Vyhnanie z raja - 10.časť

V určený čas sa Safiye dostavila na miesto. Rozhodla sa, že Mahidevran všetko povie až dodatočne, pre prípad, že by to dopadlo zle. Zastavila sa na chladnom nádvorí plnom hmly a čakala naňho. Pri tom si spomínala na to, o čom sa rozprávali minulé ráno. Tak Mustafovým najhorším nepriateľom a nepriateľom celej jeho skupiny bol jeho vlastný brat... Navyše sa páčil Mahidevran. Večer aj celý predchádzajúci deň o tom decentne mlčala, ale ťažko povedať, či to dokáže večne.

   Stála na studenom nádvorí a mrzla. O takomto čase už bolo zahalené závojom tmy. Len fakle osvetľovali temné nádvorie. V tú noc nesvietil mesiac (či už kvôli zatmeniu, alebo novu) a svetlo hviezd bolo chladné a neveľmi účinné. Hviezdy akoby sa sústredili len sami na seba: ich svetlo bolo jasné, možno až priveľmi, ale ich svetlo nehrialo ako slnečné, ba neposkytovali ani len také chabé osvetlenie ako mesiac. Presne ako niektorí ľudia, pomyslela si Safiye smutne. Boli jasní, veselí, ale svoje šťastie nešírili, žili len sami pre seba. Sama Safiye bola príliš mladá na to, aby to robila inak.

   Zrazu sa pod jednou fakľou mihol tieň. Safiye si všimla, že mieri k nej. Bol to on. Mustafa...

   Nevdojak sa usmiala. Mustafa na ňu blýskal sivými očiskami a ona sa naňho láskavo usmiala. Podišiel k nej a so šibalským úsmevom na chlapčenských perách sa jej spýtal: „Tak čo, som tu načas?“

Safiye sa usmiala. „Ako na druhom svete. Hej... Čo to máš na sebe?!“

Mustafa sa pozrel na svoje telo. Mal oblečené otrhanú košeľu s čímsi ako sakom, ktoré bolo plné záplat a vyzeralo byť nesmierne často a dlho používané človekom, ktorý bol taký chudobný, že si nemohol dovoliť ani práčovňu. Počas asi siedmich rokov. O ostatných častiach jeho odevu ani nehovoriac.

   Mustafa pokrčil plecom. „Jáj, toto? No a? Vadí ti na tom niečo? Všetci chudobní študenti enderunu chodia takto.“

Safiye sa zasmiala. „Áno, chudobní, dokonca natoľko, že sú synmi najbohatšieho muža ríše po sultánovi, čo?!“

Mustafa sa uškrnul. „Ty si snáď myslíš, že ja z toho bohatstva niečo mám? Nie, Saf, ja som sa rozhodol, tak ako mnohí predo mnou a po mne, zarobiť si na seba sám. Iste, moja práca nie je nejako úžasne výnosná, ale pokryje moje najnutnejšie výdavky. A chudoba je len malá cena za nezávislosť a hrdosť chudobného študenta...“

Safiye vyprskla. „Hrdosť chudobného študenta... To nie je bohviečo.“

Mustafa pokrútil hlavou, akoby sa nechumelilo. „Ale je to jediná hrdosť, akú môžem mať. Pašovskí synáčikovia, ktorých podporujú rodičia, na tomto mieste žiadnu hrdosť nemajú.“

Safiye vypleštila oči. „Cítim to podobne! Aj princezné v háreme do istého veku nemajú žiadnu hrdosť. Myslím niečo, čím by sa mohli chváliť pred upratovačkami...“ Posmutnela. „Ty máš aspoň tú nezávislosť, no...“

Mustafa prikývol. „Aspoň niečo. Ale ty máš zase prachy. A veľa. Tým sa nemôže pochváliť každá dievčina v meste.“

Safiye prevrátila oči. „No hej. Mám prachy. Ale nemám si čo za ne kúpiť. Cítim sa ako upratovačka. A okrem toho, čokoľvek chcem, musí mi to schváliť mama. Podľa zákona som ešte dieťa!“

Mustafa si povzdychol. „To poznám. Ale našťastie je to už za mnou. Asi by si sa urazila, keby som ťa poľutoval, čo?“

Safiye sa naňho láskavo usmiala. „Samozrejme, nie je to také hrozné. Ale nie je to nič úžasné, keď to chceš vedieť. Má to svoje výhody i nevýhody... Ale nevýhod vidím viac.“

Mustafa prikývol. „Nezávidím ti. Ale ani ja rozhodne nemám ľahký život. Musím tvrdo makať, aby som mal aspoň na účet za vodu.“

Safiye prikývla. „Iste, nesamostatnosť má aj svoje výhody. Nemusíš sa ničím trápiť. Ale poďme sa baviť o niečom menej, ehm, náročnom... Čítaš Candida?“

Mustafa prikývol. „Jasné. Pekná brutalita, to ti poviem. Je to tiež dosť ťažké. Ale keď chce byť človek dôstojníkom, musí si na drsné a komplikované veci zvyknúť.“

Safiye vypleštila oči. „Ty chceš byť dôstojníkom?“

Mustafa s úsmevom prikývol. „Hej. Pôvodne som nechcel ísť na enderun, miesto toho by som radšej cestoval po svete. Ale otec trval na tom, že musím vstúpiť do služieb štátu, tak som sa rozhodol stať vojakom.“

Safiye sa usmiala. „Dobrý nápad, vojenský dôstojník je veľmi mobilné povolanie.“

„Mo... Aké?!“

„Mobilné. Veľa sa pri tom pohybuješ z miesta na miesto.“

Mustafa sa zasmial. „Ty budeš asi intoška, čo?“

„Tak tomuto zase nerozumiem ja.“

„Intoška. Intelektuálka. Veď vieš, taká premúdrená baba.“

Safiye ohrnula hornú peru. „Som, a čo?! A okrem toho, moja mama vždy vravela, že žena nemôže byť premúdrená. Žena nikdy nemôže byť príliš krásna, múdra ani cynická.“

Mustafa sa uškrnul. „S tým by sa dalo polemizovať, keby sa mi chcelo.“

Safiye sa zasmiala. „Páni, ty si ale vtipkár.“

Mustafa sa neprestával uškŕňať. „Aký vtipkár? Vážne sa mi nechce!“

Safiye sa smiala, až sa prehýbala v páse. „Musím povedať, že som mala šťastie! “ Zrazu zvážnela, teda sa o to aspoň pokúsila. „Si mi celkom sympatický, vieš o tom?“

Mustafa vypleštil oči a potiahol si... no, výstrihom by sa to nazvať teda nedalo, a stojačik to tiež nebol. „Vá-vážne? Sympatický...?“ Odkašľal si, aj napriek tomu, že sa zrazu cítil, akoby práve zomrel a prišiel do neba. „Teda, ďakujem, aj ty si mi celkom sympatická...“

   Je pravda, že Mustafovi sa väčšinu puberty (asi dva roky) páčili skôr staršie ženy, také vyspelé (Osemnásť, dvadsať rokov... Keď máte štrnásť, pripadá vám aj pojašená sedemnástka neuveriteľne zrelá.). Ale musel uznať, že aj napriek mladému veku bola Safiye nádherná. Mala bledú tvár, žiarivú, porcelánovú pleť, z ktorej doslova žiarili tmavé oči, rovný profil, súmerné črty tváre a na útle plecia jej padali dlhé, nádherné čierne vlasy. Nižšie sa pozrieť neodvážil, a aj tak tam nebolo nič, čo by bol ochotný nazvať aspoň pekným. Na to bola Safiye ešte príliš mladá.

   Mustafa sa vypol v celej výške, akú dosiahol vo svojich štrnástich rokoch. „Ale asi by sme si mali niekde sadnúť, už ma trochu bolia nohy.“

Safiye sa usmiala. „Dobrý nápad. A máš aspoň hmlistú predstavu, kde?“ Usmievala sa pri tom milo, ale aj tak Mustafa usúdil že Saf vie, že žiadnu predstavu nemá, ani len tú hmlistú.

Mustafa sa poobzeral po nádvorí a vyhlásil: „Čo takto sem na zem?“

Safiye prižmúrila oči a úsmev jej zmizol z tváre. „Šibe ti?“

Mustafa sa vyzývavo uškrnul. „Čo, bojíš sa o vaječníky?!“

Safiye sa uškrnula. „Moje vaječníky sú dosť silné, aby prežili čokoľvek, čo im dokážeš spôsobiť ty.“

Mustafa sa zasmial. „Myslím, že nemáš ani len hmlistú predstavu, čo všetko môžem spôsobiť tebe a tvojim vaječníkom.“ Vstupovali na nebezpečnú pôdu, tu sa už jednalo o dvojzmysly.

Safiyin úškrn sa zmenil na pohŕdavý. „Máš pravdu, moja predstava o tom je celkom jasná.“

Podišiel k nej bližšie. „Nie som o tom presvedčený.“

Safiye sa zasmiala. „Tak si nebuď, ale ja viem, viem, že si ešte len chlapec!“

Mustafa sa hrdo vypol. „To nikto nepopiera. Ale isté veci predsa robiť môžem...“

Safiye sa naňho neveriaco pozrela. „Aké napríklad?“

Prišiel ešte bližšie... A bližšie... A vtisol jej na prekvapené pery bozk. Následná reakcia bola prudká: odstrčila ho od seba s takou silou, že sa zvalil na podlahu. Zrevala: „Zbláznil si sa?! Toto nie je sranda...“

Mustafa očervenel. „Ja... prepáč...“

S nahnevaným výrazom tváre ho zdvihla zo zeme. „Nabudúce ma aspoň upozorni, keď budeš chcieť robiť niečo také, dobre?! Ukradol si mi prvý bozk, debil! Toto sa nerobí!“

Očervenel. „Je mi to ľúto... Ale ak to chceš vedieť, aj môj to bol prvý...“

Zasmiala sa. „Škoda, že som ho nedostala aspoň od niekoho, koho ľúbim.“

Smutne sa usmial. „Tiež si myslím. Ale čisto teoreticky... Myslím, že by som ťa bol schopný ľúbiť, neskôr...“

Zhíkla a prikryla si ústa rukou. „Hí! Ešte sme len na prvom rande, a už hovoríme o láske! To sa tiež nerobí!“

Mustafa sa začervenal. „Očividne je toho veľa, čo ešte neviem o randení.“

Safiye sa naňho usmiala. To nič. Si len chlapec. A ja malé dievča...“ Usmiala sa zasnene.

Mustafa sa na ňu usmial tiež. „Teraz je naozaj nádherný čas na prvé lásky...“

   Zrazu na Safiye čosi kvaplo. A potom znova. Začínalo pršať.

   Prvé to napadlo Mustafu. „To nám vyzerá ako jasné znamenie od Alaha, že už je čas sa rozísť, nie?“

Safiye prikývla. „Moja reč. Tak... Každý teraz svojou cestou?“

Zaľúbene sa na ňu pozrel. „Ja neviem... A kedy sa znova stretneme? Chcel by som ťa znovu vidieť.“

Usmiala sa naňho. „Aj ja teba...“ Chytila ho za ruky a nechala si stekať dážď až za golier. Chvíľu spolu stáli ako soľné stĺpy a hľadeli na seba, keď sa ho pustila a šla svojou cestou. Na rozlúčku mu poslala vzdušný bozk. Zakričal za ňou: „Nezabudni na mňa! Som tu každý pracovný deň o takomto čase, s výnimkou dní, keď je podvečer zlé počasie...“

Safiye za ním zakričala ešte: „Rozumiem! Tak ahoj...“

   Mustafa napokon s búšiacim srdcom opustil nádvorie a naposledy sa za ňou pozrel. Nadlho to bolo posledný raz, čo ju vôbec videl, a postupom času na ňu takmer zabudol. Teda takmer...

   Na tých pár dlhých rokov určite.

Safiye sa vrátila v podvečer do háremu, do izby svojej matky, kde ju už čakala jej mladšia sestra so súrodencami.

   Mahidevran na ňu spoza stola, na ktorom podávali večeru, zagánila: „Kde si toľko trčala?! Mama ťa všade hľadá!“

Safiye sa na ňu usmiala. „To ti, sestrička, poviem až keď pôjdeme spať... Jedine že by si bola ochotná zdrhnúť od večere.“

Mahidevran sa rozhorčila. „Od večere?! To nikdy, som hladná ako vlk!“

„To si vždy.“ ozval sa vedľa nich posmešný hlas. Bayezit.

Safiye naňho škaredo zagánila. „Byť tebou, bratku, starala by som sa o seba.“ Na to sa obrátila na sestru. „Pamätáš si ešte, ako sme predvčerom večerali s Valikovcami?“

Mahidevran sa zasnene zadívala do diaľky. „Áno...“

Safiye sa zasmiala. „Ty si sa asi do toho Onura zamilovala, čo? Celý večer hovoril len s tebou, do nášho rozhovoru sa takmer nezapojil.“

Mahidevranin úsmev sa blažene roztiahol a zrazu vyzerala ako námesačná. „Mal oči len pre mňa... Neviem, čím som si to zaslúžila... Je taký sladký...“

Safiye si spomenula na Mustafu a ledva potláčala smiech. Nechcela však malej sestre brať ilúzie, koniec koncov, sama sa ich nedokázala vzdať. „No, to je. Onur je veľmi pekný mladík.“ potvrdila jej, nakoľko to bola jediná vec, ktorú dokázala povedať.

Mahidevran sa na ňu nadšene usmiala. „Že? A k tomu je ešte aj veľmi múdry. Predstav si...“ A rozrečnila sa o tom, o čom všetkom sa s Onurom rozprávali.

Safiye ju ani nevnímala. Všimla si však, že Mahidevran je živá ako ešte nikdy. Takú veselú a zhovorčivú ju ešte v živote nevidela. Iste, Mahidevran vedela rozprávať o niektorých veciach donekonečna, ale donedávna medzi nimi nebola nekonečná múdrosť a vznešenosť iných ľudí. Ten Onur sa jej určite páči... To zaváňa katastrofou. To dievča sa zamilovalo.

   Sama Safiye sa v jej veku kedysi zamilovala. Objektom jej náruživej lásky bol istý študent enderunu z posledného ročníka, ktorý však bol od nej samozrejme omnoho starší, príliš si ju nevšímal a pokladal ju len za nepríjemný obťažujúci hmyz. A k tomu všetkému ešte rok po tom umrel na čierny kašeľ. Neskôr sa pravda dozvedela, že za ním nemusela plakať, nakoľko to bol hulvát a pijan, ale to už bola dosť stará, aby rozumom pochopila, ako to s láskou vlastne je. Preto sa aj rozhodla, že pri Mustafovi bude ostražitá. Samozrejme, myslela aj na svoju sestru, a v duchu ju už ľutovala.

   Keď všetci dojedli, ich matky ich zahnali do izby, kde obvykle spávali staršie decká. Nastal čas na rozhovor. Len čo si dievčatá ľahli do svojich postelí, ozvala sa Mahidevran: „Ty, sestrička...“

„Hm?“

„Čo si myslíš o Onurovi?“

V izbe bola tma, a tak ani jedna nevidela tej druhej do tváre. A tak Mahidevran nevidela, ako sa Safiye potichu smeje. Napokon, keď konečne premohla ten dusivý tichý smiech, odpovedala sestre: „Je celkom pekný, ale inak za veľa nestojí. Je sebecký a namyslený.“

Mahidevran sa zamračila. A to si myslela, že jej sestra je múdra. „To teda nie je!“ zvolala šeptom. Celý čas sa rozprávali len šeptom.

Safiye sa ticho zasmiala. „Odkiaľ vieš?“

„A odkiaľ ty vieš, že taký je?“

„Od jedného kamaráta, prečo?“

„Tak kamaráta?!“ Mahidevranin hlas znel pohoršene. „Ty sa kamarátiš s chlapcom?!“

„No a?! Veď aj Onur je...“

Mahidevran jej skočila do reči. „Nie je! Onur je už skutočný muž...“

„No veď práve.“ zamrmlala Safiye pesimisticky. „Vieš ty vôbec, čo sú muži za tvory?!“

„Dobre. Tak ma pouč, keď to teda neviem!“

„Dobre teda. Muži sú...“ Rozmýšľala, ako jej to povedať. „Dobre, nebudem ti klamať, muži sú vo svojej podstate celkom dobré a inteligentné bytosti, rovnako ako my, ibaže sú... Trochu iní. No, neviem ako ti to vysvetliť, ale vieš, je úplne samozrejmé, že mladíci v Onurovom veku sú skúsenejší ako ty, ale samozrejme nie sú takí nevinní. Bojím sa, aby si nebola sklamaná. Je totiž celkom možné, že Onur by nikdy nevedel, čo si s takou mladou dievčinou, ako si ty, počať. A ty už vôbec nie.“

Mahidevran sa na ňu obrátila na posteli. „Myslela si na sex?“

Safiye prikývla. „Samozrejme! Ty si na také veci ešte príliš malá. Vlastne aj ja.“

Mahidevran si povzdychla. „No a čo? Páči sa mi...“

Safiye sa zasmiala. „A čo s tým, tak sa spýtaj. Povedz, čo od neho chceš?“

Mahidevran sa obrátila späť na chrbát. „Aby prijal moju lásku a tiež ma miloval.“

„K tomu sa ti ho nikdy nepodarí doviesť. Si naňho príliš malá.“

Mahidevran posmutnela. „To je škoda. Ale... Si si istá? Neexistuje nejaký spôsob?!“

„Existuje. Počkať si aspoň do svojich šestnástich a dúfať, že vtedy bude voľný.“

„Voľný?“

„Že nebude ľúbiť inú.“

„Tak to nie je veľmi pravdepodobné.“

„Ja viem.“

„Prečo musíš byť taká krutá?“

„Ja nie som krutá, to láska.“

„Ach, Alah, prečo som sa musela zamilovať...“

„Počkať... Ty si sa...“

„Mhm. Podľa všetkého. Zamilovala som sa do toho najkrajšieho chlapca na svete...“ povzdychla si. Zrazu zvolala: „Ale zdá sa, že preňho nie som dosť dobrá!“

Safiye sa ju pokúsila utešiť. „To nič, ja viem, že sa ti páči, ale to nie je láska. Vzdaj to, nestretávaj sa s ním a naveky naňho zabudneš.“

Mahidevran už tiekli z očí slzy. „Nie, nezabudnem... Na Onura nikdy...“

Safiye si povzdychla. „Prosím ťa, netráp sa. Zraňuješ ma. Prejdime na nejakú veselšiu tému... Asi by ťa nezaujímalo, čo sme robili s Mustafom Valikom.“

Mahidevran sa veľmi začudovala. „Ty si sa stretla s Mustafom Valikom?! Kedy?“

„Včera večer. Pozri, ono sa to zbehlo asi tak, že...“ Všetko jej to vyrozprávala.

Mahidevran sa len zasmiala. „Onur má pravdu, Mustafa je ešte dieťa. To Onur...“

Safiye sa schuti zasmiala. „Tak si tu básni o starších pekných chlapcoch, sestrička, ale ja mám frajera, chápeš?!“

Mahidevran sa uškrnula. „Ľúbiš ho vôbec?“

Safiyin hlas znel váhavo. „No... asi. Trochu.“

Mahidevran sa rozrehotala tak hlasno, že skoro pobudila celú izbu. „Trochu?! Trochu?! Sestrička, a ty sa mi ešte smeješ, že som nešťastne zaľúbená...“

Safiye sa ostro ohradila. „Náhodou... Stretla som sa s ním len raz, dvakrát. Na rozdiel od teba, sestrička, čo si sa po rovnako krátkom čase stihla zamilovať.“

„Ale on mi zachránil život!“

„Aj Mustafa ma zachránil, keď sa to tak vezme...“

Mahidevran sa uškrnula. „No neviem, ja si záchranu predstavujem inak ako slová začínajúce sa na ehm, šéfe...“

Safiye jej venovala zlý pohľad, ktorý však ona v tme a hľadiac do stropu nezachytila. „Pozri, aspoň som nebola taká pochabá ako ty. Okrem toho, mám pocit, že on ma tiež chce, čo je viac ako to, čím sa môžeš pochváliť ty.“

Mahidevran sa na ňu pozrela s vypúlenými očami. „To myslíš vážne?!“

„Znie to snáď tak nepravdepodobne?“

„Nie, práve naopak. Vy s Mustafom si... Ako by som to...“

„Zaslúžime jeden druhého?“
„Asi tak. Hej... A Mustafu som nevidela už roky. Ako vyzerá?“

„Čo ja viem? Je taký, no, obyčajný... Proste štrnásťročný chalan. Nie je škaredý, ale ani mimoriadne pekný. Ale mne je to jedno. Je naozaj milý a bystrý.“

„Onur tvrdí, že je to malý chlapec.“

„Oni sa s Onurom veľmi nemusia. Mustafa o ňom rozpráva ako o svojom najhoršom nepriateľovi.“

„To je hlúpe, mať za najhoršieho nepriateľa vlastného brata...“

„Veď aj ty máš Süleymana.“

„On nie je najhorší nepriateľ, on je jednoducho hlupák.“

Safiye sa zasmiala. „Hlupák? Myslela som si, že použiješ vulgárnejší výraz. Ale veď čo, Süleyman nám nestojí ani za to, aby sme naňho nadávali.“

Mahidevran sa uškrnula. „Nevedela som, že ním tak opovrhuješ.“

„Má jedenásť, dievčatá v mojom veku chlapcami v tom jeho prirodzene opovrhujú, najmä keď sú to ich mladší bratia.“

Mahidevran prikývla. „Máš pravdu, mladší bratia sú otrasní.“

„Ale zase také zlé to nie je. Na také primitívne bytosti sú celkom zlatí.“

Mahidevran sa zachichotala. „Akoby si vravela o bábätkách alebo žubrienkach.“

Safiye sa uškrnula. „Veru. Tak ma napadlo: vieš, čo majú spoloční takí chlapci s žubrienkami?“

„Nie...“

Safiye sa zasmiala. „No, že sú to budúci žabci, chápeš?!“

To sa ale smiala tak hlasno, že Bayezitov hlas zozadu zakričal: „Buďte ticho, šľapky, a ty, Safiye, si nechaj tie svoje trápne vtipy pre niekoho, kto im porozumie.“ Na vysvetlenie: slovo šľapky Bayezit nemyslel tak zle, ako by sa mohlo zdať. Bayezit ani nevedel, čo znamená slovo sex, a tak samozrejme nevedel, čo znamená slovo prostitútka. O iných ekvivalentoch tohto slova ani nehovoriac.

   Safiye síce vedela, čo to znamená, ale vedela tiež, že Bayezit nie. Preto povedala len: „Bayezit, ty láskavo tiež drž tú svoju velebenú hubu, my sme tu boli úplne ticho, a ak sa ti niečo nepáči, ešte stále môžeš ísť spať k mamičke!“

Bayezit s namysleným mrmlaním sklapol. Mahidevran sa pomrvila na posteli a myšlienky sa jej krútili okolo jej Onura. Z myšlienok sa stali sny, keď Mahidevran zaspala nepokojným spánkom a snívala o tom, že sa vydáva za Onura, že sa s ním objíma a bozkáva... Tieto príjemné sny možno zostanú len snami, ale na tom, že sú, to nič nemení, ani kuvikanie štrnásťročnej takmer dámy...

Zima bola veľmi tvrdá a Safiye ani raz nemala príležitosť stretnúť sa s Mustafom. Čo sa týkalo Mahidevran, tá až odvtedy až do marca Onura ani raz nezazrela.

Jar bola smutná a sychravá. Ťažké dažďové kvapky zmáčali bohatú, po zime sa zelenajúcu záhradu. Jar v Istanbule bola vždy prekrásna – ak práve nepršalo. Ale aj teraz to stálo za pohľad: na rozľahlé zelené pláne trávniku dopadali kvapky, podobajúce sa na malé priesvitné sklenené perly, ktoré sa pri dopade na zem rozbíjali. Aspoň tak to videla Mahidevran, keď sa očarene dívala z okna.

   Sedela po obede na okne a rozmýšľala. Kým bolo zlé počasie, nemohla sa s Onurom stretnúť, lebo sa nemohol zdržovať na nádvoriach dlho a otec sa s pánom Valikom stretával mimo háremu, ale teraz, keď prišla jar, malo sa vyčasiť a Mahidevran očakávala, že s Onurom konečne bude môcť stretnúť. Vtom ju vyrušilo zaklopanie na dvere.

„Ďalej.“ zvolala zamyslene. Dvere sa otvorili a dnu vstúpila Safiye.

   Na sebe mala neveľmi luxusné šaty, aké nosili sultánove deti. Skladali sa z modrých spodných šiat a hnedej vrchnej vesty, siahajúcej až po zem. Na peknej tvárili mala ľútostivý úsmev, aký mávala vždy, keď umrel niektorý z ich súrodencov, ktorý bol taký maličký, že ho nestihli ani len poľutovať. Stávalo sa to často: detská úmrtnosť medzi sultánovými deťmi bola katastrofálna a mnohé zomreli ešte ako bábätká. To sa im vystrojil pohreb, dievčatá a ostatné deti sa obliekli do čierneho, v háreme bolo jeden večer hrobové ticho, a potom sa na dotyčné dieťa zabudlo ako na včerajší kúpeľ. Ak bolo dieťa staršie, napríklad ako Bayezit, po pohrebe bývalo navyše hrobové ticho aj v detskej izbe. Zomrel predsa člen ich partie, a hoci sa všetci tvárili, že sa nemajú radi, predsa len boli súrodenci a svojim spôsobom k sebe prechovávali súrodeneckú lásku, ktorá bola, ako napokon medzi všetkými súrodencami, dosť svojrázna.

   Mahidevran vypleštila oči. „Sa-Saf?! Čo sa stalo?!“

Safiye sa stále usmievala. „Ahoj, sestrička. Vidím, že si užívaš detskú izbu...“

Mahidevran vypleštila oči ešte viac. „Budem hádať, už sa rozhodli...“

Safiye ľútostivo pokývala hlavou. „Už budúci mesiac. Vraj som už dosť stará... Budúci týždeň sú záverečné skúšky, potom budem môcť ísť. Budeš mi chýbať...“

   Mahidevran si povzdychla a pozrela sa znova z okna. Dážď bol čoraz silnejší a intenzívnejší. Tak Saf bude červenou vestou... Stane sa z nej takmer žena. Už nebude žiadnym malým dievčatkom ako jej sestry...  Mahidevran posmutnela. Jej staršia sestra dospieva, už ju nepotrebuje, a ani ona sa už nebude môcť na ňu spoliehať.

   Safiye si sadla k nej a usmiala sa na ňu. „Snáď to nebude také zlé. Napokon, bude zo mňa žena, nie? To je rozhodne dobrá správa.“

Mahidevran prevrátila očami. „Žena z teba ešte nebude. A celé to má samé nevýhody – nemôžeš chodiť von bez povolenia, nemôžeš nosiť nijaké šaty okrem uniformy, na verejnosti aj pri stretnutiach s cudzími, budeš musieť bývať v Malom háreme spolu s upratovačkami...“

„...nebudem môcť mať sex...“ dodala Safiye pobavene. „Teda nie že by mi to chýbalo.“ povedala rýchlo.

Mahidevran na ňu vypleštila modré oči. „Moment... To nebudeš môcť mať sex?! Budeš žiť v celibáte?“

Safiye sa zasmiala. „Veď to žijem aj teraz. A do osemnástich sa snáď s nikým tak vážne nezoznámim. Vôbec by mi to nemalo chýbať.“

Mahidevran sa s vypleštenými očami zadívala von. „Teda...“ Zrazu ju čosi napadlo. „Ale vravela si, že do osemnástich budeš červenou vestou. Čo potom?“

Safiye sa zamyslene usmiala. „To neviem. Ale asi sa niekde zamestnám alebo ma vydajú. To potom budem mať sex pravidelne. Ak sa zamestnám, odsťahujem sa z paláca a...“ Zrazu sa jej rozžiarili oči. „...A bude zo mňa ozajstná meštianka, ako som vždy snívala! A čo ty, Mahi, čo by si chcela robiť po tom čo sa z teba stane žena?“

Mahidevran sa stále dívala z okna. „Neviem... Ale určite by som nechcela ostať v paláci. Zbalila by som sa odišla. Tak!“

Safiye sa na ňu usmiala. „A to by ti nevadilo, že budeš mať tam vonku málo peňazí?“

Mahidevran zavrtela hlavou. „To v žiadnom prípade.“

Safiye sa zasmiala. „Ver mi, vonku to nie je také úžasné, ako si to predstavuješ. Ale ja som aspoň pripravená. Mala by som pripraviť aj teba, no len...“ povzdychla si. „Bude to ťažké. Ale som staršia sestra, mala by som v tom pomôcť tvojej mame.“

Mahidevran sa na ňu zadívala. „A čo budeš robiť tam vonku ty?“

Safiye sa mierumilovne usmiala. „Neviem. Ale asi študovať a popritom robiť nejaké brigády. Ešte to nemám celkom premyslené, nakoľko je to ešte ďaleko, ale dúfam v úspech.“

Mahidevran sa na ňu neisto pozrela. „A čo bude úspech?“

Safiye sa na ňu znova mierne usmiala. „Keď nájdem samú seba.“

Mahidevran nadšene zvolala: „Ja sa určite vydám za Onura! Keď budem staršia, tak budem pekná, a nakoľko budem princezná, Onur ma bude chcieť a možno sa do mňa aj zaľúbi...“

Safiye sa stále pokojne usmievala. „Je to možné.“ V skutočnosti sama vedela, že to tak s najväčšou pravdepodobnosťou nebude, ale nechcela brať malej sestre ilúzie.

Mahidevran sa zlepšila pri rozhovore o budúcnosti nálada. „Stále snívam len o ňom... Vieš, o Onurovi. Je neskutočne krásny. A vtipný. A...“

Safiye sa jemne usmiala. Sestrine, úprimne povedané, otravné reči, nepočúvala. Mahidevran v poslednom čase básnila len o Onurovi. Podľa Safiye to bolo zvláštne, keďže sa naposledy videli asi pred pol rokom, ale Mahidevran to nerušilo a očividne naňho stále nezabúdala. Nedokázala sa rozprávať o ničom inom. Páni, a to len v zime mala dvanásť! Akosi rýchlo dospieva.

Safiye sa zasmiala. „Stoj, spomaľ! Klepeš čeľusťou ako veterný mlyn...Bismillah, ty a láska?! Ty už pomaly budeš nosiť červenú vestu so mnou! Za chvíľu ťa už budeme musieť strážiť... Je už z teba skoro dáma.“

Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „A to je dobré?“

Safiye sa na ňu usmiala. „Na dvanásťročné dievča nie zlé.“

Mahidevranin úsmev sa ešte rozšíril a zapojili sa doňho aj zuby. Nadšene sa pozrela z okna. „Vieš... Je tu ešte niečo, čo mi vŕta hlavou. Máš aj ty niekoho, koho, vieš... Ľúbiš?“

Safiye s úsmevom odpovedala: „Áno, teba.“

Mahidevran sa zasmiala. „Teraz si robíš srandu.“

Safiye na to úplne vážne: „Nie, nerobím. Ľúbim ťa, si moja sestra. Mám ťa rada. Chápeš?“

Mahidevran sa na ňu usmiala. „Nemyslela som ľúbiť ako mať rád, ale... ľúbiť ako ľúbiť. Ako chlapca.“

Safiye zrazu zvážnela a zadívala sa z okna. „Momentálne nie.“

Mahidevran sa na ňu po chvíli ticha usmiala. „Ani Mustafu?“

Safiye sa na ňu nechápavo pozrela. „Akého Mu... Jáj, Valika? Ach, tak na neho som už skoro zabudla. Bolo to dávno.“

Mahidevran si povzdychla. „Máš pravdu. Bolo to vtedy, keď sme sa naposledy s Onurom stretli, a odvtedy prešla už celá večnosť...“ Zadívala sa z okna. „Je taký sladký...“

„Ktovie či už dokončil školu?“ spýtala sa Safiye so záujmom. „Teoreticky by v mesiaci ramadán mal skončiť. Nevieš, kedy bol alebo bude v tomto roku ramadán?“

Mahidevran mykla plecom. „Mám ja vedieť? Ja sa nepostím. Ozaj“ obrátila sa na sestru. „ty sa už budeš cez ramadán postiť, keď je už nebudeš dieťa, však?“

Safiye sa len bezvýrazne dívala z okna a prikývla. „Veru tak.“

Mahidevran sa pozrela do záhrady. Safiye vyzerala, že tam vidí čosi zaujímavé, alebo že na čosi zaujímavé, čo by tam malo byť, čaká, ale Mahidevran nevidela vonku nič zaujímavé. Vtedy ju čosi napadlo. „Ty, Saf... Nad čím to teraz premýšľaš?“

Safiye sa na ňu obrátila s výrazom priam kozmickej nirvány, hoci Mahidevran vlastne ani nevedela, čo to nirvána je. „Čo je, stalo sa niečo?“

Mahidevran pokrčila nosom. „Len som sa pýtala, nad čím to rozmýšľaš. Vždy keď sa dívaš s okna a takto sa tváriš, tak na niečím rozmýšľaš, a ja teraz chcem vedieť, nad čím.“

Safiye chápavo zdvihla obočie. „Ahááá... Tak toto? No, na ničím. Len nad láskou.“

Mahidevranin úsmev sa trochu škodoradostne roztiahol. „Nad Mustafom?“

Safiye sa zasmiala. „Nad láskou všeobecne. Ale aj nad Mustafom. A jeho bratmi. A vôbec, čo je ťa do toho, čo je alebo bolo medzi mnou a Mustafom?“

Mahidevran sa stále usmievala. „Ale páči sa ti, čo?“

Safiye s úsmevom pokrútila hlavou. „Nie, nepáči...“

Mahidevran sa usmievala od ucha k uchu. „Ale páči...“

Safiye zrazu zvážnela a zvolala: „Nepáči! Aspoň nie výzorom, vieš... Bol mi sympatický, ale je to už dávno, čo sme sa videli.“

Mahidevran sa na sestru blažene usmiala. „Uvidíte sa znova?“

Safiye mykla plecom. „Ja neviem, možno. Keď sa vyčasí... Ale ako červená vesta sa nebudem môcť len tak stretávať s chlapcami, a tak by som si mala švihnúť.“

Mahidevran sa na ňu usmiala. „Som si istá, že sa k sebe budete hodiť, hoci... Onur o ňom nehovoril nič dobré.“

Safiye prikývla. „Ja viem. Nemá prečo. Ale aj tak by chcela o tej ich súrodeneckej nenávisti vedieť viac. No, ak Alah dá, tak mi to sám povie. A ak nedá, tak ma do toho nič nie je.“

Chvíľku ešte mlčali, kým sa zrazu Mahdevran nerozhodla. „Ty, Saf... Čo teraz budeme robiť?“

Safiye sa zamyslene dívala z okna. „To neviem. Prebehnúť sa vonku asi neprichádza do úvahy.“

Mahidevran sa striasla v návale smiechu. „To nie, to asi nie... Čo takto ísť pozrieť tety?“

Safiye pokrčila nosom. „Pochybujem, že by nás chceli vidieť počas popoludňajšej siesty.“

Mahidevran sa na sestru pozrela. „A čo takto otec? Myslíš, že nás bude chcieť vidieť?“

Safiye to evidentne rozveselilo. „Myslím, že teraz bude chcieť vidieť hlavne tvoju mamu.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „A čo s ňou... Aha.“ Zrazu pochopila. Aj tak sa jej to však nechcelo veriť. „Ale prosím ťa, v túto dennú hodinu?! Tesne po obede?! To ako pokladáš ocka za takého zvrhlíka?!“

Safiye sa na ňu jemne usmiala. „Prečo zvrhlíka? Ukáž mi zákon, ktorý zakazuje dvom dospelým ľuďom, ktorý sú spolu už nejaký ten piatok, aby sa milovali cez obed.“

„Hm, nejaké zákony o pracovnej dobe?“ nadhodila Mahidevran položartom. „Ale vážne, to sa patrí, už o tretej sa na seba vrhnúť?!“

Safiye sa zasmiala. „Tak po prvé, sú už štyri. Po druhé, nikto im to nezakazuje, a ocko podľa všetkého nemá prácu.“

Mahidevran sa na ňu nedôverčivo zadívala. „Odkiaľ vieš?“

Safiye pobavene odvetila: „Lebo ocko berie prácu veľmi vážne, a určite by nebozkával Meryem, keby nejakú naliehavú mal.“ Na to sa rozosmiala.

Mahidevran to zrazu došlo. „Ty si ich videla!“ zvolala užasnuto. „Ty si ich nabetón a jasne prichytila!“

Safiye ani nemohla hovoriť, ako sa smiala, a tak len krútila hlavou. „N-nieee...“ Len čo nabrala dych, povedala jej, len ťažko zadržiavajúc smiech: „Nie priamo pri tom, vieš, ale, no, už ju bozkával, siahal jej pod sukňu, a tak... Musela mu pomôcť teta Cena a ona mi aj oznámila, že mám byť tou červenou vestou...“ Zrazu vybuchla v záchvate smiechu. „Ale máš ich vidieť, ako sa po nej sápal...“

Mahidevran pokrčila nosom. „To je nechutné... Tak otec siahal pod sukňu mame?!“

Safiye s pobaveným výrazom prikývla. „To vieš, dospelí. A neboj sa, keď sa s Onurom vezmete, aj on ti bude v spálni tak šahať pod sukňu. V tom lepšom prípade.“

Mahidevran si predstavila Onurove ruky siahajúce jej pod sukňu. Tvár sa jej skrivila hnusom. „To je pekne odporné...“

Safiye sa usmiala. „Neboj sa, keď dospeješ...“

Mahidevran si povzdychla. „Človeku sa až pri takých slovách nechce dospieť.“

Safiye sa na ňu stále láskavo usmievala. „Nie je to také zlé. Náhodou je to celkom príjemné... Teda aspoň tvoja mama mi o tom tak rozprávala.“

Mahidevran sa začervenala. „Čo to mám za zvrhlú matku?“

Safiye znova vybuchla v smiechu. „Zvrhlú?! Len preto, že spáva s tvojim... s našim otcom?!“

Mahidevran zaváhala. „A to sa smie?“

Safiye sa zasmiala. „No, je jeho konkubína, tak asi áno.“

Mahidevran prevrátila očami. „Tí dospelí... Načo vlastne otec potrebuje toľko konkubín?!“

Safiye mykla plecom. „Mám ja vedieť? Spýtaj sa jeho. A mimochodom: nevieš, či nás niektorá z tiet nepozvala na čaj alebo na večeru? Je tu dosť nuda.“

Mahidevran sa na ňu pozrela so zdvihnutým obočím. „Myslíš, že u nich bude nejaká zábava?!“

Safiye si povzdychla. „Viem, že nie, ale nádej umiera posledná. A okrem toho, túto nudu už len ťažko niečo prekoná.“

Mahidevran sa uškrnula. „Ja sa tu náhodou dobre bavím.“

Safiye sa pobavene usmiala. „To vidím.“

   Opäť vyzreli z okna. Safiye poznamenala: „Som rada, že ockovi je už lepšie.“

Mahidevran prikývla. „Aj ja. Už ani nesmrká. Neviem, prečo teta Cena tak panikárila kvôli chrípke.“

Safiye sa na ňu pozrela. „Ty to nevieš? V meste vtedy zúrila tuberkulóza, a Cena sa o ocka bála. Ale aj tak, myslím, že zbytočne panikárila.“

Mahidevran prikývla. „To sa rozumie samo sebou. A vieš, čo je skvelé?“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela. „Snáď nie to, že sa znova stretneš s Onurom...“

Mahidevran sa rozžiarili modré oči. „Presne to som mala na mysli! Vieš, znova si na neho počíham na strome a porozprávam sa s ním! Ach, Safiye, chcem ho znovu vidieť, páči sa mi, on sa mi tak páči...“

Safiye sa rozosmiala. „O tom nepochybujem, sestrička, keď o ňom toľko básniš! Vieš sa vôbec baviť aj o niečom inom?!“

Mahidevran sa zasnene zadívala von. „Nie, sestrička, to nikdy...“

Safiye si povzdychla. „Mám to s tebou ťažké, Mahi... No dobre teda. Mám nápad, ako sa zabaviť, ale bude to trochu náročné. Budeš mi musieť pomôcť.“

Zlatá cestička bola naoko prázdna. Okrem veľkých okien a prístupu ku komnatám samotného sultána nebola ničím výnimočná medzi stovkami iných chodieb v Topkapi. Bola zaliata jasným slnečným svetlom, ktoré oknami prenikalo a vyzerala tak trochu pusto. Len jediný strážca sa opieral o dvere sultánovej izby a hlasno chrápal. Ostatní strážcovia sa už dávno ulievali kdesi v meste, len tento jediný spal pred sultánovou izbou, nedbajúc na tlmený chichot a vzdychy zvnútra izby.   

   Nikto tam nebol až do okamihu, keď spoza rohu vystrčila hlavička malého blonďavého dievčatka. Ale to len na chvíľočku, potom sa hlava zase zastrčila za roh. O necelú sekundu bolo počuť tichý šepot: „Vzduch čistý!“ Po ňom bolo chvíľu ticho, ktoré sa nestratilo ani po tom, čo do chodby nenápadne vkĺzli dve dievčatá.

   Safiye a Mahidevran sa ticho zakrádali cestičkou, až nepozorované prišli k dverám. Tam zastali. Mahidevran si prekrížila ruky na hrudi a spýtavo sa pozrela na sestru. Tak, čo teraz?

Safiye sa usmiala, tiež si prekrížila ruky na prsiach, ale skôr tým spôsobom: ja mám nápad. Poriadne si prezrela strážcu od hlavy po päty. Iste, nebol to nijaký kulturista (za predpokladu, že by Safiye vedela, kto to kulturista je), ale iste by dokázal spacifikovať dve priveľmi zvedavé dievčatá. Koniec koncov, bola to jeho práca.

   Zvnútra miestnosti sa ozývali tlmené vzdychy, ktoré Mahidevran tak trochu miatli. Safiye jej sľúbila, že jej ukáže, ako taký sex vyzerá, ale Mahidevran si tým nebola celkom istá. Čo sa pri tom vlastne robí? A aké to je? Mnoho otázok, a odpoveď nijaká! Pravda, teraz sa k nej aspoň priblíži, keď už nič iné, ale dobrý pocit z toho nemala.

   Safiye sa natlačila do priestoru medzi zárubňou dverí a strážcovým lakťom. Nakukla dovnútra kľúčovou dierkou, usmiala sa a rukou privolala sestru. Lenže Mahidevran sa tam už nezmestila. Preto Safiye ustúpila a rukami jej ponúkla: poď sa pozrieť. Mahidevran sa nenechala dlho núkať a hneď sa zadívala do kľúčovej dierky.

   Nevidela tam veľmi veľa, len kúsok steny pri otcovej posteli. Zato však počula dosť. Jej zmätenosť to nijako nezmenšilo, zato to zväčšilo jej rozpaky: zvnútra sa ozývali hlasné ženské vzdychy a slastné stony. Očervenela ako paprika a šepla: „Poďme preč.“

Safiye prevrátila očami. „To je toho. Ustúp.“ Naklonila sa ku kľúčovej dierke a chvíľu sa pozerala dnu. Potom znova volala Mahidevran, tá však zdesene pokrútila hlavou. Safiye sa nato zadívala dovnútra a usmievala sa od ucha k uchu. Napokon nadšene zjačala. A vtedy sa stali dve veci.

   Po prvé, strážca sa zobudil. Zhrozene sa pozrel na Safiye, schytil ju za ruku a zasyčal: „Čo tu robíš, malá?!“

A po druhé, dvere sultánovej komnaty sa otvorili a objavila sa v nich Meryem hatün.

   Mahidevran svoju mamu skoro nespoznala. Meryem bola neobvykle strapatá, pokožku mala zľahka ružovú a oblečená bola v síce luxusných, ale neuveriteľne pokrkvaných ružových šatách. Nevyzerala veľmi šťastne, skôr dosť unavene. „Dievčatá, môžem vedieť, čo ste tu robili?“

Strážca jej oznámil s červenou tvárou. „Madame, tieto dve vás aj so sultánom špehovali. Je mi to ľúto, nemohol som ich zastaviť...“

Meryem len unavene vyhlásila: „Po prvé, Can, asi by som ťa mala upozorniť, že tie dve sa volajú Mahidevran a Safiye. Po druhé, bola by som rada, keby si nás teraz nechal s dievčatami osamote, ak by ti to nevadilo...“

Can začal okamžite horlivo prikyvovať. „Áno, madam, samozrejme.“ A odišiel za roh.

Meryem sa obrátila na dievčatá. „A pokiaľ ide o vás...“ Vrhla kritický pohľad na Safiye. „Budem hádať, tento geniálny nápad bol tvoj?“

Safiye sa začervenala. „A-áno, madam.“

Meryem sa na ňu nahnevane pozrela. „Povedz mi... Čo si videla?! A prečo si sa vôbec šla pozerať?! To ti nikto nepovedal, že teraz chcel mať tvoj otec trochu súkromia?! To nevieš, že v istých situáciách je neslušné ľudí sledovať?! O tom, že sa vôbec nepatrí pozerať cez kľúčovú dierku, ani nehovoriac!“

Safiye sa začervenala. „Madam, ja... Prepáčte mi to, už to viac neurobím. Nevedela som, že, ehm, vás to tak vytočí.“

Meryem si povzdychla. „No vidíš, tak už vieš... Myslela som, si že si dosť skúsená na to, aby si vedela... Isté veci.“

Safiye sa zapýrila. „Na tak už teraz viem...“

Meryem s úsmevom prikývla. „No vidíš. A keď hovorím, že chceme mať trochu súkromia, tak to znamená len my dvaja, jasné?“
Safiye prikývla. „Áno, madam.“

   Keď sa však vracali k sebe, Safiye zamrmlala: „Aj tak, pred týždňom to bolo omnoho zábavnejšie. Dnes to bola nuda.“

   Tesne za Zlatou cestičkou zbadali hrôzostrašnú postavu. Čierne vlasy, povýšenecký výraz bledej tváre a chladné modré oči. Safiye v hrôze zjojkla. „Stará ide.“ šepla.

Mahidevran sa k nej nahla. „Myslela som si, že Stará znamená Oslicu.“ Oslica bola matka sultánovho brata Mehmeta. V háreme bola veľmi obávaná, ale dievčatá nevedeli prečo. Bola k nim celkom milá.

Safiye sa zamračila. „To bolo kedysi. Odkedy odišla, je tu postrachom Fatma Şah.“ zašepkala.

   Fatma Şah hatün bola matkou sultánovho syna, a preto bola v háreme veľmi vážená. Ale aj nenávidená. Všetci sa jej báli a nikto nevedel prečo, teda aspoň spomedzi detí a upratovačiek. Ženy, ktoré boli v háreme už dlho, to zdá sa vedeli, ale tvárili sa, že s „tým“ nemajú nič spoločné. Safiye si myslela, že to preto, že kedysi čosi komusi urobila, ale nevedela čo, ako, prečo a kedy.

   Snažili sa jej vyhnúť, lenže márne. Fatma si ich už všimla, a tak by bolo neslušné okolo váženej sultánky len tak prejsť. Usmiala sa na nich a oslovila ich: „Dobrý deň, mladé dámy.“

Safiye sa umelo usmiala. „Dobrý deň, madam, ako sa darí, ehm, totiž, ako sa máte?“

Fatma sa na ňu nechápavo zadívala. „Safiye, čo sa to s tebou deje? Ty niečo skrývaš?“

Safiye sa začervenala. „Nie, madam, to nie. Z čoho tak usudzujete?“

Fatma sa na ňu nedôverčivo zadívala. „Vyzeráš, akoby si stretla niekoho, koho plánuješ zavraždiť. Ja viem, že som len stará paranoička, ale mám pocit, že chystáš nejaké darebáctvo.“

„Nie, madam.“ ozvala sa Mahidevran. „Ona už nejaké darebáctvo urobila.“

Fatma sa na ňu pobavene pozrela. „Ale, Mahidevran, to sa patrí, žalovať na sestru? Ale keď už si pri tom, čo za darebáctvo si mala na mysli?“

Safiye ju prebodla pohľadom. „Ak to povieš, zabijem ťa tým najkrutejším spôsobom, akým to len dokážem.“

Mahidevran prevrátila očami. „Si príliš mladá na to, aby si vraždila, takže som v bezpečí. Ale, madam“ obrátila sa na Fatmu. „viete čo sme robili? Špehovali mamu a otca!“

Safiye zaškrípala zubami. „Ty jedna malá...“

Fatma sa na ne nechápavo zadívala. „Ale Meryem chcela, aby...“ Vtedy jej to došlo. Pobavene sa usmiala. „Ale, vy malé potvorky! Také veci sa nerobia, viete to?!“ Dala si ruky vbok a karhavo sa zatvárila.

Safiye na ňu vrhla anjelsky pohľad. „Už sa to nestane... Prep...“

Fatma ju však prerušila. „Dieťa moje, mne sa neospravedlňuj. Ospravedlnila si sa aspoň Meryem?!“

Safiye celá červená prikývla. Fatma sa pobavene rozosmiala. „No dobre, dieťa moje, tak choďte kade ľahšie, lebo mám pocit, že nie ste pri mne celkom vo svojej koži.“

Safiye sa na ňu zamyslene pozrela. „Tak moment... Prečo idete za otcom vy?“

Fatma sa usmiala. „Kto tu ide za Ahmetom? Ja idem za Meryem.“

Safiye sa nechápavo zatvárila. „A čo chcete od Meryem hatün?“

Fatma sa stále usmievala. „To ťa nemusí zaujímať, Melike Safiye. Ale ver mi, týka sa to mojich detí, takže to nie je tvoja vec. Môžeš byť pokojná, nejde o nič vážne. Tak ešte raz pekný deň, dámy, trochu sa ponáhľam, tak ma ospravedlňte.“ A s týmito slovami odišla.

Mahidevran sa za ňou nechápavo dívala. „Čo je to za ženu?!“

Safiye mykla plecom. „Mám ja vedieť? Matka Gülçiçek a Mahmuda. Tak už poďme, dopíšeme si v háreme domáce úlohy. A pôjdeme za deckami.“

Mahidevran na sestru zažmurkala. „Povieme dvojčatám, že sme stretli ich mamu?“

Safiye mávla rukou. „Nie, načo by sme ich otravovali s hlúposťami? Aj tak sme sa v podstate nerozprávali o ničom. No tak poď.“ Potiahla sestru za ruku a odviedla ju preč, do háremu.

   Mahidevran prišlo sestrino správanie čudné. Fatmu ani poriadne nepoznala. Občas sa stretávali na chodbách a Fatma sa priatelila okrem iného aj s jej mamou, ale inak sa ich kontakt obmedzoval na minimum. Mahidevran nemohla ohroziť nároky jej syna na trón, keďže bola dievča, a nemohla jej ani pomôcť v získavaní moci, a tak bola pre túto chladnú ženu úplne bezvýznamná. Aspoň tak to videla Mahidevran, v skutočnosti to bolo omnoho zložitejšie, ale to mala zistiť až neskôr...