Vyhnanie z raja - 8.časť

Matka a teta Cena odviedli dievčatá von zo záhrady, späť do háremu. Tam vládla obvyklá depresia, ktorá sa nikoho okrem upratovačiek ani nedotkla.

   Upratovačky boli slúžky, otrokyne. Nosili jednotné uniformy skladajúce sa z plátennej tuniky a sivej vesty. Až dosiahnu dostatočný vek na to, aby mohli byť považované za samostatné osobnosti – zvyčajne po prvej menštruácií – budú mať podobné aj princezné, len tie ich budú červené. A keď dospejú úplne, dostanú aj vlastný šatník, väčšinu z neho zdedia po matke, dostanú ako dar alebo si proste kúpia. Zatiaľ však za samostatné osobnosti považované neboli, pretože medzi upratovačkami vládol všeobecný konsenzus, že sú to len malé decká v spoločenskom rebríčku ešte nižšie než oni sami. Najnižšia kasta háremu, upratovačky, ich síce nemali radi, ale boli tu aj iné kasty a tie mali k sultánových deťom trochu zložitý vzťah.

   Boli tu bežné konkubíny. Sultán im venoval len pár noci a ani mu neporodili dieťa, takže neboli akoby dôležité. Boli na úrovni gedikiler, háremových speváčok a tanečných, najkrajších a najbystrejších dievčat z celého paláca. Obe skupiny boli dosť zraniteľné, keďže ich mohli ľahko, jediným škrtom pera, poslať preč – vydať alebo poslať do Starého paláca, kde zostali živoriť až do biednej smrti. Ich postavenie sa zmenilo, akonáhle sa stali favoritkami. Cesta k tomu viedla len jediná: porodiť sultánovi syna. Medzi favoritkami vznikali zložité spojenectvá a nepriateľstvá, ktoré ale boli ich deťom ukradnuté a decká sa spájali a rozpájali podľa vlastných pravidiel.

  Ale napokon tu boli kalfy, dozorkyne a učiteľky turečtiny, a usty, najvyššie postavené ženy okrem favoritiek. Usty plnili tú istú úlohu ako kalfy, ale boli omnoho staršie a skúsenejšie. Napokon tu boli takzvané osobné slúžky, teda služobníčky favoritiek, starších princezien a sultánovej matky. Meryem tiež mala asi tri slúžky, ale Mahidevran sa s nimi veľmi nepoznala. Pani Giacenta patrila ku kalfám.

   Žiadny poriadny hárem by sa nezaobišiel bez eunuchov, a ani tento nebol výnimkou. Boli tam traja a ich úloha pozostávala zo sekundovania kalfám a ustám, a zbitia všetkých neposlušných dievčat. Okolo jedného, a práve toho najhoršieho, práve dievčatá a Cena s Meryem prechádzali.

Ibrahim bol pomerne mladý, mal asi tridsať, tridsaťpäť, nie viac. Zagánil na partiu svojimi sivými očami. „Kde sa flákate?!“

Cena sa na Ibrahima usmiala svojim najmenej príjemným úsmevom. „Boli sme v záhrade a hľadali sme malé dievčatá.“ Ukradomky sa pozrela na dve princezné pri sebe.

Ibrahim sa na ne bezvýrazne pozrel. „Mám pocit, že neposlúchali.“

Meryem sa naňho prísne zadívala. „A ja mám zas pocit, že som ich matka – teda prinajmenšom jednej z nich. O tom, či a ako ich potrestáme, rozhodnem ja a Gülçiçek.“

Ibrahim zdvihol jedno obočie. „Tak idete do svojich izieb?“

Meryem prikývla. „Ja a deti určite. Cena bude mať pravdepodobne schôdzku so sultánom.“

Ibrahim sa na ňu opäť bezvýrazne pozrel. „Myslel som si, že sultán je chorý.“

Cena naprázdno otvorila ústa a zase ich zavrela. „Aj ja som si to myslela.“ Po očku pritom zazerala na Meryem. „Lenže pravda je taká, že... že to nie je nič vážne a...“

Ibrahim na ňu vrhol prísny pohľad. „No len aby. Tak choďte, kam chcete.“

Meryem sa zrazu rozhodla. „Myslím, že by som mohla ísť navštíviť sultána, ak je teda chorý... Som predsa matka následníka trónu. Alebo nie? Čo si myslíte, mohla by som...?“ obrátila sa na Ibrahima.

Ibrahim sa usmial. Meryem nikdy nerobila problémy, ako iné dievčatá. Aj to bol spôsob, ako sa tu udržať, lenže problém bol v tom, že to nebol veľmi efektívny spôsob, ako sa dostať hore a čeliť aj protivníčkam. Meryem sa s tým vysporiadala tak, že žiadne nemala. „Iste, je to možné, ale dúfam, že sa nenahnevá...“

Cena sa ticho zachichotala. Ibrahim na ňu vrhol začudovaný pohľad. „Nejaký problém?“

Cena sa pokúsila zachovať si tvár. „Nie, nijaký.“

Mahidevran však vedela, čo tým Cena myslela. Ahmet a hnevať sa na Meryem? To je pekný nezmysel.

Mama chytila dcéru za ruku a odviedla ju aj so Safiye preč z háremu.

Meryem stála pred dverami sultánovej izby. Váhala. Svoje mimoriadne miesto medzi Ahmetovými favoritkami málokedy využívala, skôr sa držala v úzadí. Napokon však zaklopala na dvere. Nech sa stane, čo sa má stať.

   Otvorili sa dvere a za nim stál Ahmet. Sultán Ahmet bol pomerne pekný muž, teda rozhodne sa nedalo povedať, že vyzeral zle. Keby ste ho stretli na ulici v príslušnom oblečení, ani by ste si ho nevšimli. Mal veľké modré oči, ktoré po ňom zdedila jeho druhorodená, krátke čierne vlasy a momentálne aj červený nos. Keď videl, že za ním prišla práve Meryem s deťmi, naširoko sa usmial.

„Á, Meryem! Prepáč, ale... Nevolal som ťa.“

Meryem prikývla. „Ja viem, lenže som počula, že si chorý a tak...“

Ahmet sa zasmial. „Chorý? No, povedzme, že v záujme tvojho zdravia sa s tebou bozkávať asi nebudem... Ale je to len chrípka, neboj sa. Cena šalie a rozpráva mi o epidémií tuberkulózy v meste, ale podľa mňa len preháňa. Tak poďte ďalej.“ Jeden úsmev venoval aj svojim deťom. „Á, pozrime sa, zajačiky k nám prišli. No poďte dovnútra.“

   Sultánova spálňa bola adekvátne jeho postaveniu veľká a honosná. Aby aspoň trochu zmenšil svoj životný priestor, nasťahoval si Ahmet do izby aj veľký písací stôl a stoličky. Ahmetovi bola celá tá honosnosť z hĺbky duše odporná. Na zemi na vankúšoch práve sedel muž v strednom veku a mladík. Mahidevran zažila poriadny šok, keď si uvedomila, že je to pán Valik s najstarším synom. Zoči-voči Onurovi stratila reč. Očervenela ako paradajka a venovala mu hanblivý úsmev.

Ahmet sa pobavene usmial. „Je to len môj pocit, alebo sa Onur a môj malý zajačik už poznajú?“

Mahidevran sa zdesila. Vykoktala zo seba: „N-nie, vidím ho po prvý raz...“

Ahmet sa dobromyseľne usmial. „No, veď preto. Inak si myslím, že by vám nezaškodilo trochu sa spoznať... Schválne, rozmýšľali sme, že by sme naše dve rodiny spojili, ale vy ste ešte trochu mladé a valikovskí chlapci tiež. Ale ktovie, možno niekedy...“

Ozval sa pán Valik. „Ale zase, nepredbiehajme, dovtedy sa môže všeličo stať. Práve včera ma požiadali Megidovci, že majú tiež pár dcér na vydaj. A ja na to, že moji chlapci sú ešte príliš mladí, ale možno neskôr...“

Ozval sa zase Onur. „Mám pocit, že som vašu dcéru už niekde videl, strýko.“ Onur a jeho bratia boli Ahmetovi kmotrenci – to znamená, že im vymyslel mená. Preto, ako aj preto, že on a ich otec boli priatelia, ho volali strýko. Onur otočil hlavu k sultánovi. „Nemám pravdu?“

Mahidevran sa stále červenala. Ahmet sa usmial. „Myslím, že ste sa videli, ale to bolo tak dávno, že som ani nevedel, či si to vôbec budeš pamätať. Navyše moja druhorodená mala len šesť rokov – a najstaršia, moja Safiye, len deväť! Netušil som, že si na ne spomenieš.“

Onur sa pobavene usmial. „Naozaj? Zvláštne, zdá sa mi, akoby to bolo len dnes nadránom, čo sme sa videli.“

Mahidevran celá červená vyhýbavo poznamenala: „Je to ozaj zvláštne, ako ten čas letí.“

Sadli si a Ahmet ich predstavil: „Meryem už poznáte. Mahidevran je naša dcérka a Melike Safiye tiež poznáte. Teda aspoň dúfam.“

Onur sa usmial. „Strýko, nechcem vyrývať, ale vaša staršia je taká, ehm, ťažko zapamätateľná.“

Safiye sa zamračila. „Myslíš si, že som nevýrazná?!“

Onur sa neprestával usmievať. „To nie, ale už som na teba skoro zabudol.“

Safiye sa naňho podozrievavo pozrela. „Nerozumiem tomu, veď sme sa naposledy videli len pred rokom. Prečo si na mňa...“

„No vieš, nie si práve výnimočná osoba.“

„Tu musím protestovať.“ ozvala sa Meryem. „Safiye je náhodou veľmi výnimočná, keď ide o to.“

Safiye sa hrdo usmiala. Jej bolo veľmi ľahké zalichotiť.

Onur sa ale nedal. „A môžem vedieť, v čom je taká výnimočná? Lebo ja som si, pokiaľ ide o ňu, nič zvláštne nevšimol... Možno je to len mojou nevšímavosťou, ale ja mám naozaj taký dojem.“

Meryem sa usmiala. „Aký dojem?“

Onurovi sa na tvári sotva pohol sval. „Taký nijaký.“

Safiye sa urazila. „Náhodou...“

Onur sa rýchlo podujal uviesť veci na pravú mieru. „Nemyslel som tým... Nechcel som ťa uraziť – chápeš, si mi ako sestra – a nie je vôbec nič zlé na tom, že som si nezapamätal nič, čo by na tebe osobne bolo výnimočné. Mám slabú pamäť.“ A odpil si z kávy, ktorá bola na stole.

„Som ja ale idiot – dievčatá, prepáčte, že som si na vás nespomenul, nedáte si niečo na pitie?“ zvolal Ahmet. „Zájdem do kuchyne...“ Vstal a spýtavo sa na nich zahľadel.

Meryem sa naňho usmiala. „Nie, ďakujem, mne nemusíš nič nosiť.“

Mahidevran naňho zažmurkala svojimi modrými očkami. „Prosím si čaj. Čierny.“

Jej otec sa usmial na svoju najstaršiu dcéru. „A ty, hrdlička?“

Safiye naňho len prekvapene žmurkala čiernymi očami. „Ja... nič, ďakujem.“ pípla. Práve keď si myslela, že si na tieto otcove maniere zvykla.

Keď odišiel (nasledovaný Muratom Valikom, ktorý sa sám prihlásil), Onur ostal a obrátil sa na dievčatá. „Nuž, dámy... Neviem ako vás, ale mňa tieto jeho civilné maniere nikdy neprestanú prekvapovať.“

Safiye krútila hlavou. „Je toto vôbec sultán?“

Meryem sa na ňu usmiala. „Teraz nie. Nie ešte, ani už, proste v tomto momente...“ Povzdychla si.

Mahidevran krútila hlavou. „Správa sa ako nejaký oný z ulice.“

Safiye mykla plecom. „No a? To nevieš, že otec je človek pouličný? Myslím taký, ako väčšina mešťanov. Vraj ním vždy chcel byť. A úprimne aj ja!“

Mahidevran sa zasmiala. „Ty by si chcela byť meštiankou?! Veď tu máš všetko, čo potrebuješ!“

Safiye sa záhadne usmiala. „Ale nie všetko čo chcem.“

Onur a Meryem sa živo rozprávali o nejakých dospeláckych záležitostiach. Obe sa na nich pozreli, a ako ich tak sledovali, napadlo ich obe to isté. Vyslovila to Mahidevran. „Myslíš, že by si všimli, keby sme zdrhli?“

Safiye so širokým zákerným úsmevom pokrútila hlavou.

„Ja prvá!“ vyhŕkla Mahidevran šeptom. Obe svorne vstali a zaliezli do miestnosti vedľa.

   Keďže sultán musím mať sekretárku v jednom kuse k dispozícií, Cena spávala v dňoch, keď jej manžel, diplomat, bol na cestách, v izbe vedľa spálne samotného sultána. Veľa sa klebetilo o tom, prečo asi, ale bolo to tak, že skutočne ich k tomu viedli vyslovene praktické dôvody. Cena a Ahmet boli veľmi dobrí priatelia a ona mu verne a dlho slúžila (a on ju verne a dlho platil), ale čo sa týka lásky a sexu, obaja upierali oči niekde úplne inde: Cena k manželovi a Ahmet ku konkubínam. To však Ahmetove dcéry nevedeli, keď sa vkradli do jej izby.

   Z dôvodov zachovania sultánovho súkromia mala izba veľmi hrubé dvere. Práve teraz boli samozrejme odomknuté, a tak sa tam dievčatá mohli ľahko vkradnúť. Izba bola omnoho menšia a menej prepychovo zariadená, ale zato veľmi pekná. Pri stene, na ktorej boli veľké okná s mriežkou podobnou včeliemu plástu, bola nízka posteľ, vlastne len matrac s prikrývkou a vankúšmi. Množstvom vankúšov všetkých farieb a vzorov. Oproti posteli bola veľká vitrína, v ktorej boli poukladané knihy a pamflety. Pod ňou boli zásuvky, ktoré skrývali záhadné veci. Neďaleko bolo niekoľko kresiel, stolík a menší klavír. Sadli si do kresiel a Mahidevran sa sestry spýtala: „Ty... Saf...“

„No?“

„Rozprávali sme sa o tom, že by si chcela byť meštiankou. Prečo?“

Safiye sa usmiala. „Lebo mesto je úžasné. Stačí?!“

Mahidevran pokrútila hlavičkou. „Nestačí.“

Safiye si povzdychla. Mahidevran naliehala: „Ale no tak, veď sme sestry...Čo za tajomstvo mi nechceš povedať?!“

Safiye sa usmiala. „Tajomstvo mesta. A viac ti nepoviem!“

Mahidevran prevrátila očami. „No čo je na meste také úžasné?!“

Safiye sa jej zadívala do očí. „Sľúbiš, že to nikomu nepovieš?“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Čo, že ťa otec vodieva do mesta? To vie predsa každý. Ale ja chcem vedieť, prečo by si chcela byť radšej meštiankou než princeznou.“

Safiye sa prudko postavila. „Pozri, neviem, ako ti to vysvetliť, ale lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť, takže...“ Schmatla sestru za ruku a odviedla ju k oknu. „Dobre sa pozeraj!“ zvolala a otvorila ho. Mahidevran sa naskytol výnimočný pohľad.

   Mesto bolo ťažké pomenovať nejakými prívlastkami. A to, čo Mahidevran videla z okna, bolo jednoznačne mesto. V skratke to bolo množstvo svetielok slabučko svietiacich v obrovskom mori tmy ako ostrovčeky v Tichom oceáne. Svetlá z domov, z ulíc (Istanbul bol prvým mestom v ríši, ktoré malo verejné osvetlenie) i z mešít svietili doďaleka a robili z mesta nesúrodú masu pripomínajúcu jogurt s čučoriedkami (inak to Mahidevran pomenovať nevedela). A princezná si uvedomila, že tie svietiace veci, to sú ohne – na uliciach, v krboch i v lampášoch, a každý jeden niekomu patrí, hoci aj celému mestu. Tisíce ohňov, niekoľko miliónov ľudí a nespočetné množstvo príbehov. A to všetko v jednom meste, v tom meste, kde žijú aj oni. Mahidevran bola očarená. Čo je to za miesto, v ktorom žijú – toľko zaujímavých vecí, toľko príbehov, a oni sú zavreté v jednom prepychovom paláci, nevediac ani jeden z nich... Pocítila túžbu vydať sa tam, hneď teraz tam zísť a nechať si aspoň jeden vyrozprávať, ale urobiť to nemohla... Vtedy, hoci to ešte netušila, pocítila prvýkrát, čo potom mala cítiť skoro stále: túžbu po príbehoch a básnické šialenstvo, ako to sama volala, iný pohľad na svet cez okuliare metafory. Sestra ju objala okolo pliec a zašepkala: „Už chápeš?“

Mahidevran pokývala hlavou a očarene zašepkala: „Viac, ako si dokážeš predstaviť.“ Potom sa obrátila na sestru. „Kopec príbehov a my sa ich nemôžeme ani dotknúť... To je to, prečo by si tam chcela ísť?“

Safiye s úsmevom pokrútila hlavou. „Nie celkom. Ale čiastočne. Vieš, čím si chudobnejšia, tým máš viac práv a menej možností. Sloboda je relatívna. Ako princezné máme v rámci svojich práv veľa možností, ale práv máme málo. A ja by som nechcela byť celkom chudobná. Podľa mňa je obyčajné dievča z mesta dobrý kompromis.“

Mahidevran sa nad tým zamyslela. Safiye mala na mysli, že nemôžu chodiť, kam chcú, zato však môžu mať, čo chcú. Dievčatá z vidieka to často mali naopak. A Saf iste myslela to, že by chcela mať aspoň niečo a môcť chodiť aspoň niekam. To bola pekná myšlienka. „No dobre, keď myslíš... Čo budeme teraz robiť?“

Safiye sa naširoko usmiala. „Predsa nemôžeme nechať tvoju mamu samú s mužom, nie?“

Mahidevran vypleštila oči. „To v žiadnom prípade! Nepôjdem za... za Onurom.“

Safiye sa rozhliadla po miestnosti. „Obávam sa, že veľa iných možností nemáme.“

Mahidevran ukázala na klavír. „Máme.“

Safiye prevrátila očami. „A vieš na tom snáď hrať?!“

Mahidevran s úsmevom pokrútila hlavou. Safiye si povzdychla. „Tak poď. Nechápem, prečo sa s ním nechceš stretnúť, keď bol podľa teba taký pekný.“

Mahidevran vypleštila oči. „Ty si nepočula, ako o mne hovoril?! Akoby to bolo len dnes nadránom, čo sme sa videli... On sa zo mňa vysmieval!“ Zatvárila sa nešťastne. „Nepáčim sa mu...“

Safiye sa usmiala. „Veď som ti to vravela. Márna snaha, Mahi, neurobíš naňho dojem. Vzdaj to.“ Chytila sestru za ruku a odviedla ju z miestnosti. Vtom Mahidevran niečo napadlo. „Ty, Saf... Keď už vieš o tých veciach toľko... Prečo Giacenta tak zrozpačitela, keď počula Gülçiçek recitovať tú báseň? Čo je na nej také zvláštne?“

Safiye sa potajomky usmiala. „Nejde o báseň ako takú... Skôr o to, kto si ju recituje, či skôr spieva. Okrem toho si myslím, že naša Çiçek zaspievala nesprávnu pieseň.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Čo tým myslíš?“

Safiye jej to teda vysvetlila: „Nuž, vieš, tá pieseň bola pôvodne anglická detská pesnička...“

Mahidevran bystro poznamenala: „Ako Desať šatkárov pod Yildizom?“

Safiye sa zasmiala: „Tak trochu, len to spievajú omnoho menšie deti. Nuž, a tú pesničku si sparodoval istý mladý básnik, a teraz je z toho pesnička milencov. To sú ľudia, ktorí spolu majú ten oný, sex, a nie sú manželia. Chápeš?“

Mahidevran vypleštila oči. „Počkaj, Saf... Rada by som niečo vedela. Mama a otec... Oni spolu majú sex?“

Safiye sa usmiala. „Samozrejme, nejaký mať musia. Vieš, keď teba a tvojich súrodencov splodili... Preto je aj náš otec našim otcom.“

Mahidevran práve na čosi začala prichádzať. „ Ešte moment. To mal sex aj s tvojou mamou?“

Safiye prikývla. „Mal. Kedysi, teraz už spolu nespávajú.“

„Spolu čo?!“

„Nespávajú. Vieš, spať spolu znamená medzi dospelými mať spolu sex, chápeš? A moji rodičia už dávno nie sú spolu.“

Mahidevran vypleštila oči ešte viac. „Ale... Ale to znamená... Že so všetkými našimi tetami musel otec...“

Safiye sa zasmiala. „Pochopila si to správne! Favoritky sú preto favoritky, lebo s nimi často... No veď vieš... A to je zmysel ich spoločných nocí!“

Mahidevran sa začervenala. „No teda... Také... Také...“

„...nemravnosti!“ doplnila ju Safiye s úsmevom. „Máš pravdu, sestrička, sú to nemravnosti, ale nakoľko sú tety ockove otrokyne, tak on s nimi smie, vieš...“

Mahidevran celá červená prikývla. „Mne sa asi sníva... Také hrozné tajomstvá!“

Safiye sa zasmiala ešte hlasnejšie. „A to nie je všetko! Vraj sú tu ešte hrošie tajomstvá, ale tie neviem ani ja.“

Mahidevran sa usmiala. „Ako tajomstvá Fatmy Şah?“

Safiye sa smiala ako závislá na marihuane. „Samozrejme! Sú proste veci, o ktorých nikto nevie, čo sú, ale každý vie, že sú zakázané.“

Mahidevran pokrútila hlavou. „Tí dospelí sú čudní...“

Safiye ju objala okolo pliec. „Neboj sa, raz si zvykneš.“

   Spoločne sa zadívali von, do miest, kam raz snáď budú môcť vstúpiť. Vtedy sa Mahidevran ozvala: „Ty, Saf... A kedy budem môcť ísť s vami do mesta? Už som skoro dospelá, dokážem už obtočiť nohami najhrubší konár na strome v záhrade, prečo ma s otcom nechcete zobrať?!“

Safiye sa na ňu usmiala. „Naozaj by sme ťa so sebou chceli vziať, lenže... Lenže otec sa o teba bojí. Mesto je nielen krásne, ale aj nebezpečné. Ako napokon každý živočích.“

Mahidevran sa zamračila. „Veď by ste boli so mnou...“

Safiye sa na ňu usmiala ešte láskavejšie. „Raz ťa určite vezmeme, Mahidevran, ale teraz je tvoje miesto pri tvojej mame!“

Mahidevran sa zatvárila mimoriadne namrzene. „A kedy s vami budem môcť ísť?!“

„Až budeš aspoň trošičku dospelá.“

„A to bude kedy?!“

„To neviem. Ale otec vraví, že keď sa to stane, tak to spoznáme.“

S týmto vysvetlením sa Mahidevran síce neuspokojila, ale sultán a Safiye áno. A to bolo hlavné.

   Mahidevran opustila miestnosť s pocitom ohromnej nespravodlivosti. Vošla späť do otcovej izby a vtedy sa všetko zvrtlo.