Fatma vo všeobecnom zmätku svoju zvyčajne dobrú náladu stratila. Smutne si prehrabávala ryšavé vlasy a pozerala sa von tým malým okienkom, čo tam mali. Myslela na svoju mizernú situáciu.
Nemá poriadnu izbu. Musí bývať s upratovačkami na mieste zvanom Malý hárem a spať na zemi pod drevenými schodmi. Matrace boli síce dosť pohodlné, ale aj tak to za veľa nestálo. Nemá ani poriadne šaty. Kým jej izbu pridelia (a to sa stane, až keď bude mať osemnásť), musí nosiť rovnošatu háremovej malotriedky, kde sa učili okrem iného aj jej sesternice. Rovnošata sa od jednoduchých, hoci zvyčajne čistých šiat upratovačiek líšila len farbou: kým upratovačky mali na svojich košeliach sivé vesty, oni mali červené (aj sa im tak vravelo: červené vesty).
A to ešte nič nebolo. Nemala totiž ani len práva. Dokonca aj upratovačky, ktoré boli v háreme menej než nevoľníci, ju považovali za hmyz. Ona sama to pripisovala onomu hlúpemu faktu, že je len sultánova neter, a nie dcéra, ale v tom to nebolo. Upratovačky totiž za hmyz rady považovali každého, komu nemuseli povinne vzdávať úctu (ako sultána a jeho matku) alebo im nemohol jednu alebo aj viac vyťať vŕbovým prútom (to ako eunusi). Konkubíny navyše nenávideli bezprostrednou medzitriednou nenávisťou.V upratovačkách bolo ostatne nenávisti dosť: usídlila sa v ich dušiach po tom, čo ich zajali a predali, a odvtedy sa nezmenšila, práve naopak: ešte vzrástla po tom, čo si našla konkrétny cieľ. Tým boli slúžky konkubín, mladí princovia a neplnoleté princezné. Tie boli zvlášť vítaným cieľom ich nenávisti a opovrhnutia, keďže sa nemohli brániť, čo len zväčšovalo Fatmin hnev. Ale vrcholom jej nešťastia bol bezpochyby Selim.
Nie že by ho neznášala, práve naopak. Mala ho rada, príliš rada na to, aby zniesla, že ju chcú vydať za iného. To bol vlastne dôvod, prečo bol v háreme taký zmätok - pripravovali sa jej zásnuby. Fatma mala pätnásť rokov a kvôli svojmu mladému veku sa nemala hneď odsťahovať k manželovi. Do osemnástich mala ostať v háreme, nech sa deje čokoľvek. Ale na tom, že raz bude patriť inému, to nič nemenilo, a tak Fatma smútila.
Ona bola posledné dieťa, pohrobok minulého sultána, on zasa prvé dieťa toho súčastného. Poznali sa odmalička a priateľmi sa stali, sotva sa naučili chodiť. Len čo sa začali zaujímať o opačné pohlavie, teda asi pred rokom, zamilovali sa do seba a boli prakticky nerozluční. Ktovie, čo bude teraz, keď už nebudú môcť byť spolu... "Si v poriadku?" ozval sa známy vysoký hlas a objavila sa až príliš známa, pekná tvárička.
Fatma zdvihla hlavu. Majiteľka hlasu pokračovala: "Alebo ti uleteli včely, či skôr jedna nemenovaná?"
Fatma si otrávene povzdychla. Najradšej by ju odbila, ale ju proste odbiť nemohla. "Áno, Nur, je to tak ako si myslíš, a teraz, myslím, ťa bude potrebovať niekto iný. Trebárs... Pani Hüma..." Snažila sa to zahovoriť. Človek aby sa stal diplomatom, aby sa jej zbavil.
Nur bola najmladšia spomedzi sultánových konkubín. Taký nový objav. Bola mladučká, len osemnásťročná, mala čierne vlasy, ružové líca, štíhlu postavu a tie svoje tmavé oči. Keby mala Fatma bohatú poetickú fantáziu, pravdepodobne by o jej očiach dokázala písať básne. Bola veľmi muzikálna, vedela hrať na gitare a mala krásny hlas. Bola veľmi bystrá, ale tiež dosť otravná a hašterivá, takže sa s ňou neoplatilo hádať.
Práve teraz sa zachichotala. "Ó nie, milá Fatma, mňa sa tak ľahko nezbavíš! Uvedom si, že máš problém. Ty máš problém, Selim má problém, ale to nie je nič v porovnaní s tým, aký problém mať obaja budete, až to praskne."
Fatma len uzavreto odsekla. "Keby som mala naozaj problém, povedala by som ti to, lenže ja problém nemám."
Nur sa uškrnula. "To si len myslíš."
Fatma zdvihla obočie. "Prečo si myslíš, že mám problém?! Čo je toto za problém?! Jednoducho sa vydám, budem mať deti, potom sa zamilujem do manžela márnou láskou, zatiaľ čo on bude behať za inými, potom on umrie a ja budem žiť šťastne až do smrti. Tak sa to stávalo princeznám predo mnou a bude sa stávať aj po mne, a ja na tom vôbec nič nezmením!" vyhlásila mierne teatrálne, ako to pätnástky už raz robia.
Nur si povzdychla. To hovorí teraz, ale potom... "A čo Selim? Ten ťa predsa má rád..."
"Bude si musieť zvyknúť." povedala Fatma ľahostajne, dívajúc sa z okna.
"Teda ho už nemiluješ? Uvedom si, manžel ti nedovolí stretávať sa s inými mužmi!"
Fatma akoby si až teraz uvedomila, čo povedala. Napriek tomu zaváhala len na chvíľku. Potom povedala: "Čo už, musíme sa s tým vyrovnať. Sultán ani valide sultana svoj názor nezmenia, keď im to povieme. Musím sa vydať, taká je Alahova vôľa."
"Nie, taká je sultánova vôľa. V tom je rozdiel, ak nevieš."
Po krátkej odmlke sa jej Nur spýtala: "A to sa naozaj nechceš vzoprieť strýkovi?"
Fatma na ňu uprela unavené oči. V poslednom čase bola akási chorľavá. "To sa naozaj musím vzpierať?"
Nur zdvihla obočie. "Myslíš, že budeš šťastná i tak?"
"To áno."
"Si si istá?"
"Budem musieť. Veď inú možnosť nemám."
"Práve, že hej."
"A ako by som mohla odvrátiť tú svadbu?"
"Mala by som pár nápadov."
"Tak spusť, ochotne si ich vypočujem."
"Tak po prvé: mohli by ste skúsiť zdrhnúť."
"Šibe ti?! Ako to chceš urobiť?! Utiecť odtiaľto?! Veď sa to nedá!"
"No tak dobre, útek škrtám. Aj tak by ste nemali kam. Na prvej colnici by vás chytili a vydali do rúk úradom. Ale mám aj iné nápady. Z trochou taktu by sme mohli presvedčiť sultána."
Fatma pokrútila hlavou. "To tiež nevyjde."
Nur sa uškrnula. "Tebe možno nie..."
Fatma sa na ňu nedôverčivo pozrela. "To by si dokázala? Presvedčiť sultána?!"
Nur pokrčila plecom. "Skúsim to. Ale podľa možnosti opatrne a diplomaticky."
Fatma si povzdychla. "Tak fajn. A ak by to nevyšlo?"
"Mohli by sme, napríklad, sabotovať svadobné prípravy..."
Fatma opäť nadobudla ten svoj nedôverčivý výraz. "To je detinské. A okrem toho to nevyjde."
"Čo ty vieš, možno áno... Ale pre istotu to skúsime ako poslednú možnosť."
"To je dosť slabé. A nemáš niečo iné?"
"Mohli by sme skúsiť presvedčiť Selimovu matku. Vieš, starú Hümu."
Fatma sa na ňu nedôverčivo pozrela. "Vieš, že k svojmu synovi nemá práve vrúcny vzťah. A ku mne už vôbec nie."
Nur sa usmiala. "A čo valide?"
Fatma sa zasmiala. "Tak ju už vôbec nepresvedčíš."
