Izba bola naozaj nádherná. Patrila sultánovej najmilšej konkubíne, Meryem hatün. Na stenách boli nádherné maľby, na podlahe vzácne perzské koberce a na drahocennej posteli sedela najväčšia ozdoba miestnosti: samotná Meryem hatün.
Bola to naozaj krásna žena. Teraz jej ryšavé vlasy voľne splývali na chrbát, zelené oči jej žiarili a upierali sa na jej dve životné radosti: jej deti.
Mahidevran mala práve dvanásť. Následník trónu, ktorý ani nevedel, že jeho život visí na vlásku, len jedenásť. Následník trónu, malý Süleyman, bol zavalitý, hoci nie priamo tučný chlapec s veľkými ušami a ryšavými vlasmi. Mal tmavú pleť z vytrvalého behania po záhrade a na okrúhlej tvári pehy. Teraz mal sa sebe nočnú košeľu a sedel vedľa mamy na posteli. Mahidevran, pekná plavovláska na hranici medzi malým dievčatkom a dievčinou v puberte, sa lakťom opierala o stĺpik postele. Mama im spievala uspávanku v taliančine. Malú tento jazyk vždy veľmi zaujímal, tak ako všetko okolo nej. Malý sa zmohol len na: "To bola krásna pieseň. O čom bola?"
Meryem sa usmiala: "Volalo sa to "hore Tiberom košíček" a bolo to o Romulovi a Removi."
Süleyman sa len nechápavo spýtal: "Aký Romul a Rem?"
Mahidevran mu začala nadávať: "Ty si ale hlupák! Čo nevieš, že Romulus a Remus boli dvojčatá, ktoré založili Rím?!"
Süleyman odul peru. "Nemôže vedieť každý všetko ako ty, bifľoška!"
Mahidevran zhíkla: "To odvoláš!"
"Nie, neodvolám!" stál si hrdo za svojim Süleyman. "Som následník trónu Osmanskej ríše, a verte mi, že..."
"Tak dosť!" skríkla ich matka. "Mahidevran, prestaň nadávať bratovi. Süleyman, nepovyšuj sa nad sestru. Je staršia a teda múdrejšia než ty, ale to nie je dôvod, aby ti tak škaredo nadávala!" zvolala, pričom jej oči behali z jedného dieťaťa na druhé.
Obe decká na seba zagánili. Napokon prehovorila Mahidevran: "Mami... Môžem sa ťa niečo spýtať?"
Matka utrápene vzdychla: "Samozrejme, miláčik. Môžeš."
Mahidevran na ňu vrhla nesmierne bystrý a zvedavý pohľad. Také mala v repertoári bežne. "Kto sú to bostanciovia?"
Matka sa viditeľne vydesila: "Kde si to počula?!"
Mahidevran nechápala: "Čo kde som počula?"
"No..." Meryem mala stiahnuté hrdlo od hrôzy. "...to slovo."
Mahidevran ešte stále nechápala: "Aké slovo? Bostanci?"
Matka zhíkla a zakryla si rukou ústa. Spýtala sa dcéry: "Kde si to teda počula?"
Mahidevran bola prekvapená: "Ibrahim vravel, že keď nebudeme poslúchať, tak na nás pošle bostanciov. Ale ja neviem, čo to bostanci znamená. Čo je? Je to niečo zlé?"
Matka sa hystericky rozosmiala: "Tak Ibrahim... Ibrahim..." Zalapala po dychu. "Tak potom je to v poriadku." povedala neprirodzene chrapľavým hlasom. "Len vás... strašil, aby ste poslúchali."
Mahidevran ale stále nechápala. "Ale čo je to, ten bostanci? Čo je na nich také strašné?"
Meryem zavrela oči. "Ni...nič. To ti vysvetlím, až budeš staršia."
Mahidevran sa nahnevala. "Všetko, až budem staršia! Ale ja to chcem vedieť teraz! Mama, ja už nie som malé dieťa! Chcem to vedieť, chcem..."
Meryem však len so stiahnutým hrdlom: "Nie, miláčik, trvám na tom, že ti to nepoviem..."
Süleyman s úsmevom: "To sa nikdy nedozvieš od mamy. Spýtaj sa upratovačiek, tie povedia všetko. Ja som sa tak dozvedel, ako sa robia deti."
Meryem dostala ďalší šok, ale v porovnaní s tým, čo bolo pred chvíľou, bolo toto ešte celkom príjemné prekvapenie. "Sku...skutočne? A čo ti povedali?"
Süleyman sa naširoko usmial: "Vieš, mami, ty si možno taký postup nepoužívala, ale podľa upratovačiek by si mala, je to omnoho zábavnejšie a volá sa to seeeex..."
"Ticho, synu!" zahriakla ho mama. "Nerozprávaj sa o veciach, o ktorých nič nevieš!"
Süleyman vypleštil oči: "Náhodou o tom viem všetko! Ja..."
"Ticho!" sykla mu do ucha sestra. "Buď ticho, lebo sa ešte nič nedozviem! Spíme v jednej izbe, tak mi to potom povieš, dobre?"
Meryem sa na nich podozrievavo pozrela. "Čo si to tam..."
"Ale nič." pípla Mahidevran a pohľadom umlčala brata. Potom sa znova obrátila na mamu. "Myslela som, že by sme už mohli ísť spať, teda ak by ti to nevadilo."
Meryem sa začudovala: "Čo sa stalo? Väčšinou vás do postele o takomto čase neviem dostať ani násilím, a teraz..."
Mahidevran sa naširoko rozškľabila: "Vieš, chcela som ísť spať skôr, lebo zajtra ráno skoro vstávam a..."
Meryem sa na ňu len začudovane dívala: "Čo chceš robiť zajtra ráno?"
"Zbierať kvietky." povedala rýchlo. "Lebo už sa blíži zima a okrem chryzantém tam už za chvíľu nebudeme nič mať, a tak, hmm, som si pomyslela, prečo si nejaké nenazbierať ešte dnes, kým sú, ale vieš, ako prišla tá búrka..."
Zdalo sa, že táto odpoveď ich matku uspokojila. "Dobre, dobre, ty moja malá záhradníčka." zasmiala sa. "To mi pripomína: neviete, kto včera tak zohavil naše gerbery? Bola by som prisahala, že som v záhrade nikoho nevidela, a strážcovia tiež nič..."
"A čo ja viem? Poďme spať. Mami, tvojich gerbier mi je ľúto, ale už som dosť unavená." zahovorila to rýchlo. "Tak dobrú noc!"
Meryem sa usmiala. "Tak dobrú, moji maličkí. Tak choďte spať, a nech sa vám snívajú pekné sny!" Pobozkala oboch na čelo a vyprevadila ich do vedľajšej miestnosti. Mahidevran sa vo dverách na matku ešte usmiala, ale potom už odišla sama s bratom za vlastnými dobrodružstvami.
Len čo sa za nimi zatvorili dvere, všetky páry očí sa upreli na nich. V temnej miestnosti bolo niekoľko pohoviek, na ktorých spalo šesť zo sultánových desiatich detí. Pred nimi sa objavila strašná tvár v stĺpe svetla z lucerny. Dostali mierny šok. Süleyman dokonca zakričal. Mahidevran ho začala tíšiť. "Pokoj, to je len Saf. Už zase blbne." Zle sa pozrela na tvár vo svetle lucerny.
Keď sa to tak vzalo, tvár v tom svetle nebola nijako strašidelná, s istou nadsadenosťou by sa dala považovať za krásnu. Patrila dievčaťu v puberte a bola bledá, s jasnými tmavým očami. Bola orámovaná dlhými čiernymi vlasmi. Na tejto tvári sa práve otvorili malé ústa a jej majiteľka prehovorila: "Idete neskoro."
Mahidevran na ňu zagánila ešte raz: "Pardon, madame, ale mama mala zase hudobnú vložku, tak sme si to nemohli nechať ujsť. Dúfam, že ste to bez nás prežili."
"Bez Süleymana určite." ozval sa chlapčenský hlas zozadu.
"Drž klapačku, Bayezit. Nikto na teba nie je zvedavý." upozornila ho dievčina s lucernou.
Bayezit sa ale nedal. "Len preto, že veľká pani Melike Safyie Osmanyie povie, nemusím zavrieť ústa!"
"ANI KEĎ TI VYBIJEM VŠETKY ZUBY A POŠLEM TVOJEJ HLÚPEJ MATERI AKO VOJNOVÚ KORISŤ?!" zakričala za ním Safiye.
"Prestaň urážať moju matku, ty jedna...!" začal Bayezit, ale nedokončil
"Ticho tam, lebo zavolám Ibrahima!" zakričala nejaká ďalšia dievčina.
V izbe nastalo hrobové ticho. Len zozadu sa ozval hlas maličkého chlapca. "Mne sa chce cikať."
