Vyhnanie z raja - 11.časť

Bol to jeden z tých pekných jarných dní, ktoré začínajú slnečným svetlom prenikajúcim cez závesy a končia ustatým pádom do postele po vytrvalom večierku. Safiye v ten deň vstala ako prvá z detí. Ako napokon vždy. Rozhrnula ťažké závesy zakrývajúce veľké okná detskej izby a pozrela sa von. Mesto bolo tam, samozrejme sa nevyparilo a neudiala sa tam ani nijaká katastrofa (čo by bolo omnoho pravdepodobnejšie). Safiye na mesto zacerila zuby. Potom sa obrátila na súrodencov. Všetci zatiaľ sladko spali, teda skoro všetci, ako si Safiye zakrátko uvedomila. Gülçiçek rozlepila krátko po nej svoje unavené oči, a keď Safiye vrhla pohľad na posteľ svojej najstaršej mladšej sestry, zistila, že Mahidevran si zrejme niekam odbehla. Safiye len pokrčila plecom a popriala Gülçiçek dobré ráno. Sestra jej rozospato odpovedala. Safiye sa rozhliadla po miestnosti a potom nadhodila. „Nevieš, aký máme čas?“

Gülçiçek pokrútila hlavou a odpovedala: „Netuším, ale myslím, že to je jedno. Napokon, je sobota.“

Safiye zhíkla: „Vidíš – sobota!“

Gülçiçek sa začudovala: „Čo má byť v sobotu?“

Safiye si povzdychla. „No večierok, čo asi? Budeme pekne krásne oslavovať. Veď je apríl, nie? Čo asi by sme robili v sobotu v apríli?!“

Gülçiçek prevrátila očami. „To je toho. A vôbec, čo je ma do toho?! Aj tak som ešte asi príliš mladá na to, aby ma niekto pozval do tanca.“

Safiye sa uškrnula. „To nechceš tancovať s bratom?“

Gulçiçek sa na sestru otrávene pozrela. „On nevie tancovať. Ani jeden z nich nevie.“

Safiye prevrátila očami. „Buď rada, že máš aspoň partnera. Ty máš Mahmuda, Mahi má Süleymana, tá malá otrava Mahfiruz má Bayezita, len ja nemám vôbec nikoho!“

Gülçiçek sa na ňu začudovane pozrela. „Bayezit bude radšej tancovať so svojou šesťročnou vlastnou sestrou ako s tebou?“

Safiye pokrčila nosom. „Mám podozrenie, že Bayezit by radšej tancoval aj sám ako so mnou. A, úprimne povedané, myslím si to tiež.“

Gülçicek vstala z postele a podišla za ňou k oknu. „Ale inak som rada, že tu bude aspoň nejaká sranda. Tá rutina mi už liezla na mozog. Ozaj, nevieš, či dnes ideme do záhrady?“

Safiye pokrčila plecom. „To netuším. Ale ak bude pekne, tak možno...“ Zadívala sa z okna. Mala pocit, že sa stane niečo hrozné. Kiež by tak mala k dispozícií nejakú vešticu alebo čo, to by sa potom dozvedela, čo ju čaká. A ak aj nie, nakoľko sama vedela, že je to hlúposť, aspoň by sa upokojila. Lenže...

Lenže čo je ten neurčitý pocit, ktorý cíti vždy, keď sa zadíva na otca?

   Zrazu akoby sa jej v hlave rozsvietila žiarovka. Ten pocit bol pocitom konca.

   Behali jej z toho po chrbte zimomriavky.

Mahidevran a Safiye sa vydali v ten deň do záhrady spolu s tetami a ostatnými deckami. Tety si rozložili na trávnik vankúše a na nich spolu klebetili. Mladší súrodenci ich ako obvykle ignorovali a hrali si svoje hry. A tak sa mohli nerušene vytratiť.

   Prešli okolo kríčkov cez záhrady až k tomu nádvoriu, na ktorom obvykle trávili čas enderunovci. Rástol tam aj onen pamätný strom, z ktorého sa Mahidevran kedysi pozerala na Onura a ostatných. Len ťažko sa dokázali dostať cez toľko záhrad nepozorovane, ale napokon sa im to podarilo. Na spomínanom nádvorí okrem stromov a trávy chvíľu nikto nebol, a tak sa dievčatá skryli za kríčky, ktoré im občas zavadili o šaty. Ticho tam sedeli, a po pár minútach bolo ich čakanie odmenené úspechom: objavili sa dvaja chlapci. Neboli to starší mladíci ako Onur a ostatní, to Mahidevran vedela. Miesto toho to boli dvaja chlapci len o málo starší ako ony dve.

   Striasla si zo šiat chrobáka. Neustále bojovala proti mravcom, a pokosená tráva ju pichala do nôh. Asi si mala dať tie pančušky, keď jej to mama radila. Chlapci sa chvíľu bavili o škole, domácich úlohách a tak podobne, keď zrazu jeden z nich, ten menej tmavý, nadhodil: „Necítiš niečo?“

Ten druhý sa na neho začudovane pozrel. „Nie, mal by som?“

Prvý pokrčil nosom. „No, mal, je to dosť cítiť... Ide to po vetre. Vonia to ako... neviem, škorica? Myrta? Počkať – to je predsa babská vôňa! Tu v okolí sú nejaké baby!“

Safiye vstala zo zeme a skôr, než ju stihla Mahidevran akokoľvek zastaviť, ukázala sa chlapcom.

   Tí sa na ňu prekvapene pozreli. Ten tmavší vydýchol: „Saf?! To si ty?!“

Očividne ju už poznali, a Safiye ich tiež. „Karenin! Hejhou! Tak rada vás vidím!“

Obom spadli sánky. Ten tmavší zvolal: „Safiye! Ty si na nás ešte pamätáš?!“

Safiye sa uškrnula. „Na vás sa nedá zabudnúť, páni! Najmä keď s jedným z vás chodím.“

Ten tmavší sa na ňu začudovane pozrel. Mahidevran trvalo dosť dlho, kým si uvedomila, že ho pozná – bol to Mustafa Valik! „Prepáč, Saf, ale čo si to povedala?!“

Safiye tiež očividne čosi nechápala. „A nechodíme?“

„To by som o tom asi vedel, nie?!“

Safiye prekvapene pootvorila ústa. „To... To chceš povedať, že so mnou nechceš...“

Mustafa sa zamračil. „No... To som nepovedal...“ Zvažoval možnosti, než sa rozhodol. „No, ale rád by som bol, keby sme.“

Safiye sa naňho začudovane pozrela. „Takže... To znamená áno?“

Mustafa pokrútil ústami. „Neviem, možno. Kedy máš čas na schôdzku?“

Safiye sa naňho vďačne usmiala. „V utorok asi o tretej, po škole. Prídeš?“

Mustafa sa na ňu láskavo usmial. „Samozrejme.“

Ten druhý, Hejhou, sa na kamaráta zamračil. „To myslíš vážne?!“

Mustafa sa začudoval. „Veď v utorok nič nemáme.“

Hejhou pokrčil nosom. „No hej, ale rande?! S babou?!“

Mustafa sa uškrnul. „Mal by som radšej ísť na rande s tebou?“

Hejhou prevrátil očami. „No tak dobre, tak si choď. Mňa do toho nič. Inak, prišla si sem sama?“

„Neprišla.“ ozvala sa Mahidevran, ktorá vyšla spoza kríčka.

Hejhou sa uškrnul. „Neuraz sa, Safiye, ale ty si priviedla mladšiu sestru?!“

Mustafa mal na tvári veľmi podobný výraz. „Koľko má? Desať, jedenásť?!“

Mahidevran to pobúrilo. „Mám už dvanásť, mi ragazzi, keby ste to chceli vedieť.“

Mustafa sa na ňu nechápavo pozrel. „Mi čo?!“

Safiye prevrátila očami. „Mi ragazzi je po taliansky moji chlapci. Mahina mama je Talianka, tak ju čosi podučila.“

Mustafa sa uškrnul. „Tak moji chlapci?! Ty si z nás asi robíš žarty, čo?!“

Hejhou sa zatváril veľmi podobne. „Si od nás aspoň o dva roky mladšia, vieš to?!“      

Mahidevran im výraz opätovala. „Náhodou, myslím to pomerne vážne.“

Hejhou sa zasmial. „Že pomerne. Hehe, Mustafa, počul si to?! Pomerne...“

Mahidevran pokrčila nosíkom. „Je vám niečo smiešne?!“

Mustafa len mávol rukou. „To ťa tak môže zaujímať. Inak, dievčence, boli by ste také dobré a vyparili sa? Máme tu jednu veľmi dôležitú schôdzku so zaujímavými ľuďmi.“

Safiye sa na neho zmätene pozrela. „S akými ľuďmi?! A prečo by sme mali odísť, veď nám to tu prakticky patrí!“

Mustafa sa na ňu nechápavo zahľadel. „Patrí?! Akým právom?! Len preto, že ste princezné?!“

Safiye pomykala zovretými perami. „Nielen preto.“ Zrazu zaváhala. Aký iný argument použiť...?

Jej mladšia sestra ju predbehla. „Ja som sa tu prvý raz stretla s Onurom! Je to tu čosi ako pamätné miesto, ak mi rozumiete...“

Mustafa vypleštil oči. „Mahidevran, čo máš ty s Onurom?!“

Mahidevran sa začervenala. „No, mám ho rada, viete...“

Mustafa a Hejhou sa na seba pozreli s výrazom absolútnej straty reči. Safiye to pochopila a začala odvádzať sestru preč. „Mahi, mám pocit, že by sme už mali ísť, chlapci majú pravdu, nám to tu nepatrí –  “ Obrátila sa na chlapcov. „Mládenci, vysvetlím vám to neskôr, ak mi dáte príležitosť, ale teraz to tu nebudeme rozvádzať...“

   Nedopovedala. Jej reč prerušilo cinknutie a zadunenie plechu dopadajúceho na kamennú dlažbu, prichádzajúce z miestnosti neďaleko nádvoria. A potom zaznelo ženské zajačanie.

   Safiye ticho zasyčala na sestru: „Poď.“ Zmenila smer chôdze na priamu cestu k dverám neďaleko nádvoria. Odtiaľ však vybehla rozrušená pani Giacenta, ktorá, keď videla svoje zverenkyne mieriace k vnútrajšku paláca, takmer dostala infarkt. Ihneď ich začala odvádzať preč. „Dievčence, myslím, že vaše matky vás už hľadajú... Kadiaľ to chodíte?! Ihneď sa vráťte k mamám...!“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „Je vám niečo, madam?“

Giacenta sa musela niekoľko krát nadýchnuť a vydýchnuť, než to vyslovila. „Nič zvláštne. Tak, dámy, vráťte sa prosím ku svojím matkám, nech vás už nehľadajú... A vôbec, kde sú?!“

„V háremovej časti záhrady.“ povedala Mahidevran dôverčivo. „Ale, madam, čo sa vám to...“

„To nie je podstatné!“ povedala pani Giacenta len tón pod hranicou panického kriku. „V každom prípade sa vráťte ku svojim matkám, a keď k nim prídete, povedzte im, že ich sultán očakáva u seba. Všetky bez výnimky, rozumeli ste?! Tak šup, šup, bežte!“

Mahidevran sa s vypleštenými očami pozrela na sestru a zašepkala: „Čo sa to deje?“

Safiye, rovnako ohromená a vydesená, pokrčila plecami a nechala sa vyslať pani Giacentou. Dialo sa tu niečo veľmi čudné a Safiye nemala ani páru čo. To nebolo obvyklé.

   To nebolo dobré. To vôbec nebolo dobré...

Safiye sa so silným znepokojením vrátila k mame. Mahidevran sa odbehla niekam hrať – aspoň tak si to Safiye myslela. V skutočnosti šla niekam úplne inam, ale o tom si povieme potom.

   Safiye si sadla k mame. Tá sa práve zarozprávala s Meryem, takže si Safiye veľmi nevšímala. Safiye sa ju pokúsila osloviť. „Ehm – mami?“

Gülçiçek hatün, Safiyina mama, bez výnimočného záujmu otočila hlavu. „Áno, zlatíčko?“

Safiye si povzdychla. „Stretla som sa s pani Giacentou, myslím, že vás chce vidieť... Všetky matky sultánových detí. Vrátane teba.“

Meryem vypleštila oči. „Čo sa stalo?“

Safiye pokrútila hlavou. „To neviem, ale vyzerala dosť vydesene... Je neďaleko svojej izby.“

Všetky prítomné ženy okamžite vstali zo zeme a rýchlo sa pobrali preč. Gülçiçek sa obrátila na dcéru a upozornila ju: „Ostaň tu a postaraj sa o súrodencov, dievčatá ti v tom pomôžu.“ Myslela tým slúžky, postávajúce a klebetiace neďaleko.

Safiye prikývla a spýtala sa jej: „Mami, nevieš, čo sa to tu deje?“

Jej mama pokrútila hlavou a povedala: „To naozaj netuším, ale nemám z toho dobrý pocit. Tak, nezabudni, postaraj sa o sestry a bratov... Nech sa deje čokoľvek.“ Nato sa rozbehla za ostanými ženami.

Safiye za ňou chvíľu neveriaco zízala, než sa spamätala. Vtedy zvolala: „Tak, dámy a páni, sem ku mne prosím... Vyzerá to na potenciálny krízový stav. Sme tu všetci?“

Krpci pri slovách „krízový stav“ okamžite spozorneli a pribehli k Safiye ako ovečky. Safiye kričala ich mená: „Bayezit, Mahfiruz, ste tu? Fajn, a čo Süleyman a Mahidevran... Čože, Mahidevran tu nie je?!“

   Safiye sa vydesila. Tak Mahidevran tu nie je?! Kde sa to hlúpe decko túla?! Povzdychla si. „No, vážení, a okrem Mahidevran sme tu všetci? Çiçek, Mahmud... Aha, dobre, ste tu. To je dobré, veľmi dobré. Tak, vážení... Môžete sa rozísť, dobre...“

Bayezit sa ale nedal. „Hej, Saf... Čo je to za výnimočný stav?! Čo sa stalo? Čo snáď horí?“

Safiye pokrútila hlavou. „Mňa sa nepýtaj, ja o ničom neviem. Sľubujem vám, že to zistím, ale zatiaľ nemôžem urobiť ani povedať o tom vôbec nič. Tak si choďte po svojom, vážení, ja teraz idem pohľadať Mahidevran...“

Medzi deťmi sa rozbehol vzrušený šepot. Süleyman, momentálne najstarší zo skupinky okrem Safiye, čosi povedal, asi nejakú hlúpu domnienku, ale Safiye ho nepočúvala. Ihneď sa vybrala hľadať sestru ďalej do záhrady.

   Nemusela blúdiť dlho. Mahidevran bola zašitá za kríkmi. Sedela tam na tráve s nejakým mladíkom a rozprávala sa s ním. Safiye mu nevidela do tváre, ale vedela, že je len jeden mladík, pri ktorom by sa Mahidevran dokázala tak veselo smiať. Onur...

   Vybehla k nim a ukázala sa tým dvom, čím spôsobila ich nesporné prekvapenie. Onur začudovane pootvoril ústa a prekvapene vydýchol: „Safiye...!“

Safiye sa na nich dvoch podozrievavo pozrela. „Dobrý deň, vážení. Smiem vedieť, čo tu robíte?!“

Onur prižmúri oči. „Rozprávame sa, čo asi?! S dievčaťom v jej veku by som aj tak nemohol robiť nič iné. Možno ešte tak strážiť ju ako brigádu.“ zasmial sa.

Safiye sa uškrnula. „Ja ťa z ničoho nepodozrievam. Tak o čom ste sa teda rozprávali?“

Onur vyhlásil: „O počasí! A nebuď zvedavá, budeš skoro stará.“

Safiye sa uškrnula. „To by sa mi náhodou hodilo, v mojom veku... Tak, o čom ste sa to tu bavili?!“

Mahidevran sa zlomyseľne uškrnula. „O Mustafovi. Aký je to hlupák.“

Safiye mykla plecom. „To je fajn.“

Mahidevran vypleštila modré oči. „Fajn?!“ Mahidevran vyskočila na rovné nohy. „Tak my tu ohovárame tvojho milého, a podľa teba je to fajn?!“

Safiye pokrčila nosom. „Môjho milého?! Teda, nepopieram, že je milý a tak, ale rozhodne nie je môj. V žiadnom slova zmysle. A vy si o ňom vravte čo chcete, vy máte svoj názor a ja zase svoj. Tak prečo by mi to malo vadiť?“

Mahidevran sa zatvárila nešťastne. „No krása...“

Onur sa na ňu začudovane pozrel. „Čo je, čo si chcela?“

Mahidevran sa skoro rozplakala. „Dúfala som, že sa jej pomstím za to, ako o tebe s Mustafom rozprávali... Ach, keby si len vedel...“

Onur na Safiye zdvihol obočie. „Vy ste ma s Mustafom ohovárali?!“

Safiye pokrútila hlavou. „Tak by som to nenazvala. Hovoril o tebe zlé veci, ale myslela som si, že vieš, ako ťa nemá rád... Ja proti tebe nič nemám, ak by si to náhodou chcel vedieť.“

Onur pokrčil nosom. „To sa na neho podobá.“ Potom zrazu vstal z trávy. „No, dámy, už by som mal ísť. Za chvíľu máme prednášku a ja nechcem zmeškať odvoz na univerzitu. Tak veľa šťastia, majte sa tu krásne...“

Prerušila ho Mahidevran. „Počkaj, počkaj! To len tak odchádzaš?!“

Onur mykol plecom. „No a? Veľmi sa ponáhľam.“

Mahidevran sa objavil v detskej tváričke výraz ťažkej beznádeje. „Ale... Ale... To nemôžeš! Nemôžeš len tak odísť...“ Vstala a pobrala sa za ním, ale sestra k nej prišla a chytila ju za plece. Nemilosrdne vyhlásila: „Je to študent, Mahi. Ponáhľa sa na prednášku. Nemôžeš ho tu držať násilím.“

Mahidevran sa na ňu zúfalo pozrela. „Ale... Ale to predsa...“

Safiye sa na ňu ľútostivo usmiala. „Prepáč, Mahi, ale tak to je. Viem, čo k nemu cítiš, ale on asi nie.“

„Poviem mu to.“ vyhlásila Mahidevran rezolútne.

Safiye sa na ňu nechápavo pozrela. „Čože?!“

Mahidevran sa nadýchla a potom zase vydýchla. „Poviem mu, čo k nemu cítim. Pri najbližšej možnej príležitosti.“

Safiye si uvedomila, že sestru nemôže zastaviť. Nedokáže ju uchrániť od katastrofy. Napriek tomu sa o to pokúsila. „Pozri... Neviem, ako ti to povedať milosrdne, ale nebudeš sa mu páčiť. Máš len dvanásť a vôbec...“

„Nie!“ vykríkla Mahidevran ako ranené zviera. „To nie je pravda! Ja sa mu páčim, páčim, páčim už teraz! Vravel, že som to najmúdrejšie dievča, aké kedy stretol! Veď mamička nám vždy tvrdila, že láska nie je len o tom, ako vyzeráš a...“

Safiye si povzdychla. „Ale, Mahi, tu nejde o to, ako vyzeráš, ty si proste príliš mladá na to, aby ťa mohol chlapec Onurovho veku ľúbiť a...“

Mahidevran sa skoro rozplakala. „Ale, Saf... Vieš predsa, ako ho milujem! Prečo hovoríš také veci...“

Safiye sa nedokázala dívať na jej nešťastnú dvanásťročnú tváričku. „Ale Mahi... Viem, že ho máš rada, ale tak to proste...“ Skoro sa rozplakala. Povzdychla si. „Už sme sa o tom rozprávali, nie?“

Mahidevran sa zaleskli rozkošné modré oči a objala sestru okolo pŕs, kde sa jej rozvzlykala. Keď si Safiye ucítila vo výstrihu vlhko, vedela, že Mahidevran jej plače na prsiach. Safiye ju objala okolo pása a pohladila jej plavé vlasy. Pošepkala jej do ucha: „To nič, nemusíš sa tým trápiť. Svet na tom nestojí. Kým vyrastieš, aj naňho zabudneš. Poď, o chvíľu by mal byť obed...“

   Mahidevran sa postupne vyplakala a v depresívnej nálade sa nechala ako bez duše viesť sestrou. Safiye ju odviedla späť k ostatným deťom. Tam si sadli na trávnik a Mahidevran sa opäť vrátila reč. „Dobre, povedala si mi, že láska je krutá. Ale prečo? Prečo je to tak?“

Safiye mykla plecom. „To netuším. Ale kresťania vravia, že Boh, to ako Všemohúci, je láska, a Všemohúci býva aj krutý. Prečítaj si Korán, sú toho plné stránky.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Ale v Koráne sa na začiatku každej súry píše, že Alah je milosrdný. Nie je v tom rozpor?“

Safiyer sa zasmiala. „Nie, nie je v tom vôbec žiadny rozpor. Neexistuje žiadny dôvod, prečo by Všemohúci nemohol byť súčasne milosrdný aj občas krutý.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Ty si myslíš, že Alah je krutý?“

Safiye mykla plecom. „Občas. Keď má dôvod. Pozri sa okolo seba – ty to možno nevidíš, ale mesto a aj celý svet sú plné zla. A všetci aj napriek tomu tvrdia, že Boh, Alah alebo ktokoľvek, kto tam hore bdie, je milosrdný. Nie je v tom rozpor? Ľudia si myslia, že áno, ale v skutočnosti v tom nijaký rozpor nie je. Vlastne... Keď tak nad tým premýšľam, Všemohúci ani láska v podstate nie sú krutí, len im nezáleží na ľuďoch.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „A toto nie je rozpor?“

Safiye sa zasmiala. „Nie, iste nie! Spomeň si, čo som ti hovorila o mravcoch. Pozri... Ak niekto chová, nejaký človek, mravce v sklenenej nádobe, tak ako Všemohúci má nás na tejto zemi, neplače jednotlivo za každým mravcom! A ani keby sa snažil, nemôže zabrániť všetkým katastrofám, nie snáď preto, že by bol bezmocný alebo čo, ale preto, že mravce by ten zásah do svojich životov proste nezniesli. Jediné, o čo sa ten chovateľ mravcov snaží, je to, aby sa celá kolónia nezrútila. A to sa zatiaľ nestalo, nie? Ľudstvo aj napriek všetkým katastrofám existuje, čo, ak vôbec existuje Všemohúci, je jasný dôkaz, že si svoje pomenovanie zaslúži.“

Mahidevran chvíľu mlčala. Toto boli také hlboké myšlienky, že si minútku ticha zaslúžili. A navyše Mahidevran ani jednu poriadne nepochopila. O hlbokých pochybnostiach o Všemohúcom, ktoré panujú tam vonku, dovtedy nič nevedela.

   Po chvíli znovu otvorila ústa: „Hovoríš, že Boh je láska? Je to snáď to isté?“

Safiye sa zasmiala. „Nie, ani nie. Ale sú si veľmi podobní. Minimálne v tej bezohľadnosti k ľuďom.“

Mahidevran prikývla. „Konečne niečo, čomu rozumiem.“  

Safiye sa usmiala. „Asi som bola na teba príliš filozofická.“

Mahidevran sa zasmiala. „To si vždy. Len ti obvykle rozumiem.“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „To naozaj?“

Mahidevran prikývla. „Nie je to také ťažké, keď sa nad tým zamyslíš.“

Safiye sa znova zasmiala. „To teda nie. Aspoň ak sa nad tým zamyslíš tým správnym spôsobom.“

Mahidevran sa zasmiala. „Tak predovšetkým musíš zabudnúť, že by sa o teba Alah vôbec kedy zaujímal. To je základ tvojej filozofie, však?“

Safiye s úsmevom prikývla. „To áno. Uvedom si, o mňa sa nezaujíma ani moja vlastná mama, tak prečo by sa mal Všemohúci, ktorý je nado mnou o toľko vyššie?“

Mahidevran zapískala. „Ťažká filozofia.“

Safiye sa znovu zasmiala. „A v tej som dobrá.“

Mahidevran sa na ňu usmiala. „To je jasné ako facka. Tak, čo bude teraz?“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „Ako to myslíš?“

Mahidevran sa s úškrnom pozrela na hrajúcich sa súrodencov. „Myslím, že či Süleymanovi znovu nakopeme zadok v skrývačke, alebo to necháme tak a budeme tu ďalej viesť neplodné kecy.“

Safiye sa uškrnula. „Bola som za neplodné kecy, kým si nespomenula svojho brata. Tak, čo hráme schovku?“ spýtala sa, zatiaľ čo vstávala z vankúša.

Mahidevran sa stále uškŕňala od ucha k uchu. „Myslela som, že je to jasné.“

Safiye si povzdychla. „Práve keď začínam dúfať, že také veci sa ma už netýkajú.“

   A rozbehla sa za rozosmiatymi súrodencami, ktorí si užívali nádhernú jar. Napokon, vždy môže byť posledná v ich živote.