Selim Osmanyie uháňal tmavou chodbou plnou zápachu horiaceho loja z fakieľ, ktoré chodbu osvetľovali. Steny boli zo sivého kameňa, ktorý Selim nevedel určiť lepšie ako ktokoľvek iný v háreme, a inak na nej nebolo pre nezasvätenca nič zvláštne. Zasvätenci by si všimli akurát neobvykle malý počet vykastrovaných strážcov, hliadkujúcich na chodbách.
V takýchto chvíľach zvykla Hüma, Selimova mama, žartovať, že strážcovia oslavujú - a síce v krčme. Islam síce pitie alkoholu zakazuje, ale strážcovia sa v nábožnosti nikdy nepretrhli. Klebetné upratovačky síce ohľadom chýrov o opíjaní sa medzi strážami dosť preháňali, ale podľa všetkého na tom bolo niečo pravdy. Selim a jeho kamaráti totiž občas načapali strážcov v krčme, a šerbety (to je čosi ako džús) tam určite nepili. Strážcovia síce mali prísnu disciplínu a piť často mimo služby nesmeli, ale chlapci na nich nežalovali - nie snáď zo samej dobroty srdca, skôr preto, že by sa im ťažko vysvetľovalo, čo robili v krčme...
Takisto študenti enderunu, palácovej strednej školy, mali prísnu disciplínu a piť nesmeli. Lenže študenti sú všade na svete rovnakí, nuž a zakázané ovocie chutí najlepšie všade. A nakoniec: čo učiteľské oči nevideli, to svedomie pedagógov netrápilo. A hoci Selim ešte nikdy nebol opitý, ako sám tvrdil, novým zážitkom sa nebránil. Momentálne však mal úplne iné starosti.
V príslušnom oblečení a medzi rovesníkmi v akomkoľvek meste by ste si ho ani nevšimli. Od bežného chlapca jeho veku sa nijako nelíšil - ani vzhľadom, ani správaním, a už vôbec nie povahou či charakterom. Možno jeho výška by pri prvom pohľade upútala pozornosť. Bol prekvapujúco malý, nielen v porovnaní s chlapcami, ale aj dievčatami svojho veku - nemal viac než poldruha metra. Bolo to trochu zvláštne, keďže jeho otec bol priemerne vysoký a jeho stará mama s matkou boli dokonca vyššie, než je priemer - aspoň na ženy.
Šťúply výzor v jeho prípade dopĺňali bledá tvár a útla postava. Nebol práve športovec: viac ako poľovačka, tenis či iné aktívne zábavky ho bavili knihy a dlhé hodiny strávené vo svojej izbe maľovaním. Okrem toho trávil voľný čas aj na potulkách mestom s kamarátmi - synmi pašov či talentami z provincií, ktoré ríša štedro podporovala.
Skutočne, Selim nebol vodcovský typ. Ani v partií, ani nikde inde. Bol, ako vraveli jeho sestry, "atraktívny ako sklenený črep" a mal "charizmu krému na topánky". V čom bol naozaj dobrý, nebolo vedenie, ale navigovanie skupiny - bol totiž úžasným diplomatom. Jeho učiteľ v tomto obore sa o ňom vyjadroval pochvalne a vravel, že má prirodzený talent na kompromisy a medziľudskú komunikáciu.
Mohla za to jeho výchova. Keď sa niekto medzi zatrpknutými upratovačkami pokúšal presadiť, vodcovské schopnosti mu nikdy veľmi nepomohli, zato diplomacia áno. V tomto prípade sa však diplomacia nedala použiť: ak si ho k sebe zavolala matka, existovala len jediná odpoveď, a to "áno, madam."
Bolo to trochu znepokojujúce: keď ho zavolala mama, vždy myslel na to najhoršie, a zvyčajne mal aj pravdu. Ťažko povedať, či ho jeho matka mala rada, alebo nie, ale v každom prípade naňho bola dosť prísna. Chcela vraj, aby z neho vyrástol štátnik, a nie nejaké rozmaznané "princátko"... Nuž a darilo sa jej to.
Selim sa teraz len modlil, aby sa nedozvedela o tom s Fatmou. Iste, ich vzťah neprekročil isté hranice (vlastne sa nikdy ani len nepobozkali), ale Hüma bola sekera v každom ohľade. A Fatma bola navyše zasnúbená s iným. Keby sa na to prišlo, Fatmu by poslali niekam preč, a už nikdy by sa nestretli... To by asi neprežil. To je rozhodne dostatočný dôvod na to, aby mal zo stretnutia s matkou vyslovene hrôzu.
V obavách vstúpil do Malého háremu. Momentálne tam vládol fantastický zmätok. K Selimovi pristúpila Hafsa, slúžka jeho matky, zavalitá Ruska s nezameniteľným akcentom. "De si bol, maľčik muj? Tvaja matuška ťa už čaká!"
Selim sa na ňu usmial a odpovedal, ako vedel: "Spasiba, nenada hnevať, máma čakala dlho, chvíľu jiščo počká!"
Hafsa si dala ruky vbok. "Jaka ja spasiba? A vysvetľuj to jej, asi nebude veľmi charaša." (dobrá)
Hafsa mala pravdu - mame by sa to vysvetľovalo dosť ťažko. Selim vystúpil po drevených schodoch hore, do apartmánov favoritiek. Už takmer zabudol, kde jeho mama býva, a tak si pomýlil číslo izby a otvoril zlé dvere. Ihneď sa po ňom zahnala rázna topánka, pred ktorou ledva stihol uhnúť. Obyvateľka izby naňho okrem toho zakričala: "Okamžite vypadni!"
Hafsa sa zasmiala. "Tvaja máma býva vedľa. To Rabia?"
Selim s povzdychom: "Da, to Rabia Gülnüş."
Rabia Gülnüş bola tretia favoritka jeho otca (okrem Nur a Hümy). Mala okolo tridsiatky, možno viac, možno menej, ale tejto ohnivej ženy sa na jej vek nikto neodvážil pýtať. Napriek tomu, že sultánovi už porodila štyri deti (jedno už zosnulé, ako na potvoru jediný syn), bola stále veľmi krásna, ale aj vznetlivá, takže sa ju všetci v rámci ochrany vlastného zdravia snažili neprovokovať. To sa o Hüme nedalo povedať, hoci v skutočnosti mali tie dve spoločné viac, než by jeden bol povedal.
Hafsa zaklopala na vedľajšie dvere. "Madam, už prišiel!"
Zvnútra sa ozval známy hlas: "Poďte ďalej!"
Selim vstúpil aj napriek tomu, ako veľmi sa mu rozklepali nohy. Otvoril dvere roztrasenou rukou a pozrel sa na ten úžasný zjav sediaci pred ním.
Hüma hatün bola pomerne vysoká, po piatich deťoch moletná žena. Vyzerala skutočne imponujúco, najmä pre niekoho, kto mal sotva poldruha metra a závisel od nej jeho život. Sedela na gauči ako kráľovná na tróne a Selimovi sa pri tom pohľade roztriasli nohy ešte viac. Hüma si tie svoje prekrížila pod sukňou a tvárila sa napočudovanie nervózne. "Ach, synu, nemusíš sa má báť - nehryziem..."
Selim si pomyslel: To možno nie, ale poznáš iné spôsoby ako človeku ublížiť. Nahlas však nič nepovedal.
Hüma si povzdychla: "Len som ťa chcela vidieť, a... Čosi ti oznámiť."
Selim si hneď začal domýšľať: "Viem, že sa Fatma bude vydávať. Včera mi to povedala." A spoločne sme plakali, dodal si pre seba.
Hüma sa nepokojne pomrvila: "O to nejde. Vieš, Fatmy sa to netýka, ono totiž..." Nadýchla sa a vysypala to zo seba. "Tvoj otec má tuberkulózu."
Selim zalapal po dychu. "Čo...čože?! Tuberkulózu?! On umiera?!"
Hüma pokrútila hlavou. "Nie, ešte teda nie... Podľa lekárov to môže trvať roky. A dovtedy sa musíš pripraviť na to, že budeš vládnuť."
Selim sa zarazil. On predsa nemôže panovať! Teraz, keď je taký mladý... Mal by to zaňho vziať niekto iný... Jasné, Mahmud. Stačilo by pár slov, a Mahmud by sa stal sultánom. Keby... Nuž, ale ktovie, či by to vzal. A ktovie či vôbec žije... Zrazu sa zľakol. Už dlho sa nestretávali, mal by si u strýka overiť, či Mamuda v tichosti neodpravili. Napríklad dnes večer.
Mahmudovi ostatne smrť hrozila neustále, lebo keby sa sultán Mehmet dozvedel o jeho pôvode, hneď by ho dal zavraždiť svojim nemým. Mahmud bol totiž synom jeho brata - predchádzajúceho sultána, a teda jediným Fatminým žijúcim bratom. Keď totiž Mehmet nastúpil na trón, dal, ako bolo zvykom, vyvraždiť všetkých mužských potomkov svojho predchodcu. Jedine Mahmuda zachránila jeho matka. Vyrastal u ich strýka a teraz je z neho kapitán námorníctva. Pre Selima bol ako adoptívny starší brat, a odmalička sa s ním priatelil. A teraz mal on, ten mladší a neskúsenejší z nich, nastúpiť na trón, nevediac, či to vôbec zvládne. Ak nie, je tu predsa Mahmud. Ten by to mal zvládnuť. Jednoducho abdikuje...
"Inak, synu, čo máš nové v škole?" spýtala sa ho matka s naoko priateľským úsmevom.
Selim bol ešte stále zamyslený, a tak povedal: "Veľmi dobre..." Vzápätí si uvedomil, čo povedal. "Teda, nič.." Rozpačito sa usmial.
"To dobre na oču." poznamenala Hafsa.
"Ale no tak, musíte mať niečo nové! Čo v tej škole vlastne robíte?!" nástojila Hüma (veď to poznáte).
"Naozaj nič, mami." Selimov úsmev bol už o čosi istejší. "Ale čo také robíš ty? Musíš mať vzrušujúci život..."
Hüma sa zasmiala. "Ale nie, to nemám..."
Selim si falošne zívol. "Mám taký pocit, že by som už mal ísť spať... Tak ahoj, mami, dobrú noc, Hafsa!"
Hüma sa usmiala: "Dobrú noc, Selim..."
Selim odišiel z izby svojej matky s pocitom úľavy a zároveň hlbokej depresie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára