Roxelana - príbeh štvrtý

Za oknami Grande Seraglio, topkapijskeho háremu, sa stmievalo. Dámy si sadali k večeri v jedálni, a až na pár výnimiek sa spolu rozprávali. Jednou zo spomínaných výnimiek bola Alexandra, ruská otrokyňa, a je dve kamarátky menom Izabela a Safiye.
   Alexandra sa sama pre seba usmiala. Rozhliadla sa po miestnosti. Ani jedna zo žien v miestnosti, okrem starej černošskej dozorkyne Gülnihal, netušila, že sa chystá znovu k sultánovi. Teda vlastne, ako sa presvedčila následne, jedna zo žien to aj vedela.
Podišla k nej validina stará a verná slúžka menom Sunna hatün. To, kto to bol, nás zaujímať nemusí, nakoľko v tomto príbehu nie je veľmi významná. Izabela a Safiye na ňu upreli dva páry hnedých očí. Safiye, tá bystrejšia, zašepkala: "Valide..." Vždy, keď k niektorej z nich prišla Sunna, vedeli, čo to znamená, a mnohé z nich sa za to každý večer pred spaním modlili k tomu-ktorému bohu. Sunna nevyzerala veľmi veselo. Ako posol valide sultan mala nosiť aj rôzne nedobré správy, ibaže táto správa bola zlá akurát tak pre samotnú valide. "Sultán ťa chce dnes večer vidieť. Choď sa pripraviť."
Alexandra náhle pocítila neskutočnú radosť. Tak predsa! Splnil svoj sľub! Zrazu pocítila obrovské vzrušenie. "Tak predsa.." zašepkala. Potom nahlas k Sunne. "A ktorá usta ma má na starosti?" Usty boli dozorkyne a dlhoročné služobníčky v háreme.
Sunna prísne zovrela staré pery. "Nurbahar, prečo? Myslela som si, že to budeš vedieť, keď ťa mala aj včera."
Alexandra vyskočila a zvýskla. Už sa chystala vybozkávať Sunnine staré líca, keď ju zastavil Sunnin prísny pohľad. Začervenala sa a ticho pípla. "Tak aby som šla."
"To by som ti radila." povedala Sunna prísnym hlasom.
Alexandra celá červená vyšla z jedálne do miestnosti, v ktorej sa mala pripraviť.

"Čože urobil?!" zvolala Mahidevran šokovaným hlasom.
Malá hus Hadice sa na ňu vyzývavo zahľadela. Pozvala ju na večeru, aby jej do očí povedala o svojom triumfe. "Povedala som ti, že si ju zavolal znova. Moju služobníčku a priateľku. A ja som presvedčená, že tentoraz sa jej nezbavíš."
Mahidevran sa na ňu nechápavo pozrela. "To má byť výzva?"
Hadice s na ňu pohŕdavo usmiala. "Presne tak! Naša vojna vstupuje do novej fázy!"
Mahidevran si tichým, chladným hlasom pre seba zamrmlala. "Len aby si nebola prekvapená."

Gülfem sedela so synmi, sedemročným a päťročným, pri stole vo svojej izbe. Ako favoritke a matke sultánových dvoch synov jej patrilo šesť izieb: okrem vlastného hamámu, teda kúpeľne, mala aj akúsi obývačku, v ktorej jedla, prijmala hostí a upratovačky, a v ktorej okolo nej pobehovali slúžky. Práve vtedy v nej sedela s dvoma malými chlapcami a jedla večeru, keď k nej vtrhla Mahidevran s neobvykle rozrušeným výrazom tváre.
Gülfem sa na ňu nevzrušene pozrela. "Po prvé, myslela som si, že sa najprv ohlásiš alebo aspoň zaklopeš. Moja dverníčka tam stojí, nevyparila sa do vzduchu. Vari si zabudla na dobrú výchovu?"
Mahidevran ju prebodla pohľadom. "Prosím ťa, buď ticho! Vieš, čo sa stalo? Vieš, čo sa, dočerta, stalo?!"
Gülfem sa na ňu s úsmevom pozrela. "Neviem, žeby sa Fülane vracala?"
Mahidevran zaťala päste. "Nie, stalo sa niečo ešte horšie! A nakoľko si moju ponuku na spojenectvo prijala, obraciam sa na teba, aby si mi láskavo pomohla s touto záležitosťou!" Precedila cez zaťaté zuby.
Gülfemin úsmev sa rozžiaril ako svetlo na konci tunelu. Keby Mahidevran vedela, čo to je, pravdepodobne by rozpoznala blížiaci sa vlak. "Nehovor! A čo môže byť horšie ako Fülanin návrat? Veď vieš, ako ju mal sultán rád, a keby sa tá perzská kurva vrátila, bol by s nami koniec."
Mahidevran si neodpustila: "Tebe to môže byť jedno, veď s tebou už v tejhto oblasti je koniec dávno!"
Potom dodala: "Ale na tom nezáleží. Ide o to, že, nuž, vieš, že Süleyman mal včera v posteli jednu z Hafsiných slúžok..."
Gülfem sa na ňu nechápavo pozrela. "No a? Ayşe mu dáva do postele len svoje slúžky. Doteraz sa ani jedna neuchytila, ani len jednu jedinú si nezavolal druhý raz..."
"Tentokrát to urobil." vyhlásila Mahidevran.
Gülfem vypadla z ruky lyžica. Chvíľu nebola schopná slova, až kým jej nezbledla tvár a ona priškrteným hlasom nezvolala: "To nie je možné!"
Mahidevran sa pousmiala. "Kiež by to tak bolo. Ale naozaj, jedna z tých hlúpych, chlipných slečiniek v háreme ho očividne očarila!"
Gülfem nesúhlasne pokrčila nosom. "Zas nedramatizuj. To, že si ju zavolal aj na druhú noc, predsa nie je prejavom žiadneho očarenia, proste sa mu trochu zapáčila."
Mahidevran sa posmešne zasmiala. "Myslíš, že nie je nebezpečná?!"
Gülfem pokrčila plecom. "To zase netvrdím. Ale nie je dôvod sa zbytočne znepokojovať. Proste sa mu pripomeň a bude."
Mahidevran pokrčila nosom. "Nemali by sme radšej použiť obvyklé metódy?"
Gülfem sa na tom zasmiala ako na dobrom vtipe. "Prečo, pre o jednu noc viac?"
Mahidevran ohrnula peru. "Ja vravím, hadovi treba rozdrviť hlavu, kým je malý."
Gülfem len zašomrala: "No áno, a potom sa ukáže, že to bola jašterica. Ďakujem pekne, stačilo mi, čo sa stalo Fülane. Tá hlúpa Peržanka tiež chcela drviť hlavy hadom, a rozdrvila si sultánovu priazeň! Niekoľkonásobné obvinenie z vraždy, bismillah! To je mi nádielka! Nechceme predsa dopadnúť ako ona!"
Mahidevran s povzdychom prikývla. "Máš pravdu, ale poznáš snáď lepší spôsob?!"
Gülfem pokrčila plecom. "Proste jej nejak zabráň v druhej noci, a ukradni si ju pre seba! Pre teba, sultánovho miláčika, by to nemalo byť také ťažké."
Mahidevran pokrčila nosom. "Snáď."
Gülfem s úsmevom kývla hlavou. "Tak choď. Ja už musím ísť za valide sultan. Teraz ma čaká."
Mahidevran sa na ňu zmätene a pochybovačne pozrela. "Nepamätám sa, že by ťa valide volala."
Gülfem mykla plecom. "Idem len na malú priateľskú návštevu, to je všetko. Ayşe sa na mňa nemôže hnevať, keď za ňou prídem a trochu si nezáväzne poklebetíme, čo povieš?" usmiala sa na ňu.
Mahidevran nepochopila, o čo jej išlo, ale čo vedela bezpečne bolo, že má všetko, len nie čisté úmysly. Ale Mahidevran to mohlo byť jedno. "Tak si choď, pre mňa za mňa, ja teraz idem za sultánom, ako si mi poradila. Tak veľa šťastia u valide."
Gülfem sa na ňu stále usmievala. "Ďakujem, že mi ho praješ, budem ho potrebovať."
Mahidevran vyšla z jej izby s vytreštenými očami a krútiac hlavou. O čo tej ženskej ide?! Nikdy ju asi nepochopí. A tá žiadosť, tá vec, čo by chcela viac, než čokoľvek iné... Musela vedieť, že jej to na nič nebude...

Zaklopala na dvere. Z nich vystrčil hlavu namosúrený eunuch. "Prosím?!" spýtal sa nahnevane. Keď uvidel, kto pred nimi stojí, zľakol sa. "Haseki Mahidevran! Vás sme predsa nevolali!"
Mahidevran sa chladne usmiala. "Ja viem. Prišla som len k sultánovi na návštevu."
Eunuch pokrčil nosom. "Dnes sú brány neba pre vás zatvorené, slečna. Nie ste na poradí. Ste tu mimo návštevných hodín. Už chápete, haseki?!"
Mahidevran ohrnula peru. "Až príliš dobre. Chápem, že si drzý! Sultán si ma predsa dnes večer vyžiadal!"
Eunuch sa na ňu neisto pozrel. "To vy ste tá záhadná Alexandra, čo sem má prísť?"
Alexandra. Takže tak sa volá. "Presne tak. Neviem, prečo s vami tí protivní komorníci zase hovorili tak v hádankách..."
   A vtedy sa to stalo. Mahidevran sa obzrela a uvidela... Dievča. Malú, chudú ryšaňu. Uháňala chodbou, jačiac: "Počkajteee! Už som tuuu!" Za sebou vliekla veľkú vlečku na tradične jednoduchých šatách háremových slečien. Mala na sebe kopec šperkov a na hlave mala čelenku, ale namaľovaná bola striedmo.  Mala tiež zelené oči, žiariace z bledej tváre, malé črty a červené fľaky na lícach. Usmievala sa od ucha k uchu. "Pardon, prepáčte mi - Gül aga, ďakujem, že ste mi podržali miesto." Zastavila sa a dychčiac sa na Güla pozrela. "Som tu načas, Správca komnát?"
Gül sa na ňu zmätene pozrel. "Ehm, asi... Neviem. Vy ste Alexandra?"
"Áno, presne tak!" Ešte stále odfukovala. Potom sa pozrela na Mahidevran. "Smiem vedieť, kto je táto dáma?"
Gülove mimické svaly sa ani nepohli. "To je Haseki Mahidevran sultan, matka sultánovho syna."
Alexandra zažmurkala. "Je mi cťou vás spoznať." uklonila sa. "Veľa som o vás počula."
Mahidevran sa aj naďalej mierne usmievala. "Od Hadice, predpokladám."
Alexandra prikývla. Videla, že Mahidevran je ostražitá. Hlavne nenápadne, tváriť sa neškodne. "Som tu správne? Viete, som tu po prvý raz, a Nurbahar sa ani neobťažovala ukázať mi cestu... Ale Sunna ma nasmerovala sem, tak dúfam, že ešte nie je taká stará, že by zabudla cestu..."
Mahidevran prižmúrila oči. "Ty si tu prvý krát?"
Alexandra ďalej hrala svoju rolu. Prikývla. "Presne tak, idem k sultánovi prvý raz, či nie? Žiadna zo žien, ktoré k nemu prišli, sa k nemu viac nevrátila, iba vy a pár vašich kolegýň... Páni moji, ako ste to len dokázali, pripútať si všemocného vládcu Osmanskej ríše..."
Mahidevran sa jemne uškrnula. Takže Hadice jej klamala... To by sa na ňu podobalo! "Keď som si ho pripútala, ešte sultánom nebol, len princom."
Alexandra pokrčila plecom. "No, v každom prípade musíte byť výnimočná osobnosť. Rada by som sa s vami zoznámila, ale bohužiaľ nemám čas. Gül?" Obrátila sa na strážcu komnát.
"Hm?" spýtal sa Gül bezvýrazne.
Alexandra sa naňho sladko usmiala. "Zavedieš ma prosím k sultánovi, keď mám k nemu dnes ísť?"
Gül bezvýrazne prikývol. "Mhm." Nato to dievčisko odviedol niekam preč.
Mahidevran sa uškrnula. Tá Hadice je pekná klamárka... Blafovala, samozrejme, že blafovala! Nedokázala by nájsť takú, ktorá by sa Mahidevran vyrovnala. A tamtú už vôbec nie. Tá Alexandra tam bola zjavne prvý raz, a navyše nebola vôbec pekná. Tú Gülfeminu žiadosť splní ľavou zadnou, stačí si vybaviť so sultánom noc, miesto seba poslať Gülfem, veď Süleymanovi to bude jedno. A podplatiť strážcu komnát. Rutina. A nebude musieť ani nikomu ublížiť.
   Alexandra nebola hlúpa, a tak jej došlo, čo sa stalo. A tak sa smiala celou cestou do sultánovej komnaty. Musela.

Süleymanovi zažiarili oči, len čo ju zbadal. "Sášenka!" vyhŕkol. Podišiel k nej som zjavnou radosťou v tvári. "Rád ťa vidím..." vydýchol.
Alexandra sa usmiala a prikývla. "Aj ja vás, Süleyman. Je pre mňa česť, že sa môžme znova zísť."
Süleymna vydýchol. "Potrebujem sa s niekým porozprávať, Sášenka, ja..." Zrazu vyzeral, že ho niečo trápi. Alexandra aj teraz vedela, čo robiť. Položila mu ruku na plece. "Stalo sa niečo, Süleyman?"
Süleyman si otrel líce o to jej. Takéto dôvernosti by možno akúkoľvek inú prekvapili, ale Alexandra vedela, o čo ide. Süleyman potrebuje pomoc. Niekoho, koho by mohol objať, mať rád, naozaj, ako obyčajného človeka... Alexandra, dcéra kňaza, známeho svojou múdrosťou, poznala ľudí dosť dobre na to, aby to pochopila.
Zašepkal jej do ucha. "Sášenka... Cítim sa hrozne. Vynadal som Pirimu pašovi, ktorý slúžil verne ešte môjmu otcovi. A pred všetkými..."
Objala ho. "Netrápte sa tým. Mali ste na to právo."
Süleyman si smutne povzdychol. "Podľa zákona možno áno. Ale nie podľa mojich záväzkov k Pirimu."
"Čo vlastne urobil, že ťa tak nahneval?"
"Ja... Vlastne ani neviem. Lüfti paša ma stále s čímsi otravoval, nedal mi pokoj, v rade boli všetci namosúrení a nechcelo sa im, a keď Piri čosi tresol k jednej záležitosti, čo by som možno inokedy odbavil mávnutím ruky, praskli mi nervy... Ach, Sášenka, hanbím sa, strašne sa za seba hanbím!"
Objala ho okolo pliec. "Tak už sa tak netráp. Poď, sadneme si, porozprávame sa, a možno ti aj niečo poradím." Odviedla ho k posteli, kde si s ním sadla.
Ak bol Süleyman predtým v rozpakoch, že sa chcel zveriť konkubíne so svojimi každodennými trápeniami, teraz boli všetky rozpaky preč. O slovo sa v ňom hlásili ľudské city, a tým ponúkala Alexandra svoju naširoko roztvorenú náruč. A tam sa jej prvý raz rozplakal na ramene.
   Objala ho. Cítila sa trochu zvláštne... Predtým jej plakali na ramene aj iní, dokonca aj Malá hus Hadice a jej sestry, ale doposiaľ ešte nikto tak vysoko postavený. Tak toto je ten dobyvateľ?! Veľký vojvodca stoviek bitiek?! Ten, čo jej, malej konkubíne, plače na ramene?! Ale Alexandra mala dosť rozumu na to, aby ho chápala. Ten človek si zažil v živote málo lásky. Nuž a keď jej porozprával, čo presne povedal Pirimu... Nuž, nedalo sa pochybovať, že je to pravý muž. A tiež že je dosť vznetlivý. Chvíľu sa rozprávali, a do nevinného oťukávania sa cez škáročku citov v srdci nalomenom zlým svedomím vkradla dôvera. Alexandra nevedela, či si ho zamilovala vtedy, alebo až neskôr, ale keď ju v tú noc pobozkal, už jej ambície neboli hlavným dôvodom, prečo mu vpadla ochotne do náručia. Vedela totiž, rovnako dobre ako v prvú noc, že bude pre oboch lepšie zostať spolu. A ktovie, možno sa jej z toho podarí čosi vytĺcť aj po citovej stránke.
   Zatiaľ teda toľko: mala priateľa. A ten sa bude ešte čudovať, keď sa k slovu dostane ona.

Ak Malá hus bažila po erotickej historke, mala sa spýtať ráno po tom. Len čo sa Alexandra prebudila, mala pocit, že prežila najúžasnejšiu noc svojho života. Bude to vždy takéto? A mala by to povedať Süleymanovi? Zveriť sa mu, akú radosť jej spôsobuje, že môže byť s ním? Nemala na to čas, lebo sotva sa stihla prebudiť,  do sultánovej spálne sa ako víchrica vrútila haseki Mahidevran.