! Okrem toho, práve tejto kráľovnej, zlovoľnej, intrigánskej pobehlici, ktorá stojí za smrťou všetkých svojich súrodencov a ktorá otvorene vyhlasuje svojho bastarda za dediča božského Caesara, sa rozhodol Marcus Antonius v poburujúcom dokumente odovzdať početné rímske provincie, ktoré mu nikdy ani len nepatrili! Mnohé naše mestá, už-už skryté pod krídlami civilizácie, a naši občania, tešiaci sa z výhod prináležiacim občanom našich provincií, by sa zrazu ocitli v rukách tejto barbarskej orientálnej kráľovnej, ak by pravdaže bolo po jeho. Tomu ale našťastie dokážeme zabrániť. Ešte môžeme ukázať tej skazenej ženštine, že sú veci, ktoré si ani ona vo svojej spupnosti nesmie dovoľovať. Ešte ju môžeme potrestať za zlákanie váženého Rimana k zrade ríše i za to, že si vôbec trúfala sa s našim spomínaným úchvatným impériom vôbec rovnať. Napokon, počas našej histórie sme vytiahli do boja pre menšie príčiny a trestali i menej vážne urážky. Toto sa už ťahalo dostatočne dlho; nemienime im to viac trpieť. Ctení páni, je čas zvolať naše légie pred Marsov chrám – Rím sa chystá pomstiť všetky poníženia, ktorých sa na ňom Kleopatra dopustila. Rím vyhlasuje vojnu Egyptu.

Z listu Octavie jej nevlastnej dcére Antonií

26.apríl 32 pred n.l.

Drahá Antonia, keď som sa dozvedela o tom, že ti už je lepšie, veľmi ma to potešilo. Mala som o teba nesmierny strach a tvoj otec tiež. Áno, zašla som tak ďaleko, že som skontaktovala tvojho otca, aby sa o tom všetkom dozvedel, pretože tvrdohlavosť teba a tvojho manžela nepozná medzí. Rozumiem tvojmu rozhorčeniu, ale ako človek, ktorého utrpenie ťa tak poburuje, ti hovorím, že taký prísny úsudok si od teba tvoj otec nezaslúži. A to mu teda mám čo vyčítať! Nechcela som s tým začínať takto skoro v liste, s ohľadom na tvoje krehké zdravie, ktorému stres iste neprospeje, ale mala by si vedieť nejaké novinky. Tvoj otec sa so mnou totiž rozviedol.

Zase nemôžem tvrdiť, že by ma to bolo prekvapilo. Nevideli sme sa už roky a odkedy po druhý raz navštívil egyptskú kráľovnú, naše manželstvo je v troskách. Dokonca mi ani neodpovedá na listy... Jeho postoj ku mne nezmenilo ani to, že som ho celý ten čas politicky podporovala, snažila som sa pôsobiť ako prostredník medzi ním a mojim bratom a dokonca mu poslala peniaze a vojenské jednotky pre jeho výpravu do Arménie. Nerada by som ho označila za nevďačného, ale treba nazývať veci pravými menami. A na rozdiel od Octavia nemienim ani hádzať všetku vinu na Kleopatru, pretože keď už, tak je nanavýš Antoniovou spolupáchateľkou. Za rozdúchavanie konfliktu medzi ním a mojim bratom ju ale viniť môžem, veď nie je nijakým tajomstvom, akých drzých urážok voči nemu i Rímu sa tvoj otec v jej mene dopúšťal.

V každom prípade, drahá Antonia, ja sa vzdávam. Moje manželstvo s tvojim otcom už trvalo dosť dlho a jeho väčšia časť ani nebola šťastná. Ba čo viac, od istého času som ho ani nevídala... Pokiaľ sa budem držať ďalej od politických kruhov, môj život rozvod nijako neovplyvní; manžela som už aj tak dávno stratila. Na druhej strane ma omnoho viac mrzia iné veci – najmä to, že som nedokázala zabrániť prepuknutiu občianskej vojny. Pravda, technicky o občiansku vojnu nejde, keďže môj brat namiesto rímskeho generála vyhlásil vojnu Egypťanke, ale my všetci vieme, proti komu sa vlastne vedie. Viem však, že na strane môjho bývalého budú bojovať mnohí rímski občania a stále je mu verných niekoľko rímskych generálov. Navyše nikto nepredstiera, že sa tu bojuje o čokoľvek menšie ako o nadvládu nad ríšou. Nezáleží mi ani tak na tom, kto vyhrá, ako na tom, aby Rimania trpeli čo najmenej. Je to len desať rokov, čo sa skončila občianska vojna, a všetci máme jej hrôzy v čerstvej pamäti. Iste by si väčšina z nás priala, aby sa niečo také už neopakovalo.

Zatiaľ čo vonku sa schyľuje takpovediac k súboju titánov, u mňa doma je všetko po starom. Ako vždy mám veľa starostí s deťmi. Marcellus už prichádza do puberty a chvíľu neobsedí. Raz odo mňa chce, aby som mu pripravila mužskú tógu (ten blázonko!), inokedy zase básni o peknom dievčati zo susedstva či sa pýta príbuzných na to, či by ho nevzali za otcom do armády. Učiť sa mu samozrejme nechce, ale na moju veľkú úľavu sa zase až tak nepýta na Antonia – skôr ho zaujíma, čo bol zač jeho otec. Čo mu ale mám povedať? Nemali sme sa veľmi v láske a sotva na ňom dokážem nájsť aj po toľkej dobe niečo dobré, no hoci viem, že si ho vôbec nepoznala, určite mi poradíš niečo pekné a nekonkrétne, čo by som o ňom mohla povedať. Obe Claudie zatiaľ ostávajú deťmi; Octavius už rozmýšľal o ich vydaji, no nechce sa ponáhľať, a ja s ním len súhlasím. Moje zlatíčka Antonie sa zatiaľ na otca nepýtali, zatiaľ čo Antyllus sa všetko dozvedel aj z iných zdrojov a je naňho právom nahnevaný. Nič na tom nemení ani fakt, že aj napriek všetkým veľkým gestám Kleopatre a jej deťom stále ostáva dedičom jeho majetku, prinajmenšom v Ríme. Keď som sa ho na to spýtala, vravel, že mňa si cení viac než peniaze. Iullus? Ten na bratovi stále visí, aj tú záležitosť s rozvodom si dal vysvetliť od neho. Ani jeden z chlapcov sa nepodobá na otca, avšak myslím si (hoci si z jej tváre až tak veľa nepamätám), že sú celá mama, daj jej osud večný pobyt na Elyzejských poliach (ak je to pri takej zradkyni čo i len trochu možné). Majú aj podobnú náturu, čo spolu s ich vekom spôsobuje, že je ťažké ich zvládať; našťastie sa s tým ja, slabá žena, štvať nemusím. Nemajú vari vychovávateľov?

No a to ma privádza k tebe. Počula som zvesti od Pythodora, že vraj sa mu zdáš tehotná; to by po toľkých „neúrodných“ rokoch bolo veľmi potešujúce, ale neviem, nakoľko sa naňho môžem spoľahnúť. Pythodoros je bystrý chlap, ale neviem, nakoľko sa vyzná do takých „ženských“ vecí – sama by si mi mala jeho tvrdenia potvrdiť či vyvrátiť. Možno by som to bola vedela, keby som sa s tebou mala možnosť stretnúť, ale keď vy bývate tak ďaleko! Dievča moje, príď prosím na návštevu, ak ti bude zdravie slúžiť, mne i svojim súrodencom chýbaš! Prajem ti veľa šťastia, a tiež aby ťa prudké vlny histórie nezmietli so sebou...

Z listu Caecilie Pomponie Attiky Kleopatre VII., kráľovnej Egypta

13.august 32 pred n.l.

Drahá Kleopatra, píše ti Cili, tentoraz úplne neformálne, pretože ak už ti mám vynadať, nech je to adresované radšej mojej starej priateľke Klei než egyptskej kráľovnej. Áno, už som sa dozvedela o tvojich „dobrodružstvách“ s pôvabným rímskym štátnikom, vlastne by som musela byť slepá i hluchá, aby som to množstvo klebiet prepočula. O tých celkom určite vieš; a ja si ich väčšinu času ani nevšímam, ale niektoré veci sú na moje sklamanie, zdá sa, pravdivé. Kráľovná kráľov?! To vážne?! Nebohý Caesar bol skromnejší – a to mal na konte viac zásluh! Pokiaľ sa mi budeš snažiť nahovoriť, že to všetko je Antoniovo dielo a ty s tým nemáš nič spoločné, ušetri si prosím námahu; nezhltla by som kráľovnej Egypta, že keď jej rímsky generál ponúkol nejaké pocty, nemala nijaké prostriedky, ako ich oficiálne odmietnuť. Pretože ak by to tak bolo, znamenalo by to pekný pád pre kráľovnú a ženu, ktorá sa vždy pýšila tým, že hrá podľa vlastných pravidiel. Prosím ťa, priznaj si to; moc nad Egyptom ti už jednoducho nestačí. Trón faraónov, ktorý síce nie je najprestížnejší, no stále má istú váhu, pre teba nie je dosť dobrý – ty chceš viac a viac, dobre, že vo svojej nenásytnosti nepohltíš celé impérium! Na čo ti to všetko ale bude?! Impériu nemôžeš vládnuť, pretože napriek všetkej svojej vzdelanosti o jeho obyvateľoch nič nevieš. Ovládnuť Rím by bolo začiatkom tvojho konca... No a prehra v tejto vojne, ako si iste uvedomuješ, znamenala ešte niečo oveľa horšie. Prečo si ju vôbec začínala?! Nemôžeš v nej vyhrať. Nech už sa s tebou stane čokoľvek, smeruješ len k záhube.

Viem ale, že o týchto veciach premýšľať nebudeš – na to si príliš tvrdohlavá a mňa určite nepovažuješ za dostatočne dôležitú na to, aby som ti dávala rady. Budem ale aspoň spávať pokojnejšie, keď budem vedieť, že si svoje rozhodnutia urobila poznajúc všetky fakty, a teda aj názor žien, ktoré si kedysi považovala za priateľky. Pretože nie som sama, koho tvoje výstrelky poburujú. Spýtaj sa hociktorej slušnej Rimanky – žiadna z nich si o tebe nemyslí nič dobré, a pod môj list sa môžu všetky pokojne podpísať. A to sme sa snažili súdiť ťa spravodlivo! Nedali sme na klebety a ohovárania, pristupovali sme s rezervou ku každému Octaviovmu prejavu, v ktorom ťa očierňoval... Ako sa ale zdá, žena kedysi taká rozvážna je priveľmi opitá mocou, aby dokázala rozmýšľať jasne. Jediné, čo ti v takom prípade môžeme všetky povedať, je zaželať ti, aby výsledok bol čo najmenej príšerný. Tebe a Antoniovi sa čoskoro stane čosi veľmi nepekné, a ja len dúfam, že ty a tvoje deti to prežijete v zdraví, pretože čo sa ich otca týka, v dobrý výsledok nedúfam...

Z denníka triumvira Marca Antonia

31.august 31 pred n.l.

Chystáme sa na poslednú bitku s Octaviovými prívržencami. Božské znamenia nie sú dobré. Zamestnal som veštcov a kňazov, aby predpovedali výsledok bitky, no väčšina z nich je veľmi skeptická a radí mi pokračovať vo vyjednávaní. To pravdaže neurobím, veď to isté nám radili niektorí z Kleopatriných radcov a všetko ich kuvikanie sme zmietli zo stola. Ani inak ale nie sú naše vyhliadky dobré. Medzi vojakmi sa šíri malária a predchádzajúce boje nás zanechali odrezaných od zásob. Kleopatra máva zlé sny, no odmieta im veriť. Ja tie svoje zaháňam alkoholom. Beztak bývajú skôr o minulosti než o budúcnosti.

V poslednom čase vlastne alkohol dokáže utíšiť každý neželaný cit. Keby som vedel, ako dobre to funguje, bol by som už dávno pil viacej. Potom by som nemusel podľahnúť svojej túžbe po Kleopatre a všetko by bolo v poriadku. Tá ženská ma obrala o všetko – o česť, dôstojnosť, vlasť, rodinu (ako dlho som už nevidel vlastných najstarších synov!), rešpekt mojich ľudí a naostatok i o srdce. Ešte nikdy som po ničom netúžil tak veľmi ako po jej oddanosti. Ešte nikdy som tak zúfalo nedúfal v niekoho rešpekt. A to je len ženská! Octavius by povedal, že keby ňou nebola, nedokázala by ma tak silno ovládnuť, pretože mám pre ženy slabosť, ale na druhej strane, Octavius je kretén, a navyše nemá srdce. Ale ani ona ho vlastne nemá. A to som jej toho toľko obetoval...

Octaviove vojská sú podľa posledných správ vo viac než dvojnásobnej presile. A kto by sa čudoval? Žiaden slušný rímsky občan so mnou a s ňou nechce nič mať. Octavius navyše môže regrutovať ľudí z celého impéria, kým ja mám k dispozícií len jeho menšiu východnú časť. Ak je táto bitka mojou jedinou nádejou, zrejme som stratený. Už som zvažoval všetko – samovraždu, zabitie Kleopatry a prosenie Octavia na kolenách, schovanie sa u Antonie... Jedno je ale jasné: ak jednu z týchto vecí urobím, bude to po bitke. Kým je ešte nádej, z poľa neujdem. Toľko cti mi v tele ešte ostalo.

Z denníka Kleopatry VII., kráľovnej Egypta

3.september 31 pred n.l.

Tak toto bola katastrofa. Vlastne sama som trochu fascinovaná veľkoleposťou svojej skazy. Nuž a zo všetkého obviňujem starú fóbiu, na ktorú som takmer zabudla... Hoci si uvedomujem, že v hre iste museli byť aj iné faktory.

S Octaviovou armádou sme sa stretli neďaleko mysu Aktion. Od začiatku bitky sme boli odsúdení na neúspech – naše vojsko sužovali choroby a oslabovali početné dezercie, navyše Octaviovi a Agrippovi sa podarilo získať nad nami prevahu pomerne rýchlo. Od začiatku bitky som pociťovala silnú paniku; ja totiž lode a moreplavbu nenávidím. Odkedy som sa ešte počas občianskej vojny takmer utopila pri búrke, nedokážem vystáť, keď som okolnosťami donútená postaviť sa na palubu lode. Moja iracionálna panika so zhoršujúcou sa situáciou ešte zväčšovala, a tak som sa nakoniec strachom úplne zaslepená rozhodla vziať „nohy na plecia“. Väčšinu bojaschopých lodí som nechala za sebou, v Octaviových pazúroch, a na dôvažok Antonius aj napriek svojim silným rečiam na začiatku z boja zdrhol, len čo videl, že aj ja odchádzam. Nuž a v tej chvíli bola naša porážka na bojovom poli konečná.

Samozrejme, to neznamená, že sme odpísaní; potrebujem si zachrániť kožu, a som pre to ochotná urobiť čokoľvek. Pokúšam sa s Octaviom vyjednávať o podmienkach mieru, ale moja pozícia nie je dobrá. Ani úplatky, ani podlizovanie sa a už vôbec nie obe kráľovské koruny v jeho rukách mu nemusia stačiť; napokon, ak by veľmi chcel, mohol by hravo vpochodovať do Alexandrie, vziať ma do reťazí a vystavovať ma na triumfe ako nebohú Arsinoé. No a vzhľadom na city, ktoré ku mne prejavoval na verejnosti v posledných rokoch, v jeho milosrdnosť beztak nemôžem dúfať. Zvažujem teda ďalšie možnosti; útek alebo samovraždu, samozrejme ak neprídem na nejaký spôsob, ako Octavia presvedčiť, aby ma prinajmenšom nechal žiť a nepokoroval ma viac, než bude nutné. Zatiaľ ale na nič podobné nedokážem prijsť; rastie vo mne beznádej a mátajú ma predstavy toho najhoršieho, čo by sa mohlo stať. S Antoniom sme sa teraz vrátili do môjho paláca, kde čakáme na „úder z milosti“ od Octavia. Na čakanie sa teším ešte menej, než na ten úder – ak už mám padnúť, nech je to čo najskôr! Stále sa mi ale nechce veriť, že neexistuje spôsob, ako sa zachrániť. Smrti som unikla už toľkokrát a čo sa môjho tela i duše týka, rozhodne som ešte pri sile. Nuž a čakanie, nech už je akokoľvek otravné a frustrujúce, mi aspoň poskytne čas na plánovanie...

Z listu Kleopatry VII., pani Octavií

10.november 31 pred n.l.

Milá pani, rada by som sa vás spýtala, bavíte sa dobre? Pretože som presvedčená, že už aj k vám sa dostali správy o nešťastí mňa a vášho neverného bývalého manžela. V takýchto chvíľach dúfam, že nie ste až taká dobromyseľná, ako sa hovorí; bolo by ma veľmi sklamalo, keby váš naničhodný brat bol jediný, kto má z našej mizérie nejaké potešenie. Prirodzene, mnoho senátorov bude hádam ešte radšej, no k nim neprechovávam o nič väčšie sympatie. Bohužiaľ sa moje nádeje najskôr nenaplnia – napokon, práve vašu dobrosrdečnosť som vždy veľmi obdivovala. Najradšej by som bola, keby ste cítila oboje: zlomyseľnú radosť i súcit, ak nie už ku mne, tak k mojim úbohým deťom. Pretože nebyť nich, nebola by som vám v týchto ťažkých obťažovala písať.
Ale teraz vo všetkej vážnosti... Ako iste viete, mám s vašim manželom tri deti – dvojčatá (Kleopatru Selené a Alexandra Helia) a mladšieho Ptolemaia. Mne je zase známe, ako dobre ste sa postarala o mladú Antoniu a deti pani Fulvie; hádam som teda so svojimi prosbami na správnej adrese. Áno, ctená pani, naozaj vás navzdory všetkej svojej predošlej pýche a vedomiu, že máte všetky dôvody ma odmietnuť a len jediný – obyčajný súcit – ma vypočuť, o čosi prosím. Moje úbohé malé deti ale nemajú kam inam ísť, a tak musím prehltnúť svoju pýchu a dúfať v milosrdenstvo ženy, ktorej som spôsobila také nesmierne poníženie. Napriek všetkým priťažujúcim okolnostiam som ale nikdy nemala v úmysle byť vašou osobnou nepriateľkou, a môj hriech teda spočíva skôr v ľahostajnosti voči vám než v priamej zášti. Navyše by som vás nikdy nežiadala, aby ste ochránila mňa alebo môjho najstaršieho syna, už takmer muža a navyše dieťa samotného Caesara; my sa o seba budeme musieť postarať sami. Mladšie deti sú ale de iure vašimi nevlastnými potomkami, tak ako deti pani Fulvie, ktoré ste prijali s takou láskou, navyše dvojčatá majú len deväť rokov a mladší Ptolemaios ani nie štyri – bez ochrany dospelej osoby sa rozhodne nezaobídu. A naša situácia je pritom taká zúfalá!
Možno ste už o tom čosi počula; prinajmenšom toľko, že sme prehrali rozhodujúcu bitku a naše vojská boli rozprášené. Bez nich sme teraz vydaní na milosť alebo skôr nemilosť vášmu bratovi, a ja naozaj nemôžem vedieť, ako sa víťaz rozhodne naložiť s právoplatnými dedičmi Egypta. My všetci by sme boli iste oveľa pokojnejší, keby sme vedeli, že tí najmenší a najnevinnejší z nás budú, keby došlo na najhoršie, v bezpečí. Veľmi by sa mi potom uľavilo a dokázala by som rozmýšľať jasnejšie. Takto sa teraz trápim rovnako ako všetci tí blázni okolo mňa, zaháňajúci obavy o svoje mizerné malé životy bujarými večierkami a bláznivými výstrelkami. Obávam sa, že z nás všetkých má najmenšie šance na prežitie váš manžel – pre svoje prežitie nič nerobí, a ja neviem, či v jeho prípade dokážem niečo zachrániť. Často sa opíja, vlastne už takmer nebýva triezvy, no jeho výbuchov hnevu sa už neobávam; pijatika ho oslabila natoľko, že v niektorých chvíľach sotva vládze vstať z postele. Pomaly už kvôli tomu prichádza o rozum, a to natoľko, že dokonca posiela vášmu bratovi výzvy, aby sa s ním stretol v súboji muža proti mužovi! Moje dvorné dámy poväčšinou buď odišli, alebo sa z nich už tiež stali alkoholičky. Ja takmer vôbec nepijem a vlastne sa ani nezabávam – nervózne chodím po paláci, hrávam sa s deťmi alebo ležím v posteli, nevediac zaspať, pretože všetky moje doterajšie pokusy zachrániť si aspoň kožu, dôstojnosť a potomstvo doteraz zlyhali.

Nebudem vám zazlievať, ak vás táto situácia bude skôr baviť než naplňovať súcitom; myslite ale aspoň na moje úbohé malé deti, vhodené do všetkého tohto zúfalstva! List napísaný vašou rukou pre mňa bude dostatočnou zárukou, že sa o dvojčatá a mladého Ptolemaia postaráte. Dovoľte mi dokončiť toto zúfalé gesto ešte jednou poslednou prosbou úbohej, poníženej ženy kedysi takej nesmiernej pýchy, ktorá sa pokorne skláňa pred niekdajšou obeťou svojich ambícií, pokorená a právom potrestaná. Dajte mi vedieť čo najskôr, pani; spolieham sa na vašu ľudskosť a dobré srdce, že ma nenecháte na odpoveď čakať, hoci toľko dobrej vôle, aby ste sa nechali súriť práve mnou, pravdepodobne nemáte.

Z denníka Kleopatry VII.

6.august 30 pred n.l.

Vôbec by som si nebola pomyslela, že mi za ním bude tak smutno a že urobiť to bude také ťažké. Nie predstierať vlastnú smrť, pravdaže – rozlúčiť sa s Antoniom. Vyzerá to tak, a ja si to fakt nerada priznávam, že som toho lenivého bastarda predsa len milovala! Stavím sa, že by to teraz rád počul; potom by ale opúšťal tento svet oveľa menej ochotne, a to by som predsa nemohla dopustiť. Stačí, že sa musím postarať o svojho najstaršieho (mladšie deti sú v bezpečí, ak pravda pani Octavia neklame) a o seba – muž, ktorý bol pre väčšinu Ríma mŕtvy bez ohľadu na stav jeho fyzického tela, by bol pre mňa teraz už len príťažou.

Urobila som to najjednoduchším spôsobom: nechala som ho zabiť rukou, ktorá má v ukončovaní životov prax. Jeho vlastnou. Vlastne to nebolo také ťažké – ukázalo sa, že jeho zúfalá, alkoholom podrytá duša je až príliš krehká. Jednoducho som mu nechala poslať správu, že som sa zabila; no a on ako hrdina z nejakej lacnej tragédie mi na to skočil a rozhodol sa odísť „za mnou“. Ako som sa dozvedela, nebolo to, žiaľ, rýchle ani bezbolestné. V tej chvíli bol totiž zase sťatý, a keď sa rúmádzgajúc nabodol na meč, nevedel trafiť tie správne miesta, ktoré by mu zabezpečili rýchlu smrť. Keď som sa to dozvedela, sluhovia sa ma pýtali, či s ním nechcem stráviť posledné chvíle, ale ja som im zakázala aj povedať mu pravdu, nieto ešte že by som sa za ním ponáhľala – no a šla som za ním, až keď bolo po všetkom. Keď som ho uvidela, s tým, že ho mám na svedomí, zrazu to na mňa doľahlo; vina, láska, smútok za starým známym, vlastne ani neviem čo. Jediné, čo z mojich pocitov v tom momente chápem, sú ochromenie, prázdnota a bolesť. Tie som aj prejavila navonok, keď som sa zosunula na blízku pohovku a ležala tam s otvorenými očami celý zvyšok dňa, kým za mnou neprišiel Caesarion. Vstala som až na jeho naliehanie a plač, lebo aj keď je to už takmer muž, Antonia mal rád a jeho smrť ho, ako sa zdalo, naozaj zasiahla. No a mňa, ako sa zdá, z nejakého dôvodu bohužiaľ tiež. Po všetky tie roky bol mojim spojencom, milencom (skôr v zmysle obrábač než láska, ale aj tak), otcom mojich detí a trochu aj dôverníkom (vzhľadom na to, že sme si tu žili na hromádke prakticky ako rodina, nemôžem predstierať, že medzi nami neboli vôbec nijaké city); až teraz ale vnímam plnou silou, čo som k nemu vlastne cítila. Ešte keby som sa vedela zo svojich citov vysomáriť...

Aj tak, mala by som byť radšej, že je po ňom, nie? Veď v poslednom čase ma len sťahoval ku dnu a robil zo seba idiota pred sluhami. A možno to, čo teraz cítim, nie je láska, ale ľútosť; iba si zase niečo nahováram, pretože už starnem a nostalgia na mňa dolieha silnejšie než kedykoľvek predtým. A čo je pre mňa nostalgickejšou spomienkou ako časy, keď som bývala mladá a zamilovaná? Teraz, keď už mám zatrepať krpcami a rozmýšľam, čo som v živote urobila zle, dostávam strach, že som niečo premeškala, a nahováram si, že vlastne to tak nebolo a ja som predsa nepremárnila desať rokov života s úplným nýmandom, s ktorým sme obaja jeden kvôli druhému zatratili naše politické kariéry... Napokon, úprimná bilancia môjho života ma len privádza do ešte väčšieho zúfalstva, a to je to posledné, čo teraz potrebujem. Tak veľmi by som chcela myslieť jasne a nenechať sa ochromiť strachom! Veď niečo také je pre mňa úplne nové – naozaj vystrašená som predtým bola len pri Actione na lodi, a to ani nebolo tak dávno. Čo sa to so mnou stalo? Ako som mohla klesnúť tak hlboko?
Hádam by som sa mala pripraviť na smrť. Čím ďalej, tým viac sa zdá, že mojou jedinou možnosťou je si to hodiť. Totiž, mám ešte jednu, ale to možno nezaberie. Jasné, sú dni, keď úprimne verím, že dokážem Octavia Caesara, teraz suverénneho pána celého civilizovaného sveta, ukecať, aby nekopal do mŕtvoly. To by rozhodne urobil chalan, ktorého som poznala a ktorým podľa všetkého už dávno nie je. Nakoniec vždy dostanem rozum – výmenou za nádej. Ale hej, som v kýbli, a vzdať sa bez boja by možno bola tá najrozumnejšia možnosť. No a potom si vždy spomeniem, že aj napriek všetkým ohováračkám neviem, čo si o mne naozaj myslí. Jasné, že má nenávidí, veď som konkurencia... Ale kedysi sme boli takmer priatelia a možno moju osobu nevidí tak čierno, ako ju maľuje pred Rímom. Veď o tom to je a vždy aj bolo – o politike. Je fuk čo si myslíš, je fuk čo cítiš, je fuk že si sa vždy snažila byť dobrým súrodencom. Každé zaváhanie uškodí len tebe.

Okrem toho, že chcem vedieť, čo si o mne myslí naozaj, som zvedavá ešte na jednu vec – čo je vlastne zač. Nevidela som ho od Caesarovej smrti a určite sa za tie roky veľmi zmenil. A ak aj stretnutie s ním, ktoré si plánujem dohodnúť, nebude dobré na nič iné, stretnem sa so starým známym a zaspomínam si na časy, keď som ešte mala šancu. A ktovie, možno keď mi pri pohľade do jeho očí prebehne pred tými mojimi celý život, zistím, čo presne sa tak strašne pojebalo.

Z denníka Kleopatry VII.

10.august 30 pred n.l.

No, jedna dobrá správa, stretla som sa s Octaviom (a je teraz už celkom pekný). A to je asi tak všetko. Inak to bola prehra na celej čiare. Už nemá cenu si niečo nahovárať – som proste v prdeli.

Na stretko som si obliekla svoje najlepšie šaty a sluhov, ktorí odtiaľto ešte nezdrhli, som vystrojila ako družinu veľkej kráľovnej (ktorou už nie som, ale dôležitý je dojem). Na Octavia to neurobilo dojem – on bol oblečený v purpurovej tóge so zlatým lemom a obklopený svojimi telesnými strážcami v slávnostných uniformách, navyše omnoho mladší a atraktívnejší (a to je pritom ryšavý!), takže v tomto smere nado mnou vyhral. No a to bol len začiatok. Len čo som sa posadila a pokúsila sa začať zdvorilú konverzáciu o starých časoch a o tom, ako sa mu darí v Ríme, povedal mi, a ja teraz presne citujem: „Viem, o čo ti ide – o čo ti vždy šlo. Nedostaneš to, ver mi, zvlášť spôsobom, akým to chceš docieliť, nie. Ja nie som veľký Caesar, nemôžem si dovoliť to čo on urobil len tak z nudy, ani Marcus Antonius, ktorý si vôbec neuvedomil, že napriek všetkej vzdelanosti nie si taká odlišná od akejkoľvek lacnej, peknej prostitútky na Quirinale. Ak ti ide len o to, prosím odíď.“ No a keď som mu pripomenula, že mne teraz ide len o moje dobro a dobro mojich detí, chladne sa usmial a vyhlásil. „Ja viem. A poznám aj jediný spôsob, akým sa oň vôbec môžeš usilovať. Akým si sa oňho vždy usilovala, popravde! Bohužiaľ, nielenže teraz nemáš svoje, ehm, prednosti komu ponúknuť, ono ani nemáš čo!“ Stratila som reč. Iste, bola som pripravená použiť akékoľvek prostriedky na to, aby som sa zachránila, ale že ma priamo nazve pobehlicou som fakt nečakala – najmä nie od Octavia, ktorý je ešte promiskuitnejší ako svojho času Marcus Antonius. Ešte som nestihla nič povedať a už som prakticky prehrala, aj keď som si to ešte neuvedomila a snažila sa to zakecať. Musela som ale kapitulovať – a po odchode z jeho stanu som, ešte stále v šoku, nahnevane premýšľala, prečo som sa vôbec musela pred tým pokryteckým kreténom takto ponižovať. Nakoniec ma aôe hnev prešiel a doľahla na mňa otázka, čo s tým teraz?!

Octavius mi dal „veľkorysú“ ponuku, že ma vraj nezabije, ale pošle do vyhanstva do nejakého chrámu ako ja Arsinoé, ak prestanem klásť odpor a nechám sa predvádzať medzi žirafami a cvičenými opicami na triumfe oslavujúcom jeho víťazstvo. Samozrejme, keď mi ponúkol osud Arsinoé, možno si ani sám neuvedomoval, čo tým naznačuje, ale v každom prípade jeho ponuka vďaka tomu nevyzerala oveľa lákavejšie. Namiesto toho, aby som mu povedala, nech si trhne, som súhlasila, ale len preto, že potrebujem získať čas. Čo s tým časom urobím mi ešte nie je jasné; Octavius tu určite nevydrží dlhšie než pár mesiacov, a aj to len keď budem mať šťastie. Nejaká nádej mi tu predsa len ostala. Medzi Egypťanmi som vždy bola veľmi obľúbená, teda rozhodne viac než cudzí okupanti, a aj môjho otca takmer zničilo ľuďové povstanie, vieme? Teda, nečakám, že dosadia na trón priamo mňa; taká naivná by som nikdy nebola. Alexandrijčania vo mňa už určite stratili vieru po tom, čo sa dozvedeli, aké fiasko bola bitka pri Actiu. Ale môj syn... Môj silný, bystrý chlapec s nárokom nielen na egyptský trón, ale aj na dedičstvo po Caesarovi... To by teda bola pekná podpora pre morálku tohto mesta! Pravda, nečakám, že tým zachránim priamo seba; pokiaľ ide o moje dobro, to už teraz môže ísť do čerta. Zvláštne, už som takmer stratila vôľu žiť, ale bojovať sa mi chce stále, tentoraz za moje deti a nezávislosť svojej krajiny. Nemôže predsa padnúť do rímskych rúk tak ľahko, o to sa postarajú sami Egypťania. A ak to nevyjde? Nuž, v takom prípade utečiem do Smyrny za najstaršou Antoniou a jej manželom, alebo do Indie, za tamojšími gréckymi kráľmi, ktorí tam údajne ešte stále vládnu. Väčšina niekdajšieho helenistického sveta je rímska, ale to neznamená, že sa hodláme vzdať. My Ptolemaiovci sme jedni z posledných; musíme vytrvať! Ó bohovia, len tá myšlienka ma nesmierne vzrušuje, a neobsedím na mieste zo založenými rukami. Musím všetko pripraviť, všetko naplánovať... Tentoraz si už predsa nemôžem dovoliť žiadne chyby...

Že ti nemôžem poskytnúť nič, čo nemôže bežná šľapka, čo Octavius?! Len aby si nebol prekvapený! Pochybujem, že bežná šľapka by ti dokázala takto zavariť!

Z listu Nitokretoje pani Octavií

13.august 30 pred n.l.

Ctená pani, tento list vám píšem aj napriek tomu, že informácie v ňom obsiahnuté by ma mohli stáť krk, ak by sa dostal do rúk komukoľvek inému. Vám hádam Octavius poznať pravdu dovolí; pred ostatnými o nej však mlčte, pretože sa od oficiálnej verzie značne líši. Prečo ju váš brat zatajuje, to neviem; hádam preto, že by moju pani a jej milenca rád vykreslil ako láskou poblúznených zbabelcov, čo ona v nijakom prípade nebola a jej smrť to dokazuje, tak ako smrť vášho bývalého manžela (vysvetlím).

Najskôr by som vám zrejme mala povedať, ako naozaj zomrel váš manžel. Stalo sa tak z vôle mojej panej. Nebolo to pre ňu ľahké rozhodnutie, napokon, bol to otec jej troch mladších detí, no podľa jej názoru to bolo nutné, ak chcela zachrániť seba a svoje deti. Poslala mu falošnú správu, že mŕtva, a potom už len počkala, kým jeho zúfalstvo vykoná svoje. Váš manžel nikdy nevynikal chladnokrvnosťou a za daných okolností bola moja pani jedinou vecou, ktorá ho držala na tomto svete. A tam ho moja pani rozhodne nepotrebovala. Nechcem tvrdiť, že ju to nemrzelo; oplakala ho, ako sa patrí, no vo svojom rozhodnutí urobiť, čo si myslela, že bude pre jej rodinu najlepšie, nikdy nezakolísala. Oficiálna verzia vrdí, že jeho smrť bola hlúpa náhoda, no tomu hádam neveríte. Iste sa na moju pani budete za jej nemilosrdný ortieľ nad Marcom Antoniom hnevať, a snáď na to máte plné právo. V každom prípade budete svoje výčitky adresovať mŕtvej žene – moja pani už nežije a vy odteraz budete jediná, okrem mňa a ostatných jej spoločníčok, kto bude vedieť, čo sa s ňou vlastne stalo.

Máme vážny dôvod domnievať sa, že našu pani zavraždili. Ešte ráno pred smrťou sa totiž zdala celkom veselá a pokojne sa informovala o plánoch pripravovaného povstania proti rímskej vláde. Po neúspešnom pokuse s vašim bratom vyjednávať sa utiahla do súkromia svojej hrobky, zdanlivo sa pripravujúc na smrť, no garantujem vám, že odísť k Hádovi rozhodne nemala v pláne. V tejto skrýši totiž – a my, jej najbližší ľudia, by sme niečo také mali vedieť – pripravovala svoj návrat k moci alebo, ak sa to nepodarí, útek. V to ráno všetko prebiehalo alo vždy za posledných pár dní – Jej Výsosť prijímala správy od špehov a posielala im nazad rozkazy, ba prijala i návštevu svojho najstaršieho syna, ktorý má teraz na starosti svojich mladších súrodencov. Keď sa v ten deň o nich rozprávali, kráľovná zažartovala. „Bohovia, vari táto ríša a jej mravy sú už naozaj stratené?! Veď kto to kedy videl, aby Ptolemaiovci mohli veriť vlastným súrodencom?!“ Iste si spomenula, že Caesarion je už vo veku, kedy sa ona sama stala kráľovnou, kým jej mladšie deti sú približne rovnako staré ako jej malí súrodenci, v mene ktorých ju o trón obrali. Keď jej syn odišiel, bol už čas obeda, ale ona tvrdila, že sa necíti hladná; dala si priniesť zopár sušených fíg v mede, na viac vraj chuť nemala. Nato ich zapila pohárom čistej vody, ktorú priniesla jedna z najnovších slúžok... Táto sa ale do večera vyparila a my ju stále nevieme nájsť. Kráľovnej bolo krátko po obede zle, a tak nás poslala preč, mysliac si, že ide len o ľahkú nevoľnosť, spôsobenú horúčavou. Keď sme sa však o pol hodinu vrátili, už nebola nažive – zomrela rýchlo a pravdepodobne bezbolestne, podľa lekára na zástavu dýchania.

Nuž a vy si iste budete vedieť dať, ako sa hovorí, dve a dve dohromady; hádam je to všetko naša vina pre nedostatočné bezpečnostné opatrenia, no priamo ju má na svedomí niekto úplne iný. Pravdou ostáva, že Kleopatrinu smrť si prialo mnoho ľudí, avšak sama Kleopatra medzi nimi rozhodne nebola! Pred zvyškom sveta i vašimi zverencami vám však o tom z pochopiteľných dôvodov odporúčam pomlčať. Povedzte im, že moja pani a ich matka bola statočná žena, no o špinavých praktikách svojho brata chýry radšej nešírte. Vzhľadom na to, že ste si Jej Výsosť bohvieako nevážila, si neviem predstaviť, že by vás toto tajomstvo nejako ťažilo na srdci. Predsa len, možno by ste chceli vedieť pravdu o jej smrti, ak už nie zo zlomyseľnosti, tak zo zvedavosti alebo kvôli dobrým mravom, medzi ktoré patrí túžba vedieť pravdu len kvôli nechuti žiť v klamstve. Vy ste jediná, komu by som to prezradila, a dôverujem vašej dobrej výchove, zapovedajúcej vyzrádzať tajomstvá proti vôli toho, kto vám ich prezradil, i láske k vášmu bratovi, že o týchto okolnostiach pomlčíte.
Tento list vám posielam s menším predstihom pred vojenskými jednotkami, ktoré eskortujú do Ríma vašich zverencov. Mám o nich obavy; váš brat prejavil vôľu predvádzať ich ako vojenskú korisť na triumfe, čo je podľa mňa pri takýchto malých deťoch nemysliteľné. Dúfam, že ak sa tak stane (a ja ani vy tomu nebudeme vedieť zabrániť), uvedomí si váš brat, že ich už nepotrebuje a nechá vás sa o nich postarať. Octavius sa však rozprával s ich opatrovateľkou a ako obetiam v celej veci im prisľúbil bezpečný pobyt u vás, hoci ich najstaršiemu bratovi to isté zaručiť nemôže. Čo budeme robiť s ním zatiaľ neviem; moja pani ho chcela poslať do bezpečia, no v uliciach sa už šepká všeličo o ňom a vôli ľudu, takže trón Ptolemaiovcov nemusí byť celkom stratený. Je ale ťažké takéto veci predvídať, a ja by som sa vám ani nemala zverovať s podrobnosťami. Nazatiaľ len toľko, že Alexandrijčania celkom pochopiteľne vášho brata nemajú v láske a pôda v meste je ešte stále horúca. Modlím sa ku všetkým bohom, ktorých poznám, nech tieto turbulentné časy všetci prežijú, ak to už ich matka nedokázala, napokon, sú to deti ešte príliš malé na to, aby mali trpieť za hriechy svojich rodičov. A vy ako opatrovateľka detí pani Fulvie by ste to mali chápať...