Vyhnanie z raja - 3. časť

Hmlistým ránom sa nenápadne plazila smrť. V tomto paláci sa už zabývala, ale že tentoraz bude mať takú bohatú žatvu, iste netušila. Okrem toho sa po inak krásnej, hoci už odkvitajúcej záhrade plazilo niečo úplne iné. Samozrejme, hady a jašterice, ale aj človek ženského pohlavia. Hovorím „človek ženského pohlavia“, lebo za ženu by sa táto nedala ani pri najlepšej vôli považovať.

   Mala plavé vlásky, nádherné modré oči, a na zavalitom, ešte takmer detskom telíčku jej viselo svetlomodré saténové pyžamo. Normálne pyžamo, s nohavicami a košieľkou. Mala asi dvanásť, viac nie.

   Zo stromov už opadávalo lístie a zľahka dopadalo na zem. Mohutné stromy v hmle takmer ani nevrhali tiene. Listy starli ako ľudia, ibaže sa nemenili na striebro, ale na zlato. To bola jedna zo záhad života, ktoré Mahidevran dodnes nevyriešila. Ostatne, mala aj omnoho vážnejšie veci na práci. Musela sa učiť, pomáhať tetám s deťmi, a... A to, čo sa chystala urobiť teraz.

   Studená, vlhká zem jej z tela ťahala teplo všetkými prstami, a hmla jej pomaly vsakovala do pyžama. V tele sa jej začala usídľovať zima, tak ako všade okolo nej. Aké pekné, pomyslela si, že nám dal Alah takúto peknú ukážku toho, ako pracuje. Striedanie ročných období nám pripomína, že sme smrteľní, ľudia sa rodia i umierajú, prežívajú lepšie časy i horšie časy, ale nikdy sa to nezastaví. Ľudia nie sú ako stromy, že by sa po každom horšom období obnovovali, sú ako listy: prichádzajú i odchádzajú vo vlnách, neprestajne a stále rovnakým spôsobom, ale ľudia, čo raz odišli, sa už nevrátia. Namiesto nich prídu ďalší, úplne iní, ale tak ako sa zdajú nám ľuďom všetky listy rovnaké, aj pre Alaha sú všetci ľudia rovnakí. Teda snáď...

   Samozrejme, ich učiteľ náboženstva to videl inak. Vraj Alah posudzuje ženy prísnejšie ako mužov, lebo sú od prírody hriešne. Ale Safyie, ktorá sa poznala s mnohými mužmi i ženami a poznala zákony prírody lepšie než nejaký upätý muftí, tvrdila, že to tak nie je: a ak sa to v Koráne píše inak, tak len preto, že Mohammed a väčšina vzdelancov vtedajšej Arábie boli muži. Napokon, tvrdila jej staršia sestra, nie je to logické? Vezmime si napríklad mravce: majú rozsiahlu a zložitú hierarchiu s kráľovnou, bojovníkmi a robotnicami, ale pre obyčajného človeka, ktorý na nich narazí pri prechádzke lesom, to sú všetko iba mravce. Prečo by teda všemohúci Alah, ktorý je iste vyššie na ľuďmi než človek nad mravcami, mal dbať o to, aby rozlišoval medzi ľuďmi?

   Mahidevran považovala Safyie za najmúdrejšiu dievčinu na svete.  Iste, tety boli múdre, a ujo Valik a otec takisto, ale Safiye sa nehanbila opravovať ani učiteľov, a najmä muršída, ich učiteľa náboženstva, nuž a mnohokrát mala pravdu. Safiyina mama vždy tvrdila, že jej dcéra to dotiahne ďaleko, a Mahidevran s ňou musela súhlasiť.

   Boli však veci, ktoré Safiye nemohla a ani nemala vedieť. Šlo o tajomstvo Mahidevraninho života a ona mala dosť dôvodov nechať si ho pre seba.

   Zastala pred najnižším stromom. Teraz ešte dostať sa hore... Ale ako? Mahidevran už mala svoj postup: jednoducho si k nemu postavila peň, oprela sa o najnižší konár a vytiahla sa hore. Ďalej to už šlo ľahko. Tvrdá kôra jej odierala bosé nohy a ruky, ale Mahidevran to nevadilo. Tentoraz ostala na najnižšom konári. Pozrela sa dole. Pôda záhrady bola pokrytá listami a všelijakým iným humusom. Mahidevran si sadla obkročmo na konár a rozhliadla sa po hmlistej záhrade.

