Ibrahim bežal pochmúrnou chodbou ako zmyslov zbavený. Čo od neho to dievča chce?! Bál sa - bál sa o svoj život, svoje postavenie, svoje miesto vo svete... Dočerta s Hadice! Aj s Gülfem.
Gülfem bola aj s Hadice presne na tom mieste, kde sa inokedy stretával s Hadice. Sedela na starej, ošúchanej stoličke ako kráľovná na tróne, a vedľa nej ako jej dvorná dáma Hadice. Páža malo pravdu: Gülfem držala v ruke zakrvavenú dýku.
Ibrahim na ňu vypleštil sivé oči, na poslednú chvíľu s však ovládol a poklonil sa. "Volali ste ma, pani?"
Hadice sa naňho posmešne uškrnula. "Aha ho, aký poslušný je teraz..."
Ibrahimovi zmizla z tváre všetka servilnosť. "Koho ste zabili?"
Gülfem rozšafne mykla plecom. "Nikoho, o koho by si sa mal báť... Len sme jednu zdochýnajúcu mačku ušetrili od utrpenia."
Ibrahim si povzdychol. Eutanázia mačky neznela ako dôvod na obavy. A predsa, keď ide o Gülfem...
Hadice sa nemilosrdne usmiala. "Dnes mačka, zajtra ty. A môže to byť tou istou dýkou."
Ibrahim nepohol ani brvou. Z tých dvoch ho aj napriek tomu obchádzala hrôza. "Čo odo mňa chcete, že sa mi tak neobratne vyhrážate smrťou?!"
Gülfem sa rozškľabila od ucha k uchu. "Pomoc, Ibrahim. Len pomoc s istou delikátnou záležitosťou."
"O čo ide?"
Hadice sa ozvala. "O tú novú konkubínu. Alexandru. Chceme, aby si nám pomohol držať ju na uzde."
Ibrahim sa zatváril nadmieru zmätene. "Tak moment, odkedy vy dve spolupracujete?!"
Hadice pokrútila hlavou. "Nespolupracujeme. Len mi tuto Gülfem ponúkla, že ma zbaví Mahidevran, ak ja na oplátku prestanem podporovať tú Alexandru."
Ibrahim sa na ňu zmätene pozrel. "Počkať, Alexandra predsa bola tvoja kamarátka! Či nie?" Povzdychol si. "Dámy, ja sa už v tých vašich intrigách nevyznám..." Zrazu si čosi uvedomil. "Pokiaľ viem, Gülfem, ty spolupracuješ s valide, nie?"
Gülfem prikývla. "Priatelíme sa."
Prižmúril oči. "Tak počkajte. Valide a Gülfem ťahajú za jeden povraz. Hadice, ty si tiež hrala sama za seba. No a do tretice je tu Mahidevran..."
Gülfem sa sladko usmiala. "A na ktorej strane si ty?"
Ibrahim si uvedomil, že na nijakej. "To je jedno. Čo sa odo mňa očakáva a čo za to?"
Gülfem konverzačne zatiahla: "Ty si Süleymanov priateľ, nie?"
Ibrahim prikývol.
Gülfem so svojim odporne sladkým úsmevom prehodila: "Potom by pre teba nemalo byť ťažké zariadiť, aby sa od tej dievčiny odpútal, však?"
Ibrahim sa zatváril zmätene, potom však povedal: "To zrejme nie..."
Hadice pobavene zdvihla obočie. "A ty sa ešte pýtaš, čo od teba chceme?"
Ibrahim sa uškrnul. "Ale stále nemám vyriešenú otázku, čo za to. A prosím, žiadne také, že ma nezabijete. To nie je motivácia. Okrem toho, nemyslím, že by bolo vo vašej moci zabiť ma tak, aby to sultán nezistil."
Gülfem sa zatárila kyslo. "To ešte uvidíš."
Ibrahim sa jemne usmial. "V tom prípade aj vy ešte uvidíte."
Hadice si zťažka povzdychla. "Dobre teda. A čo takto odpustenie?"
Ibrahim zdvihol obočie. "Odpustenie čoho?"
"Vrátime sa k sebe. Veď ty vieš."
Ibrahim zaváhal. Už do Hadice nebol taký zamilovaný ako kedysi, ale musel si priznať, že ju má celkom rád. Navyše, taká krásavica ako ona sa všade neuvidí... Nuž a ktovie, možno to bude pokračovať aj ďalej. Táto odvážna myšlienka vydesila aj jeho samého, ale nakoniec prečo nie...
"Neznie to zle. Ale ako motivácia mi to nestačí. Napokon, keby nám na to prišli, mohli by nás popraviť..."
To sa už Hadice ale poriadne nahnevala. "Tak inak..." Podišla k nemu prekliato blízko, zadívala sa mu do očí a... pobozkala ho.
Ten bozk mu vyrazil dych. Pre Alahove sväté mená, to je úžasné... Čoskoro sa pristihol pri tom, že ochotne spolupracuje, mazná sa s jej perami tými svojimi a užíva si ten pocit plnými dúškami. Už takmer zabudol, ako veľmi po nej v prvých mesiacoch túžil. Odlepila si svoje pery od jeho a pozrela sa naňho s lesknúcimi sa očami. Potom sa na seba znova vášnivo vrhli, a zastavilo ich až Gülfemino odkašľanie si.
Tá hrozná ženská sa na nich usmievala. Gülfem sa usmievala! No to snáď nie... Pochopil to. Teraz už nemá na výber, bude musieť spolupracovať, ak nechce, aby sa o tom Süleyman dozvedel. "Mám to ja ale šťastie." zamrmlal si sám pre seba. Potom nahlas a pre Gülfem. "Dobre teda, dámy, som váš."
Gülfem sa usmiala. Ibrahim mal pocit, akoby doňho ktosi zabodol tenkú ihlicu. "Správna odpoveď."
Mahidevran síce nevedela, aká je Gülfem krysa, zato však vedela bezpečne jedno: tej Alexandry by sa mali zbaviť.
Už zvažovala mnoho možností, ale napokon si vybrala tú najjednoduchšiu. Napokon, nemalo by byť také zložité urobiť niečo, čo skúsila už toľkokrát.
Pribehol k nej jej rozosmiaty syn. Za ním vstúpila do miestnosti kalfa Baharnaz, ktorá jej robila vychovávateľku pre jej syna. Väčšinou ju nepotrebovala, nakoľko sa o syna dokázala postarať sama. Zrazu jej čosi napadlo. "Baharnaz?"
"Áno, pani moja?"
"Skontaktuj ma s Locustou Arfemia. Povedz jej, že ju zajtra ráno chcem mať v Istanbule." prikázala jej.
Baharnaz sa na ňu zmätene pozrela. "Pani moja, ale Locusta je ešte predsa v Manise... A nevyzerá to, že by sa odtiaľ chystala odísť."
Mahidevran ju prebodla pohľadom. "Som jej najvernejšia zákazníčka, nie?! Túto maličkosť pre mňa môže urobiť."
Baharnaz ale naďalej argumentovala: "Aj keby, nie som si istá, či bude ochotná pre vás toto urobiť... V Manise sa predsa narodila. Napokon, ešte stále môžete poslať posla so zásielkou."
Mahidevranina temná tvár sa rozžiarila slabým úsmevom. "Presne tak. A nakoľko si tento úžasný nápad mala ty... Môžeš dôveryhodného posla vybrať sama."
Baharnaz prikývla. "Samozrejme, pani moja." V duchu si hovorila, aké má šťastie, že neposlala ju samú.
Mahidevran vyhlásila: "Zatiaľ sa postaraj o deti, kým napíšem list. A potom nezabudni s dotyčným sa stretnúť."
Safiye s úsmevom kráčala temnou chodbou. V ruke niesla košík, ktorý jej možno zaručí moc, o akej sa jej doteraz ani nesnívalo.
Zaklopala na dvere predizby sultánovej spálne. Nevolali ju k nemu, ale ona nešla za ním. Otvoril jej namosúrený Gül. Gül znamenalo Ruža, ale toto meno mu dali skôr z konvencie než kvôli jeho výzoru. Viac než ružu totiž pripomínal hríb.
Bol vysoký, mohutný a tmavý ako noc. Navyše bol hrozne škaredý a večne mrzutý. Ale nebol zlý. Rozhodne nebol vyslovene zlý v tom zmysle ako sa dala za zlú označiť Gülfem (pod istým uhlom pohľadu. Na druhej strane, pod iným sa mohla zdať ako dobrý človek.). Bol ešte pomerne mladý, ale veľmi svalnatý a viac než strážcu sultánových komnát pripomínal palácového kata. Alebo, ako by sa dalo povedať moderným jazykom, esbéeskára.
"Nejaký problém, Safiye?" zamračil sa na ňu.
Safiye sa striasla od hrôzy. Vyše dvojmetrový namosúrený černoch nie je typ človeka, z ktorého by ste sa boli schopní smiať alebo sa naňho čo i len usmiať. Napriek tomu sa o to pokúsila. "Ahoj Gül. Doniesla som ti len malý darček, poďakovanie od Alexandry."
Podala mu košík. Nedôverčivo sa naňho zahľadel. Ozajstný darček nedostal už vyše dvoch desaťročí, a všetko, čo sa doteraz ako darček tvárilo, bolo určená na všetko možné, len nie na to potešiť ho. Ovoňal košík ako dajaký strážny pes a od údivu ustrnul. "Zdá sa mi to, alebo cítim arašidy a med?"
Safiye sa naňho usmiala. "Chalva. Dala som ti ju urobiť v kuchyni, hovorili, že ju máš rád..."
Gül sa na ňu zamračil. "O čo ti ide?"
Safiye sa naňho láskavo usmiala. "Urobiť ti radosť. Vieš, už dlhé roky slúžiš sultánovi ríše a doteraz ti nikto nebol ochotný ani podať pohár vody. Tak som sa rozhodla, že ti prinesiem nejaký malý darček... Schválne, ochutnaj! Alebo chceš, aby som ti robila ochutnávača?"
Gül podozrievavo pozrel do košíka. Potom ho nastrčil jej. "Tu máš, ochutnaj to ako prvá."
Safiye bez okolkov odkryla košík, odždibla si z chalvy veľký kúsok a skonštatovala: "Je dobrá. Tak už mi veríš, že som ťa nešla otráviť?!"
Gül sa na Safiye podozrievavo pozrel. Vyzerala celkom zdravo a veselo... "Mno, asi hej. Ale ak si ma nešla otráviť, tak prečo sa so mnou chceš spriateliť?"
Safiye mykla plecom. "Proste som si pomyslela, že tu každý potrebuje priateľa, aj ty, aj ja. Sme obaja dosť osamelí, a tak som sa rozhodla spriateliť sa práve s tebou. Mala som totiž pocit, že by som sa s tebou bola schopná spriateliť... Mal by si sa naučiť veriť ľuďom, Gül. Už sa ani nečudujem, že s takýmto prístupom nemáš žiadnych priateľov."
Gül sa usmial hrozivým úsmevom čokoládovohnedej tváre. "Po prvé, ja priateľov nemám. Len ich nie je veľa. Po druhé, tu sa veriť ľuďom proste nedá. Toto hadie hniezdo vás dokáže zožrať, ak budete hadom dôverovať."
Safiye prikývla. "Presne. Vlastne sa tvoj prístup dá celkom pochopiť... Ale predsa len, človeku je hneď ľahšie na srdci, keď môže niekomu veriť."
Gül si povzdychol. "Ľahkosť srdca je tu luxus, jediný luxus, ktorý si človek môjho postavenia nemôže dovoliť." Siahol do košíka a odtrhol si malý kúsok z chalvy. Vložil si ju do úst.
Safiye sa usmiala. "Ale! Odkedy sa z teba stal básnik? Nevyzeráš na to..."
Gül sa usmial. "Ja nevyzerám na kopec vecí. Verila by si, že chovám dvoch kocúrov?"
Safiye zdvihla obočie. "Naozaj? Páni... A ako sa volajú?"
Gül sa zamyslel. "No... Jeden je Paşa a je kastrovaný, druhý sa volá Mustafa a nie je kastrovaný. Má len dva roky, ale pochybujem, že ho bude potrebné niekedy kastrovať."
Safiye sa začudovala. "Skutočne? Podľa mňa by si to mal urobiť. Potom ti nebude utekať, nebude smrdieť a bude žiť dlhšie."
Gül sa uškrnul. "Nezdá sa mi, že by kastrovaní žili dlhšie..."
Safiye vyhlásila: "To je len spôsobené nebezpečným prostredím. Verte mi, pri vhodnej starostlivosti prežije dosť dlho."
Gül sa zasmial. "Že nebezpečným prostredím..."
Safiye zdvihla obočie. "A nie je to tak?"
Vyprskli. Povolanie palácového služobníka sa dalo hodnotiť ako "rizikové".
Gül sa na ňu usmial. "Musím priznať, že mi pripadáš ako milá a duchaplná dáma."
Safiye sa začervenala. Mávla rukou. "Ale choď... Nie je to také vážne."
Rozosmiali sa. Gül sa usmial, napočudovanie, milo. "Terza nemám čas, ale po službe za tebou skočím. A ďakujem za chalvu."
Safiye sa pokrčila v kolenách v akomsi "úklone". "Rado sa stalo. Tak sa maj!"
Gül jej neobratne zamával. "Maj sa!" Vedel, že má čosi za lubom, ale bolo mu to jedno. Napokon, určite prichádza len ako niečí posol, a Gül sa nestaral čí.
Süleymanovi sa triasli ruky od nervozity. V ten večer za ním mala prísť Alexandra.
Prirodzene, jemu, veľkému vládcovi a pokoriteľovi ríší, sa zdalo čudné, že sa bojí nejakej otrokyne, ale nemohol si pomôcť. Hoci ju považoval za to, čím bola, a síce za bezprávnu otrokyňu, zároveň mu pripadala veľmi sympatická. Zisťoval tiež, že hoci nebola ani len obyčajne pekná, túžil po nej a jej spoločnosti. Myšlienky sa mu k nej stále vracali. Ako mohla mať žena takú moc?
Iste, nemohol si povedať, že by to ešte nikdy nezažil. Cítil to pri Fülane, Mahidevran, a trochu i pri Gülfem, ale nie až tak silno. Navyše, toto bol len začiatok. Süleyman zistil, že má novú haseki.
Otvorili sa dvere a ona vošla Roztriasol sa od vzrušenia. Široko sa na ňu usmial. "Sáša..." vydýchol.
Nesmelo sa usmiala. "Som tu, pán môj..."
"Tak ma nevolaj!" zvolal a strašne sa čudoval, čo to jeho ústa trepú. "Som Süleyman."
Stále sa nesmelo usmievala. "Samozrejme, pán... Totiž Süleyman." zasmiala sa.
Sviečky nežne osvetľovali miestnosť a vytvárali atmosféru, ktorá by sa snáď dala označiť za "zmyselnú". Nežne sa zapýrila. Tak už je konečne s ním. Priskočil k nej a pobozkal ju. Vypleštila oči. Bozkával sa vášnivo, očakávajúc. Očakávajúc niečo, čo mu Alexandra nehodlala dať ihneď. Teda pokým ju nepobozkal... Cítila veci, aké dovtedy ešte nezažila. A než sa nazdala, stratila nad sebou kontrolu. On to využil a strhol ju na posteľ. Rozopol jej šaty, dychtivo jej bozkával krk, plecia aj nižšie časti a keď sa Alexandra spamätala, ležala pred ním nahá, s nohami obtočenými okolo jeho. Ani si nestihla uvedomiť, ako vyhral túto hru...
Uvedomila si to až keď ležala vedľa neho, unavená výbuchom vášne. Bojazlivo sa na neho pozrela. "Süleyman?"
"Hm?"
"To bolo rýchle."
Zasmial sa. "Prepáč. Bol som dosť nedočkavý."
"Škoda, že som sa s tebou nestihla porozprávať."
"To nič, máme pred sebou celú noc."
Vtedy sa rozpamätala na svoju stratégiu. Pritúlila sa k nemu. "Mno. Tak rozprávaj. Aký si mal deň?"
Po tvári sa mu rozlial úsmev. "Ach... Veľmi pekný."
"To som rada. A inak?"
"Čo inak?"
"Myslím detaily... Ale ak ti nie je do reči..."
"Nie, nie, rád sa s tebou porozprávam. Hm... Počula si v poslednom čase nejaký dobrý vtip?"
"Vtip?" začudovane sa naňho pozrela. "Prečo sa pýtaš?"
Süleyman mykol plecom. "Lebo Piri Paša stále žartuje. A jeho vtipy za nič nestoja."
"Starne."
"No práve. Človek by čakal, že na starobu dostane rozum."
"A on nič. To poznám, aj Gülnihal je taká. Samozrejme, obvykle je veľmi vážna, ale keď žartuje... No hrôza. Tvoja matka je ešte celkom milá..."
"To viem."
"Aha, prepáč. Ozaj, povedala som ti už, že..." Zrazu nevedela čo povedať. Vtedy ju to napadlo. "Že je mi s tebou veľmi dobre?"
Süleyman sa na ňu začudovane pozrel. "A vieš, že aj mne..."
Mala chuť mu vybozkávať zarastené líca. Povedal jej: "Prepáč mi včerajšok, ale bol piatok, a rozumieš, nemohol som len tak odbiť svojho najlepšieho priateľa."
Alexandra prikývla. "Veď ja to chápem, a nevadí mi to, len ma trochu mrzelo, že..."
"Že čo?"
V očiach sa jej zjavili slzy. "Že strávim noc bez teba."
Objal ju okolo pása. "To by som ti tak chýbal?"
Prikývla. "Áno."
Pobozkal jej ryšavé vlasy. "Ach, Alexandra... Tiež mi bolo bez teba ťažko."
Zadívala sa naňho. "Tak teda?"
Neodpovedal. Len sa na ňu díval a oči sa mu leskli... Žeby túžbou?
Skúsila to. Nechala sa viesť inštinktom. Ten ju predsa nikdy nezradil. Pobozkala ho. Obom sa v žilách rozprúdila krv a on to nedokázal vydržať. "Som hlupák." zašepkal jej do ucha. "Nevydržím sa s tebou ani chvíľu rozprávať, hoci by mi to pomohlo..."
"To nič, chápem ťa." zašepkala pridusene, než ju znova začal objímať a zanechal jej v tele čosi, čo ju donútilo prehodnotiť vypočítavý prístup k tejto úlohe.
Veľké veci nemusia mať veľké príčiny. A to ani veľké lásky, hoci láska je vo všeobecnosti vecou, ktorá nemá veľké príčiny nikdy. Ale nejaká príčina tam stále je a nemusíme ženu podozrievať z nejakého zločinu len preto, že takúto príčinu nemôžeme a nechceme nájsť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára