Vyhnanie z raja - 4. časť

Mahidevran zadychčane vbehla do detskej izby, ktorú opustila ako prvá tak skoro nadránom. Rýchlo sa uzimená šupla pod perinu v nádeji, že si ju nikto nevšimol. Preto sa vydesila, keď počula tichý hlas z vedľajšej postele. „Mahi? Ty si odišla z izby?“

Mahidevran rýchlo otočila hlavu. Jej najhoršie obavy sa bohužiaľ potvrdili: bola to Safyie. Jej sa nemohla vyhovárať, preto povedala: „Áno, a čo ťa do toho?“

Safyie odula peru. „Že čo?! Som tvoja staršia sestra, musím ťa chrániť. Vieš, ako som sa bála, keď som sa zobudila a nevidela som ťa pri sebe?!“

Mahidevran to prekvapilo: „Kedy si sa zobudila?“

„O siedmej, a nepýtaj sa prečo.“

Mahidevran zhíkla. „Čože?! Ty si sa zobudila tak skoro?!“

„Psst, tichšie!“ tíšila ju sestra. „Nikto to nesmie počuť! A nepoviem ti prečo.“

Mahidevran sa šeptom spýtala: „A aspoň ja jediná môžem vedieť, prečo?“

Safiye prižmúrila oči. „To záleží od toho, či mi dôveruješ na toľko, že mi povieš, prečo si bola vonku.“

Mahidevran sa začudovala: „Ako vieš...?“

„Lebo nikam inam sa teraz neoplatí ísť.“ povedala Safyie logicky. „Ak mi to povieš, a sľúbiš mi, nie, odprisaháš mi na Korán, že to nikomu nepovieš, ani keby ťa mučili, jasné?!“

Malá vypleštila oči a horlivo prikyvovala. „Áno, madame! Moja mlčanlivosť je zaručená! Tak povieš mi to? Ale nepovedz ani ty, čo ti prezradím ja!“

Safyie prikývla. „Prisahám na to, že slnko je hviezda vo vesmíre a na to, že sa ten vesmír raz skončí, ale ríša Všemohúceho pretrvá naveky, že moje ústa neprezradia tajomstvo mojej sestry! Tak, a prečo si to šla von?“

„Lebo som šla špehovať enderunovcov.“ povedala Mahidevran prirodzene.

Safiye zažila nepríjemné prekvapenie. „Už zase?! Mahi! Spamätaj sa! Načo ti to bude?! Prečo to vôbec robíš?!“

„Ale keď sú takí krásni... A dokonca jeden sa na mňa usmial!“

Safiye sa zasmiala. „No a? Ľudia, dokonca aj chlapi, sa usmievajú z rôznych príčin.“ Vzápätí jej výraz nadobudol zákerné črty. „Možno aj výsmešne.“

Mahidevran zanovito našpúlila trasúcu sa peru. „Keď som padala zo stromu, chytil ma do náručia...“

Safiye mykla plecom. „No a? Jednoducho nechcel, aby si sa mu pred očami zmenila na krvavú kašu. To by urobil skoro každý.“

Mahidevran mala stále pocit veľkej nespravodlivosti. „Hovor si čo chceš, páčim sa mu.“ povedala tvrdohlavo.

Safiye sa zasmiala. „Páčiť sa? Ty?! Takému veľkému chlapovi?! Nebuď smiešna, mužom sa páčia iné dievčatá.“

„A aké?! Povedz, keď si taká expertka!“ nástojila jej sestra.

„Predovšetkým by mali mať prsia.“ uškrnula sa Safiye.

Mahidevran to urazilo. „Myslíš, že by si sa mu páčila viac?!“

Safyie sa zasmiala. „Nie, ja som stále príliš mladá. Ale raz zo mňa možno bude pekná žena, ktovie. Ty raz budeš určite veľká krásavica.“ povedala, aby uviedla veci na pravú mieru a neurazila sestru. „Ale na to budeš potrebovať ešte aspoň tri roky. Zatiaľ si ešte malá na to, aby si sa chlapom páčila.“

Mahidevran nešťastne povedala: „Ale keď mne sa chlapci páčia už teraz...“

Safyie pokrčila plecom. „No a? Aj tak ti zrejme stačí len sa na nich pozerať.“

Mahidevran sa na sestru neveriaco zadívala: „A dá sa s nimi robiť aj niečo iné?“

Safiye sa rozosmiala. „Samozrejme! Ale v tvojom veku by ti čumenie malo stačiť...“

Mahidevran si povzdychla. „Ten Onur bol taký nádherný... Dúfam, že ho raz ešte uvidím.“

Safyie sa rozosmiala ako bláznivá. Sestra ju zahriakla. „Ticho, všetkých pobudíš! Čo je na tom také smiešne, že sa mi páčia chlapci?! Veď aj tebe...“

Safyie sa zasmiala. „Jasné, jasné, že áno, ale... Ale zatiaľ nie veľmi. Ešte som ich veľa nestretla. Ale pán Valik je celkom pekný chlap.“ Ukradomky sa šibalsky usmiala.

Jej sestra sa zasmiala. „To je fakt skvelé, lebo mne sa zase páči jeho syn. To on ma pred chvíľou chytil, keď som padala zo stromu.“

Safyie sa čudne usmiala. „No, synov má pán Valik naozaj pekných...“

Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „Moment, ty si ich videla všetkých?“

Safyie mávla rukou. „Hej, jeden má len tri a ten druhý je rovnako starý ako ja... Ale to je jedno. Hlavne, že viem, čo si tam robila.“

„Ozaj...“ Mahidevran sa zatvárila, že to, čo sa chystá povedať, je pre ňu extrémne trápne. „A prečo si ty vstávala tak skoro? Prisahala si, že mi to povieš...“

Safyie prikývla. „Tak ti to teda poviem, ale nikomu to nehovor!“ Naklonila sa k sestre a pošepkala jej do ucha. „Musela som ísť na záchod.“

Mahidevran sa na ňu pozrela tým pohľadom „to nemyslíš vážne“. „To je to strašné tajomstvo?!“

Safiye sa uškrnula. „Nie.“ Pošepkala jej ešte tichšie: „Dostala som mesiačky.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo zahľadela. „To je čo?!“

Safyie sa zachichotala. „Ono to... Vieš, mama ti to možno ešte nepovedala, ale keď sa z dievčaťa stáva žena, od istého času krváca každý mesiac pár dní z...“  Začervenala sa a zachichotala „...z tých miest. Vieš, čo odlišujú chlapca od dievčaťa.“

Mahidevran vypúlila oči. „Ty si to dostala?!“

Safiye sa potmehúdsky usmiala. „Takže ty vieš, o čo sa jedná?“

Mahidevran sa zatvárila urazene. „Myslíš, že moja matka je vo veciach môjho vzdelania taká neschopná, že mi nevie vysvetliť základné hygienické veci?!“

Safyie sa zachichotala. „No tak dobre, uznávam. Ale vieš, čo to znamená?“

Mahidevran sa na ňu so záujmom pozrela. „Nie, prečo?“

Safiye sa radostne zasmiala. „Že je zo mňa takmer žena! No povedz, nie je to úžasné?“

Mahidevran zdvihla obočie. „Takmer?!“

Safyie pokrčila plecom. „No, na úplnú ženskú by som musela absolvovať kompletný prijmací rituál. Ale to nič, dospievam, a to je hlavné.“

Mahidevran sa zatvárila sklamane. „To sa s nami už nebudeš hrať?“

Safyie sa usmiala. „Ja sa s vami už predsa nehrávam. Ale odídem z detskej izby, ak sa o tom niekto dozvie.“

Mahidevran vytreštila oči. „Ty...ty to chceš utajiť?! Veď to by bolo...“

„...jediná cesta, ako tu s vami ostať ešte nejaký čas. Neboj sa, len čo to dostanem druhý krát, poviem to mame. Ale zatiaľ...“ veľavýznamne si položila na ústa prst.

„Budem mlčať ako hrob!“ zvolala Mahidevran šeptom.

Safyie prikývla. „Aj ja o Valikovi. Ale teraz by sme mali ísť spať.“

Mahidevran horlivo prikývla. Nedostali však príležitosť pospať si, lebo pár minút na to do izby vtrhol Ibrahim a spravil im rušný budíček. 

Vyhnanie z raja - 3. časť

Hmlistým ránom sa nenápadne plazila smrť. V tomto paláci sa už zabývala, ale že tentoraz bude mať takú bohatú žatvu, iste netušila. Okrem toho sa po inak krásnej, hoci už odkvitajúcej záhrade plazilo niečo úplne iné. Samozrejme, hady a jašterice, ale aj človek ženského pohlavia. Hovorím „človek ženského pohlavia“, lebo za ženu by sa táto nedala ani pri najlepšej vôli považovať.

   Mala plavé vlásky, nádherné modré oči, a na zavalitom, ešte takmer detskom telíčku jej viselo svetlomodré saténové pyžamo. Normálne pyžamo, s nohavicami a košieľkou. Mala asi dvanásť, viac nie.

   Zo stromov už opadávalo lístie a zľahka dopadalo na zem. Mohutné stromy v hmle takmer ani nevrhali tiene. Listy starli ako ľudia, ibaže sa nemenili na striebro, ale na zlato. To bola jedna zo záhad života, ktoré Mahidevran dodnes nevyriešila. Ostatne, mala aj omnoho vážnejšie veci na práci. Musela sa učiť, pomáhať tetám s deťmi, a... A to, čo sa chystala urobiť teraz.

   Studená, vlhká zem jej z tela ťahala teplo všetkými prstami, a hmla jej pomaly vsakovala do pyžama. V tele sa jej začala usídľovať zima, tak ako všade okolo nej. Aké pekné, pomyslela si, že nám dal Alah takúto peknú ukážku toho, ako pracuje. Striedanie ročných období nám pripomína, že sme smrteľní, ľudia sa rodia i umierajú, prežívajú lepšie časy i horšie časy, ale nikdy sa to nezastaví. Ľudia nie sú ako stromy, že by sa po každom horšom období obnovovali, sú ako listy: prichádzajú i odchádzajú vo vlnách, neprestajne a stále rovnakým spôsobom, ale ľudia, čo raz odišli, sa už nevrátia. Namiesto nich prídu ďalší, úplne iní, ale tak ako sa zdajú nám ľuďom všetky listy rovnaké, aj pre Alaha sú všetci ľudia rovnakí. Teda snáď...

   Samozrejme, ich učiteľ náboženstva to videl inak. Vraj Alah posudzuje ženy prísnejšie ako mužov, lebo sú od prírody hriešne. Ale Safyie, ktorá sa poznala s mnohými mužmi i ženami a poznala zákony prírody lepšie než nejaký upätý muftí, tvrdila, že to tak nie je: a ak sa to v Koráne píše inak, tak len preto, že Mohammed a väčšina vzdelancov vtedajšej Arábie boli muži. Napokon, tvrdila jej staršia sestra, nie je to logické? Vezmime si napríklad mravce: majú rozsiahlu a zložitú hierarchiu s kráľovnou, bojovníkmi a robotnicami, ale pre obyčajného človeka, ktorý na nich narazí pri prechádzke lesom, to sú všetko iba mravce. Prečo by teda všemohúci Alah, ktorý je iste vyššie na ľuďmi než človek nad mravcami, mal dbať o to, aby rozlišoval medzi ľuďmi?

   Mahidevran považovala Safyie za najmúdrejšiu dievčinu na svete.  Iste, tety boli múdre, a ujo Valik a otec takisto, ale Safiye sa nehanbila opravovať ani učiteľov, a najmä muršída, ich učiteľa náboženstva, nuž a mnohokrát mala pravdu. Safiyina mama vždy tvrdila, že jej dcéra to dotiahne ďaleko, a Mahidevran s ňou musela súhlasiť.

   Boli však veci, ktoré Safiye nemohla a ani nemala vedieť. Šlo o tajomstvo Mahidevraninho života a ona mala dosť dôvodov nechať si ho pre seba.

   Zastala pred najnižším stromom. Teraz ešte dostať sa hore... Ale ako? Mahidevran už mala svoj postup: jednoducho si k nemu postavila peň, oprela sa o najnižší konár a vytiahla sa hore. Ďalej to už šlo ľahko. Tvrdá kôra jej odierala bosé nohy a ruky, ale Mahidevran to nevadilo. Tentoraz ostala na najnižšom konári. Pozrela sa dole. Pôda záhrady bola pokrytá listami a všelijakým iným humusom. Mahidevran si sadla obkročmo na konár a rozhliadla sa po hmlistej záhrade.

   Pokúsila sa obtočiť konár nohami. Takmer sa jej to podarilo. Jej nohy už teda rastú. Na jednej strane ju to potešilo, na druhej však vydesilo. Safiye tvrdila, že keď obtočí konár nohami celkom, bude dospelá. Ale ona nechcela byť dospelá: Čo ak by ju vydali? Čo by s ňou bolo? Ona nechce byť dospelá: nechce byť ako mamička. Tá je stále smutná, z ničoho sa nevie tešiť. Pravda, Mahidevran vedela, že to musí mať nejakú príčinu, ale na pokoji jej duše to nepridávalo.

   Sedela teda obkročmo na strome a rozhliadala sa po areáli. Každú chvíľu by mali prísť. Za minútu... Za pol minúty... Za desať sekúnd... A boli tam, na zlomok sekundy presne. Mahidevran sa usmiala. Tak už sú konečne tu. Len aby si ju ani jeden z nich nevšimol.

   Pod „jej“ stromom totiž každý pracovný deň skoro ráno chodila skupinka chlapcov. Podľa Abdullaha to boli študenti palácovej školy. Mama a Safiye jej tvrdili, že by im to nemala robiť, ale nemohla si pomôcť. „Jej“ chlapci totiž boli tí najkrajší chlapci pod slnkom, a jej spôsobovalo vyslovene potešenie sledovať ich. Cítila sa ako mladý leopard sledujúci stádo gaziel: mrštné pohyby, mnoho koristi, ktorá je však zatiaľ stále nedostupná kvôli lovcovej mladosti. Ale stačí, aby sa v stáde zjavil jediný oslabený kus, a ona po ňom skočí... Ale čo potom? Keď sa na to pýtala Safiye, tá tvrdila, že je na to príliš mladá. Ale to nebola pravda! Naopak, ak je dosť stará na to, aby nohami obtočila najhrubší konár stromu, mala by byť schopná niečo so svojou korisťou urobiť. Len si nechytiť väčšie sústo, ako vie zjesť.

   Už prichádzali! Pod stromom sa zjavili traja chlapci. No, väčšinou ich býva viac, ale čo už. Aj tak boli sladkí, že sa tomu ťažko verilo. Jeden bol tmavý ako noc, ako ebenové drevo, a vlasy mal spletené do vrkôčikov. Na chudom tele mu viseli skromné šaty a rozprával sa s ostatnými dvomi. Druhý mal tmavé vlasy a oči, ale pokožku bledú ako Mahidevranin otec. Mal na sebe rovnaké šaty ako ten prvý a čosi mu šepkal do ucha. Ten ho sústredene počúval, potom ale čosi namietal v nejakom cudzom jazyku... Ale ten predsa Mahidevran poznala! Bola to taliančina! Mama ju predsa v jednom kuse učila po taliansky! So zatajeným dychom počúvala chlapcov.

Začal ten prvý. „Židíkovci si neskutočne veľa dovoľujú. Dva mesiace! Bismillah, dva mesiace! Toľko by si nedovolil neplatiť inkaso ani Pelendrek, a že je voči správcovi drzý ako ploštica!“

Ten druhý sa uškrnul. „Môžem sa pokúsiť vymôcť to od nich násilím.“

Ten prvý naňho však zagánil. „Ty by si chcel všetko riešiť násilím, Çinar. Vieš predsa, ako to dopadlo s Pelendrekom. A oni sú navyše piati. My sme traja – možno štyria, ak nám to správca schváli.“

„Neschváli.“ predpovedal pochmúrne ten tretí. „Vieš, že je proti všetkému násiliu.“

Ten druhý, Çinar, sa uškrnul. „Onur, ty si otrasný pesimista. Nás predsa nejaký správca nezastaví v takej bohumilej činnosti!“

Onur prevrátil oči. „Pre teba je všetko, čo robíš ty, Çinar, bohumilé. Ja by som tvrdil opak.“

Çinar tie svoje prižmúril. „Vadí ti niečo?!“

„Už zase sa hádate?!“ čertil sa prvý. „Nebudeme vymáhať to inkaso. Jednoducho to nažalujeme správcovi, a bude.“

Onur sa hneval. „A čo keď nám prídu na tú pôžičku?! Čo ak židíkovci nebudú držať jazyk za zubami?!“

Çinar sa zlomyseľne zaškeril. „Aspoň budeme mať dôvod ich zmlátiť!“

„Nikto sa mlátiť nebude.“ povedal černoch rozhodne.

„Iste, Okan Bekisi, pán sveta.“ zaškľabil sa Çinar. „Ale nezabudni, táto škola je krutá...“

„Drž klapačku, Çinar! Si z nás úplne najmladší, tak neviem, prečo oponuješ šéfinovi!“ upozornil ho Onur. Mahidevran si uvedomila, kto to je, a zdesene zhíkla. To je predsa Onur, najstarší syn pána Valika! Mal strapaté hnedé vlasy a sivomodré oči. Bol krásny na omdletie... Mahidevran sa naňho so záujmom zadívala.

„A prečo, lebo to povieš, Onur?!“  zaškeril sa Çinar a sotil ho pŕs.

„Ale okamžite s tým prestaňte!“ skríkol Okan, tmavý chlapec.

Mahidevran si ich prehliadla bližšie. Onur bol očividne najstarší, ale Okan bol tesne za ním. Mali asi osemnásť, devätnásť. Çinar bol so všetkých najmladší. Mal len štrnásť, pätnásť. Napriek tomu to bol očividne veľký zurvalec.

   Vtedy nad Mahidevran zaspieval vtáčik. Sýkorka. Čo tu ešte robí? Nemala odletieť do teplých krajín? Počkať, sýkorky predsa... „Choď preč.“ zasyčala Mahidevran.

   Onur Valik zdvihol zrak. Priamo k stromu neďaleko seba. A to, čo tam uvidel, sa mu nepáčilo.

   Mahidevran zhíkla. Onur sa na ňu oboril. „Hej, malá, čo to tam robíš?! Špehuješ nás?!“

Mahidevran neodpovedala. Miesto toho rýchlo prebehla na ďalší konár, o čosi vyššie.

Onur sa nevzdával. „Zlez odtiaľ a pozri sa mi do očí! Ak ťa niekto poslal, aby si nás špehovala, nechci vedieť, čo ti urobíme!“

Mahidevran sa zľakla. Navonok však zachovávala rozvahu. „Skutočne? A čo?!“ zakričala na nich. Nech už to malo byť čokoľvek, nemohlo to byť horšie ako ten trápny fakt, že ich celý čas pozorovala ako taký vtáčik alebo mačka. Alebo skôr leopardie mláďa.