   Pokúsila sa obtočiť konár nohami. Takmer sa jej to podarilo. Jej nohy už teda rastú. Na jednej strane ju to potešilo, na druhej však vydesilo. Safiye tvrdila, že keď obtočí konár nohami celkom, bude dospelá. Ale ona nechcela byť dospelá: Čo ak by ju vydali? Čo by s ňou bolo? Ona nechce byť dospelá: nechce byť ako mamička. Tá je stále smutná, z ničoho sa nevie tešiť. Pravda, Mahidevran vedela, že to musí mať nejakú príčinu, ale na pokoji jej duše to nepridávalo.

   Sedela teda obkročmo na strome a rozhliadala sa po areáli. Každú chvíľu by mali prísť. Za minútu... Za pol minúty... Za desať sekúnd... A boli tam, na zlomok sekundy presne. Mahidevran sa usmiala. Tak už sú konečne tu. Len aby si ju ani jeden z nich nevšimol.

   Pod „jej“ stromom totiž každý pracovný deň skoro ráno chodila skupinka chlapcov. Podľa Abdullaha to boli študenti palácovej školy. Mama a Safiye jej tvrdili, že by im to nemala robiť, ale nemohla si pomôcť. „Jej“ chlapci totiž boli tí najkrajší chlapci pod slnkom, a jej spôsobovalo vyslovene potešenie sledovať ich. Cítila sa ako mladý leopard sledujúci stádo gaziel: mrštné pohyby, mnoho koristi, ktorá je však zatiaľ stále nedostupná kvôli lovcovej mladosti. Ale stačí, aby sa v stáde zjavil jediný oslabený kus, a ona po ňom skočí... Ale čo potom? Keď sa na to pýtala Safiye, tá tvrdila, že je na to príliš mladá. Ale to nebola pravda! Naopak, ak je dosť stará na to, aby nohami obtočila najhrubší konár stromu, mala by byť schopná niečo so svojou korisťou urobiť. Len si nechytiť väčšie sústo, ako vie zjesť.

   Už prichádzali! Pod stromom sa zjavili traja chlapci. No, väčšinou ich býva viac, ale čo už. Aj tak boli sladkí, že sa tomu ťažko verilo. Jeden bol tmavý ako noc, ako ebenové drevo, a vlasy mal spletené do vrkôčikov. Na chudom tele mu viseli skromné šaty a rozprával sa s ostatnými dvomi. Druhý mal tmavé vlasy a oči, ale pokožku bledú ako Mahidevranin otec. Mal na sebe rovnaké šaty ako ten prvý a čosi mu šepkal do ucha. Ten ho sústredene počúval, potom ale čosi namietal v nejakom cudzom jazyku... Ale ten predsa Mahidevran poznala! Bola to taliančina! Mama ju predsa v jednom kuse učila po taliansky! So zatajeným dychom počúvala chlapcov.

Začal ten prvý. „Židíkovci si neskutočne veľa dovoľujú. Dva mesiace! Bismillah, dva mesiace! Toľko by si nedovolil neplatiť inkaso ani Pelendrek, a že je voči správcovi drzý ako ploštica!“

Ten druhý sa uškrnul. „Môžem sa pokúsiť vymôcť to od nich násilím.“

Ten prvý naňho však zagánil. „Ty by si chcel všetko riešiť násilím, Çinar. Vieš predsa, ako to dopadlo s Pelendrekom. A oni sú navyše piati. My sme traja – možno štyria, ak nám to správca schváli.“

„Neschváli.“ predpovedal pochmúrne ten tretí. „Vieš, že je proti všetkému násiliu.“

Ten druhý, Çinar, sa uškrnul. „Onur, ty si otrasný pesimista. Nás predsa nejaký správca nezastaví v takej bohumilej činnosti!“

Onur prevrátil oči. „Pre teba je všetko, čo robíš ty, Çinar, bohumilé. Ja by som tvrdil opak.“

Çinar tie svoje prižmúril. „Vadí ti niečo?!“

„Už zase sa hádate?!“ čertil sa prvý. „Nebudeme vymáhať to inkaso. Jednoducho to nažalujeme správcovi, a bude.“

Onur sa hneval. „A čo keď nám prídu na tú pôžičku?! Čo ak židíkovci nebudú držať jazyk za zubami?!“

Çinar sa zlomyseľne zaškeril. „Aspoň budeme mať dôvod ich zmlátiť!“

„Nikto sa mlátiť nebude.“ povedal černoch rozhodne.

„Iste, Okan Bekisi, pán sveta.“ zaškľabil sa Çinar. „Ale nezabudni, táto škola je krutá...“

„Drž klapačku, Çinar! Si z nás úplne najmladší, tak neviem, prečo oponuješ šéfinovi!“ upozornil ho Onur. Mahidevran si uvedomila, kto to je, a zdesene zhíkla. To je predsa Onur, najstarší syn pána Valika! Mal strapaté hnedé vlasy a sivomodré oči. Bol krásny na omdletie... Mahidevran sa naňho so záujmom zadívala.

„A prečo, lebo to povieš, Onur?!“  zaškeril sa Çinar a sotil ho pŕs.

„Ale okamžite s tým prestaňte!“ skríkol Okan, tmavý chlapec.

Mahidevran si ich prehliadla bližšie. Onur bol očividne najstarší, ale Okan bol tesne za ním. Mali asi osemnásť, devätnásť. Çinar bol so všetkých najmladší. Mal len štrnásť, pätnásť. Napriek tomu to bol očividne veľký zurvalec.

   Vtedy nad Mahidevran zaspieval vtáčik. Sýkorka. Čo tu ešte robí? Nemala odletieť do teplých krajín? Počkať, sýkorky predsa... „Choď preč.“ zasyčala Mahidevran.

   Onur Valik zdvihol zrak. Priamo k stromu neďaleko seba. A to, čo tam uvidel, sa mu nepáčilo.

   Mahidevran zhíkla. Onur sa na ňu oboril. „Hej, malá, čo to tam robíš?! Špehuješ nás?!“

Mahidevran neodpovedala. Miesto toho rýchlo prebehla na ďalší konár, o čosi vyššie.

Onur sa nevzdával. „Zlez odtiaľ a pozri sa mi do očí! Ak ťa niekto poslal, aby si nás špehovala, nechci vedieť, čo ti urobíme!“

Mahidevran sa zľakla. Navonok však zachovávala rozvahu. „Skutočne? A čo?!“ zakričala na nich. Nech už to malo byť čokoľvek, nemohlo to byť horšie ako ten trápny fakt, že ich celý čas pozorovala ako taký vtáčik alebo mačka. Alebo skôr leopardie mláďa.

Onur jej odpovedal: „Niečo veľmi zlé!“

Vydesila sa. Tí traja boli omnoho starší a silnejší než ona, boli to chlapci, a bolo ich viac na ňu jedinú. Ale stále sa tvárila rovnako drzo. „No a? Nie je to skôr dôvod na to, aby som nezliezla?“

Onur sa rozrehotal. „Si bystré dievča! Nech už ťa posielal ktokoľvek, musel mať na to dôvod! No ale veď počkaj, ty raz zlezieš! A potom, maličká...“

Çinar sa uškrnul. „Koľko asi môže mať? Dvanásť, trinásť?“

„Viac ako trinásť určite nie.“ zhodnotil Okan. „Veď sa pozrite, ešte nemá ani prsia!“

Mahidevran pobúrene zvýskla. „Čo je také zaujímavé na mojich prsiach?!“ Podvedome si prekrížila ruky cez hruď.

Onur sa uškrnul. „Má pravdu, čo je nás po tom? Tú malú predsa môžeme zmlátiť tak, že si rozmyslí, či nabudúce bude ponúkať svoje služby.“ Chlapci sa rozrehotali a Onur podišiel pod jej konár. Vtedy sa Mahidevran v panike rozbehla po konári. Bohužiaľ, konár bol v rannej hmle vlhký a plný machu, a tak sa pošmykla. Jej srdce sa na minútu zastavilo. Zletela z konára ako orol zo skaly a na pár dlhočizných sekúnd padala ako kameň k zemi. Vedela, že umrie. Och, Alah, prečo som len musela umrieť taká mla...“

   Zatvorila oči a čakala, že keď ich otvorí, budú pred ňou brány raja alebo pekla. Miesto toho tvrdo dopadla na nejaké dve pevné, teplé veci, ako konáre v slnečnom dni... Nuž a keď otvorila oči, nad sebou videla tvár Onura Valika. A tie dve teplé, pevné konáre boli v skutočnosti jeho ruky.

   Od prekvapenia zabudla zavrieť ústa. On sa na ňu chvíľu díval skúmavým pohľadom, ktorý cítila až kdesi v bruchu. Och, všemocný Alah, on je taký nádherný... Takmer upadla do bezvedomia. Našťastie len takmer. V skutočnosti sa naňho chvíľu dívala ako na božieho anjela. On ju položil na zem, čo ju sklamalo. Dúfala, že si ju v tom teplom náručí podrží dlhšie...

   Miesto toho prehovoril po taliansky: „Vážení, nikto sa biť nebude. Má predsa len dvanásť a zbiť ju by bola šikana. Bude lepšie, keď ju trošičku postrašíme.“

Ona naňho uprela ten najvďačnejší pohľad svojich krásnych očí, aký len dokázala. „Gracie.“ poďakovala mu po taliansky.

To ho prekvapilo. „Ty vieš po taliansky?“

„Hej.“ prikývla. Rýchlo však dodala: „Ale nešpehujem vás kvôli nikomu, len kvôli sebe. Ja...“

Onur sa rozosmial. „Počujete, vážení?! Ona náš špehovala kvôli sebe!“ Bujaro sa na ňu pozrel. „Čo sme takí pekní?“

Jeho priatelia sa smiali, a rozosmiali sa ešte viac, keď ona pravdivo povedala: „Hej.“

„Fešák Onur Valik, no to ma podrž!“ rehotal sa Çinar. „Už som počul aj tie najväčšie nezmysly, ale toto je určite ten najväčší!“

Mahidevran sa zamračila. „To je pravda! Myslela som to vážne, fakt ste sa mi... Najmä Onur...“

Çinar sa smial. „Óóó, Onur Valik, idol dvanásťročných báb... Mňa trafí... Hahahaha...“

Onur sa na ňu usmial. „Nepočúvaj ich.“ A potom tak, aby to počul aj Çinar. „Závidia, lebo ich nechcú ani len dvanástky!“ Potom sa jej nežne spýtal: „Ako sa voláš?“

Mahidevran sa začervenala: „Mahidevran Gülbahar Osmanyie. Osmanská princezná. Ale pre všetkých som len Mahidevran alebo Mahi...“

On sa na ňu láskyplne usmial. Ona si ani nevšimla, že tá láska je skôr láskou staršieho brata... Predstavil sa jej: „Onur Valik, syn veľkovezíra Murata.“

Mahidevran očervenela ešte viac. „Viem, s tvojim otcom som sa občas stretla. Vieš, že naši otcovia sú...“

Onur sa zasmial. „Priatelia? Áno, viem. A tvoj otec o svojej malej Mahi tiež veľa rozprával.“

S miernym červenaním povedala: „Som jeho najmilšie dieťa.“

Onur sa zasmial ešte raz. „Ja viem, tiež by som chcel takú dcéru.“ Potom trochu prísne, ale stále láskavo: „Vráť sa domov, šup.“

Mahidevran sa naňho pozrela s úctou a bázňou. „Chcela by som ťa znova vidieť...“

Onur sa zasmial. „Ach, nie, moja, choď domov a chlapcami sa nezaoberaj. Nevieš ešte, aké sme my hriešne bytosti. Nechcem, aby si sa dala pokaziť.“

Dôverčivo naňho uprela modré oči. „Skutočne? A čo také strašné robíte?“

Onur si povzdychol. „Veľmi zlé veci. Tak už bež, otec sa o teba bude báť.“

Mahidevran smrkla: „Tak fajn.“ A rozbehla sa domov, zakrývajúc slzy.

   Leopard ulovil korisť, ktorá ho škaredo kopla. Ktovie, či bude môcť ešte niekedy vyliezť na strom...