Nur sa uškrnula. "Čo ty vieš? Vieš, že sultánova žena je moja priateľka. A ona je zase validinou spojenkyňou. Kedysi jej slúžila, lenže keď sa stala konkubínou tvojho otca, pohádali sa. Tvoj otec však zomrel a sultán Mehmet sa so starou Fatmou oženil. Napriek tomu sa o ňu nestará a ona je teraz v háreme za popolušku. Valide ju ľutuje, a tak sa skamarátili."
Fatma s rafinovaným úsmevom zdvihla obočie. "A odkedy sa ty priatelíš so starou Fatmou?" Sultánova jediná legitímna žena mala rovnaké meno ako princezná Fatma. Na rozlíšenie ich volali stará Fatma a Küçük (malá) Fatma.
Nur to neprekvapilo. "Odkedy zistila, že obe máme radi hudbu. To nás veľmi spojilo. A často vraví, že jej pripomínam jednu priateľku z mladosti."
Fatma sa uškrnula. "Hmm, zaujímavé. Škoda, že jej ja nepripomínam Gülçiçek."
Nur sa zatvárila nechápavo. "Kohože jej to nepripomínaš?"
Fatma mávla rukou. "Ale, jej dcéru. Nepoznáš? Çiçek Megidová! Keď mala trinásť, vydali ju tak ako mňa, ale odsťahovala sa až v osemnástich, a odvtedy k nám chodí každú sobotu a otravuje tu vzduch."
"Myslíš tú tmavú krásavicu, čo sem každý piatok chodí a háda sa s Hümou o politike?"
"Mhm." prikývla Fatma. "Je to princezná a sultánova neter. Tak ako ja."
Nur čosi došlo. "Ona je tvoja sestra?"
Fatma pokývala hlavou. "Nikdy som o nej takto nepremýšľala.. Ale áno, máme spoločného otca, takže v podstate sme sestry."
Nur sa zatvárila zmätene. "Koľko ty máš sestier? Lebo bratia sa v tvojom prípade asi nevyskytujú..."
Fatma prikývla. "No, mám bratranca, ktorý nie sultánovým synom, ale to je o inom. Ale sestry mám tri, aspoň čo teraz žijú. Jednu vlastnú a dve nevlastné. Všetky sú vydaté - jedna tuším už stihla aj ovdovieť - a dve k nám občas chodili. Jedna z nich je už dlhšie na cestách, takže ju nebudeš poznať, a tá ďalšia je vydatá v zahraničí. Ale tá cestujúca by sa mala čoskoro vrátiť. To ako moja vlastná."
Nur z toho bola jeleň. "A tvoja vlastná je ktorá?"
"Tá cestujúca, nepoznáš? Mahidevran Çelebi... Taká ryšavá!"
Nur konečne zaplo. "Ahaaa... A nie je ona spisovateľka?"
Fatma neurčito povedala: "Mno, píše nejaké veci..."
Nuž a tak sa ich rozhovor zvrtol z plánov na zrušenie dohodnutej svadby na Fatminu rodinu. Keď sa človek rozprával s Nur, také veci sa stávali. Nur bola nesmierne všetečná osoba.
To dobre vedel aj Selim Osmanyie, následník trónu Osmanskej ríše, momentálne však mal úplne iné starosti. Mieril totiž do háremu, aby sa stretol so svojou matkou.
Nie že by ho neznášala, práve naopak. Mala ho rada, príliš rada na to, aby zniesla, že ju chcú vydať za iného. To bol vlastne dôvod, prečo bol v háreme taký zmätok - pripravovali sa jej zásnuby. Fatma mala pätnásť rokov a kvôli svojmu mladému veku sa nemala hneď odsťahovať k manželovi. Do osemnástich mala ostať v háreme, nech sa deje čokoľvek. Ale na tom, že raz bude patriť inému, to nič nemenilo, a tak Fatma smútila.
Ona bola posledné dieťa, pohrobok minulého sultána, on zasa prvé dieťa toho súčastného. Poznali sa odmalička a priateľmi sa stali, sotva sa naučili chodiť. Len čo sa začali zaujímať o opačné pohlavie, teda asi pred rokom, zamilovali sa do seba a boli prakticky nerozluční. Ktovie, čo bude teraz, keď už nebudú môcť byť spolu... "Si v poriadku?" ozval sa známy vysoký hlas a objavila sa až príliš známa, pekná tvárička.
Fatma zdvihla hlavu. Majiteľka hlasu pokračovala: "Alebo ti uleteli včely, či skôr jedna nemenovaná?"
Fatma si otrávene povzdychla. Najradšej by ju odbila, ale ju proste odbiť nemohla. "Áno, Nur, je to tak ako si myslíš, a teraz, myslím, ťa bude potrebovať niekto iný. Trebárs... Pani Hüma..." Snažila sa to zahovoriť. Človek aby sa stal diplomatom, aby sa jej zbavil.
Nur bola najmladšia spomedzi sultánových konkubín. Taký nový objav. Bola mladučká, len osemnásťročná, mala čierne vlasy, ružové líca, štíhlu postavu a tie svoje tmavé oči. Keby mala Fatma bohatú poetickú fantáziu, pravdepodobne by o jej očiach dokázala písať básne. Bola veľmi muzikálna, vedela hrať na gitare a mala krásny hlas. Bola veľmi bystrá, ale tiež dosť otravná a hašterivá, takže sa s ňou neoplatilo hádať.
Práve teraz sa zachichotala. "Ó nie, milá Fatma, mňa sa tak ľahko nezbavíš! Uvedom si, že máš problém. Ty máš problém, Selim má problém, ale to nie je nič v porovnaní s tým, aký problém mať obaja budete, až to praskne."
Fatma len uzavreto odsekla. "Keby som mala naozaj problém, povedala by som ti to, lenže ja problém nemám."
Nur sa uškrnula. "To si len myslíš."
Fatma zdvihla obočie. "Prečo si myslíš, že mám problém?! Čo je toto za problém?! Jednoducho sa vydám, budem mať deti, potom sa zamilujem do manžela márnou láskou, zatiaľ čo on bude behať za inými, potom on umrie a ja budem žiť šťastne až do smrti. Tak sa to stávalo princeznám predo mnou a bude sa stávať aj po mne, a ja na tom vôbec nič nezmením!" vyhlásila mierne teatrálne, ako to pätnástky už raz robia.
Nur si povzdychla. To hovorí teraz, ale potom... "A čo Selim? Ten ťa predsa má rád..."
"Bude si musieť zvyknúť." povedala Fatma ľahostajne, dívajúc sa z okna.
"Teda ho už nemiluješ? Uvedom si, manžel ti nedovolí stretávať sa s inými mužmi!"
Fatma akoby si až teraz uvedomila, čo povedala. Napriek tomu zaváhala len na chvíľku. Potom povedala: "Čo už, musíme sa s tým vyrovnať. Sultán ani valide sultana svoj názor nezmenia, keď im to povieme. Musím sa vydať, taká je Alahova vôľa."
"Nie, taká je sultánova vôľa. V tom je rozdiel, ak nevieš."
Po krátkej odmlke sa jej Nur spýtala: "A to sa naozaj nechceš vzoprieť strýkovi?"
Fatma na ňu uprela unavené oči. V poslednom čase bola akási chorľavá. "To sa naozaj musím vzpierať?"
Nur zdvihla obočie. "Myslíš, že budeš šťastná i tak?"
"To áno."
"Si si istá?"
"Budem musieť. Veď inú možnosť nemám."
"Práve, že hej."
"A ako by som mohla odvrátiť tú svadbu?"
"Mala by som pár nápadov."
"Tak spusť, ochotne si ich vypočujem."
"Tak po prvé: mohli by ste skúsiť zdrhnúť."
"Šibe ti?! Ako to chceš urobiť?! Utiecť odtiaľto?! Veď sa to nedá!"
"No tak dobre, útek škrtám. Aj tak by ste nemali kam. Na prvej colnici by vás chytili a vydali do rúk úradom. Ale mám aj iné nápady. Z trochou taktu by sme mohli presvedčiť sultána."
Fatma pokrútila hlavou. "To tiež nevyjde."
Nur sa uškrnula. "Tebe možno nie..."
Fatma sa na ňu nedôverčivo pozrela. "To by si dokázala? Presvedčiť sultána?!"
Nur pokrčila plecom. "Skúsim to. Ale podľa možnosti opatrne a diplomaticky."
Fatma si povzdychla. "Tak fajn. A ak by to nevyšlo?"
"Mohli by sme, napríklad, sabotovať svadobné prípravy..."
Fatma opäť nadobudla ten svoj nedôverčivý výraz. "To je detinské. A okrem toho to nevyjde."
"Čo ty vieš, možno áno... Ale pre istotu to skúsime ako poslednú možnosť."
"To je dosť slabé. A nemáš niečo iné?"
"Mohli by sme skúsiť presvedčiť Selimovu matku. Vieš, starú Hümu."
Fatma sa na ňu nedôverčivo pozrela. "Vieš, že k svojmu synovi nemá práve vrúcny vzťah. A ku mne už vôbec nie."
Nur sa usmiala. "A čo valide?"
Fatma sa zasmiala. "Tak ju už vôbec nepresvedčíš."
Nur sa uškrnula. "Čo ty vieš? Vieš, že sultánova žena je moja priateľka. A ona je zase validinou spojenkyňou. Kedysi jej slúžila, lenže keď sa stala konkubínou tvojho otca, pohádali sa. Tvoj otec však zomrel a sultán Mehmet sa so starou Fatmou oženil. Napriek tomu sa o ňu nestará a ona je teraz v háreme za popolušku. Valide ju ľutuje, a tak sa skamarátili."
Fatma s rafinovaným úsmevom zdvihla obočie. "A odkedy sa ty priatelíš so starou Fatmou?" Sultánova jediná legitímna žena mala rovnaké meno ako princezná Fatma. Na rozlíšenie ich volali stará Fatma a Küçük (malá) Fatma.
Nur to neprekvapilo. "Odkedy zistila, že obe máme radi hudbu. To nás veľmi spojilo. A často vraví, že jej pripomínam jednu priateľku z mladosti."
Fatma sa uškrnula. "Hmm, zaujímavé. Škoda, že jej ja nepripomínam Gülçiçek."
Nur sa zatvárila nechápavo. "Kohože jej to nepripomínaš?"
Fatma mávla rukou. "Ale, jej dcéru. Nepoznáš? Çiçek Megidová! Keď mala trinásť, vydali ju tak ako mňa, ale odsťahovala sa až v osemnástich, a odvtedy k nám chodí každú sobotu a otravuje tu vzduch."
"Myslíš tú tmavú krásavicu, čo sem každý piatok chodí a háda sa s Hümou o politike?"
"Mhm." prikývla Fatma. "Je to princezná a sultánova neter. Tak ako ja."
Nur čosi došlo. "Ona je tvoja sestra?"
Fatma pokývala hlavou. "Nikdy som o nej takto nepremýšľala.. Ale áno, máme spoločného otca, takže v podstate sme sestry."
Nur sa zatvárila zmätene. "Koľko ty máš sestier? Lebo bratia sa v tvojom prípade asi nevyskytujú..."
Fatma prikývla. "No, mám bratranca, ktorý nie sultánovým synom, ale to je o inom. Ale sestry mám tri, aspoň čo teraz žijú. Jednu vlastnú a dve nevlastné. Všetky sú vydaté - jedna tuším už stihla aj ovdovieť - a dve k nám občas chodili. Jedna z nich je už dlhšie na cestách, takže ju nebudeš poznať, a tá ďalšia je vydatá v zahraničí. Ale tá cestujúca by sa mala čoskoro vrátiť. To ako moja vlastná."
Nur z toho bola jeleň. "A tvoja vlastná je ktorá?"
"Tá cestujúca, nepoznáš? Mahidevran Çelebi... Taká ryšavá!"
Nur konečne zaplo. "Ahaaa... A nie je ona spisovateľka?"
Fatma neurčito povedala: "Mno, píše nejaké veci..."
Nuž a tak sa ich rozhovor zvrtol z plánov na zrušenie dohodnutej svadby na Fatminu rodinu. Keď sa človek rozprával s Nur, také veci sa stávali. Nur bola nesmierne všetečná osoba.
To dobre vedel aj Selim Osmanyie, následník trónu Osmanskej ríše, momentálne však mal úplne iné starosti. Mieril totiž do háremu, aby sa stretol so svojou matkou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára