Roxelana - príbeh prvý

Süleyman si šúchal ruky. Ďalšie malé dievča, akých mal už desiatky, ak nie stovky. V ten večer mal oslavu svojho uvedenia na trón a mama mu poslala do postele ďalšie dievča. Ešte sa tá malá neobjavila. Pravdepodobne nebude mať menej ako pätnásť a viac ako dvadsať päť, bude čiernovlasá, možno blondína či ryšavka, a je možné aj to, že bude mať hnedé vlasy. Oči bude mať tmavé, sivé, zelené alebo modré ako jeho Mahidevran. Povzdychol si. Už sa z toho stávala rutina, vedel čo čakať. Každý, možno každý druhý alebo tretí večer prišla k nemu nejaká pekná, mladá panna, s ktorou sa vyspal a viac sa nevideli. Únikom z obyčajnosti boli len noci s Mahidevran, a tie už bývali veľmi zriedkavé. Dúfal, že táto bude aspoň trochu iná, a v tom dobrom zmysle slova.

Vrhol hnedé oči na dvere, keď sa otvorili a objavil sa bohatý sprievod eunuchov a dozorkýň. Úctivo sa poklonili, ale jeden z nich ostal. Teda vlastne jedna. Bola to ryšavá dievčina s hlboko posadenými zelenými očami a bledou pokožkou. Navrela mu v hrdle hrča. Takmer pri tom zabudol, že je to len ďalšia chvíľková nádoba rozkoše na jedno použitie. Vlastne nimi rokmi začal pohŕdať. Ibrahim mal pravdu - nestojí mu to za to.

Pri ich občasných pitkách, keď bol pod parou, často vravieval: „Nezávidím ti, bratku,“ v takých chvíľach mu už ani nevravel „môj vládca“ - ostatne sa to nepatrí na niekoho, koho raz za pol roka vidíte spitého pod obraz boží, a tá chvíľa je teraz. „Nič, čo robíš, ti nestojí za to. Nestojí ti za to vládnuť, lebo všetci v ríši i mimo nej sústavne a systematicky pracujú na tom, aby si v tom, čo robíš pohorel. Nech sa snažíš o čokoľvek, vždy je tu niekto, kto tvoju snahu sabotuje. Nestojí ti za to milovať, lebo kohokoľvek, komu svoju lásku venuješ, sa snažia ostatní potopiť. Nestojí ti za to spávať so ženami, lebo čím viac sa to deje, tým je to nudnejšie. Ja sám viem, aké to je, keď ťa už nič nebaví. A ak nejakú miluješ, stane sa jej to, čo ostatným tvojim milovaným. Máš ty ťažký život.“ Z Ibrahima sa pri víne stával neobyčajne osvietený existencionalista, aj keď sám Süleyman by ho opísal skôr ako „mudrlanta“.

Pozrel sa na nervózne sa usmievajúcu dievčinu. Bola jemná, štíhla, ale oblá. Taká ako desiatky pred ňou a po nej. Süleyman sa na ňu pozeral nesmierne otupelo. Bol unavený – nie fyzicky, ale psychicky, jeho duša bola znechutená a otrávená rutinou. Chvíľu na seba hľadeli, ako dvaja kocúri pred bitkou. V ich pohľade nebol hnev, ani nejaké výnimočné vášne. Len zvažovanie, taktika. Ona bola zjavne tým mladým vyzývateľom, útočníkom, on sa mal len brániť. Takýto otvorený pohľad ho šokoval. Bolo to dosť drzé, aspoň na konkubínu. Čo je to dievča zač? „Dobrý večer.“ usmiala sa. Nebol to drzý úsmev, na cudzie územie zjavne vstupovala pomaly, takticky a opatrne. Ale aj tak – dobrý večer?! Je sultánom veľkej ríše, a nejaká konkubína ho pozdraví „dobrý večer“?! A nevraví mu ani „vládca“ alebo „pane“?!

Dievča sa usmialo. To vyzerá sľubne, moment prekvapenia zaúčinkoval. Rozhodla sa ale byť veľkodušná a dať mu príležitosť na obranu. „Tak, čo teraz? Asi by sme si mali ľahnúť na tamtú posteľ, a... Čo to vlastne budeme robiť? Gülnihal mi nepovedala, čo sa to bude diať, ale dúfam, že nič strašné... Však?“

Ďalej na ňu zízal. Moment prekvapenia trval. Veľkodušnosť nefungovala. Preto pokračovala, aby si to náhodou nepokazila. Najprv sa poklonila a potom povedala: „Pane, som pripravená vám poslúžiť.“

Stále sa díval ako puk. Zamračila sa. Nastal čas na tvrdý útok. „Môžete mi vysvetliť, čo sa to deje?! Ak ma chcete poslať preč, urobte to hneď, prosím vás, než ma začnú bolieť nohy!“

Spamätal sa z prekvapenia. Na útok bolo päť minút po dvanástej. „Nie, moja, nepošlem ťa preč, len si sadni na posteľ, hneď prídem.“ A zjavne vyvedený z miery odkráčal preč z izby.

Alexandra sa zamračila. O tomto jej mamička rozhodne nič nehovorila. A ani Gülnihal, Safyie, či ktokoľvek iný, koho stretla v celom svojom kratučkom osemnásťročnom živote.

Iste, vedela (teoreticky) čo musí urobiť, a čo on s ňou bude robiť. Nie že by ju to akokoľvek upokojovalo. Vlastne by to celkom zvládla, keby z toho nerobil veľkú vedu. Či skôr boj. Iste, stará Hafísa vravela, že jej synáčik je bojovník, ale toto... Nemusel sa s ňou púšťať do boja. A ani nemal. Ona totiž nerada prehrávala, a tak často vyťahovala aj tie najstrašnejšie a najpodlejšie švindle.

Vrátil sa. No veď preto. Čo by to bolo za pokoriteľa ríší, ktorý utečie pred malou otrokyňou?! Milo sa usmiala (stará Hafísa tvrdila, že na jeho otca to zaberalo, aspoň podľa tej malej husi Hadice) a privítala ho. „No, ešteže ste sa vrátil, pane. Už som si myslela, že sa ma bojíte, alebo čo...“

Süleyman ohrnul peru a vyhlásil: „Ja?! Báť sa teba?! To nikdy!“ Vyviedlo ho z miery už to, že s ním komunikuje.

Ona sa aj naďalej drzo (ona sama by asi povedala odvážne) usmievala. „Takže?“

Vystrel sa v celej svojej (úplne priemernej) výške. Všimla si, že vyzerá celkom dobre. „Takže, teraz si ťa zoberiem.“

Rozosmiala sa. Nedokázala sa prestať smiať na tej hlúpej formulácií. „Zoberiete?! Zoberiete?!“

To ho nahnevalo. „Nesmej sa, žena! Buď ticho, vravím ti!“

Ona sa len láskavo usmiala. Bola skutočne rozkošná. „Ale no tak, veď sa nehnevajte. Prepáčte mi, ak som vás nahnevala, to môj ostrý jazyk, neviem ho kontrolovať.“

Pri tom pohľade trochu pookrial. Prišiel k nej bližšie a nahol sa nad ňu. Do stehien mu začala stúpať krv. „Kto vlastne si?!“

Nevinne naňho zazerala. „Presne tým, kým ste ma nazvali. Žena, otrokyňa. Ale ak sa pýtate na meno, volám sa Alexandra.“

Chvíľu na ňu nemo zízal, kým sa rozhodol, že to rázne ukončí. Vtisol jej na pery bozk. Nevedel prečo, ale mal pocit, že sa to v túto chvíľu tak akosi patrilo.

Nedá sa povedať, že by sa jej priamo spenila krv, ale ušlo to. Bozkávať sa vie, musí v tom mať prax. (Nemal.) Pri bozkávaní zavrela oči, tiež len preto, že sa to patrilo, ale to jej poradila Hadice. Tá malá hlúpa húska vždy vedela, ako na mužov. Bolo pre ňu záhadou, odkiaľ, ale vedela to. Odlepil sa od nej. A vtedy sa na ňu zadíval ako hladný vlk. Bude mu ešte napínať nervy, podľa Safiye to z nej urobí zapamätateľnú. Po desiatich minútach zápasu si uvedomila, čo je cieľom vojny. Aby si ju zapamätal. „Takže.. Vy sa voláte rodným menom Süleyman, však?“

Zarazene sa na ňu zadíval. Nevedel, čo povedať. Už mu povedala toľko vecí, za ktoré mal nárok odťať jej hlavu... Ale on miesto toho povedal len: „No, hej volám sa tak, ale bol by som radšej, keby si ma volala pane alebo tak...“

Sladko sa usmiala. „Chápem, pane. A čo teraz?“

Nenachádzal slov. Táto hra ju zjavne bavila. „Ty nevieš, čo bude teraz?!“

Zdvihla obočie. „To s tým mienite hneď začať? Vaša mama mi vravela o vás kopec zaujímavých vecí...“

Pomykal fúzmi. Bol nervózny a zapaľovali sa mu lýtka. „To potom, najprv by som...“ Zasekol sa. Ten rozkošný milý pohľad... Čo je to za ženskú?! „A čo také?“

Usmiala sa. Malé víťazstvo. „Vraj máte favoritku, ale dosť sa na ňu hneváte. Prečo?“

Zarazil sa. Iste, bola to pravda, ale... Odkiaľ to vie? A odkiaľ to vie jeho matka? O tom sa nik nemal dozvedieť... „To nie je tvoja vec. Je to všetko, čo si chcela?“

Láskavo sa usmiala. Nebola dvornou dámou starej Hafise len tak. „Nie, to nie. Ale no tak, chcem vás spoznať, veď toto je možno naša jediná spoločná noc a vy sa mi zdáte ako milý človek.“ Pekná lož, ale zabrala. A ako!

„No, ehm...“ Posadil sa veľa nej. Vzdal sa bez boja. Pravda, mohol povedať, že je mu jedno, čo chce ona, akurát mu to v tej chvíli jedno nebolo. „No... Ja... Nikdy som nestretol dievča ako ty.“

Naširoko sa usmiala. „Tak to ste nikdy nespoznal Rusínku. Ach, o čo ste prišiel...!“

Süleyman prikývol. Nepochyboval o tom. „Tak ty si Rusínka?“

„Hej, z Malej Rusi.“

Keď o pár hodín odpočíval vedľa nej, zmorený vášnivou nocou, pomyslela si, že by si naňho vedela zvyknúť, keby o ňu stál... No, veď ona sa postará, aby sa tak stalo. V rukách mala vražedné zbrane, ktoré odskúšala, a fungovali vynikajúco. Tak prečo ich nevyužiť?Obrátila sa a usmiala sa naňho. Objala ho. Nespal, ale ani ju neodstrčil. Miesto toho sa k nej otočil a láskavo sa usmial pre zmenu on. „Ach, maličká...“

„Alexandra, pane, Alexandra.“ zašepkala.

„Ach, Alexandra...“ Oči mu zažiarili. Usmiala sa. „Čo ste vravel o starej Gülnihal?“

„Neviem...“ Pohľad mal zastretý. Pozeral sa cez ňu. No nič, už asi nemá chuť sa rozprávať. Nastal čas na nesmierne tajné zbrane, ktoré sa odhodlala vymyslieť a použiť (teraz prvýkrát) ona sama. Pobozkala ho na čelo. Zháčil sa. Takúto bezprostrednosť nečakal Nevyviedlo ju to z miery, práve naopak. Pritiahla si ho k sebe. Jeho veľké, mužské telo sa nebránilo. Bol poddajný ako vosk. Zaplavil ju náhly záchvat nežnosti. Pobozkala ho na ústa, lenže tu spravila prešľap a vzbudila v ňom zvyšky takmer minutej energie. Nakoniec jej to ani nevadilo. Po druhý raz sa od seba odlepili, a tentoraz bolo medzi nimi hmatateľné puto. Teraz už v tele nemal ani kvapku sily. Malá hus Hadice tvrdila, že chlapi obvykle zvládnu viac. Nechcela vedieť, odkiaľ to Hadice má (ale raz, ako mladučká, už predsa bola vydatá, takže...).

No, v každom prípad, toto bola veľmi pekná noc. Dúfala, že si ju raz zopakujú. Nie kvôli sebe, kvôli moci, kvôli Hadice, Hafíse alebo komukoľvek či čomukoľvek inému.

Skôr kvôli nemu samému. Pre jeho dobro.