piatok 31. mája 2013

Vyhnanie z raja - 12.časť

Do večera na všetky mrzutosti zabudli. Užili si deň v záhrade, a to aj napriek tomu, že ich matky boli trochu nervózne. Keď sa ich však pýtali, o čo ide, len ich zahriakli alebo vyhrešili za ich zvedavosť. Preto to po pár minútach vzdali a tvárili sa, že je všetko v úplnom poriadku. Safiye však začínala mať neblahé tušenie, že to tak vôbec nie je, a k tomu ešte ten hrozný pocit, že sa zanedlho zrútia nebesá... Safiye obvykle neverila na ženskú intuíciu, ale teraz ju zažila na vlastnej koži. A tak ako všetko, čomu nerozumela, ani toto sa jej vôbec nepáčilo.
   Keď nastal večer a čas očakávaného večierka v Malom háreme, jedného z tých, ktoré sa občas diali kvôli onomu známemu „chlieb a hry“, ani jedna zo žien nebola vo svojej koži. Deti to pravda nezaujímalo, ale o to viac to trápilo Safiye, ktorá dieťaťom už ani veľmi nebola. Potrebovala, nie chcela, vyslovene potrebovala, aby jej to niekto vysvetlil. K tomu sa však nikto nemal, a na svete bol len jeden človek, ktorý jej bol schopný a ochotný vysvetliť prakticky čokoľvek: pán Murat Valik, Onurov a Mustafov otec.
    Už zapadalo slnko, keď sa to konečne začalo. Celý Malý hárem bol vysvietený a plný žien, svojich obvyklých obyvateliek. Bola tam polovičná tma, prerušovaná sviečkami na svietnikoch a vešiačikoch. Upratovačky zapĺňali Malý hárem ako sivá hmla a zaberali priestor. Gedikiler sedeli na svojich miestach, v rukách držali hudobné nástroje a tvárili sa nadmieru veselo. Meryem, Gülçiçek staršia, ako aj ostatné matky sultánových detí, napäto sedeli a bavili sa o niečom šeptom a jazykom, ktorému Safiye nerozumela. Že to bola taliančina, jej vôbec nepomohlo.
   Keby tu aspoň bola Mahidevran! Tá vedela po taliansky vynikajúco. Giacenta a jej mama ju učili tento jazyk už od kolísky, a ona sa učila rýchlo, nakoľko mala na jazyky prirodzené nadanie. Lenže Mahidevran niekam odcválala a Safiye nemala ani šajnu kam. Safiye bola nervózna – hrozne nervózna. Hoci upratovačky a ženy z háremu sa celkom zabávali a nejaká nervozita na nich nebola patrná, predsa sa Safiye necítila tak celkom vo svojej koži. Preto sa veľmi skoro vypýtala na záchod a bežala niekam, kde by mohla nejakú pomoc nájsť: do kancelárie pána Valika.
   Prebehla temnou, začadenou chodbou (neverili by ste, ako dokážu starodávne fakle smrdieť) a zastavila sa pred bránami selamliku – mužskej časti háremu. Zaváhala. V selamliku okrem iného býval aj jej otec. Keď už bola tam, rozhodla sa ísť pozrieť sa k nemu. Napokon, už dlho ho nevidela, a v poslednom čase sa jej zdal trochu chorľavý. Bude lepšie, keď sa naňho pôjde pozrieť...
   Zastala pred jeho dverami. Stadiaľ sa ozývali čudné zvuky – vzlykot, ľudská reč chladným tónom, otcov hlas, čudne zachrípnutý, a všetky zvuky občas prerušil kašeľ. Safiye rýchlo pritisla ucho bližšie k dverám a vzrušene počúvala. Hoci sa jej do ucha zadierali triesky a zvuky zvnútra boli dosť zmätené, predsa počula dosť, aby dokázala pochopiť celú situáciu.
Hlas jej otca sa zvnútra ozval: „Nechajte to tak, už mi ne...“ Zrazu kašeľ.
Plačlivý hlas, patriaci žene, zrejme Meryem hatün: „Čo len s nami bude?! Mehmet sa už aj tak chystal sem, a keď zistí, že neobíde naprázdno...“ Nedopovedala, miesto toho sa rozvzlykala.
Chladný hlas Fatmy hatün: „Upokoj sa, Meryem. Zajtra by som vás rada videla v malom salóniku, predebatujeme tam ďalší postup.“
Zachrčanie jej otca: „Prestaňte tak rozprávať, veď ešte neum...“ Zvyšok Safiye nerozumela.
Potom sa ozval hysterický ženský hlas a tlmené slová útechy. Bolo to čosi ako: „Teraz musíš byť silná.“ Alebo tak nejako. V každom prípade to veľmi nezapôsobilo: Meryem začala nariekať ešte hlasnejšie. Zvučný mužský hlas vyhlásil: „Madam, nemusíte tak nariekať. Jeho výsosť bude v poriadku...“
Meryem, zjavne na pokraji nervového zrútenia (možno už aj za ním) zrevala: „V PORIADKU?! V PORIADKU?! TUBERKULÓZE SO ZLOU PROGNÓZOU HOVORÍTE „V PORIADKU“?!“
   Safiye zarazene odlepila ucho od studeného dreva. Tuberkulóza so zlou prognózou?! Safiye síce nevedela celkom presne čo to znamená, ale slovo tuberkulóza a výraz so zlou prognózou zneli vyslovene hrozivo. Zrazu túžila po upokojení, aby jej niekto povedal, že to neznamená to, čo si myslí, a že jej otec v skutočnosti netrpí smrteľnou chorobou, a už vôbec nie so zlou prognózou... Ale čo spraviť? Vletieť tam len tak nemohla. Iba by ju vyhrešili, a nič by sa nedozvedela. Nechať to tak a spýtať sa pána Valika? Možno, ale...
   Zrazu sa jej v hlave zablysol záblesk poznania. Samozrejme, že to vyzerá, že jej otec má tuberkulózu – ono totiž tak je! Bolo by to dokonale logické. Vysvetľovalo by to strach ich matiek, otcovu neprítomnosť... A keď pani Giacenta rozrušená vybehla z vnútra paláca, určite to bolo preto, že sa o jeho chorobe dozvedela! Koniec koncov, sultán mal byť vtedy práve v tej časti paláca. Lenže... Lenže Safiye si stále nevedela pripustiť, že by sa to mohlo vôbec stať. Že by jej otec vážne ochorel, dokonca tak vážne, že z toho teraz všetci panikária...
   Zrazu sa otvorili dvere a v nich sa objavila Meryemina postava. Keď uvidela Safiye, strašne sa zľakla. „Sa-safiye! Čo to tu robíš?!“
Safiye prekvapene pootvorila ústa. „Ja... Ja... Madam, len som náhodou prechádzala okolo, keď som počula nejakým krik, tak som sa zastavila...“
Meryem si povzdychla. „Čo si počula?“ spýtala sa jej.
Safiye na to: „Dosť veľa. Teda aspoň to, čo ste hovorila. Týka sa to môjho otca, však?“
Meryem si povzdychla ešte raz, chytila ju za rameno a odviedla si ju na bok. „Pozri... Nechceli sme, aby si sa to dozvedela takto... aby sa to takto dozvedel ktorýkoľvek z vás. Ale už sa stalo, tak by si asi mala vedieť všetko...“ Naprázdno preglgla, akoby šla hovoriť o nejakej nepríjemnej téme. „Ide o to, že pani Giacenta...“ Do očí sa jej začali tisnúť slzy. „...dnes predpoludním našla tvojho otca kľačať na zemi a vykašliavať krv, a to ešte tak silno, že sa nedokázal ani postaviť. Lekár skonštatoval, že... najpravdepodobnejšie vysvetlenie je tuberkulóza.“ dodala osudovo tragickým tónom.
Safiye sťažka vzdychla. Tak je to pravda. „A... Dostane sa z toho?“
Meryem, už plačúc, pokrútila hlavou. „To nevieme.“ zašepkala. A ako Safiye vedela, bol to len jemnejší spôsob, ako povedať: veľmi pravdepodobne nie.
Safiye sa tiež nahrnuli do očí slzy. „A... Môžem o tom povedať bratom a sestrám? Teda že je otec chorý, nie to, čo je to za chorobu...“
Meryem so slzami v zelených očiach pokývala hlavou. Temne zašepkala: „Ale len, že je chorý. Nič viac.“
Safiye sa ticho spýtala: „Ale keby sa pýtali...“
„...keby sa pýtali, čo mu je, tak povedz, že nevieš, ale že určite vyzdravie. Napokon“ Smrkla. „v živote sa už dostal so všeličoho.“
   Safiye diskrétne prikývla. Nato sa, ticho plačúc, vybrala do Malého háremu zvestovať smutnú zvesť. Ak otec zomrie, bude to mrzieť mnohých ľudí.
   Iní sa, naopak, potešia.

Smutne sa došuchtala do háremu a sadla si späť k stolíku. Mahidevran sa medzitým objavila na obzore a zvŕtala sa so Süleymanom v nesúrodom tanci v uličke. Veľmi sa jej to nedarilo, nakoľko sa jej tanečný partner vytrvalo snažil dostať svoju nohu na jej. Safiye sa na ňu smutne usmiala, keď Mahidevran zachytila jej pohľad a veselo jej zamávala. Všimla si, že Safiye nezdieľa jej veselú náladu, a tak si k nej šla sadnúť. Safiye mala opuchnuté oči a depresívny výraz na tvári, a tak Mahidevran hneď spoznala, že sa stalo niečo zlé. „Sa-saf? Si v poriadku?“
Safiye si povzdychla. „Mahidevran?“
Mahidevran na ňu uprela jasné modré oči. „Čo sa ti stalo?“
Safiye si povzdychla. „Povedz všetkým deckám v háreme, že otec ochorel, ale pravdepodobne...“ Zasmrkala. „...pravdepodobne sa z toho dostane. Že sa nemajú čoho báť.“
Mahidevran sa to ale nezdalo. „Ty ale nevyzeráš, že by si sa nemala čoho báť. Nemám pravdu?“
Safiye na ňu uprela uslzené tmavé oči. „Vieš, Mahi... Nechcem aby to ostatní vedeli. Povedz im, že to bude v poriadku. Zaklam im.“
Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Dobre, a povieš pravdu aspoň mne?“ spýtala sa opatrne.
Safiye sa miesto odpovede rozvzlykala. Mahidevran si povzdychla a objala sestru. „Poď ku mne. Čo sa to s tebou deje?“
Safiye jej s plačom zašepkala do ucha. „Otec má tuberkulózu. A mama ani nikto iný nevie, či to vôbec prežije.“
Mahidevran ju ohromene pustila. „Čože?!“ vydýchla. „Tak on... On umiera?!“
Safiye jej s plačom odpovedala: „Ja neviem, naozaj neviem, viem len to, čo som ti povedala, a ešte že lekár hovoril niečo o zlej prognóze, ale inak nič, naozaj...“
Mahidevran ešte dodala: „A prognóza, to je...“
„...čosi ako predpoklad toho, ako sa to bude v budúcnosti vyvíjať.“
Mahidevran v modrých očiach objavili slzy. „Takže... Takže nemá veľkú nádej?“
Safiye zúbožene pokrútila hlavou. „To netuším, prepáč. Okrem toho, čo som ti povedala, nič neviem.“
Mahidevran sa nechala objať sestrou a spoločne si plakali v náručí.
„Čo len s nami bude?“ nariekala Mahidevran, keď si ich všimol aj Süleyman. Podišiel k nim a spýtal sa: „Deje sa niečo, dievčatá?“
Mahidevran si utrela slzy do rukáva a odpovedala bratovi: „Otec je chorý.“
Süleyman sa na ňu začudovane pozrel. „Aha, a čo mu je?“
Safiye naprázdno preglgla. „Má chrípku.“
Süleyman sa len rozosmial. „Chrípku?! Bismillah, a vy sa tu tvárite, ako keby umieral... Alebo ako by sa mal zrútiť svet! Vy baby ste hysterky...“
Safiye ohrnula peru. „No a? Chrípka je vážna choroba. Vieš, koľko ľudí už na ňu zomrelo?!“
Süleyman sa aj naďalej smial. Napokon sa len opovržlivo uškrnul. „Baby. Stále preháňajú a plačú aj kvôli hlúpostiam.“ A učenecky krútiac hlavou odišiel.
Mahidevran smrkla. „Idiot. Keby len vedel...“
„...keby len vedel, čo sa tu skutočne stalo, asi by ho to veľmi nepotešilo.“ povzdychla si Safiye. „Nie, Mahi, nemôžeme mu to povedať. Čo by sme vlastne povedali? Že otec je ťažko chorý a nie je vylúčené, že zomrie?!“
Mahidevran skrúšene prikývla. „To je pravda. Takže... Oficiálna verzia je chrípka?“
Safiye smutne prikývla. „Asi tak. Takže... čo bude teraz?“
Mahidevran pokrčila nosíkom. „To sa pýtaš ty mňa?“
Safiye ustarostene pokrčila plecami. „Nuž, sú veci, o ktorým ani ja nemám ani šajnu.“
Mahidevran sa na ňu smutne usmiala. „A práve keď ťa človek začne považovať za vševedúcu.“
Safiyin úsmev bol zase láskavý. „Nikdy som nepovedala, že viem všetko. Ale mohli by sme sa spýtať tety Giacenty, že čo sa stane, keď sultán zomrie.“
Mahidevran prikývla. „To znie ako dobrý nápad. Vlastne... Neuvažovala som o tom, ale kto sa stane sultánom po ockovi?“
Safiye pokrčila plecami. „To netuším, ale Süleyman asi nie. Je síce oficiálne následníkom trónu, lenže nie je plnoletý, takže miesto neho sa asi stane vládcom strýko Mehmet...“
Mahidevran sa uškrnula. „On ešte žije?“
Safiye mykla plecom. „Ja viem? Netuším, čo si robí tam v tej provincií.“
Mahidevran sa na ňu zamyslene pozrela. „Človek by čakal, že sa stane sultánom, keď je len o deň mladší ako ocko.“
„To je, ale dôležité je, že je mladší, nie o koľko.“
„Vieš o ňom niečo?“
Safiye pokrútila hlavou. „Skoro nič. Keď sa naposledy objavil v Topkapi, mala som päť. Pamätám si len, že mal veľké, vypúlené modré oči, ktorých som sa strašne bála.“
   Mahidevran to očividne rozveselilo. V o čosi lepšej (teda nie úplne depresívnej) nálade pokračovala v rozhovore so sestrou a dokonca sa občas aj zasmiala! Napriek tomu sa zas o toľko lepšie necítili. Ale úprimne: čudujete sa?

Na nasledujúcich raňajkách im nebolo veľmi reči. Dievčatá sedeli pri stole a ticho jedli. To ich mladší súrodenci sa živo rozprávali a živo si opisovali, čo robili počas toho úžasného večierka. Keď im Süleyman povedal o otcovej chorobe, pochopiteľne vo verzií, v akej o nej oficiálne rozprávali dievčatá, Gülçiçek, tmavá dievčina s havraními vlasmi, zhíkla: „A to sa ani nevie, kde to chytil?!“
Süleyman pokrčil plecom. „Nie, to nie. Ale vraj by sa mal skoro uzdraviť, tak to asi nebude nič strašné.“
Mahmud pokrčil nosom. „Neviem, prečo potom Safiye a Mahidevran tak plakali?“
Süleyman pokrčil plecom ešte raz. „Sú to baby, Mahmud. Nemôžeš čakať, že sa budú správať logicky.“
Mahmudovi sa to však stále nezdalo. „Aj Gülçiçek je baba, a k tomu ešte oveľa mladšia a babskejšia ako Safiye a Mahidevran, a neplače.“
„Lebo neviem, čo je to za tragédiu.“ ozvala sa Gülçiçek. „A neviem, prečo práve naše dve najstaršie sestry tak panikária, veď sú z nás najrozumnejšie – len si spomeňte, ako umrela Klbôčko, a ony nás všetkých utešovali. Nezvyknú plakať bez príčiny...“
Všetci traja v úžase strnuli. Nedomysleli to celé síce dokonca, ale ich inštinkty im naznačovali čosi veľmi, veľmi zlé. Napokon to zaklincoval Bayezit: „To je toho, dve plačúce baby. Zbytočne sa v tom pitvete. Nerobte si také neurčité starosti.“
Gülçiçek pokrútila pusou. „Bayezit má pravdu. Aj tak z nikoho nič nedostaneme, tak čo?“
Mahmud sa na ňu zamračil. „Si si istá?! Dobre, dospelí sú dospelí, ale čo Saf a Mahi?“
Süleyman pokrčil nosom. „Tie už nie sú s nami, aspoň myslím...“
Zrazu sa zasekol. Všetci akoby sa zasekli. To, čo si uvedomili tentoraz, bolo omnoho konkrétnejšie: že ich staršie sestry už nie sú deti. Už nie sú s nimi, ale s dospelákmi. Čudesná, a tak trochu hrozivá predstava.
Gülçiçek, ktorá chlapcom často oponovala pri najmenšom dôvode na pochybnosť, sa to pokúsila zamietnuť. „Ale to je blbosť. Veď Mahidevran má len dvanásť, a Safiye...“
„Safiye má štrnásť. Toho roku bude mať pätnásť, ak sa nemýlim.“ povedal Süleyman s neomylnou istotou.
Gülçiçek zo seba dostala len: „Ou, bismillah.“
Deti sa po očku zadívali na mlčiace sestry. Safiye sa na nich ukradomky pozrela, ale potom sa s povzdychom pozrela na Mahidevran. „Cítim sa čudne. Vieš, kvôli tomu celému.“
Mahidevran pokrútila hlavou. „No, ja sa čudne necítim. Na depresií predsa nie je nič vyslovene čudné.“
Safiye na ňu vrhla skúmavý pohľad. „Ty, Mahi... Keď pôjdeme dnes večer do kúpeľa, musím ti povedať niečo veľmi dôležité. Dnes ráno mi o tom rozprávala mama. Ale o tom až večer... Inak, chceš sa dnes stretnúť s Onurom?“
Mladšia sestra sa na ňu začudovane pozrela. „Vieš, kde je?“
„Nie, len sa pýtam.“ povedala Safiye, akoby sa nechumelilo.
Mahidevran sa zatvárila dosť sklamane. „To je škoda. Lebo ja nie. Ale tak rada by som sa s ním stretla... Musím mu povedať, čo cítim, Safiye, jednoducho musím!“
Safiye si povzdychla. Tak ona si nedá pokoj. „Pravdepodobne bude tam, kde vždy.“ zamrmlala aj proti svojej vôli.
Mahidevran na ňu uprela modré oči. „Myslíš? Lebo ja mu to musím povedať. Jednoducho musím. Musím sa tomu zveriť niekomu, koho mám rada – a myslím tým niekomu, kto o tom nevie.“
Safiye pokrčila nosom. „Ak sa chceš niekomu vyplakať na ramene, stále som tu ja.“
Mahidevran si povzdychla. „Myslela som niekomu, koho sa to netýka... Alebo aspoň nebude v takej depresií ako ja. Ty smútiš so mnou, chápeš?!“
Safiye prikývla: „Asi áno. Ale neviem, prečo by to mal byť Onur.“
„A kto iný?!“
„Neviem... Pani Giacenta?“
Mahidevran vyprskla. „Dobrý pokus. Ale vážne, nikoho iného nemám.“
„No hej, lenže on teba neľúbi, chápeš?!“
Mahidevran sa urazila. „A čo ak sa mýliš?“
Safiye sa uškrnula. „To by som chcela vidieť, ako sa ti prizná, že ťa ľúbi.“
Mahidevran ohrnula spodnú peru. „Keď sa dnes s ním stretnem, môžeš sa pozerať, a vtedy budeš vidieť, sestrička!“
Safiye si povzdychla. „No tak si choď. Ale ja za tebou nepôjdem, na to vezmi jed. Mám dôležitejšie starosti.“
Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „A čo také?“
„Pôjdem sa pozrieť na otca.“
„A to ťa pustia do jeho izby?!“
„A prečo by nepustili? Napokon, o všetkom viem. A kedy pôjdeš otca navštíviť ty?“
Mahidevran pokrčila plecom. „Neviem, ale dnes určite nie. Úprimne povedané, radšej sa pôjdem pozrieť na svojho miláčika ako na umierajúceho otca.“
„Si bezcitná.“
„Skôr naopak. Keď len počujem, čo sa stalo môjmu otcovi, chcem sa mi plakať. To sa na neho musím ísť ešte aj pozrieť?!“
Safiye si povzdychla. „Tak za ním choď, pre mňa za mňa, keď ho nájdeš... Ale nemám z toho dobrý pocit.“
„O tvoj pocit nejde, Saf, už to pochop. Milujem ho!“
„Ja viem, a dosť sa toho bojím. Čo ak ti ublíži?!“
„Ale choď. Je to syn pána Valika, otec by si ho našiel a zabil, keby mi niečo urobil.“
„Otec?!“ zasmiala sa Safiye. Bol to najsmutnejší smiech, aký kedy Mahidevran počula. „Nie som si istá...“
Mahidevran si povzdychla. „To je pekne smutné. Rozmýšľala si už, vieš, aká je šanca že...“
„...že zomrie?“ povzdychla si Safiye ešte smutnejšie. „Neviem, dnes sa na to spýtam lekára. Chceš, aby som ti to povedala?“
Mahidevran sa smutne zadívala do steny. „Radšej nie. Myslím, že to asi nechcem vedieť.“
Safiye prikývla. „Rozumiem, ale ja to proste vedieť potrebujem. No, veď sa večer dozvieš... Ale kým sú tu oni“ kývla bradou smerom k súrodencom „nebudem ti o tom vykladať. A toto by bolo nadlho. My teraz musíme ísť na vyučovanie.“
Mahidevran prikývla. Jej sestra mala, ako napokon vždy, pravdu. Lenže raz nastane čas, keď Mahidevran začne klásť otázky, na ktoré nebude vedieť nájsť pravdivú odpoveď ani Safiye. A to bude čas, keď Mahidevran dospeje. Asi toto behalo Safiye hlavou, keď sa odobrala na vyučovanie.

Utekala bez rozmyslu a nádeje tmavou nočnou chodbou, plná bolesti a utrpenia v duši. Mahidevran sa takmer rozplakala, keď si uvedomila, čo ju čaká. Bude z nej sirota... Malá... Nepotrebná... Musí to niekomu povedať, pri niekom sa vyplakať. A vedela aj pri kom.
   Vybehla popri selamliku na nádvorie, kde si sadla na zem a vzlykala. Onur nikde nebol. Nádvorie bolo miesto toho plné fakieľ, rozžarujúcich celú oblasť, a strážcov, ako obvykle v dobrej nálade a večne žartujúcich. Ako sa môžu v takejto strašnej chvíli tak veselo smiať?! To im nie je ľúto sultána a jeho maličkých detí? Mahidevran nevedela, že veselosť strážcov je skôr vynútená a vôbec nie obvyklá. A že teda signalizuje čosi veľmi zlé.
   Vlhká hlina jej zašpinila sukňu a voda jej zmáčala nielen oblečenie, ale aj zadok. Fakle nepríjemne smrdeli, ale na druhej strane aspoň trochu hriali, a Mahidevran by sa k nim bola iste primkla, keby sa starala o to, čo teraz cíti jej telo. Jej duša si totiž uzurpovala celú jej pozornosť. A tak teda sedela na studenej zemi a plakala nad nešťastnou láskou, nad svojim otcom, nad tým všetkým.
   Čo si vlastne myslela?! Že tu bude len pre ňu?! A aj keby bol, tak že ju bude počúvať?! Aká bola hlúpa, aká pomätená – pomätená láskou, ktorá ju trápila viac než čokoľvek iné, a žiaľom, ktorý sa jej zmocnil. Už to chcela vzdať, vstať zo studenej zeme a pobrať sa späť domov, keď sa vedľa nej ozval známy, nádherný hlas: „Čo sa deje?“
Mahidevrn skoro zvýskla jeho meno, ale zadržala sa. A tak len šepla: „Onur! Si to ty?“ Pomaly vstala zo zeme a pozrela sa na mladíka za sebou.
Bol to on, samozrejme, že to bol on! Stál tam a usmieval sa ako slniečko. Mahidevran sa od šťastia takmer rozliala na tekutinu. Jeden jeho úsmev milovala viac než celý svoj doterajší život. „Ach, Onur, ani nevieš, aká som šťastná, že si tu teraz so mnou! Potrebujem ťa. Prosím, ostaneš tu chvíľu so mnou?“
Onur sa na ňu nechápavo zadíval. „No... Snáď sa na mňa nikto nebude hnevať, keď sa s tebou porozprávam.“ Nahol sa k nej. „Čo sa ti stalo?“ Bol očividne v rozpakoch.
Mahidevran si to nevšímala. V tme asi ani nevidel, ako silno plače. Smrkla a povedala: „No... Môj otec umiera. Sultán má tuberkulózu.“
Onur sa rýchlo vzpriamil. Keď sa ale pobral preč, Mahidevran, pobláznená a zamilovaná, ho chytila za ruku a zašepkala: „Nechoď. Potrebujem ťa... Chcem byť ešte chvíľku s tebou...“
Objala ho okolo pása a vzlykala mu v náručí. On, očividne v rozpakoch, ju pohladil po vlasoch, takisto ju objal a zašepkal: „Odkiaľ vieš, že umiera?“
Mahidevran smrkla. „Povedala mi to Safiye.“
Onur si povzdychol. Safiye nezvykla klamať. Ostávalo mu preto dúfať v jediné: že sa mýli. „Počuj, a... Odkiaľ to vie Safiye?“
Mahidevran znova zasmrkala „Povedala jej to moja mama, lebo počula, ako sa o tom zhovárajú s ostatnými sultanami.“
Onur ju pustil. Toto je vážne. Mal by to oznámiť ostatným... „Počuj... A čo presne jej bolo povedané?“
Mahidevran nešťastne pokrútila hlavou. „Neviem... Čosi o tuberkulóze so zlou prognózou. To ako že mu nedávajú veľkú šancu. A potvrdil to aj lekár.“
Onur rozmýšľal. Napokon povedal, len aby ju utešil: „Že má niečo nejakú prognózu neznamená, že to tak bude, len že to tak bude pravdepodobne. To, že je niečo pravdepodobné neznamená, že sa to skutočne stane, len že je veľká šanca, že sa to stane. Ale je tu ešte stále šanca, aj keď malá, že sa to nestane. Ak sa budeš veľmi modliť a dúfať v zázrak, a o tvojho otca sa budú dostatočne starať, je možné, že to prežije. Treba len dúfať.“
Mahidevran naňho uprela uslzené modré oči. „Mám sa teda spoľahnúť na Alaha?“
Onur prikývol. „A na lekársku starostlivosť. To tiež veľmi pomáha. Ale ty s tým okrem vrúcneho modlenia nemôžeš nič robiť.“
Mahidevran si položila hlavu späť k jeho bruchu. Vtedy si to Onur všimol. „Si studená. Mala by si ísť domov, nie že tu zmrzneš.“
Mahidevran si zaborila nos ešte hlbšie do jeho šatstva a pokožky. „Nie... Nechcem od teba odísť....“
Chytil ju za plecia a odtrhol od seba. Zadíval sa jej do očí tými svojimi, omamne krásnymi, a povedal: „Nechcem, aby si tu zamrzla, rozumieš?! Mala by si ísť domov. Mama a súrodenci ťa už budú čakať.“
Mahidevran naposledy zasmrkala a povedala: „Chcem byť s tebou.“
Onur sa jemne usmial. „To budeš môcť, kedykoľvek budeš chcieť. Proste sa dohodneme, kedy a kde sa stretneme, dobre? Môžeme byť kamaráti.“ V duchu si však už nadával za to, do čoho sa zaplietol. Priateľstvo s dvanásťročným dievčatkom, a ešte takým, ktoré o neho prejavuje jednoznačný záujem!
Mahidevran ho za jeho hlúposť odmenila tým najsladším úsmevom, aký dokázala dostať na svoju rozkošnú tváričku. „Tak dobre. Kamaráti.“
Tľapol ju po chrbte a poslal ju tak domov. „Tak už choď. A nie že mi tu zmrzneš.“

Mahidevran sa naňho znova vďačne usmiala a vrátila sa domov o kopec starostí ľahšia.  

Vyhnanie z raja - 11.časť

Bol to jeden z tých pekných jarných dní, ktoré začínajú slnečným svetlom prenikajúcim cez závesy a končia ustatým pádom do postele po vytrvalom večierku. Safiye v ten deň vstala ako prvá z detí. Ako napokon vždy. Rozhrnula ťažké závesy zakrývajúce veľké okná detskej izby a pozrela sa von. Mesto bolo tam, samozrejme sa nevyparilo a neudiala sa tam ani nijaká katastrofa (čo by bolo omnoho pravdepodobnejšie). Safiye na mesto zacerila zuby. Potom sa obrátila na súrodencov. Všetci zatiaľ sladko spali, teda skoro všetci, ako si Safiye zakrátko uvedomila. Gülçiçek rozlepila krátko po nej svoje unavené oči, a keď Safiye vrhla pohľad na posteľ svojej najstaršej mladšej sestry, zistila, že Mahidevran si zrejme niekam odbehla. Safiye len pokrčila plecom a popriala Gülçiçek dobré ráno. Sestra jej rozospato odpovedala. Safiye sa rozhliadla po miestnosti a potom nadhodila. „Nevieš, aký máme čas?“
Gülçiçek pokrútila hlavou a odpovedala: „Netuším, ale myslím, že to je jedno. Napokon, je sobota.“
Safiye zhíkla: „Vidíš – sobota!“
Gülçiçek sa začudovala: „Čo má byť v sobotu?“
Safiye si povzdychla. „No večierok, čo asi? Budeme pekne krásne oslavovať. Veď je apríl, nie? Čo asi by sme robili v sobotu v apríli?!“
Gülçiçek prevrátila očami. „To je toho. A vôbec, čo je ma do toho?! Aj tak som ešte asi príliš mladá na to, aby ma niekto pozval do tanca.“
Safiye sa uškrnula. „To nechceš tancovať s bratom?“
Gulçiçek sa na sestru otrávene pozrela. „On nevie tancovať. Ani jeden z nich nevie.“
Safiye prevrátila očami. „Buď rada, že máš aspoň partnera. Ty máš Mahmuda, Mahi má Süleymana, tá malá otrava Mahfiruz má Bayezita, len ja nemám vôbec nikoho!“
Gülçiçek sa na ňu začudovane pozrela. „Bayezit bude radšej tancovať so svojou šesťročnou vlastnou sestrou ako s tebou?“
Safiye pokrčila nosom. „Mám podozrenie, že Bayezit by radšej tancoval aj sám ako so mnou. A, úprimne povedané, myslím si to tiež.“
Gülçicek vstala z postele a podišla za ňou k oknu. „Ale inak som rada, že tu bude aspoň nejaká sranda. Tá rutina mi už liezla na mozog. Ozaj, nevieš, či dnes ideme do záhrady?“
Safiye pokrčila plecom. „To netuším. Ale ak bude pekne, tak možno...“ Zadívala sa z okna. Mala pocit, že sa stane niečo hrozné. Kiež by tak mala k dispozícií nejakú vešticu alebo čo, to by sa potom dozvedela, čo ju čaká. A ak aj nie, nakoľko sama vedela, že je to hlúposť, aspoň by sa upokojila. Lenže...
Lenže čo je ten neurčitý pocit, ktorý cíti vždy, keď sa zadíva na otca?
   Zrazu akoby sa jej v hlave rozsvietila žiarovka. Ten pocit bol pocitom konca.
   Behali jej z toho po chrbte zimomriavky.

Mahidevran a Safiye sa vydali v ten deň do záhrady spolu s tetami a ostatnými deckami. Tety si rozložili na trávnik vankúše a na nich spolu klebetili. Mladší súrodenci ich ako obvykle ignorovali a hrali si svoje hry. A tak sa mohli nerušene vytratiť.
   Prešli okolo kríčkov cez záhrady až k tomu nádvoriu, na ktorom obvykle trávili čas enderunovci. Rástol tam aj onen pamätný strom, z ktorého sa Mahidevran kedysi pozerala na Onura a ostatných. Len ťažko sa dokázali dostať cez toľko záhrad nepozorovane, ale napokon sa im to podarilo. Na spomínanom nádvorí okrem stromov a trávy chvíľu nikto nebol, a tak sa dievčatá skryli za kríčky, ktoré im občas zavadili o šaty. Ticho tam sedeli, a po pár minútach bolo ich čakanie odmenené úspechom: objavili sa dvaja chlapci. Neboli to starší mladíci ako Onur a ostatní, to Mahidevran vedela. Miesto toho to boli dvaja chlapci len o málo starší ako ony dve.
   Striasla si zo šiat chrobáka. Neustále bojovala proti mravcom, a pokosená tráva ju pichala do nôh. Asi si mala dať tie pančušky, keď jej to mama radila. Chlapci sa chvíľu bavili o škole, domácich úlohách a tak podobne, keď zrazu jeden z nich, ten menej tmavý, nadhodil: „Necítiš niečo?“
Ten druhý sa na neho začudovane pozrel. „Nie, mal by som?“
Prvý pokrčil nosom. „No, mal, je to dosť cítiť... Ide to po vetre. Vonia to ako... neviem, škorica? Myrta? Počkať – to je predsa babská vôňa! Tu v okolí sú nejaké baby!“
Safiye vstala zo zeme a skôr, než ju stihla Mahidevran akokoľvek zastaviť, ukázala sa chlapcom.
   Tí sa na ňu prekvapene pozreli. Ten tmavší vydýchol: „Saf?! To si ty?!“
Očividne ju už poznali, a Safiye ich tiež. „Karenin! Hejhou! Tak rada vás vidím!“
Obom spadli sánky. Ten tmavší zvolal: „Safiye! Ty si na nás ešte pamätáš?!“
Safiye sa uškrnula. „Na vás sa nedá zabudnúť, páni! Najmä keď s jedným z vás chodím.“
Ten tmavší sa na ňu začudovane pozrel. Mahidevran trvalo dosť dlho, kým si uvedomila, že ho pozná – bol to Mustafa Valik! „Prepáč, Saf, ale čo si to povedala?!“
Safiye tiež očividne čosi nechápala. „A nechodíme?“
„To by som o tom asi vedel, nie?!“
Safiye prekvapene pootvorila ústa. „To... To chceš povedať, že so mnou nechceš...“
Mustafa sa zamračil. „No... To som nepovedal...“ Zvažoval možnosti, než sa rozhodol. „No, ale rád by som bol, keby sme.“
Safiye sa naňho začudovane pozrela. „Takže... To znamená áno?“
Mustafa pokrútil ústami. „Neviem, možno. Kedy máš čas na schôdzku?“
Safiye sa naňho vďačne usmiala. „V utorok asi o tretej, po škole. Prídeš?“
Mustafa sa na ňu láskavo usmial. „Samozrejme.“
Ten druhý, Hejhou, sa na kamaráta zamračil. „To myslíš vážne?!“
Mustafa sa začudoval. „Veď v utorok nič nemáme.“
Hejhou pokrčil nosom. „No hej, ale rande?! S babou?!“
Mustafa sa uškrnul. „Mal by som radšej ísť na rande s tebou?“
Hejhou prevrátil očami. „No tak dobre, tak si choď. Mňa do toho nič. Inak, prišla si sem sama?“
„Neprišla.“ ozvala sa Mahidevran, ktorá vyšla spoza kríčka.
Hejhou sa uškrnul. „Neuraz sa, Safiye, ale ty si priviedla mladšiu sestru?!“
Mustafa mal na tvári veľmi podobný výraz. „Koľko má? Desať, jedenásť?!“
Mahidevran to pobúrilo. „Mám už dvanásť, mi ragazzi, keby ste to chceli vedieť.“
Mustafa sa na ňu nechápavo pozrel. „Mi čo?!“
Safiye prevrátila očami. „Mi ragazzi je po taliansky moji chlapci. Mahina mama je Talianka, tak ju čosi podučila.“
Mustafa sa uškrnul. „Tak moji chlapci?! Ty si z nás asi robíš žarty, čo?!“
Hejhou sa zatváril veľmi podobne. „Si od nás aspoň o dva roky mladšia, vieš to?!“      
Mahidevran im výraz opätovala. „Náhodou, myslím to pomerne vážne.“
Hejhou sa zasmial. „Že pomerne. Hehe, Mustafa, počul si to?! Pomerne...“
Mahidevran pokrčila nosíkom. „Je vám niečo smiešne?!“
Mustafa len mávol rukou. „To ťa tak môže zaujímať. Inak, dievčence, boli by ste také dobré a vyparili sa? Máme tu jednu veľmi dôležitú schôdzku so zaujímavými ľuďmi.“
Safiye sa na neho zmätene pozrela. „S akými ľuďmi?! A prečo by sme mali odísť, veď nám to tu prakticky patrí!“
Mustafa sa na ňu nechápavo zahľadel. „Patrí?! Akým právom?! Len preto, že ste princezné?!“
Safiye pomykala zovretými perami. „Nielen preto.“ Zrazu zaváhala. Aký iný argument použiť...?
Jej mladšia sestra ju predbehla. „Ja som sa tu prvý raz stretla s Onurom! Je to tu čosi ako pamätné miesto, ak mi rozumiete...“
Mustafa vypleštil oči. „Mahidevran, čo máš ty s Onurom?!“
Mahidevran sa začervenala. „No, mám ho rada, viete...“
Mustafa a Hejhou sa na seba pozreli s výrazom absolútnej straty reči. Safiye to pochopila a začala odvádzať sestru preč. „Mahi, mám pocit, že by sme už mali ísť, chlapci majú pravdu, nám to tu nepatrí –  “ Obrátila sa na chlapcov. „Mládenci, vysvetlím vám to neskôr, ak mi dáte príležitosť, ale teraz to tu nebudeme rozvádzať...“
   Nedopovedala. Jej reč prerušilo cinknutie a zadunenie plechu dopadajúceho na kamennú dlažbu, prichádzajúce z miestnosti neďaleko nádvoria. A potom zaznelo ženské zajačanie.
   Safiye ticho zasyčala na sestru: „Poď.“ Zmenila smer chôdze na priamu cestu k dverám neďaleko nádvoria. Odtiaľ však vybehla rozrušená pani Giacenta, ktorá, keď videla svoje zverenkyne mieriace k vnútrajšku paláca, takmer dostala infarkt. Ihneď ich začala odvádzať preč. „Dievčence, myslím, že vaše matky vás už hľadajú... Kadiaľ to chodíte?! Ihneď sa vráťte k mamám...!“
Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „Je vám niečo, madam?“
Giacenta sa musela niekoľko krát nadýchnuť a vydýchnuť, než to vyslovila. „Nič zvláštne. Tak, dámy, vráťte sa prosím ku svojím matkám, nech vás už nehľadajú... A vôbec, kde sú?!“
„V háremovej časti záhrady.“ povedala Mahidevran dôverčivo. „Ale, madam, čo sa vám to...“
„To nie je podstatné!“ povedala pani Giacenta len tón pod hranicou panického kriku. „V každom prípade sa vráťte ku svojim matkám, a keď k nim prídete, povedzte im, že ich sultán očakáva u seba. Všetky bez výnimky, rozumeli ste?! Tak šup, šup, bežte!“
Mahidevran sa s vypleštenými očami pozrela na sestru a zašepkala: „Čo sa to deje?“
Safiye, rovnako ohromená a vydesená, pokrčila plecami a nechala sa vyslať pani Giacentou. Dialo sa tu niečo veľmi čudné a Safiye nemala ani páru čo. To nebolo obvyklé.
   To nebolo dobré. To vôbec nebolo dobré...

Safiye sa so silným znepokojením vrátila k mame. Mahidevran sa odbehla niekam hrať – aspoň tak si to Safiye myslela. V skutočnosti šla niekam úplne inam, ale o tom si povieme potom.
   Safiye si sadla k mame. Tá sa práve zarozprávala s Meryem, takže si Safiye veľmi nevšímala. Safiye sa ju pokúsila osloviť. „Ehm – mami?“
Gülçiçek hatün, Safiyina mama, bez výnimočného záujmu otočila hlavu. „Áno, zlatíčko?“
Safiye si povzdychla. „Stretla som sa s pani Giacentou, myslím, že vás chce vidieť... Všetky matky sultánových detí. Vrátane teba.“
Meryem vypleštila oči. „Čo sa stalo?“
Safiye pokrútila hlavou. „To neviem, ale vyzerala dosť vydesene... Je neďaleko svojej izby.“
Všetky prítomné ženy okamžite vstali zo zeme a rýchlo sa pobrali preč. Gülçiçek sa obrátila na dcéru a upozornila ju: „Ostaň tu a postaraj sa o súrodencov, dievčatá ti v tom pomôžu.“ Myslela tým slúžky, postávajúce a klebetiace neďaleko.
Safiye prikývla a spýtala sa jej: „Mami, nevieš, čo sa to tu deje?“
Jej mama pokrútila hlavou a povedala: „To naozaj netuším, ale nemám z toho dobrý pocit. Tak, nezabudni, postaraj sa o sestry a bratov... Nech sa deje čokoľvek.“ Nato sa rozbehla za ostanými ženami.
Safiye za ňou chvíľu neveriaco zízala, než sa spamätala. Vtedy zvolala: „Tak, dámy a páni, sem ku mne prosím... Vyzerá to na potenciálny krízový stav. Sme tu všetci?“
Krpci pri slovách „krízový stav“ okamžite spozorneli a pribehli k Safiye ako ovečky. Safiye kričala ich mená: „Bayezit, Mahfiruz, ste tu? Fajn, a čo Süleyman a Mahidevran... Čože, Mahidevran tu nie je?!
   Safiye sa vydesila. Tak Mahidevran tu nie je?! Kde sa to hlúpe decko túla?! Povzdychla si. „No, vážení, a okrem Mahidevran sme tu všetci? Çiçek, Mahmud... Aha, dobre, ste tu. To je dobré, veľmi dobré. Tak, vážení... Môžete sa rozísť, dobre...“
Bayezit sa ale nedal. „Hej, Saf... Čo je to za výnimočný stav?! Čo sa stalo? Čo snáď horí?“
Safiye pokrútila hlavou. „Mňa sa nepýtaj, ja o ničom neviem. Sľubujem vám, že to zistím, ale zatiaľ nemôžem urobiť ani povedať o tom vôbec nič. Tak si choďte po svojom, vážení, ja teraz idem pohľadať Mahidevran...“
Medzi deťmi sa rozbehol vzrušený šepot. Süleyman, momentálne najstarší zo skupinky okrem Safiye, čosi povedal, asi nejakú hlúpu domnienku, ale Safiye ho nepočúvala. Ihneď sa vybrala hľadať sestru ďalej do záhrady.
   Nemusela blúdiť dlho. Mahidevran bola zašitá za kríkmi. Sedela tam na tráve s nejakým mladíkom a rozprávala sa s ním. Safiye mu nevidela do tváre, ale vedela, že je len jeden mladík, pri ktorom by sa Mahidevran dokázala tak veselo smiať. Onur...
   Vybehla k nim a ukázala sa tým dvom, čím spôsobila ich nesporné prekvapenie. Onur začudovane pootvoril ústa a prekvapene vydýchol: „Safiye...!“
Safiye sa na nich dvoch podozrievavo pozrela. „Dobrý deň, vážení. Smiem vedieť, čo tu robíte?!“
Onur prižmúri oči. „Rozprávame sa, čo asi?! S dievčaťom v jej veku by som aj tak nemohol robiť nič iné. Možno ešte tak strážiť ju ako brigádu.“ zasmial sa.
Safiye sa uškrnula. „Ja ťa z ničoho nepodozrievam. Tak o čom ste sa teda rozprávali?“
Onur vyhlásil: „O počasí! A nebuď zvedavá, budeš skoro stará.“
Safiye sa uškrnula. „To by sa mi náhodou hodilo, v mojom veku... Tak, o čom ste sa to tu bavili?!“
Mahidevran sa zlomyseľne uškrnula. „O Mustafovi. Aký je to hlupák.“
Safiye mykla plecom. „To je fajn.“
Mahidevran vypleštila modré oči. „Fajn?!“ Mahidevran vyskočila na rovné nohy. „Tak my tu ohovárame tvojho milého, a podľa teba je to fajn?!“
Safiye pokrčila nosom. „Môjho milého?! Teda, nepopieram, že je milý a tak, ale rozhodne nie je môj. V žiadnom slova zmysle. A vy si o ňom vravte čo chcete, vy máte svoj názor a ja zase svoj. Tak prečo by mi to malo vadiť?“
Mahidevran sa zatvárila nešťastne. „No krása...“
Onur sa na ňu začudovane pozrel. „Čo je, čo si chcela?“
Mahidevran sa skoro rozplakala. „Dúfala som, že sa jej pomstím za to, ako o tebe s Mustafom rozprávali... Ach, keby si len vedel...“
Onur na Safiye zdvihol obočie. „Vy ste ma s Mustafom ohovárali?!“
Safiye pokrútila hlavou. „Tak by som to nenazvala. Hovoril o tebe zlé veci, ale myslela som si, že vieš, ako ťa nemá rád... Ja proti tebe nič nemám, ak by si to náhodou chcel vedieť.“
Onur pokrčil nosom. „To sa na neho podobá.“ Potom zrazu vstal z trávy. „No, dámy, už by som mal ísť. Za chvíľu máme prednášku a ja nechcem zmeškať odvoz na univerzitu. Tak veľa šťastia, majte sa tu krásne...“
Prerušila ho Mahidevran. „Počkaj, počkaj! To len tak odchádzaš?!“
Onur mykol plecom. „No a? Veľmi sa ponáhľam.“
Mahidevran sa objavil v detskej tváričke výraz ťažkej beznádeje. „Ale... Ale... To nemôžeš! Nemôžeš len tak odísť...“ Vstala a pobrala sa za ním, ale sestra k nej prišla a chytila ju za plece. Nemilosrdne vyhlásila: „Je to študent, Mahi. Ponáhľa sa na prednášku. Nemôžeš ho tu držať násilím.“
Mahidevran sa na ňu zúfalo pozrela. „Ale... Ale to predsa...“
Safiye sa na ňu ľútostivo usmiala. „Prepáč, Mahi, ale tak to je. Viem, čo k nemu cítiš, ale on asi nie.“
„Poviem mu to.“ vyhlásila Mahidevran rezolútne.
Safiye sa na ňu nechápavo pozrela. „Čože?!“
Mahidevran sa nadýchla a potom zase vydýchla. „Poviem mu, čo k nemu cítim. Pri najbližšej možnej príležitosti.“
Safiye si uvedomila, že sestru nemôže zastaviť. Nedokáže ju uchrániť od katastrofy. Napriek tomu sa o to pokúsila. „Pozri... Neviem, ako ti to povedať milosrdne, ale nebudeš sa mu páčiť. Máš len dvanásť a vôbec...“
„Nie!“ vykríkla Mahidevran ako ranené zviera. „To nie je pravda! Ja sa mu páčim, páčim, páčim už teraz! Vravel, že som to najmúdrejšie dievča, aké kedy stretol! Veď mamička nám vždy tvrdila, že láska nie je len o tom, ako vyzeráš a...“
Safiye si povzdychla. „Ale, Mahi, tu nejde o to, ako vyzeráš, ty si proste príliš mladá na to, aby ťa mohol chlapec Onurovho veku ľúbiť a...“
Mahidevran sa skoro rozplakala. „Ale, Saf... Vieš predsa, ako ho milujem! Prečo hovoríš také veci...“
Safiye sa nedokázala dívať na jej nešťastnú dvanásťročnú tváričku. „Ale Mahi... Viem, že ho máš rada, ale tak to proste...“ Skoro sa rozplakala. Povzdychla si. „Už sme sa o tom rozprávali, nie?“
Mahidevran sa zaleskli rozkošné modré oči a objala sestru okolo pŕs, kde sa jej rozvzlykala. Keď si Safiye ucítila vo výstrihu vlhko, vedela, že Mahidevran jej plače na prsiach. Safiye ju objala okolo pása a pohladila jej plavé vlasy. Pošepkala jej do ucha: „To nič, nemusíš sa tým trápiť. Svet na tom nestojí. Kým vyrastieš, aj naňho zabudneš. Poď, o chvíľu by mal byť obed...“
   Mahidevran sa postupne vyplakala a v depresívnej nálade sa nechala ako bez duše viesť sestrou. Safiye ju odviedla späť k ostatným deťom. Tam si sadli na trávnik a Mahidevran sa opäť vrátila reč. „Dobre, povedala si mi, že láska je krutá. Ale prečo? Prečo je to tak?“
Safiye mykla plecom. „To netuším. Ale kresťania vravia, že Boh, to ako Všemohúci, je láska, a Všemohúci býva aj krutý. Prečítaj si Korán, sú toho plné stránky.“
Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Ale v Koráne sa na začiatku každej súry píše, že Alah je milosrdný. Nie je v tom rozpor?“
Safiyer sa zasmiala. „Nie, nie je v tom vôbec žiadny rozpor. Neexistuje žiadny dôvod, prečo by Všemohúci nemohol byť súčasne milosrdný aj občas krutý.“
Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Ty si myslíš, že Alah je krutý?“
Safiye mykla plecom. „Občas. Keď má dôvod. Pozri sa okolo seba – ty to možno nevidíš, ale mesto a aj celý svet sú plné zla. A všetci aj napriek tomu tvrdia, že Boh, Alah alebo ktokoľvek, kto tam hore bdie, je milosrdný. Nie je v tom rozpor? Ľudia si myslia, že áno, ale v skutočnosti v tom nijaký rozpor nie je. Vlastne... Keď tak nad tým premýšľam, Všemohúci ani láska v podstate nie sú krutí, len im nezáleží na ľuďoch.“
Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „A toto nie je rozpor?“
Safiye sa zasmiala. „Nie, iste nie! Spomeň si, čo som ti hovorila o mravcoch. Pozri... Ak niekto chová, nejaký človek, mravce v sklenenej nádobe, tak ako Všemohúci má nás na tejto zemi, neplače jednotlivo za každým mravcom! A ani keby sa snažil, nemôže zabrániť všetkým katastrofám, nie snáď preto, že by bol bezmocný alebo čo, ale preto, že mravce by ten zásah do svojich životov proste nezniesli. Jediné, o čo sa ten chovateľ mravcov snaží, je to, aby sa celá kolónia nezrútila. A to sa zatiaľ nestalo, nie? Ľudstvo aj napriek všetkým katastrofám existuje, čo, ak vôbec existuje Všemohúci, je jasný dôkaz, že si svoje pomenovanie zaslúži.“
Mahidevran chvíľu mlčala. Toto boli také hlboké myšlienky, že si minútku ticha zaslúžili. A navyše Mahidevran ani jednu poriadne nepochopila. O hlbokých pochybnostiach o Všemohúcom, ktoré panujú tam vonku, dovtedy nič nevedela.
   Po chvíli znovu otvorila ústa: „Hovoríš, že Boh je láska? Je to snáď to isté?“
Safiye sa zasmiala. „Nie, ani nie. Ale sú si veľmi podobní. Minimálne v tej bezohľadnosti k ľuďom.“
Mahidevran prikývla. „Konečne niečo, čomu rozumiem.“  
Safiye sa usmiala. „Asi som bola na teba príliš filozofická.“
Mahidevran sa zasmiala. „To si vždy. Len ti obvykle rozumiem.“
Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „To naozaj?“
Mahidevran prikývla. „Nie je to také ťažké, keď sa nad tým zamyslíš.“
Safiye sa znova zasmiala. „To teda nie. Aspoň ak sa nad tým zamyslíš tým správnym spôsobom.“
Mahidevran sa zasmiala. „Tak predovšetkým musíš zabudnúť, že by sa o teba Alah vôbec kedy zaujímal. To je základ tvojej filozofie, však?“
Safiye s úsmevom prikývla. „To áno. Uvedom si, o mňa sa nezaujíma ani moja vlastná mama, tak prečo by sa mal Všemohúci, ktorý je nado mnou o toľko vyššie?“
Mahidevran zapískala. „Ťažká filozofia.“
Safiye sa znovu zasmiala. „A v tej som dobrá.“
Mahidevran sa na ňu usmiala. „To je jasné ako facka. Tak, čo bude teraz?“
Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „Ako to myslíš?“
Mahidevran sa s úškrnom pozrela na hrajúcich sa súrodencov. „Myslím, že či Süleymanovi znovu nakopeme zadok v skrývačke, alebo to necháme tak a budeme tu ďalej viesť neplodné kecy.“
Safiye sa uškrnula. „Bola som za neplodné kecy, kým si nespomenula svojho brata. Tak, čo hráme schovku?“ spýtala sa, zatiaľ čo vstávala z vankúša.
Mahidevran sa stále uškŕňala od ucha k uchu. „Myslela som, že je to jasné.“
Safiye si povzdychla. „Práve keď začínam dúfať, že také veci sa ma už netýkajú.“

   A rozbehla sa za rozosmiatymi súrodencami, ktorí si užívali nádhernú jar. Napokon, vždy môže byť posledná v ich živote.

sobota 18. mája 2013

Vyhnanie z raja - 10.časť


V určený čas sa Safiye dostavila na miesto. Rozhodla sa, že Mahidevran všetko povie až dodatočne, pre prípad, že by to dopadlo zle. Zastavila sa na chladnom nádvorí plnom hmly a čakala naňho. Pri tom si spomínala na to, o čom sa rozprávali minulé ráno. Tak Mustafovým najhorším nepriateľom a nepriateľom celej jeho skupiny bol jeho vlastný brat... Navyše sa páčil Mahidevran. Večer aj celý predchádzajúci deň o tom decentne mlčala, ale ťažko povedať, či to dokáže večne.
   Stála na studenom nádvorí a mrzla. O takomto čase už bolo zahalené závojom tmy. Len fakle osvetľovali temné nádvorie. V tú noc nesvietil mesiac (či už kvôli zatmeniu, alebo novu) a svetlo hviezd bolo chladné a neveľmi účinné. Hviezdy akoby sa sústredili len sami na seba: ich svetlo bolo jasné, možno až priveľmi, ale ich svetlo nehrialo ako slnečné, ba neposkytovali ani len také chabé osvetlenie ako mesiac. Presne ako niektorí ľudia, pomyslela si Safiye smutne. Boli jasní, veselí, ale svoje šťastie nešírili, žili len sami pre seba. Sama Safiye bola príliš mladá na to, aby to robila inak.
   Zrazu sa pod jednou fakľou mihol tieň. Safiye si všimla, že mieri k nej. Bol to on. Mustafa...
   Nevdojak sa usmiala. Mustafa na ňu blýskal sivými očiskami a ona sa naňho láskavo usmiala. Podišiel k nej a so šibalským úsmevom na chlapčenských perách sa jej spýtal: „Tak čo, som tu načas?“
Safiye sa usmiala. „Ako na druhom svete. Hej... Čo to máš na sebe?!“
Mustafa sa pozrel na svoje telo. Mal oblečené otrhanú košeľu s čímsi ako sakom, ktoré bolo plné záplat a vyzeralo byť nesmierne často a dlho používané človekom, ktorý bol taký chudobný, že si nemohol dovoliť ani práčovňu. Počas asi siedmich rokov. O ostatných častiach jeho odevu ani nehovoriac.
   Mustafa pokrčil plecom. „Jáj, toto? No a? Vadí ti na tom niečo? Všetci chudobní študenti enderunu chodia takto.“
Safiye sa zasmiala. „Áno, chudobní, dokonca natoľko, že sú synmi najbohatšieho muža ríše po sultánovi, čo?!“
Mustafa sa uškrnul. „Ty si snáď myslíš, že ja z toho bohatstva niečo mám? Nie, Saf, ja som sa rozhodol, tak ako mnohí predo mnou a po mne, zarobiť si na seba sám. Iste, moja práca nie je nejako úžasne výnosná, ale pokryje moje najnutnejšie výdavky. A chudoba je len malá cena za nezávislosť a hrdosť chudobného študenta...“
Safiye vyprskla. „Hrdosť chudobného študenta... To nie je bohviečo.“
Mustafa pokrútil hlavou, akoby sa nechumelilo. „Ale je to jediná hrdosť, akú môžem mať. Pašovskí synáčikovia, ktorých podporujú rodičia, na tomto mieste žiadnu hrdosť nemajú.“
Safiye vypleštila oči. „Cítim to podobne! Aj princezné v háreme do istého veku nemajú žiadnu hrdosť. Myslím niečo, čím by sa mohli chváliť pred upratovačkami...“ Posmutnela. „Ty máš aspoň tú nezávislosť, no...“
Mustafa prikývol. „Aspoň niečo. Ale ty máš zase prachy. A veľa. Tým sa nemôže pochváliť každá dievčina v meste.“
Safiye prevrátila oči. „No hej. Mám prachy. Ale nemám si čo za ne kúpiť. Cítim sa ako upratovačka. A okrem toho, čokoľvek chcem, musí mi to schváliť mama. Podľa zákona som ešte dieťa!“
Mustafa si povzdychol. „To poznám. Ale našťastie je to už za mnou. Asi by si sa urazila, keby som ťa poľutoval, čo?“
Safiye sa naňho láskavo usmiala. „Samozrejme, nie je to také hrozné. Ale nie je to nič úžasné, keď to chceš vedieť. Má to svoje výhody i nevýhody... Ale nevýhod vidím viac.“
Mustafa prikývol. „Nezávidím ti. Ale ani ja rozhodne nemám ľahký život. Musím tvrdo makať, aby som mal aspoň na účet za vodu.“
Safiye prikývla. „Iste, nesamostatnosť má aj svoje výhody. Nemusíš sa ničím trápiť. Ale poďme sa baviť o niečom menej, ehm, náročnom... Čítaš Candida?“
Mustafa prikývol. „Jasné. Pekná brutalita, to ti poviem. Je to tiež dosť ťažké. Ale keď chce byť človek dôstojníkom, musí si na drsné a komplikované veci zvyknúť.“
Safiye vypleštila oči. „Ty chceš byť dôstojníkom?“
Mustafa s úsmevom prikývol. „Hej. Pôvodne som nechcel ísť na enderun, miesto toho by som radšej cestoval po svete. Ale otec trval na tom, že musím vstúpiť do služieb štátu, tak som sa rozhodol stať vojakom.“
Safiye sa usmiala. „Dobrý nápad, vojenský dôstojník je veľmi mobilné povolanie.“
„Mo... Aké?!“
„Mobilné. Veľa sa pri tom pohybuješ z miesta na miesto.“
Mustafa sa zasmial. „Ty budeš asi intoška, čo?“
„Tak tomuto zase nerozumiem ja.“
„Intoška. Intelektuálka. Veď vieš, taká premúdrená baba.“
Safiye ohrnula hornú peru. „Som, a čo?! A okrem toho, moja mama vždy vravela, že žena nemôže byť premúdrená. Žena nikdy nemôže byť príliš krásna, múdra ani cynická.“
Mustafa sa uškrnul. „S tým by sa dalo polemizovať, keby sa mi chcelo.“
Safiye sa zasmiala. „Páni, ty si ale vtipkár.“
Mustafa sa neprestával uškŕňať. „Aký vtipkár? Vážne sa mi nechce!“
Safiye sa smiala, až sa prehýbala v páse. „Musím povedať, že som mala šťastie! “ Zrazu zvážnela, teda sa o to aspoň pokúsila. „Si mi celkom sympatický, vieš o tom?“
Mustafa vypleštil oči a potiahol si... no, výstrihom by sa to nazvať teda nedalo, a stojačik to tiež nebol. „Vá-vážne? Sympatický...?“ Odkašľal si, aj napriek tomu, že sa zrazu cítil, akoby práve zomrel a prišiel do neba. „Teda, ďakujem, aj ty si mi celkom sympatická...“
   Je pravda, že Mustafovi sa väčšinu puberty (asi dva roky) páčili skôr staršie ženy, také vyspelé (Osemnásť, dvadsať rokov... Keď máte štrnásť, pripadá vám aj pojašená sedemnástka neuveriteľne zrelá.). Ale musel uznať, že aj napriek mladému veku bola Safiye nádherná. Mala bledú tvár, žiarivú, porcelánovú pleť, z ktorej doslova žiarili tmavé oči, rovný profil, súmerné črty tváre a na útle plecia jej padali dlhé, nádherné čierne vlasy. Nižšie sa pozrieť neodvážil, a aj tak tam nebolo nič, čo by bol ochotný nazvať aspoň pekným. Na to bola Safiye ešte príliš mladá.
   Mustafa sa vypol v celej výške, akú dosiahol vo svojich štrnástich rokoch. „Ale asi by sme si mali niekde sadnúť, už ma trochu bolia nohy.“
Safiye sa usmiala. „Dobrý nápad. A máš aspoň hmlistú predstavu, kde?“ Usmievala sa pri tom milo, ale aj tak Mustafa usúdil že Saf vie, že žiadnu predstavu nemá, ani len tú hmlistú.
Mustafa sa poobzeral po nádvorí a vyhlásil: „Čo takto sem na zem?“
Safiye prižmúrila oči a úsmev jej zmizol z tváre. „Šibe ti?“
Mustafa sa vyzývavo uškrnul. „Čo, bojíš sa o vaječníky?!“
Safiye sa uškrnula. „Moje vaječníky sú dosť silné, aby prežili čokoľvek, čo im dokážeš spôsobiť ty.“
Mustafa sa zasmial. „Myslím, že nemáš ani len hmlistú predstavu, čo všetko môžem spôsobiť tebe a tvojim vaječníkom.“ Vstupovali na nebezpečnú pôdu, tu sa už jednalo o dvojzmysly.
Safiyin úškrn sa zmenil na pohŕdavý. „Máš pravdu, moja predstava o tom je celkom jasná.“
Podišiel k nej bližšie. „Nie som o tom presvedčený.“
Safiye sa zasmiala. „Tak si nebuď, ale ja viem, viem, že si ešte len chlapec!“
Mustafa sa hrdo vypol. „To nikto nepopiera. Ale isté veci predsa robiť môžem...“
Safiye sa naňho neveriaco pozrela. „Aké napríklad?“
Prišiel ešte bližšie... A bližšie... A vtisol jej na prekvapené pery bozk. Následná reakcia bola prudká: odstrčila ho od seba s takou silou, že sa zvalil na podlahu. Zrevala: „Zbláznil si sa?! Toto nie je sranda...“
Mustafa očervenel. „Ja... prepáč...“
S nahnevaným výrazom tváre ho zdvihla zo zeme. „Nabudúce ma aspoň upozorni, keď budeš chcieť robiť niečo také, dobre?! Ukradol si mi prvý bozk, debil! Toto sa nerobí!“
Očervenel. „Je mi to ľúto... Ale ak to chceš vedieť, aj môj to bol prvý...“
Zasmiala sa. „Škoda, že som ho nedostala aspoň od niekoho, koho ľúbim.“
Smutne sa usmial. „Tiež si myslím. Ale čisto teoreticky... Myslím, že by som ťa bol schopný ľúbiť, neskôr...“
Zhíkla a prikryla si ústa rukou. „Hí! Ešte sme len na prvom rande, a už hovoríme o láske! To sa tiež nerobí!“
Mustafa sa začervenal. „Očividne je toho veľa, čo ešte neviem o randení.“
Safiye sa naňho usmiala. To nič. Si len chlapec. A ja malé dievča...“ Usmiala sa zasnene.
Mustafa sa na ňu usmial tiež. „Teraz je naozaj nádherný čas na prvé lásky...“
   Zrazu na Safiye čosi kvaplo. A potom znova. Začínalo pršať.
   Prvé to napadlo Mustafu. „To nám vyzerá ako jasné znamenie od Alaha, že už je čas sa rozísť, nie?“
Safiye prikývla. „Moja reč. Tak... Každý teraz svojou cestou?“
Zaľúbene sa na ňu pozrel. „Ja neviem... A kedy sa znova stretneme? Chcel by som ťa znovu vidieť.“
Usmiala sa naňho. „Aj ja teba...“ Chytila ho za ruky a nechala si stekať dážď až za golier. Chvíľu spolu stáli ako soľné stĺpy a hľadeli na seba, keď sa ho pustila a šla svojou cestou. Na rozlúčku mu poslala vzdušný bozk. Zakričal za ňou: „Nezabudni na mňa! Som tu každý pracovný deň o takomto čase, s výnimkou dní, keď je podvečer zlé počasie...“
Safiye za ním zakričala ešte: „Rozumiem! Tak ahoj...“
   Mustafa napokon s búšiacim srdcom opustil nádvorie a naposledy sa za ňou pozrel. Nadlho to bolo posledný raz, čo ju vôbec videl, a postupom času na ňu takmer zabudol. Teda takmer...
   Na tých pár dlhých rokov určite.

Safiye sa vrátila v podvečer do háremu, do izby svojej matky, kde ju už čakala jej mladšia sestra so súrodencami.
   Mahidevran na ňu spoza stola, na ktorom podávali večeru, zagánila: „Kde si toľko trčala?! Mama ťa všade hľadá!“
Safiye sa na ňu usmiala. „To ti, sestrička, poviem až keď pôjdeme spať... Jedine že by si bola ochotná zdrhnúť od večere.“
Mahidevran sa rozhorčila. „Od večere?! To nikdy, som hladná ako vlk!“
„To si vždy.“ ozval sa vedľa nich posmešný hlas. Bayezit.
Safiye naňho škaredo zagánila. „Byť tebou, bratku, starala by som sa o seba.“ Na to sa obrátila na sestru. „Pamätáš si ešte, ako sme predvčerom večerali s Valikovcami?“
Mahidevran sa zasnene zadívala do diaľky. „Áno...“
Safiye sa zasmiala. „Ty si sa asi do toho Onura zamilovala, čo? Celý večer hovoril len s tebou, do nášho rozhovoru sa takmer nezapojil.“
Mahidevranin úsmev sa blažene roztiahol a zrazu vyzerala ako námesačná. „Mal oči len pre mňa... Neviem, čím som si to zaslúžila... Je taký sladký...“
Safiye si spomenula na Mustafu a ledva potláčala smiech. Nechcela však malej sestre brať ilúzie, koniec koncov, sama sa ich nedokázala vzdať. „No, to je. Onur je veľmi pekný mladík.“ potvrdila jej, nakoľko to bola jediná vec, ktorú dokázala povedať.
Mahidevran sa na ňu nadšene usmiala. „Že? A k tomu je ešte aj veľmi múdry. Predstav si...“ A rozrečnila sa o tom, o čom všetkom sa s Onurom rozprávali.
Safiye ju ani nevnímala. Všimla si však, že Mahidevran je živá ako ešte nikdy. Takú veselú a zhovorčivú ju ešte v živote nevidela. Iste, Mahidevran vedela rozprávať o niektorých veciach donekonečna, ale donedávna medzi nimi nebola nekonečná múdrosť a vznešenosť iných ľudí. Ten Onur sa jej určite páči... To zaváňa katastrofou. To dievča sa zamilovalo.
   Sama Safiye sa v jej veku kedysi zamilovala. Objektom jej náruživej lásky bol istý študent enderunu z posledného ročníka, ktorý však bol od nej samozrejme omnoho starší, príliš si ju nevšímal a pokladal ju len za nepríjemný obťažujúci hmyz. A k tomu všetkému ešte rok po tom umrel na čierny kašeľ. Neskôr sa pravda dozvedela, že za ním nemusela plakať, nakoľko to bol hulvát a pijan, ale to už bola dosť stará, aby rozumom pochopila, ako to s láskou vlastne je. Preto sa aj rozhodla, že pri Mustafovi bude ostražitá. Samozrejme, myslela aj na svoju sestru, a v duchu ju už ľutovala.
   Keď všetci dojedli, ich matky ich zahnali do izby, kde obvykle spávali staršie decká. Nastal čas na rozhovor. Len čo si dievčatá ľahli do svojich postelí, ozvala sa Mahidevran: „Ty, sestrička...“
„Hm?“
„Čo si myslíš o Onurovi?“
V izbe bola tma, a tak ani jedna nevidela tej druhej do tváre. A tak Mahidevran nevidela, ako sa Safiye potichu smeje. Napokon, keď konečne premohla ten dusivý tichý smiech, odpovedala sestre: „Je celkom pekný, ale inak za veľa nestojí. Je sebecký a namyslený.“
Mahidevran sa zamračila. A to si myslela, že jej sestra je múdra. „To teda nie je!“ zvolala šeptom. Celý čas sa rozprávali len šeptom.
Safiye sa ticho zasmiala. „Odkiaľ vieš?“
„A odkiaľ ty vieš, že taký je?“
„Od jedného kamaráta, prečo?“
„Tak kamaráta?!“ Mahidevranin hlas znel pohoršene. „Ty sa kamarátiš s chlapcom?!“
„No a?! Veď aj Onur je...“
Mahidevran jej skočila do reči. „Nie je! Onur je už skutočný muž...“
„No veď práve.“ zamrmlala Safiye pesimisticky. „Vieš ty vôbec, čo sú muži za tvory?!“
„Dobre. Tak ma pouč, keď to teda neviem!“
„Dobre teda. Muži sú...“ Rozmýšľala, ako jej to povedať. „Dobre, nebudem ti klamať, muži sú vo svojej podstate celkom dobré a inteligentné bytosti, rovnako ako my, ibaže sú... Trochu iní. No, neviem ako ti to vysvetliť, ale vieš, je úplne samozrejmé, že mladíci v Onurovom veku sú skúsenejší ako ty, ale samozrejme nie sú takí nevinní. Bojím sa, aby si nebola sklamaná. Je totiž celkom možné, že Onur by nikdy nevedel, čo si s takou mladou dievčinou, ako si ty, počať. A ty už vôbec nie.“
Mahidevran sa na ňu obrátila na posteli. „Myslela si na sex?“
Safiye prikývla. „Samozrejme! Ty si na také veci ešte príliš malá. Vlastne aj ja.“
Mahidevran si povzdychla. „No a čo? Páči sa mi...“
Safiye sa zasmiala. „A čo s tým, tak sa spýtaj. Povedz, čo od neho chceš?“
Mahidevran sa obrátila späť na chrbát. „Aby prijal moju lásku a tiež ma miloval.“
„K tomu sa ti ho nikdy nepodarí doviesť. Si naňho príliš malá.“
Mahidevran posmutnela. „To je škoda. Ale... Si si istá? Neexistuje nejaký spôsob?!“
„Existuje. Počkať si aspoň do svojich šestnástich a dúfať, že vtedy bude voľný.“
„Voľný?“
„Že nebude ľúbiť inú.“
„Tak to nie je veľmi pravdepodobné.“
„Ja viem.“
„Prečo musíš byť taká krutá?“
„Ja nie som krutá, to láska.“
„Ach, Alah, prečo som sa musela zamilovať...“
„Počkať... Ty si sa...“
„Mhm. Podľa všetkého. Zamilovala som sa do toho najkrajšieho chlapca na svete...“ povzdychla si. Zrazu zvolala: „Ale zdá sa, že preňho nie som dosť dobrá!“
Safiye sa ju pokúsila utešiť. „To nič, ja viem, že sa ti páči, ale to nie je láska. Vzdaj to, nestretávaj sa s ním a naveky naňho zabudneš.“
Mahidevran už tiekli z očí slzy. „Nie, nezabudnem... Na Onura nikdy...“
Safiye si povzdychla. „Prosím ťa, netráp sa. Zraňuješ ma. Prejdime na nejakú veselšiu tému... Asi by ťa nezaujímalo, čo sme robili s Mustafom Valikom.“
Mahidevran sa veľmi začudovala. „Ty si sa stretla s Mustafom Valikom?! Kedy?“
„Včera večer. Pozri, ono sa to zbehlo asi tak, že...“ Všetko jej to vyrozprávala.
Mahidevran sa len zasmiala. „Onur má pravdu, Mustafa je ešte dieťa. To Onur...“
Safiye sa schuti zasmiala. „Tak si tu básni o starších pekných chlapcoch, sestrička, ale ja mám frajera, chápeš?!“
Mahidevran sa uškrnula. „Ľúbiš ho vôbec?“
Safiyin hlas znel váhavo. „No... asi. Trochu.“
Mahidevran sa rozrehotala tak hlasno, že skoro pobudila celú izbu. „Trochu?! Trochu?! Sestrička, a ty sa mi ešte smeješ, že som nešťastne zaľúbená...“
Safiye sa ostro ohradila. „Náhodou... Stretla som sa s ním len raz, dvakrát. Na rozdiel od teba, sestrička, čo si sa po rovnako krátkom čase stihla zamilovať.“
„Ale on mi zachránil život!“
„Aj Mustafa ma zachránil, keď sa to tak vezme...“
Mahidevran sa uškrnula. „No neviem, ja si záchranu predstavujem inak ako slová začínajúce sa na ehm, šéfe...“
Safiye jej venovala zlý pohľad, ktorý však ona v tme a hľadiac do stropu nezachytila. „Pozri, aspoň som nebola taká pochabá ako ty. Okrem toho, mám pocit, že on ma tiež chce, čo je viac ako to, čím sa môžeš pochváliť ty.“
Mahidevran sa na ňu pozrela s vypúlenými očami. „To myslíš vážne?!“
„Znie to snáď tak nepravdepodobne?“
„Nie, práve naopak. Vy s Mustafom si... Ako by som to...“
„Zaslúžime jeden druhého?“
„Asi tak. Hej... A Mustafu som nevidela už roky. Ako vyzerá?“
„Čo ja viem? Je taký, no, obyčajný... Proste štrnásťročný chalan. Nie je škaredý, ale ani mimoriadne pekný. Ale mne je to jedno. Je naozaj milý a bystrý.“
„Onur tvrdí, že je to malý chlapec.“
„Oni sa s Onurom veľmi nemusia. Mustafa o ňom rozpráva ako o svojom najhoršom nepriateľovi.“
„To je hlúpe, mať za najhoršieho nepriateľa vlastného brata...“
„Veď aj ty máš Süleymana.“
„On nie je najhorší nepriateľ, on je jednoducho hlupák.“
Safiye sa zasmiala. „Hlupák? Myslela som si, že použiješ vulgárnejší výraz. Ale veď čo, Süleyman nám nestojí ani za to, aby sme naňho nadávali.“
Mahidevran sa uškrnula. „Nevedela som, že ním tak opovrhuješ.“
„Má jedenásť, dievčatá v mojom veku chlapcami v tom jeho prirodzene opovrhujú, najmä keď sú to ich mladší bratia.“
Mahidevran prikývla. „Máš pravdu, mladší bratia sú otrasní.“
„Ale zase také zlé to nie je. Na také primitívne bytosti sú celkom zlatí.“
Mahidevran sa zachichotala. „Akoby si vravela o bábätkách alebo žubrienkach.“
Safiye sa uškrnula. „Veru. Tak ma napadlo: vieš, čo majú spoloční takí chlapci s žubrienkami?“
„Nie...“
Safiye sa zasmiala. „No, že sú to budúci žabci, chápeš?!“
To sa ale smiala tak hlasno, že Bayezitov hlas zozadu zakričal: „Buďte ticho, šľapky, a ty, Safiye, si nechaj tie svoje trápne vtipy pre niekoho, kto im porozumie.“ Na vysvetlenie: slovo šľapky Bayezit nemyslel tak zle, ako by sa mohlo zdať. Bayezit ani nevedel, čo znamená slovo sex, a tak samozrejme nevedel, čo znamená slovo prostitútka. O iných ekvivalentoch tohto slova ani nehovoriac.
   Safiye síce vedela, čo to znamená, ale vedela tiež, že Bayezit nie. Preto povedala len: „Bayezit, ty láskavo tiež drž tú svoju velebenú hubu, my sme tu boli úplne ticho, a ak sa ti niečo nepáči, ešte stále môžeš ísť spať k mamičke!“
Bayezit s namysleným mrmlaním sklapol. Mahidevran sa pomrvila na posteli a myšlienky sa jej krútili okolo jej Onura. Z myšlienok sa stali sny, keď Mahidevran zaspala nepokojným spánkom a snívala o tom, že sa vydáva za Onura, že sa s ním objíma a bozkáva... Tieto príjemné sny možno zostanú len snami, ale na tom, že sú, to nič nemení, ani kuvikanie štrnásťročnej takmer dámy...

Zima bola veľmi tvrdá a Safiye ani raz nemala príležitosť stretnúť sa s Mustafom. Čo sa týkalo Mahidevran, tá až odvtedy až do marca Onura ani raz nezazrela.

Jar bola smutná a sychravá. Ťažké dažďové kvapky zmáčali bohatú, po zime sa zelenajúcu záhradu. Jar v Istanbule bola vždy prekrásna – ak práve nepršalo. Ale aj teraz to stálo za pohľad: na rozľahlé zelené pláne trávniku dopadali kvapky, podobajúce sa na malé priesvitné sklenené perly, ktoré sa pri dopade na zem rozbíjali. Aspoň tak to videla Mahidevran, keď sa očarene dívala z okna.
   Sedela po obede na okne a rozmýšľala. Kým bolo zlé počasie, nemohla sa s Onurom stretnúť, lebo sa nemohol zdržovať na nádvoriach dlho a otec sa s pánom Valikom stretával mimo háremu, ale teraz, keď prišla jar, malo sa vyčasiť a Mahidevran očakávala, že s Onurom konečne bude môcť stretnúť. Vtom ju vyrušilo zaklopanie na dvere.
„Ďalej.“ zvolala zamyslene. Dvere sa otvorili a dnu vstúpila Safiye.
   Na sebe mala neveľmi luxusné šaty, aké nosili sultánove deti. Skladali sa z modrých spodných šiat a hnedej vrchnej vesty, siahajúcej až po zem. Na peknej tvárili mala ľútostivý úsmev, aký mávala vždy, keď umrel niektorý z ich súrodencov, ktorý bol taký maličký, že ho nestihli ani len poľutovať. Stávalo sa to často: detská úmrtnosť medzi sultánovými deťmi bola katastrofálna a mnohé zomreli ešte ako bábätká. To sa im vystrojil pohreb, dievčatá a ostatné deti sa obliekli do čierneho, v háreme bolo jeden večer hrobové ticho, a potom sa na dotyčné dieťa zabudlo ako na včerajší kúpeľ. Ak bolo dieťa staršie, napríklad ako Bayezit, po pohrebe bývalo navyše hrobové ticho aj v detskej izbe. Zomrel predsa člen ich partie, a hoci sa všetci tvárili, že sa nemajú radi, predsa len boli súrodenci a svojim spôsobom k sebe prechovávali súrodeneckú lásku, ktorá bola, ako napokon medzi všetkými súrodencami, dosť svojrázna.
   Mahidevran vypleštila oči. „Sa-Saf?! Čo sa stalo?!“
Safiye sa stále usmievala. „Ahoj, sestrička. Vidím, že si užívaš detskú izbu...“
Mahidevran vypleštila oči ešte viac. „Budem hádať, už sa rozhodli...“
Safiye ľútostivo pokývala hlavou. „Už budúci mesiac. Vraj som už dosť stará... Budúci týždeň sú záverečné skúšky, potom budem môcť ísť. Budeš mi chýbať...“
   Mahidevran si povzdychla a pozrela sa znova z okna. Dážď bol čoraz silnejší a intenzívnejší. Tak Saf bude červenou vestou... Stane sa z nej takmer žena. Už nebude žiadnym malým dievčatkom ako jej sestry...  Mahidevran posmutnela. Jej staršia sestra dospieva, už ju nepotrebuje, a ani ona sa už nebude môcť na ňu spoliehať.
   Safiye si sadla k nej a usmiala sa na ňu. „Snáď to nebude také zlé. Napokon, bude zo mňa žena, nie? To je rozhodne dobrá správa.“
Mahidevran prevrátila očami. „Žena z teba ešte nebude. A celé to má samé nevýhody – nemôžeš chodiť von bez povolenia, nemôžeš nosiť nijaké šaty okrem uniformy, na verejnosti aj pri stretnutiach s cudzími, budeš musieť bývať v Malom háreme spolu s upratovačkami...“
„...nebudem môcť mať sex...“ dodala Safiye pobavene. „Teda nie že by mi to chýbalo.“ povedala rýchlo.
Mahidevran na ňu vypleštila modré oči. „Moment... To nebudeš môcť mať sex?! Budeš žiť v celibáte?“
Safiye sa zasmiala. „Veď to žijem aj teraz. A do osemnástich sa snáď s nikým tak vážne nezoznámim. Vôbec by mi to nemalo chýbať.“
Mahidevran sa s vypleštenými očami zadívala von. „Teda...“ Zrazu ju čosi napadlo. „Ale vravela si, že do osemnástich budeš červenou vestou. Čo potom?“
Safiye sa zamyslene usmiala. „To neviem. Ale asi sa niekde zamestnám alebo ma vydajú. To potom budem mať sex pravidelne. Ak sa zamestnám, odsťahujem sa z paláca a...“ Zrazu sa jej rozžiarili oči. „...A bude zo mňa ozajstná meštianka, ako som vždy snívala! A čo ty, Mahi, čo by si chcela robiť po tom čo sa z teba stane žena?“
Mahidevran sa stále dívala z okna. „Neviem... Ale určite by som nechcela ostať v paláci. Zbalila by som sa odišla. Tak!“
Safiye sa na ňu usmiala. „A to by ti nevadilo, že budeš mať tam vonku málo peňazí?“
Mahidevran zavrtela hlavou. „To v žiadnom prípade.“
Safiye sa zasmiala. „Ver mi, vonku to nie je také úžasné, ako si to predstavuješ. Ale ja som aspoň pripravená. Mala by som pripraviť aj teba, no len...“ povzdychla si. „Bude to ťažké. Ale som staršia sestra, mala by som v tom pomôcť tvojej mame.“
Mahidevran sa na ňu zadívala. „A čo budeš robiť tam vonku ty?“
Safiye sa mierumilovne usmiala. „Neviem. Ale asi študovať a popritom robiť nejaké brigády. Ešte to nemám celkom premyslené, nakoľko je to ešte ďaleko, ale dúfam v úspech.“
Mahidevran sa na ňu neisto pozrela. „A čo bude úspech?“
Safiye sa na ňu znova mierne usmiala. „Keď nájdem samú seba.“
Mahidevran nadšene zvolala: „Ja sa určite vydám za Onura! Keď budem staršia, tak budem pekná, a nakoľko budem princezná, Onur ma bude chcieť a možno sa do mňa aj zaľúbi...“
Safiye sa stále pokojne usmievala. „Je to možné.“ V skutočnosti sama vedela, že to tak s najväčšou pravdepodobnosťou nebude, ale nechcela brať malej sestre ilúzie.
Mahidevran sa zlepšila pri rozhovore o budúcnosti nálada. „Stále snívam len o ňom... Vieš, o Onurovi. Je neskutočne krásny. A vtipný. A...“
Safiye sa jemne usmiala. Sestrine, úprimne povedané, otravné reči, nepočúvala. Mahidevran v poslednom čase básnila len o Onurovi. Podľa Safiye to bolo zvláštne, keďže sa naposledy videli asi pred pol rokom, ale Mahidevran to nerušilo a očividne naňho stále nezabúdala. Nedokázala sa rozprávať o ničom inom. Páni, a to len v zime mala dvanásť! Akosi rýchlo dospieva.
Safiye sa zasmiala. „Stoj, spomaľ! Klepeš čeľusťou ako veterný mlyn...Bismillah, ty a láska?! Ty už pomaly budeš nosiť červenú vestu so mnou! Za chvíľu ťa už budeme musieť strážiť... Je už z teba skoro dáma.“
Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „A to je dobré?“
Safiye sa na ňu usmiala. „Na dvanásťročné dievča nie zlé.“
Mahidevranin úsmev sa ešte rozšíril a zapojili sa doňho aj zuby. Nadšene sa pozrela z okna. „Vieš... Je tu ešte niečo, čo mi vŕta hlavou. Máš aj ty niekoho, koho, vieš... Ľúbiš?“
Safiye s úsmevom odpovedala: „Áno, teba.“
Mahidevran sa zasmiala. „Teraz si robíš srandu.“
Safiye na to úplne vážne: „Nie, nerobím. Ľúbim ťa, si moja sestra. Mám ťa rada. Chápeš?“
Mahidevran sa na ňu usmiala. „Nemyslela som ľúbiť ako mať rád, ale... ľúbiť ako ľúbiť. Ako chlapca.“
Safiye zrazu zvážnela a zadívala sa z okna. „Momentálne nie.“
Mahidevran sa na ňu po chvíli ticha usmiala. „Ani Mustafu?“
Safiye sa na ňu nechápavo pozrela. „Akého Mu... Jáj, Valika? Ach, tak na neho som už skoro zabudla. Bolo to dávno.“
Mahidevran si povzdychla. „Máš pravdu. Bolo to vtedy, keď sme sa naposledy s Onurom stretli, a odvtedy prešla už celá večnosť...“ Zadívala sa z okna. „Je taký sladký...“
„Ktovie či už dokončil školu?“ spýtala sa Safiye so záujmom. „Teoreticky by v mesiaci ramadán mal skončiť. Nevieš, kedy bol alebo bude v tomto roku ramadán?“
Mahidevran mykla plecom. „Mám ja vedieť? Ja sa nepostím. Ozaj“ obrátila sa na sestru. „ty sa už budeš cez ramadán postiť, keď je už nebudeš dieťa, však?“
Safiye sa len bezvýrazne dívala z okna a prikývla. „Veru tak.“
Mahidevran sa pozrela do záhrady. Safiye vyzerala, že tam vidí čosi zaujímavé, alebo že na čosi zaujímavé, čo by tam malo byť, čaká, ale Mahidevran nevidela vonku nič zaujímavé. Vtedy ju čosi napadlo. „Ty, Saf... Nad čím to teraz premýšľaš?“
Safiye sa na ňu obrátila s výrazom priam kozmickej nirvány, hoci Mahidevran vlastne ani nevedela, čo to nirvána je. „Čo je, stalo sa niečo?“
Mahidevran pokrčila nosom. „Len som sa pýtala, nad čím to rozmýšľaš. Vždy keď sa dívaš s okna a takto sa tváriš, tak na niečím rozmýšľaš, a ja teraz chcem vedieť, nad čím.“
Safiye chápavo zdvihla obočie. „Ahááá... Tak toto? No, na ničím. Len nad láskou.“
Mahidevranin úsmev sa trochu škodoradostne roztiahol. „Nad Mustafom?“
Safiye sa zasmiala. „Nad láskou všeobecne. Ale aj nad Mustafom. A jeho bratmi. A vôbec, čo je ťa do toho, čo je alebo bolo medzi mnou a Mustafom?“
Mahidevran sa stále usmievala. „Ale páči sa ti, čo?“
Safiye s úsmevom pokrútila hlavou. „Nie, nepáči...“
Mahidevran sa usmievala od ucha k uchu. „Ale páči...“
Safiye zrazu zvážnela a zvolala: „Nepáči! Aspoň nie výzorom, vieš... Bol mi sympatický, ale je to už dávno, čo sme sa videli.“
Mahidevran sa na sestru blažene usmiala. „Uvidíte sa znova?“
Safiye mykla plecom. „Ja neviem, možno. Keď sa vyčasí... Ale ako červená vesta sa nebudem môcť len tak stretávať s chlapcami, a tak by som si mala švihnúť.“
Mahidevran sa na ňu usmiala. „Som si istá, že sa k sebe budete hodiť, hoci... Onur o ňom nehovoril nič dobré.“
Safiye prikývla. „Ja viem. Nemá prečo. Ale aj tak by chcela o tej ich súrodeneckej nenávisti vedieť viac. No, ak Alah dá, tak mi to sám povie. A ak nedá, tak ma do toho nič nie je.“
Chvíľku ešte mlčali, kým sa zrazu Mahdevran nerozhodla. „Ty, Saf... Čo teraz budeme robiť?“
Safiye sa zamyslene dívala z okna. „To neviem. Prebehnúť sa vonku asi neprichádza do úvahy.“
Mahidevran sa striasla v návale smiechu. „To nie, to asi nie... Čo takto ísť pozrieť tety?“
Safiye pokrčila nosom. „Pochybujem, že by nás chceli vidieť počas popoludňajšej siesty.“
Mahidevran sa na sestru pozrela. „A čo takto otec? Myslíš, že nás bude chcieť vidieť?“
Safiye to evidentne rozveselilo. „Myslím, že teraz bude chcieť vidieť hlavne tvoju mamu.“
Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „A čo s ňou... Aha.“ Zrazu pochopila. Aj tak sa jej to však nechcelo veriť. „Ale prosím ťa, v túto dennú hodinu?! Tesne po obede?! To ako pokladáš ocka za takého zvrhlíka?!“
Safiye sa na ňu jemne usmiala. „Prečo zvrhlíka? Ukáž mi zákon, ktorý zakazuje dvom dospelým ľuďom, ktorý sú spolu už nejaký ten piatok, aby sa milovali cez obed.“
„Hm, nejaké zákony o pracovnej dobe?“ nadhodila Mahidevran položartom. „Ale vážne, to sa patrí, už o tretej sa na seba vrhnúť?!“
Safiye sa zasmiala. „Tak po prvé, sú už štyri. Po druhé, nikto im to nezakazuje, a ocko podľa všetkého nemá prácu.“
Mahidevran sa na ňu nedôverčivo zadívala. „Odkiaľ vieš?“
Safiye pobavene odvetila: „Lebo ocko berie prácu veľmi vážne, a určite by nebozkával Meryem, keby nejakú naliehavú mal.“ Na to sa rozosmiala.
Mahidevran to zrazu došlo. „Ty si ich videla!“ zvolala užasnuto. „Ty si ich nabetón a jasne prichytila!“
Safiye ani nemohla hovoriť, ako sa smiala, a tak len krútila hlavou. „N-nieee...“ Len čo nabrala dych, povedala jej, len ťažko zadržiavajúc smiech: „Nie priamo pri tom, vieš, ale, no, už ju bozkával, siahal jej pod sukňu, a tak... Musela mu pomôcť teta Cena a ona mi aj oznámila, že mám byť tou červenou vestou...“ Zrazu vybuchla v záchvate smiechu. „Ale máš ich vidieť, ako sa po nej sápal...“
Mahidevran pokrčila nosom. „To je nechutné... Tak otec siahal pod sukňu mame?!“
Safiye s pobaveným výrazom prikývla. „To vieš, dospelí. A neboj sa, keď sa s Onurom vezmete, aj on ti bude v spálni tak šahať pod sukňu. V tom lepšom prípade.“
Mahidevran si predstavila Onurove ruky siahajúce jej pod sukňu. Tvár sa jej skrivila hnusom. „To je pekne odporné...“
Safiye sa usmiala. „Neboj sa, keď dospeješ...“
Mahidevran si povzdychla. „Človeku sa až pri takých slovách nechce dospieť.“
Safiye sa na ňu stále láskavo usmievala. „Nie je to také zlé. Náhodou je to celkom príjemné... Teda aspoň tvoja mama mi o tom tak rozprávala.“
Mahidevran sa začervenala. „Čo to mám za zvrhlú matku?“
Safiye znova vybuchla v smiechu. „Zvrhlú?! Len preto, že spáva s tvojim... s našim otcom?!“
Mahidevran zaváhala. „A to sa smie?“
Safiye sa zasmiala. „No, je jeho konkubína, tak asi áno.“
Mahidevran prevrátila očami. „Tí dospelí... Načo vlastne otec potrebuje toľko konkubín?!“
Safiye mykla plecom. „Mám ja vedieť? Spýtaj sa jeho. A mimochodom: nevieš, či nás niektorá z tiet nepozvala na čaj alebo na večeru? Je tu dosť nuda.“
Mahidevran sa na ňu pozrela so zdvihnutým obočím. „Myslíš, že u nich bude nejaká zábava?!“
Safiye si povzdychla. „Viem, že nie, ale nádej umiera posledná. A okrem toho, túto nudu už len ťažko niečo prekoná.“
Mahidevran sa uškrnula. „Ja sa tu náhodou dobre bavím.“
Safiye sa pobavene usmiala. „To vidím.“
   Opäť vyzreli z okna. Safiye poznamenala: „Som rada, že ockovi je už lepšie.“
Mahidevran prikývla. „Aj ja. Už ani nesmrká. Neviem, prečo teta Cena tak panikárila kvôli chrípke.“
Safiye sa na ňu pozrela. „Ty to nevieš? V meste vtedy zúrila tuberkulóza, a Cena sa o ocka bála. Ale aj tak, myslím, že zbytočne panikárila.“
Mahidevran prikývla. „To sa rozumie samo sebou. A vieš, čo je skvelé?“
Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „Snáď nie to, že sa znova stretneš s Onurom...“
Mahidevran sa rozžiarili modré oči. „Presne to som mala na mysli! Vieš, znova si na neho počíham na strome a porozprávam sa s ním! Ach, Safiye, chcem ho znovu vidieť, páči sa mi, on sa mi tak páči...“
Safiye sa rozosmiala. „O tom nepochybujem, sestrička, keď o ňom toľko básniš! Vieš sa vôbec baviť aj o niečom inom?!“
Mahidevran sa zasnene zadívala von. „Nie, sestrička, to nikdy...“
Safiye si povzdychla. „Mám to s tebou ťažké, Mahi... No dobre teda. Mám nápad, ako sa zabaviť, ale bude to trochu náročné. Budeš mi musieť pomôcť.“

Zlatá cestička bola naoko prázdna. Okrem veľkých okien a prístupu ku komnatám samotného sultána nebola ničím výnimočná medzi stovkami iných chodieb v Topkapi. Bola zaliata jasným slnečným svetlom, ktoré oknami prenikalo a vyzerala tak trochu pusto. Len jediný strážca sa opieral o dvere sultánovej izby a hlasno chrápal. Ostatní strážcovia sa už dávno ulievali kdesi v meste, len tento jediný spal pred sultánovou izbou, nedbajúc na tlmený chichot a vzdychy zvnútra izby.   
   Nikto tam nebol až do okamihu, keď spoza rohu vystrčila hlavička malého blonďavého dievčatka. Ale to len na chvíľočku, potom sa hlava zase zastrčila za roh. O necelú sekundu bolo počuť tichý šepot: „Vzduch čistý!“ Po ňom bolo chvíľu ticho, ktoré sa nestratilo ani po tom, čo do chodby nenápadne vkĺzli dve dievčatá.
   Safiye a Mahidevran sa ticho zakrádali cestičkou, až nepozorované prišli k dverám. Tam zastali. Mahidevran si prekrížila ruky na hrudi a spýtavo sa pozrela na sestru. Tak, čo teraz?
Safiye sa usmiala, tiež si prekrížila ruky na prsiach, ale skôr tým spôsobom: ja mám nápad. Poriadne si prezrela strážcu od hlavy po päty. Iste, nebol to nijaký kulturista (za predpokladu, že by Safiye vedela, kto to kulturista je), ale iste by dokázal spacifikovať dve priveľmi zvedavé dievčatá. Koniec koncov, bola to jeho práca.
   Zvnútra miestnosti sa ozývali tlmené vzdychy, ktoré Mahidevran tak trochu miatli. Safiye jej sľúbila, že jej ukáže, ako taký sex vyzerá, ale Mahidevran si tým nebola celkom istá. Čo sa pri tom vlastne robí? A aké to je? Mnoho otázok, a odpoveď nijaká! Pravda, teraz sa k nej aspoň priblíži, keď už nič iné, ale dobrý pocit z toho nemala.
   Safiye sa natlačila do priestoru medzi zárubňou dverí a strážcovým lakťom. Nakukla dovnútra kľúčovou dierkou, usmiala sa a rukou privolala sestru. Lenže Mahidevran sa tam už nezmestila. Preto Safiye ustúpila a rukami jej ponúkla: poď sa pozrieť. Mahidevran sa nenechala dlho núkať a hneď sa zadívala do kľúčovej dierky.
   Nevidela tam veľmi veľa, len kúsok steny pri otcovej posteli. Zato však počula dosť. Jej zmätenosť to nijako nezmenšilo, zato to zväčšilo jej rozpaky: zvnútra sa ozývali hlasné ženské vzdychy a slastné stony. Očervenela ako paprika a šepla: „Poďme preč.“
Safiye prevrátila očami. „To je toho. Ustúp.“ Naklonila sa ku kľúčovej dierke a chvíľu sa pozerala dnu. Potom znova volala Mahidevran, tá však zdesene pokrútila hlavou. Safiye sa nato zadívala dovnútra a usmievala sa od ucha k uchu. Napokon nadšene zjačala. A vtedy sa stali dve veci.
   Po prvé, strážca sa zobudil. Zhrozene sa pozrel na Safiye, schytil ju za ruku a zasyčal: „Čo tu robíš, malá?!“
A po druhé, dvere sultánovej komnaty sa otvorili a objavila sa v nich Meryem hatün.
   Mahidevran svoju mamu skoro nespoznala. Meryem bola neobvykle strapatá, pokožku mala zľahka ružovú a oblečená bola v síce luxusných, ale neuveriteľne pokrkvaných ružových šatách. Nevyzerala veľmi šťastne, skôr dosť unavene. „Dievčatá, môžem vedieť, čo ste tu robili?“
Strážca jej oznámil s červenou tvárou. „Madame, tieto dve vás aj so sultánom špehovali. Je mi to ľúto, nemohol som ich zastaviť...“
Meryem len unavene vyhlásila: „Po prvé, Can, asi by som ťa mala upozorniť, že tie dve sa volajú Mahidevran a Safiye. Po druhé, bola by som rada, keby si nás teraz nechal s dievčatami osamote, ak by ti to nevadilo...“
Can začal okamžite horlivo prikyvovať. „Áno, madam, samozrejme.“ A odišiel za roh.
Meryem sa obrátila na dievčatá. „A pokiaľ ide o vás...“ Vrhla kritický pohľad na Safiye. „Budem hádať, tento geniálny nápad bol tvoj?“
Safiye sa začervenala. „A-áno, madam.“
Meryem sa na ňu nahnevane pozrela. „Povedz mi... Čo si videla?! A prečo si sa vôbec šla pozerať?! To ti nikto nepovedal, že teraz chcel mať tvoj otec trochu súkromia?! To nevieš, že v istých situáciách je neslušné ľudí sledovať?! O tom, že sa vôbec nepatrí pozerať cez kľúčovú dierku, ani nehovoriac!“
Safiye sa začervenala. „Madam, ja... Prepáčte mi to, už to viac neurobím. Nevedela som, že, ehm, vás to tak vytočí.“
Meryem si povzdychla. „No vidíš, tak už vieš... Myslela som, si že si dosť skúsená na to, aby si vedela... Isté veci.“
Safiye sa zapýrila. „Na tak už teraz viem...“
Meryem s úsmevom prikývla. „No vidíš. A keď hovorím, že chceme mať trochu súkromia, tak to znamená len my dvaja, jasné?“
Safiye prikývla. „Áno, madam.“
   Keď sa však vracali k sebe, Safiye zamrmlala: „Aj tak, pred týždňom to bolo omnoho zábavnejšie. Dnes to bola nuda.“
   Tesne za Zlatou cestičkou zbadali hrôzostrašnú postavu. Čierne vlasy, povýšenecký výraz bledej tváre a chladné modré oči. Safiye v hrôze zjojkla. „Stará ide.“ šepla.
Mahidevran sa k nej nahla. „Myslela som si, že Stará znamená Oslicu.“ Oslica bola matka sultánovho brata Mehmeta. V háreme bola veľmi obávaná, ale dievčatá nevedeli prečo. Bola k nim celkom milá.
Safiye sa zamračila. „To bolo kedysi. Odkedy odišla, je tu postrachom Fatma Şah.“ zašepkala.
   Fatma Şah hatün bola matkou sultánovho syna, a preto bola v háreme veľmi vážená. Ale aj nenávidená. Všetci sa jej báli a nikto nevedel prečo, teda aspoň spomedzi detí a upratovačiek. Ženy, ktoré boli v háreme už dlho, to zdá sa vedeli, ale tvárili sa, že s „tým“ nemajú nič spoločné. Safiye si myslela, že to preto, že kedysi čosi komusi urobila, ale nevedela čo, ako, prečo a kedy.
   Snažili sa jej vyhnúť, lenže márne. Fatma si ich už všimla, a tak by bolo neslušné okolo váženej sultánky len tak prejsť. Usmiala sa na nich a oslovila ich: „Dobrý deň, mladé dámy.“
Safiye sa umelo usmiala. „Dobrý deň, madam, ako sa darí, ehm, totiž, ako sa máte?“
Fatma sa na ňu nechápavo zadívala. „Safiye, čo sa to s tebou deje? Ty niečo skrývaš?“
Safiye sa začervenala. „Nie, madam, to nie. Z čoho tak usudzujete?“
Fatma sa na ňu nedôverčivo zadívala. „Vyzeráš, akoby si stretla niekoho, koho plánuješ zavraždiť. Ja viem, že som len stará paranoička, ale mám pocit, že chystáš nejaké darebáctvo.“
„Nie, madam.“ ozvala sa Mahidevran. „Ona už nejaké darebáctvo urobila.“
Fatma sa na ňu pobavene pozrela. „Ale, Mahidevran, to sa patrí, žalovať na sestru? Ale keď už si pri tom, čo za darebáctvo si mala na mysli?“
Safiye ju prebodla pohľadom. „Ak to povieš, zabijem ťa tým najkrutejším spôsobom, akým to len dokážem.“
Mahidevran prevrátila očami. „Si príliš mladá na to, aby si vraždila, takže som v bezpečí. Ale, madam“ obrátila sa na Fatmu. „viete čo sme robili? Špehovali mamu a otca!“
Safiye zaškrípala zubami. „Ty jedna malá...“
Fatma sa na ne nechápavo zadívala. „Ale Meryem chcela, aby...“ Vtedy jej to došlo. Pobavene sa usmiala. „Ale, vy malé potvorky! Také veci sa nerobia, viete to?!“ Dala si ruky vbok a karhavo sa zatvárila.
Safiye na ňu vrhla anjelsky pohľad. „Už sa to nestane... Prep...“
Fatma ju však prerušila. „Dieťa moje, mne sa neospravedlňuj. Ospravedlnila si sa aspoň Meryem?!“
Safiye celá červená prikývla. Fatma sa pobavene rozosmiala. „No dobre, dieťa moje, tak choďte kade ľahšie, lebo mám pocit, že nie ste pri mne celkom vo svojej koži.“
Safiye sa na ňu zamyslene pozrela. „Tak moment... Prečo idete za otcom vy?“
Fatma sa usmiala. „Kto tu ide za Ahmetom? Ja idem za Meryem.“
Safiye sa nechápavo zatvárila. „A čo chcete od Meryem hatün?“
Fatma sa stále usmievala. „To ťa nemusí zaujímať, Melike Safiye. Ale ver mi, týka sa to mojich detí, takže to nie je tvoja vec. Môžeš byť pokojná, nejde o nič vážne. Tak ešte raz pekný deň, dámy, trochu sa ponáhľam, tak ma ospravedlňte.“ A s týmito slovami odišla.
Mahidevran sa za ňou nechápavo dívala. „Čo je to za ženu?!“
Safiye mykla plecom. „Mám ja vedieť? Matka Gülçiçek a Mahmuda. Tak už poďme, dopíšeme si v háreme domáce úlohy. A pôjdeme za deckami.“
Mahidevran na sestru zažmurkala. „Povieme dvojčatám, že sme stretli ich mamu?“
Safiye mávla rukou. „Nie, načo by sme ich otravovali s hlúposťami? Aj tak sme sa v podstate nerozprávali o ničom. No tak poď.“ Potiahla sestru za ruku a odviedla ju preč, do háremu.
   Mahidevran prišlo sestrino správanie čudné. Fatmu ani poriadne nepoznala. Občas sa stretávali na chodbách a Fatma sa priatelila okrem iného aj s jej mamou, ale inak sa ich kontakt obmedzoval na minimum. Mahidevran nemohla ohroziť nároky jej syna na trón, keďže bola dievča, a nemohla jej ani pomôcť v získavaní moci, a tak bola pre túto chladnú ženu úplne bezvýznamná. Aspoň tak to videla Mahidevran, v skutočnosti to bolo omnoho zložitejšie, ale to mala zistiť až neskôr...