Roxelana - príbeh piaty

Čo sa to vlastne stalo? Nuž... Začalo to tak, že Gülfem navštívila valide. Keď jej Mahidevran povedala, ako ich Hadice klamala, len sa jemne usmievala. Takže Hadice blufovala... Ale prečo? Prečo práve teraz? Gülfem to najskôr neriešila, ale stále jej to vŕtalo hlavou. Nebodaj sa chystajú Hadice vydať a ona si uvedomila, že jej nezostáva veľa času? Gülfem bola príliš skúsená na to, aby to nechala len tak. Zaumienila si, že sa porozpráva s tými správnymi osobami a všetko vysliedi.
   Ayşe Hafsa sedela u seba na gauči a diktovala mladučkej albánskej slúžke list pre dcéru Şah. Keď sa otvorili dvere (no dobre, Safiye ich otvorila) a vošla Gülfem, na jej peknej, ešte pomerne mladistvej tvári, sa objavil široký úsmev. "Á, Gülfem! Som rada, že ťa vidím... Aj s chlapcami." Zrak jej pri týchto slovách skĺzol na dvoch zakríknutých chlapcov, ktorých ich matka viedla za ruky.
Stará mama sa na nich láskavo usmiala. "No tak, nebojte sa ma, nehryziem! Len poďte ku mne!" privolávala ich k sebe jednoznačným gestom.
Chlapci sa na seba pozreli, keď mladší Mahmut šepol staršiemu Muratovi. "Ty prvý!" Malý sa nebojácne vybral za starkou. Usmial sa na ňu a vyhlásil: "Dobrý večer, starká!"
Starká sa zasmiala. "Ach, chlapče môj, poď objať starú mamu!" Pri týchto slovách vstala z gauča a vyobjímala Murata. Mahmud na nich stále zazeral, ale keď ho mama postrčila, napokon sa odvážne vybral za bratom a babičkou. Nechal sa babkou objať, a obe ženy sa zasmiali, keď Murat vyhlásil. "Vidíš, Mahmud, je to stále naša starká, aj keď je z nej už valide sultana."
Ayşe sa na chlapcov usmiala. "Ach, deti moje, som taká rada, že vás vidím... Už ste večerali?"
Gülfem prikývla. "Áno, veličenstvo."
Ayşe sa zasmiala. "Tak veličenstvo! Že veličenstvo! Ja a veličenstvo, páni moji... Už aj moje vnúčatá sa ma boja, to je mi nádielka! Tá moc mi asi aj uškodí. No nič, keď nebudete večerať, dám priniesť nejaké sladkosti, niečo malé pod zub." Obrátila sa na Albánku. "Sebahat, choď nám prosím niečo doniesť z kuchyne, dopíšeme to potom, dobre? Teraz máme návštevu!" zvolala bujaro.
Záves, ktorý oddeľoval validinu "obývačku" od jej malého súkromného salónika, sa odhrnul a objavila sa v ňom nespokojná tvár princeznej Hadice. "Ublížilo by vám, keby ste boli..." Zrazu si uvedomila, kto tam sedí. "Ou, mami?" Preletela očami z matky na Gülfem a zhlboka si povzdychla. "No, ja už idem zaliezť do svojej izby, ak by vám to..."
"Nie tak rýchlo!" zvolala Gülfem.
Hadice, už na odchode z miestnosti, sa zháčila. Obrátila sa a spýtavo sa na Gülfem pozrela. "O čo ti ide?"
Gülfem sa na ňu sladko usmiala. "Nejdeš si s nami sadnúť, ehm, ku kávičke?"
Hadice zneistela. "No, dámy, rada by som sa zdržala, ale, žiaľ, hm, nemôžem. Sľúbila som Mahidevran, že sa u nej zastavím a oznámim jej nejaké novinky."
Gülfem sa naďalej láskavo usmievala. "Vážne? Niečo si jej zamlčala na tom obede, čo ste na ňom boli spolu?"
Hadice zaškrípala zubami. Tak ona o tom vie! Usmievajúca sa Gülfem bol ako usmievajúci sa krokodíl. Obaja sa v takom prípade tešili na korisť. "Áno, veru tak. Je toho veľa, čo som jej zabudla povedať."
Ayşe sa na ňu nechápavo zadívala. "Ty ideš už druhý raz za deň jesť s Mahidevran?! Predtým ste sa predsa sebe skôr vyhýbali, nikdy ste sa nemali rady! Čo sa stalo?"
Hadice zneistela. "No, ja... Musíme sa porozprávať, ehm, o Mustafovi... Veľmi ho chcem vidieť, veď vieš, že ho mám rada..."
Sebahat sa usmiala. "Myslíte toho "malého sprostého fagana", ako ste ho s láskou prezývala?"
Hadice ju prebodla zničujúcim pohľadom. "Radšej bež po tú kávu dobre?!"
Sebahat sa ale usmievala aj naďalej. "Nemôžem, kým si nebudem istá, či neostanete. Neviem, koľko toho mám doniesť."
Hadice zaškrípala zubami. "Radšej-už-choď. Ja na kávu aj tak nemám chuť."
Sebahat sa poklonila a vyšla z izby, ledva zadržiavajúc smiech. Hadice sa tiež pobrala, ale zastavila ju matka. "Ale no tak, Hadice, neostaneš tu na chvíľu s nami?! Veď chlapci sa na teba tak tešili..."
Murat sa na babku veselo usmial. Vždy vedela, čo chcú a čo si zaslúžia. Aj preto ju mali tak radi. Potom sa obrátil na tetu. "Veru tak, teta Hadice, nevideli sme ťa, odkedy sme odišli z Manisy, a ty nás teraz len opustíš..."
Hadice sa bezmocne pozrela na synovca. Iste, bratove deti považovala za bandu malých rozmaznaných faganov, ale ich roztomilým hnedým očiam nedokázala nič odmietnuť. Aj teraz sa na ňu Murat a Mahmud pozerali tak, že jej z toho skoro pukalo srdce. Napokon si povzdychla a vrhla sa do jamy levovej. "Tak dobre, chlapci, ale len kvôli vám..." Otočila sa a sadla si k mame a Gülfem.
   Ayşe Hafsa sa na ňu veselo usmiala. "Tuto Gülfem sa ťa chcela na čosi spýtať, však?" Otočila sa na Gülfem s očakávaním odpovede.
Gülfem prikývla. "Veru tak. Hadice.. Počula som že u nášho vládcu - teda, ehm, tvojho brata - bola včera večer nejaké dievčina. Nevieš mi povedať jej meno?"
Hadice skrivila pery. "Ale choď, to nie..."
Gülfem sa na ňu usmievala. "Ale počula som od Mahidevran, že si sa jej chválila, že to bola tvoja slúžka..."
Ozvala sa valide sultana. "Ale figu jej slúžka! Bola to moja dvorná dáma, Hadice sa s ňou len priatelí! Nevieš, dcérka? Naša Sáša..."
Gülfem sa usmiala. "To asi musela byť veľmi sklamaná, keď ju ráno alebo ešte v noci len tak vyhodil ako tie ostatné. Nechcem vám nič vyčítať, ale museli ste mu ju dohodiť?!"
Ayşe sa na ňu zamračila. "Gülfem, ako si dovoľuješ vyčítať mi niečo?!"
"A ešte niečo, čo sa tak pekne podarilo." poznamenala Hadice.
Gülfem sa na ňu nechápavo pozrela. "Ako pekne?"
Hadice sa uškrnula. "No tak, že dotyčná ostala na raňajky, a ešte si ju sultán, teda môj brat, zavolal ešte na dnešnú noc!"
Ayşe sa hrdo usmiala. "Tak vidíš, Gülfem, nemáš sa na mňa prečo hnevať! Túto otrokyňu čaká ešte veľká budúcnosť!"
Hadice s úsmevom prikývla. "Veru tak, naša Sáša je bystrá..."
Gülfem prikývla, a zatiaľ čo sa ospravedlňovala valide sultane za svoju drzosť, v hlave sa jej rozbehli všetky kolieska naplno. Tak bystrá... Tak raňajky a ešte jedna noc... Takže tá malá klamala! Kto ju varoval?! Alebo to nevedela s istotou, ale nechcela Mahidevran hneď vyhlásiť vojnu?! Na to dievča si budú musieť dávať pozor...

Alexandra ležala v posteli a počúvala zvuky hádky šíriace sa z predsiene. Napokon sa ozval plačlivý ženský hlas. "Druhý raz, druhý raz, Süleyman! Mám pocit, že ma už prestávaš mať rád."
Süleyman na ňu kričal. "Samozrejme, že prestávam, keď plačeš kvôli každej maličkosti! Nestaráš sa o mňa, len o svoj hlúpy vplyv, odťahuješ sa odo mňa, a ja už mám toho dosť! Som sultán, dočerta, mám právo spať s ktorou chcem a kedy chcem - samozrejme s istými obmedzeniami, ale tie s teba netýkajú, rozumieš, si len otrokyňa, nemáš právo mi čokoľvek vyčítať!"
Mahidevran sa rozplakala. "Som matka tvojich troch synov, Süleyman, čakal by som, že budeš dbať na môj názor! To dievča je len obyčajná vypočítavá..."
Lenže Süleyman jej skočil do reči. "Omyl, moja, to ty si tá vypočítavá..."
Alexandra sa usmievala. Tak on ju bránil... Podľa Hafse to bola vzácnosť. Predtým Mahidevran vždy v tomto ohľade poslúchol. Nuž, bol by hlupák, keby nechal poslať preč ženu, ktorá mu ponúka tak veľa. Sama pre seba sa usmiala. Jej plán zatiaľ funguje. Spokojne sa zamotala do perín, keď Süleyman vošiel. Mahidevran odchádzala z miestnosti vedľa a usedavo plakala.
   Alexandra sa cítila trochu hlúpo. Tak Mahidevran už zistila, že je nebezpečný súper. Tak skoro? To jej plány trochu komplikovalo. Ale nie je to nič, čo by sa nedalo zvládnuť, za predpokladu, že sa nájdu správni spojenci. Len si neznepriateliť valide.
   Süleyman si zťažka sadol vedľa nej. Povzdychol si. "Ach, Sášenka... Čo sa to stalo? Ublížil som Mahidevran kvôli tebe..."
Alexandra sa vztýčila na posteli a objala ho zozadu okolo pliec. "Nevyčítaj si to. Si predsa jej pán, máš právo jej vynadať, keď tak hysterčí."
Süleyman sa zatváril o niečo živšie. Uškrnul sa. "Ale to by som mal právo nadávať aj tebe."
Alexandra sa usmiala. "Právo máš, len či aj dôvod."
Zasmial sa. "Páni, Sáša... Ty sa nezdáš. Na rusínsku sedliačku..."
"Ale zasa sedliačku nie. Zabudli ste, že môj otec bol kňaz?"
Süleymanove hnedé oči sa rozžiarili. "Vážne? Tak o tom si mi ešte nerozprávala."
Alexandra sa nadýchla a spustila.

Süleyman ju so záujmom počúval. Rozprávala dlho, ale veľmi zaujímavo. Süleyman si uvedomil, že hoci dostal veľmi dobré vzdelanie hodné následníka trónu veľkej ríše, bolo mnoho vecí, ktoré ešte nevedel. Napríklad ako sedliaci perú bielizeň. Alexandra prala už od svojich desiatich rokov, a tiež pomáhala matke v domácnosti. Tej matke, ktorú nevidela už niekoľko rokov. Süleyman ju počúval s neskrývaným úžasom. Takéto dievča nestretol... Vlastne odkedy opustil Fülane. Alexandra bola láskavá, veselá a prirodzená. Vedela ho rozosmiať, dojať k slzám i roznežniť. Až sa skoro pozabudol, keď vošiel do miestnosti Pargali Ibrahim a pripomenul mu návštevu vyslanca. Süleyman sa za seba hanbil, že ho Ibrahim objavil v takej dôvernej situácií s otrokyňou, a tak ju poslal niekam preč. Pargali sa uškrnul. "Nový objav, pane?"
Süleyman vypol hruď. "To by ma zaujímalo, koho si v poslednom čase objavil ty."
Ibrahimovi prišla na myseľ Hadice, ale zdržal sa a povedal: "No, mám pocit, že sa večer budeme mať o čom rozprávať. Lüfti nás pozval k nemu na návštevu."
"A prijal si?"
Ibrahim strnulo prikývol. "Ehm... Vlastne áno." Keď videl, že to Süleyman dvakrát nepotešilo, začal svoj krok vysvetľovať. "Ale no tak, viete predsa, že vaša matka by sa hnevala, keby som Lüftimu čosi odmietol! Şah je jej obľúbená dcéra."
Süleyman prísne zovrel pery. "To je v poriadku, ale nabudúce ho upozorni, že si vyslovene neželám chodiť k nemu na návštevy. Povedz, že som chorý alebo tak. Proste sa nejako vyhovor, Ibrahim! Načo si mojim sekretárom?!"
Ibrahim prikývol. "Sekretár" v Süleymanovom prípade znamenal "najlepší priateľ a asistent". "No, ale v každom prípade, sľúbil som, že prídeme tak my, ako aj vaše sestry..."
Süleyman sa naňho podozrievavo pozrel. "Čo máš s mojimi sestrami?"
Ibrhim zovrel pery. "Lüfti vravel, že si ich Şah želá vidieť."
Süleyman si povzdychol. "Lenže pochybujem, že hociktorá z nich chce vidieť Şah alebo Lüftiho. No nič to, asi tam už budeme musieť ísť, keď si nás už sľúbil. A čo sa týka mojich sestier... Nuž, každá z nich si to s tebou vybaví osobne alebo cez prostredníka. Moja vec to už nie je. A, ozaj, Ibrahim..."
Ibrahim so záujmom zdvihol hlavu. "Hm?"
Süleyman sa široko usmial. "Odkáž môjmu strážcovi komnát, že chcem to dievča, Alexandru, aj zajtra večer, dobre? Je to predsa tvoja práca."
Ibrahimovi spadla čeľusť. "Ehm, áno, pane." Tretia noc za sebou?! Čo sa sultán zbláznil?! Ale skôr pobláznil?! No nič, keď sa stretne s Hadice, tak mu to tá hádam vysvetlí. Veď vie, ako to v háreme chodí, či nie?
   A to aj napriek tomu, že sa nevyzná v mnohých iných veciach.