Vyhnanie z raja - 12.časť

Do večera na všetky mrzutosti zabudli. Užili si deň v záhrade, a to aj napriek tomu, že ich matky boli trochu nervózne. Keď sa ich však pýtali, o čo ide, len ich zahriakli alebo vyhrešili za ich zvedavosť. Preto to po pár minútach vzdali a tvárili sa, že je všetko v úplnom poriadku. Safiye však začínala mať neblahé tušenie, že to tak vôbec nie je, a k tomu ešte ten hrozný pocit, že sa zanedlho zrútia nebesá... Safiye obvykle neverila na ženskú intuíciu, ale teraz ju zažila na vlastnej koži. A tak ako všetko, čomu nerozumela, ani toto sa jej vôbec nepáčilo.

   Keď nastal večer a čas očakávaného večierka v Malom háreme, jedného z tých, ktoré sa občas diali kvôli onomu známemu „chlieb a hry“, ani jedna zo žien nebola vo svojej koži. Deti to pravda nezaujímalo, ale o to viac to trápilo Safiye, ktorá dieťaťom už ani veľmi nebola. Potrebovala, nie chcela, vyslovene potrebovala, aby jej to niekto vysvetlil. K tomu sa však nikto nemal, a na svete bol len jeden človek, ktorý jej bol schopný a ochotný vysvetliť prakticky čokoľvek: pán Murat Valik, Onurov a Mustafov otec.

    Už zapadalo slnko, keď sa to konečne začalo. Celý Malý hárem bol vysvietený a plný žien, svojich obvyklých obyvateliek. Bola tam polovičná tma, prerušovaná sviečkami na svietnikoch a vešiačikoch. Upratovačky zapĺňali Malý hárem ako sivá hmla a zaberali priestor. Gedikiler sedeli na svojich miestach, v rukách držali hudobné nástroje a tvárili sa nadmieru veselo. Meryem, Gülçiçek staršia, ako aj ostatné matky sultánových detí, napäto sedeli a bavili sa o niečom šeptom a jazykom, ktorému Safiye nerozumela. Že to bola taliančina, jej vôbec nepomohlo.

   Keby tu aspoň bola Mahidevran! Tá vedela po taliansky vynikajúco. Giacenta a jej mama ju učili tento jazyk už od kolísky, a ona sa učila rýchlo, nakoľko mala na jazyky prirodzené nadanie. Lenže Mahidevran niekam odcválala a Safiye nemala ani šajnu kam. Safiye bola nervózna – hrozne nervózna. Hoci upratovačky a ženy z háremu sa celkom zabávali a nejaká nervozita na nich nebola patrná, predsa sa Safiye necítila tak celkom vo svojej koži. Preto sa veľmi skoro vypýtala na záchod a bežala niekam, kde by mohla nejakú pomoc nájsť: do kancelárie pána Valika.

   Prebehla temnou, začadenou chodbou (neverili by ste, ako dokážu starodávne fakle smrdieť) a zastavila sa pred bránami selamliku – mužskej časti háremu. Zaváhala. V selamliku okrem iného býval aj jej otec. Keď už bola tam, rozhodla sa ísť pozrieť sa k nemu. Napokon, už dlho ho nevidela, a v poslednom čase sa jej zdal trochu chorľavý. Bude lepšie, keď sa naňho pôjde pozrieť...

   Zastala pred jeho dverami. Stadiaľ sa ozývali čudné zvuky – vzlykot, ľudská reč chladným tónom, otcov hlas, čudne zachrípnutý, a všetky zvuky občas prerušil kašeľ. Safiye rýchlo pritisla ucho bližšie k dverám a vzrušene počúvala. Hoci sa jej do ucha zadierali triesky a zvuky zvnútra boli dosť zmätené, predsa počula dosť, aby dokázala pochopiť celú situáciu.

Hlas jej otca sa zvnútra ozval: „Nechajte to tak, už mi ne...“ Zrazu kašeľ.

Plačlivý hlas, patriaci žene, zrejme Meryem hatün: „Čo len s nami bude?! Mehmet sa už aj tak chystal sem, a keď zistí, že neobíde naprázdno...“ Nedopovedala, miesto toho sa rozvzlykala.

Chladný hlas Fatmy hatün: „Upokoj sa, Meryem. Zajtra by som vás rada videla v malom salóniku, predebatujeme tam ďalší postup.“

Zachrčanie jej otca: „Prestaňte tak rozprávať, veď ešte neum...“ Zvyšok Safiye nerozumela.

Potom sa ozval hysterický ženský hlas a tlmené slová útechy. Bolo to čosi ako: „Teraz musíš byť silná.“ Alebo tak nejako. V každom prípade to veľmi nezapôsobilo: Meryem začala nariekať ešte hlasnejšie. Zvučný mužský hlas vyhlásil: „Madam, nemusíte tak nariekať. Jeho výsosť bude v poriadku...“

Meryem, zjavne na pokraji nervového zrútenia (možno už aj za ním) zrevala: „V PORIADKU?! V PORIADKU?! TUBERKULÓZE SO ZLOU PROGNÓZOU HOVORÍTE „V PORIADKU“?!“

   Safiye zarazene odlepila ucho od studeného dreva. Tuberkulóza so zlou prognózou?! Safiye síce nevedela celkom presne čo to znamená, ale slovo tuberkulóza a výraz so zlou prognózou zneli vyslovene hrozivo. Zrazu túžila po upokojení, aby jej niekto povedal, že to neznamená to, čo si myslí, a že jej otec v skutočnosti netrpí smrteľnou chorobou, a už vôbec nie so zlou prognózou... Ale čo spraviť? Vletieť tam len tak nemohla. Iba by ju vyhrešili, a nič by sa nedozvedela. Nechať to tak a spýtať sa pána Valika? Možno, ale...

   Zrazu sa jej v hlave zablysol záblesk poznania. Samozrejme, že to vyzerá, že jej otec má tuberkulózu – ono totiž tak je! Bolo by to dokonale logické. Vysvetľovalo by to strach ich matiek, otcovu neprítomnosť... A keď pani Giacenta rozrušená vybehla z vnútra paláca, určite to bolo preto, že sa o jeho chorobe dozvedela! Koniec koncov, sultán mal byť vtedy práve v tej časti paláca. Lenže... Lenže Safiye si stále nevedela pripustiť, že by sa to mohlo vôbec stať. Že by jej otec vážne ochorel, dokonca tak vážne, že z toho teraz všetci panikária...

   Zrazu sa otvorili dvere a v nich sa objavila Meryemina postava. Keď uvidela Safiye, strašne sa zľakla. „Sa-safiye! Čo to tu robíš?!“

Safiye prekvapene pootvorila ústa. „Ja... Ja... Madam, len som náhodou prechádzala okolo, keď som počula nejakým krik, tak som sa zastavila...“

Meryem si povzdychla. „Čo si počula?“ spýtala sa jej.

Safiye na to: „Dosť veľa. Teda aspoň to, čo ste hovorila. Týka sa to môjho otca, však?“

Meryem si povzdychla ešte raz, chytila ju za rameno a odviedla si ju na bok. „Pozri... Nechceli sme, aby si sa to dozvedela takto... aby sa to takto dozvedel ktorýkoľvek z vás. Ale už sa stalo, tak by si asi mala vedieť všetko...“ Naprázdno preglgla, akoby šla hovoriť o nejakej nepríjemnej téme. „Ide o to, že pani Giacenta...“ Do očí sa jej začali tisnúť slzy. „...dnes predpoludním našla tvojho otca kľačať na zemi a vykašliavať krv, a to ešte tak silno, že sa nedokázal ani postaviť. Lekár skonštatoval, že... najpravdepodobnejšie vysvetlenie je tuberkulóza.“ dodala osudovo tragickým tónom.

Safiye sťažka vzdychla. Tak je to pravda. „A... Dostane sa z toho?“

Meryem, už plačúc, pokrútila hlavou. „To nevieme.“ zašepkala. A ako Safiye vedela, bol to len jemnejší spôsob, ako povedať: veľmi pravdepodobne nie.

Safiye sa tiež nahrnuli do očí slzy. „A... Môžem o tom povedať bratom a sestrám? Teda že je otec chorý, nie to, čo je to za chorobu...“

Meryem so slzami v zelených očiach pokývala hlavou. Temne zašepkala: „Ale len, že je chorý. Nič viac.“

Safiye sa ticho spýtala: „Ale keby sa pýtali...“

„...keby sa pýtali, čo mu je, tak povedz, že nevieš, ale že určite vyzdravie. Napokon“ Smrkla. „v živote sa už dostal so všeličoho.“

   Safiye diskrétne prikývla. Nato sa, ticho plačúc, vybrala do Malého háremu zvestovať smutnú zvesť. Ak otec zomrie, bude to mrzieť mnohých ľudí.

   Iní sa, naopak, potešia.

Smutne sa došuchtala do háremu a sadla si späť k stolíku. Mahidevran sa medzitým objavila na obzore a zvŕtala sa so Süleymanom v nesúrodom tanci v uličke. Veľmi sa jej to nedarilo, nakoľko sa jej tanečný partner vytrvalo snažil dostať svoju nohu na jej. Safiye sa na ňu smutne usmiala, keď Mahidevran zachytila jej pohľad a veselo jej zamávala. Všimla si, že Safiye nezdieľa jej veselú náladu, a tak si k nej šla sadnúť. Safiye mala opuchnuté oči a depresívny výraz na tvári, a tak Mahidevran hneď spoznala, že sa stalo niečo zlé. „Sa-saf? Si v poriadku?“

Safiye si povzdychla. „Mahidevran?“

Mahidevran na ňu uprela jasné modré oči. „Čo sa ti stalo?“

Safiye si povzdychla. „Povedz všetkým deckám v háreme, že otec ochorel, ale pravdepodobne...“ Zasmrkala. „...pravdepodobne sa z toho dostane. Že sa nemajú čoho báť.“

Mahidevran sa to ale nezdalo. „Ty ale nevyzeráš, že by si sa nemala čoho báť. Nemám pravdu?“

Safiye na ňu uprela uslzené tmavé oči. „Vieš, Mahi... Nechcem aby to ostatní vedeli. Povedz im, že to bude v poriadku. Zaklam im.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Dobre, a povieš pravdu aspoň mne?“ spýtala sa opatrne.

Safiye sa miesto odpovede rozvzlykala. Mahidevran si povzdychla a objala sestru. „Poď ku mne. Čo sa to s tebou deje?“

Safiye jej s plačom zašepkala do ucha. „Otec má tuberkulózu. A mama ani nikto iný nevie, či to vôbec prežije.“

Mahidevran ju ohromene pustila. „Čože?!“ vydýchla. „Tak on... On umiera?!“

Safiye jej s plačom odpovedala: „Ja neviem, naozaj neviem, viem len to, čo som ti povedala, a ešte že lekár hovoril niečo o zlej prognóze, ale inak nič, naozaj...“

Mahidevran ešte dodala: „A prognóza, to je...“

„...čosi ako predpoklad toho, ako sa to bude v budúcnosti vyvíjať.“

Mahidevran v modrých očiach objavili slzy. „Takže... Takže nemá veľkú nádej?“

Safiye zúbožene pokrútila hlavou. „To netuším, prepáč. Okrem toho, čo som ti povedala, nič neviem.“

Mahidevran sa nechala objať sestrou a spoločne si plakali v náručí.

„Čo len s nami bude?“ nariekala Mahidevran, keď si ich všimol aj Süleyman. Podišiel k nim a spýtal sa: „Deje sa niečo, dievčatá?“

Mahidevran si utrela slzy do rukáva a odpovedala bratovi: „Otec je chorý.“

Süleyman sa na ňu začudovane pozrel. „Aha, a čo mu je?“

Safiye naprázdno preglgla. „Má chrípku.“

Süleyman sa len rozosmial. „Chrípku?! Bismillah, a vy sa tu tvárite, ako keby umieral... Alebo ako by sa mal zrútiť svet! Vy baby ste hysterky...“

Safiye ohrnula peru. „No a? Chrípka je vážna choroba. Vieš, koľko ľudí už na ňu zomrelo?!“

Süleyman sa aj naďalej smial. Napokon sa len opovržlivo uškrnul. „Baby. Stále preháňajú a plačú aj kvôli hlúpostiam.“ A učenecky krútiac hlavou odišiel.

Mahidevran smrkla. „Idiot. Keby len vedel...“

„...keby len vedel, čo sa tu skutočne stalo, asi by ho to veľmi nepotešilo.“ povzdychla si Safiye. „Nie, Mahi, nemôžeme mu to povedať. Čo by sme vlastne povedali? Že otec je ťažko chorý a nie je vylúčené, že zomrie?!“

Mahidevran skrúšene prikývla. „To je pravda. Takže... Oficiálna verzia je chrípka?“

Safiye smutne prikývla. „Asi tak. Takže... čo bude teraz?“

Mahidevran pokrčila nosíkom. „To sa pýtaš ty mňa?“

Safiye ustarostene pokrčila plecami. „Nuž, sú veci, o ktorým ani ja nemám ani šajnu.“

Mahidevran sa na ňu smutne usmiala. „A práve keď ťa človek začne považovať za vševedúcu.“

Safiyin úsmev bol zase láskavý. „Nikdy som nepovedala, že viem všetko. Ale mohli by sme sa spýtať tety Giacenty, že čo sa stane, keď sultán zomrie.“

Mahidevran prikývla. „To znie ako dobrý nápad. Vlastne... Neuvažovala som o tom, ale kto sa stane sultánom po ockovi?“

Safiye pokrčila plecami. „To netuším, ale Süleyman asi nie. Je síce oficiálne následníkom trónu, lenže nie je plnoletý, takže miesto neho sa asi stane vládcom strýko Mehmet...“

Mahidevran sa uškrnula. „On ešte žije?“

Safiye mykla plecom. „Ja viem? Netuším, čo si robí tam v tej provincií.“

Mahidevran sa na ňu zamyslene pozrela. „Človek by čakal, že sa stane sultánom, keď je len o deň mladší ako ocko.“

„To je, ale dôležité je, že je mladší, nie o koľko.“

„Vieš o ňom niečo?“

Safiye pokrútila hlavou. „Skoro nič. Keď sa naposledy objavil v Topkapi, mala som päť. Pamätám si len, že mal veľké, vypúlené modré oči, ktorých som sa strašne bála.“

   Mahidevran to očividne rozveselilo. V o čosi lepšej (teda nie úplne depresívnej) nálade pokračovala v rozhovore so sestrou a dokonca sa občas aj zasmiala! Napriek tomu sa zas o toľko lepšie necítili. Ale úprimne: čudujete sa?

Na nasledujúcich raňajkách im nebolo veľmi reči. Dievčatá sedeli pri stole a ticho jedli. To ich mladší súrodenci sa živo rozprávali a živo si opisovali, čo robili počas toho úžasného večierka. Keď im Süleyman povedal o otcovej chorobe, pochopiteľne vo verzií, v akej o nej oficiálne rozprávali dievčatá, Gülçiçek, tmavá dievčina s havraními vlasmi, zhíkla: „A to sa ani nevie, kde to chytil?!“

Süleyman pokrčil plecom. „Nie, to nie. Ale vraj by sa mal skoro uzdraviť, tak to asi nebude nič strašné.“

Mahmud pokrčil nosom. „Neviem, prečo potom Safiye a Mahidevran tak plakali?“

Süleyman pokrčil plecom ešte raz. „Sú to baby, Mahmud. Nemôžeš čakať, že sa budú správať logicky.“

Mahmudovi sa to však stále nezdalo. „Aj Gülçiçek je baba, a k tomu ešte oveľa mladšia a babskejšia ako Safiye a Mahidevran, a neplače.“

„Lebo neviem, čo je to za tragédiu.“ ozvala sa Gülçiçek. „A neviem, prečo práve naše dve najstaršie sestry tak panikária, veď sú z nás najrozumnejšie – len si spomeňte, ako umrela Klbôčko, a ony nás všetkých utešovali. Nezvyknú plakať bez príčiny...“

Všetci traja v úžase strnuli. Nedomysleli to celé síce dokonca, ale ich inštinkty im naznačovali čosi veľmi, veľmi zlé. Napokon to zaklincoval Bayezit: „To je toho, dve plačúce baby. Zbytočne sa v tom pitvete. Nerobte si také neurčité starosti.“

Gülçiçek pokrútila pusou. „Bayezit má pravdu. Aj tak z nikoho nič nedostaneme, tak čo?“

Mahmud sa na ňu zamračil. „Si si istá?! Dobre, dospelí sú dospelí, ale čo Saf a Mahi?“

Süleyman pokrčil nosom. „Tie už nie sú s nami, aspoň myslím...“

Zrazu sa zasekol. Všetci akoby sa zasekli. To, čo si uvedomili tentoraz, bolo omnoho konkrétnejšie: že ich staršie sestry už nie sú deti. Už nie sú s nimi, ale s dospelákmi. Čudesná, a tak trochu hrozivá predstava.

Gülçiçek, ktorá chlapcom často oponovala pri najmenšom dôvode na pochybnosť, sa to pokúsila zamietnuť. „Ale to je blbosť. Veď Mahidevran má len dvanásť, a Safiye...“

„Safiye má štrnásť. Toho roku bude mať pätnásť, ak sa nemýlim.“ povedal Süleyman s neomylnou istotou.

Gülçiçek zo seba dostala len: „Ou, bismillah.“

Deti sa po očku zadívali na mlčiace sestry. Safiye sa na nich ukradomky pozrela, ale potom sa s povzdychom pozrela na Mahidevran. „Cítim sa čudne. Vieš, kvôli tomu celému.“

Mahidevran pokrútila hlavou. „No, ja sa čudne necítim. Na depresií predsa nie je nič vyslovene čudné.“

Safiye na ňu vrhla skúmavý pohľad. „Ty, Mahi... Keď pôjdeme dnes večer do kúpeľa, musím ti povedať niečo veľmi dôležité. Dnes ráno mi o tom rozprávala mama. Ale o tom až večer... Inak, chceš sa dnes stretnúť s Onurom?“

Mladšia sestra sa na ňu začudovane pozrela. „Vieš, kde je?“

„Nie, len sa pýtam.“ povedala Safiye, akoby sa nechumelilo.

Mahidevran sa zatvárila dosť sklamane. „To je škoda. Lebo ja nie. Ale tak rada by som sa s ním stretla... Musím mu povedať, čo cítim, Safiye, jednoducho musím!“

Safiye si povzdychla. Tak ona si nedá pokoj. „Pravdepodobne bude tam, kde vždy.“ zamrmlala aj proti svojej vôli.

Mahidevran na ňu uprela modré oči. „Myslíš? Lebo ja mu to musím povedať. Jednoducho musím. Musím sa tomu zveriť niekomu, koho mám rada – a myslím tým niekomu, kto o tom nevie.“

Safiye pokrčila nosom. „Ak sa chceš niekomu vyplakať na ramene, stále som tu ja.“

Mahidevran si povzdychla. „Myslela som niekomu, koho sa to netýka... Alebo aspoň nebude v takej depresií ako ja. Ty smútiš so mnou, chápeš?!“

Safiye prikývla: „Asi áno. Ale neviem, prečo by to mal byť Onur.“

„A kto iný?!“

„Neviem... Pani Giacenta?“

Mahidevran vyprskla. „Dobrý pokus. Ale vážne, nikoho iného nemám.“

„No hej, lenže on teba neľúbi, chápeš?!“

Mahidevran sa urazila. „A čo ak sa mýliš?“

Safiye sa uškrnula. „To by som chcela vidieť, ako sa ti prizná, že ťa ľúbi.“

Mahidevran ohrnula spodnú peru. „Keď sa dnes s ním stretnem, môžeš sa pozerať, a vtedy budeš vidieť, sestrička!“

Safiye si povzdychla. „No tak si choď. Ale ja za tebou nepôjdem, na to vezmi jed. Mám dôležitejšie starosti.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „A čo také?“

„Pôjdem sa pozrieť na otca.“

„A to ťa pustia do jeho izby?!“

„A prečo by nepustili? Napokon, o všetkom viem. A kedy pôjdeš otca navštíviť ty?“

Mahidevran pokrčila plecom. „Neviem, ale dnes určite nie. Úprimne povedané, radšej sa pôjdem pozrieť na svojho miláčika ako na umierajúceho otca.“

„Si bezcitná.“

„Skôr naopak. Keď len počujem, čo sa stalo môjmu otcovi, chcem sa mi plakať. To sa na neho musím ísť ešte aj pozrieť?!“

Safiye si povzdychla. „Tak za ním choď, pre mňa za mňa, keď ho nájdeš... Ale nemám z toho dobrý pocit.“

„O tvoj pocit nejde, Saf, už to pochop. Milujem ho!“

„Ja viem, a dosť sa toho bojím. Čo ak ti ublíži?!“

„Ale choď. Je to syn pána Valika, otec by si ho našiel a zabil, keby mi niečo urobil.“

„Otec?!“ zasmiala sa Safiye. Bol to najsmutnejší smiech, aký kedy Mahidevran počula. „Nie som si istá...“

Mahidevran si povzdychla. „To je pekne smutné. Rozmýšľala si už, vieš, aká je šanca že...“

„...že zomrie?“ povzdychla si Safiye ešte smutnejšie. „Neviem, dnes sa na to spýtam lekára. Chceš, aby som ti to povedala?“

Mahidevran sa smutne zadívala do steny. „Radšej nie. Myslím, že to asi nechcem vedieť.“

Safiye prikývla. „Rozumiem, ale ja to proste vedieť potrebujem. No, veď sa večer dozvieš... Ale kým sú tu oni“ kývla bradou smerom k súrodencom „nebudem ti o tom vykladať. A toto by bolo nadlho. My teraz musíme ísť na vyučovanie.“

Mahidevran prikývla. Jej sestra mala, ako napokon vždy, pravdu. Lenže raz nastane čas, keď Mahidevran začne klásť otázky, na ktoré nebude vedieť nájsť pravdivú odpoveď ani Safiye. A to bude čas, keď Mahidevran dospeje. Asi toto behalo Safiye hlavou, keď sa odobrala na vyučovanie.

Utekala bez rozmyslu a nádeje tmavou nočnou chodbou, plná bolesti a utrpenia v duši. Mahidevran sa takmer rozplakala, keď si uvedomila, čo ju čaká. Bude z nej sirota... Malá... Nepotrebná... Musí to niekomu povedať, pri niekom sa vyplakať. A vedela aj pri kom.

   Vybehla popri selamliku na nádvorie, kde si sadla na zem a vzlykala. Onur nikde nebol. Nádvorie bolo miesto toho plné fakieľ, rozžarujúcich celú oblasť, a strážcov, ako obvykle v dobrej nálade a večne žartujúcich. Ako sa môžu v takejto strašnej chvíli tak veselo smiať?! To im nie je ľúto sultána a jeho maličkých detí? Mahidevran nevedela, že veselosť strážcov je skôr vynútená a vôbec nie obvyklá. A že teda signalizuje čosi veľmi zlé.

   Vlhká hlina jej zašpinila sukňu a voda jej zmáčala nielen oblečenie, ale aj zadok. Fakle nepríjemne smrdeli, ale na druhej strane aspoň trochu hriali, a Mahidevran by sa k nim bola iste primkla, keby sa starala o to, čo teraz cíti jej telo. Jej duša si totiž uzurpovala celú jej pozornosť. A tak teda sedela na studenej zemi a plakala nad nešťastnou láskou, nad svojim otcom, nad tým všetkým.

   Čo si vlastne myslela?! Že tu bude len pre ňu?! A aj keby bol, tak že ju bude počúvať?! Aká bola hlúpa, aká pomätená – pomätená láskou, ktorá ju trápila viac než čokoľvek iné, a žiaľom, ktorý sa jej zmocnil. Už to chcela vzdať, vstať zo studenej zeme a pobrať sa späť domov, keď sa vedľa nej ozval známy, nádherný hlas: „Čo sa deje?“

Mahidevrn skoro zvýskla jeho meno, ale zadržala sa. A tak len šepla: „Onur! Si to ty?“ Pomaly vstala zo zeme a pozrela sa na mladíka za sebou.

Bol to on, samozrejme, že to bol on! Stál tam a usmieval sa ako slniečko. Mahidevran sa od šťastia takmer rozliala na tekutinu. Jeden jeho úsmev milovala viac než celý svoj doterajší život. „Ach, Onur, ani nevieš, aká som šťastná, že si tu teraz so mnou! Potrebujem ťa. Prosím, ostaneš tu chvíľu so mnou?“

Onur sa na ňu nechápavo zadíval. „No... Snáď sa na mňa nikto nebude hnevať, keď sa s tebou porozprávam.“ Nahol sa k nej. „Čo sa ti stalo?“ Bol očividne v rozpakoch.

Mahidevran si to nevšímala. V tme asi ani nevidel, ako silno plače. Smrkla a povedala: „No... Môj otec umiera. Sultán má tuberkulózu.“

Onur sa rýchlo vzpriamil. Keď sa ale pobral preč, Mahidevran, pobláznená a zamilovaná, ho chytila za ruku a zašepkala: „Nechoď. Potrebujem ťa... Chcem byť ešte chvíľku s tebou...“

Objala ho okolo pása a vzlykala mu v náručí. On, očividne v rozpakoch, ju pohladil po vlasoch, takisto ju objal a zašepkal: „Odkiaľ vieš, že umiera?“

Mahidevran smrkla. „Povedala mi to Safiye.“

Onur si povzdychol. Safiye nezvykla klamať. Ostávalo mu preto dúfať v jediné: že sa mýli. „Počuj, a... Odkiaľ to vie Safiye?“

Mahidevran znova zasmrkala „Povedala jej to moja mama, lebo počula, ako sa o tom zhovárajú s ostatnými sultanami.“

Onur ju pustil. Toto je vážne. Mal by to oznámiť ostatným... „Počuj... A čo presne jej bolo povedané?“

Mahidevran nešťastne pokrútila hlavou. „Neviem... Čosi o tuberkulóze so zlou prognózou. To ako že mu nedávajú veľkú šancu. A potvrdil to aj lekár.“

Onur rozmýšľal. Napokon povedal, len aby ju utešil: „Že má niečo nejakú prognózu neznamená, že to tak bude, len že to tak bude pravdepodobne. To, že je niečo pravdepodobné neznamená, že sa to skutočne stane, len že je veľká šanca, že sa to stane. Ale je tu ešte stále šanca, aj keď malá, že sa to nestane. Ak sa budeš veľmi modliť a dúfať v zázrak, a o tvojho otca sa budú dostatočne starať, je možné, že to prežije. Treba len dúfať.“

Mahidevran naňho uprela uslzené modré oči. „Mám sa teda spoľahnúť na Alaha?“

Onur prikývol. „A na lekársku starostlivosť. To tiež veľmi pomáha. Ale ty s tým okrem vrúcneho modlenia nemôžeš nič robiť.“

Mahidevran si položila hlavu späť k jeho bruchu. Vtedy si to Onur všimol. „Si studená. Mala by si ísť domov, nie že tu zmrzneš.“

Mahidevran si zaborila nos ešte hlbšie do jeho šatstva a pokožky. „Nie... Nechcem od teba odísť....“

Chytil ju za plecia a odtrhol od seba. Zadíval sa jej do očí tými svojimi, omamne krásnymi, a povedal: „Nechcem, aby si tu zamrzla, rozumieš?! Mala by si ísť domov. Mama a súrodenci ťa už budú čakať.“

Mahidevran naposledy zasmrkala a povedala: „Chcem byť s tebou.“

Onur sa jemne usmial. „To budeš môcť, kedykoľvek budeš chcieť. Proste sa dohodneme, kedy a kde sa stretneme, dobre? Môžeme byť kamaráti.“ V duchu si však už nadával za to, do čoho sa zaplietol. Priateľstvo s dvanásťročným dievčatkom, a ešte takým, ktoré o neho prejavuje jednoznačný záujem!

Mahidevran ho za jeho hlúposť odmenila tým najsladším úsmevom, aký dokázala dostať na svoju rozkošnú tváričku. „Tak dobre. Kamaráti.“

Tľapol ju po chrbte a poslal ju tak domov. „Tak už choď. A nie že mi tu zmrzneš.“

Mahidevran sa naňho znova vďačne usmiala a vrátila sa domov o kopec starostí ľahšia.