Vyhnanie z raja - 9.časť

Safiye a Mahidevran sa vrátili do miestnosti. Medzitým tam už boli ich otec s pánom Valikom, ktorý sa na dievčatá zle pozeral. „Dámy, ako ste mohli?!“

Safiye sa vydesila. „Efendi, niečo sme urobili zle?!“

Pán Valik jej odpovedal: „Áno, moja milá, nechali ste tu pani Meryem s mojim synom samotnú! Nesmiete nechávať pani Meryem s cudzími mužmi samú, ona...“

Sultán Ahmet ho však zastavil tým, že mu položil ruku na plece. „Nechaj tak, Murat, tvoj syn je predsa milý chlapec, mali by sme mu dôverovať. A vôbec, hnevať by sme sa mali skôr na to, že moje dievčatá lezú, kam nemajú, však?“ Zadíval sa do očí svojej staršej. „No tak, Saf, priznaj sa, čo ste robili v izbe mojej sekretárky?“

Safiye sa zľakla a začervenala sa. „Ja... Oci, prisahám, my sme sa tam len rozprávali, a aj to okno sme potom zatvorili...“

Ahmet sa na ňu zadíval ešte uprenejšie. „Neotvárali ste nijaké zásuvky? Nepozerali ste sa pod posteľ, pod vankúše, do skriniek...“

Safiye vydesene pokrútila hlavou. Bála sa trestu, ktorý by bol iste krutý, ak by sa náhodou dozvedela niečo, čo by nemala. Na jej veľké prekvapenie sa Ahmet usmial. „To je dobre. Ale aj tak, vyprosím si, aby si niekedy chodila do mojej izby, rozumieš, Safiye?! A to platí aj pre teba, Mahi.“

Mahidevran prikývla. „A-áno, oci.“

Ahmet sa usmial. „Tak, keď už je nám všetko jasné... Poďte sa s nami najesť, musíte byť hladné. Nemali ste večeru, však nie?“

„Nie.“ zakrákorila Mahidevran skôr, než ju stihol ktokoľvek zastaviť. Náhle si uvedomila, že je ukrutne hladná – od obeda nemala v ústach ani omrvinku, a už jej nevadila ani Onurova prítomnosť. Sadla si k sestre a otcovi k stolíku na vankúše a hľadala tácňu s jedlom. Jej otec im ju podal. Dievčatá sa do nej s chuťou pustili.

   Pri stole sa rozprúdila konverzácia. Začal Ahmet. „Nuž, v situácií, v akej ste sa s mladým Onurom ocitli, sa dalo robiť len pár vecí, Meryem, však? A myslím, že v tvojom prípade pripadá do úvahy len jedna. O čom ste sa to vlastne bavili?“

Meryem sa usmiala. „O mnohých veciach, najmä o našich dievčatách... A chlapcovi. Prečo si dovolil, aby sa Süleyman kúpal s tebou? Nehnevám sa, len by som chcela vedieť dôvod.“

Ahmet sa tiež usmial. „Vieš, Meryem... Dospel som k názoru, že náš syn síce ešte nie je ani zďaleka dospelý a dospievať ani nezačal, ale už vstúpil do puberty, a tak bude lepšie, ak sa od vás oddelí, aspoň v kúpeľni. Okrem toho som dúfal, že nás to zblíži ako otca so synom. Doteraz som mu totiž nevenoval toľko pozornosti, koľko by si ako následník trónu zaslúžil.“

Mahidevran sa zamračila, a skôr, než si stihla zahryznúť do jazyka, zvolala: „A čo ja?! Ja si pozornosť nezaslúžim?!“

Ahmet sa zasmial. „Iste, že si ju zaslúžiš, zajko, ale kam tým mieriš?! Máš snáď pocit, že sa ti dosť nevenujem?“

Mahidevran sa začervenala. „No... Ja... Mám pocit, že ma neberieš vážne, keď ma so Safiye neberiete do mesta.“

Ahmet sa na dcéru láskavo usmial. „Ach, Mahi, nehnevaj sa, ale naozaj nie je vhodné, aby sa dievčatko v tvojom veku vydávalo do mesta s otcom a štrnásťročnou sestrou. Deti v tvojom veku patria k matke, to je starý zákon.“

„Až príliš starý, povedala by som!“ zvolala. „Nepreslávil si sa snáď tým, že porušuješ všetky konvencie?!“

Ahmet stále usmieval. Jeho dievčatko bolo veľmi odvážne, ale... „Mahi, máš sotva dvanásť! Uvedom si, si príliš malá na to, aby si chodila po meste, a niektoré konvencie sú rozumné, a tak by sa mali dodržiavať. Bezmyšlienkovité rebelstvo nie je dobré.“

Mahidevran sa s takou odpoveďou síce neuspokojila, ale nemohla s tým nič robiť. Nabrala si na tanier pečené kurčatá a zazerala na otca. Vtedy si zobrala šálku a chcela si naliať čaj, ale nedosiahla na kanvicu. To spozoroval Onur, sediaci neďaleko, a kanvicu jej podal. Zagánila naňho.

A on sa len usmial. „Čo sa deje? Chcel som len byť milý. Nechápem, čo proti mne máš.“

Ona sa naňho zamračila. „Čo myslíš?! Najprv mi zachrániš život, a potom sa tváriš, akoby si ma nepoznal.“

Onur sa stále usmieval. „Myslíš, že som o tom mal povedať tvojim rodičom? O tom, ako v tajnosti lezieš na stromy a obdivuješ pekných chlapcov z palácovej akadémie?“

Mahidevran sa začervenala. „To je dobrý argument, to uznávam.“

Onur sa na ňu láskavo usmial, ale nie tak blahosklonne ako jej otec... „Ja viem. Si rozumné dievča, aj tvoj otec a mama to vedia. Práve sme sa rozprávali o tvojej svadbe a tvoja mama tvrdí, že teba by bola na domácu paničku škoda.“

Mahidevran vypleštila oči. „To... To naozaj?!“

Onur sa usmial. „No jasné. Vraj by si raz možno všeličo dosiahla... Keby si len nebola princezná.“

Mahidevran spadla sánka. „A čo je na tom také zlé, že som princezná?!“

Onur jej lakonicky odvetil: „Osmanovské princezné nikdy nič veľké nedosiahli.“

Mahidevran očervenela od zlosti. „Ako to?! Chceš povedať... Chceš povedať, že celý život prežijem úplne zbytočne?!“

Onur sa usmial. „Celkom zbytočne nie. Budeš mať predsa deti... Snáď.“

Mahidevran sa zatvárila sklamane. „Takto som nad svojou budúcnosťou nikdy neuvažovala... Ty áno?“

Onur sa stále usmieval. „V jednom kuse. Mám osemnásť, tak by som mal. Osemnásť rokov je najvyšší čas na premýšľanie nad takými vecami.“

Mahidevran prikývla. „To áno... A čo dvanásť? Môžu dvanásťročné deti o takých veciach rozmýšľať?“

Onur sa zasmial. „Samozrejme. S vhodnou predstavivosťou by nad tým mohli premýšľať aj prváci, hoci ťažko povedať, či by sa ich myšlienky uberali správnym smerom.“

Mahidevran sa zamyslela. „Ja by som iste nechcela skončiť ako domáca panička. Čo myslíš, Onur, mám aj iné možnosti?“

Onur sa tiež zamyslel, a potom jej so smiechom odpovedal: „Ale iste! Máš na to odvahu, schopnosti, rozum... Len mať pevnú vôľu a nezľaknúť sa ťažkých dní.“

Mahidevran sa naňho uprene zadívala roztomilými modrými očami. „A čo také by som mohla robiť?“

Onur sa zadíval do diaľky. „To netuším... Myslím, že na túto otázku môžeš odpovedať len ty sama. A aj to až keď budeš dosť stará.“

Mahidevran sa nahnevala. „Dosť stará, dosť stará! Všetko až budem dosť stará! Hnevá ma, ako ma všetci podceňujú! Odkiaľ vieš, že na to nie som dosť stará?!“

Onur sa napoly láskavo, napoly pobavene usmial. „Tak, že sa pýtaš. Keby si sa ma to nepýtala, tak by to buď znamenalo, že to už vieš...“

Mahidevran vypleštila oči. „Alebo?“

Onur sa zasmial. „Alebo sa nevieš alebo nechceš spýtať.“

Mahidevran sa zasmiala, hoci nepochopila pointu vtipu. Mala predsa len dvanásť. Potom sa na Onura zadívala a usmiala sa na neho. Bol naozaj krásny – asi takto si arabskí básnici predstavovali mladíkov, ktorých ospevovali v básňach. Hladkú tvár mal skôr tmavú ako svetlú, oči sivé a žiarivé a hnedé vlasy strapaté a ostrihané nakrátko. A jeho ústa – Mahidevran mala pocit, že by ich veľmi rada bozkávala. Srdce sa jej rozbúchalo ako zvon, a tvár jej očervenela. Onur si to všimol a zasmial sa. „Asi som sa na teba zadíval priveľmi uprene, čo?“

Mahidevran sa začervenala ešte viac. „Ale choď. Kto by sa nečervenal, keď sa naňho pozeráš ako výskumník na pokusného králika?!“

Onur sa schuti zasmial. „Pokusný králik?! Skôr ako na pýriace sa malé dievčatko, nie?“

Mahidevran sa urazila. „Kto ti tu je malé dievčatko?!“

Onur sa usmial. „Nepovedal som, že si, povedal som, že si ako malé dievčatko, rozumieš? Že sa tak bezdôvodne červenáš. Neurážaj sa kvôli hlúpostiam.“

Mahidevran sa začervenala. „Teraz si musíš myslieť, že som malé decko.“

Onur sa znova zasmial. „Ale nie, to nie. Máš dvanásť, a len málokto s tvojim intelektom je v dvanástich ešte „malé decko“. To, že si ješitná, je síce trochu detinské, ale pri dvanásťročných pubertiačkach nič neobvyklé. Veď ty sa spravíš, ako vraví môj otec.“

Mahidevran sa naňho nesmelo usmiala. „Myslíš?“

Onur prikývol. „O tom nepochybujem. Z teba raz niečo bude, ak sa budeš snažiť, ale čo, to vieš len ty. Ale to ti predsa vravím celý čas.“

Mahidevran s úsmevom prikývla. „Rozumiem... A, Onur?“

„Hm?“

„Ty sa so mnou rozprávaš ako s dospelou... Povedz, prečo to robíš?“

„Lebo si myslím, že si dosť stará na to, aby som s tebou tak zaobchádzal. A okrem toho, nerozprávam sa s tebou celkom tak ako s dospelou.“

Mahidevran sa na neho nechápavo pozrela. „Prečo?“

Onur sa na ňu láskavo usmial. „S dospelými ženami sa jednoducho rozprávam úplne inak.“

Mahidevran pokrútila nosom. „Dospelými ženami ako Safiye, však?“

Onur sa veselo zasmial. „Tvoja sestra je staršia a čosi skúsenejšia ako ty, ale dospelá ešte stále nie. A ani sa s ňou tak baviť nebudem.“

Mahidevran sa naňho začudovane pozrela. „Skutočne? A čo jej ešte chýba do dospelosti?“

Onur sa zamyslene usmial. „Len veľmi málo. Teda aspoň ak si odmyslíme fyzickú stránku...“

Mahidevran sa zadívala do svojho taniera a začala jesť. Zrazu už ani nebola taká hladná – akýmsi zázrakom stratila chuť do jedla. Pri Onurovi mala žalúdok stiahnutý a roztrasený. Stále sa naňho musela pozerať, a jedla len z povinnosti, aby si nasýtila hladné brucho. Bol nádherný... A k tomu ešte aj múdry a skúsený! Neomylným detským inštinktom v ňom vycítila ostrieľanosť životom, ale neuvedomila si, že so skúsenosťami sa často neoddeliteľne spája aj strata nevinnosti. Teda aspoň vo väčšine prípadov.

