Roxelana - príbeh šiesty

Ibrahim Pargali, najstarší syn rybára z Pargy, bol dôverníkom sultána Süleymana, teda vlastne ešte pred tým princa Süleymana, už vyše pätnásť rokov. Vzhľadom na to, že obaja boli vtedy mladí muži, to bola hrozne dlhá doba. Süleyman mal dvadsaťšesť (taký mladý a už znechutený svojim poslaním) a Ibrahim len o rok viac. Süleymanova milovaná sestra Hadice, známa ako Malá hus (oproti Veľkej husi, Úžasnej Beyhan, na ktorú si už ale málokto spomenul) bola o tri roky mladšia. Toľko sú teda základné fakty o mužovi a žene, ktorí sa rozhodli začať si spolu vzťah.
   Hadice sedela v záhrade a pojedala hrozno. Niekoľkokrát ponúkla aj Ibrahimovi, ale ten nemal chuť jesť, keď bol s ňou. Jej sa naopak apetít vracal, len čo ho uvidela. V poslednom čase veľa nejedla. Po tom, čo sa Ibrahim už zase smutne zatváril a odmietol nielen hrozno, ale aj komunikovať, Hadice sa rozčertila a zvolala: "Načo si tu ešte so mnou?! Jesť nechceš, ani sa na mňa nepozrieš - vieš čo, choď preč, keď ma nechceš!"
Ibrahim sa na ňu nevrlo pozrel. "Kto ti to povedal, že ťa nechcem?! Proste nemám dobrú náladu. Prežívam dosť hlúpe obdobie."
Hadice sa dostala do ráže. "To mi hovor! Ani nevieš, aké hlúpe obdobie prežívam  ja. Predstav si, mama ma chce vydať! A vieš za koho?! Vieš za koho?!" rozohnila sa.
Ibrahim pokrútil hlavou. Premýšľal.
Hadice očividne skrotla. "Ani ja. A to je v tom, že ani neviem, za koho ma dajú. S kým prežijem celý život - a len uváž, je len maličká šanca, že to budeš ty..."
"To je hlúpe." Ibrahima neopúšťal zamyslený výraz.
Hadice sa naňho pozrela. "Na čo myslíš?"
Ibrahim zovrel mäkké pery. Tieto jej otázky vyslovene neznášal. A zvlášť túto. "Na nič."
Hadice si dala ruky vbok. "Celkom mi kazíš náladu! Choď preč, Ibrahim, už ťa nechcem ani vidieť!"
Ibrahim sa na ňu pozrel unaveným pohľadom. "Veď preto. Znamená to, že sa so mnou rozchádzaš?"
Hadice sa zháčila. "To zase nie..."
Ibrahim prevrátil oči stĺpikom a zmučene zavyl: "Čo odo mňa ešte chceš, princezná?!"
Hadice sa naňho smutne pozrela. "Ty nevieš? Lásku. Alebo aby si so mnou aspoň komunikoval, keď ma už nemiluješ!"
Ibrahim sa rozhorčil. "Ja že ťa nemilujem?!"
Hadice si prekrížila ruky na prsiach. "Presne tak. Vôbec sa so mnou nechceš rozprávať!"
Ibrahim sa na ňu zamračil. "Tak nie som veľmi zhovorčivý, a čo?! Ja ťa predsa počúvam, a že ti naozaj neodpovedám, neznamená, že ťa už nemilujem!"
Hadice zvolala: "Ale vôbec mi nevenuješ pozornosť!"
Ibrahim na ňu zagánil. "Občas mám pocit, že ti jej naopak venujem viac, než by si si zaslúžila."
Hadicina reakcia bola okamžitá. Na Ibrahimovo líce dopadla facka. Hadice ako prídavok zakričala: "To aby si sa prebral!"
Ibrahim sa na ňu apaticky pozrel. "Fajn, môžem už ísť domov?!"
Hadice sa rozplakala, vzala misku s hroznom a odišla preč. Ibrahim sa na ňu za jej chrbtom zamračil. Konečne toto utrpenie skončilo! Hadice sa konečne pobrala preč.
   Iste, dosť ho mrzelo, že ju zranil, ale ona sa z toho spamätá a už zase ho bude volať na tie hrozné schôdzky v záhrade. Mal ju síce rád, ale zas nie až tak, že by dokázal zniesť jej ješitnosť, náladovosť a donebavolajúcu hlúposť. Najprv sa do nej zamiloval, lebo bola pekná, sladká a milá, ale ich vzťah už došiel do štádia, kedy sú všetky tieto prednosti nepodstatné, a nakoľko ich Hadice podľa Ibrahima viac nemala, dospelo to až sem. Ibrahima mohlo utešiť aspoň to, že s jej bratom sa ešte stále priatelil.
   Práve ten večer mali stráviť spolu. Inokedy sa Ibrahim na piatky veľmi tešil. Süleyman bol jeho priateľ, a každý piatok strávili spolu v jeho izbe, doháňali, čo cez týždeň zmeškali, popíjali kávu a viedli vážne debaty. Hoci sa nazývali formálnymi menami "Ibrahim" a "môj pane", ich vzťah bol viac-menej srdečný, hoci v ňom chýbala nutná dávka intimity. Ibrahim zaklopal na dvere a otvoril namrzený Gül, hlavný strážca komnát. "Ibrahim Pargali?!" zagánil naňho. "Sultán je dnes zamestnaný..."
Ibrahima to prekvapilo. "A čím?"
Gül sa mračil ako sto čertov. "Je u neho konkubína, prečo?"
Ibrahimovi spadla sánka. Tak Süleyman má u seba konkubínu?! Teraz v piatok?! No teda, a to mu sľuboval, že po nástupe na trón sa jeho maniere nezmenia... "Myslím, že jeho veličenstvo zabudlo, že by sme mali spolu stráviť večer... Je to jeho zvyk, viete? Každý piatok mám povinnosť dostaviť sa k nemu."
Gül sa naňho stále nepozeral veľmi milo. "Tak zvyk? No, počkajte, pôjdem sa ho na to spýtať." Zaliezol späť k sebe - do predizby sultánovej komnaty.
   Po chvíli sa vo dverách objavila Süleymanova prekvapená tvár. "Ibrahim! Čo tu, pre všetkých anjelov na nebesiach robíš?!"
Ibrahimov výraz hovoril: "to myslíš vážne?!". "Je piatok, pane."
Süleyman vyzeral zaskočene. "Meškal si, tak som si myslel, že už ani neprídeš."
Ibrahima ten výraz neopustil. "Ale aj tak. Prečo ste si dal na piatok zavolať konkubínu?"
Süleyman neveriacky prižmúril oči. "Vyčítaš mi to snáď?!"
Tentoraz bol zaskočený zase Ibrahim. "Nie, pane, to by som si nikdy, ehm, nedovolil."
Chvíľu na seba rozpačito zazerali, keď sa Süleyman rozhodol. Zaliezol späť do svojej izby. Zvnútra sa ozývali hlasy hádky.

Alexandra bola zaskočená. Čo je ten Pargali zač?! "Počkaj, ty ma posielaš preč?!"
Süleyman pokrčil plecami. "Čo mám robiť? Je piatok. Každý piatok trávim s ním."
Alexandra sa zamračila. "Kto to vlastne je?"
Süleyman zovrel pery. "Môj sekretár. Teraz by sme mali dokončovať nejaké veci, čo sme cez týždeň nestihli..."
Alexandra ho zastavila. "Počkať, počkať. Ty si necháš ujsť jedinú voľnú chvíľku svojho piatku kvôli sekretárovi?!"
Süleyman vypol hruď. "A?"
Alexandra otvorila ústa. "Čo... Čo je medzi vami?! Čo je na tvojom sekretárovi také zvláštne?!"
Süleyman sa zamračil. Asi jej to bude musieť povedať. "Je to môj  najlepší priateľ a každý piatok trávime spolu, len teraz trochu meškal, tak..." Začervenal sa. "Prepáč, že som ti to nepovedal, ale je to môj jediný priateľ."
Alexandre sa v očiach zjavili slzy. "Myslela som si, že ja som tvoja priateľka! Už sme sa toľkokrát rozprávali, spolu smiali..."
Süleyman bol červený ako nevestine šaty. "Pozri, s nami dvoma je to trochu zložité... Ani neviem, čo my dvaja sme. Ale o Ibrahimovu spoločnosť prísť nemienim. Dnes nie. Prepáč, Sášenka, ale vráť sa prosím k sebe, teraz mám schôdzku s priateľom..."
Alexandra začala plakať a fňukať. Hrdo vstala a pomaličky opustila miestnosť. Na záver svojho výstupu naňho vrhla smutný pohľad uslzených očí a zašepkala: "Budeš mi chýbať."
   Len čo však opustila miestnosť aj predizbu, rozplakala sa úprimne. Čo je ten Pargali zač?! A prečo ho má sultán radšej než ju?! Očividne bude nebezpečné si ho znepriateliť. Jej racionálne úvahy sa tu však zastavili. Vrela v nej zlosť. Chcela sa pomstiť, pomstiť tomu prekliatemu Ibrahimovi, ktorý jej bráni byť so sultánom... Začudovane si všimla, že hoci jedna noc bez sultána jej pozícií až tak neublíži a, rozumne zvážené, nie je to žiadna tragédia, že má sultán niekoho radšej než ju, ak je to len jeho najlepší priateľ, je nešťastná z toho, že ju nechal túto noc len tak. Racionálne zvážené to bola hlúposť. A predsa sa nemohla zbaviť smútku, že ju nechal len tak... Celá zmätená novými pocitmi takmer vrazila do mladého muža, ktorý pri nej stál.
   Začudovane sa naňho pozrela. Mladého muža nevidela, odkedy ju zajali. "Pane?" Zrazu si uvedomila, kto to je. "Ibrahim Pargali!"
Ibrahim sa na ňu začudovane pozrel. "Prepáčte, poznáme sa?"
Alexandra sa naňho prekvapene pozrela. "Ste to vy, však? Ibrahim Pargali, Pargčan, sultánov sekretár..."
Ibrahim sa zamračil. "Presne tak. A?"
Alexandra si ho premerala. Nevyzeral nijako výnimočne. Hnedé vlasy, sivé oči, slabo zarastená tvár... Pargali sa na ňu práve týmito očami pozrel. "Pozrite sa... Nepoznám vás. Myslím, že si len konkubína, však?"
Alexandra meravo prikývla. "Veru tak. Ale mala by som ísť... Nemám času nazvyš, keďže by som sa mala vrátiť pred večierkou. Tak sa majte..." A skôr, než sa stihol Ibrahim spamätať, zmizla.
   Uháňala chodbou, prudko plačúc. Iste, jedna lastovička leto nerobí, jedna noc nič neznamená, a to, že sa Süleyman drží svojich zvykov, predsa nie je hriech... Nemôže jej patriť. Ale čím viac sa o tom presviedčala, tým menej tomu verila. Dobehla až do svojej izby, kde sa zrútila na posteľ a plakala.
Süleyman jej veľmi chýbal.

Bolo už okolo polnoci a ona stále plakala. Vtedy sa otvorili dvere temnej miestnosti a ako svetlo na konci tunela sa zjavil smrad z chodby osvetlenej fakľami so zvieracím tukom. Alexandra nesmelo zdvihla hlavu a vo dverách sa objavila temná hlava guľatého tvaru. Safiye! Utrela si oči do prikrývky, ktorá ich zvyčajne veľmi nechránila pred zimou. Teraz k nej jej spolubývajúca podišla a sklonila sa k nej. "Saša! Čo sa ti stalo?!"
Alexandra na ňu vrhla pohľad uslzených zelených očí. "Ni-nič."
Safiye sa na ňu zmätene pozrela. "Sultán ťa poslal preč?!"
Alexandra sa smutne usmiala. "Ako inak. Dočerta s Ibrahimom Pargalim!"
Safiye z toho bola ešte popletenejšia. "Čo on s tým má?"
Alexandra si utrela do prikrývky aj nos, keď zistila, že patrí Safiye. "Hups, prepáč..."
Safiye mykla plecom. "To nič, všetko bude odpustené, keď mi porozprávaš, čo bolo s Ibrahimom Pargalim. Stretla si sa s ním snáď?" Sadla si k nej.
Alexandra si povzdychla. "Áno, ale za nie veľmi milých okolností. Süleyman s ním najskôr hovoril cez dvere a potom ma poslal preč, že je piatok a piatky trávi s ním."
Safiye zapískala. "Ktovie, čo tam robia?"
Alexandra pokrčila plecami. "Mám ja vedieť? Ale povedal, že..." Pery sa jej zachveli. "Ibrahim je jeho jediný priateľ! A ja sa akože nerátam, chápeš!" Rozplakala sa jej v náručí.
Safiye ju pohladila po vlasoch. "Ale no tak, neber si to tak. Si konkubína, až tak zas preňho nemôžeš znamenať. Už to je úspech, že ťa zavolal na druhú noc. Nemôže s tebou stráviť každú."
Alexandra jej položila plece. "Ale keď mne chýba... A, napokon, nejdem sa k nemu vlámať, či nie?" Utrela si oči. "Na moje správanie tieto moje hlúpe city nemajú nijaký dopad."
Safiye ju objala okolo pliec. "Veď už toľko nevzlykaj. Veď Ibrahim nie je žiadna konkubína, nehrabe na tom istom smetisku ako ty."
Alexandra pokrčila nosom. "To si len myslíš, Safiye. Ale veď uvidíme. Ešte sa to všetko len začína."
Safiye na to nezáväzne prehodila: "Byť tebou, viac by som sa bála Mahidevran."
Alexandra sa vzchopila. "Máš pravdu. Čo sa týka Süleymana, je to na dobrej ceste, ale ona môže robiť problémy aj s tými jej deckami. No, veď uvidíme. Ale asi by som sa mala začať báť o svoju kožu."
Safiye sa uškrnula. "Pri Mahidevran? Určite. Nuž, ešte dobre, že sa tí dvaja nechystajú spojiť. Keby sa Mahidevran obťažovala spýtať sa Güla..."
Zrazu Alexandra zhíkla. "To je nápad!"
Safiye bola trochu zmätená. "Čo? Aha, toto. No, tak musím uznať, že z dlhodobého hľadiska to vyzerá dosť dobre. Pekná perspektíva, čo ty na to?"
Alexandra sa na ňu zmätene pozrela. "Počkať, hovoríme o tom istom? Myslím na to, že by sme sa mohli ísť spýtať Güla prvé, a možno sa s ním aj skamarátiť..."
Safiye vypleštila oči. "S Gülom?! Spriateliť sa?! Prisámbohu, nie zlý nápad... Ale ako to chceš urobiť?! Veď on nás priamo nenávidí!"
Alexandra sa priateľku sladko usmiala. "Vidím, že o ňom vieš dosť... Porozprávaj mi o ňom ešte niečo..."
Safiye si prikryla ústa rukou. "Ale, Saša! To nemyslíš vážne! Spriateliť sa s Gülom?!"
Alexandrin úsmev nadobudol príchuť, po ktorej by sa aj baklava zdala celkom bez chuti. "Ale no tak, verím, že ty to zvládneš... Veď si sa sama a bez pomoci dostala do služieb valide sultany ešte skôr ako tá potvora Mahidevran vôbec prišla do paláca! Verím, že zvládneš aj kontakt na Güla."
Safiye sa na ňu unavene pozrela. "Čo mám urobiť?"
Alexandra sa stále rovnako usmievala. "To nechám na teba, ale nejako to z neho dostaň."
Safiye si dala ruky vbok. "A prečo by som mala?"
"Ja neviem... Pre naše priateľstvo? A ešte preto, že keď sa stanem valide sultanou alebo aspoň matkou sultánovho syna, spravím z teba aspoň kalfu. Ak už nič iné, tak z teba spravím svoju služobnú a neskôr ťa vydám za nejakého pekného pašu alebo ti kúpim pekný domček a prepustím ťa. Len mi pomôž s touto maličkosťou, prosííím..."
Safiye si útrpne povzdychla. "No tak teda dobre, že si to ty a ja by som aj tak nikdy nemala šancu..." Aj tak však vedela, že to nebude len táto jedna maličkosť, ktorú pre ňu bude musieť urobiť. Ale čo, veď Alexandra je jej kamarátka a ako taká má veľký potenciál. Nie je tu síce najkrajšia, ale je jediná zo všetkých dostatočne bystrých žien, čo vyzerá aspoň ako tak. Tá to veru môže dotiahnuť ďaleko, ak jej v tom niekto pomôže...

Keď sa Ibrahim vracal od sultána, zastavilo ho jedno z pážat. "Princezná Hadice vás chce vidieť v záhrade."
Ibrahim sa na páža začudovane pozrel. "Čo odo mňa chce?"
Páža pokrčilo plecom. "Nemám ani šajnu. Ale asi to bude niečo vážne, keď je pri nej Gülfem sultan so zakrkvaveným nožom... Ozaj, počuli ste, že Bodrum paša nedávno zomrel?" nadhodil chlapec.
Ibrahim zhíkol, a to aj napriek tomu, že vedel, že Bodrum paša už bol dávno starý a chorý. Preletel popri chlapcovi. Ak mu to hovorí týmto štýlom, je jasné, že Hadice a Gülfem ho chcú trochu postrašiť. A keď niekoho straší Gülfem, môže si to namieriť rovno do najbližšieho pohrebníctva.