Onur jej odpovedal: „Niečo veľmi zlé!“

Vydesila sa. Tí traja boli omnoho starší a silnejší než ona, boli to chlapci, a bolo ich viac na ňu jedinú. Ale stále sa tvárila rovnako drzo. „No a? Nie je to skôr dôvod na to, aby som nezliezla?“

Onur sa rozrehotal. „Si bystré dievča! Nech už ťa posielal ktokoľvek, musel mať na to dôvod! No ale veď počkaj, ty raz zlezieš! A potom, maličká...“

Çinar sa uškrnul. „Koľko asi môže mať? Dvanásť, trinásť?“

„Viac ako trinásť určite nie.“ zhodnotil Okan. „Veď sa pozrite, ešte nemá ani prsia!“

Mahidevran pobúrene zvýskla. „Čo je také zaujímavé na mojich prsiach?!“ Podvedome si prekrížila ruky cez hruď.

Onur sa uškrnul. „Má pravdu, čo je nás po tom? Tú malú predsa môžeme zmlátiť tak, že si rozmyslí, či nabudúce bude ponúkať svoje služby.“ Chlapci sa rozrehotali a Onur podišiel pod jej konár. Vtedy sa Mahidevran v panike rozbehla po konári. Bohužiaľ, konár bol v rannej hmle vlhký a plný machu, a tak sa pošmykla. Jej srdce sa na minútu zastavilo. Zletela z konára ako orol zo skaly a na pár dlhočizných sekúnd padala ako kameň k zemi. Vedela, že umrie. Och, Alah, prečo som len musela umrieť taká mla...“

   Zatvorila oči a čakala, že keď ich otvorí, budú pred ňou brány raja alebo pekla. Miesto toho tvrdo dopadla na nejaké dve pevné, teplé veci, ako konáre v slnečnom dni... Nuž a keď otvorila oči, nad sebou videla tvár Onura Valika. A tie dve teplé, pevné konáre boli v skutočnosti jeho ruky.

   Od prekvapenia zabudla zavrieť ústa. On sa na ňu chvíľu díval skúmavým pohľadom, ktorý cítila až kdesi v bruchu. Och, všemocný Alah, on je taký nádherný... Takmer upadla do bezvedomia. Našťastie len takmer. V skutočnosti sa naňho chvíľu dívala ako na božieho anjela. On ju položil na zem, čo ju sklamalo. Dúfala, že si ju v tom teplom náručí podrží dlhšie...

   Miesto toho prehovoril po taliansky: „Vážení, nikto sa biť nebude. Má predsa len dvanásť a zbiť ju by bola šikana. Bude lepšie, keď ju trošičku postrašíme.“

Ona naňho uprela ten najvďačnejší pohľad svojich krásnych očí, aký len dokázala. „Gracie.“ poďakovala mu po taliansky.

To ho prekvapilo. „Ty vieš po taliansky?“

„Hej.“ prikývla. Rýchlo však dodala: „Ale nešpehujem vás kvôli nikomu, len kvôli sebe. Ja...“

Onur sa rozosmial. „Počujete, vážení?! Ona náš špehovala kvôli sebe!“ Bujaro sa na ňu pozrel. „Čo sme takí pekní?“

Jeho priatelia sa smiali, a rozosmiali sa ešte viac, keď ona pravdivo povedala: „Hej.“

„Fešák Onur Valik, no to ma podrž!“ rehotal sa Çinar. „Už som počul aj tie najväčšie nezmysly, ale toto je určite ten najväčší!“

Mahidevran sa zamračila. „To je pravda! Myslela som to vážne, fakt ste sa mi... Najmä Onur...“

Çinar sa smial. „Óóó, Onur Valik, idol dvanásťročných báb... Mňa trafí... Hahahaha...“

Onur sa na ňu usmial. „Nepočúvaj ich.“ A potom tak, aby to počul aj Çinar. „Závidia, lebo ich nechcú ani len dvanástky!“ Potom sa jej nežne spýtal: „Ako sa voláš?“

Mahidevran sa začervenala: „Mahidevran Gülbahar Osmanyie. Osmanská princezná. Ale pre všetkých som len Mahidevran alebo Mahi...“

On sa na ňu láskyplne usmial. Ona si ani nevšimla, že tá láska je skôr láskou staršieho brata... Predstavil sa jej: „Onur Valik, syn veľkovezíra Murata.“

Mahidevran očervenela ešte viac. „Viem, s tvojim otcom som sa občas stretla. Vieš, že naši otcovia sú...“

Onur sa zasmial. „Priatelia? Áno, viem. A tvoj otec o svojej malej Mahi tiež veľa rozprával.“

S miernym červenaním povedala: „Som jeho najmilšie dieťa.“

Onur sa zasmial ešte raz. „Ja viem, tiež by som chcel takú dcéru.“ Potom trochu prísne, ale stále láskavo: „Vráť sa domov, šup.“

Mahidevran sa naňho pozrela s úctou a bázňou. „Chcela by som ťa znova vidieť...“

Onur sa zasmial. „Ach, nie, moja, choď domov a chlapcami sa nezaoberaj. Nevieš ešte, aké sme my hriešne bytosti. Nechcem, aby si sa dala pokaziť.“

Dôverčivo naňho uprela modré oči. „Skutočne? A čo také strašné robíte?“

Onur si povzdychol. „Veľmi zlé veci. Tak už bež, otec sa o teba bude báť.“

Mahidevran smrkla: „Tak fajn.“ A rozbehla sa domov, zakrývajúc slzy.

   Leopard ulovil korisť, ktorá ho škaredo kopla. Ktovie, či bude môcť ešte niekedy vyliezť na strom...

Vyhnanie z raja - 2. časť

Izba bola naozaj nádherná. Patrila sultánovej najmilšej konkubíne, Meryem hatün. Na stenách boli nádherné maľby, na podlahe vzácne perzské koberce a na drahocennej posteli sedela najväčšia ozdoba miestnosti: samotná Meryem hatün.
   Bola to naozaj krásna žena. Teraz jej ryšavé vlasy voľne splývali na chrbát, zelené oči jej žiarili a upierali sa na jej dve životné radosti: jej deti.
   Mahidevran mala práve dvanásť. Následník trónu, ktorý ani nevedel, že jeho život visí na vlásku, len jedenásť. Následník trónu, malý Süleyman, bol zavalitý, hoci nie priamo tučný chlapec s veľkými ušami a ryšavými vlasmi. Mal tmavú pleť z vytrvalého behania po záhrade a na okrúhlej tvári pehy. Teraz mal sa sebe nočnú košeľu a sedel vedľa mamy na posteli. Mahidevran, pekná plavovláska na hranici medzi malým dievčatkom a dievčinou v puberte, sa lakťom opierala o stĺpik postele. Mama im spievala uspávanku v taliančine. Malú tento jazyk vždy veľmi zaujímal, tak ako všetko okolo nej. Malý sa zmohol len na: "To bola krásna pieseň. O čom bola?"
Meryem sa usmiala: "Volalo sa to "hore Tiberom košíček" a bolo to o Romulovi a Removi."
Süleyman sa len nechápavo spýtal: "Aký Romul a Rem?"
Mahidevran mu začala nadávať: "Ty si ale hlupák! Čo nevieš, že Romulus a Remus boli dvojčatá, ktoré založili Rím?!"
Süleyman odul peru. "Nemôže vedieť každý všetko ako ty, bifľoška!"
Mahidevran zhíkla: "To odvoláš!"
"Nie, neodvolám!" stál si hrdo za svojim Süleyman. "Som následník trónu Osmanskej ríše, a verte mi, že..."
"Tak dosť!" skríkla ich matka. "Mahidevran, prestaň nadávať bratovi. Süleyman, nepovyšuj sa nad sestru. Je staršia a teda múdrejšia než ty, ale to nie je dôvod, aby ti tak škaredo nadávala!" zvolala, pričom jej oči behali z jedného dieťaťa na druhé.
   Obe decká na seba zagánili. Napokon prehovorila Mahidevran: "Mami... Môžem sa ťa niečo spýtať?"
Matka utrápene vzdychla: "Samozrejme, miláčik. Môžeš."
Mahidevran na ňu vrhla nesmierne bystrý a zvedavý pohľad. Také mala v repertoári bežne. "Kto sú to bostanciovia?"
Matka sa viditeľne vydesila: "Kde si to počula?!"
Mahidevran nechápala: "Čo kde som počula?"
"No..." Meryem mala stiahnuté hrdlo od hrôzy. "...to slovo."
Mahidevran ešte stále nechápala: "Aké slovo? Bostanci?"
Matka zhíkla a zakryla si rukou ústa. Spýtala sa dcéry: "Kde si to teda počula?"
Mahidevran bola prekvapená: "Ibrahim vravel, že keď nebudeme poslúchať, tak na nás pošle bostanciov. Ale ja neviem, čo to bostanci znamená. Čo je? Je to niečo zlé?"
Matka sa hystericky rozosmiala: "Tak Ibrahim... Ibrahim..." Zalapala po dychu. "Tak potom je to v poriadku." povedala neprirodzene chrapľavým hlasom. "Len vás... strašil, aby ste poslúchali."
Mahidevran ale stále nechápala. "Ale čo je to, ten bostanci? Čo je na nich také strašné?"
Meryem zavrela oči. "Ni...nič. To ti vysvetlím, až budeš staršia."
Mahidevran sa nahnevala. "Všetko, až budem staršia! Ale ja to chcem vedieť teraz! Mama, ja už nie som malé dieťa! Chcem to vedieť, chcem..."
Meryem však len so stiahnutým hrdlom: "Nie, miláčik, trvám na tom, že ti to nepoviem..."
Süleyman s úsmevom: "To sa nikdy nedozvieš od mamy. Spýtaj sa upratovačiek, tie povedia všetko. Ja som sa tak dozvedel, ako sa robia deti."
Meryem dostala ďalší šok, ale v porovnaní s tým, čo bolo pred chvíľou, bolo toto ešte celkom príjemné prekvapenie. "Sku...skutočne? A čo ti povedali?"
Süleyman sa naširoko usmial: "Vieš, mami, ty si možno taký postup nepoužívala, ale podľa upratovačiek by si mala, je to omnoho zábavnejšie a volá sa to seeeex..."
"Ticho, synu!" zahriakla ho mama. "Nerozprávaj sa o veciach, o ktorých nič nevieš!"
Süleyman vypleštil oči: "Náhodou o tom viem všetko! Ja..."
"Ticho!" sykla mu do ucha sestra. "Buď ticho, lebo sa ešte nič nedozviem! Spíme v jednej izbe, tak mi to potom povieš, dobre?"
Meryem sa na nich podozrievavo pozrela. "Čo si to tam..."
"Ale nič." pípla Mahidevran a pohľadom umlčala brata. Potom sa znova obrátila na mamu. "Myslela som, že by sme už mohli ísť spať, teda ak by ti to nevadilo."
Meryem sa začudovala: "Čo sa stalo? Väčšinou vás do postele o takomto čase neviem dostať ani násilím, a teraz..."
Mahidevran sa naširoko rozškľabila: "Vieš, chcela som ísť spať skôr, lebo zajtra ráno skoro vstávam a..."
Meryem sa na ňu len začudovane dívala: "Čo chceš robiť zajtra ráno?"
"Zbierať kvietky." povedala rýchlo. "Lebo už sa blíži zima a okrem chryzantém tam už za chvíľu nebudeme nič mať, a tak, hmm, som si pomyslela, prečo si nejaké nenazbierať ešte dnes, kým sú, ale vieš, ako prišla tá búrka..."
Zdalo sa, že táto odpoveď ich matku uspokojila. "Dobre, dobre, ty moja malá záhradníčka." zasmiala sa. "To mi pripomína: neviete, kto včera tak zohavil naše gerbery? Bola by som prisahala, že som v záhrade nikoho nevidela, a strážcovia tiež nič..."
"A čo ja viem? Poďme spať. Mami, tvojich gerbier mi je ľúto, ale už som dosť unavená." zahovorila to rýchlo. "Tak dobrú noc!"
Meryem sa usmiala. "Tak dobrú, moji maličkí. Tak choďte spať, a nech sa vám snívajú pekné sny!" Pobozkala oboch na čelo a vyprevadila ich do vedľajšej miestnosti. Mahidevran sa vo dverách na matku ešte usmiala, ale potom už odišla sama s bratom za vlastnými dobrodružstvami.

Len čo sa za nimi zatvorili dvere, všetky páry očí sa upreli na nich. V temnej miestnosti bolo niekoľko pohoviek, na ktorých spalo šesť zo sultánových desiatich detí. Pred nimi sa objavila strašná tvár v stĺpe svetla z lucerny. Dostali mierny šok. Süleyman dokonca zakričal. Mahidevran ho začala tíšiť. "Pokoj, to je len Saf. Už zase blbne." Zle sa pozrela na tvár vo svetle lucerny.
Keď sa to tak vzalo, tvár v tom svetle nebola nijako strašidelná, s istou nadsadenosťou by sa dala považovať za krásnu. Patrila dievčaťu v puberte a bola bledá, s jasnými tmavým očami. Bola orámovaná dlhými čiernymi vlasmi. Na tejto tvári sa práve otvorili malé ústa a jej majiteľka prehovorila: "Idete neskoro."
Mahidevran na ňu zagánila ešte raz: "Pardon, madame, ale mama mala zase hudobnú vložku, tak sme si to nemohli nechať ujsť. Dúfam, že ste to bez nás prežili."
"Bez Süleymana určite." ozval sa chlapčenský hlas zozadu.
"Drž klapačku, Bayezit. Nikto na teba nie je zvedavý." upozornila ho dievčina s lucernou.
Bayezit sa ale nedal. "Len preto, že veľká pani Melike Safyie Osmanyie povie, nemusím zavrieť ústa!"
"ANI KEĎ TI VYBIJEM VŠETKY ZUBY A POŠLEM TVOJEJ HLÚPEJ MATERI AKO VOJNOVÚ KORISŤ?!" zakričala za ním Safiye.
"Prestaň urážať moju matku, ty jedna...!" začal Bayezit, ale nedokončil
"Ticho tam, lebo zavolám Ibrahima!" zakričala nejaká ďalšia dievčina.
V izbe nastalo hrobové ticho. Len zozadu sa ozval hlas maličkého chlapca. "Mne sa chce cikať."
Safiye ho ignorovala. "Dúfam, že viete, kde je vaše miesto." povedala konverzačným tónom.
Mahidevran prikývla. "Predpokladám, že tam kde vždy."
Safiye mlčky kývla hlavou na znak súhlasu. Obaja súrodenci sa vybrali doprava, tam, kde mala posteľ aj samotná Safyie. Ľahli si do postelí a Mahidevran nadhodila. "Tuto Süleyman mi povedal, že sa od upratovačiek dozvedel jednu zaujímavú vec. Povedz jej to, bráško." obrátila sa na brata.
Süleyman ochotne začal: "Dobre. Vieš, čo je to sex?"
Na chvíľu nastalo hrobové ticho. Vyrývač Bayezit si neodpustil: "Ona to nevie!!! A to sa tvári ako svetaskúsená baba..."
Safiye však dodala: "Samozrejme, že viem, čo to je. Len neviem, či to viete vy."
"Samozrejme, že to vieme, veď mi to povedali sami upratovačky." povedal Süleyman s bohorovnou istotou.
Safiye sa zasmiala. "Upratovačky to nerobili, ako je rok dlhý, tak nechápem, ako ti to mohli povedať tak určite."
Süleyman sa na ňu nechápavo pozrel. "Nerozumiem. A vieš, čo to vlastne je? Ak áno, tak nám to povedz!" vyzval ju brat.
Safiye s úsmevom: "Na to ste ešte príliš mladí, aby som vám podrobne porozprávala, čo robia ľudia nahí a pobláznení."
Mahidevran to zaujalo: "Nahí a pobláznení? Páni, kedy si o tom počula?"
Safyie sa tajomne usmiala: "Povedzme, že to mám od niekoho, kto by to mal vedieť najlepšie."
"Stále nechápem."
Safiye napokon povedala: "Od pána Valika."
Všetci zhíkli. Jedno z dievčat vzadu: "Ty si sa stretla s mužom?!"
Safiye sa usmiala: "No a čo? Len sme sa rozprávali. Je to predsa len človek ako my. Ale aby som to nezahovorila: vy asi neviete, čo som tým nahí a pobláznení rozumela, však?"
Šesť hláv sa nesúhlasne krútilo. Safiye sa preto rozhodla súrodencom všetko vysvetliť: "Garantujem vám, že kým nezistíte, aké je to, stratiť hlavu, nikdy nič skutočne o sexe nebudete vedieť. Takisto potrebujete vedomosti z pokročilej biológie. Už chápete, na čo narážam?"
"Hej. Na to, ako sa robia deti. Ale stále neviem, čo to vlastne je."
"Dovoľ, aby som ti to názorne..." ozval sa Süleyman, ale Safiye ho dôrazne zastavila.
"Ty radšej nič neukazuj, vám stačí vedieť, že to nepotrebujete vedieť, vážení, dobre?! A teraz spať, okamžite!" začal byť panovačná ako vždy.
Len čo dozneli zvuky sklamania a v detskej izbe sa rozhostilo ticho, ozvala sa šeptom Mahidevran: "Ty, Saf? Spíš?"
"Nie." zašepkala jej sestra. "Prečo?"
"Pozri, vieš, že som z nás druhá najstaršia. Ani mne nepovieš, o čom si to hovorila?"
"Ako o sexe?"
"Hej."
"Pozri sa... Neviem, či to dokážeš pochopiť. Už si sa niekedy bozkávala?"
"Nie."
"Tak asi nie. Hovorím, ty si ešte nikdy nebola taká pobláznená. Nemôžeš to celkom pochopiť."
"Ale no tak, Saf... Ty si z nás najmúdrejšia. Vieš, že to pochopím..."
"Práve že o tom dosť pochybujem. No ale keď chceš..." Povzdychla si. "Pozri, vieš, ako sme prichytili Margaritu v tej trápnej situácií?" Margarita bola palácová mačka.
"Jáj, vtedy s kocúrom? No hej, pamätám. Sú z toho celkom pekné mačatá."
"A čosi také robievajú aj, vieš... Muž so ženou. Len je to trochu komplikovanejšie, často sa do toho zapletú city... Zajtra ti o tom v záhrade porozprávam viac."
"Dobre, tak.. Dobrú noc!"
"Dobrú noc!"
Postupne zhasla aj Safyina lucerna, len Mahidevranine oči žiarili do tmy.



 



 

  

Efendi Selim: Následník trónu

Selim Osmanyie uháňal tmavou chodbou plnou zápachu horiaceho loja z fakieľ, ktoré chodbu osvetľovali. Steny boli zo sivého kameňa, ktorý Selim nevedel určiť lepšie ako ktokoľvek iný v háreme, a inak na nej nebolo pre nezasvätenca nič zvláštne. Zasvätenci by si všimli akurát neobvykle malý počet vykastrovaných strážcov, hliadkujúcich na chodbách.
   V takýchto chvíľach zvykla Hüma, Selimova mama, žartovať, že strážcovia oslavujú - a síce v krčme. Islam síce pitie alkoholu zakazuje, ale strážcovia sa v nábožnosti nikdy nepretrhli. Klebetné upratovačky síce ohľadom chýrov o opíjaní sa medzi strážami dosť preháňali, ale podľa všetkého na tom bolo niečo pravdy. Selim a jeho kamaráti totiž občas načapali strážcov v krčme, a šerbety (to je čosi ako džús) tam určite nepili.  Strážcovia síce mali prísnu disciplínu a piť často mimo služby nesmeli, ale chlapci na nich nežalovali - nie snáď zo samej dobroty srdca, skôr preto, že by sa im ťažko vysvetľovalo, čo robili v krčme...
   Takisto študenti enderunu, palácovej strednej školy, mali prísnu disciplínu a piť nesmeli. Lenže študenti sú všade na svete rovnakí, nuž a zakázané ovocie chutí najlepšie všade. A nakoniec: čo učiteľské oči nevideli, to svedomie pedagógov netrápilo. A hoci Selim ešte nikdy nebol opitý, ako sám tvrdil, novým zážitkom sa nebránil. Momentálne však mal úplne iné starosti.
   V príslušnom oblečení a medzi rovesníkmi v akomkoľvek meste by ste si ho ani nevšimli. Od bežného chlapca jeho veku sa nijako nelíšil - ani vzhľadom, ani správaním, a už vôbec nie povahou či charakterom. Možno jeho výška by pri prvom pohľade upútala pozornosť. Bol prekvapujúco malý, nielen v porovnaní s chlapcami, ale aj dievčatami svojho veku - nemal viac než poldruha metra. Bolo to trochu zvláštne, keďže jeho otec bol priemerne vysoký a jeho stará mama s matkou boli dokonca vyššie, než je priemer - aspoň na ženy.
   Šťúply výzor v jeho prípade dopĺňali bledá tvár a útla postava. Nebol práve športovec: viac ako poľovačka, tenis či iné aktívne zábavky ho bavili knihy a dlhé hodiny strávené vo svojej izbe maľovaním. Okrem toho trávil voľný čas aj na potulkách mestom s kamarátmi - synmi pašov či talentami z provincií, ktoré ríša štedro podporovala.
   Skutočne, Selim nebol vodcovský typ. Ani v partií, ani nikde inde. Bol, ako vraveli jeho sestry, "atraktívny ako sklenený črep" a mal "charizmu krému na topánky". V čom bol naozaj dobrý, nebolo vedenie, ale navigovanie skupiny - bol totiž úžasným diplomatom. Jeho učiteľ v tomto obore sa o ňom vyjadroval pochvalne a vravel, že má prirodzený talent na kompromisy a medziľudskú komunikáciu.
   Mohla za to jeho výchova. Keď sa niekto medzi zatrpknutými upratovačkami pokúšal presadiť, vodcovské schopnosti mu nikdy veľmi nepomohli, zato diplomacia áno. V tomto prípade sa však diplomacia nedala použiť: ak si ho k sebe zavolala matka, existovala len jediná odpoveď, a to "áno, madam."
   Bolo to trochu znepokojujúce: keď ho zavolala mama, vždy myslel na to najhoršie, a zvyčajne mal aj pravdu. Ťažko povedať, či ho jeho matka mala rada, alebo nie, ale v každom prípade naňho bola dosť prísna. Chcela vraj, aby z neho vyrástol štátnik, a nie nejaké rozmaznané "princátko"... Nuž a darilo sa jej to.
   Selim sa teraz len modlil, aby sa nedozvedela o tom s Fatmou. Iste, ich vzťah neprekročil isté hranice (vlastne sa nikdy ani len nepobozkali), ale Hüma bola sekera v každom ohľade. A Fatma bola navyše zasnúbená s iným. Keby sa na to prišlo, Fatmu by poslali niekam preč, a už nikdy by sa nestretli... To by asi neprežil. To je rozhodne dostatočný dôvod na to, aby mal zo stretnutia s matkou vyslovene hrôzu.
   V obavách vstúpil do Malého háremu. Momentálne tam vládol fantastický zmätok. K Selimovi pristúpila Hafsa, slúžka jeho matky, zavalitá Ruska s nezameniteľným akcentom. "De si bol, maľčik muj? Tvaja matuška ťa už čaká!"
Selim sa na ňu usmial a odpovedal, ako vedel: "Spasiba, nenada hnevať, máma čakala dlho, chvíľu jiščo počká!"
Hafsa si dala ruky vbok. "Jaka ja spasiba? A vysvetľuj to jej, asi nebude veľmi charaša." (dobrá)
Hafsa mala pravdu - mame by sa to vysvetľovalo dosť ťažko. Selim vystúpil po drevených schodoch hore, do apartmánov favoritiek. Už takmer zabudol, kde jeho mama býva, a tak si pomýlil číslo izby a otvoril zlé dvere. Ihneď sa po ňom zahnala rázna topánka, pred ktorou ledva stihol uhnúť. Obyvateľka izby naňho okrem toho zakričala: "Okamžite vypadni!"
Hafsa sa zasmiala. "Tvaja máma býva vedľa. To Rabia?"
Selim s povzdychom: "Da, to Rabia Gülnüş."
Rabia Gülnüş bola tretia favoritka jeho otca (okrem Nur a Hümy). Mala okolo tridsiatky, možno viac, možno menej, ale tejto ohnivej ženy sa na jej vek nikto neodvážil pýtať. Napriek tomu, že sultánovi už porodila štyri deti (jedno už zosnulé, ako na potvoru jediný syn), bola stále veľmi krásna, ale aj vznetlivá, takže sa ju všetci v rámci ochrany vlastného zdravia snažili neprovokovať. To sa o Hüme nedalo povedať, hoci v skutočnosti mali tie dve spoločné viac, než by jeden bol povedal.
   Hafsa zaklopala na vedľajšie dvere. "Madam, už prišiel!"
Zvnútra sa ozval známy hlas: "Poďte ďalej!"
Selim vstúpil aj napriek tomu, ako veľmi sa mu rozklepali nohy. Otvoril dvere roztrasenou rukou a pozrel sa na ten úžasný zjav sediaci pred ním.
   Hüma hatün bola pomerne vysoká, po piatich deťoch moletná žena. Vyzerala skutočne imponujúco, najmä pre niekoho, kto mal sotva poldruha metra a závisel od nej jeho život. Sedela na gauči ako kráľovná na tróne a Selimovi sa pri tom pohľade roztriasli nohy ešte viac. Hüma si tie svoje prekrížila pod sukňou a tvárila sa napočudovanie nervózne. "Ach, synu, nemusíš sa má báť - nehryziem..."
Selim si pomyslel: To možno nie, ale poznáš iné spôsoby ako človeku ublížiť. Nahlas však nič nepovedal.
Hüma si povzdychla: "Len som ťa chcela vidieť, a... Čosi ti oznámiť."
Selim si hneď začal domýšľať: "Viem, že sa Fatma bude vydávať. Včera mi to povedala." A spoločne sme plakali, dodal si pre seba.
Hüma sa nepokojne pomrvila: "O to nejde. Vieš, Fatmy sa to netýka, ono totiž..." Nadýchla sa a vysypala to zo seba. "Tvoj otec má tuberkulózu."
Selim zalapal po dychu. "Čo...čože?! Tuberkulózu?! On umiera?!"
Hüma pokrútila hlavou. "Nie, ešte teda nie... Podľa lekárov to môže trvať roky. A dovtedy sa musíš pripraviť na to, že budeš vládnuť."
Selim sa zarazil. On predsa nemôže panovať! Teraz, keď je taký mladý... Mal by to zaňho vziať niekto iný... Jasné, Mahmud. Stačilo by pár slov, a Mahmud by sa stal sultánom. Keby... Nuž, ale ktovie, či by to vzal. A ktovie či vôbec žije... Zrazu sa zľakol. Už dlho sa nestretávali, mal by si u strýka overiť, či Mamuda v tichosti neodpravili. Napríklad dnes večer.
   Mahmudovi ostatne smrť hrozila neustále, lebo keby sa sultán Mehmet dozvedel o jeho pôvode, hneď by ho dal zavraždiť svojim nemým. Mahmud bol totiž synom jeho brata - predchádzajúceho sultána, a teda jediným Fatminým žijúcim bratom. Keď totiž Mehmet nastúpil na trón, dal, ako bolo zvykom, vyvraždiť všetkých mužských potomkov svojho predchodcu. Jedine Mahmuda zachránila jeho matka. Vyrastal u ich strýka a teraz je z neho kapitán námorníctva. Pre Selima bol ako adoptívny starší brat, a odmalička sa s ním priatelil. A teraz mal on, ten mladší a neskúsenejší z nich, nastúpiť na trón, nevediac, či to vôbec zvládne. Ak nie, je tu predsa Mahmud. Ten by to mal zvládnuť. Jednoducho abdikuje...
"Inak, synu, čo máš nové v škole?" spýtala sa ho matka s naoko priateľským úsmevom.
Selim bol ešte stále zamyslený, a tak povedal: "Veľmi dobre..." Vzápätí si uvedomil, čo povedal. "Teda, nič.." Rozpačito sa usmial.
"To dobre na oču." poznamenala Hafsa.
"Ale no tak, musíte mať niečo nové! Čo v tej škole vlastne robíte?!" nástojila Hüma (veď to poznáte).
"Naozaj nič, mami." Selimov úsmev bol už o čosi istejší. "Ale čo také robíš ty? Musíš mať vzrušujúci život..."
Hüma sa zasmiala. "Ale nie, to nemám..."
Selim si falošne zívol. "Mám taký pocit, že by som už mal ísť spať... Tak ahoj, mami, dobrú noc, Hafsa!"
Hüma sa usmiala: "Dobrú noc, Selim..."
Selim odišiel z izby svojej matky s pocitom úľavy a zároveň hlbokej depresie.  




     

Roxelana - príbeh prvý

Süleyman si šúchal ruky. Ďalšie malé dievča, akých mal už desiatky, ak nie stovky. V ten večer mal oslavu svojho uvedenia na trón a mama mu poslala do postele ďalšie dievča. Ešte sa tá malá neobjavila. Pravdepodobne nebude mať menej ako pätnásť a viac ako dvadsať päť, bude čiernovlasá, možno blondína či ryšavka, a je možné aj to, že bude mať hnedé vlasy. Oči bude mať tmavé, sivé, zelené alebo modré ako jeho Mahidevran. Povzdychol si. Už sa z toho stávala rutina, vedel čo čakať. Každý, možno každý druhý alebo tretí večer prišla k nemu nejaká pekná, mladá panna, s ktorou sa vyspal a viac sa nevideli. Únikom z obyčajnosti boli len noci s Mahidevran, a tie už bývali veľmi zriedkavé. Dúfal, že táto bude aspoň trochu iná, a v tom dobrom zmysle slova.

Vrhol hnedé oči na dvere, keď sa otvorili a objavil sa bohatý sprievod eunuchov a dozorkýň. Úctivo sa poklonili, ale jeden z nich ostal. Teda vlastne jedna. Bola to ryšavá dievčina s hlboko posadenými zelenými očami a bledou pokožkou. Navrela mu v hrdle hrča. Takmer pri tom zabudol, že je to len ďalšia chvíľková nádoba rozkoše na jedno použitie. Vlastne nimi rokmi začal pohŕdať. Ibrahim mal pravdu - nestojí mu to za to.

Pri ich občasných pitkách, keď bol pod parou, často vravieval: „Nezávidím ti, bratku,“ v takých chvíľach mu už ani nevravel „môj vládca“ - ostatne sa to nepatrí na niekoho, koho raz za pol roka vidíte spitého pod obraz boží, a tá chvíľa je teraz. „Nič, čo robíš, ti nestojí za to. Nestojí ti za to vládnuť, lebo všetci v ríši i mimo nej sústavne a systematicky pracujú na tom, aby si v tom, čo robíš pohorel. Nech sa snažíš o čokoľvek, vždy je tu niekto, kto tvoju snahu sabotuje. Nestojí ti za to milovať, lebo kohokoľvek, komu svoju lásku venuješ, sa snažia ostatní potopiť. Nestojí ti za to spávať so ženami, lebo čím viac sa to deje, tým je to nudnejšie. Ja sám viem, aké to je, keď ťa už nič nebaví. A ak nejakú miluješ, stane sa jej to, čo ostatným tvojim milovaným. Máš ty ťažký život.“ Z Ibrahima sa pri víne stával neobyčajne osvietený existencionalista, aj keď sám Süleyman by ho opísal skôr ako „mudrlanta“.

Pozrel sa na nervózne sa usmievajúcu dievčinu. Bola jemná, štíhla, ale oblá. Taká ako desiatky pred ňou a po nej. Süleyman sa na ňu pozeral nesmierne otupelo. Bol unavený – nie fyzicky, ale psychicky, jeho duša bola znechutená a otrávená rutinou. Chvíľu na seba hľadeli, ako dvaja kocúri pred bitkou. V ich pohľade nebol hnev, ani nejaké výnimočné vášne. Len zvažovanie, taktika. Ona bola zjavne tým mladým vyzývateľom, útočníkom, on sa mal len brániť. Takýto otvorený pohľad ho šokoval. Bolo to dosť drzé, aspoň na konkubínu. Čo je to dievča zač? „Dobrý večer.“ usmiala sa. Nebol to drzý úsmev, na cudzie územie zjavne vstupovala pomaly, takticky a opatrne. Ale aj tak – dobrý večer?! Je sultánom veľkej ríše, a nejaká konkubína ho pozdraví „dobrý večer“?! A nevraví mu ani „vládca“ alebo „pane“?!

Dievča sa usmialo. To vyzerá sľubne, moment prekvapenia zaúčinkoval. Rozhodla sa ale byť veľkodušná a dať mu príležitosť na obranu. „Tak, čo teraz? Asi by sme si mali ľahnúť na tamtú posteľ, a... Čo to vlastne budeme robiť? Gülnihal mi nepovedala, čo sa to bude diať, ale dúfam, že nič strašné... Však?“

Ďalej na ňu zízal. Moment prekvapenia trval. Veľkodušnosť nefungovala. Preto pokračovala, aby si to náhodou nepokazila. Najprv sa poklonila a potom povedala: „Pane, som pripravená vám poslúžiť.“

Stále sa díval ako puk. Zamračila sa. Nastal čas na tvrdý útok. „Môžete mi vysvetliť, čo sa to deje?! Ak ma chcete poslať preč, urobte to hneď, prosím vás, než ma začnú bolieť nohy!“

Spamätal sa z prekvapenia. Na útok bolo päť minút po dvanástej. „Nie, moja, nepošlem ťa preč, len si sadni na posteľ, hneď prídem.“ A zjavne vyvedený z miery odkráčal preč z izby.

Alexandra sa zamračila. O tomto jej mamička rozhodne nič nehovorila. A ani Gülnihal, Safyie, či ktokoľvek iný, koho stretla v celom svojom kratučkom osemnásťročnom živote.

Iste, vedela (teoreticky) čo musí urobiť, a čo on s ňou bude robiť. Nie že by ju to akokoľvek upokojovalo. Vlastne by to celkom zvládla, keby z toho nerobil veľkú vedu. Či skôr boj. Iste, stará Hafísa vravela, že jej synáčik je bojovník, ale toto... Nemusel sa s ňou púšťať do boja. A ani nemal. Ona totiž nerada prehrávala, a tak často vyťahovala aj tie najstrašnejšie a najpodlejšie švindle.

Vrátil sa. No veď preto. Čo by to bolo za pokoriteľa ríší, ktorý utečie pred malou otrokyňou?! Milo sa usmiala (stará Hafísa tvrdila, že na jeho otca to zaberalo, aspoň podľa tej malej husi Hadice) a privítala ho. „No, ešteže ste sa vrátil, pane. Už som si myslela, že sa ma bojíte, alebo čo...“

Süleyman ohrnul peru a vyhlásil: „Ja?! Báť sa teba?! To nikdy!“ Vyviedlo ho z miery už to, že s ním komunikuje.

Ona sa aj naďalej drzo (ona sama by asi povedala odvážne) usmievala. „Takže?“

Vystrel sa v celej svojej (úplne priemernej) výške. Všimla si, že vyzerá celkom dobre. „Takže, teraz si ťa zoberiem.“

Rozosmiala sa. Nedokázala sa prestať smiať na tej hlúpej formulácií. „Zoberiete?! Zoberiete?!“

To ho nahnevalo. „Nesmej sa, žena! Buď ticho, vravím ti!“

Ona sa len láskavo usmiala. Bola skutočne rozkošná. „Ale no tak, veď sa nehnevajte. Prepáčte mi, ak som vás nahnevala, to môj ostrý jazyk, neviem ho kontrolovať.“

Pri tom pohľade trochu pookrial. Prišiel k nej bližšie a nahol sa nad ňu. Do stehien mu začala stúpať krv. „Kto vlastne si?!“

Nevinne naňho zazerala. „Presne tým, kým ste ma nazvali. Žena, otrokyňa. Ale ak sa pýtate na meno, volám sa Alexandra.“

Chvíľu na ňu nemo zízal, kým sa rozhodol, že to rázne ukončí. Vtisol jej na pery bozk. Nevedel prečo, ale mal pocit, že sa to v túto chvíľu tak akosi patrilo.

Nedá sa povedať, že by sa jej priamo spenila krv, ale ušlo to. Bozkávať sa vie, musí v tom mať prax. (Nemal.) Pri bozkávaní zavrela oči, tiež len preto, že sa to patrilo, ale to jej poradila Hadice. Tá malá hlúpa húska vždy vedela, ako na mužov. Bolo pre ňu záhadou, odkiaľ, ale vedela to. Odlepil sa od nej. A vtedy sa na ňu zadíval ako hladný vlk. Bude mu ešte napínať nervy, podľa Safiye to z nej urobí zapamätateľnú. Po desiatich minútach zápasu si uvedomila, čo je cieľom vojny. Aby si ju zapamätal. „Takže.. Vy sa voláte rodným menom Süleyman, však?“

Zarazene sa na ňu zadíval. Nevedel, čo povedať. Už mu povedala toľko vecí, za ktoré mal nárok odťať jej hlavu... Ale on miesto toho povedal len: „No, hej volám sa tak, ale bol by som radšej, keby si ma volala pane alebo tak...“

Sladko sa usmiala. „Chápem, pane. A čo teraz?“

Nenachádzal slov. Táto hra ju zjavne bavila. „Ty nevieš, čo bude teraz?!“

Zdvihla obočie. „To s tým mienite hneď začať? Vaša mama mi vravela o vás kopec zaujímavých vecí...“

Pomykal fúzmi. Bol nervózny a zapaľovali sa mu lýtka. „To potom, najprv by som...“ Zasekol sa. Ten rozkošný milý pohľad... Čo je to za ženskú?! „A čo také?“

Usmiala sa. Malé víťazstvo. „Vraj máte favoritku, ale dosť sa na ňu hneváte. Prečo?“

Zarazil sa. Iste, bola to pravda, ale... Odkiaľ to vie? A odkiaľ to vie jeho matka? O tom sa nik nemal dozvedieť... „To nie je tvoja vec. Je to všetko, čo si chcela?“

Láskavo sa usmiala. Nebola dvornou dámou starej Hafise len tak. „Nie, to nie. Ale no tak, chcem vás spoznať, veď toto je možno naša jediná spoločná noc a vy sa mi zdáte ako milý človek.“ Pekná lož, ale zabrala. A ako!

„No, ehm...“ Posadil sa veľa nej. Vzdal sa bez boja. Pravda, mohol povedať, že je mu jedno, čo chce ona, akurát mu to v tej chvíli jedno nebolo. „No... Ja... Nikdy som nestretol dievča ako ty.“

Naširoko sa usmiala. „Tak to ste nikdy nespoznal Rusínku. Ach, o čo ste prišiel...!“

Süleyman prikývol. Nepochyboval o tom. „Tak ty si Rusínka?“

„Hej, z Malej Rusi.“

Keď o pár hodín odpočíval vedľa nej, zmorený vášnivou nocou, pomyslela si, že by si naňho vedela zvyknúť, keby o ňu stál... No, veď ona sa postará, aby sa tak stalo. V rukách mala vražedné zbrane, ktoré odskúšala, a fungovali vynikajúco. Tak prečo ich nevyužiť?Obrátila sa a usmiala sa naňho. Objala ho. Nespal, ale ani ju neodstrčil. Miesto toho sa k nej otočil a láskavo sa usmial pre zmenu on. „Ach, maličká...“

„Alexandra, pane, Alexandra.“ zašepkala.

„Ach, Alexandra...“ Oči mu zažiarili. Usmiala sa. „Čo ste vravel o starej Gülnihal?“

„Neviem...“ Pohľad mal zastretý. Pozeral sa cez ňu. No nič, už asi nemá chuť sa rozprávať. Nastal čas na nesmierne tajné zbrane, ktoré sa odhodlala vymyslieť a použiť (teraz prvýkrát) ona sama. Pobozkala ho na čelo. Zháčil sa. Takúto bezprostrednosť nečakal Nevyviedlo ju to z miery, práve naopak. Pritiahla si ho k sebe. Jeho veľké, mužské telo sa nebránilo. Bol poddajný ako vosk. Zaplavil ju náhly záchvat nežnosti. Pobozkala ho na ústa, lenže tu spravila prešľap a vzbudila v ňom zvyšky takmer minutej energie. Nakoniec jej to ani nevadilo. Po druhý raz sa od seba odlepili, a tentoraz bolo medzi nimi hmatateľné puto. Teraz už v tele nemal ani kvapku sily. Malá hus Hadice tvrdila, že chlapi obvykle zvládnu viac. Nechcela vedieť, odkiaľ to Hadice má (ale raz, ako mladučká, už predsa bola vydatá, takže...).

No, v každom prípad, toto bola veľmi pekná noc. Dúfala, že si ju raz zopakujú. Nie kvôli sebe, kvôli moci, kvôli Hadice, Hafíse alebo komukoľvek či čomukoľvek inému.

Skôr kvôli nemu samému. Pre jeho dobro.

Seriály

Ahojky! Ešte som vás zabudla informovať o zvláštnej forme, ktorou budem písať. Sú to seriály - súbory príspevkov, ktoré na seba logicky nadväzujú. Keďže som sa rozhodla svoje dielo zverejniť (čosi v počítači predsa len mám a takmer nikto to ešte nevidel), a sú to často dosť dlhé útvary, mnohé budú na seba nadväzovať. Zároveň niektoré seriály ešte nemám dokončené nikde, a to ani v mysli, a preto ak máte nejaké pripomienky k tomu, čo by sa mohlo/malo diať, či máte nejaké námietky k môjmu štýlu písania, rada si to vypočujem
Vaša Gülçiçek  

Efendi Selim: prológ

V háreme sultána Mehmeta bolo rušno. Tomu sa hovorí neobvyklý stav - zvyčajne totiž tých dvadsať žien, čo tam bývalo, nemalo v sebe viac energie ako tužková baterka (povedané moderne). Hárem bol domovom sultánovej matky, ženy, malej netere, troch konkubín, ich slúžok a húfu upratovačiek (V takom veľkom paláci ako Topkapi musí byť niekto, kto tam uprace.) Jedinou výnimkou bola sultánova neter v tesnom závese so svojim priateľom, sultánovým jediným a najstarším synom Selimom. Ten však hárem nedávno opustil.

   Fatma vo všeobecnom zmätku svoju zvyčajne dobrú náladu stratila. Smutne si prehrabávala ryšavé vlasy a pozerala sa von tým malým okienkom, čo tam mali. Myslela na svoju mizernú situáciu.

   Nemá poriadnu izbu. Musí bývať s upratovačkami na mieste zvanom Malý hárem a spať na zemi pod drevenými schodmi. Matrace boli síce dosť pohodlné, ale aj tak to za veľa nestálo. Nemá ani poriadne šaty. Kým jej izbu pridelia (a to sa stane, až keď bude mať osemnásť), musí nosiť rovnošatu háremovej malotriedky, kde sa učili okrem iného aj jej sesternice. Rovnošata sa od jednoduchých, hoci zvyčajne čistých šiat upratovačiek líšila len farbou: kým upratovačky mali na svojich košeliach sivé vesty, oni mali červené (aj sa im tak vravelo: červené vesty).

   A to ešte nič nebolo. Nemala totiž ani len práva. Dokonca aj upratovačky, ktoré boli v háreme menej než nevoľníci, ju považovali za hmyz. Ona sama to pripisovala onomu hlúpemu faktu, že je len sultánova neter, a nie dcéra, ale v tom to nebolo. Upratovačky totiž za hmyz rady považovali každého, komu nemuseli povinne vzdávať úctu (ako sultána a jeho matku) alebo im nemohol jednu alebo aj viac vyťať vŕbovým prútom (to ako eunusi). Konkubíny navyše nenávideli bezprostrednou medzitriednou nenávisťou.V upratovačkách bolo ostatne nenávisti dosť: usídlila sa v ich dušiach po tom, čo ich zajali a predali, a odvtedy sa nezmenšila, práve naopak: ešte vzrástla po tom, čo si našla konkrétny cieľ. Tým boli slúžky konkubín, mladí princovia a neplnoleté princezné. Tie boli zvlášť vítaným cieľom ich nenávisti a opovrhnutia, keďže sa nemohli brániť, čo len zväčšovalo Fatmin hnev. Ale vrcholom jej nešťastia bol bezpochyby Selim.
   Nie že by ho neznášala, práve naopak. Mala ho rada, príliš rada na to, aby zniesla, že ju chcú vydať za iného. To bol vlastne dôvod, prečo bol v háreme taký zmätok - pripravovali sa jej zásnuby. Fatma mala pätnásť rokov a kvôli svojmu mladému veku sa nemala hneď odsťahovať k manželovi. Do osemnástich mala ostať v háreme, nech sa deje čokoľvek. Ale na tom, že raz bude patriť inému, to nič nemenilo, a tak Fatma smútila.
   Ona bola posledné dieťa, pohrobok minulého sultána, on zasa prvé dieťa toho súčastného. Poznali sa odmalička a priateľmi sa stali, sotva sa naučili chodiť. Len čo sa začali zaujímať o opačné pohlavie, teda asi pred rokom, zamilovali sa do seba a boli prakticky nerozluční. Ktovie, čo bude teraz, keď už nebudú môcť byť spolu... "Si v poriadku?" ozval sa známy vysoký hlas a objavila sa až príliš známa, pekná tvárička.
Fatma zdvihla hlavu. Majiteľka hlasu pokračovala: "Alebo ti uleteli včely, či skôr jedna nemenovaná?"
Fatma si otrávene povzdychla. Najradšej by ju odbila, ale ju proste odbiť nemohla. "Áno, Nur, je to tak ako si myslíš, a teraz, myslím, ťa bude potrebovať niekto iný. Trebárs... Pani Hüma..." Snažila sa to zahovoriť. Človek aby sa stal diplomatom, aby sa jej zbavil.
   Nur bola najmladšia spomedzi sultánových konkubín. Taký nový objav. Bola mladučká, len osemnásťročná, mala čierne vlasy, ružové líca, štíhlu postavu a tie svoje tmavé oči. Keby mala Fatma bohatú poetickú fantáziu, pravdepodobne by o jej očiach dokázala písať básne. Bola veľmi muzikálna, vedela hrať na gitare a mala krásny hlas. Bola veľmi bystrá, ale tiež dosť otravná a hašterivá, takže sa s ňou neoplatilo hádať.
Práve teraz sa zachichotala. "Ó nie, milá Fatma, mňa sa tak ľahko nezbavíš! Uvedom si, že máš problém. Ty máš problém, Selim má problém, ale to nie je nič v porovnaní s tým, aký problém mať obaja budete, až to praskne."
Fatma len uzavreto odsekla. "Keby som mala naozaj problém, povedala by som ti to, lenže ja problém nemám."
Nur sa uškrnula. "To si len myslíš."
Fatma zdvihla obočie. "Prečo si myslíš, že mám problém?! Čo je toto za problém?! Jednoducho sa vydám, budem mať deti, potom sa zamilujem do manžela márnou láskou, zatiaľ čo on bude behať za inými, potom on umrie a ja budem žiť šťastne až do smrti. Tak sa to stávalo princeznám predo mnou a bude sa stávať aj po mne, a ja na tom vôbec nič nezmením!" vyhlásila mierne teatrálne, ako to pätnástky už raz robia.
Nur si povzdychla. To hovorí teraz, ale potom... "A čo Selim? Ten ťa predsa má rád..."
"Bude si musieť zvyknúť." povedala Fatma ľahostajne, dívajúc sa z okna.
"Teda ho už nemiluješ? Uvedom si, manžel ti nedovolí stretávať sa s inými mužmi!"
Fatma akoby si až teraz uvedomila, čo povedala. Napriek tomu zaváhala len na chvíľku. Potom povedala: "Čo už, musíme sa s tým vyrovnať. Sultán ani valide sultana svoj názor nezmenia, keď im to povieme. Musím sa vydať, taká je Alahova vôľa."
"Nie, taká je sultánova vôľa. V tom je rozdiel, ak nevieš."
Po krátkej odmlke sa jej Nur spýtala: "A to sa naozaj nechceš vzoprieť strýkovi?"
Fatma na ňu uprela unavené oči. V poslednom čase bola akási chorľavá. "To sa naozaj musím vzpierať?"
Nur zdvihla obočie. "Myslíš, že budeš šťastná i tak?"
"To áno."
"Si si istá?"
"Budem musieť. Veď inú možnosť nemám."
"Práve, že hej."
"A ako by som mohla odvrátiť tú svadbu?"
"Mala by som pár nápadov."
"Tak spusť, ochotne si ich vypočujem."
"Tak po prvé: mohli by ste skúsiť zdrhnúť."
"Šibe ti?! Ako to chceš urobiť?! Utiecť odtiaľto?! Veď sa to nedá!"
"No tak dobre, útek škrtám. Aj tak by ste nemali kam. Na prvej colnici by vás chytili a vydali do rúk úradom. Ale mám aj iné nápady. Z trochou taktu by sme mohli presvedčiť sultána."
Fatma pokrútila hlavou. "To tiež nevyjde."
Nur sa uškrnula. "Tebe možno nie..."
Fatma sa na ňu nedôverčivo pozrela. "To by si dokázala? Presvedčiť sultána?!"
Nur pokrčila plecom. "Skúsim to. Ale podľa možnosti opatrne a diplomaticky."
Fatma si povzdychla. "Tak fajn. A ak by to nevyšlo?"
"Mohli by sme, napríklad, sabotovať svadobné prípravy..."
Fatma opäť nadobudla ten svoj nedôverčivý výraz. "To je detinské. A okrem toho to nevyjde."
"Čo ty vieš, možno áno... Ale pre istotu to skúsime ako poslednú možnosť."
"To je dosť slabé. A nemáš niečo iné?"
"Mohli by sme skúsiť presvedčiť Selimovu matku. Vieš, starú Hümu."
Fatma sa na ňu nedôverčivo pozrela. "Vieš, že k svojmu synovi nemá práve vrúcny vzťah. A ku mne už vôbec nie."
Nur sa usmiala. "A čo valide?"
Fatma sa zasmiala. "Tak ju už vôbec nepresvedčíš."
Nur sa uškrnula. "Čo ty vieš? Vieš, že sultánova žena je moja priateľka. A ona je zase validinou spojenkyňou. Kedysi jej slúžila, lenže keď sa stala konkubínou tvojho otca, pohádali sa. Tvoj otec však zomrel a sultán Mehmet sa so starou Fatmou oženil. Napriek tomu sa o ňu nestará a ona je teraz v háreme za popolušku. Valide ju ľutuje, a tak sa skamarátili."
Fatma s rafinovaným úsmevom zdvihla obočie. "A odkedy sa ty priatelíš so starou Fatmou?" Sultánova jediná legitímna žena mala rovnaké meno ako princezná Fatma. Na rozlíšenie ich volali stará Fatma a Küçük (malá) Fatma.
Nur to neprekvapilo. "Odkedy zistila, že obe máme radi hudbu. To nás veľmi spojilo. A často vraví, že jej pripomínam jednu priateľku z mladosti."
Fatma sa uškrnula. "Hmm, zaujímavé. Škoda, že jej ja nepripomínam Gülçiçek."
Nur sa zatvárila nechápavo. "Kohože jej to nepripomínaš?"
Fatma mávla rukou. "Ale, jej dcéru. Nepoznáš? Çiçek Megidová! Keď mala trinásť, vydali ju tak ako mňa, ale odsťahovala sa až v osemnástich, a odvtedy k nám chodí každú sobotu a otravuje tu vzduch."
"Myslíš tú tmavú krásavicu, čo sem každý piatok chodí a háda sa s Hümou o politike?"
"Mhm." prikývla Fatma. "Je to princezná a sultánova neter. Tak ako ja."
Nur čosi došlo. "Ona je tvoja sestra?"
Fatma pokývala hlavou. "Nikdy som o nej takto nepremýšľala.. Ale áno, máme spoločného otca, takže v podstate sme sestry."
Nur sa zatvárila zmätene. "Koľko ty máš sestier? Lebo bratia sa v tvojom prípade asi nevyskytujú..."
Fatma prikývla. "No, mám bratranca, ktorý nie sultánovým synom, ale to je o inom. Ale sestry mám tri, aspoň čo teraz žijú. Jednu vlastnú a dve nevlastné. Všetky sú vydaté - jedna tuším už stihla aj ovdovieť - a dve k nám občas chodili. Jedna z nich je už dlhšie na cestách, takže ju nebudeš poznať, a tá ďalšia je vydatá v zahraničí. Ale tá cestujúca by sa mala čoskoro vrátiť. To ako moja vlastná."
Nur z toho bola jeleň. "A tvoja vlastná je ktorá?"
"Tá cestujúca, nepoznáš? Mahidevran Çelebi... Taká ryšavá!"
Nur konečne zaplo. "Ahaaa... A nie je ona spisovateľka?"
Fatma neurčito povedala: "Mno, píše nejaké veci..."
Nuž a tak sa ich rozhovor zvrtol z plánov na zrušenie dohodnutej svadby na Fatminu rodinu. Keď sa človek rozprával s Nur, také veci sa stávali. Nur bola nesmierne všetečná osoba.
   To dobre vedel aj Selim Osmanyie, následník trónu Osmanskej ríše, momentálne však mal úplne iné starosti. Mieril totiž do háremu, aby sa stretol so svojou matkou.


  


 

       

Vyhnanie z raja: 1. časť

Po chodbách paláca Topkapi utekal muž. Väčšina ľudí by ho za muža neoznačila, tak ako valach nie je žrebec, on ale vždy trval na tom, že mužom je a bodka, a že nemôže robiť isté veci, čo muži obvykle robia, na tom nič nemení.
   Mal ťažký život. Okrem toho, že musel kvôli svojmu handicapu žiť medzi hŕbkou žien, ktoré musel za priestupky biť, čo z neho spravilo najnenávidenejšiu osobu v háreme, mal aj mimoriadne neschopných kolegov, ktorí buď nevedeli udržať v tom blázinci poriadok, alebo ho udržiavali až priveľmi prísne. Každodenné krotenie vášní medzi otrokyňami v háreme bolo čím ďalej tým ťažšie, zvlášť kvôli napätej situácií v sultánovej izbe. On bol totiž chorý. A hoci sultán nemal ani štyridsať, nebolo veľmi pravdepodobné, že sa vylieči z tuberkulózy.
   Abdullah aga bol jedným z troch posledných eunuchov v paláci Topkapi. A aj napriek všetkému nešťastiu a komplikáciám bol šťastný.
   Nebola to ničia zásluha, on bol jednoducho šťastný stále. Mal čo jesť, piť, mal kde bývať a žil na mieste, kde sa aj napriek všetkej nepravdepodobnosti vyskytovali aj pomerne rozumní ľudia. To bolo všetko, čo potreboval, a ostatné už nejako zvládol. Abdullah bol obdarený anjelskou trpezlivosťou a čertovským zmyslom pre humor, takže keby bol dostal príležitosť, možno by sa stal aj svätým. Mal však tú smolu, že bol moslim, a v jeho okolí sa vždy vyskytovali aj utrápenejší ľudia, takže zatiaľ nemal príležitosť na svätca ašpirovať. Čo je škoda, keď sa to tak vezme. Bol by ideálnym kandidátom. Takto musí okrem iného urobiť aj jednu nepríjemnú vec, čo ho ale nevzrušovalo. Na nepríjemné veci bol zvyknutý, hoci obvykle boli menej morbídneho charakteru.
   Zaklopal na dvere. Otvorila mu ryšavá žena s krásnou tvárou a uplakanými očami. "Tak ako?" spýtala sa nešťastne.
Abdullah povedal: "Neviem, madam, sultánovi je ešte stále veľmi zle, ale žije..."
Meryem sa v obavách pozrela do miestnosti. Abdullah škáročkou nahliadol do miestnosti, kde sedelo šesť žien v čiernych šatách a ich desať zronených detí. Všetky mali jedného otca: sultána Ahmeta. Najstaršie z detí, mladá Safyie, mala štrnásť, najmladšie dieťa nosila v bruchu Meryem hatün. Nešťastie sa dalo krájať.
   Abdullah posmutnel. Čo s nimi bude? Sultán má brata, Mehmeta. Ten sa už pripravuje na prevzatie vlády, a k prípadným konkurentom, teda svojim synovcom, pravdepodobne nebude milosrdný. Určite ani jeden z piatich chlapcov v miestnosti neprežije svojho otca o viac ako mesiac.
A dievčatá? Čo s nimi bude?  

Ahojte

Ahoj, vážení.
Vítam všetkých, čo prišli na môj blog prečítať si niečo zaujímavé. Nepoviem vám svoje meno, bydlisko či tak podobne. Miesto toho vám poviem len, že mám pätnásť a nie som obyčajná pubertiačka. Píšem tu pre všetkých, ktorí majú radi históriu, ale budem písať aj o čomkoľvek inom, k čomu ma privedie život. Pre vás som Gülçiçek, hoci niektorí ma poznajú pod menom minette - najmä vy, čo ste niekedy diskutovali na stránkach Sultána na markíze.. Tak ahoj, už zajtra vám čosi napíšem, ale až okolo ôsmej. Dovtedy ahojte...