Safiye ho ignorovala. "Dúfam, že viete, kde je vaše miesto." povedala konverzačným tónom.
Mahidevran prikývla. "Predpokladám, že tam kde vždy."
Safiye mlčky kývla hlavou na znak súhlasu. Obaja súrodenci sa vybrali doprava, tam, kde mala posteľ aj samotná Safyie. Ľahli si do postelí a Mahidevran nadhodila. "Tuto Süleyman mi povedal, že sa od upratovačiek dozvedel jednu zaujímavú vec. Povedz jej to, bráško." obrátila sa na brata.
Süleyman ochotne začal: "Dobre. Vieš, čo je to sex?"
Na chvíľu nastalo hrobové ticho. Vyrývač Bayezit si neodpustil: "Ona to nevie!!! A to sa tvári ako svetaskúsená baba..."
Safiye však dodala: "Samozrejme, že viem, čo to je. Len neviem, či to viete vy."
"Samozrejme, že to vieme, veď mi to povedali sami upratovačky." povedal Süleyman s bohorovnou istotou.
Safiye sa zasmiala. "Upratovačky to nerobili, ako je rok dlhý, tak nechápem, ako ti to mohli povedať tak určite."
Süleyman sa na ňu nechápavo pozrel. "Nerozumiem. A vieš, čo to vlastne je? Ak áno, tak nám to povedz!" vyzval ju brat.
Safiye s úsmevom: "Na to ste ešte príliš mladí, aby som vám podrobne porozprávala, čo robia ľudia nahí a pobláznení."
Mahidevran to zaujalo: "Nahí a pobláznení? Páni, kedy si o tom počula?"
Safyie sa tajomne usmiala: "Povedzme, že to mám od niekoho, kto by to mal vedieť najlepšie."
"Stále nechápem."
Safiye napokon povedala: "Od pána Valika."
Všetci zhíkli. Jedno z dievčat vzadu: "Ty si sa stretla s mužom?!"
Safiye sa usmiala: "No a čo? Len sme sa rozprávali. Je to predsa len človek ako my. Ale aby som to nezahovorila: vy asi neviete, čo som tým nahí a pobláznení rozumela, však?"
Šesť hláv sa nesúhlasne krútilo. Safiye sa preto rozhodla súrodencom všetko vysvetliť: "Garantujem vám, že kým nezistíte, aké je to, stratiť hlavu, nikdy nič skutočne o sexe nebudete vedieť. Takisto potrebujete vedomosti z pokročilej biológie. Už chápete, na čo narážam?"
"Hej. Na to, ako sa robia deti. Ale stále neviem, čo to vlastne je."
"Dovoľ, aby som ti to názorne..." ozval sa Süleyman, ale Safiye ho dôrazne zastavila.
"Ty radšej nič neukazuj, vám stačí vedieť, že to nepotrebujete vedieť, vážení, dobre?! A teraz spať, okamžite!" začal byť panovačná ako vždy.
Len čo dozneli zvuky sklamania a v detskej izbe sa rozhostilo ticho, ozvala sa šeptom Mahidevran: "Ty, Saf? Spíš?"
"Nie." zašepkala jej sestra. "Prečo?"
"Pozri, vieš, že som z nás druhá najstaršia. Ani mne nepovieš, o čom si to hovorila?"
"Ako o sexe?"
"Hej."
"Pozri sa... Neviem, či to dokážeš pochopiť. Už si sa niekedy bozkávala?"
"Nie."
"Tak asi nie. Hovorím, ty si ešte nikdy nebola taká pobláznená. Nemôžeš to celkom pochopiť."
"Ale no tak, Saf... Ty si z nás najmúdrejšia. Vieš, že to pochopím..."
"Práve že o tom dosť pochybujem. No ale keď chceš..." Povzdychla si. "Pozri, vieš, ako sme prichytili Margaritu v tej trápnej situácií?" Margarita bola palácová mačka.
"Jáj, vtedy s kocúrom? No hej, pamätám. Sú z toho celkom pekné mačatá."
"A čosi také robievajú aj, vieš... Muž so ženou. Len je to trochu komplikovanejšie, často sa do toho zapletú city... Zajtra ti o tom v záhrade porozprávam viac."
"Dobre, tak.. Dobrú noc!"
"Dobrú noc!"
Postupne zhasla aj Safyina lucerna, len Mahidevranine oči žiarili do tmy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára