Autor: Tekla Wegener
Adresát: Michelle Benoist
Milá Mischi
Píšem ti dnes tieto verše za okolností spomenutých vyššie. Nehnevaj sa, moja milá, že som sa tak rozbásnila, keď si ma tak pobláznila. Je leto, tak pochopíš iste snáď moju náhlu chuť veršovať. Nemôžem ti písať vážne keď prijala si ma tak vlažne. Jasné, je leto, moja, ale to ťa nijakovsky neospravedlňuje. Ako si si dovolila urobiť mi čosi takéto?! Že zasnúbiť sa, že chceš zažiť lásku! Asi zabudla si na krásku. čo viedla si na povrázku! Milovala som ťa vášňou koníka, čo na jarmo si ešte len privyká. Taká mladá, zradená už, no hlavne, že nie som muž! To jediný dôvod tvojej zrady, že nežnejšia som znenazrady, než by sa tebe páčilo, a tak si povieš stačilo! Len tak ma necháš uprostred izby stáť, preklínam ťa nastokrát! Milovali sme sa predsa dlho! Už od mojich pätnástich snívam len o tebe, ty len rozkoš, čo ťa neje...duje! Bola som pre teba len spôsob ako si užiť, len prechodný románik. Ty pre mňa dôvod prečo žiť, po tebe už nepríde nik. Stala som sa tvojou otrokyňou, a prečo?! Preto, moja, pretože, ťa nechceli mužské paprče! Lebo si ty príliš cnostná s chlapom sa bozkávať, ale predsa, moja drahá, chcela by si rozkoš mať. Vraj si mladá na pripútanie sa, pcha! Ja som ešte mladšia. A kvári ma vášeň inakšia.
Boli sme mladé dievčatá, keď sme sa stretli. Mala som pätnásť, ty dvadsať, a neviem, čo sa to so mnou porobilo, keď som sa poddala tvojim láskavým rukám a perám. A hlúpym sľubom, chce sa dodať, že vraj láska, dám sa podať. Ľúbila som ťa naozaj, ty iba naoko, tak moja milená, falošná ako baroko. Každý večer bozkala som, malé veci, čo máš pod pásom. Od polnoci do pol jednej obetovala som ti dennodenne, obetovala som ti aj spánok, pre čierne vlasy markytánok. Pre tmavé oči žien z Grécka, čo osiveli od Nemecka. Pre bledú kožu bez slnka, pre teba, moje milenka! A keď neboli sme spolu - už ma zase muky kolú, už ti zasa píšem list, a chce sa mi za tebou ísť, a ak náhodou nemôžem, chce sa mi vyskočiť z kože. A vrátiš sa - všakže moja, zahalená do závoja, za tie dva pekné roky, čo liezli sme spolu so zátoky! Tie milé pery, čo po tebe túžia, vymenila si - za muža. Ty že ho ľúbiš snáď?! Mne sa neoplatí milovať. Chceš mať deti, krásny dom - si s ním len kvôli peniazom, a konvencií, čo ubíla nás strašne, tak ako mňa tieto vášne. Je to ťažké, je námaha, povedať, že si mi drahá, alebo že ťa viac nechcem, keď zo snov len o tebe šepcem, keď sa mi už aj sníva, ako ma smrť objíma, alebo sa vraciaš späť. Nepíš mi prosím odpoveď. Budem ťa mať stále rada, žena, čo ťa stále hľadá, čo dva roky ľúbila ťa, teraz sa zmení na háďa, a ukryje sa do zeme, tam si trochu do podrieme. Písala som ti list na rozlúčku, lebo som sa bála, že mi neuveríš, že som ťa milovala, kebyže ti to poviem sama. Koľko plaču už vytrpeli moje oči kvôli tebe... Nevracaj sa, nepokúšaj sa o to, nedokážem viac objímať ženu, ktorá ma tak zradila. Milý pozdrav z dna pekla píše ti tvoja milá Tekla.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára