Chichotajúca sa a prskajúca Hadice schmatla Alexandru za ruku a odviedla si ju do svojej izby. Jej spálňa bola poriadne rozľahlá, najmä ak uvážime, že v nej zvyčajne spávali len dve osoby: Hadice a jej komorná, o ktorých sa toho hovorilo všeličo. Vravelo sa, že Hadice a ona boli milenky, o tajných milencoch, popravovaných na počkanie, chlipných čiernych eunuchoch chodiacich v noci do Hadicinej spálne... Pokiaľ to ale Alexandra a Safiye mohli posúdiť (a Safiye to zvyčajne mohla posúdiť veľmi dobre), nič z toho nebola pravda. Malá hus Hadice bola čistá ako ľalia, ak sa pravda nerátali jej tajné schôdzky s Ibrahimom Pargalim, Süleymanovým sokolníkom a najlepším kamarátom. Čo robila vtedy, ani jedna z nich nevedela, a keď sa to tak vezme, ani vedieť nechcela. V Topkapi mali informácie cenu zlata, ale v tomto prípade to bolo zlato uprostred davu lúpežníkov: bola to súčasť tajnej vojny medzi Mahidevran, Gülfem (sultánovou bývalou, ktorá liezla Ayşe Hafse do zadku a čoskoro sa mala vydať) a Malou husou. Validine slúžky ostávali ako vždy verné všetkým, ktorí boli ochotní zaplatiť.
Hadice usadila svoju "priateľku" na kreslo vedľa seba, prehodila si jednu nohu cez koleno (v ľahkých letných šatách to vyzeralo veľmi efektne) a s typickým povrchným úsmevom nadhodila: "Tak... Ty si teda nová konkubína môjho brata?"
Bola to mimoriadne hlúpa otázka, ale Alexandra odpovedala prikývnutím. Hadicin úsmev sa dal merať na míle. "To je skvelé... A navyše si ťa môj brat očividne obľúbil. Vzhľadom na to, že my dve sa máme celkom rady, je to fantastická správa... A ešte jedna malá otázočka: čo vieš o Mahidevran sultan?"
Tá otázka ju zaskočila. "No... Nie veľa. Je to matka princa, Süleymanovho syna, ale inak o nej neviem skoro nič. Párkrát som ju videla, a z pár jej rozhovorov som usúdila, že nevychádza najlepšie s vami ani s ostatnými princeznami, a aj valide je k nej trochu chladná, hoci, samozrejme, sú k sebe stále veľmi zdvorilé. Má asi dvadsaťpäť, je celkom pekná a dosť hašterivá. To je všetko, čo o nej viem."
Hadice sa usmiala. "Dobre, a okrem toho, čo si o nej myslíš? Myslím tvoj osobný názor, samozrejme..."
Alexandra pokrčila plecom. "Môj názor? Neviem, prečo by som mala nejaký mať. Až do dnešného dňa sme sa takmer nestretávali, ale mám pocit, že sa po tomto ešte zoznámime. Možno vtedy si na ňu utvorím názor, a tak vám ho potom poviem."
Hadice sa zasmiala. "Ó nie, moja, z tohto sa nevykrútiš... Každý na tomto dvore, od pomocníka v kuchyni po valide sultan má na Mahidevran nejaký názor, tak ho musíš mať aj ty." zadívala sa na ňu prenikavým pohľadom, patriacim duchaplnej a energickej žene.
Lenže tou Hadice nikdy nebola, a toto všetko bolo len divadielko. Alexandre to bolo jasné. Chce ju pretiahnuť na svoju stranu, aby jej pomohla zlikvidovať Mahidevran. Lenže ona má so sultánom a s Mahidevran vlastné plány. Pravda, nebráni jej to chvíľu si variť na ich plamennej nenávisti vlastnú polievočku. "Vaše veličenstvo sa niekedy rozprávalo s pomocníkmi v kuchyni, že to tvrdí s takou istotou? Napokon, Mahidevran je tu len krátko, a mnoho dievčat ešte nevidelo ani jej tvár."
Hadicina tvár sa skrivila hnevom. "Ale aj tak, je to tvoja sokyňa! Niečo si o nej musíš myslieť!"
Alexandra sa stále usmievala. "Myslím si, že ešte budem mať tú česť sa s ňou spoznať. Do tej chvíle vám však nemôžem nič povedať s určitosťou - napokon, nie som žiadna veštica..."
Hadice sa tvárila, akoby ju boleli všetky zuby. "Iste... Mahidevran je hnusná potvora, a nikto o tom nevie... Vieš, čo mi urobila?!" rozohnila sa zrazu. "Vieš, čo mi tá suka urobila?! Obrala ma o manžela, to mi urobila! A k tomu o nenarodené dieťa! Prisahám, môjho manžela otrávila, a keď som sa s ňou hádala, strčila ma tak, že som potratila! Bosorka je to, to mi ver." Spiklenecky sa k nej nahla. "Dokonca vraj zabila aj Abdullaha, namôjveru!"
Alexandra sa na ňu nechápavo zadívala. "Akého Abdullaha?!"
Hadice sa zatvárila nezmieriteľne tragicky. "Môjho synovca, Süleymanovho syna! Tak veru, nemá srdce..." Začala teatrálne nariekať. Alexandra si povzdychla. "Skočím vám po vreckovku, princezná. Je to zvláštne, že som o nijakom Abdullahovi nikdy nepočula..."
Hadicine oči sa zrazu rozžiarili nedefinovateľným svetlom. "Nevieš?! Predsa Fülaninho druhého syna..."
Alexandra si sama pre seba pokrútila hlavou. Fülane?! Ona ešte žije?!
Technicky vzaté, nebol Mustafa Süleymanov najstarší syn. Ostatné deti však veľmi nespomínal. Z čias búrlivej mladosti mal s Fülane hatün, mladou perzskou otrokyňou, dve deti, chlapca a dievča. Kedysi ich bolo viac, lenže pomreli. S Gülfem mal dvoch malých chlapcov, ktorými Alexandra i zvyšok háremu pohŕdali. Fülane kedysi dávno pre čosi zavrhol a teraz žije (ak už nie je mŕtva) aj s deťmi v paláci v Manise. Nič sa o nej nevie, len Hadicina sestra, Úžasná Beyhan (dcéra sultána Selima a akejsi neveľmi významnej otrokyne) sa občas sťažovala, ako zle sa k nej jej brat a otec zachovali. Gülfem aj so synmi žila v Topkapi a bojovala za práva seba i svojich detí. Veľmi sa jej to nedarilo, hoci si na svoju stranu získala aj valide. Oproti Hadice a Mahidevran tvorila tretiu stranu v háreme, a tie tri netúžili po ničom inom, ako ďalšie dve dostať čo najrýchlejšie preč, hoci aj na druhý svet.
Prirodzene, Alexandra neverila Hadiciným hlúpym rečiam. Bolo možné, že Mahidevran dala zabiť Hadicinho muža (alebo mu pomohla so samovraždou, veď komu by sa chcelo žiť s Hadice?), ale nebolo to veľmi pravdepodobné. Fülanine deti zasa umierali na choroby a nie Mahidevraninou rukou. O smiešnom obviňovaní Mahidevran z Hadicinho potratu už vôbec nehovoriac.
Vrátila sa do Hadicinej izby s vreckovkou a poriadnym plánom. Stane sa Süleymanovou obľúbenkyňou, tak veru. Porodí mu syna, silného a zdravého - nie ako Gülfemine nebožiatka - a spraví z neho sultána. A sama sa stane valide sultanou... Ale najprv musí Süleymana doviesť k tomu, aby s ňou toho syna splodil. A hriať sa aspoň chvíľu na výslní jeho priazne by nebolo zlé. Napokon, Süleyman je pomerne mladý, a nevyzerá zle, takže ju pravdepodobne nebude stáť veľa premáhania spávať s ním. Len bude musieť využiť všetky svoje zbrane.
Podala Hadice vreckovku a vtedy sa začala druhá, osobnejšia časť ich rozhovoru.
Bol to rozhovor hlavne o sexe, a Hadice si také rozhovory veľmi užívala. So staropanenskými obyvateľkami háremu si ich veľa neužila a jej sestry boli omnoho prudérnejšie, a tak sa obracala na bratove chvíľkové známosti. K nim sa na svoje nesmierne nešťastie zaradil aj Alexandra.
Začalo sa to nevinne. Asi tak, že sa na ňu Hadice obrátila s naoko nevinnou otázkou: "Mimochodom, aká bola včerajšia noc, čo?" usmiala sa dvojzmyselne.
Alexandra sa usmiala. "Myslím, že sultán bol so mnou spokojný."
Hadice jej položila na plece ruku a povedala jej: "Ach, Sáša... Pri mne sa nemusíš pretvarovať a hovoriť o mojom bratovi. Ja som myslela skôr na to, ako si si užila prvú noc so sultánom ty..."
Alexandra sa zamyslela. Nechcelo sa jej veľmi hovoriť o minulej noci. Bolo to, nuž... Trochu trápne. Pekné, ale trápne. "Ja som si nič užívať nemusela, prečo?"
Hadice sa zasmiala. "Ale no tak, nehanbi sa... Aký je môj brat milenec?"
Alexandra sa začervenala. "Nemám dostatok informácií, ak mi rozumieš."
Hadice chvíľu trvalo, kým to pochopila. Potom sa však zasmiala. "Ale, Sáša... No tak, nehanbi sa, povedz rovno, že sa ti to nepáčilo, a bude. Ja to nikomu nepoviem, čestné..."
Alexandra bola červená ako paprika. "Ach, Hadice, nechcem o tom veľmi hovoriť."
Hadice zmizol úsmev z tváre. "Musel ťa nútiť, čo? No jasné! To je celý on, keď niečo nedostane, musí si to zobrať násilím..."
Alexandra sa zasmiala. "Násilie zase nemusel použiť. Vzdala som sa mu dobrovoľne, no len..."
Hadice sa na ňu pozrela s fanatickým leskom v očiach. "Len čo?! Bol drsný?!"
Alexandra očervenela úplne celá. Spočítala si všetky faktory a vyšlo jej, že toto nie je potrebné. "Prosím, Hadice, nenúť ma o tom hovoriť. Je mi to trochu nepríjemné."
Hadice sa víťazoslávne usmiala. "Vedela som to! Bol poriadne drsný však?! Vedela som, že je zlý mil..."
Alexandra sa proste musela zasmiať. "Dobre, chceš vedieť, aké to bolo?! Pamätáš si na svoju prvú noc s manželom?!"
Pokrčila plecom "Uhm, hej. Celú noc som sa pozerala do stropu..."
Alexandra sa usmiala. "No, povedzme, že tá moja bola omnoho zábavnejšia."
Dievčatá sa zasmiali. Alexandra sa postupne otvorila. "No, dosť to bolelo... Ale nebolo to vyslovene nepríjemné... Vlastne svojim spôsobom sa mi to páčilo. Bolo to také, no - čudné."
Hadice sa uškrnula. "Presne tak by som opísala svoju prvú posvadobnú noc. Pamätám si, že..."
Safiye a Izabela od napätia prestali aj žuvať, keď sa dostala k tej pasáži. Ona však bola celkom pokojná.
"...no a potom sme sa do seba oddelili. On vyzeral, že to nevie rozdýchať, a dosť sa unavil. Vtedy som bola ešte tak trochu roznežnelá a začala som sa k nemu túliť..."
Izabela zhíkla. "Túliť sa k sultánovi?! A to sa patrí?!"
Safiye na ňu zagánila. "Ty asi žartuješ, však?! Už spolu aj spali, tak sa k nemu snáď smie pritúliť, nie?!"
Izabela pokrčila nosom. "Ale k sultánovi?! Nebolo mu to nepríjemné?!"
Alexandra sa na ňu usmiala. "Skôr naopak, zdalo sa mi, že sa mu to páčilo. Dokonca tak, že keď som ho pobozkala... Ale nie, nemôžem vám to povedať, to by bolo čudné..."
Izabela vyhlásila: "Čudnejšie ako to, že si sa k nemu túlila, určite nie."
Alexandra sa začervenala. "A potom ma objal a spravili sme to ešte raz."
Dievčatá od úžasu onemeli. Prvá sa spamätala Safiye, podľa mienky Alexandry i seba samej tá rozumnejšia: "Počkať povedala si "spravili sme"?! Ty si..."
Alexandra sa začervenala. "Nebudem vám už nič vykladať, nebol by rád, že takto klebetím." Nabrala si kašu z taniera a pokračovala v obede.
Občas mala pocit, že ich to teší viac než ju. A to pritom Izabela nevedela, že si ju zavolal aj na túto noc.
Hore na plošine nad háremovou chodbou stáli dve ženy. Mahidevran sultan s nezameniteľne chladným výrazom, a sultánova niekdajšia favoritka Gülfem. O tomto nesmel nikto vedieť, najmenej hus Hadice. Asi by nebola nadšená keby sa dozvedela, že jej dve nepriateľky sa spojili.
No dobre, ich prvoradým cieľom určite nebolo potešiť Hadice, ale ani im by neprospelo, keby sa o ich tajnom spojenectve dozvedela. Pre prípad, že by sa o tom dozvedel niekto (ktokoľvek) kto by to mohol povedať Hadice alebo valide sultan sa preto stretávali v najväčšej tajnosti. Dokonca pri nich zvyčajne neboli ani ich slúžky, ktoré ich inak nikdy neopustili.
Gülfem sultan a Mahidevran sultan mali ako matky členov dynastie právo, na rozdiel od jednonociek, mať doživotný veget od akejkoľvek práce. To ale neznamenalo, že ich život bol ľahký: okrem toho, že si museli dávať pozor na prípadné pomstychtivé alebo priveľmi ambiciózne konkurentky, museli ešte vychovávať svoje deti. To nebola ľahká práca, hoci na ňu, samozrejme, neboli samy. Mali k dispozícií niekoľko otrokýň a dojku, ale neočakávalo sa od nich, že deti odložia do ich náruče a sami si budú robiť, čo chcú. Kým boli deti ešte kojencami, nikomu nevadilo, že sa o ne starajú cudzí ľudia, ale čo sa týkalo starších detí, bolo dôležité, aby mali s matkami dobrý vzťah a aby ich práve matky učili všetky veci, aké sa dnes učia v škôlkach. Matka ostatne ostávala dôležitou osobou v sultánovom okolí do konca života a na syna zvykla mať silný vplyv. Byť sultánovou favoritkou nič neznamenalo. Dôležitejšie, omnoho dôležitejšie, bolo byť matkou jeho dieťaťa. Potom nech si sultán šiel, za ktorou chcel.
Gülfem sultan bola nízka dievčina s čiernymi vlasmi, peknou, hoci tmavou tvárou, na ktorej jasne svietili čierne oči, a neskutočným espritom. Do háremu v Topkapi prišla z ostatnými Manisankami len preto, že bola matkou dvoch sultánových synov. Inak by ju Süleyman rád nechal v paláci spolu s ostatnými odloženými konkubínami: kedysi ju síce mal veľmi rád, vášeň a láska ale pominuli tak rýchlo, ako prišli, a stihli pretrvať len toľko, aby sa im narodili dvaja synovia. Murat mal sedem rokov a Mahmud päť. Bol známy ako Mahmud mladší, lebo tým starším bol následník trónu, ktorý však ostal so svojou matkou Fülane v Manise, najmä kvôli neustálym konfliktom jeho otca a matky, a Mahidevran tak bola pripravená o príležitosť konečne toho malého psa zabiť.
Mahidevran mala pekné meno a hoci nebola vyslovene krásna, s prižmúrenými očami sa dala označiť za príťažlivú. O to škaredšia bola vo vnútri. Bola to ukážková "mrcha", neváhala ísť aj cez mŕtvoly, aby si zachovala titul haseki, sultánova najobľúbenejšia konkubína, a aby získala status matky následníka trónu. V tom jej a jej synovi stáli v ceste len Gülfem, od sultánovej postele dávno odstavená, a Fülane so synom. O prípadné konkurentky z radov konkubín sa neobávala, vedela totiž, že je pre svojho vládcu nenahraditeľná ako osobnosť, a konkubíny, tie hračky na jednu noc, sa mohli snažiť ako chceli, jej inteligencií a silnej vôli nemohli konkurovať.
Teda aspoň si to myslela.
Obe s dívali na "zberbu" dole, Mahidevran s opovrhnutím a Gülfem so záujmom. Ona sa ozvala ako prvá. "Myslím, že sme sa o čomsi chceli porozprávať, nie?"
Mahidevran sa na ňu usmiala chladným úsmevom. "Ale áno. O čomsi dôležitom."
Gülfem sa na ňu so záujmom pozrela. "Je to zvláštne, že ty a ja sa rozprávame takto pokojne. Vieš, bez zazerania a akýchkoľvek ironických poznámok."
"Ja som k tebe nikdy žiadne ironické poznámky nemala." vyhlásila Mahidevran.
Gülfem sa zasmiala. "Zato ja áno. Aj Fülane, ale ona na to mala iste viac dôvodov... Bola si k nej drzá, Mahidevran, drzá ako ploštica. Je to matka následníka trónu, a ty si sa k nej správala ako k handre, zatiaľ čo ona k tebe bola vždy milá a..."
Mahidevran ju prerušila vražedným pohľadom. "Hovorila som ti to už aspoň tisíckrát a zopakujem to naposledy: to nie je tvoja vec." Posledné slová jej rovno vyhláskovala.
Gülfem si povzdychla. "Zato validina áno." Keď Mahidevran mlčala, nadhodila: "Ozaj, počula si, že sa jej minulého roku narodilo dieťa?"
Mahidevran ju poctila oceľovým pohľadom. Gülfem ešte dodala: "Videla som ju. Fülane aj malú. Raziye je skutočne nádherná." Povzdychla si. "Celý otec, veru tak. Len tie oči má po mame..."
Mahidevran sa jemne usmiala. "Myslela som si, že majú rovnakú farbu ako Süleymanove."
Gülfem pokrčila plecom. "To je pravda. Ale tvarom sa podobajú na Fülanine." Hrdo sa usmiala. "Z malej bude pekná Peržanka. Aristokratka."
Mahidevran sa aj naďalej dívala do diaľky. "Ty, Gülfem?"
Gülfem jej dala zvukom najavo, že počúva. Mahidevran preto pokračovala: "Vieš, nevychádzali sme spolu najlepšie, a... Myslím si, že je čas obrátiť list. Dobre si rozumieme, naše deti sú súrodenci, ak vieš, čo tým myslím..."
Gülfem sa na ňu usmiala. "Povedz rovno, že potrebuješ moju pomoc. Nezazlievam ti to, len mi to príde, hmm... Nepochopiteľné?"
Mahidevran sa zatvárila trochu povýšenecky. "Čo je nepochopiteľné na tom, že sa s tebou chcem kamarátiť?!"
Gülfem sa neprestávala usmievať: "Odkedy potrebuje pomoc obyčajnej konkubíny veľká Mahidevran, ktorá už sedem rokov skrášľuje vládcove noci a ktorá dokázala zvrhnúť z trónu aj jeho prvú lásku?!"
Mahidevran sa uškrnula. "Nepotrebujem tvoju pomoc. Nie teraz, no. Ale stať sa môže všeličo."
Gülfemin úsmev sa roztiahol ako napnuté lano. "Ahááá, tak veľká Mahidevran sa bojí..."
"Nebojím sa!" vykríkla Mahidevran.
Gülfem sa stále usmievala. "Bojíš sa, neklam. Alebo sa prinajmenšom obávaš. A máš veru prečo! Süleyman už nie je tvoj milý, prelietavý princ, ktorý má v dome desať slúžtičiek, s ktorými spáva, ako sa mu zachce, ale ty si pre neho tá naj. Už je to vládca veľkej ríše, ktorý môže mať na každý prst desať takých ako si ty!"
Mahidevran vypla prsia. "Nemôže, lebo takej, ako som ja, na celom svete niet! A v háreme už vôbec nie!"
Gülfem sa pobavene usmiala. "Veru nie, tu sú iné krásavice! Je ich tu aspoň sedemdesiat, mnohé stokrát krajšie než ty. A neverím, že sa medzi nimi nájde taká, čo by nebola krajšia, milšia a zároveň aj bystrejšia. Aspoň jedna sa nájsť proste musí, a je len otázkou času, kedy padne sultánovi do oka..."
"Tak ako ty?" spýtala sa Mahidevran opovržlivo. "Na chvíľu sa vtedy do teba zbláznil, to áno, ale nemalo to dlhé trvanie."
Gülfem sa usmiala. "Ale dostala som sa tam, kde som, a na tomto mieste som spokojná. A ak nepotrebuješ moju pomoc..."
Mahidevran sa zarazila. "To zase nie! Ja, vieš... Len tak pre istotu... Sultánove sestry ma nemajú rady a ja sa bojím, že by mi mohli nejako ublížiť..." Zrazu sa zarazila. "Alebo mojim deťom. Alah daj, aby sa nestalo! To by som asi neprežila... O tom, kam by ma potom odložili, ani nehovoriac!"
Gülfem prikývla. "Ale stále neviem, čo z toho budem mať ja."
Mahidevran sa usmiala. "Zrejme aj ty po niečom na tomto svete túžiš. Povedz, o čo ide, a ja ti to môžem dať. Napokon, som sultánova favoritka, nie?"
Gülfem sa zadívala dole, do jedálne upratovačiek, dozorkýň, eunuchov a iných menej významných členov háremu. Uvidela tam to dievča, s ktorým sultán strávil minulú noc. Malá, ryšavá a bledá. Nie veľmi pekná. Ale to nebola ani Mahidevran.
Napokon jej odvetila: "Je tu niečo, čo by som mala radšej než čokoľvek na svete."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára