Vyhnanie z raja - 13.časť

Mahidevran prišla do kúpeľa neskoro. Len čo otvorila ťažké dvere zo vzácneho dreva, ovalili ju oblaky pary a nebeskej vône. A to prišla ešte len do predsiene.

   Predizba kúpeľa bola neveľká miestnosť, skôr širšia než dlhšia a v podstate prázdna. Bola vymaľovaná nažlto, s občasnými kvetinovými vzormi a arabskými básňami, ktoré podľa pani Giacenty písali o prospešnosti kúpeľa. Po jej oboch stranách boli umiestnené poličky s menovkami, teda vlastne s ceduľkami typu „gedikiler“, „upratovačky“ alebo „birinci kadin“. Birinci kadin bol titul jej mamy, matky následníka trónu a zaisťoval jej výnimočné postavenie. Na niektorých poličkách boli položené sivé vesty a plátenné tuniky upratovačiek, na iných zase normálne šaty, teda aspoň také, ktoré pripadali normálne Mahidevran. Vyzliekla si ružové šaty, ktoré mala na sebe, otočila sa na druhú stenu, pri ktorej boli poskladané čerstvé uteráky a kôš s už použitými, a jeden si vzala.

   Zabalila sa do neho, keď k nej bez záujmu podišla akási upratovačka. „Uhni.“ zamrmlala bezvýrazne. Mahidevran na ňu zažmurkala modrými očami. „Prosím?!“

Upratovačka, mimoriadne škaredá dievčina, na ňu zagánila. „Že máš uhnúť. No nič, ja si to tam zavesím, či sa posunieš alebo nie.“

Vyzliekla sa donaha, zobrala si uterák, a ani si nevšimla, že Mahidevran za ňou zíza. Za touto upratovačkou prišla ďalšia žena, a Mahidevran sa tak zľakla, že skoro spadla z nôh. Bola to stará Fatma. Pozrela sa ľahostajne ako vždy na upratovačku. „Predpokladám, že Meryem je u seba doma.“

Upratovačka pokrčila plecom. Fatme celkom zakryla výhľad na Mahidevran, a tak ani nevedela, že tam je. „To netuším. Ja som dnes bola u Burcu, a tá u seba nie je.“

„A kde teda je?“

„U Vahicenan. Páni, počula si, že už dala výpoveď?!“

Fatma prikývla. „Viem, prečo to asi urobila. Ak Ahmet umrie, je s ňou koniec.“

Upratovačka sa uškrnula. „Presne ako s tebou. Páni moji, prisahám, teba bude pre Starý palác škoda.“

Fatma ohrnula peru. „Zato teba by nebola.“

„Ale ja tam nejdem. Teda aspoň zatiaľ sa tam nechystám. Ak sa nevyskytnú nejaké problémy, tak tam ani nikdy nepôjdem.“

Fatma sa zadívala na poličky. „Ani ja sa tam nechystám.“

Upratovačka sa zase uškrnula. „A ako by si tomu chcela zabrániť?“

Fatma nedbalo pokrčila plecom. „Niečo iste vymyslím. Doteraz som vždy vymyslela.“

„Aha.“ Upratovačka dala do toho tónu všetky svoje pochybnosti.

Fatma na ňu zdvihla obočie. „Niečo sa ti na tom nezdá?“

Upratovačka mávla rukou. „Nechaj tak. Ako sa majú deti?“

„To sa ma pýtaš naschvál, čo?!“

Upratovačka to očividne myslela úprimne, keď vydesene povedala. „Nie, fakt! Nie som taká zlomyseľná.“

Fatma prevrátila očami a povzdychla si. Potom povedala: „No nič. Majú sa dobre, teda aspoň zatiaľ... O Ahmetovi nevedia. A čo vy? Majú tvoje kamarátky aspoň matnú predstavu, čo sa deje?“

Upratovačka pokrčila nosom. „Myslím, že vedia skoro všetko, čo by mali.“ Tým bola ich konverzácia skončená a obe mohli vojsť do kúpeľa. Mahidevran si ani jedna z nich nevšimla.

   Malá princezná vošla do miestnosti plnej pary a zvláštneho pachu ženských tiel. Tá vôňa bola čudná, známa a trochu nepríjemná. Tak voňala odumretá pokožka, zodratá celodenným praním a drhnutím. A niekde uprostred všetkej tej pary, presvetlenej len malými závesnými lampičkami (ale aspoň v nich bo vosk, ktorý tak nesmrdel), stála jej sestra. Safiyine tmavé oči svietili z tej bielej tmy a prezrádzali, že ich majiteľka sa tak trochu hnevá. Safiye, ktorej svetlá pokožka takmer splývala s okolitou parou, sestre len chladne prikázala: „Poď si sadnúť.“

   Odviedla ju na jednu z lavičiek a hneď jej začala vyčítať. „Kde si toľko trčala?! Všetko si zmeškala, namôjveru! Bola si s Onurom, však...?“

Mahidevran horlivo prikývla. Musela sa so sestrou o túto novinu podeliť. „Áno, ale keby si vedela, čo mi povedal...“

Safiye sa uškrnula. „Neviem, že ťa miluje?“

Mahidevran sa na ňu nedôverčivo pozrela. „Ty sa mi smeješ? No nič, aj tak je to jedno, keďže otec asi bude žiť!“

Safiyin hlas prezrádzal nedôveru. „Asi?“

Mahidevran zaváhala. „No áno, asi. Onur povedal, že aj keď sa niečo stane pravdepodobne, neznamená to, že sa to stať aj musí. Takže zlá prognóza...“

Safiye jej skočila do reči. „Nerada to priznávam, ale Onur má tentoraz pravdu. Nikto nepovedal, že otec musí zomrieť. Radšej by sme sa mali modliť.“

Mahidevran prikývla. „Presne to hovoril aj Onur.“

Safiye mykla plecom. „Tak vidíš. Dospeli sme k jednotnému záveru. A teraz by sme sa mali venovať tomu, kvôli čomu som ťa sem volala.“

Mahidevran zbystrila pozornosť. „Čo sa odo mňa očakáva?“

Safiye sa nadýchla a potom vydýchla. „Vieš, myslím, že si všetko zmeškala. Teta Burcu a teta Vahicenan si tu dohodli súkromný rozhovor. A rozprávala sa s nimi aj moja mama. Ona, čo sa s nimi nikdy nebaví! Počula som ich večer. Chceli tu niečo predebatovať. Tak som ťa pozvala, aby si mi teraz robila špiónku, ale ako hovorím, zmeškala si to. Hnevám sa, Mahi.“

Mahidevran sa začervenala. „Pre-prepáč... Nechcela som. Vieš, nevedela som, že je to také súrne. A prečo si si to nemohla vypočuť sama?“

Safiye mykla plecom. „Lebo si menej nápadná, preto. A si omnoho mladšia, nevšimli by si ťa. Ja som už tak trochu ich časťou, ale stále nie natoľko, aby mi hovorili všetko. A vyzerali, že to chcú predo mnou za každú cenu utajiť.“

Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. „Moment... Myslela som si, že ti už všetko povedali.“

Safiye si povzdychla. „Očividne nie úplne všetko. A zdá sa mi, že to niečo, čo ešte nevieme, bude poriadne hrozné.“

Mahidevran vypleštila oči. „Toto mi nehovor ani zo žartu.“

Safiye si oprela hlavu o stenu a zavrela oči. „Kiež by som teraz mohla žartovať! Toto nevyzerá na veľmi veselú situáciu. Mám čudné predtuchy. A nie veľmi príjemné, ver mi.“

Mahidevran sa na ňu znalecky pozrela. „To bude oné, tá ženská intuícia. Stáva sa z teba žena.“

Safiye otvorila jedno oko ako sova. „Asi hej.“ Narovnala chrbát s tichučkým vzdychom. „Tak... Čo keby sme sa trochu opláchli?“

Mahidevran sa šibalsky usmiala. „Nie som proti. Ale kde máme súrodencov?“ Porozhliadla sa po okolí, hľadajúc svojich bratov a sestry.

Safiye pokrčila plecami. „Neviem, asi sú ešte u seba. No nič to, zabavíme sa aj samy, a ešte lepšie.“

Mahidevran na ňu zažmurkala. „Situácia je vážna. Čo myslíš, čo môžeme robiť?“

Safiye sa zdvihla z lavice. „Myslím, že tvoj priateľ Onur má pravdu, a síce nič. Akurát tak sa modliť.“

Mahidevran na ňu bystro zažmurkala. „Ale aj to je niečo, však?“

Safiye sa zasmiala. „Menej, ako si ľudia zvyčajne myslia. Tak poď, ideme nájsť nejaký dobrý kohútik.“

   Pobrali sa teda ďalej, k, ako to Safiye nazvala, „dobrému kohútiku“. Palác Topkapi bol jednou z mála budov v ríši, ktoré mali zavedené vodovodné potrubie. A k tomu ešte aj s teplou vodou. Tá ale tiekla najmä v kúpeľoch. Všetky vodovody v paláci používali vodu z palácovej studne. Bola síce aj verejná, no tej nebolo veľa a z paláca sa na ňu dalo ťažko napojiť. A okrem toho, vzhľadom na vzácnosť vodovodných kohútikov boli účty Istanbulskému vodohospodárskemu spoločenstvu (miestnym vodárňam) zvlášť vysoké.

   Safiye zakrútila kohútikom, z ktorého do pripravenej nádržky vytiekla teplá voda. Vlhkosť v miestnosti sa zase o čosi zvýšila. Na kamennej lavici blízko pri nádržke boli úhľadne položené ozdobné misky. Neboli to ale všetky, ktoré boli v okolí – Mahidevran to zistila, keď na jednu bolestivo stúpila. Zjojkla, keď sa jej chodidlo poranilo o ostrý okraj misky. Safiye sa obzrela, a keď zistila, čo sa stalo, nahnevane schmatla misku do ruky a z mrmlala: „Blbé upratovačky, nevedia po sebe spratať ani len toaletné potreby...“ Potom sa začala obzerať okolo seba. „Nevieš, kde asi budú nejaké toaletné hubky?“ Morské huby mali viacero využití: okrem špongií z nich napríklad dobrý toaletný papier.

Mahidevran si medzitým sadla a pozrela sa na svoje boľavé chodidlo. Našťastie tam bolo vidieť len ryhu, ktorá síce bolela, ale nekrvácala. „Neviem, asi tam kde vždy, nie?“

Safiye sa tľapla po čele. „Aha, som ja ale trdlo.“ Pozrela sa pod nádržku a našla tam, čo hľadala. Celú kopu toaletných hubiek. Jednu vytiahla a láskavo sa na ňu usmiala. Potom ju podala sestre a vyzvala ju: „Poď, umy mi chrbát!“

Mahidevran zaškúlila na hubku. „Nebude to trochu čudné? Chrbtom sa nezačína.“

„A čím teda?“ zdvihla obočie jej sestra.

„Chrbtom sa končí.“ povedala Mahidevran rezolútne. „Všetko, s čím ti musí niekto pomáhať, sa končí tak neskoro, ako je to len možné. Mama mi to vravela v jednom kuse.“

Safiye pokrčila plecom. „Môže byť.“

   Stiahla ruku späť a zobrala z kraja nádržky mydlo. Vyplákala ho vo vode, do tej namočila špongiu a vyzliekla si uterák. Špongiou napustenou mydlovou vodou sa začala umývať. Najprv malé, štíhle biele nôžky, potom pučiace stehná, zadok, brucho... Mahidevran len s vypleštenými očami sledovala automatizmus všetkých úkonov, sprevádzaný akousi samozrejmosťou a psychickou vyrovnanosťou zračiacou sa v tvári jej sestry. Tá vzápätí prešla k malým prsiam, štíhlemu dievčenskému krku a útlym pleciam. Následne si umyla aj chudé ruky, také biele, až skoro splývali s mramorom lavice. Bolo to zvláštne, nakoľko Safiye nebola žiadna skleníková princeznička a von chodila často a rada. Nielenže sa však neopálila, ale sa ani nemohla spáliť. Akoby na ňu slnko nemalo dosah. Mahidevran ohromene sledovala ten zvláštny výjav, keď jej sestra zaklopala na plece a oslovila ju. „No tak, Mahi – môžeš začať.“

Mahidevran potriasla hlavou a zažmurkala na sestru. „To ti mám naozaj natrieť chrbát?!“

Safiye mykla chudým plieckom. „No a? Snáď sa nehanbíš...“

Mahidevran rozhodne pokrútila hlavou. „To nikdy! Daj to sem!“

   Vytrhla sestre z ruky špongiu a zatiaľ čo jej sestra nastavila chrbát, Mahidevran pohľadom skúmala jej štíhle telo. Bola to pre ňu neznáma krajina, terra incognita, skutočné telo takmer dospelej ženy, aké raz bude mať ona sama. Váhavo prvý raz potiahla hubu po sestrinom chrbte, akoby skúšala, či je to bezpečné. Bolo to rovnako bezpečné ako už toľko krát pred tým: Safiye sa jemne zamrvila vo chvíľkovej nepohode, keď jej sestra prešla po chrbte špongiou, a znova a ešte... Nestalo sa nič výnimočné. Mahidevran ani nevedela, čo sa to stať malo, len vedela, že to nemohlo byť nič dobré. Po pár ťahoch sa jej Safiye spýtala: „Tak ako, máš to?“

Mahidevran zamrmlala: „Mhm, myslím, že áno...“ Prekvapila ju rýchlosť, s akou sa jej sestra otočila a pozrela sa na ňu tmavými očami.

Safiye sa na ňu usmiala. „Fajn. Tak, teraz by sme už mohli ísť... Už asi bude čas ísť spať. Ale najprv by si sa mala umyť ty, čo povieš? Natriem ti chrbát.“ ponúkla sa.

Mahidevran vypleštila oči. „Ale... To si ešte nikdy nerobila.“

Safiye pokrčila chudými plecami. „Všetko je raz po prvý krát. Tak čo, nebodaj sa hanbíš...“

Mahidevran sa vytiahla v celej svojej, na dvanásťročné dievča úctyhodnej výške. „To nikdy. Si moja sestra, nie?“

Safiye sa na ňu len usmiala. „Tak sa otoč, dievča.“

Mahidevran si zrazu uvedomila, že by sa musela pred sestrou vyzliecť. Donaha. „Ty, Saf... A čo keby som sa hanbila?“

Safiye sa zasmiala. „Tak teda dobre. Umyješ sa sama?“

   Mahidevran celá červená prikývla. Zobrala si zdola jednu hubku a sama sa ňou umývala. Vtedy sa prvý raz dotkla čohosi, čo nedokázala pomenovať a čo si neskôr často a nesmierne užívala: blízkosti. Mala si byť blízka s mnohými ľuďmi, ale to až časom. Medzitým sa musela uspokojiť s vlastnou hanblivosťou, ale Safiye vedela, že až sa naučí ovládať, aj to ju prejde...

O pár dní neskôr šli k Mahidevraninej mame na večeru. Meryem hatün bola neobvykle zdržanlivá aj na svoje pomery, a Mahidevran vôbec nešlo do hlavy, čo to s ňou je. Sedela malátne pri stole spolu s dcérou a synom a občas sa na nich mlčky pozrela. Napokon to Süleyman nevydržal a rozhodol sa ticho pri stole radikálne prerušiť. „Tak, mami... Počul som, že otec je chorý.“

Meryem priškrteným hlasom a s lesknúcimi sa očami povedala: „Áno. Má... Má chrípku.“

Süleyman prevrátil očami. „Ešte aj ty, mami?! Všetci tu panikária kvôli nejakej chrípke. Vrátane Mahidevran. Nechápem, prečo musíte byť také nešťastné kvôli chrípke, veď ja som mal chrípku aspoň tisíc krát a prežil som, a neplakal som tu ako malé decko! Tvárite sa, akoby otec umieral...“ Zrazu sa zasekol. Potom tichým hlasom pípol. „On umiera, že?“

Ozvala sa Mahidevran. Jednoducho to nemohla vydržať. „Neumiera! Prestaň s tým, Süleyman, náš otec bude v poriadku!“

Süleyman sa na ňu začudovane pozrel. „A nemal by byť?“

Mahidevran prísne zovrela pery. „Veď mal. Preto sa hnevám, že tak panikáriš.“

Süleyman sa zasmial. „Panikárim?! Bismillah, ja a panikárim?! Tak vy sa tu idete utopiť v slzách kvôli nejakej chrípke, a ja panikárim?! No nehnevajte sa, vážené...“
Meryem ho prebodla vraždiacim pohľadom zelených očí, a on si uvedomil, čo povedal. Opravil sa preto: „Pardon, prepáč, mami, totiž, ja...“

„Nechaj to tak.“ povedala mu matka. „Máš pravdu, zbytočne panikárime.“ Jej hlas znel trochu nahnevane.

Ďalej jedli v tichu, akoby sa pohádali. Mahidevran na brata trochu zazerala, ale napokon sa venovala len jedlu. Bola nepokojná. Süleyman už začínal čosi tušiť, a Mahidevran čosi vedela, lenže určite to nebolo všetko...

Vtedy sa Meryem ozvala. „Tak... Už by ste sa mali ísť okúpať a spať, nie?“

Mahidevran rýchlo prikývla. „Presne tak! Tak poď, Süleyman... Aj keď ty už asi pôjdeš do mužskej kúpeľne...“

Süleyman prikývol. „To hej. Aspoň sa konečne zbavím takých hysteriek, ako si ty...“

Meryem ho okríkla. „Süleyman! Nenadávaj sestre!“

Mahidevran zagánila na brata. „Poslúchaj matku, Suli!“

Meryem sa na dcéru prísne pozrela. „Ty by si k nemu tiež nemusela byť taká hnusná.“

Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „Čo som povedala?“

Meryem už ale bola zjavne veľmi nervózna. „Nič, nič...“ Položila ruku na čelo. „Ach, prosím deti, nechajte ma teraz chvíľku osamote... Bolí ma hlava...“ Rýchlo vstala a vykročila, ale nedošla ďaleko, len čo urobila krok, zatočila sa jej hlava a padla na vankúše okolo stola.

„Mama!“ zakričala Mahidevran. Hlavou sa jej prehnalo nefalšované zdesenie. Podišla k matke a zatriasla ňou. Meryem však stále ležala na vankúšoch ako  bez života. Mahidevran ovládla iniciatívna nálada a zavelila bratovi: „Ostaň tu, idem po lekárku.“ Vybehla z izby a zamierila do lekárkinej kancelárie.

   Bola to neveľká, priam obskurná miestnôstka, v ktorej sedela za stolom dáma v strednom veku. Palácová lekárka. Mahidevran na ňu zakričala: „Madam, prosím, poďte rýchlo! Mama omdlela!“

Lekárka neváhala, rýchlym pohybom vstala od stola a nasledovala Mahidevran. Cestou sa jej energicky pýtala: „Čo sa stalo?“

„Neviem, jednoducho... Jednoducho vstala od stola, zatočila sa jej hlava a odpadla!“

„Nemala nejaké zdravotné problémy?“

„O ničom neviem, myslím, že nie.“

„Aha.“

„Nemohla by to byť tuberkulóza? Nemohla sa nakaziť od otca?“

„Kašľala, smrkala alebo niečo také v poslednom čase?“

„Nie, to nie.“

„Potom nepredpokladám, že by mala nejakú infekčnú chorobu. Ale aj tak, je tu ešte mnoho iných chorôb, o ktoré by sa mohlo jednať.“

„Napríklad?“

„Neviem... Ak hovoríš, že nemá žiadne iné príznaky...“

„Bolela ju hlava.“

„Aha.“ povedala lekárka. Ďalej už mlčala.

Lenže Mahidevran sa nevzdávala. „A čo si myslíte, že to je?“

Už dorazili k izbe jej matky. Lekárka len pokrčila plecami, povedala „Uvidíme.“ a otvorila dvere.

   Meryem sedela na pohovke a omámene sa pozerala pred seba. Potriasla hlavou a zahmleným pohľadom sa pozrela na lekárku a dcéru, ktoré práve vstúpili do miestnosti. „Ma-Mahi?“ Niekoľkokrát tuho prižmúrila oči a potriasla hlavou, než jej tvár nadobudla aspoň trochu normálny výraz. „Ach, dievčatko moje, čo sa to stalo?“

Mahidevran k nej rozrušene pribehla. Tak sa o matku bála! „Mami, mami! Ty... Odpadla si, zrazu si len tak odpadla! Neviem, čo sa to s tebou stalo...“

Lekárka sa na dievča nepekne zadívala a vyhlásila: „Teraz by som potrebovala, aby ste vy deti odišli z izby. Potrebujem sa s vašou matkou porozprávať súkromne.“

Meryem sa posadila a spýtala sa lekárky. „Madam... Neviete, čo mi je?“

Lekárka ju objala okolo pliec. „To hneď zistíme. Najskôr sa však potrebujem s vami trochu porozprávať.“ Obrátila sa na deti. „Vy zatiaľ, prosím, choďte preč z izby, tento rozhovor nebude pre vaše uši.“

Mahidevran schmatla brata za ruku. „Poď, Süleyman, nie som zvedavá na nijaké intímne otázky.“

Süleyman sa na ňu uškrnul. „Páni, Mahidevran Osmanová a nie je na niečo zvedavá?! To je čo za novinku?!“

Mahidevran prísne zovrela pery. „Čo je na tom smiešne?! Vždy, keď sa lekárka na niečo pýta, je to všetko len nie sranda. Ver mi, Süleyman, takú nudu ako na lekárskej prehliadke si ešte nezažil.“ vykladala mu, zatiaľ čo ho viedla von.

Keď vyšli von, Süleyman sa na ňu nechápavo pozrel. „To myslíš vážne, že nie si zvedavá na lekársku prehliadku?“

Mahidevran sa uškrnula. „Na prehliadku nie, na jej výsledok. Ale vážne, nezaujíma ma, čo tam robia, len to, prečo mama odpadla. Chápeš?!“

Süleyman prikývol. „Yes, mylady. Inak, kam ideme teraz?“

„Počkáme tu, čo sa ako vyvŕbi. Možno budeme mať šťastie a zistíme, čo jej to vlastne je.“

Sadli si na prah a čakali. Z izby sa ozývali čudné zvuky. Mahidevran si neskôr so smiechom spomínala, že to boli zvuky hádky, vytrvalého popierania a výkriky typu: „keby ste sa trochu posunuli, možno by som nemala taký debilný výhľad dovnútra!“. A ešte „Držte nohy od seba! Veď viete, čo a ako, už ste to predsa párkrát absolvovali!“. To kričala lekárka a netrvalo dlho a vyšla z izby, celá strapatá a rozrušená. Ako otvorila dvere, udrela Mahidevran po chrbte a ani si to nevšimla. Mrmlala si popod nos: „Bismillah, aj divoká kobyla by snáď bola ochotnejšia spolupracovať.“

Zakrátko za ňou vyšla aj Meryem a Süleyman na matku vytreštil oči. „Čo ste to tam robili?!“

Meryem si zastrčila vlasy za uši a povedala: „Gynekologickú prehliadku, prečo?!“

Mahidevran sa zachichotala. „Čo majú tvoje intímne partie spoločné s tvojimi mdlobami?“

Ženy zvážneli a seriózne sa pozreli na deti. Meryem sa ozvala: „Mahi, Süleyman, musím vám niečo povedať.“ Obrátila sa na lekárku. „Madam, myslím, že by ste mala ísť.“

Lekárka prikývla a otočila sa na opätku. Meryem sa vrátila pohľadom k deťom a vyhlásila: „Myslím, že budete mať súrodenca.“ Vyzerala, že sa skoro rozplače.

Mahidevran spadla sánka. „Ty... Si tehotná?! Mami, ty budeš mať bábätko?!“

Meryem sa v očiach zaleskli slzy. Prikývla.

Mahidevran oči zažiarili tiež, ale od radosti. Obrátila sa na brata. „Počul si to?!“

Süleyman prevrátil očami. „Počul, a čo? Tak budeme mať zase ďalšieho brata alebo sestru. Veď ani nevieme, či to vydrží.“ Myslel tým, či ich matka náhodou nepotratí. Už sa to párkrát stalo a medzi sultánovými konkubínami vôbec boli také udalosti na dennom poriadku. Dá sa povedať, že sultánove deti to, ako deti z brucha môžu odísť, objavili skôr ako spôsob, akým sa tam dostanú.

Mahidevran prekvapene otvorila ústa. „Ty sa netešíš na ďalšieho člena našej bandy?!“

Süleyman sa uškrnul. „No a? Kým vyrastie, tak budem aj dospelý. Veď počítaj: ak sa to narodí niekedy na prelome tohto a budúceho roku, tak keď budem mať osemnásť a budem dospelý, to decko bude mať len sedem. Rok nato pôjdem do provincie ako strýko Mehmet a tam sa s ním nebudem môcť veľmi vídať.“

Mahidevran sa zamyslela. „Ale zato ja... Počuj, ale stále s ním stráviš aspoň osem rokov v jednom paláci. No, neviem, či to urobí tebe, ale ja určite budem musieť pomáhať s bábätkom. A aj tak, aspoň do osemnástich ostanem v háreme a budem sa učiť. Ja sa s tým malým budem určite stretávať dosť často.“

Süleyman sa stále uškŕňal. „To preto, že si baba. Keby si bola chlapcom...“

„...keby som bola chlapcom, musela by som vládnuť minimálne v nejakej hlúpej provincií, kde by som nikoho nepoznala a nikto by nepoznal mňa. Navyše, ak ti pridelia hranice, budeš musieť v kuse bojovať s Kurdmi alebo Grékmi, a z jednej bitky nemusíš vyjsť živý. Ja ako baba nebudem musieť nikdy ísť do nijakej vojny, iba ak by som veľmi chcela, a budem môcť ostať v meste.“ vyhlásila jeho sestra.

Süleyman sa pohŕdavo usmial. „Mahi, baby nemôžu, baby musia ostať v meste. A doma! Nikdy neopustíš brány tohto paláca, kým sa nevydáš. Ak vôbec sa vydáš. Nepredpokladám, že by ťa niekedy niekto chcel.“

Mahidevran ho prebodla zúrivým pohľadom. „Tak po prvé, ja brány tohto mesta určite opustím! Aspoň po osemnástich.“

„Ak sa toho dožiješ.“ poznamenal Süleyman.

„Presne tak. Ak sa toho dožijem, tak sa stavím, že pôjdem omnoho ďalej ako don nejakej hlúpej provincie. Ja pôjdem za hranice a budem cestovať.“

Süleyman sa uškrnul. „A po druhé?“

„Po druhé, odkiaľ máš, že by ma nikdy nikto nechcel?!“ zvolala zúrivo.

Süleyman sa na ňu znova usmial tým svojim pohrdlivým úsmevom. „Stačí sa na seba pozrieť. Nielen ja, ale aj Bayezit a dvojčatá to tvrdia.“

Mahidevran sa pohŕdavo zasmiala. „Çiçek len závidí. A čo sa týka Mahmuda, Bayezita a teba... Vy sa so mnou nemusíte oženiť, tak vám môže byť jedno, ako sa páčim iným chlapcom. Navyše ste len malé deti.“

Süleymanova tvár sa skrivila hnevom. „Malé deti?!“

Mahidevran sa vypla v celej svojej úctyhodnej výške. „Presne tak! Ste ešte len malí chlapci, ktorým sa nepáčia dievčatá a ktorí ich preto nevedia naozaj oceniť.“

Süleyman sa uškrnul. „A komu by sa páčili?! Povedz mi úprimne, ktorému rozumnému chlapovi by sa páčili dievčatá?!“

Mahidevran sa víťazoslávne usmiala. „Takmer všetkým. A ešte tete Zeynep, ale tá nie je celkom chlap. Iba trošku.“

Süleymanovi spadla sánka. „To nie je pravda!“

„Ale je! Práve chlapcom v tvojom veku sa dievčatá začínajú páčiť. Ale ty si tak trochu zaostalý...“ usmiala sa Mahidevran namyslene.

Süleyman si dal ruky vbok. „Ja ti dám zaostalého! Ako je to vôbec možné, že rozumným chlapom sa páčia baby?!“

Mahidevran zaváhala. „No, také malé ako ja zase nie. Skôr také ako mama. A čiastočne aj také ako Safiye.“

Süleyman vypleštil oči. „Safiye sa niekomu páči?! Komu?!“

Mahidevran pokrčila plecom. „Neviem. Mustafovi Valikovi.“

Süleyman vyprskol. „Že Mustafovi. Kde by sa videli, prosím ťa?!“

Mahidevran si uvedomila, že povedala príliš veľa. „Neviem, dakde. Že vraj v meste alebo kde. Ale vraj sa mu páčila, a medzi nami, aj on jej.“

Süleyman zapískal. „Úúú, Mustafa a Saf sú do seba!“

Mahidevran zdvihla obočie. „Vadí ti na tom niečo?!“

Süleyman sa jej vyhol pohľadom. „Vlastne nič. Keď je Mustafa blbý, je to jeho vec. Ozaj, kedy pôjdeme spať?“

Mahidevran sa naňho usmiala s pohľadom, ktorý prezrádzal jej nie veľmi čisté úmysly. „Čo myslíš?“

Len čo vošli do spoločnej spálne, už prezlečení do pyžám, Süleyman začal hulákať: „Hádajte, čo?!“

Bayezit sa naňho rozospato pozrel. „Neviem, konečne ťa idú zavrieť do blázinca? Choď spať a neruš nás.“

„Ale ja mám pre vás skvelú správu!“ vykríkol. „Budem mať súrodenca! Mama je tehotná!“

   Mahidevran sa medzitým smutne došuchtala do postele. Safiye, ležiaca vedľa nej, sa jej spýtala: „Je to pravda?“

Mahidevran jej smutne povedala: „Bohužiaľ áno.“

Safiye chvíľu rozmýšľala. Potom povedala: „To je hlúpe.“

Medzitým sa Süleyman hádal s Bayezitom, ktorý bol síce mladší, ale aj drzejší, a tak hodil po večne rečniacom bratovi vankúš. Po chvíli hádky sa začali aj klbčiť. Mahidevran sa zahrabala do ešte studených perín a modrými, lesknúcimi sa očami sa pozrela na sestru. „Ach, Saf.“ zašepkala. „Čo len s nami bude? Čo keď otec zomrie? A to je mama už tehotná...“

Safiye sa na ňu smutne usmiala. „To neviem. Ale aj tak, otec predsa nemusí zomrieť...“

„Ale čo ak predsa? Čo sa s nami stane?“

„Čo by sa stalo? Budeme bez otca. Budú sa o nás starať mamy. Asi sa budeme musieť postarať o našich mladších súrodencov. Mamy to nezvládnu samé.“ Potom priškrteným hlasom: „Budeme musieť byť silné.“

Mahidevran sa v očiach zjavili slzy. „Ale čo ak to nezvládnem? Čo ak nebudem dosť silná?“

Safiye sa zhlboka nadýchla a potom vydýchla: „Neboj sa, Mahi. Budem dosť silná aj za teba. Nechceš ísť ku mne do postele? Na grupáč.“

„Na čo?!“

„No, vieš, keď je zima a si v posteli sama, alebo potrebuješ utešiť, tak ideš do grupáču, lebo si ľahneš do postele ešte s niekým inými. Budete sa zohrievať a nebudete samy. Chápeš?“

„Myslím že áno. Tak ty chceš, aby sme dnes spali v jednej posteli?“

„Mhm.“ prikývla Safiye.

Mahidevran chvíľu váhala, potom však povedala pevným hlasom: „Tak idem.“

Vstala z postele a podišla k Safiyinej, ale pred ňou zaváhala. „Si si istá, že sa zmestíme?“

Safiye sa na ňu zdola usmiala. „Neviem, skúsme.“

Mahidevran chvíľu váhala, a zrazu sa cítila ako vtedy v kúpeli. Začervenala sa. „Ja... Ja neviem. Nepáči sa mi to.“

Safiye sa na ňu začudovane pozrela, hoci to nebolo vidieť. „Prečo?“

Mahidevran už bola červená ako paprika. „Neviem... Hanbím sa.“

Safiye sa zasmiala. „Tak sa vráť k sebe do postele.“

Ako na zavolanie vtedy zavial studený vánok. Mahidevran sa striasla. V izbe bola naozaj zima a Safiyina posteľ bola určite teplejšia než jej... Obzrela sa za seba, na svoju posteľ, ktorá bola až desivo chladná. Po krátkom premýšľaní sa rozhodla radšej zaliezť k sestre. Vkĺzla pod mäkkú perinu, prekvapujúco teplú a príjemnú. Najskôr sa trochu hanbila, ale keď ucítila dotyk Safiyinej bledej kože, radšej sa k nej pritisla bližšie. Noc bola chladná a pri Safiye predsa bolo tak príjemne teplo..

Safiye jej zaprskala do ucha. „Nemusíš sa tak hanbiť. Keď budeš staršia, budeš v posteli robiť aj horšie veci ako spať!“

Mahidevran sa zachichotala. „To nemyslíš vážne.“

Safiye sa uškrnula. „Ale myslím. Myslím to sakramentsky vážne.“

Mahidevran sa stále chichotala a pritúlila sa k sestre. Jej telo príjemne hrialo a dodávalo Mahidevran pocit bezpečia – akoby sa vrátila do matkinho lona. „Ty, Saf?“

„Hm?“

„Vieš, rada by som vedela, či... Či je to príjemné.“

„Čo?“

„No sex. A vôbec aké to je.“

Safiye sa zamyslela. „No... Neviem. Moja mama vravela, že to za nič nestojí, ale teta Burcu mi tvrdila pravý opak. Ja neviem, ešte som to neskúšala. A ty to tiež pravdepodobne až do osemnástich skúšať nebudeš, takže ti to môže byť jedno.“

„No, veď ja som len zvedavá.“

Safiye sa zachichotala. „Veď to nie je hriech, pýtať. Hriech môže byť len skúšať.“

„A skúšať sa spýtať?“ opáčila Mahidevran.

Safiye vyprskla. „To je dobré.“ povedala pobavene. „No, skúsiť sa spýtať nie je zlé... Ak samozrejme nepoužívaš nejaké nadávky alebo tak. Vahicenan tvrdí, že nadávať je hrešiť jazykom.“

Mahidevran prikývla, dívajúc sa jej do očí z neskutočnej blízkosti. „Ale že ona rada zhreší, ak tým nikomu neuškodí, a preto sa snaží pri nás krotiť. To poznám. Také veci hovorí v jednom kuse.“

Safiye sa zasmiala. „Veru tak. Teta Cena je zaujímavá osobnosť.“

Mahidevran pokrčila nosom. „Mne to hovor. S jej „zaujímavosťou“ mám svoje skúsenosti.“

Safiye si povzdychla. „Mno. Ale nehovorme o tom. Sú tu aj dôležitejšie veci.“

„Ale no tak, nebavme sa zase o otcovi.“

Safiye sa pousmiala. „Nemyslela som naňho. Skôr na to, čo nám tety a mamy taja.“

Mahidevran sa na ňu začudovane pozrela. „Čo myslíš, čo by to mohlo byť?“

Mahidevran pocítila, ako sestra vedľa nej mykla plecom. „Netuším. Nemám skutočne ani najmenšie podozrenie, čo by to mohlo byť.“

Mahidevran si povzdychla. „Kiež by sme tak aspoň tušili, aspoň keby jednu z nás napadla jediná možnosť...“

Safiye ju objala rukou okolo pliec. „Asi sa to bude týkať len toho, ako ich vydajú po tom, čo otec umrie. Nebude to nič vážne, fakt... Som o tom presvedčená.“

Mahidevran zamrmlala. „No keď to hovoríš ty...“

   Zavrela oči a pokúsila sa zaspať. Nešlo jej to ľahko – toľko vecí naraz, otec je vážne chorý a mama tehotná... Preto oči znova otvorila a uvidela, že aj Safiye má oči naširoko otvorené. Usmiala sa na ňu. „Ani ty nevieš zaspať?“

Safiye sa ticho zasmiala. „Vôbec.“

Mahidevran sa na ňu blažene zadívala. „Som rada, že môžem mať nespavosť s tebou.“

Safiye sa znovu zasmiala. „Aj ja som rada. Inak, ako sa má mama? Dlho som ju nevidela.“

Mahidevran sa smutne pousmiala. „Myslíš okrem toho, že otec umiera a ona sama je tehotná?“

„Musí to byť pre ňu ťažké. Ocka naozaj ľúbi.“ poznamenala Safiye.

Mahidevran vypleštila oči. „To naozaj?“

Safiye so srdečným úsmevom prikývla. „Veru tak. Vidím jej to na očiach, a aj teta Burcu vraví, že Meryem je jediná z nich, ktorá ocka naozaj miluje.“

Mahidevran sa uškrnula. „Ty s tetou Burcu asi debatuješ často, že?“

Safiye skrivila pery. „Uhm, raz za čas. V poslednom čase o dosť častejšie než obvykle, najmä kvôli tej otcovej chorobe.“

Mahidevrn vypleštila oči. „Ty sa rozprávaš s tetou Burcu poza môj chrbát?!“

„A nesmiem?“ spýtala sa Safiye akoby sa nechumelilo.

Mahidevran zrozpačitela. „No... smieš, samozrejme, nikto ti to nezakazuje...“ A potom trochu nahnevane: „Ale mohla si mi povedať, že si u Burcu zisťuješ informácie. Keby som to vedela...“ Znova sa zastavila.

   Safiye ju zovrela tuhšie v náručí. Mahidevran sa cítila, ako keby spala na obláčiku, hoci Safiyina posteľ nebola oveľa mäkšia než jej. Takýto pocit bezpečia a kľudu mala naposledy ako malé dieťatko. Sestrino telo bolo teplé a jemné, a jediná vec, čo tú dokonalú idylku rušila, bol čudný pach jej tela. Voňala – teda, jej mama to volala vôňou, ale Mahidevran nevedela pochopiť prečo – ako prepotená spodná bielizeň. Nebol to vyslovene zápach, ale určite to nebolo príjemné, ale viac než hnusný bol ten pach znepokojujúci. Taký pach cítila Mahidevran vždy v kúpeli. Zatiaľ ešte nevedela prečo, ale ten pach ľudskej kože a estrogénu ju tak trochu odpudzoval. Chcela sa sestry na ten pach spýtať, ale ona už spokojne spala. Mahidevran to teda nechala tak a zavŕtala sa ešte hlbšie do sestrinho náručia.

   Snáď to bude krátka noc.

Prebudenie nebolo vôbec nepríjemné – akurát jej bolo dosť teplo. Safiyino náručie bolo až príliš teplé. Keď sa o tom dozvedela jej mama, len sa pousmiala. Tvrdila, že u konkubín je spávanie v jednej posteli medzi kamarátkami úplne bežné, a prvý grupáč je súčasťou dospievania.

   Mahidevran si až vtedy uvedomila, ako veľmi pokročila jej vlastná puberta.