Roxelana - príbeh ôsmy

Ibrahim sa nepokojne prechádzal po svojej pracovni. Rozmýšľal.
Vedel, čo od neho chcú. Ale to by najprv musel vedieť, ako odpútať muža od ženy... Zatiaľ čo on netuší, ako by to mal spraviť on sám pri Hadice. Čakajú od neho, aby prinútil iných robiť veci, aké nedokáže sám. Rozčúlene si kopol do písacieho stola. Tá Hadice raz bude jeho smrť!
   Ktosi zaklopal na jeho dvere. "Ďalej." povedal neznámemu bez rozmyslu.
Dnu vošlo páža - to páža ktoré prevčerom. Chlapec sa pred sultánovým sekretárom úctivo poklonil, nuž a tu sa všetka etiketa končila. "Pani Gülfem vám odkazuje, že máte prísť za ňou a za valide do záhrady."
Ibrahim sa zamračil. "Čo chcú?!"
Páža myklo plecom. "Viem ja? Ale na vašom mieste by som si pohol, čaká vás tám aj pani Beyhan."
"A čo má dočerta s tým celým spoločné ona?!"
Páža sa na Ibrahima rozškľabilo. "Mno, asi to najlepšie zistíte, keď tam pôjdete a spýtate sa jej."
Ibrahim si povzdychol. Zo zásuvky písacieho stola vybrlm meštek s pár mincami a spýtal sa chlapca. "Ako sa voláš?"
"Georgias, pane. Ale všetci ma tu volajú Gigi. Najmä pani Hadice." Poslednú vetu si znechutene zamrmlal sám pre seba.
Ibrahim sa zasmial. "Páčiš sa mi, chlapče. Vieš čo? Daj sa do mojich služieb a hlás mi každý krok Mahidevran, Hadice aj Gülfem. Valide sledovať nemusíš."
Georgias zdvihol obočie. "A čo za to?"
Ibrahim miesto odpovede len zdvihol obočie a podal mu meštek s peniazmi. Chlapec sa usmial a poklonil. "Práve ste si získali najvernejšieho služobníka."

Mahidevran sa tiež nepokojne prechádzala po svojej izbe. Rozmýšľala, zúfala si a čakala. Baharnaz kalfa šla s jej synmi do záhrady. Mahidevran sa o synov veľmi nestarala.
   Októbrové ráno bolo sychravé a pochmúrne, a z okien háremu aj tak nebolo veľmi vidno. Mahidevran bola nedočkavá. Posol ešte stále nedorazil. Bola síce pravda, že príchod do Manisy a z nej chvíľku trvá, ale aj tak bola veľmi netrpezlivá.
   Vtedy k nej prišiel jeden z eunuchov, rozchichotaný mladík. Zdalo sa, že nemôže zadržať smiech. Mahidevran sa naňho zamračila. "Čo sa stalo?"
Mladík sa ovládol, poklonil sa a vyhlásil: "Práve som videl princeznú Beyhan v záhrade."
Mahidevran vyskočila. "Úžasná Beyhan je tu?!"
Sluha prikývol. "Tak sa zdá. Ale nie je dôvod na paniku, bola tam sama."
Mahidevran sa usmiala. "To ani neprišla pozrieť svoju sestru a matku?"
Eunuch mykol plecom. "Netuším, ale rozprávala sa tam s nejakým pážaťom... No dajsamisvete, bol to Gigi."
Mahidevran sa znova zamračila. "Gigi? Ten je predsa Hadicin obľúbenec... No nič, kde je Gülfem hatün?"
Eunuch si odpoveď veľmi dobre premyslel. Podľa Güla by ho jediné slovo mohlo stáť krk. Nenávidel síce svoju prácu, ale svoj život mal náhodou príliš rád. "Pani Gülfem ešte spí. Zdriemla si a nechce, aby ju niekto rušil."
Mahidevran, nepoučená o vysokej miere dezinformácie v paláci, prikývla. "No veď preto. Tak keď sa zobudí, odkáž jej, že ju chcem vidieť."
Sluha prikývol. "Áno, pani moja."
Mahidevran chvíľu premýšľala, než povedala: "Idem do záhrady. Ty teda choď za Gülfem a počkaj, kým sa zobudí. Potom mi daj vedieť."
Sluha prikývol. Vybral sa teda do predsiene Gülfeminho bytu a cestou si spieval.
Prekliati milenci, vy hriešne duše
Myslíte si, že Boh vám pomôže?
Že svet sa nad vami raz zmiluje?
Vašej láske len do tváre napľuje...

Hadice sedela v záhrade s vyloženými nohami a ovievala sa hárkom papiera. Vedľa nej, dôstojne ako vždy, sedela jej matka. Pri nej sedeli Alexandra, jej ešte stále predčítateľka, jej stará verná slúžka Sunna, jej kamarátka Gülfem a jej nevlastná dcéra Beyhan so svojou komorníčkou. Neďaleko postávalo pár slúžok.
   Hadice sa pozrela na sestru. Jej prívlastok "úžasná" k nej tak prirástol, že sa už prestával dávať do ironických úvodzoviek. Vraveli jej Veľká hus, ale to skôr zo závisti než kvôli podpriemernej inteligencií. Beyhan bola náhodou veľmi bystrá - dokonca natoľko bystrá, že varovala svojho manžela pred politikou a sama sa do nej nikdy neplietla. Boĺa tmavá ako cigánka, čiernovlasá a veľmi pekná.
   Tému nadhodila Alexandra. "Čo myslíte, príde?"
Beyhan prikývla. "To by som sa pozrela, ako by neprišiel!"
Valide pokrútila hlavou. "No neviem, dievčatá, mne sa to nejako nechce páčiť."
Hadice sa ozvala. "Lebo je to blbosť, preto. Neviem, aký to má zmysel."
Beyhan sa pozrela na Alexandru, ale oslovila niekoho iného. "Čo myslíš, Gülfem, nebolo tak trochu hlúpe pozvať na tento rozhovor aj validinu predčítateľku?" pošepkala jej kradmo
Gülfem sa pre seba usmiala nepríčetným úsmevom. "Neboj sa. Všetko ide presne podľa plánu."
Beyhan si odfúkla. "Tvoje myšlienkové pochody sú pre mňa dosť záhadné."
"To pre všetkých nás normálnych." ozvala sa Alexandra. "Zdá sa, že som tu jediná, ktorá nevie, o čo tu ide."
Gülfem pokrútila hlavou. "To nie. Takmer nikto tu nevie, o čo tu ide. Vlastne ani ja to poriadne nechápem."
Rýchlym krokom k nim pricupkal Ibrahim. Poklonil sa. "Volali ste ma, dámy?"
Hadice si dala nohy dole z vankúšov a povýšenecky sa na Ibrahima pozrela. "Čo myslíš?"
"Hadice!" zahriakla ju valide sultana.
"Pardon, mami." zamrmlala Hadice skôr z konvencie.
Úžasná Beyhan sa na Ibrahima pozrela ako na posla dobrých správ. "Hovor, Ibrahim. Je pravda, že sultán má novú favoritku?!"
Ibrahim sa na ňu pozrel ako na hlupaňu (za ktorú ju vždy považoval). "Myslel som si, že sme tu kvôli tomu."
Valide zdvihla obočie. "A prečo? Veď tá mladá doteraz nerobí problémy."
Ibrahim si uvedomil, že o nočnom stretnutí s jej dcérou a priateľkou by jej asi nemal vykladať. "A kvôli čomu inému ste ma sem zavolali?"
"Kvôli Hadice, prirodzene." ozvala sa Beyhan. "Vieš, že sa bude vydávať?"
Ibrahim vypleštil oči. "A... Čo s tým mám?"
Valide sa uškrnula. "Chceli sme ťa informovať a vyslať ťa za sultánom, aby si mu to oznámil."
"Neslúžia na to pážatá?"
"No, slúžia, ale Gülfem tvrdila, že tebe uverí skôr, a možno by si mu mohol poradiť aj nejakého kandidáta... Napokon, pozbáš sa s mnohými pánmi z rady..." Vďačne sa usmiala na Gülfem. "No nie je šikovná?"
Gülfem sa na Ibrahima usmiala svojim najsladším, a teda aj najdesivejším úsmevom. "Ale, valide, zas ma nepreceňujte, bola to len taká malá rada. A nakoniec - Ibrahim by o tom mohol ako nestranná osoba rozhodnúť sám. Sám by mohol určiť kohosi, kto pripadá do úvahy."
Ayşe Hafsa pokrčila nosom. "To zase nie..."
Ibrahim sa poklonil. "Už by som asi mal ísť..."
Ayşe blahosklonne kývol hlavou. "Samozrejme."
   Keď odišiel, Beyhan koverzačným tónom utrúsila. "Takže... Aká dôležitá záležitosť ma vytiahla z nášho krásneho a pokojného paláca do smetiska v Topkapi?"
Ozvala sa valide. "Ide o novú favoritku nášho sultána."
"Tak fajn, akým spôsobom sa jej zbavíme?"
Valide sa urazila. "Myslela som skôr na to, že ti ju prestavíme."
Beyhan sa začervenala. "Ach, samozrejme. A kde je?"
Aleandra sa na Beyhan usmiala. "Tu."
Beyhan zdvihla obočie. "Vaša predčítateľka?"
Ayşe ju obdarovala oslňujúcim úsmevom. "Presne tak. Naša Sáša je veľmi bystré dievča."
Ozvala sa Gülfem. "Bolo by zaujímavé vedieť, ako sa také nie príliš atraktívne dievča stalo jeho obľúbenkyňou za taký krátky čas. Už dva týždne s ňou trávi každú noc, však?"
Hadice prikývla. "Ó áno, rada by som poznala jej tajomstvo..."
Alexandra sa zapýrila. Vedela, čo sa od nej očakáva. "Ja skutočne netuším, čím som si od neho zaslúžila takú priazeň."
Hadice sa na ňu prosebne zadívala. "Ale no tak... Povedz nám to, aspoň kvôli mne. Čo také spolu robievate?"
"Spíme." povedala bez okolkov. "Len som sa mu zapáčila, nič viac. Onedlho ho to prejde, ale my budeme mať hádam nejakého nového malého princa."
Hadice na ňu vytreštila oči. "Som tvoja kamarátka, mne nemusíš klamať."
Alexandra pokrútila hlavou. "Ale ja neklamem, princezná, naozaj to nie je nič také, čo by sa dalo považovať za viac ako len chvíľkové poblúznenie. Raz ho to prejde. Avšak, pricezná, keď spomínate, že sme priateľky... Prečo ste sa so mnou už dva týdne nebavili?"
Hadice vyzerala zaskočená. "No, ja... Mala som veľa práce."
"Akej? Veď nemáš deti ani nijaké povinnosti." ozvala sa Beyhan.
Hadice sa zamračila. "Mám kopec priateliek, nemôžem mať v kuse čas na každú."
Alexandra prikývla. "To chápem, pricezná. Nemala by som z toho predsa usudzovať, že sa mi naschvál vyhýbate..."
Hadice sa zatvárila nadmieru kyslo. "Jasné, že nie."
Alexandra sa usmiala. Takže pravdivá by bola odpoveď "áno".
Beyhan sa usmiala na valide. "Aj tak však: som rada, že ste mi predstavili našu novú konkubínu, hoci celkom nechápem vaše dôvody... Napriek všetkému je to len konkubína, či nie?"
Valide jej odvetila: "Ale už dva týždne, to pri tvojom bratovi je zriedkavosť. A sú tu aj iné dôvody, predsa len som ťa už dva roky nevidela... Ako sa má manžel?"
Beyhan mykla plecom. "Dobre. Sme zdraví, deti rastú..."
"Ako z vody." obdarovala valide žiarivým úsmevom svoju dcéru. Hoci Beyhan nebola jej vlastná, mala ju celkom rada, asi akoby to bola jej neter.
   Beyhan sa obrátila na komorníčku. "Prines nám prosím niečo na pitie." Obrátila sa na vospolok. "Ozaj, kto si dá čo?"
Valide, Alexandra aj otrávená Hadice jednohlasne vyhlásili: "Šerbet." (pozn. autorky: ochutená ovocná šťava). Len Gülfem poďakovala s tým, že nič nechce. Napokon valide dodala: "A ešte niečo dievčatám, nech tu nestoja v takom teple o smäde."
Komorníčka vstala a odišla po pitie. Alexandra sa pozrela na valide. "Nemôžem sa zbaviť pocitu, že ste so mnou chcela prebrať niečo dôležité."
Valide si povzdychla. "Len ťa varovať, aby si nerobila problémy, to je všetko. Ale ty nie si typ, ktorý by sa o čosi také pokúšal, však?"
Alexandra kývla hlavou. "To by som si nedovolila."
Valide ju obdarovala žiarivým úsmevom. "Veď preto." Obdarovala zničujúcim pohľadom svoju dcéru.
Hadice sa začervenala. "No tak som ju chcela vydať, a čo?! Myslela som si, že mi to schválite. Každý sa môže mýliť."
Valide sa na ňu zhrozene pozrela. "A prečo by som ju mala, bismillah, vydať, keď je stále v priazni sultána a nerobí problémy?!"
Hadice zarazene mlčala. Alexandra sa rozhodla byť milosrdná a oslobodiť ju. "Mám pocit, že si sa ešte nevyjadrila k tej svadbe... Koho by si si predstavovala ako svojho ženícha?"
Hadice pokrútila nosom. "Nepoznám veľa mužov, ktorí by pripadali do úvahy."
Valide sa na Alexandru pozrela s náznakom výčitky. "Veď muža nevidela, odkedy ovdovela! Teda okrem svojho brata... A pár sporadických kontaktov."
Gülfem prikývla. "Ako Ibrahim Pargali..."
Beyhan si povzdychla. "Ach, ten... No, počula som o ňom už všeličo, vrátane nie veľmi milých vecí, no ale verte klebetám..."
Alexandra pritakala: "Je sultánovi veľmi blázky, preto mu ľudia závidia."
Valide pokrútila hlavou. "No ale prečo ho tak má rád..."
Alexandra mykla plecom. "Je to jeho priateľ. Človek by sa mal držať priateľov."
Rozprávali sa ešte dosť dlho. Pre Alexandru však z rozhovoru vyplynuli dve ponaučenia: po prvé, valide ju má celkom rada. Po druhé, Hadice sa to ani v najmenšom netýka.
   To znamená, že Malá hus ju zradila. V mene koho? Mahidevran? To sa jej nezdalo pravdepodobné. Gülfem? Tá je predsa validina kamrátka, vždy mali na veci rovnaký názor. Ibrahim? Môže byť... Vzhľadom na to, čo medzi nimi bolo (nech už to bolo čokoľvek). Ale prečo by sa jej Ibrahim potreboval zbaviť? A prečo by sa jej vôbec mala zbavovať Hadice...?








 

Roxelana - príbeh siedmy

Ibrahim bežal pochmúrnou chodbou ako zmyslov zbavený. Čo od neho to dievča chce?! Bál sa - bál sa o svoj život, svoje postavenie, svoje miesto vo svete... Dočerta s Hadice! Aj s Gülfem.
   Gülfem bola aj s Hadice presne na tom mieste, kde sa inokedy stretával s Hadice. Sedela na starej, ošúchanej stoličke ako kráľovná na tróne, a vedľa nej ako jej dvorná dáma Hadice. Páža malo pravdu: Gülfem držala v ruke zakrvavenú dýku.
Ibrahim na ňu vypleštil sivé oči, na poslednú chvíľu s však ovládol a poklonil sa. "Volali ste ma, pani?"
Hadice sa naňho posmešne uškrnula. "Aha ho, aký poslušný je teraz..."
Ibrahimovi zmizla z tváre všetka servilnosť. "Koho ste zabili?"
Gülfem rozšafne mykla plecom. "Nikoho, o koho by si sa mal báť... Len sme jednu zdochýnajúcu mačku ušetrili od utrpenia."
Ibrahim si povzdychol. Eutanázia mačky neznela ako dôvod na obavy. A predsa, keď ide o Gülfem...
Hadice sa nemilosrdne usmiala. "Dnes mačka, zajtra ty. A môže to byť tou istou dýkou."
Ibrahim nepohol ani brvou. Z tých dvoch ho aj napriek tomu obchádzala hrôza. "Čo odo mňa chcete, že sa mi tak neobratne vyhrážate smrťou?!"
Gülfem sa rozškľabila od ucha k uchu. "Pomoc, Ibrahim. Len pomoc s istou delikátnou záležitosťou."
"O čo ide?"
Hadice sa ozvala. "O tú novú konkubínu. Alexandru. Chceme, aby si nám pomohol držať ju na uzde."
Ibrahim sa zatváril nadmieru zmätene. "Tak moment, odkedy vy dve spolupracujete?!"
Hadice pokrútila hlavou. "Nespolupracujeme. Len mi tuto Gülfem ponúkla, že ma zbaví Mahidevran, ak ja na oplátku prestanem podporovať tú Alexandru."
Ibrahim sa na ňu zmätene pozrel. "Počkať, Alexandra predsa bola tvoja kamarátka! Či nie?" Povzdychol si. "Dámy, ja sa už v tých vašich intrigách nevyznám..." Zrazu si čosi uvedomil. "Pokiaľ viem, Gülfem, ty spolupracuješ s valide, nie?"
Gülfem prikývla. "Priatelíme sa."
Prižmúril oči. "Tak počkajte. Valide a Gülfem ťahajú za jeden povraz. Hadice, ty si tiež hrala sama za seba. No a do tretice je tu Mahidevran..."
Gülfem sa sladko usmiala. "A na ktorej strane si ty?"
Ibrahim si uvedomil, že na nijakej. "To je jedno. Čo sa odo mňa očakáva a čo za to?"
Gülfem konverzačne zatiahla: "Ty si Süleymanov priateľ, nie?"
Ibrahim prikývol.
Gülfem so svojim odporne sladkým úsmevom prehodila: "Potom by pre teba nemalo byť ťažké zariadiť, aby sa od tej dievčiny odpútal, však?"
Ibrahim sa zatváril zmätene, potom však povedal: "To zrejme nie..."
Hadice pobavene zdvihla obočie. "A ty sa ešte pýtaš, čo od teba chceme?"
Ibrahim sa uškrnul. "Ale stále nemám vyriešenú otázku, čo za to. A prosím, žiadne také, že ma nezabijete. To nie je motivácia. Okrem toho, nemyslím, že by bolo vo vašej moci zabiť ma tak, aby to sultán nezistil."
Gülfem sa zatárila kyslo. "To ešte uvidíš."
Ibrahim sa jemne usmial. "V tom prípade aj vy ešte uvidíte."
Hadice si zťažka povzdychla. "Dobre teda. A čo takto odpustenie?"
Ibrahim zdvihol obočie. "Odpustenie čoho?"
"Vrátime sa k sebe. Veď ty vieš."
Ibrahim zaváhal. Už do Hadice nebol taký zamilovaný ako kedysi, ale musel si priznať, že ju má celkom rád. Navyše, taká krásavica ako ona sa všade neuvidí... Nuž a ktovie, možno to bude pokračovať aj ďalej. Táto odvážna myšlienka vydesila aj jeho samého, ale nakoniec prečo nie...
"Neznie to zle. Ale ako motivácia mi to nestačí. Napokon, keby nám na to prišli, mohli by nás popraviť..."
To sa už Hadice ale poriadne nahnevala. "Tak inak..." Podišla k nemu prekliato blízko, zadívala sa mu do očí a... pobozkala ho.
   Ten bozk mu vyrazil dych. Pre Alahove sväté mená, to je úžasné... Čoskoro sa pristihol pri tom, že ochotne spolupracuje, mazná sa s jej perami tými svojimi a užíva si ten pocit plnými dúškami. Už takmer zabudol, ako veľmi po nej v prvých mesiacoch túžil. Odlepila si svoje pery od jeho a pozrela sa naňho s lesknúcimi sa očami. Potom sa na seba znova vášnivo vrhli, a zastavilo ich až Gülfemino odkašľanie si.
   Tá hrozná ženská sa na nich usmievala. Gülfem sa usmievala! No to snáď nie... Pochopil to. Teraz už nemá na výber, bude musieť spolupracovať, ak nechce, aby sa o tom Süleyman dozvedel. "Mám to ja ale šťastie." zamrmlal si sám pre seba. Potom nahlas a pre Gülfem. "Dobre teda, dámy, som váš."
Gülfem sa usmiala. Ibrahim mal pocit, akoby doňho ktosi zabodol tenkú ihlicu. "Správna odpoveď."

Mahidevran síce nevedela, aká je Gülfem krysa, zato však vedela bezpečne jedno: tej Alexandry by sa mali zbaviť.
   Už zvažovala mnoho možností, ale napokon si vybrala tú najjednoduchšiu. Napokon, nemalo by byť také zložité urobiť niečo, čo skúsila už toľkokrát.
   Pribehol k nej jej rozosmiaty syn. Za ním vstúpila do miestnosti kalfa Baharnaz, ktorá jej robila vychovávateľku pre jej syna. Väčšinou ju nepotrebovala, nakoľko sa o syna dokázala postarať sama. Zrazu jej čosi napadlo. "Baharnaz?"
"Áno, pani moja?"
"Skontaktuj ma s Locustou Arfemia. Povedz jej, že ju zajtra ráno chcem mať v Istanbule." prikázala jej.
Baharnaz sa na ňu zmätene pozrela. "Pani moja, ale Locusta je ešte predsa v Manise... A nevyzerá to, že by sa odtiaľ chystala odísť."
Mahidevran ju prebodla pohľadom. "Som jej najvernejšia zákazníčka, nie?! Túto maličkosť pre mňa môže urobiť."
Baharnaz ale naďalej argumentovala: "Aj keby, nie som si istá, či bude ochotná pre vás toto urobiť... V Manise sa predsa narodila. Napokon, ešte stále môžete poslať posla so zásielkou."
Mahidevranina temná tvár sa rozžiarila slabým úsmevom. "Presne tak. A nakoľko si tento úžasný nápad mala ty... Môžeš dôveryhodného posla vybrať sama."
Baharnaz prikývla. "Samozrejme, pani moja." V duchu si hovorila, aké má šťastie, že neposlala ju samú.
Mahidevran vyhlásila: "Zatiaľ sa postaraj o deti, kým napíšem list. A potom nezabudni s dotyčným sa stretnúť."

Safiye s úsmevom kráčala temnou chodbou. V ruke niesla košík, ktorý jej možno zaručí moc, o akej sa jej doteraz ani nesnívalo.
   Zaklopala na dvere predizby sultánovej spálne. Nevolali ju k nemu, ale ona nešla za ním. Otvoril jej namosúrený Gül. Gül znamenalo Ruža, ale toto meno mu dali skôr z konvencie než kvôli jeho výzoru. Viac než ružu totiž pripomínal hríb.
   Bol vysoký, mohutný a tmavý ako noc. Navyše bol hrozne škaredý a večne mrzutý. Ale nebol zlý. Rozhodne nebol vyslovene zlý v tom zmysle ako sa dala za zlú označiť Gülfem (pod istým uhlom pohľadu. Na druhej strane, pod iným sa mohla zdať ako dobrý človek.). Bol ešte pomerne mladý, ale veľmi svalnatý a viac než strážcu sultánových komnát pripomínal palácového kata. Alebo, ako by sa dalo povedať moderným jazykom, esbéeskára.
"Nejaký problém, Safiye?" zamračil sa na ňu.
Safiye sa striasla od hrôzy. Vyše dvojmetrový namosúrený černoch nie je typ človeka, z ktorého by ste sa boli schopní smiať alebo sa naňho čo i len usmiať. Napriek tomu sa o to pokúsila. "Ahoj Gül. Doniesla som ti len malý darček, poďakovanie od Alexandry."
Podala mu košík. Nedôverčivo sa naňho zahľadel. Ozajstný darček nedostal už vyše dvoch desaťročí, a všetko, čo sa doteraz ako darček tvárilo, bolo určená na všetko možné, len nie na to potešiť ho. Ovoňal košík ako dajaký strážny pes a od údivu ustrnul. "Zdá sa mi to, alebo cítim arašidy a med?"
Safiye sa naňho usmiala. "Chalva. Dala som ti ju urobiť v kuchyni, hovorili, že ju máš rád..."
Gül sa na ňu zamračil. "O čo ti ide?"
Safiye sa naňho láskavo usmiala. "Urobiť ti radosť. Vieš, už dlhé roky slúžiš sultánovi ríše a doteraz ti nikto nebol ochotný ani podať pohár vody. Tak som sa rozhodla, že ti prinesiem nejaký malý darček... Schválne, ochutnaj! Alebo chceš, aby som ti robila ochutnávača?"
Gül podozrievavo pozrel do košíka. Potom ho nastrčil jej. "Tu máš, ochutnaj to ako prvá."
Safiye bez okolkov odkryla košík, odždibla si z chalvy veľký kúsok a skonštatovala: "Je dobrá. Tak už mi veríš, že som ťa nešla otráviť?!"
Gül sa na Safiye podozrievavo pozrel. Vyzerala celkom zdravo a veselo... "Mno, asi hej. Ale ak si ma nešla otráviť, tak prečo sa so mnou chceš spriateliť?"
Safiye mykla plecom. "Proste som si pomyslela, že tu každý potrebuje priateľa, aj ty, aj ja. Sme obaja dosť osamelí, a tak som sa rozhodla spriateliť sa práve s tebou. Mala som totiž pocit, že by som sa s tebou bola schopná spriateliť... Mal by si sa naučiť veriť ľuďom, Gül. Už sa ani nečudujem, že s takýmto prístupom nemáš žiadnych priateľov."
Gül sa usmial hrozivým úsmevom čokoládovohnedej tváre. "Po prvé, ja priateľov nemám. Len ich nie je veľa. Po druhé, tu sa veriť ľuďom proste nedá. Toto hadie hniezdo vás dokáže zožrať, ak budete hadom dôverovať."
Safiye prikývla. "Presne. Vlastne sa tvoj prístup dá celkom pochopiť... Ale predsa len, človeku je hneď ľahšie na srdci, keď môže niekomu veriť."
Gül si povzdychol. "Ľahkosť srdca je tu luxus, jediný luxus, ktorý si človek môjho postavenia nemôže dovoliť." Siahol do košíka a odtrhol si malý kúsok z chalvy. Vložil si ju do úst.
Safiye sa usmiala. "Ale! Odkedy sa z teba stal básnik? Nevyzeráš na to..."
Gül sa usmial. "Ja nevyzerám na kopec vecí. Verila by si, že chovám dvoch kocúrov?"
Safiye zdvihla obočie. "Naozaj? Páni... A ako sa volajú?"
Gül sa zamyslel. "No... Jeden je Paşa a je kastrovaný, druhý sa volá Mustafa a nie je kastrovaný. Má len dva roky, ale pochybujem, že ho bude potrebné niekedy kastrovať."
Safiye sa začudovala. "Skutočne? Podľa mňa by si to mal urobiť. Potom ti nebude utekať, nebude smrdieť a bude žiť dlhšie."
Gül sa uškrnul. "Nezdá sa mi, že by kastrovaní žili dlhšie..."
Safiye vyhlásila: "To je len spôsobené nebezpečným prostredím. Verte mi, pri vhodnej starostlivosti prežije dosť dlho."
Gül sa zasmial. "Že nebezpečným prostredím..."
Safiye zdvihla obočie. "A nie je to tak?"
Vyprskli. Povolanie palácového služobníka sa dalo hodnotiť ako "rizikové".
Gül sa na ňu usmial. "Musím priznať, že mi pripadáš ako milá a duchaplná dáma."
Safiye sa začervenala. Mávla rukou. "Ale choď... Nie je to také vážne."
Rozosmiali sa. Gül sa usmial, napočudovanie, milo. "Terza nemám čas, ale po službe za tebou skočím. A ďakujem za chalvu."
Safiye sa pokrčila v kolenách v akomsi "úklone". "Rado sa stalo. Tak sa maj!"
Gül jej neobratne zamával. "Maj sa!" Vedel, že má čosi za lubom, ale bolo mu to jedno. Napokon, určite prichádza len ako niečí posol, a Gül sa nestaral čí.

Süleymanovi sa triasli ruky od nervozity. V ten večer za ním mala prísť Alexandra.
Prirodzene, jemu, veľkému vládcovi a pokoriteľovi ríší, sa zdalo čudné, že sa bojí nejakej otrokyne, ale nemohol si pomôcť. Hoci ju považoval za to, čím bola, a síce za bezprávnu otrokyňu, zároveň mu pripadala veľmi sympatická. Zisťoval tiež, že hoci nebola ani len obyčajne pekná, túžil po nej a jej spoločnosti. Myšlienky sa mu k nej stále vracali. Ako mohla mať žena takú moc?
   Iste, nemohol si povedať, že by to ešte nikdy nezažil. Cítil to pri Fülane, Mahidevran, a trochu i pri Gülfem, ale nie až tak silno. Navyše, toto bol len začiatok. Süleyman zistil, že má novú haseki.
   Otvorili sa dvere a ona vošla Roztriasol sa od vzrušenia. Široko sa na ňu usmial. "Sáša..." vydýchol.
Nesmelo sa usmiala. "Som tu, pán môj..."
"Tak ma nevolaj!" zvolal a strašne sa čudoval, čo to jeho ústa trepú. "Som Süleyman."
Stále sa nesmelo usmievala. "Samozrejme, pán... Totiž Süleyman." zasmiala sa.
Sviečky nežne osvetľovali miestnosť a vytvárali atmosféru, ktorá by sa snáď dala označiť za "zmyselnú". Nežne sa zapýrila. Tak už je konečne s ním. Priskočil k nej a pobozkal ju. Vypleštila oči. Bozkával sa vášnivo, očakávajúc. Očakávajúc niečo, čo mu Alexandra nehodlala dať ihneď. Teda pokým ju nepobozkal... Cítila veci, aké dovtedy ešte nezažila. A než sa nazdala, stratila nad sebou kontrolu. On to využil a strhol ju na posteľ. Rozopol jej šaty, dychtivo jej bozkával krk, plecia aj nižšie časti a keď sa Alexandra spamätala, ležala pred ním nahá, s nohami obtočenými okolo jeho. Ani si nestihla uvedomiť, ako vyhral túto hru...
   Uvedomila si to až keď ležala vedľa neho, unavená výbuchom vášne. Bojazlivo sa na neho pozrela. "Süleyman?"
"Hm?"
"To bolo rýchle."
Zasmial sa. "Prepáč. Bol som dosť nedočkavý."
"Škoda, že som sa s tebou nestihla porozprávať."
"To nič, máme pred sebou celú noc."
Vtedy sa rozpamätala na svoju stratégiu. Pritúlila sa k nemu. "Mno. Tak rozprávaj. Aký si mal deň?"
Po tvári sa mu rozlial úsmev. "Ach... Veľmi pekný."
"To som rada. A inak?"
"Čo inak?"
"Myslím detaily... Ale ak ti nie je do reči..."
"Nie, nie, rád sa s tebou porozprávam. Hm... Počula si v poslednom čase nejaký dobrý vtip?"
"Vtip?" začudovane sa naňho pozrela. "Prečo sa pýtaš?"
Süleyman mykol plecom. "Lebo Piri Paša stále žartuje. A jeho vtipy za nič nestoja."
"Starne."
"No práve. Človek by čakal, že na starobu dostane rozum."
"A on nič. To poznám, aj Gülnihal je taká. Samozrejme, obvykle je veľmi vážna, ale keď žartuje... No hrôza.  Tvoja matka je ešte celkom milá..."
"To viem."
"Aha, prepáč. Ozaj, povedala som ti už, že..." Zrazu nevedela čo povedať. Vtedy ju to napadlo. "Že je mi s tebou veľmi dobre?"
Süleyman sa na ňu začudovane pozrel. "A vieš, že aj mne..."
Mala chuť mu vybozkávať zarastené líca. Povedal jej: "Prepáč mi včerajšok, ale bol piatok, a rozumieš, nemohol som len tak odbiť svojho najlepšieho priateľa."
Alexandra prikývla. "Veď ja to chápem, a nevadí mi to, len ma trochu mrzelo, že..."
"Že čo?"
V očiach sa jej zjavili slzy. "Že strávim noc bez teba."
Objal ju okolo pása. "To by som ti tak chýbal?"
Prikývla. "Áno."
Pobozkal jej ryšavé vlasy. "Ach, Alexandra... Tiež mi bolo bez teba ťažko."
Zadívala sa naňho. "Tak teda?"
Neodpovedal. Len sa na ňu díval a oči sa mu leskli... Žeby túžbou?
Skúsila to. Nechala sa viesť inštinktom. Ten ju predsa nikdy nezradil. Pobozkala ho. Obom sa v žilách rozprúdila krv a on to nedokázal vydržať. "Som hlupák." zašepkal jej do ucha. "Nevydržím sa s tebou ani chvíľu rozprávať, hoci by mi to pomohlo..."
"To nič, chápem ťa." zašepkala pridusene, než ju znova začal objímať a zanechal jej v tele čosi, čo ju donútilo prehodnotiť vypočítavý prístup k tejto úlohe.
   Veľké veci nemusia mať veľké príčiny. A to ani veľké lásky, hoci láska je vo všeobecnosti vecou, ktorá nemá veľké príčiny nikdy. Ale nejaká príčina tam stále je a nemusíme ženu podozrievať z nejakého zločinu len preto, že takúto príčinu nemôžeme a nechceme nájsť.


  
 




      
   

Roxelana - príbeh šiesty

Ibrahim Pargali, najstarší syn rybára z Pargy, bol dôverníkom sultána Süleymana, teda vlastne ešte pred tým princa Süleymana, už vyše pätnásť rokov. Vzhľadom na to, že obaja boli vtedy mladí muži, to bola hrozne dlhá doba. Süleyman mal dvadsaťšesť (taký mladý a už znechutený svojim poslaním) a Ibrahim len o rok viac. Süleymanova milovaná sestra Hadice, známa ako Malá hus (oproti Veľkej husi, Úžasnej Beyhan, na ktorú si už ale málokto spomenul) bola o tri roky mladšia. Toľko sú teda základné fakty o mužovi a žene, ktorí sa rozhodli začať si spolu vzťah.
   Hadice sedela v záhrade a pojedala hrozno. Niekoľkokrát ponúkla aj Ibrahimovi, ale ten nemal chuť jesť, keď bol s ňou. Jej sa naopak apetít vracal, len čo ho uvidela. V poslednom čase veľa nejedla. Po tom, čo sa Ibrahim už zase smutne zatváril a odmietol nielen hrozno, ale aj komunikovať, Hadice sa rozčertila a zvolala: "Načo si tu ešte so mnou?! Jesť nechceš, ani sa na mňa nepozrieš - vieš čo, choď preč, keď ma nechceš!"
Ibrahim sa na ňu nevrlo pozrel. "Kto ti to povedal, že ťa nechcem?! Proste nemám dobrú náladu. Prežívam dosť hlúpe obdobie."
Hadice sa dostala do ráže. "To mi hovor! Ani nevieš, aké hlúpe obdobie prežívam  ja. Predstav si, mama ma chce vydať! A vieš za koho?! Vieš za koho?!" rozohnila sa.
Ibrahim pokrútil hlavou. Premýšľal.
Hadice očividne skrotla. "Ani ja. A to je v tom, že ani neviem, za koho ma dajú. S kým prežijem celý život - a len uváž, je len maličká šanca, že to budeš ty..."
"To je hlúpe." Ibrahima neopúšťal zamyslený výraz.
Hadice sa naňho pozrela. "Na čo myslíš?"
Ibrahim zovrel mäkké pery. Tieto jej otázky vyslovene neznášal. A zvlášť túto. "Na nič."
Hadice si dala ruky vbok. "Celkom mi kazíš náladu! Choď preč, Ibrahim, už ťa nechcem ani vidieť!"
Ibrahim sa na ňu pozrel unaveným pohľadom. "Veď preto. Znamená to, že sa so mnou rozchádzaš?"
Hadice sa zháčila. "To zase nie..."
Ibrahim prevrátil oči stĺpikom a zmučene zavyl: "Čo odo mňa ešte chceš, princezná?!"
Hadice sa naňho smutne pozrela. "Ty nevieš? Lásku. Alebo aby si so mnou aspoň komunikoval, keď ma už nemiluješ!"
Ibrahim sa rozhorčil. "Ja že ťa nemilujem?!"
Hadice si prekrížila ruky na prsiach. "Presne tak. Vôbec sa so mnou nechceš rozprávať!"
Ibrahim sa na ňu zamračil. "Tak nie som veľmi zhovorčivý, a čo?! Ja ťa predsa počúvam, a že ti naozaj neodpovedám, neznamená, že ťa už nemilujem!"
Hadice zvolala: "Ale vôbec mi nevenuješ pozornosť!"
Ibrahim na ňu zagánil. "Občas mám pocit, že ti jej naopak venujem viac, než by si si zaslúžila."
Hadicina reakcia bola okamžitá. Na Ibrahimovo líce dopadla facka. Hadice ako prídavok zakričala: "To aby si sa prebral!"
Ibrahim sa na ňu apaticky pozrel. "Fajn, môžem už ísť domov?!"
Hadice sa rozplakala, vzala misku s hroznom a odišla preč. Ibrahim sa na ňu za jej chrbtom zamračil. Konečne toto utrpenie skončilo! Hadice sa konečne pobrala preč.
   Iste, dosť ho mrzelo, že ju zranil, ale ona sa z toho spamätá a už zase ho bude volať na tie hrozné schôdzky v záhrade. Mal ju síce rád, ale zas nie až tak, že by dokázal zniesť jej ješitnosť, náladovosť a donebavolajúcu hlúposť. Najprv sa do nej zamiloval, lebo bola pekná, sladká a milá, ale ich vzťah už došiel do štádia, kedy sú všetky tieto prednosti nepodstatné, a nakoľko ich Hadice podľa Ibrahima viac nemala, dospelo to až sem. Ibrahima mohlo utešiť aspoň to, že s jej bratom sa ešte stále priatelil.
   Práve ten večer mali stráviť spolu. Inokedy sa Ibrahim na piatky veľmi tešil. Süleyman bol jeho priateľ, a každý piatok strávili spolu v jeho izbe, doháňali, čo cez týždeň zmeškali, popíjali kávu a viedli vážne debaty. Hoci sa nazývali formálnymi menami "Ibrahim" a "môj pane", ich vzťah bol viac-menej srdečný, hoci v ňom chýbala nutná dávka intimity. Ibrahim zaklopal na dvere a otvoril namrzený Gül, hlavný strážca komnát. "Ibrahim Pargali?!" zagánil naňho. "Sultán je dnes zamestnaný..."
Ibrahima to prekvapilo. "A čím?"
Gül sa mračil ako sto čertov. "Je u neho konkubína, prečo?"
Ibrahimovi spadla sánka. Tak Süleyman má u seba konkubínu?! Teraz v piatok?! No teda, a to mu sľuboval, že po nástupe na trón sa jeho maniere nezmenia... "Myslím, že jeho veličenstvo zabudlo, že by sme mali spolu stráviť večer... Je to jeho zvyk, viete? Každý piatok mám povinnosť dostaviť sa k nemu."
Gül sa naňho stále nepozeral veľmi milo. "Tak zvyk? No, počkajte, pôjdem sa ho na to spýtať." Zaliezol späť k sebe - do predizby sultánovej komnaty.
   Po chvíli sa vo dverách objavila Süleymanova prekvapená tvár. "Ibrahim! Čo tu, pre všetkých anjelov na nebesiach robíš?!"
Ibrahimov výraz hovoril: "to myslíš vážne?!". "Je piatok, pane."
Süleyman vyzeral zaskočene. "Meškal si, tak som si myslel, že už ani neprídeš."
Ibrahima ten výraz neopustil. "Ale aj tak. Prečo ste si dal na piatok zavolať konkubínu?"
Süleyman neveriacky prižmúril oči. "Vyčítaš mi to snáď?!"
Tentoraz bol zaskočený zase Ibrahim. "Nie, pane, to by som si nikdy, ehm, nedovolil."
Chvíľu na seba rozpačito zazerali, keď sa Süleyman rozhodol. Zaliezol späť do svojej izby. Zvnútra sa ozývali hlasy hádky.

Alexandra bola zaskočená. Čo je ten Pargali zač?! "Počkaj, ty ma posielaš preč?!"
Süleyman pokrčil plecami. "Čo mám robiť? Je piatok. Každý piatok trávim s ním."
Alexandra sa zamračila. "Kto to vlastne je?"
Süleyman zovrel pery. "Môj sekretár. Teraz by sme mali dokončovať nejaké veci, čo sme cez týždeň nestihli..."
Alexandra ho zastavila. "Počkať, počkať. Ty si necháš ujsť jedinú voľnú chvíľku svojho piatku kvôli sekretárovi?!"
Süleyman vypol hruď. "A?"
Alexandra otvorila ústa. "Čo... Čo je medzi vami?! Čo je na tvojom sekretárovi také zvláštne?!"
Süleyman sa zamračil. Asi jej to bude musieť povedať. "Je to môj  najlepší priateľ a každý piatok trávime spolu, len teraz trochu meškal, tak..." Začervenal sa. "Prepáč, že som ti to nepovedal, ale je to môj jediný priateľ."
Alexandre sa v očiach zjavili slzy. "Myslela som si, že ja som tvoja priateľka! Už sme sa toľkokrát rozprávali, spolu smiali..."
Süleyman bol červený ako nevestine šaty. "Pozri, s nami dvoma je to trochu zložité... Ani neviem, čo my dvaja sme. Ale o Ibrahimovu spoločnosť prísť nemienim. Dnes nie. Prepáč, Sášenka, ale vráť sa prosím k sebe, teraz mám schôdzku s priateľom..."
Alexandra začala plakať a fňukať. Hrdo vstala a pomaličky opustila miestnosť. Na záver svojho výstupu naňho vrhla smutný pohľad uslzených očí a zašepkala: "Budeš mi chýbať."
   Len čo však opustila miestnosť aj predizbu, rozplakala sa úprimne. Čo je ten Pargali zač?! A prečo ho má sultán radšej než ju?! Očividne bude nebezpečné si ho znepriateliť. Jej racionálne úvahy sa tu však zastavili. Vrela v nej zlosť. Chcela sa pomstiť, pomstiť tomu prekliatemu Ibrahimovi, ktorý jej bráni byť so sultánom... Začudovane si všimla, že hoci jedna noc bez sultána jej pozícií až tak neublíži a, rozumne zvážené, nie je to žiadna tragédia, že má sultán niekoho radšej než ju, ak je to len jeho najlepší priateľ, je nešťastná z toho, že ju nechal túto noc len tak. Racionálne zvážené to bola hlúposť. A predsa sa nemohla zbaviť smútku, že ju nechal len tak... Celá zmätená novými pocitmi takmer vrazila do mladého muža, ktorý pri nej stál.
   Začudovane sa naňho pozrela. Mladého muža nevidela, odkedy ju zajali. "Pane?" Zrazu si uvedomila, kto to je. "Ibrahim Pargali!"
Ibrahim sa na ňu začudovane pozrel. "Prepáčte, poznáme sa?"
Alexandra sa naňho prekvapene pozrela. "Ste to vy, však? Ibrahim Pargali, Pargčan, sultánov sekretár..."
Ibrahim sa zamračil. "Presne tak. A?"
Alexandra si ho premerala. Nevyzeral nijako výnimočne. Hnedé vlasy, sivé oči, slabo zarastená tvár... Pargali sa na ňu práve týmito očami pozrel. "Pozrite sa... Nepoznám vás. Myslím, že si len konkubína, však?"
Alexandra meravo prikývla. "Veru tak. Ale mala by som ísť... Nemám času nazvyš, keďže by som sa mala vrátiť pred večierkou. Tak sa majte..." A skôr, než sa stihol Ibrahim spamätať, zmizla.
   Uháňala chodbou, prudko plačúc. Iste, jedna lastovička leto nerobí, jedna noc nič neznamená, a to, že sa Süleyman drží svojich zvykov, predsa nie je hriech... Nemôže jej patriť. Ale čím viac sa o tom presviedčala, tým menej tomu verila. Dobehla až do svojej izby, kde sa zrútila na posteľ a plakala.
Süleyman jej veľmi chýbal.

Bolo už okolo polnoci a ona stále plakala. Vtedy sa otvorili dvere temnej miestnosti a ako svetlo na konci tunela sa zjavil smrad z chodby osvetlenej fakľami so zvieracím tukom. Alexandra nesmelo zdvihla hlavu a vo dverách sa objavila temná hlava guľatého tvaru. Safiye! Utrela si oči do prikrývky, ktorá ich zvyčajne veľmi nechránila pred zimou. Teraz k nej jej spolubývajúca podišla a sklonila sa k nej. "Saša! Čo sa ti stalo?!"
Alexandra na ňu vrhla pohľad uslzených zelených očí. "Ni-nič."
Safiye sa na ňu zmätene pozrela. "Sultán ťa poslal preč?!"
Alexandra sa smutne usmiala. "Ako inak. Dočerta s Ibrahimom Pargalim!"
Safiye z toho bola ešte popletenejšia. "Čo on s tým má?"
Alexandra si utrela do prikrývky aj nos, keď zistila, že patrí Safiye. "Hups, prepáč..."
Safiye mykla plecom. "To nič, všetko bude odpustené, keď mi porozprávaš, čo bolo s Ibrahimom Pargalim. Stretla si sa s ním snáď?" Sadla si k nej.
Alexandra si povzdychla. "Áno, ale za nie veľmi milých okolností. Süleyman s ním najskôr hovoril cez dvere a potom ma poslal preč, že je piatok a piatky trávi s ním."
Safiye zapískala. "Ktovie, čo tam robia?"
Alexandra pokrčila plecami. "Mám ja vedieť? Ale povedal, že..." Pery sa jej zachveli. "Ibrahim je jeho jediný priateľ! A ja sa akože nerátam, chápeš!" Rozplakala sa jej v náručí.
Safiye ju pohladila po vlasoch. "Ale no tak, neber si to tak. Si konkubína, až tak zas preňho nemôžeš znamenať. Už to je úspech, že ťa zavolal na druhú noc. Nemôže s tebou stráviť každú."
Alexandra jej položila plece. "Ale keď mne chýba... A, napokon, nejdem sa k nemu vlámať, či nie?" Utrela si oči. "Na moje správanie tieto moje hlúpe city nemajú nijaký dopad."
Safiye ju objala okolo pliec. "Veď už toľko nevzlykaj. Veď Ibrahim nie je žiadna konkubína, nehrabe na tom istom smetisku ako ty."
Alexandra pokrčila nosom. "To si len myslíš, Safiye. Ale veď uvidíme. Ešte sa to všetko len začína."
Safiye na to nezáväzne prehodila: "Byť tebou, viac by som sa bála Mahidevran."
Alexandra sa vzchopila. "Máš pravdu. Čo sa týka Süleymana, je to na dobrej ceste, ale ona môže robiť problémy aj s tými jej deckami. No, veď uvidíme. Ale asi by som sa mala začať báť o svoju kožu."
Safiye sa uškrnula. "Pri Mahidevran? Určite. Nuž, ešte dobre, že sa tí dvaja nechystajú spojiť. Keby sa Mahidevran obťažovala spýtať sa Güla..."
Zrazu Alexandra zhíkla. "To je nápad!"
Safiye bola trochu zmätená. "Čo? Aha, toto. No, tak musím uznať, že z dlhodobého hľadiska to vyzerá dosť dobre. Pekná perspektíva, čo ty na to?"
Alexandra sa na ňu zmätene pozrela. "Počkať, hovoríme o tom istom? Myslím na to, že by sme sa mohli ísť spýtať Güla prvé, a možno sa s ním aj skamarátiť..."
Safiye vypleštila oči. "S Gülom?! Spriateliť sa?! Prisámbohu, nie zlý nápad... Ale ako to chceš urobiť?! Veď on nás priamo nenávidí!"
Alexandra sa priateľku sladko usmiala. "Vidím, že o ňom vieš dosť... Porozprávaj mi o ňom ešte niečo..."
Safiye si prikryla ústa rukou. "Ale, Saša! To nemyslíš vážne! Spriateliť sa s Gülom?!"
Alexandrin úsmev nadobudol príchuť, po ktorej by sa aj baklava zdala celkom bez chuti. "Ale no tak, verím, že ty to zvládneš... Veď si sa sama a bez pomoci dostala do služieb valide sultany ešte skôr ako tá potvora Mahidevran vôbec prišla do paláca! Verím, že zvládneš aj kontakt na Güla."
Safiye sa na ňu unavene pozrela. "Čo mám urobiť?"
Alexandra sa stále rovnako usmievala. "To nechám na teba, ale nejako to z neho dostaň."
Safiye si dala ruky vbok. "A prečo by som mala?"
"Ja neviem... Pre naše priateľstvo? A ešte preto, že keď sa stanem valide sultanou alebo aspoň matkou sultánovho syna, spravím z teba aspoň kalfu. Ak už nič iné, tak z teba spravím svoju služobnú a neskôr ťa vydám za nejakého pekného pašu alebo ti kúpim pekný domček a prepustím ťa. Len mi pomôž s touto maličkosťou, prosííím..."
Safiye si útrpne povzdychla. "No tak teda dobre, že si to ty a ja by som aj tak nikdy nemala šancu..." Aj tak však vedela, že to nebude len táto jedna maličkosť, ktorú pre ňu bude musieť urobiť. Ale čo, veď Alexandra je jej kamarátka a ako taká má veľký potenciál. Nie je tu síce najkrajšia, ale je jediná zo všetkých dostatočne bystrých žien, čo vyzerá aspoň ako tak. Tá to veru môže dotiahnuť ďaleko, ak jej v tom niekto pomôže...

Keď sa Ibrahim vracal od sultána, zastavilo ho jedno z pážat. "Princezná Hadice vás chce vidieť v záhrade."
Ibrahim sa na páža začudovane pozrel. "Čo odo mňa chce?"
Páža pokrčilo plecom. "Nemám ani šajnu. Ale asi to bude niečo vážne, keď je pri nej Gülfem sultan so zakrkvaveným nožom... Ozaj, počuli ste, že Bodrum paša nedávno zomrel?" nadhodil chlapec.
Ibrahim zhíkol, a to aj napriek tomu, že vedel, že Bodrum paša už bol dávno starý a chorý. Preletel popri chlapcovi. Ak mu to hovorí týmto štýlom, je jasné, že Hadice a Gülfem ho chcú trochu postrašiť. A keď niekoho straší Gülfem, môže si to namieriť rovno do najbližšieho pohrebníctva.


    
   

    
    
  

List z 21.6.1834 - Viedeň

Autor: Tekla Wegener
Adresát: Michelle Benoist
Milá Mischi
Píšem ti dnes tieto verše za okolností spomenutých vyššie. Nehnevaj sa, moja milá, že som sa tak rozbásnila, keď si ma tak pobláznila. Je leto, tak pochopíš iste snáď moju náhlu chuť veršovať. Nemôžem ti písať vážne keď prijala si ma tak vlažne. Jasné, je leto, moja, ale to ťa nijakovsky neospravedlňuje. Ako si si dovolila urobiť mi čosi takéto?! Že zasnúbiť sa, že chceš zažiť lásku! Asi zabudla si na krásku. čo viedla si na povrázku! Milovala som ťa vášňou koníka, čo na jarmo si ešte len privyká. Taká mladá, zradená už, no hlavne, že nie som muž! To jediný dôvod tvojej zrady, že nežnejšia som znenazrady, než by sa tebe páčilo, a tak si povieš stačilo! Len tak ma necháš uprostred izby stáť, preklínam ťa nastokrát! Milovali sme sa predsa dlho! Už od mojich pätnástich snívam len o tebe, ty len rozkoš, čo ťa neje...duje! Bola som pre teba len spôsob ako si užiť, len prechodný románik. Ty pre mňa dôvod prečo žiť, po tebe už nepríde nik. Stala som sa tvojou otrokyňou, a prečo?! Preto, moja, pretože, ťa nechceli mužské paprče! Lebo si ty príliš cnostná s chlapom sa bozkávať, ale predsa, moja drahá, chcela by si rozkoš mať. Vraj si mladá na pripútanie sa, pcha! Ja som ešte mladšia. A kvári ma vášeň inakšia.
   Boli sme mladé dievčatá, keď sme sa stretli. Mala som pätnásť, ty dvadsať, a neviem, čo sa to so mnou porobilo, keď som sa poddala tvojim láskavým rukám a perám. A hlúpym sľubom, chce sa dodať, že vraj láska, dám sa podať. Ľúbila som ťa naozaj, ty iba naoko, tak moja milená, falošná ako baroko. Každý večer bozkala som, malé veci, čo máš pod pásom. Od polnoci do pol jednej obetovala som ti dennodenne, obetovala som ti aj spánok, pre čierne vlasy markytánok. Pre tmavé oči žien z Grécka, čo osiveli od Nemecka. Pre bledú kožu bez slnka, pre teba, moje milenka! A keď neboli sme spolu - už ma zase muky kolú, už ti zasa píšem list, a chce sa mi za tebou ísť, a ak náhodou nemôžem, chce sa mi vyskočiť z kože. A vrátiš sa - všakže moja, zahalená do závoja, za tie dva pekné roky, čo liezli sme spolu so zátoky! Tie milé pery, čo po tebe túžia, vymenila si - za muža. Ty že ho ľúbiš snáď?! Mne sa neoplatí milovať. Chceš mať deti, krásny dom - si s ním len kvôli peniazom, a konvencií, čo ubíla nás strašne, tak ako mňa tieto vášne. Je to ťažké, je námaha, povedať, že si mi drahá, alebo že ťa viac nechcem, keď zo snov len o tebe šepcem, keď sa mi už aj sníva, ako ma smrť objíma, alebo sa vraciaš späť. Nepíš mi prosím odpoveď. Budem ťa mať stále rada, žena, čo ťa stále hľadá, čo dva roky ľúbila ťa, teraz sa zmení na háďa, a ukryje sa do zeme, tam si trochu do podrieme. Písala som ti list na rozlúčku, lebo som sa bála, že mi neuveríš, že som ťa milovala, kebyže ti to poviem sama. Koľko plaču už vytrpeli moje oči kvôli tebe... Nevracaj sa, nepokúšaj sa o to, nedokážem viac objímať ženu, ktorá ma tak zradila. Milý pozdrav z dna pekla píše ti tvoja milá Tekla.        

Roxelana - príbeh piaty

Čo sa to vlastne stalo? Nuž... Začalo to tak, že Gülfem navštívila valide. Keď jej Mahidevran povedala, ako ich Hadice klamala, len sa jemne usmievala. Takže Hadice blufovala... Ale prečo? Prečo práve teraz? Gülfem to najskôr neriešila, ale stále jej to vŕtalo hlavou. Nebodaj sa chystajú Hadice vydať a ona si uvedomila, že jej nezostáva veľa času? Gülfem bola príliš skúsená na to, aby to nechala len tak. Zaumienila si, že sa porozpráva s tými správnymi osobami a všetko vysliedi.
   Ayşe Hafsa sedela u seba na gauči a diktovala mladučkej albánskej slúžke list pre dcéru Şah. Keď sa otvorili dvere (no dobre, Safiye ich otvorila) a vošla Gülfem, na jej peknej, ešte pomerne mladistvej tvári, sa objavil široký úsmev. "Á, Gülfem! Som rada, že ťa vidím... Aj s chlapcami." Zrak jej pri týchto slovách skĺzol na dvoch zakríknutých chlapcov, ktorých ich matka viedla za ruky.
Stará mama sa na nich láskavo usmiala. "No tak, nebojte sa ma, nehryziem! Len poďte ku mne!" privolávala ich k sebe jednoznačným gestom.
Chlapci sa na seba pozreli, keď mladší Mahmut šepol staršiemu Muratovi. "Ty prvý!" Malý sa nebojácne vybral za starkou. Usmial sa na ňu a vyhlásil: "Dobrý večer, starká!"
Starká sa zasmiala. "Ach, chlapče môj, poď objať starú mamu!" Pri týchto slovách vstala z gauča a vyobjímala Murata. Mahmud na nich stále zazeral, ale keď ho mama postrčila, napokon sa odvážne vybral za bratom a babičkou. Nechal sa babkou objať, a obe ženy sa zasmiali, keď Murat vyhlásil. "Vidíš, Mahmud, je to stále naša starká, aj keď je z nej už valide sultana."
Ayşe sa na chlapcov usmiala. "Ach, deti moje, som taká rada, že vás vidím... Už ste večerali?"
Gülfem prikývla. "Áno, veličenstvo."
Ayşe sa zasmiala. "Tak veličenstvo! Že veličenstvo! Ja a veličenstvo, páni moji... Už aj moje vnúčatá sa ma boja, to je mi nádielka! Tá moc mi asi aj uškodí. No nič, keď nebudete večerať, dám priniesť nejaké sladkosti, niečo malé pod zub." Obrátila sa na Albánku. "Sebahat, choď nám prosím niečo doniesť z kuchyne, dopíšeme to potom, dobre? Teraz máme návštevu!" zvolala bujaro.
Záves, ktorý oddeľoval validinu "obývačku" od jej malého súkromného salónika, sa odhrnul a objavila sa v ňom nespokojná tvár princeznej Hadice. "Ublížilo by vám, keby ste boli..." Zrazu si uvedomila, kto tam sedí. "Ou, mami?" Preletela očami z matky na Gülfem a zhlboka si povzdychla. "No, ja už idem zaliezť do svojej izby, ak by vám to..."
"Nie tak rýchlo!" zvolala Gülfem.
Hadice, už na odchode z miestnosti, sa zháčila. Obrátila sa a spýtavo sa na Gülfem pozrela. "O čo ti ide?"
Gülfem sa na ňu sladko usmiala. "Nejdeš si s nami sadnúť, ehm, ku kávičke?"
Hadice zneistela. "No, dámy, rada by som sa zdržala, ale, žiaľ, hm, nemôžem. Sľúbila som Mahidevran, že sa u nej zastavím a oznámim jej nejaké novinky."
Gülfem sa naďalej láskavo usmievala. "Vážne? Niečo si jej zamlčala na tom obede, čo ste na ňom boli spolu?"
Hadice zaškrípala zubami. Tak ona o tom vie! Usmievajúca sa Gülfem bol ako usmievajúci sa krokodíl. Obaja sa v takom prípade tešili na korisť. "Áno, veru tak. Je toho veľa, čo som jej zabudla povedať."
Ayşe sa na ňu nechápavo zadívala. "Ty ideš už druhý raz za deň jesť s Mahidevran?! Predtým ste sa predsa sebe skôr vyhýbali, nikdy ste sa nemali rady! Čo sa stalo?"
Hadice zneistela. "No, ja... Musíme sa porozprávať, ehm, o Mustafovi... Veľmi ho chcem vidieť, veď vieš, že ho mám rada..."
Sebahat sa usmiala. "Myslíte toho "malého sprostého fagana", ako ste ho s láskou prezývala?"
Hadice ju prebodla zničujúcim pohľadom. "Radšej bež po tú kávu dobre?!"
Sebahat sa ale usmievala aj naďalej. "Nemôžem, kým si nebudem istá, či neostanete. Neviem, koľko toho mám doniesť."
Hadice zaškrípala zubami. "Radšej-už-choď. Ja na kávu aj tak nemám chuť."
Sebahat sa poklonila a vyšla z izby, ledva zadržiavajúc smiech. Hadice sa tiež pobrala, ale zastavila ju matka. "Ale no tak, Hadice, neostaneš tu na chvíľu s nami?! Veď chlapci sa na teba tak tešili..."
Murat sa na babku veselo usmial. Vždy vedela, čo chcú a čo si zaslúžia. Aj preto ju mali tak radi. Potom sa obrátil na tetu. "Veru tak, teta Hadice, nevideli sme ťa, odkedy sme odišli z Manisy, a ty nás teraz len opustíš..."
Hadice sa bezmocne pozrela na synovca. Iste, bratove deti považovala za bandu malých rozmaznaných faganov, ale ich roztomilým hnedým očiam nedokázala nič odmietnuť. Aj teraz sa na ňu Murat a Mahmud pozerali tak, že jej z toho skoro pukalo srdce. Napokon si povzdychla a vrhla sa do jamy levovej. "Tak dobre, chlapci, ale len kvôli vám..." Otočila sa a sadla si k mame a Gülfem.
   Ayşe Hafsa sa na ňu veselo usmiala. "Tuto Gülfem sa ťa chcela na čosi spýtať, však?" Otočila sa na Gülfem s očakávaním odpovede.
Gülfem prikývla. "Veru tak. Hadice.. Počula som že u nášho vládcu - teda, ehm, tvojho brata - bola včera večer nejaké dievčina. Nevieš mi povedať jej meno?"
Hadice skrivila pery. "Ale choď, to nie..."
Gülfem sa na ňu usmievala. "Ale počula som od Mahidevran, že si sa jej chválila, že to bola tvoja slúžka..."
Ozvala sa valide sultana. "Ale figu jej slúžka! Bola to moja dvorná dáma, Hadice sa s ňou len priatelí! Nevieš, dcérka? Naša Sáša..."
Gülfem sa usmiala. "To asi musela byť veľmi sklamaná, keď ju ráno alebo ešte v noci len tak vyhodil ako tie ostatné. Nechcem vám nič vyčítať, ale museli ste mu ju dohodiť?!"
Ayşe sa na ňu zamračila. "Gülfem, ako si dovoľuješ vyčítať mi niečo?!"
"A ešte niečo, čo sa tak pekne podarilo." poznamenala Hadice.
Gülfem sa na ňu nechápavo pozrela. "Ako pekne?"
Hadice sa uškrnula. "No tak, že dotyčná ostala na raňajky, a ešte si ju sultán, teda môj brat, zavolal ešte na dnešnú noc!"
Ayşe sa hrdo usmiala. "Tak vidíš, Gülfem, nemáš sa na mňa prečo hnevať! Túto otrokyňu čaká ešte veľká budúcnosť!"
Hadice s úsmevom prikývla. "Veru tak, naša Sáša je bystrá..."
Gülfem prikývla, a zatiaľ čo sa ospravedlňovala valide sultane za svoju drzosť, v hlave sa jej rozbehli všetky kolieska naplno. Tak bystrá... Tak raňajky a ešte jedna noc... Takže tá malá klamala! Kto ju varoval?! Alebo to nevedela s istotou, ale nechcela Mahidevran hneď vyhlásiť vojnu?! Na to dievča si budú musieť dávať pozor...

Alexandra ležala v posteli a počúvala zvuky hádky šíriace sa z predsiene. Napokon sa ozval plačlivý ženský hlas. "Druhý raz, druhý raz, Süleyman! Mám pocit, že ma už prestávaš mať rád."
Süleyman na ňu kričal. "Samozrejme, že prestávam, keď plačeš kvôli každej maličkosti! Nestaráš sa o mňa, len o svoj hlúpy vplyv, odťahuješ sa odo mňa, a ja už mám toho dosť! Som sultán, dočerta, mám právo spať s ktorou chcem a kedy chcem - samozrejme s istými obmedzeniami, ale tie s teba netýkajú, rozumieš, si len otrokyňa, nemáš právo mi čokoľvek vyčítať!"
Mahidevran sa rozplakala. "Som matka tvojich troch synov, Süleyman, čakal by som, že budeš dbať na môj názor! To dievča je len obyčajná vypočítavá..."
Lenže Süleyman jej skočil do reči. "Omyl, moja, to ty si tá vypočítavá..."
Alexandra sa usmievala. Tak on ju bránil... Podľa Hafse to bola vzácnosť. Predtým Mahidevran vždy v tomto ohľade poslúchol. Nuž, bol by hlupák, keby nechal poslať preč ženu, ktorá mu ponúka tak veľa. Sama pre seba sa usmiala. Jej plán zatiaľ funguje. Spokojne sa zamotala do perín, keď Süleyman vošiel. Mahidevran odchádzala z miestnosti vedľa a usedavo plakala.
   Alexandra sa cítila trochu hlúpo. Tak Mahidevran už zistila, že je nebezpečný súper. Tak skoro? To jej plány trochu komplikovalo. Ale nie je to nič, čo by sa nedalo zvládnuť, za predpokladu, že sa nájdu správni spojenci. Len si neznepriateliť valide.
   Süleyman si zťažka sadol vedľa nej. Povzdychol si. "Ach, Sášenka... Čo sa to stalo? Ublížil som Mahidevran kvôli tebe..."
Alexandra sa vztýčila na posteli a objala ho zozadu okolo pliec. "Nevyčítaj si to. Si predsa jej pán, máš právo jej vynadať, keď tak hysterčí."
Süleyman sa zatváril o niečo živšie. Uškrnul sa. "Ale to by som mal právo nadávať aj tebe."
Alexandra sa usmiala. "Právo máš, len či aj dôvod."
Zasmial sa. "Páni, Sáša... Ty sa nezdáš. Na rusínsku sedliačku..."
"Ale zasa sedliačku nie. Zabudli ste, že môj otec bol kňaz?"
Süleymanove hnedé oči sa rozžiarili. "Vážne? Tak o tom si mi ešte nerozprávala."
Alexandra sa nadýchla a spustila.

Süleyman ju so záujmom počúval. Rozprávala dlho, ale veľmi zaujímavo. Süleyman si uvedomil, že hoci dostal veľmi dobré vzdelanie hodné následníka trónu veľkej ríše, bolo mnoho vecí, ktoré ešte nevedel. Napríklad ako sedliaci perú bielizeň. Alexandra prala už od svojich desiatich rokov, a tiež pomáhala matke v domácnosti. Tej matke, ktorú nevidela už niekoľko rokov. Süleyman ju počúval s neskrývaným úžasom. Takéto dievča nestretol... Vlastne odkedy opustil Fülane. Alexandra bola láskavá, veselá a prirodzená. Vedela ho rozosmiať, dojať k slzám i roznežniť. Až sa skoro pozabudol, keď vošiel do miestnosti Pargali Ibrahim a pripomenul mu návštevu vyslanca. Süleyman sa za seba hanbil, že ho Ibrahim objavil v takej dôvernej situácií s otrokyňou, a tak ju poslal niekam preč. Pargali sa uškrnul. "Nový objav, pane?"
Süleyman vypol hruď. "To by ma zaujímalo, koho si v poslednom čase objavil ty."
Ibrahimovi prišla na myseľ Hadice, ale zdržal sa a povedal: "No, mám pocit, že sa večer budeme mať o čom rozprávať. Lüfti nás pozval k nemu na návštevu."
"A prijal si?"
Ibrahim strnulo prikývol. "Ehm... Vlastne áno." Keď videl, že to Süleyman dvakrát nepotešilo, začal svoj krok vysvetľovať. "Ale no tak, viete predsa, že vaša matka by sa hnevala, keby som Lüftimu čosi odmietol! Şah je jej obľúbená dcéra."
Süleyman prísne zovrel pery. "To je v poriadku, ale nabudúce ho upozorni, že si vyslovene neželám chodiť k nemu na návštevy. Povedz, že som chorý alebo tak. Proste sa nejako vyhovor, Ibrahim! Načo si mojim sekretárom?!"
Ibrahim prikývol. "Sekretár" v Süleymanovom prípade znamenal "najlepší priateľ a asistent". "No, ale v každom prípade, sľúbil som, že prídeme tak my, ako aj vaše sestry..."
Süleyman sa naňho podozrievavo pozrel. "Čo máš s mojimi sestrami?"
Ibrhim zovrel pery. "Lüfti vravel, že si ich Şah želá vidieť."
Süleyman si povzdychol. "Lenže pochybujem, že hociktorá z nich chce vidieť Şah alebo Lüftiho. No nič to, asi tam už budeme musieť ísť, keď si nás už sľúbil. A čo sa týka mojich sestier... Nuž, každá z nich si to s tebou vybaví osobne alebo cez prostredníka. Moja vec to už nie je. A, ozaj, Ibrahim..."
Ibrahim so záujmom zdvihol hlavu. "Hm?"
Süleyman sa široko usmial. "Odkáž môjmu strážcovi komnát, že chcem to dievča, Alexandru, aj zajtra večer, dobre? Je to predsa tvoja práca."
Ibrahimovi spadla čeľusť. "Ehm, áno, pane." Tretia noc za sebou?! Čo sa sultán zbláznil?! Ale skôr pobláznil?! No nič, keď sa stretne s Hadice, tak mu to tá hádam vysvetlí. Veď vie, ako to v háreme chodí, či nie?
   A to aj napriek tomu, že sa nevyzná v mnohých iných veciach.
  




 

Roxelana - príbeh štvrtý

Za oknami Grande Seraglio, topkapijskeho háremu, sa stmievalo. Dámy si sadali k večeri v jedálni, a až na pár výnimiek sa spolu rozprávali. Jednou zo spomínaných výnimiek bola Alexandra, ruská otrokyňa, a je dve kamarátky menom Izabela a Safiye.
   Alexandra sa sama pre seba usmiala. Rozhliadla sa po miestnosti. Ani jedna zo žien v miestnosti, okrem starej černošskej dozorkyne Gülnihal, netušila, že sa chystá znovu k sultánovi. Teda vlastne, ako sa presvedčila následne, jedna zo žien to aj vedela.
Podišla k nej validina stará a verná slúžka menom Sunna hatün. To, kto to bol, nás zaujímať nemusí, nakoľko v tomto príbehu nie je veľmi významná. Izabela a Safiye na ňu upreli dva páry hnedých očí. Safiye, tá bystrejšia, zašepkala: "Valide..." Vždy, keď k niektorej z nich prišla Sunna, vedeli, čo to znamená, a mnohé z nich sa za to každý večer pred spaním modlili k tomu-ktorému bohu. Sunna nevyzerala veľmi veselo. Ako posol valide sultan mala nosiť aj rôzne nedobré správy, ibaže táto správa bola zlá akurát tak pre samotnú valide. "Sultán ťa chce dnes večer vidieť. Choď sa pripraviť."
Alexandra náhle pocítila neskutočnú radosť. Tak predsa! Splnil svoj sľub! Zrazu pocítila obrovské vzrušenie. "Tak predsa.." zašepkala. Potom nahlas k Sunne. "A ktorá usta ma má na starosti?" Usty boli dozorkyne a dlhoročné služobníčky v háreme.
Sunna prísne zovrela staré pery. "Nurbahar, prečo? Myslela som si, že to budeš vedieť, keď ťa mala aj včera."
Alexandra vyskočila a zvýskla. Už sa chystala vybozkávať Sunnine staré líca, keď ju zastavil Sunnin prísny pohľad. Začervenala sa a ticho pípla. "Tak aby som šla."
"To by som ti radila." povedala Sunna prísnym hlasom.
Alexandra celá červená vyšla z jedálne do miestnosti, v ktorej sa mala pripraviť.

"Čože urobil?!" zvolala Mahidevran šokovaným hlasom.
Malá hus Hadice sa na ňu vyzývavo zahľadela. Pozvala ju na večeru, aby jej do očí povedala o svojom triumfe. "Povedala som ti, že si ju zavolal znova. Moju služobníčku a priateľku. A ja som presvedčená, že tentoraz sa jej nezbavíš."
Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. "To má byť výzva?"
Hadice s na ňu pohŕdavo usmiala. "Presne tak! Naša vojna vstupuje do novej fázy!"
Mahidevran si tichým, chladným hlasom pre seba zamrmlala. "Len aby si nebola prekvapená."

Gülfem sedela so synmi, sedemročným a päťročným, pri stole vo svojej izbe. Ako favoritke a matke sultánových dvoch synov jej patrilo šesť izieb: okrem vlastného hamámu, teda kúpeľne, mala aj akúsi obývačku, v ktorej jedla, prijmala hostí a upratovačky, a v ktorej okolo nej pobehovali slúžky. Práve vtedy v nej sedela s dvoma malými chlapcami a jedla večeru, keď k nej vtrhla Mahidevran s neobvykle rozrušeným výrazom tváre.
Gülfem sa na ňu nevzrušene pozrela. "Po prvé, myslela som si, že sa najprv ohlásiš alebo aspoň zaklopeš. Moja dverníčka tam stojí, nevyparila sa do vzduchu. Vari si zabudla na dobrú výchovu?"
Mahidevran ju prebodla pohľadom. "Prosím ťa, buď ticho! Vieš, čo sa stalo? Vieš, čo sa, dočerta, stalo?!"
Gülfem sa na ňu s úsmevom pozrela. "Neviem, žeby sa Fülane vracala?"
Mahidevran zaťala päste. "Nie, stalo sa niečo ešte horšie! A nakoľko si moju ponuku na spojenectvo prijala, obraciam sa na teba, aby si mi láskavo pomohla s touto záležitosťou!" Precedila cez zaťaté zuby.
Gülfemin úsmev sa rozžiaril ako svetlo na konci tunelu. Keby Mahidevran vedela, čo to je, pravdepodobne by rozpoznala blížiaci sa vlak. "Nehovor! A čo môže byť horšie ako Fülanin návrat? Veď vieš, ako ju mal sultán rád, a keby sa tá perzská kurva vrátila, bol by s nami koniec."
Mahidevran si neodpustila: "Tebe to môže byť jedno, veď s tebou už v tejhto oblasti je koniec dávno!"
Potom dodala: "Ale na tom nezáleží. Ide o to, že, nuž, vieš, že Süleyman mal včera v posteli jednu z Hafsiných slúžok..."
Gülfem sa na ňu nechápavo pozrela. "No a? Ayşe mu dáva do postele len svoje slúžky. Doteraz sa ani jedna neuchytila, ani len jednu jedinú si nezavolal druhý raz..."
"Tentokrát to urobil." vyhlásila Mahidevran.
Gülfem vypadla z ruky lyžica. Chvíľu nebola schopná slova, až kým jej nezbledla tvár a ona priškrteným hlasom nezvolala: "To nie je možné!"
Mahidevran sa pousmiala. "Kiež by to tak bolo. Ale naozaj, jedna z tých hlúpych, chlipných slečiniek v háreme ho očividne očarila!"
Gülfem nesúhlasne pokrčila nosom. "Zas nedramatizuj. To, že si ju zavolal aj na druhú noc, predsa nie je prejavom žiadneho očarenia, proste sa mu trochu zapáčila."
Mahidevran sa posmešne zasmiala. "Myslíš, že nie je nebezpečná?!"
Gülfem pokrčila plecom. "To zase netvrdím. Ale nie je dôvod sa zbytočne znepokojovať. Proste sa mu pripomeň a bude."
Mahidevran pokrčila nosom. "Nemali by sme radšej použiť obvyklé metódy?"
Gülfem sa na tom zasmiala ako na dobrom vtipe. "Prečo, pre o jednu noc viac?"
Mahidevran ohrnula peru. "Ja vravím, hadovi treba rozdrviť hlavu, kým je malý."
Gülfem len zašomrala: "No áno, a potom sa ukáže, že to bola jašterica. Ďakujem pekne, stačilo mi, čo sa stalo Fülane. Tá hlúpa Peržanka tiež chcela drviť hlavy hadom, a rozdrvila si sultánovu priazeň! Niekoľkonásobné obvinenie z vraždy, bismillah! To je mi nádielka! Nechceme predsa dopadnúť ako ona!"
Mahidevran s povzdychom prikývla. "Máš pravdu, ale poznáš snáď lepší spôsob?!"
Gülfem pokrčila plecom. "Proste jej nejak zabráň v druhej noci, a ukradni si ju pre seba! Pre teba, sultánovho miláčika, by to nemalo byť také ťažké."
Mahidevran pokrčila nosom. "Snáď."
Gülfem s úsmevom kývla hlavou. "Tak choď. Ja už musím ísť za valide sultan. Teraz ma čaká."
Mahidevran sa na ňu zmätene a pochybovačne pozrela. "Nepamätám sa, že by ťa valide volala."
Gülfem mykla plecom. "Idem len na malú priateľskú návštevu, to je všetko. Ayşe sa na mňa nemôže hnevať, keď za ňou prídem a trochu si nezáväzne poklebetíme, čo povieš?" usmiala sa na ňu.
Mahidevran nepochopila, o čo jej išlo, ale čo vedela bezpečne bolo, že má všetko, len nie čisté úmysly. Ale Mahidevran to mohlo byť jedno. "Tak si choď, pre mňa za mňa, ja teraz idem za sultánom, ako si mi poradila. Tak veľa šťastia u valide."
Gülfem sa na ňu stále usmievala. "Ďakujem, že mi ho praješ, budem ho potrebovať."
Mahidevran vyšla z jej izby s vytreštenými očami a krútiac hlavou. O čo tej ženskej ide?! Nikdy ju asi nepochopí. A tá žiadosť, tá vec, čo by chcela viac, než čokoľvek iné... Musela vedieť, že jej to na nič nebude...

Zaklopala na dvere. Z nich vystrčil hlavu namosúrený eunuch. "Prosím?!" spýtal sa nahnevane. Keď uvidel, kto pred nimi stojí, zľakol sa. "Haseki Mahidevran! Vás sme predsa nevolali!"
Mahidevran sa chladne usmiala. "Ja viem. Prišla som len k sultánovi na návštevu."
Eunuch pokrčil nosom. "Dnes sú brány neba pre vás zatvorené, slečna. Nie ste na poradí. Ste tu mimo návštevných hodín. Už chápete, haseki?!"
Mahidevran ohrnula peru. "Až príliš dobre. Chápem, že si drzý! Sultán si ma predsa dnes večer vyžiadal!"
Eunuch sa na ňu neisto pozrel. "To vy ste tá záhadná Alexandra, čo sem má prísť?"
Alexandra. Takže tak sa volá. "Presne tak. Neviem, prečo s vami tí protivní komorníci zase hovorili tak v hádankách..."
   A vtedy sa to stalo. Mahidevran sa obzrela a uvidela... Dievča. Malú, chudú ryšaňu. Uháňala chodbou, jačiac: "Počkajteee! Už som tuuu!" Za sebou vliekla veľkú vlečku na tradične jednoduchých šatách háremových slečien. Mala na sebe kopec šperkov a na hlave mala čelenku, ale namaľovaná bola striedmo.  Mala tiež zelené oči, žiariace z bledej tváre, malé črty a červené fľaky na lícach. Usmievala sa od ucha k uchu. "Pardon, prepáčte mi - Gül aga, ďakujem, že ste mi podržali miesto." Zastavila sa a dychčiac sa na Güla pozrela. "Som tu načas, Správca komnát?"
Gül sa na ňu zmätene pozrel. "Ehm, asi... Neviem. Vy ste Alexandra?"
"Áno, presne tak!" Ešte stále odfukovala. Potom sa pozrela na Mahidevran. "Smiem vedieť, kto je táto dáma?"
Gülove mimické svaly sa ani nepohli. "To je Haseki Mahidevran sultan, matka sultánovho syna."
Alexandra zažmurkala. "Je mi cťou vás spoznať." uklonila sa. "Veľa som o vás počula."
Mahidevran sa aj naďalej mierne usmievala. "Od Hadice, predpokladám."
Alexandra prikývla. Videla, že Mahidevran je ostražitá. Hlavne nenápadne, tváriť sa neškodne. "Som tu správne? Viete, som tu po prvý raz, a Nurbahar sa ani neobťažovala ukázať mi cestu... Ale Sunna ma nasmerovala sem, tak dúfam, že ešte nie je taká stará, že by zabudla cestu..."
Mahidevran prižmúrila oči. "Ty si tu prvý krát?"
Alexandra ďalej hrala svoju rolu. Prikývla. "Presne tak, idem k sultánovi prvý raz, či nie? Žiadna zo žien, ktoré k nemu prišli, sa k nemu viac nevrátila, iba vy a pár vašich kolegýň... Páni moji, ako ste to len dokázali, pripútať si všemocného vládcu Osmanskej ríše..."
Mahidevran sa jemne uškrnula. Takže Hadice jej klamala... To by sa na ňu podobalo! "Keď som si ho pripútala, ešte sultánom nebol, len princom."
Alexandra pokrčila plecom. "No, v každom prípade musíte byť výnimočná osobnosť. Rada by som sa s vami zoznámila, ale bohužiaľ nemám čas. Gül?" Obrátila sa na strážcu komnát.
"Hm?" spýtal sa Gül bezvýrazne.
Alexandra sa naňho sladko usmiala. "Zavedieš ma prosím k sultánovi, keď mám k nemu dnes ísť?"
Gül bezvýrazne prikývol. "Mhm." Nato to dievčisko odviedol niekam preč.
Mahidevran sa uškrnula. Tá Hadice je pekná klamárka... Blafovala, samozrejme, že blafovala! Nedokázala by nájsť takú, ktorá by sa Mahidevran vyrovnala. A tamtú už vôbec nie. Tá Alexandra tam bola zjavne prvý raz, a navyše nebola vôbec pekná. Tú Gülfeminu žiadosť splní ľavou zadnou, stačí si vybaviť so sultánom noc, miesto seba poslať Gülfem, veď Süleymanovi to bude jedno. A podplatiť strážcu komnát. Rutina. A nebude musieť ani nikomu ublížiť.
   Alexandra nebola hlúpa, a tak jej došlo, čo sa stalo. A tak sa smiala celou cestou do sultánovej komnaty. Musela.

Süleymanovi zažiarili oči, len čo ju zbadal. "Sášenka!" vyhŕkol. Podišiel k nej som zjavnou radosťou v tvári. "Rád ťa vidím..." vydýchol.
Alexandra sa usmiala a prikývla. "Aj ja vás, Süleyman. Je pre mňa česť, že sa môžme znova zísť."
Süleymna vydýchol. "Potrebujem sa s niekým porozprávať, Sášenka, ja..." Zrazu vyzeral, že ho niečo trápi. Alexandra aj teraz vedela, čo robiť. Položila mu ruku na plece. "Stalo sa niečo, Süleyman?"
Süleyman si otrel líce o to jej. Takéto dôvernosti by možno akúkoľvek inú prekvapili, ale Alexandra vedela, o čo ide. Süleyman potrebuje pomoc. Niekoho, koho by mohol objať, mať rád, naozaj, ako obyčajného človeka... Alexandra, dcéra kňaza, známeho svojou múdrosťou, poznala ľudí dosť dobre na to, aby to pochopila.
Zašepkal jej do ucha. "Sášenka... Cítim sa hrozne. Vynadal som Pirimu pašovi, ktorý slúžil verne ešte môjmu otcovi. A pred všetkými..."
Objala ho. "Netrápte sa tým. Mali ste na to právo."
Süleyman si smutne povzdychol. "Podľa zákona možno áno. Ale nie podľa mojich záväzkov k Pirimu."
"Čo vlastne urobil, že ťa tak nahneval?"
"Ja... Vlastne ani neviem. Lüfti paša ma stále s čímsi otravoval, nedal mi pokoj, v rade boli všetci namosúrení a nechcelo sa im, a keď Piri čosi tresol k jednej záležitosti, čo by som možno inokedy odbavil mávnutím ruky, praskli mi nervy... Ach, Sášenka, hanbím sa, strašne sa za seba hanbím!"
Objala ho okolo pliec. "Tak už sa tak netráp. Poď, sadneme si, porozprávame sa, a možno ti aj niečo poradím." Odviedla ho k posteli, kde si s ním sadla.
Ak bol Süleyman predtým v rozpakoch, že sa chcel zveriť konkubíne so svojimi každodennými trápeniami, teraz boli všetky rozpaky preč. O slovo sa v ňom hlásili ľudské city, a tým ponúkala Alexandra svoju naširoko roztvorenú náruč. A tam sa jej prvý raz rozplakal na ramene.
   Objala ho. Cítila sa trochu zvláštne... Predtým jej plakali na ramene aj iní, dokonca aj Malá hus Hadice a jej sestry, ale doposiaľ ešte nikto tak vysoko postavený. Tak toto je ten dobyvateľ?! Veľký vojvodca stoviek bitiek?! Ten, čo jej, malej konkubíne, plače na ramene?! Ale Alexandra mala dosť rozumu na to, aby ho chápala. Ten človek si zažil v živote málo lásky. Nuž a keď jej porozprával, čo presne povedal Pirimu... Nuž, nedalo sa pochybovať, že je to pravý muž. A tiež že je dosť vznetlivý. Chvíľu sa rozprávali, a do nevinného oťukávania sa cez škáročku citov v srdci nalomenom zlým svedomím vkradla dôvera. Alexandra nevedela, či si ho zamilovala vtedy, alebo až neskôr, ale keď ju v tú noc pobozkal, už jej ambície neboli hlavným dôvodom, prečo mu vpadla ochotne do náručia. Vedela totiž, rovnako dobre ako v prvú noc, že bude pre oboch lepšie zostať spolu. A ktovie, možno sa jej z toho podarí čosi vytĺcť aj po citovej stránke.
   Zatiaľ teda toľko: mala priateľa. A ten sa bude ešte čudovať, keď sa k slovu dostane ona.

Ak Malá hus bažila po erotickej historke, mala sa spýtať ráno po tom. Len čo sa Alexandra prebudila, mala pocit, že prežila najúžasnejšiu noc svojho života. Bude to vždy takéto? A mala by to povedať Süleymanovi? Zveriť sa mu, akú radosť jej spôsobuje, že môže byť s ním? Nemala na to čas, lebo sotva sa stihla prebudiť,  do sultánovej spálne sa ako víchrica vrútila haseki Mahidevran.        
    
  




     
   

Vyhnanie z raja - 13.časť

Mahidevran prišla do kúpeľa neskoro. Len čo otvorila ťažké dvere zo vzácneho dreva, ovalili ju oblaky pary a nebeskej vône. A to prišla ešte len do predsiene.

   Predizba kúpeľa bola neveľká miestnosť, skôr širšia než dlhšia a v podstate prázdna. Bola vymaľovaná nažlto, s občasnými kvetinovými vzormi a arabskými básňami, ktoré podľa pani Giacenty písali o prospešnosti kúpeľa. Po jej oboch stranách boli umiestnené poličky s menovkami, teda vlastne s ceduľkami typu „gedikiler“, „upratovačky“ alebo „birinci kadin“. Birinci kadin bol titul jej mamy, matky následníka trónu a zaisťoval jej výnimočné postavenie. Na niektorých poličkách boli položené sivé vesty a plátenné tuniky upratovačiek, na iných zase normálne šaty, teda aspoň také, ktoré pripadali normálne Mahidevran. Vyzliekla si ružové šaty, ktoré mala na sebe, otočila sa na druhú stenu, pri ktorej boli poskladané čerstvé uteráky a kôš s už použitými, a jeden si vzala.

   Zabalila sa do neho, keď k nej bez záujmu podišla akási upratovačka. „Uhni.“ zamrmlala bezvýrazne. Mahidevran na ňu zažmurkala modrými očami. „Prosím?!“

Upratovačka, mimoriadne škaredá dievčina, na ňu zagánila. „Že máš uhnúť. No nič, ja si to tam zavesím, či sa posunieš alebo nie.“

Vyzliekla sa donaha, zobrala si uterák, a ani si nevšimla, že Mahidevran za ňou zíza. Za touto upratovačkou prišla ďalšia žena, a Mahidevran sa tak zľakla, že skoro spadla z nôh. Bola to stará Fatma. Pozrela sa ľahostajne ako vždy na upratovačku. „Predpokladám, že Meryem je u seba doma.“

Upratovačka pokrčila plecom. Fatme celkom zakryla výhľad na Mahidevran, a tak ani nevedela, že tam je. „To netuším. Ja som dnes bola u Burcu, a tá u seba nie je.“

„A kde teda je?“

„U Vahicenan. Páni, počula si, že už dala výpoveď?!“

Fatma prikývla. „Viem, prečo to asi urobila. Ak Ahmet umrie, je s ňou koniec.“

Upratovačka sa uškrnula. „Presne ako s tebou. Páni moji, prisahám, teba bude pre Starý palác škoda.“

Fatma ohrnula peru. „Zato teba by nebola.“

„Ale ja tam nejdem. Teda aspoň zatiaľ sa tam nechystám. Ak sa nevyskytnú nejaké problémy, tak tam ani nikdy nepôjdem.“

Fatma sa zadívala na poličky. „Ani ja sa tam nechystám.“

Upratovačka sa zase uškrnula. „A ako by si tomu chcela zabrániť?“

Fatma nedbalo pokrčila plecom. „Niečo iste vymyslím. Doteraz som vždy vymyslela.“

„Aha.“ Upratovačka dala do toho tónu všetky svoje pochybnosti.

Fatma na ňu zdvihla obočie. „Niečo sa ti na tom nezdá?“

Upratovačka mávla rukou. „Nechaj tak. Ako sa majú deti?“

„To sa ma pýtaš naschvál, čo?!“

Upratovačka to očividne myslela úprimne, keď vydesene povedala. „Nie, fakt! Nie som taká zlomyseľná.“

Fatma prevrátila očami a povzdychla si. Potom povedala: „No nič. Majú sa dobre, teda aspoň zatiaľ... O Ahmetovi nevedia. A čo vy? Majú tvoje kamarátky aspoň matnú predstavu, čo sa deje?“

Upratovačka pokrčila nosom. „Myslím, že vedia skoro všetko, čo by mali.“ Tým bola ich konverzácia skončená a obe mohli vojsť do kúpeľa. Mahidevran si ani jedna z nich nevšimla.

   Malá princezná vošla do miestnosti plnej pary a zvláštneho pachu ženských tiel. Tá vôňa bola čudná, známa a trochu nepríjemná. Tak voňala odumretá pokožka, zodratá celodenným praním a drhnutím. A niekde uprostred všetkej tej pary, presvetlenej len malými závesnými lampičkami (ale aspoň v nich bo vosk, ktorý tak nesmrdel), stála jej sestra. Safiyine tmavé oči svietili z tej bielej tmy a prezrádzali, že ich majiteľka sa tak trochu hnevá. Safiye, ktorej svetlá pokožka takmer splývala s okolitou parou, sestre len chladne prikázala: „Poď si sadnúť.“

   Odviedla ju na jednu z lavičiek a hneď jej začala vyčítať. „Kde si toľko trčala?! Všetko si zmeškala, namôjveru! Bola si s Onurom, však...?“

Mahidevran horlivo prikývla. Musela sa so sestrou o túto novinu podeliť. „Áno, ale keby si vedela, čo mi povedal...“

Safiye sa uškrnula. „Neviem, že ťa miluje?“

Mahidevran sa na ňu nedôverčivo pozrela. „Ty sa mi smeješ? No nič, aj tak je to jedno, keďže otec asi bude žiť!“

Safiyin hlas prezrádzal nedôveru. „Asi?“

Mahidevran zaváhala. „No áno, asi. Onur povedal, že aj keď sa niečo stane pravdepodobne, neznamená to, že sa to stať aj musí. Takže zlá prognóza...“

Safiye jej skočila do reči. „Nerada to priznávam, ale Onur má tentoraz pravdu. Nikto nepovedal, že otec musí zomrieť. Radšej by sme sa mali modliť.“

Mahidevran prikývla. „Presne to hovoril aj Onur.“

Safiye mykla plecom. „Tak vidíš. Dospeli sme k jednotnému záveru. A teraz by sme sa mali venovať tomu, kvôli čomu som ťa sem volala.“

Mahidevran zbystrila pozornosť. „Čo sa odo mňa očakáva?“

Safiye sa nadýchla a potom vydýchla. „Vieš, myslím, že si všetko zmeškala. Teta Burcu a teta Vahicenan si tu dohodli súkromný rozhovor. A rozprávala sa s nimi aj moja mama. Ona, čo sa s nimi nikdy nebaví! Počula som ich večer. Chceli tu niečo predebatovať. Tak som ťa pozvala, aby si mi teraz robila špiónku, ale ako hovorím, zmeškala si to. Hnevám sa, Mahi.“

Mahidevran sa začervenala. „Pre-prepáč... Nechcela som. Vieš, nevedela som, že je to také súrne. A prečo si si to nemohla vypočuť sama?“

Safiye mykla plecom. „Lebo si menej nápadná, preto. A si omnoho mladšia, nevšimli by si ťa. Ja som už tak trochu ich časťou, ale stále nie natoľko, aby mi hovorili všetko. A vyzerali, že to chcú predo mnou za každú cenu utajiť.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Moment... Myslela som si, že ti už všetko povedali.“

Safiye si povzdychla. „Očividne nie úplne všetko. A zdá sa mi, že to niečo, čo ešte nevieme, bude poriadne hrozné.“

Mahidevran vypleštila oči. „Toto mi nehovor ani zo žartu.“

Safiye si oprela hlavu o stenu a zavrela oči. „Kiež by som teraz mohla žartovať! Toto nevyzerá na veľmi veselú situáciu. Mám čudné predtuchy. A nie veľmi príjemné, ver mi.“

Mahidevran sa na ňu znalecky pozrela. „To bude oné, tá ženská intuícia. Stáva sa z teba žena.“

Safiye otvorila jedno oko ako sova. „Asi hej.“ Narovnala chrbát s tichučkým vzdychom. „Tak... Čo keby sme sa trochu opláchli?“

Mahidevran sa šibalsky usmiala. „Nie som proti. Ale kde máme súrodencov?“ Porozhliadla sa po okolí, hľadajúc svojich bratov a sestry.

Safiye pokrčila plecami. „Neviem, asi sú ešte u seba. No nič to, zabavíme sa aj samy, a ešte lepšie.“

Mahidevran na ňu zažmurkala. „Situácia je vážna. Čo myslíš, čo môžeme robiť?“

Safiye sa zdvihla z lavice. „Myslím, že tvoj priateľ Onur má pravdu, a síce nič. Akurát tak sa modliť.“

Mahidevran na ňu bystro zažmurkala. „Ale aj to je niečo, však?“

Safiye sa zasmiala. „Menej, ako si ľudia zvyčajne myslia. Tak poď, ideme nájsť nejaký dobrý kohútik.“

   Pobrali sa teda ďalej, k, ako to Safiye nazvala, „dobrému kohútiku“. Palác Topkapi bol jednou z mála budov v ríši, ktoré mali zavedené vodovodné potrubie. A k tomu ešte aj s teplou vodou. Tá ale tiekla najmä v kúpeľoch. Všetky vodovody v paláci používali vodu z palácovej studne. Bola síce aj verejná, no tej nebolo veľa a z paláca sa na ňu dalo ťažko napojiť. A okrem toho, vzhľadom na vzácnosť vodovodných kohútikov boli účty Istanbulskému vodohospodárskemu spoločenstvu (miestnym vodárňam) zvlášť vysoké.

   Safiye zakrútila kohútikom, z ktorého do pripravenej nádržky vytiekla teplá voda. Vlhkosť v miestnosti sa zase o čosi zvýšila. Na kamennej lavici blízko pri nádržke boli úhľadne položené ozdobné misky. Neboli to ale všetky, ktoré boli v okolí – Mahidevran to zistila, keď na jednu bolestivo stúpila. Zjojkla, keď sa jej chodidlo poranilo o ostrý okraj misky. Safiye sa obzrela, a keď zistila, čo sa stalo, nahnevane schmatla misku do ruky a z mrmlala: „Blbé upratovačky, nevedia po sebe spratať ani len toaletné potreby...“ Potom sa začala obzerať okolo seba. „Nevieš, kde asi budú nejaké toaletné hubky?“ Morské huby mali viacero využití: okrem špongií z nich napríklad dobrý toaletný papier.

Mahidevran si medzitým sadla a pozrela sa na svoje boľavé chodidlo. Našťastie tam bolo vidieť len ryhu, ktorá síce bolela, ale nekrvácala. „Neviem, asi tam kde vždy, nie?“

Safiye sa tľapla po čele. „Aha, som ja ale trdlo.“ Pozrela sa pod nádržku a našla tam, čo hľadala. Celú kopu toaletných hubiek. Jednu vytiahla a láskavo sa na ňu usmiala. Potom ju podala sestre a vyzvala ju: „Poď, umy mi chrbát!“

Mahidevran zaškúlila na hubku. „Nebude to trochu čudné? Chrbtom sa nezačína.“

„A čím teda?“ zdvihla obočie jej sestra.

„Chrbtom sa končí.“ povedala Mahidevran rezolútne. „Všetko, s čím ti musí niekto pomáhať, sa končí tak neskoro, ako je to len možné. Mama mi to vravela v jednom kuse.“

Safiye pokrčila plecom. „Môže byť.“

   Stiahla ruku späť a zobrala z kraja nádržky mydlo. Vyplákala ho vo vode, do tej namočila špongiu a vyzliekla si uterák. Špongiou napustenou mydlovou vodou sa začala umývať. Najprv malé, štíhle biele nôžky, potom pučiace stehná, zadok, brucho... Mahidevran len s vypleštenými očami sledovala automatizmus všetkých úkonov, sprevádzaný akousi samozrejmosťou a psychickou vyrovnanosťou zračiacou sa v tvári jej sestry. Tá vzápätí prešla k malým prsiam, štíhlemu dievčenskému krku a útlym pleciam. Následne si umyla aj chudé ruky, také biele, až skoro splývali s mramorom lavice. Bolo to zvláštne, nakoľko Safiye nebola žiadna skleníková princeznička a von chodila často a rada. Nielenže sa však neopálila, ale sa ani nemohla spáliť. Akoby na ňu slnko nemalo dosah. Mahidevran ohromene sledovala ten zvláštny výjav, keď jej sestra zaklopala na plece a oslovila ju. „No tak, Mahi – môžeš začať.“

Mahidevran potriasla hlavou a zažmurkala na sestru. „To ti mám naozaj natrieť chrbát?!“

Safiye mykla chudým plieckom. „No a? Snáď sa nehanbíš...“

Mahidevran rozhodne pokrútila hlavou. „To nikdy! Daj to sem!“

   Vytrhla sestre z ruky špongiu a zatiaľ čo jej sestra nastavila chrbát, Mahidevran pohľadom skúmala jej štíhle telo. Bola to pre ňu neznáma krajina, terra incognita, skutočné telo takmer dospelej ženy, aké raz bude mať ona sama. Váhavo prvý raz potiahla hubu po sestrinom chrbte, akoby skúšala, či je to bezpečné. Bolo to rovnako bezpečné ako už toľko krát pred tým: Safiye sa jemne zamrvila vo chvíľkovej nepohode, keď jej sestra prešla po chrbte špongiou, a znova a ešte... Nestalo sa nič výnimočné. Mahidevran ani nevedela, čo sa to stať malo, len vedela, že to nemohlo byť nič dobré. Po pár ťahoch sa jej Safiye spýtala: „Tak ako, máš to?“

Mahidevran zamrmlala: „Mhm, myslím, že áno...“ Prekvapila ju rýchlosť, s akou sa jej sestra otočila a pozrela sa na ňu tmavými očami.

Safiye sa na ňu usmiala. „Fajn. Tak, teraz by sme už mohli ísť... Už asi bude čas ísť spať. Ale najprv by si sa mala umyť ty, čo povieš? Natriem ti chrbát.“ ponúkla sa.

Mahidevran vypleštila oči. „Ale... To si ešte nikdy nerobila.“

Safiye pokrčila chudými plecami. „Všetko je raz po prvý krát. Tak čo, nebodaj sa hanbíš...“

Mahidevran sa vytiahla v celej svojej, na dvanásťročné dievča úctyhodnej výške. „To nikdy. Si moja sestra, nie?“

Safiye sa na ňu len usmiala. „Tak sa otoč, dievča.“

Mahidevran si zrazu uvedomila, že by sa musela pred sestrou vyzliecť. Donaha. „Ty, Saf... A čo keby som sa hanbila?“

Safiye sa zasmiala. „Tak teda dobre. Umyješ sa sama?“

   Mahidevran celá červená prikývla. Zobrala si zdola jednu hubku a sama sa ňou umývala. Vtedy sa prvý raz dotkla čohosi, čo nedokázala pomenovať a čo si neskôr často a nesmierne užívala: blízkosti. Mala si byť blízka s mnohými ľuďmi, ale to až časom. Medzitým sa musela uspokojiť s vlastnou hanblivosťou, ale Safiye vedela, že až sa naučí ovládať, aj to ju prejde...

O pár dní neskôr šli k Mahidevraninej mame na večeru. Meryem hatün bola neobvykle zdržanlivá aj na svoje pomery, a Mahidevran vôbec nešlo do hlavy, čo to s ňou je. Sedela malátne pri stole spolu s dcérou a synom a občas sa na nich mlčky pozrela. Napokon to Süleyman nevydržal a rozhodol sa ticho pri stole radikálne prerušiť. „Tak, mami... Počul som, že otec je chorý.“

Meryem priškrteným hlasom a s lesknúcimi sa očami povedala: „Áno. Má... Má chrípku.“

Süleyman prevrátil očami. „Ešte aj ty, mami?! Všetci tu panikária kvôli nejakej chrípke. Vrátane Mahidevran. Nechápem, prečo musíte byť také nešťastné kvôli chrípke, veď ja som mal chrípku aspoň tisíc krát a prežil som, a neplakal som tu ako malé decko! Tvárite sa, akoby otec umieral...“ Zrazu sa zasekol. Potom tichým hlasom pípol. „On umiera, že?“

Ozvala sa Mahidevran. Jednoducho to nemohla vydržať. „Neumiera! Prestaň s tým, Süleyman, náš otec bude v poriadku!“

Süleyman sa na ňu začudovane pozrel. „A nemal by byť?“

Mahidevran prísne zovrela pery. „Veď mal. Preto sa hnevám, že tak panikáriš.“

Süleyman sa zasmial. „Panikárim?! Bismillah, ja a panikárim?! Tak vy sa tu idete utopiť v slzách kvôli nejakej chrípke, a ja panikárim?! No nehnevajte sa, vážené...“
Meryem ho prebodla vraždiacim pohľadom zelených očí, a on si uvedomil, čo povedal. Opravil sa preto: „Pardon, prepáč, mami, totiž, ja...“

„Nechaj to tak.“ povedala mu matka. „Máš pravdu, zbytočne panikárime.“ Jej hlas znel trochu nahnevane.

Ďalej jedli v tichu, akoby sa pohádali. Mahidevran na brata trochu zazerala, ale napokon sa venovala len jedlu. Bola nepokojná. Süleyman už začínal čosi tušiť, a Mahidevran čosi vedela, lenže určite to nebolo všetko...

Vtedy sa Meryem ozvala. „Tak... Už by ste sa mali ísť okúpať a spať, nie?“

Mahidevran rýchlo prikývla. „Presne tak! Tak poď, Süleyman... Aj keď ty už asi pôjdeš do mužskej kúpeľne...“

Süleyman prikývol. „To hej. Aspoň sa konečne zbavím takých hysteriek, ako si ty...“

Meryem ho okríkla. „Süleyman! Nenadávaj sestre!“

Mahidevran zagánila na brata. „Poslúchaj matku, Suli!“

Meryem sa na dcéru prísne pozrela. „Ty by si k nemu tiež nemusela byť taká hnusná.“

Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „Čo som povedala?“

Meryem už ale bola zjavne veľmi nervózna. „Nič, nič...“ Položila ruku na čelo. „Ach, prosím deti, nechajte ma teraz chvíľku osamote... Bolí ma hlava...“ Rýchlo vstala a vykročila, ale nedošla ďaleko, len čo urobila krok, zatočila sa jej hlava a padla na vankúše okolo stola.

„Mama!“ zakričala Mahidevran. Hlavou sa jej prehnalo nefalšované zdesenie. Podišla k matke a zatriasla ňou. Meryem však stále ležala na vankúšoch ako  bez života. Mahidevran ovládla iniciatívna nálada a zavelila bratovi: „Ostaň tu, idem po lekárku.“ Vybehla z izby a zamierila do lekárkinej kancelárie.

   Bola to neveľká, priam obskurná miestnôstka, v ktorej sedela za stolom dáma v strednom veku. Palácová lekárka. Mahidevran na ňu zakričala: „Madam, prosím, poďte rýchlo! Mama omdlela!“

Lekárka neváhala, rýchlym pohybom vstala od stola a nasledovala Mahidevran. Cestou sa jej energicky pýtala: „Čo sa stalo?“

„Neviem, jednoducho... Jednoducho vstala od stola, zatočila sa jej hlava a odpadla!“

„Nemala nejaké zdravotné problémy?“

„O ničom neviem, myslím, že nie.“

„Aha.“

„Nemohla by to byť tuberkulóza? Nemohla sa nakaziť od otca?“

„Kašľala, smrkala alebo niečo také v poslednom čase?“

„Nie, to nie.“

„Potom nepredpokladám, že by mala nejakú infekčnú chorobu. Ale aj tak, je tu ešte mnoho iných chorôb, o ktoré by sa mohlo jednať.“

„Napríklad?“

„Neviem... Ak hovoríš, že nemá žiadne iné príznaky...“

„Bolela ju hlava.“

„Aha.“ povedala lekárka. Ďalej už mlčala.

Lenže Mahidevran sa nevzdávala. „A čo si myslíte, že to je?“

Už dorazili k izbe jej matky. Lekárka len pokrčila plecami, povedala „Uvidíme.“ a otvorila dvere.

   Meryem sedela na pohovke a omámene sa pozerala pred seba. Potriasla hlavou a zahmleným pohľadom sa pozrela na lekárku a dcéru, ktoré práve vstúpili do miestnosti. „Ma-Mahi?“ Niekoľkokrát tuho prižmúrila oči a potriasla hlavou, než jej tvár nadobudla aspoň trochu normálny výraz. „Ach, dievčatko moje, čo sa to stalo?“

Mahidevran k nej rozrušene pribehla. Tak sa o matku bála! „Mami, mami! Ty... Odpadla si, zrazu si len tak odpadla! Neviem, čo sa to s tebou stalo...“

Lekárka sa na dievča nepekne zadívala a vyhlásila: „Teraz by som potrebovala, aby ste vy deti odišli z izby. Potrebujem sa s vašou matkou porozprávať súkromne.“

Meryem sa posadila a spýtala sa lekárky. „Madam... Neviete, čo mi je?“

Lekárka ju objala okolo pliec. „To hneď zistíme. Najskôr sa však potrebujem s vami trochu porozprávať.“ Obrátila sa na deti. „Vy zatiaľ, prosím, choďte preč z izby, tento rozhovor nebude pre vaše uši.“

Mahidevran schmatla brata za ruku. „Poď, Süleyman, nie som zvedavá na nijaké intímne otázky.“

Süleyman sa na ňu uškrnul. „Páni, Mahidevran Osmanová a nie je na niečo zvedavá?! To je čo za novinku?!“

Mahidevran prísne zovrela pery. „Čo je na tom smiešne?! Vždy, keď sa lekárka na niečo pýta, je to všetko len nie sranda. Ver mi, Süleyman, takú nudu ako na lekárskej prehliadke si ešte nezažil.“ vykladala mu, zatiaľ čo ho viedla von.

Keď vyšli von, Süleyman sa na ňu nechápavo pozrel. „To myslíš vážne, že nie si zvedavá na lekársku prehliadku?“

Mahidevran sa uškrnula. „Na prehliadku nie, na jej výsledok. Ale vážne, nezaujíma ma, čo tam robia, len to, prečo mama odpadla. Chápeš?!“

Süleyman prikývol. „Yes, mylady. Inak, kam ideme teraz?“

„Počkáme tu, čo sa ako vyvŕbi. Možno budeme mať šťastie a zistíme, čo jej to vlastne je.“

Sadli si na prah a čakali. Z izby sa ozývali čudné zvuky. Mahidevran si neskôr so smiechom spomínala, že to boli zvuky hádky, vytrvalého popierania a výkriky typu: „keby ste sa trochu posunuli, možno by som nemala taký debilný výhľad dovnútra!“. A ešte „Držte nohy od seba! Veď viete, čo a ako, už ste to predsa párkrát absolvovali!“. To kričala lekárka a netrvalo dlho a vyšla z izby, celá strapatá a rozrušená. Ako otvorila dvere, udrela Mahidevran po chrbte a ani si to nevšimla. Mrmlala si popod nos: „Bismillah, aj divoká kobyla by snáď bola ochotnejšia spolupracovať.“

Zakrátko za ňou vyšla aj Meryem a Süleyman na matku vytreštil oči. „Čo ste to tam robili?!“

Meryem si zastrčila vlasy za uši a povedala: „Gynekologickú prehliadku, prečo?!“

Mahidevran sa zachichotala. „Čo majú tvoje intímne partie spoločné s tvojimi mdlobami?“

Ženy zvážneli a seriózne sa pozreli na deti. Meryem sa ozvala: „Mahi, Süleyman, musím vám niečo povedať.“ Obrátila sa na lekárku. „Madam, myslím, že by ste mala ísť.“

Lekárka prikývla a otočila sa na opätku. Meryem sa vrátila pohľadom k deťom a vyhlásila: „Myslím, že budete mať súrodenca.“ Vyzerala, že sa skoro rozplače.

Mahidevran spadla sánka. „Ty... Si tehotná?! Mami, ty budeš mať bábätko?!“

Meryem sa v očiach zaleskli slzy. Prikývla.

Mahidevran oči zažiarili tiež, ale od radosti. Obrátila sa na brata. „Počul si to?!“

Süleyman prevrátil očami. „Počul, a čo? Tak budeme mať zase ďalšieho brata alebo sestru. Veď ani nevieme, či to vydrží.“ Myslel tým, či ich matka náhodou nepotratí. Už sa to párkrát stalo a medzi sultánovými konkubínami vôbec boli také udalosti na dennom poriadku. Dá sa povedať, že sultánove deti to, ako deti z brucha môžu odísť, objavili skôr ako spôsob, akým sa tam dostanú.

Mahidevran prekvapene otvorila ústa. „Ty sa netešíš na ďalšieho člena našej bandy?!“

Süleyman sa uškrnul. „No a? Kým vyrastie, tak budem aj dospelý. Veď počítaj: ak sa to narodí niekedy na prelome tohto a budúceho roku, tak keď budem mať osemnásť a budem dospelý, to decko bude mať len sedem. Rok nato pôjdem do provincie ako strýko Mehmet a tam sa s ním nebudem môcť veľmi vídať.“

Mahidevran sa zamyslela. „Ale zato ja... Počuj, ale stále s ním stráviš aspoň osem rokov v jednom paláci. No, neviem, či to urobí tebe, ale ja určite budem musieť pomáhať s bábätkom. A aj tak, aspoň do osemnástich ostanem v háreme a budem sa učiť. Ja sa s tým malým budem určite stretávať dosť často.“

Süleyman sa stále uškŕňal. „To preto, že si baba. Keby si bola chlapcom...“

„...keby som bola chlapcom, musela by som vládnuť minimálne v nejakej hlúpej provincií, kde by som nikoho nepoznala a nikto by nepoznal mňa. Navyše, ak ti pridelia hranice, budeš musieť v kuse bojovať s Kurdmi alebo Grékmi, a z jednej bitky nemusíš vyjsť živý. Ja ako baba nebudem musieť nikdy ísť do nijakej vojny, iba ak by som veľmi chcela, a budem môcť ostať v meste.“ vyhlásila jeho sestra.

Süleyman sa pohŕdavo usmial. „Mahi, baby nemôžu, baby musia ostať v meste. A doma! Nikdy neopustíš brány tohto paláca, kým sa nevydáš. Ak vôbec sa vydáš. Nepredpokladám, že by ťa niekedy niekto chcel.“

Mahidevran ho prebodla zúrivým pohľadom. „Tak po prvé, ja brány tohto mesta určite opustím! Aspoň po osemnástich.“

„Ak sa toho dožiješ.“ poznamenal Süleyman.

„Presne tak. Ak sa toho dožijem, tak sa stavím, že pôjdem omnoho ďalej ako don nejakej hlúpej provincie. Ja pôjdem za hranice a budem cestovať.“

Süleyman sa uškrnul. „A po druhé?“

„Po druhé, odkiaľ máš, že by ma nikdy nikto nechcel?!“ zvolala zúrivo.

Süleyman sa na ňu znova usmial tým svojim pohrdlivým úsmevom. „Stačí sa na seba pozrieť. Nielen ja, ale aj Bayezit a dvojčatá to tvrdia.“

Mahidevran sa pohŕdavo zasmiala. „Çiçek len závidí. A čo sa týka Mahmuda, Bayezita a teba... Vy sa so mnou nemusíte oženiť, tak vám môže byť jedno, ako sa páčim iným chlapcom. Navyše ste len malé deti.“

Süleymanova tvár sa skrivila hnevom. „Malé deti?!“

Mahidevran sa vypla v celej svojej úctyhodnej výške. „Presne tak! Ste ešte len malí chlapci, ktorým sa nepáčia dievčatá a ktorí ich preto nevedia naozaj oceniť.“

Süleyman sa uškrnul. „A komu by sa páčili?! Povedz mi úprimne, ktorému rozumnému chlapovi by sa páčili dievčatá?!“

Mahidevran sa víťazoslávne usmiala. „Takmer všetkým. A ešte tete Zeynep, ale tá nie je celkom chlap. Iba trošku.“

Süleymanovi spadla sánka. „To nie je pravda!“

„Ale je! Práve chlapcom v tvojom veku sa dievčatá začínajú páčiť. Ale ty si tak trochu zaostalý...“ usmiala sa Mahidevran namyslene.

Süleyman si dal ruky vbok. „Ja ti dám zaostalého! Ako je to vôbec možné, že rozumným chlapom sa páčia baby?!“

Mahidevran zaváhala. „No, také malé ako ja zase nie. Skôr také ako mama. A čiastočne aj také ako Safiye.“

Süleyman vypleštil oči. „Safiye sa niekomu páči?! Komu?!“

Mahidevran pokrčila plecom. „Neviem. Mustafovi Valikovi.“

Süleyman vyprskol. „Že Mustafovi. Kde by sa videli, prosím ťa?!“

Mahidevran si uvedomila, že povedala príliš veľa. „Neviem, dakde. Že vraj v meste alebo kde. Ale vraj sa mu páčila, a medzi nami, aj on jej.“

Süleyman zapískal. „Úúú, Mustafa a Saf sú do seba!“

Mahidevran zdvihla obočie. „Vadí ti na tom niečo?!“

Süleyman sa jej vyhol pohľadom. „Vlastne nič. Keď je Mustafa blbý, je to jeho vec. Ozaj, kedy pôjdeme spať?“

Mahidevran sa naňho usmiala s pohľadom, ktorý prezrádzal jej nie veľmi čisté úmysly. „Čo myslíš?“

Len čo vošli do spoločnej spálne, už prezlečení do pyžám, Süleyman začal hulákať: „Hádajte, čo?!“

Bayezit sa naňho rozospato pozrel. „Neviem, konečne ťa idú zavrieť do blázinca? Choď spať a neruš nás.“

„Ale ja mám pre vás skvelú správu!“ vykríkol. „Budem mať súrodenca! Mama je tehotná!“

   Mahidevran sa medzitým smutne došuchtala do postele. Safiye, ležiaca vedľa nej, sa jej spýtala: „Je to pravda?“

Mahidevran jej smutne povedala: „Bohužiaľ áno.“

Safiye chvíľu rozmýšľala. Potom povedala: „To je hlúpe.“

Medzitým sa Süleyman hádal s Bayezitom, ktorý bol síce mladší, ale aj drzejší, a tak hodil po večne rečniacom bratovi vankúš. Po chvíli hádky sa začali aj klbčiť. Mahidevran sa zahrabala do ešte studených perín a modrými, lesknúcimi sa očami sa pozrela na sestru. „Ach, Saf.“ zašepkala. „Čo len s nami bude? Čo keď otec zomrie? A to je mama už tehotná...“

Safiye sa na ňu smutne usmiala. „To neviem. Ale aj tak, otec predsa nemusí zomrieť...“

„Ale čo ak predsa? Čo sa s nami stane?“

„Čo by sa stalo? Budeme bez otca. Budú sa o nás starať mamy. Asi sa budeme musieť postarať o našich mladších súrodencov. Mamy to nezvládnu samé.“ Potom priškrteným hlasom: „Budeme musieť byť silné.“

Mahidevran sa v očiach zjavili slzy. „Ale čo ak to nezvládnem? Čo ak nebudem dosť silná?“

Safiye sa zhlboka nadýchla a potom vydýchla: „Neboj sa, Mahi. Budem dosť silná aj za teba. Nechceš ísť ku mne do postele? Na grupáč.“

„Na čo?!“

„No, vieš, keď je zima a si v posteli sama, alebo potrebuješ utešiť, tak ideš do grupáču, lebo si ľahneš do postele ešte s niekým inými. Budete sa zohrievať a nebudete samy. Chápeš?“

„Myslím že áno. Tak ty chceš, aby sme dnes spali v jednej posteli?“

„Mhm.“ prikývla Safiye.

Mahidevran chvíľu váhala, potom však povedala pevným hlasom: „Tak idem.“

Vstala z postele a podišla k Safiyinej, ale pred ňou zaváhala. „Si si istá, že sa zmestíme?“

Safiye sa na ňu zdola usmiala. „Neviem, skúsme.“

Mahidevran chvíľu váhala, a zrazu sa cítila ako vtedy v kúpeli. Začervenala sa. „Ja... Ja neviem. Nepáči sa mi to.“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela, hoci to nebolo vidieť. „Prečo?“

Mahidevran už bola červená ako paprika. „Neviem... Hanbím sa.“

Safiye sa zasmiala. „Tak sa vráť k sebe do postele.“

Ako na zavolanie vtedy zavial studený vánok. Mahidevran sa striasla. V izbe bola naozaj zima a Safiyina posteľ bola určite teplejšia než jej... Obzrela sa za seba, na svoju posteľ, ktorá bola až desivo chladná. Po krátkom premýšľaní sa rozhodla radšej zaliezť k sestre. Vkĺzla pod mäkkú perinu, prekvapujúco teplú a príjemnú. Najskôr sa trochu hanbila, ale keď ucítila dotyk Safiyinej bledej kože, radšej sa k nej pritisla bližšie. Noc bola chladná a pri Safiye predsa bolo tak príjemne teplo..

Safiye jej zaprskala do ucha. „Nemusíš sa tak hanbiť. Keď budeš staršia, budeš v posteli robiť aj horšie veci ako spať!“

Mahidevran sa zachichotala. „To nemyslíš vážne.“

Safiye sa uškrnula. „Ale myslím. Myslím to sakramentsky vážne.“

Mahidevran sa stále chichotala a pritúlila sa k sestre. Jej telo príjemne hrialo a dodávalo Mahidevran pocit bezpečia – akoby sa vrátila do matkinho lona. „Ty, Saf?“

„Hm?“

„Vieš, rada by som vedela, či... Či je to príjemné.“

„Čo?“

„No sex. A vôbec aké to je.“

Safiye sa zamyslela. „No... Neviem. Moja mama vravela, že to za nič nestojí, ale teta Burcu mi tvrdila pravý opak. Ja neviem, ešte som to neskúšala. A ty to tiež pravdepodobne až do osemnástich skúšať nebudeš, takže ti to môže byť jedno.“

„No, veď ja som len zvedavá.“

Safiye sa zachichotala. „Veď to nie je hriech, pýtať. Hriech môže byť len skúšať.“

„A skúšať sa spýtať?“ opáčila Mahidevran.

Safiye vyprskla. „To je dobré.“ povedala pobavene. „No, skúsiť sa spýtať nie je zlé... Ak samozrejme nepoužívaš nejaké nadávky alebo tak. Vahicenan tvrdí, že nadávať je hrešiť jazykom.“

Mahidevran prikývla, dívajúc sa jej do očí z neskutočnej blízkosti. „Ale že ona rada zhreší, ak tým nikomu neuškodí, a preto sa snaží pri nás krotiť. To poznám. Také veci hovorí v jednom kuse.“

Safiye sa zasmiala. „Veru tak. Teta Cena je zaujímavá osobnosť.“

Mahidevran pokrčila nosom. „Mne to hovor. S jej „zaujímavosťou“ mám svoje skúsenosti.“

Safiye si povzdychla. „Mno. Ale nehovorme o tom. Sú tu aj dôležitejšie veci.“

„Ale no tak, nebavme sa zase o otcovi.“

Safiye sa pousmiala. „Nemyslela som naňho. Skôr na to, čo nám tety a mamy taja.“

Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „Čo myslíš, čo by to mohlo byť?“

Mahidevran pocítila, ako sestra vedľa nej mykla plecom. „Netuším. Nemám skutočne ani najmenšie podozrenie, čo by to mohlo byť.“

Mahidevran si povzdychla. „Kiež by sme tak aspoň tušili, aspoň keby jednu z nás napadla jediná možnosť...“

Safiye ju objala rukou okolo pliec. „Asi sa to bude týkať len toho, ako ich vydajú po tom, čo otec umrie. Nebude to nič vážne, fakt... Som o tom presvedčená.“

Mahidevran zamrmlala. „No keď to hovoríš ty...“

   Zavrela oči a pokúsila sa zaspať. Nešlo jej to ľahko – toľko vecí naraz, otec je vážne chorý a mama tehotná... Preto oči znova otvorila a uvidela, že aj Safiye má oči naširoko otvorené. Usmiala sa na ňu. „Ani ty nevieš zaspať?“

Safiye sa ticho zasmiala. „Vôbec.“

Mahidevran sa na ňu blažene zadívala. „Som rada, že môžem mať nespavosť s tebou.“

Safiye sa znovu zasmiala. „Aj ja som rada. Inak, ako sa má mama? Dlho som ju nevidela.“

Mahidevran sa smutne pousmiala. „Myslíš okrem toho, že otec umiera a ona sama je tehotná?“

„Musí to byť pre ňu ťažké. Ocka naozaj ľúbi.“ poznamenala Safiye.

Mahidevran vypleštila oči. „To naozaj?“

Safiye so srdečným úsmevom prikývla. „Veru tak. Vidím jej to na očiach, a aj teta Burcu vraví, že Meryem je jediná z nich, ktorá ocka naozaj miluje.“

Mahidevran sa uškrnula. „Ty s tetou Burcu asi debatuješ často, že?“

Safiye skrivila pery. „Uhm, raz za čas. V poslednom čase o dosť častejšie než obvykle, najmä kvôli tej otcovej chorobe.“

Mahidevrn vypleštila oči. „Ty sa rozprávaš s tetou Burcu poza môj chrbát?!“

„A nesmiem?“ spýtala sa Safiye akoby sa nechumelilo.

Mahidevran zrozpačitela. „No... smieš, samozrejme, nikto ti to nezakazuje...“ A potom trochu nahnevane: „Ale mohla si mi povedať, že si u Burcu zisťuješ informácie. Keby som to vedela...“ Znova sa zastavila.

   Safiye ju zovrela tuhšie v náručí. Mahidevran sa cítila, ako keby spala na obláčiku, hoci Safiyina posteľ nebola oveľa mäkšia než jej. Takýto pocit bezpečia a kľudu mala naposledy ako malé dieťatko. Sestrino telo bolo teplé a jemné, a jediná vec, čo tú dokonalú idylku rušila, bol čudný pach jej tela. Voňala – teda, jej mama to volala vôňou, ale Mahidevran nevedela pochopiť prečo – ako prepotená spodná bielizeň. Nebol to vyslovene zápach, ale určite to nebolo príjemné, ale viac než hnusný bol ten pach znepokojujúci. Taký pach cítila Mahidevran vždy v kúpeli. Zatiaľ ešte nevedela prečo, ale ten pach ľudskej kože a estrogénu ju tak trochu odpudzoval. Chcela sa sestry na ten pach spýtať, ale ona už spokojne spala. Mahidevran to teda nechala tak a zavŕtala sa ešte hlbšie do sestrinho náručia.

   Snáď to bude krátka noc.

Prebudenie nebolo vôbec nepríjemné – akurát jej bolo dosť teplo. Safiyino náručie bolo až príliš teplé. Keď sa o tom dozvedela jej mama, len sa pousmiala. Tvrdila, že u konkubín je spávanie v jednej posteli medzi kamarátkami úplne bežné, a prvý grupáč je súčasťou dospievania.

   Mahidevran si až vtedy uvedomila, ako veľmi pokročila jej vlastná puberta.