   Zvyšok skupiny ďalej jedol. Rozprávali sa, bavili a občas sa aj zasmiali na nejakej duchaplnosti, akými bol Ahmet preslávený. Večera sa už končila a všetci vstávali od stola, keď vstali aj Onur s otcom. Mahidevran užasnutým pohľadom sledovala Onurovu súmernú postavu. Každý jeho krok sa jej zdal ako stelesnenie dokonalosti. Kým sa nezačal hýbať, pripomínal jej antickú sochu. Potom – gazelu. Gazelieho samčeka.

   Leopardica naďalej sliedila za korisťou a stávala sa touto potravou úplne posadnutá.

Nikto si ani nevšimol, keď sa v družnom rozhovore spýtala Safiye pána Valika: „Mám pocit, že Onur nie je váš jediný syn, však?“

Pán Valik sa vtedy zasmial. „Iste že nie. Veď mojich troch chlapcov poznáte. Abdülmecit by mal mať čosi okolo troch rokov... A Mustafa toľko čo ty. Prečo sa pýtaš?“

Safiye mykla útlym plecom. „Ja len tak. A neviete, čomu sa teraz venuje?“

Onur pokrčil nosom. „Je s mamou. Je príliš mladý na to, aby sem s nami chodil. A otec mu ešte celkom nedôveruje.“ Potom sa ďalej venoval Safiyinej mladšej sestre.

Safiye si síce všimla prebúdzajúci sa Mahidevranin záujem o najstaršieho syna Valikovcov, ale príliš mu nevenovala pozornosť. Mala vlastné problémy. Preto sa obrátila na pána Valika. „Iste viete, že som ešte mladá... Myslím, že by mi prospel nejaký priateľ v mojom veku.“

Sultán Ahmet sa zasmial. „Priateľ? V akom zmysle?“

Safiye sa zatvárila začudovane, ale to bolo len divadielko. „Ako kamarát, prečo? V akom inom zmysle to môže byť?“

Sultán len mávol rukou. „No nič. Murat, čo myslíš, mohli by sa naše dve deti spriateliť?“

Pán Valik pokrútil hlavou. „Safiye, dcéra moja, vzdaj to. Môj syn nemá záujem o priateľstvo s dievčaťom. Mustafa nie.“

Safiye sa naňho prosebne zadívala „Ale no tak, pane, viete, že sa stretávam len so svojimi súrodencami, a priateľ alebo priateľka mimo rodiny by ma potešili.“

Meryem sa zasmiala. „Byť tebou, Safiye, hľadám skôr v iných vodách, teba rovesník len tak niečím nezaujme.“

Len aby ste neboli prekvapení, pomyslela si Safiye. Nahlas však povedala: „Som predsa ešte malá, mohla by som sa zoznámiť trebárs aj s chlapcom, či nie? Veď ešte nenosím ani červenú vestu.“

Pán Valik pokrčil plecom. „Nuž, na svoj vek si veľmi vyspelá, myslím, že ty by si si lepšie porozumela s našim Onurom, však?“ Obrátil sa na svojho prvorodeného.

Onur len na moment zdvihol zrak od Mahidevran. „Čo? Áno, jasné, to hej. O čom bola reč?“

Meryem sa zasmiala. „Tak sa zdá, že Onur si lepšie rozumie s kýmsi iným.“ Onur ju však už nepočúval.

Ahmet sa od srdca zasmial. „To tvoja sestra je malé dievča, Saf. Ty nie. Myslím, že Mustafu by si asi nechcela spoznať.“

Safiye sa zamračila. „Keď som teda taká vyspelá, ako hovoríte, prečo mi nedovolíte spoznať ho a až potom sa rozhodnúť, či sa k sebe naozaj hodíme?!“

Meryem sa usmiala. „Lebo on je chlapec a ty si dievča. Chápeš?“

Safiye si povzdychla. Meryem a ten jej neomylný inštinkt. Na miznúcu nevinnosť bola Meryem zvlášť citlivá, možno preto, že sama ju nikdy celkom nestratila. „Ale no tak, Meryem, páni... Viete, aká som tu osamelá?! Tety ma nudia, mladšie sestry a slúžky sú pod moju úroveň a okrem nich sa so mnou nikto z háremu nechce baviť.“

Meryem jej položila ruku na plece. „Ak chceš, dieťa moje, otec ťa vezme do mesta, keď vyzdravie. Tam si môžeš nájsť nejakých priateľov. Ale mladého Mustafu budeš asi len obťažovať.“

Onur to nakoniec zaklincoval: „Ver mi, Mustafa je hlboko pod tvoju úroveň. Osobne by som sa priatelil radšej s malým Abdülmecitom, on sa aspoň správa primerane svojmu veku.“

Všetci prítomní páni sa zasmiali. Meryem sa začervenala a Mahidevran sa zarehotala. Mustafu ešte takmer vôbec nepoznala, ale bez výhrad verila Onurovmu úsudku.

Po tomto pokorení sa Safiye v ten večer o Mustafovi nezmienila. Ale myslieť naňho neprestávala.

   Po skončení večere ich mama vzala späť do háremu. Safiye bola sklamaná. Bolo už okolo ôsmej večer a ona stále neprečítala ani riadok z tej novej knihy. Safiye knihy milovala. Vyslovene zbožňovala tú novú, čo sa jej dostala do rúk. Volala sa Candide a odporučila jej ju teta Cena. Vraj ju číta aj Mustafa. Vtedy prvý raz upútal jej pozornosť.

Prvý, ale nie posledný.

Safiye bola príliš odvážna, vyspelá a priamočiara na to, aby robila to čo Mahidevran. Miesto toho sa riadila svojim rozumom, ktorý jej tvrdil, že v tomto prípade bude najpriamejšia cesta tá najsprávnejšia.

   Vyšla na nádvorie, kde sa postavila približne do stredu a tam chvíľu ostala. Na rozdiel od Mahidevran nebola lovec, nestriehla. Toto nebol lov, ale dvorenie. A tak nestriehla, čakala...

   Tí, na ktorých čakala, sa už blížili. Teda, bol len jeden, ale jej to v tej chvíli bolo jedno. Mal čierne vlasy a tmavé oči. Mohol mať tak trinásť až pätnásť rokov a bol dosť chudý. Keď uvidel, že sa mu do cesty postavilo neznáme dievča, zabočil, ale ona sa znova postavila pred neho. Pokrčil nosom. „Čo chceš, dievčisko?!“ vyštekol.

Safiye jeho nezdvorilosť ani v najmenšom nerozhodila. „Len sa ťa na čosi spýtať. Si Mustafa Valik?“

Chlapec sa na ňu nanajvýš podozrievavo pozrel.  „Nie. Si snáď Onurova špiónka?!“

Safiye sa usmiala. „Nie, to nie.“

„A čo tu teda robíš?!“ Chlapec bol aj naďalej ostražitý.

Safiye zaváhala. „No... Ja...“ Safiye zaváhala. A to bola chyba.

   Chlapec ju chytil za okraje výstrihu s maniackym výrazom tváre. „Kto ťa poslal?!“ zreval ako zmyslov zbavený. „Snáď nie Onur, há?!“

Od úst mu odlietali sliny a ona nič nechápala. „Pusti ma!“ zvolala. Odtrhla mu jeho ruky od svojich šiat a vytiahla spod plášťa nôž. Pre každý prípad si ho nosila so sebou vždy, keď šla von. Chlapec vypleštil oči a vystrel pred seba ruku. Dlaň vytrčil k nej a prsty jeden po druhom dal dole, akoby odpočítaval. Bolo to ale zvláštne odpočítavanie – začal palcom, potom nasledoval malíček, prstenník a ukazovák. Keď dal dole aj prstenník, na Safiye vyskočila horda chlapcov.

   Ani si ich nevšimla: boli ako tiene skrytí medzi stĺpmi okolo nádvoria. Keď si ich všimla, bolo už neskoro. Nevedela rozoznať jedného od druhého. Všetci boli nízki, chudí, ale silní, útočili na ňu zo všetkých strán a Safiye pripadali ako spletenec tiel, akoby neboli ani samostatné osobnosti: ako príšera, ktorú tvorili výlučne ľudské končatiny. Ani jedna z nich nedržala nôž.

   Keď sa Safiye spamätala z prvého prekvapenia po hroznej bolesti prvého úderu, smerujúceho päsťou do pŕs, začala sa brániť. Nožom mávala okolo seba a prekvapení mladíci sa spamätali, až keď ich nôž zranil. Po chvíli sa obe strany spamätali zo šoku a Safiye začala rozoznávať jednotlivých protivníkov. Boli dobre zohratí, ale aj tak im trvalo dosť dlho, kým dobitú a doškriabanú Safiye držali zneškodnenú za všetky štyri.

   Vodca skupinky a návnada, teda chlapec, ktorý privolal striehnucich druhov, sa na ňu uškrnuli. „Tak dievča, čo?!“ zvolal návnada. „Toto bude Onura stáť poriadne draho!“

Safiye bola strapatá, šaty mala roztrhané na franforce a nemohla si nevšimnúť užasnutých chlapčenských pohľadov upretých na zničený výstrih. Napriek tomu si zachovala duchaprítomnosť a zvolala: „Čo máte s akým Onurom?! Ja som princezná, počuješ, princezná Safiye a prisahám na svoju česť, že nepracujem pre Onura Valika! Ani ho veľmi nepoznám!“

Návnada sa uškrnul. „Tak nepoznáš veľmi, hm?!“

Safiye prižmúrila oči a zasyčala: „Som princezná a môj otec je priateľ jeho otca. Netuším, čo za špinavosti sa tu u vás dejú, ale ručím vám za to, že doteraz som o nich nič nevedela!“

Medzi chlapcami prebehol nepokojný šum. Vtedy sa ozval mladík neďaleko vodcu skupinky. „Ty, Pelendrek... Čo ak tá mladá hovorí pravdu?!“

Pelendrek, vodca skupinky, skúmavo prižmúril oči a vyhlásil: „Karenin, musím uznať, že je to veľmi pravdepodobné. Hejhou, vy o tom nič neviete?!“ Obrátil sa na návnadu.

Ten vypleštil oči a pokrútil hlavou. „Neviem, pane, všetko ide presne podľa plánu, ale isté komplikácie mohli nastať...“

Pelendrek zovrel pery. „No, čakal som skutočne čokoľvek, ale ak ste sa skutočne tak znemožnil... Karenin, myslím, že hľadala teba.“

Karenin naňho zagánil. „To nehovor ani zo žartu. Ak je to jedna z Osmanových, tak...“

Hejhou si povzdychol. „Tak sme v poriadnom kýbli. Karenin, myslím, že by si sa s ňou mal porozprávať. Možno to dokážeš nejako urovnať.“

Karenin naňho zagánil. „Vyzerám ako hlavný vyjednávač skupiny?! Mám snáď tmavú pleť, prihlúple vrkôčiky a počúvam na meno Rinčibal?!“

Hejhou sa na Karenina so záujmom pozrel. „Ozaj, prečo si dal také tupé meno?“

Karenin pokrčil plecom. „Neviem, vraj podľa nejakého mongolsko-čínskeho cisára. Narazil na to v ktorejsi knihe a asi sa mu to zdalo vtipné.“ povedal Karenin tónom, z ktorého bolo jasné, že jemu sa to vtipné nezdá ani náhodou. „Ale to je jedno, Rinčibal leží doma s chrípkou. A mimochodom: to si naozaj hľadala mňa?!“ vypleštil oči na Safiye.

Safiye prižmúrila oči. „Nie, nehľadala som nijakého Karenina. Hľadala som Mustafu Valika.“

Pelendrek sa uškrnul. „Pustite ju, ak je to Osmanová, tak si majú čo povedať.“

Ostatní bez odporu poslúchli, nespustiac oči zo Safiye. Tvárili sa, že nielenže v živote nevideli nahú ženu, ale že ju nevideli ani oblečenú.

   Karenin k nej s úškrnom podišiel. „Tak Osmanová, čo?“

Safiye prikývla s podozrievavým až nenávistným výrazom na tvári. Karenin sa na počudovanie usmial. „Nevidel som ťa, odkedy si mala deväť. Dosť si sa zmenila, musím uznať. K lepšiemu.“

Safiye sa uškrnula. „Tak ty si Mustafa Valik?“

Karenin s úsmevom pokrútil hlavou. „Už nie, Saf. Už dávno nie. Teda, mimo vyučovania, v papieroch mám stále napísané to meno.“

Safiye zdvihla obočie. „Aj ty si sa zmenil, Mustafa. Alebo ako ťa mám volať?“

   Na toho drzého chlapca tmavej pleti si ešte stále pamätala, hoci dosť hmlisto. S tínedžerom, ktorý stál pred ňou, nemal zdanlivo nič spoločné. Karenin mal stále tmavú pleť, čierne vlasy a sivé oči s nádychom hnedej alebo zelenej (nedalo sa to určiť s istotou), ale inak sa dosť zmenil. Vyrástol a zmocnel. Uškrnul sa a povedal: „Mustafa bude stačiť. Čo odo mňa chceš?“

Safiye sa povýšenecky usmiala. „Pôvodne som chcela priateľstvo, ale ako vidím, nie ste mi priateľsky naklonení.“

Mustafa sa zasmial. „Zjavne nie si tá, za ktorú sme ťa pokladali. Teraz tadiaľto mala prechádzať Onurova špiónka v našich radách, ale ako vidím, bola si v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.“

Safiye sa usmiala. „Naopak, Karenin, povedala by som, že ma sem doviedlo o takomto čase samo nebo...“

Mustafa sa zasmial. „Ak si hľadala mňa, tak rozhodne áno. Hodí sa ti rande zajtra o piatej večer, tu?“

Safiye sa schuti zasmiala. „Vidím, že ty sa s tým nepáraš.“

Mustafa sa uškrnul. „Keby som sa páral, asi by som sa k rande nedostal ani raz za život, a nie raz za uhorský rok.“

Safiye sa zasmiala. „Veru, raz za uhorský rok je lepšie ako nikdy v živote. Aj preto sa dá povedať, že máš lepšiu štatistiku ako ja.“

Mustafa sa zasmial. „Tak, prijmeš pozvanie? Vidím, že s tebou asi nebude nuda.“

Safiye sa usmiala. „No že si to ty... Tak áno. Ale tie škody, čo spôsobili tvoji kolegovia, mi budeš musieť nahradiť, jasné?!“

Mustafa sa uklonil. „K vašim službám, princezná...“

   Keď Safiye odchádzala z nádvoria, so smiechom si uvedomila, že sa práve zaplietla do vzťahu s chlapcom. Nie zlé na štrnástku. Ani na princeznú.

   Vtedy len ťažko mohla vedieť, koľko zvratov osudu sa bude musieť udiať, kým sa do toho vzťahu dostane naozaj.